Fénixova pieseň
alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ
Autor: grangerous
Preklad a banner: solace
Beta: arkama
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P
2. Muž dvoch pánov
„Á, Severus, som rád, že si si dnes bol schopný nájsť čas na rozhovor so mnou.“ Hoci slová uvítania zneli zdanlivo nevinne, Snape si ihneď uvedomil, že Dumbledore zúri.
„Albus,“ podotkol nezáväzným tónom a posadil sa naproti riaditeľovmu stolu. Niet pochýb, že starší čarodejník čoskoro prejde priamo k veci.
„Čo musím urobiť, Severus, aby som ťa presvedčil o dôležitosti tvojej pozície?“
„Mojej pozície?“ Pohľad mu zablúdil k Félixovi. Fénix. To slovo sa mu ozývalo v mysli a vyvolalo vnútorné chvenie.
„Tvoja účasť v boji proti Voldemortovi má kľúčový význam. A napriek tomu si včera ľahkovážne ohrozil svoj život.“
Znovu pozrel na Dumbledora. „Včera, Albus,“ zavrčal, „som nezachránil život nikomu inému – než jednému z vašich milovaných chrabromilčanov.“ Cítil, ako v ňom pri riaditeľovom karhaní stúpa zadržiavaný hnev. Oprel sa v kresle dozadu, drzo si preložil jednu nohu cez druhú a ruky si skrížil na prsiach. Z hlasu mu presakoval sarkazmus: „Ceníte si ten môj viac?“
„Prekvapilo by ťa, keby to tak bolo?“ Dumbledorova odpoveď bola pohotová. „Čas na sentimentálne rozhodnutia je už minulosťou. Sme vo vojne, chlapče môj, a ja v nej mám len jedného špióna, a tým si ty. Nie je na tebe, aby si posudzoval riziká.“
Koľko rokov túžil Snape po tom, aby tento muž vyhlásil, že jeho život má cenu a stojí za pár obetí, aby ho ochránil? A predsa teraz tvárou v tvár takému tvrdeniu, bolo jeho gesto bezcenné, bolo iba bezcitným ocenením jeho hodnoty v celej tej záležitosti. Pri Dumbledorových slovách sa mu zovrel žalúdok. V záblesku spomienky videl rozorvanú a krvácajúcu nahú hruď Hermiony Grangerovej, keď kúzlo explodovalo. A vzplanul v ňom hnev v jej mene.
„A čo keby to bol Potter? Vždy ste niektorých študentov vnímali ako viac nahraditeľných.“ Počas rozprávania sa naklonil dopredu a rukami zvieral opierky kresla.
„Ja...“ Dumbledore sa v rozpakoch odmlčal, prvýkrát počas rozhovoru vyzeral mierne zahanbený a sklopil oči na stôl. Voľne na ňom spočívala jeho ruka zovretá do päste, a keď sa na ňu zahľadel, vráskavá koža na hánkach pritiahla Snapovu pozornosť. Riaditeľ vyzeral staro. Uvedomenie si skutočnosti bolo šokujúce a desivé. Keď znovu prehovoril, hlas mal sotva hlasnejší od šepotu. „Teraz nehovorím o tvojom detstve, Severus, ale o tvojom včerajšom konaní.“ Dumbledore pokračoval ďalej a hlas mal znovu pod kontrolou. „Odľahlo mi, samozrejme, že slečna Grangerová prežila. A tiež som za to vďačný. Avšak vstupovať do jej mysle, zatiaľ čo v nej bola taká kliatba, bolo maximálne nerozumné. Keby stratila kontrolu nad svojimi myšlienkami, obaja by ste zomreli, alebo utrpeli nenapraviteľné poškodenie mozgu.“
„Pán riaditeľ, vaša logika vás necháva v štichu, Hermiona Grangerová je pre výsledok tejto vojny prinajmenšom taká dôležitá ako ja, ak nie dôležitejšia. Obaja sme videli jej aritmantické výpočty: to dievča je najdôležitejšou stavebnou zložkou priateľstva tých troch. Čistokrvný, polovičnej krvi a muklorodená; muž a žena – v tom je magická sila tejto kombinácie. Uvažujte, Albus! Čo by urobil Harry Potter, keby zistil, že je zodpovedný za smrť svojej najlepšej priateľky? Aké následné udalosti by jej skon uviedol do pohybu? Musel som zasiahnuť. Len my dvaja ovládame legilimenciu na požadovanej úrovni a iba ja poznám liečebný postup pri Sectumsempre. Netvrdím, že som očakával vašu nehynúcu vďačnosť, Albus, no priznávam, že som čakal aspoň pár slov vďaky za to, že som zachránil mozog chrabromilského tria. Nechápem, ako mohlo moje postavenie obetného baránka Temného pána prevážiť nad prínosom jej ďalšej prítomnosti po Potterovom boku?“
Snape vstal a dlaňami sa oprel o povrch riaditeľovho stola, keď sa naklonil dopredu a uprene mu hľadel do očí. Obaja muži ťažko dýchali.
„Severus?“ Dumbledorov hlas znel neisto. Natiahol ruku a zakryl ňou Snapovu. „Posaď sa, prosím. Dlhujem ti ospravedlnenie.“
Po niekoľkých dlhých sekundách si Snape sadol, pričom si vytiahol ruku spod Dumbledorovej a obe si ich prekrížil na hrudi.
„Ďakujem, Severus,“ Riaditeľ si zložil okuliare, palcom a ukazovákom si stisol koreň dlhého nosa. „Mýlil som sa. Urobil si správnu vec, hodnú úcty. Už druhý raz za posledné dva dni som sa ocitol v rovnakej situácii: v oboch prípadoch som uprednostnil bezpečnosť mladého muža, ktorého mám rád, pred väčším dobrom. Zdá sa, že opakovane robím tú istú chybu. Si pre našu vec nenahraditeľný, Severus, no oveľa dôležitejšie je, že by som neuniesol, keby som ťa stratil – hovorí zo mňa strach a ja len dúfam, že mi z hĺbky srdca odpustíš.“
Snape cítil, ako sa mu po Dumbledorových slovách mimovoľne zovrel žalúdok. Od včerajšej udalosti so slečnou Grangerovou boli jeho emócie v neustálom zmätku. Nemal vo zvyku navštevovať mysle svojich študentov, práve naopak. Ale keďže bol vynikajúcim legilimentorom, myšlienky a emócie ľudí, ktorí ho obklopovali, sa mu ustavične mihali na okraji podvedomia – ako pestrofarebný kaleidoskop úmyslov a túžob. Vedel napríklad, keď sa ho niekto pokúšal oklamať a nežil vo falošnej predstave pokiaľ išlo o strach a odpor, ktorý vyvolávala jeho prítomnosť u žiakov. Študenti jeho fakulty boli, pravdaže, výnimkou a u niekoľkých študentov vyšších ročníkov, najmä z Bystrohlavu, sa mu počiatočnú hrôzu napokon podarilo nahradiť zdráhavým rešpektom. Avšak mienka Hermiony Grangerovej ho vyviedla z miery. Povedala, že mu dôveruje a myslela to vážne. Sila jej inštinktívnej oklumencie tú informáciu pred ním utajila počas rokov, čo sa poznali, no len čo sa dostal za jej ochrany, úcta k nemu ovplyvnila jej myšlienky tak intenzívne, že to nebolo možné ignorovať.
A teraz tu bol Dumbledore, ktorý sa ospravedlňoval a úprimne priznal, že si oňho robí starosti. Hrubé steny Snapovej emocionálnej obrany boli vytvarované tak, aby odolali nenávisti a podozrievaniu, no úcta a starostlivosť cez ne prekĺzli do jeho citlivého vnútorného sveta s ľahkosťou, ktorú považoval za desivú. Díval sa na Dumbledorovu unavenú tvár a cítil sa nepríjemne zraniteľný.
Ticho, ktoré nastalo po riaditeľovom ospravedlnení, bolo napäté a trápne. Snape mávol rukou v geste, ktoré bolo zároveň odmietavé aj obranné. „To stačí,“ povedal chrapľavým hlasom. Mal sucho v krku. „Sentimentálne rečičky nič nedocielia.“
„To je, chlapče môj,“ odvetil Dumbledore s krivým úsmevom, „jedna z mála vecí, na ktorých sa nezhodneme.“
Snape si tak trochu pobavene odfrkol. „Z mála?“ spýtal sa a zdvihol obočie. Dumbledore sa uľahčene rozosmial, tá štipka humoru v ich rozhovore pomohla medzi nimi nastoliť krehkú rovnováhu rýchlejšie než ďalšia siahodlhá diskusia. Riaditeľ mávol prútikom a z jednej skrinky privolal fľašu ohnivej whisky a dva poháre. Nalial do nich dve štedré dávky a jeden podal Snapovi.
„Myslím, že si obaja po jednom zaslúžime, čo ty na to?“
Snape na odpoveď zdvihol svoj pohár a riadne si z neho odpil. Potom ho položil na opierku kresla a zahľadel sa cez stôl na Dumbledora.
„Asi budeš rád, Severus, že som konečne dal na tvoje rady a porozprával Harrymu o proroctve.“
„Na to je už trochu neskoro, Albus.“ Z jeho odpovede nebolo cítiť rozhorčenie, len rezignáciu. „Ak by ste tak urobili o týždeň skôr, Sírius Black by bol ešte nažive a slečna Grangerová by nemala jazvu, ktorá ju bude zdobiť po zvyšok života.“
Dumbledore sa na chvíľu odmlčal, potom zdvihol pohár na prípitok. „Na Síriusa Blacka, ktorý umrel tak odvážne, ako žil.“
Snape nasledoval jeho príklad. „Na Síriusa Blacka,“ zopakoval, „posledného z jeho rodu.“ Odpil si poriadny dúšok, keď odkladal pohár, všimol si, že ho riaditeľ zamyslene pozoruje.
„Severus, porozprávaj mi o slečne Grangerovej.“
„Čo sa o nej dá povedať? Žije.“
„Nezmysel. Niečo sa zmenilo. Aj keď nemôžem povedať, že by si o nej v minulosti hovoril takým jedovatým tónom, aký máš vyhradený pre Harryho Pottera, predsa len som si myslel, že sa na ňu dívaš s istým pohŕdaním.“
Snape sa zhlboka nadýchol a na pár sekúnd zadržal dych skôr, ako ho vypustil. Očami opäť skĺzol nabok, aby sa pozrel na Félixa. Nazvala ma fénixom. Tie slová sa mu drali na jazyk, no nedokázal sa ich prinútiť vysloviť nahlas; zdali sa mu hlúpe. Bol v pokušení vyrozprávať Dumbledorovi všetko a zároveň mal chuť šmariť pohár o stenu a utiecť z miestnosti – aj keď vedel, že druhá možnosť by len oddialila nevyhnutné. Riaditeľ z neho aj tak časť príhody nejakým spôsobom dostane, ako vždy. Snape si zrátal, čo bude preňho najbezpečnejšie: porozpráva Dumbledorovi súhrnnú podstatu, nech si z nej vyvodí vlastné závery.
„Myslím, že sme sa zhodli, že moje pokusy naučiť Pottera oklumenciu boli úplnou katastrofou.“ Nemohol si pomôcť a po riaditeľovom suchom smiechu mu zašklbalo kútikmi úst. „Jeho nenávisť voči mne bola jedovatou zložkou každého prieniku do jeho spomienok – a som si istý, že ten pocit bol vzájomný. Nemal som dôvod domnievať sa, že by to u jeho najlepších priateľov bolo inak. V dôsledku toho ma myseľ slečny Grangerovej úplne prekvapila. Po prvé, to dievča je prirodzeným oklumentorom. Isteže, keby nebola, pochybujem, že by sa z Odboru záhad dostala živá. Po druhé, vôbec voči mne neprechováva nenávisť. Dokonca sa zdá, že sa teší na hodiny elixírov.“ Snape pokrčil plecami a predstieral nenútenosť v márnej nádeji, že okabáti riaditeľa, odborníka v čítaní reči tela, podobne ako on sám bol odborníkom v čítaní myšlienok. Za svojim ochranným štítom v duchu vykríkol: Odhalil som jej neporušenú kožu na hrudi a sledoval, ako jej nežné telo trhá kliatba, ktorú vymyslelo moje mladšie a oveľa nerozumnejšie ja. Mala by ma nenávidieť, ale chcela sa mi poďakovať. Nazvala ma fénixom. „Pri pohľade späť,“ pokračoval bez akýchkoľvek viditeľných známok predošlých myšlienok na tvári, „je jasné, že som mal, pokiaľ ide o Harryho Pottera, využiť jedinú pedagogickú metódu, ktorá je dosiaľ preukázateľne efektívna: mal som učiť priamo slečnu Grangerovú a nechať ju odovzdávať informácie a osvojené zručnosti počas procesu postupného, nenásilného učenia. Nesmejte sa, Albus. Myslím to vážne. Nikdy ste nemali tú smolu, aby ste učili Pottera či Weasleyho; Grangerová je mozgom toho tria. Už ako prváčke sa jej podarilo vyriešiť môj logický hlavolam...“
„Vidím, že ťa stále trápi...“
„Sarkazmus prenechajte mne, Albus, vám príliš nesedí. V druhom ročníku bola prvou, ktorá si uvedomila, že tou príšerou bol bazilisk a počínala si s prezieravosťou, ktorá zachránila život jej i ďalšej študentke, taktiež vieme, že ešte predtým experimentovala s všehodžúsom. Dumbledorova armáda bola jej nápadom a som si istý, že bola za každým kúskom, ktorý narafičili, aby si utiahli z Umbridgeovej. V každej chvíli bola pripravená priskočiť Potterovi na pomoc; keby nebolo jej, nebol by už dnes nažive. Možno ste sa ospravedlnili za bezohľadnú ľahostajnosť, ktorú ste dnes voči jej životu prejavili, ale čo bude s vašou ľahostajnosťou za posledných päť rokov?“
Dumbledora jeho slová zjavne urazili, sedel vzpriamene na stoličke a obočie stiahol dokopy. Snape samoľúbo zaregistroval, že riaditeľa úspešne odviedol od hlbšieho sondovania v incidente s Grangerovou, keďže si všimol, že sa skutočne zaujíma o návnadu, ktorú mu podstrčil. Prerušil ho skôr, než stihol protestovať a pokračoval ďalej.
„Hovorím o hodinách obrany proti čiernej mágii. Tieto deti sú zapletené do vražednej vojny, Albus. A akú prípravu doteraz získali? Päť rokov, päť učiteľov; každý z nich neschopnejší než jeho predchodca. V ďalšom školskom roku musíte najať kvalifikovaného kandidáta, ak tak neurobíte, budem obranu učiť sám.“
Dumbledore si povzdychol. „Máš pravdu, Severus. Tie deti neboli dobre pripravené, hoci sa snažili. Ale preberali sme to už toľkokrát; to miesto je prekliate a nemôžem ťa vystaviť takému riziku.“
„A ja vám odpoviem ako zakaždým, preklial ho Temný pán. Vymenovanie jeho verného smrťožrúta na miesto učiteľa obrany je najistejším spôsobom, ako tú kliatbu odstrániť.“
„Možno,“ Dumbledore si znovu povzdychol, oveľa ťažšie. „Vieš, bude sa ti cnieť za elixírmi.“ Usmial sa krivo na mladého muža. Rozhovor sa teraz bezpečne uberal vo vyjazdených koľajach a rovnováha bola obnovená.
„Viem. Hoci len málokto by tomu veril.“ Snapov kútik úst sa zvlnil do prívetivejšieho výrazu a zdvihol obočie. „Možno by skôr uverili mojej neochote vpustiť si niekoho cudzieho do milovaného laboratória, než radosti, že ten predmet budem vyučovať...“
„Keď už hovoríme o učení, Severus, myslím, že som našiel spôsob, ako dať do poriadku niečo z našej predchádzajúcej debaty. V budúcom školskom roku musíš dávať slečne Grangerovej súkromné hodiny.“
Severus bol poriadne prekvapený. „Prepáčte, Albus, ale to nemôžete myslieť vážne.“
„Prečo nie? Veď to bol v podstate tvoj nápad. Môžeš začať tým, že sa postaráš, aby získala úplnú kontrolu nad zručnosťami z oklumencie a legilimencie a potom prejdeš k pokročilým technikám obrany. Podľa tvojich vlastných slov je nadanou študentkou a neprekáža jej tvoja spoločnosť. Keďže už po večeroch neučíš Harryho, budeš mať veľa času.“
Dumbledorovi sa opäť raz podarilo zahnať Snapa do kúta. Otvoril ústa, aby protestoval, ale rýchlo ich zavrel, keď si uvedomil, že tentoraz mu to vôbec neprekáža. Dlhým prstom si prešiel po spodnej pere a sadol si späť do kresla. Dumbledorovi sediacemu naproti sa veselo zaiskrilo v očiach. Snape sa nechcel vzdať príliš ľahko, otočil sa a na dlhú chvíľu sa zahľadel na Félixa. Teraz bol rad na ňom, aby si povzdychol a urobil tak čo najdramatickejšie. „Nuž dobre, pán riaditeľ,“ zahundral. „Vaše prianie je mi rozkazom.“
O chvíľu neskôr náhle stuhol. Ľavú ruku mimovoľne zovrel do päste a oči sa mu rozšírili od bolesti.
„Voldemort?“ spýtal sa Dumbledore naliehavo.
Snape stroho prikývol a vstal.
„Môžem sňať ochrany v riaditeľni, aby si sa premiestnil odtiaľto...“
„Nie, nerobte si starosti. Musím si ešte skočiť po plášť a masku.“ Snape zodvihol pohár s whisky a jedným dúškom ho vyprázdnil. Keď hodil do kozuba za hrsť hop-šup prášku, aby sa dostal do svojho kabinetu, v pozadí počul Dumbledorove ustarostené slová na rozlúčku:
„Počkám na tvoj návrat, veľa šťastia!“
* * * * *
O pár minút neskôr stál Severus pred bránami Rokfortu. Stačilo mu niekoľko hlbokých nádychov, aby znovu nadobudol pokoj, o ktorý prišiel v Dumbledorovej kancelárii. Potom sa prútikom dotkol Temného znamenia a odmiestnil sa preč.
Okamžite spoznal premiestňovaciu halu na Malfoy Manore. Tu masku nepotreboval. Zastrčil si ju späť do vnútorného vrecka, upravil habit a pobral sa k salónu. Chodba bola podivne prázdna a on znepokojene premýšľal o tom, v akom stave je nálada jeho niekdajšieho pána: dôsledky udalostí na ministerstve ho nemohli zanechať v dobrom rozpoložení. Keď sa priblížil, počul žalostný nárek, ktorý, ako sa ukázalo, vychádzal z vnútra miestnosti.
Narcissa Malfoyová kľačala pri Voldemortových nohách a plakala. Pri zvuku Snapovho príchodu sa nemotorne pozviechala na nohy.
„Von!“ povedal Voldemort rozrušenej žene s očividným odporom. „Mám tu rozhovor s lojálnym profesorom.“
Narcissa ustúpila smerom k Snapovi a trochu sa zaknísala. Natiahla ruku a chytila ho za rukáv. „Severus, prosím...“ Jej hlas bol naplnený čistým zúfalstvom. Bledú pleť mala fľakatú a po líci sa jej ťahal tenký pásik sopľa. Snape sa zvrchu pozrel na jej ruku, nosné dierky sa mu mierne rozšírili.
„Á, Narcissa,“ zatiahol a s násilím si vytiahol rukáv z jej zovretia, „vždy prívetivá hostiteľka.“ Sarkazmus mu pomohol zbaviť sa podráždenia. Po jeho slovách Narcissa potiahla nosom, zavzlykala a strhla sa, akoby ju udrel. Vrhla na Voldemorta posledný vyľakaný pohľad a utiekla z miestnosti.
Keď zostali s Voldemortom sami, pokľakol na jedno koleno a sklonil hlavu. „Môj pane,“ povedal.
„Chlapče môj,“ ironické oslovenie sa u Snapa neminulo účinku. „Vstaň! Poď a posaď sa. Vypi si so mnou.“
Severus vstal, mumlúc slová poďakovania, že sa mu dostalo toľkej cti, a sadol si do kresla vedľa Voldemorta. Takáto pohostinnosť bola vzácnym javom. Buď boli rady jeho obľúbených smrťožrútov počas udalostí na ministerstve tak zdecimované, že som vylučovacou metódou postúpil do užšieho kruhu... alebo je to pasca. Či oboje.
„Vieš, Severus, sú medzi smrťožrútmi takí, ktorí pochybujú o tvojej lojalite.“
Snape vedel, že sa pohybuje po tenkom ľade. „Isteže.“
Voldemort za zasmial krutým, sileným smiechom. „Nezdá sa, že by ťa to trápilo.“
Snape pokrčil plecami. „Nikto nemôže dúfať, že oklame najväčšieho legilimentora na svete a prežije.“
„Pravdu hovoríš, špión môj.“ Voldemort vyzeral spokojne, červené oči sa mu mierne zúžili a imitácia úsmevu pokrčila jeho sploštenú tvár. „Aké správy máš pre mňa?“
„Dumbledore nezvolal stretnutie rádu od debaklu na ministerstve – zdá sa, že je príliš zaneprázdnený odpovedaním na sovy od Fudgea. Riaditeľ nedôveruje dostatočne byrokratom, aby na nich presunul prácu a Fudge tak panikári, že ho len oberá o čas, ktorý by mohol venovať užitočnejším veciam."
„A Potter?“
„Ten zasran trucuje. Nie je schopný si uvedomiť, aké mal šťastie, že si on a študenti, ktorých so sebou vzal, zachránili životy; taktiež nechápe iróniu toho, že videl muža, ktorému sa hnal na pomoc, zahynúť v dôsledku vlastných činov.“
„Severus, vykreslil si mi priaznivejší obraz udalostí, ktoré som vnímal ako katastrofálne.“ Voldemort natiahol ruku a prstom skĺzol po obryse Snapovej lícnej kosti. Severus cítil, že sa mu v hrdle zastavil dych a prinútil sa zostať pokojný. Potom Voldemort zasyčal jeho meno. Keď sa tie syčivé zvuky rozliehali naokolo, na krátky okamih stratil kontrolu nad hlasom. „Podcenil som nebezpečenstvo, ktorému deň čo deň čelíš. Dovoľ mi, aby som ťa odmenil... toto leto k tebe príde Červochvost a bude tvojím asistentom.“
Špión, čo bude špehovať špióna? Snape vôbec netúžil tráviť čas v Červochvostovej spoločnosti, nieto ho ešte niekoľko mesiacov hostiť. „Ste veľkorysý, môj pane.“
Voldemort sa stále usmieval; bolo to znepokojivé. „Isteže, Severus, som. Vieš, prečo som ťa sem dnes večer zavolal?“
„Nie, môj pane.“
„Chcem sa s tebou podeliť o detaily prísne dôverného plánu.“
„Môj pane, som poctený.“ Snapove zmysly boli v pohotovosti, keď hmatateľne cítil silu hroziaceho nebezpečenstva.
„Bol som veľmi nespokojný s tým, ako dopadli udalosti na ministerstve,“ Voldemortova tvár potemnela. „Proroctvo je rozbité, smrťožrúti pochytaní a môj návrat k moci je nezvratne jasný – jasný ešte aj tomu idiotovi Fudgeovi. Napriek tomu som sa rozhodol, že umožním rodine Malfoyovcov vykúpiť sa.“
Rodina Malfoyovcov... Draco, myslel tým Draca. Snape sa prinútil k zúčastnenému výrazu.
„Áno,“ pokračoval Voldemort, „podľa mňa nie je problémom Harry Potter, ale prítomnosť toho do všetkého sa miešajúceho Dumbledora.“
Nezaoberaj sa tým teraz, neskôr budeš mať dosť času. Len sa správaj ako smrťožrút. „Môj pane...“ Voldemort ho zastavil zdvihnutím ruky.
„Presne tak. Dracova prítomnosť v škole nám hrá do karát a istý druh podozrenia aj tak priťahuješ ty. Dám mu rok. Ak zabije Dumbledora, dostane sa mu väčšej cti než všetkým ostatným.“
A keď nie, zomrie. „Draco, môj pane? Ale veď je neplnoletý...“
„Má šestnásť rokov, Severus. My obaja sme zabili skôr, ako sme dovŕšili sedemnásť.“
„Môj pane, odpusťte mi moju trúfalosť, ale vy i ja sme boli oveľa talentovanejší, než je Draco. Je do určitej miery študijne nadaný, to je pravda, ale Dumbledore je mimoriadne mocný čarodejník. Dracova šanca na úspech je zanedbateľná!“
Voldemort sa uškrnul. „Ale je to aspoň šanca.“ Naklonil sa k Snapovi a ešte raz natiahol ruku, aby sa dotkol jeho kože. „Netráp sa, môj malý špión. Ak Draco zlyhá, postarám sa, aby som ťa tak či onak oslobodil; tento rok bude posledným, ktorý stráviš v Dumbledorových službách.“
Snape potlačil zachvenie, keď Voldemortove prsty opustili jeho bradu. Teda pasca je nastražená, varovanie vydané.
Voldemort sa zasmial. „Pripime si, Severus; na Draca!“
* * * * *
Snape nestrácal čas a opustil Malfoy Manor. Chvíľu uvažoval nad rýchlou návštevou Pradiarskej uličky, ale vedel, že jeho povinnosti počas tohto dlhého večera ešte neskončili. Jeho príchod pred brány Rokfortu sledoval zvyčajný pozorovateľ; neďaleko premiestňovacieho bodu sedela pruhovaná mačka, chvost mala elegantne obtočený okolo labiek.
Nevraživo na ňu pozrel. „Živý a zdravý,“ vyštekol. „Šic odtiaľto!“
Mačka zívla, pretiahla sa a potom vošla do krovia so zdvihnutým, pohojdávajúcim sa chvostom. Jej reakcia bola dokonalým predvedením krajného nezáujmu voči jeho náhlemu príchodu a tónu, ktorý jej adresoval.
Snape sa za ňou zamračil a vošiel do hradu. Výraz radosti, s ktorým Dumbledore privítal jeho druhý príchod počas tohto večera, zamračenie iba prehĺbil. Mysľomisa už bola nachystaná na stole. Snape začal vkladať spomienky z dnešného večera do misy bez toho, aby sa obťažoval odpovedať na riaditeľov pozdrav. Striebristé vlákna nevinne vírili a on si na chvíľu predstavil, že by mohli byť spomienkami na čokoľvek, na niečo krásne a nevinné, nie na úklady zosnované s cieľom zabiť jedného, či oboch mužov, ktorí boli prítomní.
Arogantne ukázal na misu. „Až po vás, pán riaditeľ.“
Dumbledore sa naňho znepokojene pozrel. „Si v poriadku, Severus?“
Namiesto odpovede Snape iba znovu ukázal na mysľomisu. Riaditeľ jemne vydýchol nosom, potom sa naklonil dopredu a ponoril tvár do striebristej kvapaliny. O chvíľku neskôr Severus urobil to isté.