Preklady fanfiction Harryho Pottera

8. Slizolinská politika

Zatiaľ čo pôvod nových bifľomorčanov mohol byť považovaný za nepodstatný, Severus ho pri svojich slizolinčanoch pokladal za dôležitú informáciu a snažil sa ju vyhľadať čo najskôr. Päť čistokrvných, jedna „polovičná“ a jedna muklorodená. Naozaj ho neprekvapilo, keď zistil, že podvyživené dievča a muklorodená čarodejnica boli tou istou osobou. Ako mal vo zvyku, počas prvého týždňa si vyhradil čas na stretnutie s každým novým študentom. Morris Bletchley a Terence Harper nepredstavovali žiaden problém. Obaja mali v Rokforte bratov, ktorí im ukázali, ako to chodí. Raquel Garsidová a Milton Hammerbrightová pochádzali zo známych čistokrvných rodín, o ktorých bolo možné tvrdiť, že boli v rodinnom zväzku s polovicou Slizolinu a s niekoľkými ďalšími pravdepodobne dovolenkovali na Riviére. Na druhej strane Pubert Cavendish bol spríbuznený s práve takým množstvom jedincov, no pochádzal z rodiny, ktorá mala finančné problémy. Jeho oblečenie bolo evidentne z druhej ruky a vyzeral trochu bezradne. Prednedávnom by ho zveril do schopných rúk Draca Malfoya, zvyčajne pripraveného podeliť sa o sladkosti a iné darčeky, ktoré mu Narcissa pravidelne posielala, no ten sa neobťažoval prísť, aby sa porozprával so svojím vedúcim fakulty. Severus sa teda radšej obrátil na Blaisa Zabiniho. Chelseu Gladstonovú, „polovičnú“, matka dobre pripravila, a tak jej nerobilo problém zahmlievať pokiaľ ide o rodinné pomery, aby nad ňou spolužiaci neohŕňali nos. Severus začul, ako pohotovo informovala jednu z tretiačok, že jej otec sa pred mnohými rokmi prisťahoval z Kanady – čo príhodne vysvetľovalo jej muklovské priezvisko. Vryl si do pamäti, že prikáže Tracey Davisovej, aby na ňu dozrela. Avšak Jocelyn Smithová bola ozajstným dôvodom na obavy.

Na stretnutie prišla presne načas a bez slova si sadla na stoličku oproti Snapovmu stolu. Nohy jej rozpačito trčali, boli prikrátke, aby dosiahli až na zem. Veľká stolička ju robila ešte mladšou, než bola v skutočnosti. Keď čakala, kým Snape prehovorí, sedela prísne vystretá s rukami zovretými v lone.

Severus sa na ňu chvíľu sústredene díval, než sa ozval. Slečna Smithová nebola pekným dievčaťom. Na svoj vek bola priveľmi chudá a malá. Všetko na nej bolo tak trochu bledé. Vlasy špinavej blond farby boli spľasnuté a viseli tesne pod plecia. Rozštiepené končeky zúfalo potrebovali podstrihnúť. Oči mali vyblednutý odtieň modrej a na jej prepadnutej tvári vyzerali priveľké. Cez jedno líce sa tiahla stopa po modrine.

„Slečna Smithová,“ začal. V spôsobe, akým sa naňho to dieťa uprene pozeralo, bolo niečo jemne znepokojivé. „Možno ste počuli, že do Slizolinu sú zatriedení len čistokrvní čarodejníci a čarodejnice.“ Dievča neodpovedalo, tak pokračoval: „Takéto vyhlásenia sú očividne nepravdivé, rovnako ako drvivá väčšina výrokov o magicky nadaných potomkoch muklovských rodičov. Neexistujú napríklad žiadne zjavné rozdiely v magických schopnostiach. Okolnosti však naznačujú, že isté politické frakcie vo vnútri Slizolinu aj naďalej šíria takéto klišé. Bolo by vhodné, keby ste sa zdržali predebatovávania vášho rodokmeňa. Priezvisko Smith je našťastie rovnako bežné v čarodejníckom svete ako aj v muklovskej Británii.“

Dievča ešte stále nič nepovedalo. Zažmurkalo vôbec? uvažoval Severus.

„Máte nejaké otázky?“ spýtal sa.

„Nie, pane,“ odvetila ihneď čistým, vysokým hlasom. Po krátkej pauze dodala: „A o svojej rodine nemám vonkoncom čo povedať, nikomu.“ Hlas mala zároveň detinský aj znepokojivo vážny.

Jej odpoveď Severusa na okamih zarazila. Prekvapene si uvedomil, že má nielen neutrálny hlas, ale aj myšlienky: vôbec ju necítil. To dievča používa oklumenciu, a veľmi intenzívnu. Poznanie skutočnosti ho rozrušilo. Bolo dosť prekvapivé zistiť, že Hermiona Grangerová – neznesiteľne predčasne vyspelá študentka piateho ročníka – má rozvinutý talent na oklumenciu. Ale prváčka bez predchádzajúceho kontaktu s mágiou? Niečo tu nehralo. Ponechal si ju tam ešte na niekoľko minút. Na zopár otázok týkajúcich sa jej prvého vyučovacieho dňa mu dala vyhýbavé odpovede, a tak ju nechal ísť. Keď došla ku dverám, zavolal ju späť.

„Slečna Smithová?“ Okamžite sa otočila. „Kto vám doručil list z Rokfortu?“

„Profesorka McGonagallová, pane.“

„Výborne, môžete odísť.“

Len čo sa za dievčaťom zavreli dvere, pozrel sa na hodinky. Mal pred večerou ešte trocha času. Ak sa poponáhľa, môže zastihnúť Minervu v kabinete.

Namiesto premiestnenia cez hop-šup sieť sa radšej rozhodol ísť pešo, vychutnávajúc si možnosť rozhýbať si nohy. Dvere McGonagallovej dvere zatvorené, no keď zaklopal, zavolala, aby vstúpil.

Pri pohľade na kolegu vo dverách sa zatvárila otrávene, ich hádku spred dvoch dní mala zjavne v čerstvej pamäti.

„Ale, ale,“ podpichla ho. „Pozrimeže, čo sem pritiahla mačka.“

Snape na ňu znechutene zagánil. „Ty si tu jediná mačka, Minerva, a vôbec nemám chuť premýšľať nad vecami, ktoré môžeš či nemôžeš privliecť.“

Minerva sa zachichotala. „Posaď sa a daj si sušienku,“ ponúkla ho a posunula škatuľu s pečivom na druhú stranu stola.

Snape si sadol a ruky si prekrížil na hrudi, ignorujúc sušienky. „Prišiel som si pohovoriť o jednom zo študentov – z mojich študentov.“

Pri posledných slovách naňho Minerva so záujmom pozrela. „Chvíľu som si myslela, že si sa prišiel sťažovať na niektorého z chrabromilčanov.“

„Nie. Ide o Jocelyn Smithovú.“

„Huch,“ Minerva zošpúlila pery a nesúhlasne pokrútila hlavou. „Bola som veľmi prekvapená, že práve ona bola zaradená do Slizolinu. Potrebuje starostlivosť – nepozeraj sa tak na mňa, Severus! Je úplne jasné, že si tu práve z toho dôvodu, na ktorý narážam...“

„Prečo si myslíš, že Slizolin pre ňu nie je dobrým miestom?“ Hlas mal hlboký a nebezpečný.

„Pch, Severus! Veď je muklorodená! Mala by sa lepšie, keby bola na mieste, kde by nemusela tajiť svoj rodinný pôvod.“

„Triediaci klobúk si to nemyslel.“

„Upokoj sa, Severus, nemám v úmysle znovu sa o tom s tebou dohadovať.“ Minerva natiahla ruku a pohrkala škatuľou s pečivom, ktorá ležala na stole. „No tak, vezmi si sušienku.“

Severus si sťažka povzdychol. Veľmi neochotne siahol po pečive a zahryzol doň.

„Tak je to lepšie. Predpokladám, že chceš vedieť, aký dojem som mala pri návšteve z jej rodiny?“

„Áno,“ odvetil s ústami plnými sušienky.

„Bohužiaľ, nie veľmi dobrý. Matka bola sotva staršia než samotné dieťa a otec dávno zmizol. Z toho, čo som vyrozumela, sa cez posteľ jej matky premlelo množstvo chlapov a len málo z nich prejavilo záujem o dieťa. Byt, v ktorom žijú, patrí mestu a je od vrchu po spodok špinavý. Celá tá návšteva bola hrozne deprimujúca. Jocelyn je tu, prirodzene, len vďaka štipendiu.“ Minerva sa na chvíľu odmlčala. „Vzala som ju aj do Šikmej uličky, nakúpiť veci do školy. Nepovedala mi toho veľa. Akoby ani neverila, že sa to všetko v skutočnosti deje. Potom, čo som jej kúpila knihy sa spýtala: Môžem si ich nechať? – akoby očakávala, že ich bude musieť vrátiť. Bolo to srdcervúce.“

Severus cítil k svojej najmenšej zverenkyni hlboký súcit. Na dlhú chvíľu sa zadíval na Minervu neschopný slova, na druhú sušienku v ruke celkom zabudol.

„Severus,“ ozvala sa vľúdne, „som naozaj rada, že to budeš ty, kto sa o ňu postará. A teraz poďme na večeru skôr, ako mi zješ všetky sušienky.“

* * * * *

O niečo neskôr v ten večer sedel Severus vo svojom kabinete a formálne pracoval na plánoch pre tretí a štvrtý ročník. V skutočnosti bol úplne stratený v myšlienkach. Neustále sa vracal k problému Jocelyn Smithovej a Hermiony Grangerovej – dvom muklorodeným čarodejniciam, obom prirodzeným oklumentorkám. Oklumenčné schopnosti sa len zriedkavo rozvinuli bez výučby, pre deti bolo neuveriteľne ťažké zvládnuť potrebnú kontrolu mysle. Bola to len zhoda okolností? Situácia bola u oboch natoľko odlišná, a napriek tomu bol výsledok rovnaký. Severus si frustrovane povzdychol.

Jednak premrhal už viac ako dosť času premýšľaním o slečne Grangerovej. Zdalo sa, že od ich rozhovoru na konci predošlého ročníka sa jeho myšlienky sústavne točia okolo nej. Teraz, keď sa začal nový školský rok, zistil, že opakovane vyčnieva spomedzi davu študentov, aby upútala jeho pozornosť. Keby len to prekliate dievča prestalo naňho hľadieť a snažiť sa s ním hovoriť, mohli už začať s hodinami, ale dovtedy to nebolo bezpečné ani pre jedného z nich. Severus práve dumal nad otázkou, koľko času bude mať na jej učenie pred tým, než vstúpia do účinnosti radikálne súčasti Dumbledorovho plánu, keď ho začalo páliť Temné znamenie. Pri surovej bolesti prudko zalapal po dychu, odsunul učebné plány a prešiel do svojich izieb. Privolal si masku a plášť a vyslal Patronusa, aby informoval Dumbledora o odchode. Potom vykĺzol na pozemky.

Bol krásny večer. Obloha bola jasná a hviezdy nad ním žiarili. Keby ho ruka tak hrozne nebolela, užil by si prechádzku k premiestňovaciemu bodu. Počas chôdze dostal myseľ pod kontrolu a odsunul drobné obavy, ktoré v ňom predvolanie vyvolalo. V priebehu školského roka bol iba zriedka povolaný; muselo sa stať niečo vážne. Vo chvíli, kedy prešiel za ochrany, bola jeho myseľ čistá. Prútikom sa dotkol Temného znamenia a premiestnil sa.

* * * * *

Opäť sa ocitol v premiestňovacej hale Malfoy Manoru, kde ho tentoraz čakali Narcissa s Bellatrix. Len čo dorazil, Narcissa sa k nemu rozbehla a oboma rukami ho chytila za predlaktie.

„Severus,“ vydýchla. „Tak ma to mrzí.“

Pohľad mu skĺzol z jej utrápenej tváre a pozrel na Bellatrix, ktorá sa ani nepohla z miesta, kde sa oprela o stenu. Ešte aj ona sa tvárila trošičku previnilo.

„Čo ste urobili?“ spýtal sa. Hlas sa mu prenikavo odrážal od vydláždenej podlahy v miestnosti.

„Dozvedel sa o Neporušiteľnej prísahe, Severus, a... och, Severus, nemal z toho veľkú radosť...“

Kútiky úst sa mu od hnevu stočili nadol, čo ešte zdôraznilo ostré črty jeho tváre. Vyslobodil si ruku z Narcissinho zovretia a rýchlo prešiel k dverám. Keď míňal Bellatrix, otočil sa k nej bez toho, aby spomalil tempo. „Opäť robíš problémy, Bellatrix?“ spýtal sa, no neobťažoval sa s čakaním na odpoveď.

Bezprostredne po vstupe do salónu si ľahol tvárou dolu.

„Ach, Severusss... aké milé od teba, že si si našiel čas a prišiel si za mnou. Viem, aký bývaš v tomto období roka hrozne zaneprázdnený.“

Severus sa nie po prvý raz pristihol, že uvažuje o podobnosti medzi Dumbledorom a Temným pánom. S tvárou pritlačenou k podlahe a istou hrozbou trestu vznášajúcou sa nad ním pociťoval menšie obavy než predtým, keď premýšľal nad pravdepodobnosťou fyzickej bolesti.

V ďalšej sekunde ho vymrštilo do vzduchu.

„Môj drahý chlapče, dovoľ, aby som ti pomohol bližšie.“ Voldemort s vytiahnutým prútikom levitoval Snapa k sebe. Keď jeho vznášajúce sa telo bol dosť blízko, aby sa ho mohol dotknúť, bez okolkov ho nechal padnúť na zem.

„Môj pane,“ vytlačil Snape zo seba, hoci mal vyrazený dych.

„Zdá sa, Severus, že si mi zabudol niečo povedať.“

„Iste, môj pane. Odpusťte mi.“

„To nestačí, Severus. Pozri, pokiaľ sa správaš ľahkomyseľne a dávaš ľuďom sľuby, ako môžem vedieť, či si voči mne lojálny?“ Nastala dlhá pauza. „Severus? Pozri na mňa!“

Snape vzhliadol do červených očí a na namierený prútik Temného pána. Voldemort sa naklonil dopredu a usmial sa naňho v odpornej paródii priateľskosti. „Legilimens,“ šepol.

Jeho exkurzie do myslí iných nevyhnutne súviseli s určitým množstvom bolesti; mal pôžitok z násilného vniknutia a spôsobovania škôd. Severus však vedel, čo môže očakávať. Silno sa sústredil na spomienky na Neporušiteľnú prísahu a ostatné, čerstvejšie spomienky zakamufloval tak, aby Voldemort nezistil, že si stále udržiava kontrolu. Myslel na to, ako s Potterom kráčali k hradu a na uvítaciu reč v slizolinskej klubovni. Obe situácie Voldemorta nakrátko zaujali, no potom sa dral dopredu k scéne z Pradiarskej uličky. Až keď si prezrel odchod Narcissy a Bellatrix, stiahol sa zo Severusovej mysle. Hneď ako sa energia kúzla rozplynula, Severusova hlava dopadla späť na koberec. Časť jeho mozgu, ktorá nepulzovala od bolesti, žehnala Luciusovi za to, že sa nerozhodol pre parkety.

Severus si nebol istý, ako dlho tam ležal, hádam nie viac než niekoľko minút. V tej chvíli mu Voldemort vsunul špičku čižmy pod plece a otočil ho hlavou hore. Snape videl, že sa nad neho naklonil a prvýkrát si všimol aj prítomnosť Nagini.

„Nuž, Severus, musím priznať, že si mi preukázal väčšiu vernosť, než som predpokladal.“

Bola to milosť? Zdalo sa, že tá spomienka na Voldemorta zapôsobila, no stále nebol presvedčený, že bezprostredné nebezpečenstvo pominulo. Pomyslel si, že bude múdrejšie nič nehovoriť. Voldemort si roztržito poklepkával prútikom po stehne. Druhou rukou hladkal zadnú časť hlavy Nagini.

Nakoniec k nej prehovoril, nežne šušlajúc, akoby to bolo malé dieťa: „Je mi to ľúto, moja drahá, no tentoraz ho ešte nechám žiť.“ Pozrel opäť na Severusa a znovu doňho štuchol čižmou. „Vstaň!“ prikázal.

Severus sa vytiahol na ruky a kolená a čelo pritisol na dlážku vedľa Voldemortových nôh. „Ďakujem, môj pane,“ povedal.

Keď zodvihol hlavu, Voldemort sa opäť naklonil dopredu a zmenšil vzdialenosť medzi nimi. „Prečo si mi to nepovedal?“

„Bol som nahnevaný na Bellatrix, môj pane; zúril som, že spochybnila moju lojalitu voči vám. Pomyslel som si, že vás nebudem nudiť príbehmi o malichernej žiarlivosti.“

„Neporušiteľnú prísahu pokladáš za triviálnu vec? Koľko si ich ešte zložil?“

„Ani jednu, môj pane. Prisahám. Nesľúbil som nič, čo by som dobrovoľne neurobil.“ Po údere srdca dodal. „Mám toho chlapca rád.“

„Vieš, Severus, mohol by si byť mojím najvýznačnejším služobníkom.“ Voldemort sa naňho díval so zvláštnym, hodnotiacim výrazom.

„Poctili ste ma, môj pane.“

„Nabudúce, ak budeš robiť niečo rovnako hlúpe, Severus, urob všetko pre to, aby si mi to povedal ty sám a potom ťa nebudem musieť potrestať.“ Vtom zdvihol ľavú ruku a na okamih ju položil na Severusovu hlavu, akoby ho požehnával. Potom lenivo mávol prútikom a zasmial sa: „Crucio.“

* * * * *

Asi o hodinu neskôr to Severus otočil späť do Rokfortu, hneď ako sa premiestnil na čistinku, očami vyhľadal mačku. Pri dopade mierne zakopol a ona k nemu s obavami priskočila. Len čo sa vzpriamil, nakrátko sa mu ovinula okolo nôh. Nespokojne zamňaukala.

„Bol som na tom aj horšie,“ odvetil a vydal sa na dlhú cestu k hradu. Mačka kráčala vedľa neho.

Znovu prežiť zážitky tej noci v mysľomise bolo mimoriadne nepríjemné. Padnúť na zem pred vraždiacim maniakom bola jedna vec, no sledovať pritom sám seba, druhá. Našťastie sa Dumbledore uspokojil len s krátko trvajúcim rozhovorom a chvíľu po polnoci Severusa prepustil.

Ten odišiel z riaditeľne cez schodisko a pustil sa pešo do žalárov, aby si vyčistil myseľ. Telo ho bolelo od následkov dlhotrvajúceho Crucia. Chôdza mu spôsobovala problémy, no zo skúsenosti vedel, že keby si nerozhýbal končatiny pred tým, než sa odoberie do postele, zajtra by to bolo oveľa horšie.

Pred svojimi izbami natrafil na mačku. „Čo chceš?“ spýtal sa so zvyčajnou hrubosťou. Tá sa len pretiahla, a keď sňal ochrany, nasledovala ho dovnútra. Severus zo seba zhodil habit a zavesil ho na dvere. Prešiel cez miestnosť, spustil sa do pohodlného kresla a vyzul si čižmy. Hneď ako si vyložil nohy na stolík, privolal z kozubovej rímsy fľašu ohnivej whisky s pohárom a nalial si štedrú dávku. Mačka s tichým nesúhlasným zamňaučaním vyskočila na opierku kresla a vyklenula chrbát. „Smiešne,“ zamrmlal a zamračil sa na ňu. Opäť zamňaukala. S povzdychom privolal misku, ktorú levitoval vo vzduchu až k jej ňufáčiku. Pokrútil hlavou a nalial jej prídel jantárovej tekutiny. „Uvedomuješ si, že vyzeráš absurdne?“ spýtal sa, keď začala šťastne chleptať. Fľašu položil na podlahu, zavrel oči, oprel sa dozadu a pohár s whisky si pritisol k hrudi.

Mačka dopila nápoj, najprv vylízala misku a potom si očistila fúziky. Z opierky kresla sa ladne premiestnila na kolená muža sediaceho vedľa. Keď sa mu začala uhniezďovať na stehnách, urobil grimasu. „Musíš sa správať tak neprístojne?“ zahundral. Aj potom, čo sa usadila, neprestával s občasným reptaním, no vnímavý pozorovateľ by si všimol, že mu ruka spočinula na jej zátylku a dlhým prstom ju jemne hladkal za uchom.