**Disclaimer: I own nothing; everything belongs to the wonderful J. K. Rowling.
** Autorom anglického originálu je Aleximoon. Chapter 27. The Mistake
Beta.read: EGGY
Kapitola 27. Omyl
„Teda, keď sa Katie načiahla po džbán džúsu, otočila sa na Angelinu, ktorá práve povedala niečo naozaj bystré…“ Ron zastal, aby sledoval ako sa Harry konečne rozhodol pohnúť s pešiakom.
„A to dalo Georgovi príležitosť, na ktorú čakal,“ pokračoval Harry po Ronovi.
„George začaroval džbán, aby vyzeral ako obrovský chrobák. Katie si to nevšimla, až kým si ho nechcela naliať do svojho pohára.“ Ron sa zaškeril na Hermionu. „A čo urobí niekto, kto práve zistí, že jeho džbán džúsu teraz vyzerá čudne ako obrovský tučný chrobák s trasúcimi sa tykadlami a tým všetkým?“ Ron sa spýtal Harryho.
„Odhodila ho,“ povedal Harry rýchlo. „Priamo na Freda, hoci to mohla byť náhoda.“
„Asi si nemyslíte, že chrobák môže niekoho naozaj neúmyselne udrieť.“ Ron zastal, aby si prezrel šachovnicu. „Ale kúzlo, ktoré použil George, len spôsobilo, že džbán vyzeral ako chrobák….“
Harry sa zamračil, pretože mu Ron zobral koňa, predtým než povedal, „…stále to bol vlastne ťažký džbán džúsu…“
„…a to je dôvod, prečo môj drahý starší braček trávi svoje popoludnie v nemocničnom krídle.“
„A Katie sa nerozpráva s Georgom,“ dodal Harry.
Hermiona si pritiahla purpurovú prikrývku tesnejšie okolo ramien. Bola stále premoknutá, Harry a Ron obaja naliehali, aby si sadla a vypočula si ich zopakovanie veľmi vzrušujúceho rána, ktoré zmeškala.
„Bude v poriadku?“ spýtala sa s ľahkým náznakom starosti.
„Oh, bude v poriadku, Fred má tvrdú hlavu.“ Ron vzal Harrymu kráľa.
Harry vyzeral zmätene nad svojou porážkou a zaškeril sa na Rona, „To musí byť nejaká Weasleyovská črta.“
„Neviem o čom hovoríš,“ zafučal Ron odmietavo znejúc neuveriteľne podobne ako Hermiona.
Hermiona sa zdvihla z pohovky, na ktorej sedela a vyhrnula si mokré rukávy.
„Ak vám to neprekáža, idem si nájsť niečo suché na oblečenie.“
„Kde si vôbec bola?“ spýtal sa Harry.
Ron prestal ukladať figúrky na novú hru a znova si obzrel si Hermionu zdola až nahor.
„Vyzeráš, ako keby si bojovala s obrovskou sépiou a stavím všetky moje čokoládové žabky, ktoré mi zostali z Vianoc, že si vyhrala.“
„Bola som… len som pracovala na mojom projekte z Aritmantiky.“ Hermiona sa začala veľmi zaujímať o komplikovanú zlatú výšivku leva na prednej časti prikrývky, ktorú mala na sebe.
„Oh,“ povedali obaja chlapci naraz.
Hermiona sa na nich pozrela a uvidela, ako Ron perami vyslovil: „Malfoy“ a Harry súhlasne prikývol.
„Pozrite, to čo sme robili, je skutočne dôležité.“ Hermiona cítila, že sa začína červenať, pretože posledná hodina ich spoločného času nemala nič spoločné so školskou prácou.
Ako keby jej Ron čítal myšlienky, vydal priškrtený zvuk zo svojho hrdla, „Eeh, Hermiona, my to nechceme vedieť.“
Hermiona sa nich oboch zamračila a prešla cez spoločenskú miestnosť až k dievčenskému schodisku a obzrela sa na nich. Čakala, že uvidí ako sa Ron na ňu hrozivo tvári, ale jej priatelia boli hlboko zabratí do šachovej partie. Usmievala sa, keď ich pozorovala, vedeli s kým bola, ale ani jeden z nich sa nezdal vytočený. Takmer akoby sa s tým zmierili. Pravdepodobne preto, že si mysleli, že sa len trochu zbláznila kvôli tomu, že je v puberte. Ale keď túto záležitosť zvládali vďaka tomu ľahšie, Hermiona nemala námietky.
––––––––––––––––––––––––––-
Hermiona vliezla do postele a pritiahla si hrubý, teplý paplón až ku brade. Jej čisté, vlhké vlasy boli vyčesané do uzla na vrchu jej hlavy, ktorý by nikdy nezostal na svojom mieste, keby bola muklovské dievča. Musela pripustiť, že Lavender a Parvati poznali pár dobrých trikov. Nebolo ešte popoludnie, ale Hermiona premýšľala o tom, aké skvelé by bolo teraz si zdriemnuť. Zvonka veže vzdialene zahrmel hrom a Hermiona sa zakutrala ešte hlbšie. Ďalší dobrý dôvod prečo zostať v posteli.
Kúzlo fungovalo. Hermiona sa doširoka usmiala. Zvládli to. Našli niečo, čo zastaví vražednú kliatbu, vlastne Cruciatus prinajmenšom. Nebudú s určitosťou vedieť, či to zastaví Avada Kedavra, až kým to niekto naozaj nepoužije proti tejto hrôzostrašnej kliatbe. A podľa toho, čo povedal Draco, na udržanie O'Learyho kúzlo bolo treba tak veľa energie, že bude fungovať len pár minút. Ale bolo to lepšie než nič. Ohromujúco lepšie. Pretože na základe tohto kúzla by mohli byť vytvorené nové kúzla. Možno jedného dňa bude skutočne existovať protikúzlo.
Áno, bolo to skvelé ráno. Áno, vrhnúť na Draca Cruciatus bolo veľmi namáhavé. Nikdy si, dokonca ani v najvzdialenejších okrajoch svojej fantázie, nemyslela, že niekedy vrhne také kúzlo. Ale bolo to s najlepším úmyslom; nechcela mu ublížiť, skutočne. A teraz to vedeli naisto.
A potom po kúzle… Pod stromami, chúliaci sa spolu pred dažďom. Hermiona si zľahka vzdychla. Cítila sa tak bezpečne, že bola schopná povedať, že začínala akceptovať skutočnosť, že pokiaľ ide o Draca, tak zažíva pocity, ktoré nikdy predtým nezažívala. Ale bolo to správne? Čo ak ich flirtovanie zašlo priďaleko? Čo ak sa do neho zamilovala? A čo ak on do nej nie?
Ozvalo sa slabé zaklopanie na dvere. Hermiona sa posadila, keď sa Ginny Weasleyová naklonila cez okraj dverí a nakukla nervózne dnu.
„Som tu len ja, Ginny.“ Zavolala na ňu Hermiona z postele. Ginny sa vyhýbala Lavender a Parvati od tej doby, čo pred týždňom z ich pazúrov zachránila Hermionu .
Ginny vošla do miestnosti a zavrela za sebou dvere. Jej tvár bola bledá a tvárila sa ustarane. Jej červené vrkoče sa začali rozpadať a tenký povlak potu je svietil na tvári ako keby sem práve dobehla.
„Ginny?“ Hermiona vyliezla z postele, „deje sa niečo zlé?“
„Hermiona, ja…“ ale Ginnin hlas zmĺkol, keď nervózne skúmala svoju priateľku.
„Čo je? Čo sa deje? Sú všetci v poriadku?“ Hermionin hlas silnel v panike nad Ginniným tichom.
„Nie, nie, nikto nie je zranený. To len, dobre, išla som do sovinca, aby som poslala dopis matke.“ Ginny si hrýzla svoju spodnú peru, keď sa rozhodla pokračovať, „oh, Hermiona, videla som Malfoya ako sa bozkáva s tým slizolinským dievčaťom.“
„Pansy?“ ohromene sa spýtala Hermiona.
Ginny slabo prikývla.
„Si si istá?“ spýtala sa otupene Hermiona, jej predstavivosť náhle naplnila jej myseľ obrázkami Draca bozkávajúceho Pansy. Bozkával ju v knižnici, v ich spoločenskej miestnosti, vonku na pozemkoch. Hermiona ho videla bozkávať ju na každom mieste, kde predtým bozkával ju.
Ginny znova prikývla.
„Si v poriadku?“ spýtala sa a vykročila dopredu.
Hermiona zatriasla hlavou a snažila sa vyčistiť si svoju myseľ.
„Ja … Ja som v poriadku,“ povedala nakoniec.
Znepokojený výraz, ktorý mala mladá Weasleyová na tvári to ale popieral.
„Je mi dobre, Ginny, vážne, prečo by mi malo záležať na tom, či sa chce Malfoy bozkávať s tou hlupaňou s buldočou tvárou?“ Hermiona zacítila ako sa jej stiahlo hrdlo.
„Hermiona,“ Ginny podišla, aby sa dotkla Hermioninho pleca, ale druhé dievča ustúpilo.
„Vážne, Ginny, som skutočne unavená. Myslím, že si pôjdem ešte na chvíľku ľahnúť.“
„Hermiona,“ naliehala Ginny, jej oči rozšírené obavami.
„Ginny,“ Hermiona zovrela ruky jej priateľky vo svojich vlastných, „som v poriadku, vážne. Je to len koniec-koncov Malfoy.“
Ginny sa zamračila, ale nakoniec prikývla, „V poriadku. Myslím, že ťa teda nechám samu.“
Hermiona počkala, až kým Ginny za sebou nezatvorila dvere predtým než sa vrátila do postele. Ľahla si, skrútila sa do klbka a pritiahla si kolená až k brade. Zľahka vydýchla a veľmi sa namáhala, aby sa nerozplakala. Ale úprimne, čo vlastne očakávala?
---------------------------------------------------------------
Nervózne kráčala vonku pred triedou Aritmantiky. Už niekoľko dní sa Hermiona Dracovi vyhýbala. Neopustila vežu z obavy, že by ju Draco vystopoval a nemyslela si, že by sa v tejto chvíli dokázala na neho pozerať. Dokonca Hermiona nešla ani do Veľkej Siene na obed, povedala Ronovi a Harrymu, že sa cíti pod psa a oni ju nechali tak. Ginny samozrejme vedela viac, nehovorila o tom, ale priniesla Hermione nazad kúsok z každého jedla. Hermiona zostávala schovaná v ich vlastnej spoločenskej miestnosti, bezpečná pred sympatiami Draca Malfoya. Teraz ale nemala na výber, musela mu čeliť.
Zhlboka sa nadýchla a zatlačila na dvere, aby ich otvorila. Hermiona zastala, aby sa ospravedlnila profesorke Vectorovej za neskorý príchod. Niekoľko z najbližších študentov na ňu pozrelo a sledovalo ju, keď sa šplhala hore schodmi a posadila sa na svoje miesto vedľa Malfoya.
„Teraz, keď už sme tu všetci, začneme,“ profesorka Vectorová začala niečo zapisovať na tabuľu.
Len čo sa Hermiona usadila na svojej stoličke, Draco sa otočil k nej.
„Kde si bola?“ zasyčal nahnevane.
Hermiona vytiahla rolku pergamenu a tmavozelené brko. Dívala sa dopredu a ignorovala Draca. Avšak on to nemienil vzdať. Schmatol ju za ruku a mykol s ňou tak, že sa na neho pozrela.
„Myslel som, že sa ti niečo zlé stalo, myslel som si, že si zranená alebo chorá!“ syčal nahnevane, jeho pôvodne nízky hlas zosilnel tak, že sa najbližší študenti otočili, aby sa na neho pozreli.
Hermiona vytrhla svoju ruku z jeho a vybuchla: „Jediná zlá vec, čo sa mi stala, si ty!“
Draco vyzeral šokovaný a nahnevaný.
„O čom to rozprávaš?“ Hermiona sa otočila od neho znovu preč. „Hermiona, čo je to?“ zavrčal na ňu, prakticky každý študent v triede zanechal svoje pergameny a sledoval ich.
„Prečo sa nespýtaš Pansy?“ odpovedala protivne.
„Nejaký problém?“ Nahnevaný hlas prerušil ich hádku, „Slečna Grangerová? Pán Malfoy?“
Napriek tomu, že ich sledoval každý študent, napriek tomu, že ich napomenula profesorka, sa Hermiona a Draco na malý moment pozreli navzájom do očí a vymenili si nahnevané pohľady, predtým než sa stiahli nazad a súčasne zatriasli hlavami.
Hermiona cítila ako sa jej začína triasť brada, ale odmietla dať mu satisfakciu tým, že ju uvidí plakať, tým, že pochopí, že jej ublížil, že vyhral. Trieda mlčky pokračovala a hneď ako im profesorka Vectorová dala rozchod, Hermiona vystrelila zo svojho sedadla.
Pretlačila sa okolo študentov a vystrelila cez dvere, dala sa do šprintu len čo sa dostala na chodbu. Hermiona vedela, že ju prenasleduje a hnala sa ďalej. Obzrela sa cez plece, aby zistila, či mu dokázala uniknúť a vbehla priamo do siedmakov z Bystrohlavu. Hermiona zacítila, ako padá dozadu, keď ju mrzuto odsotilo dievča, jedna z priateliek Cho.
„Vďaka,“ zamrmlala Hermiona, keď jej niekto pomohol na nohy.
„Nebolo by odo mňa veľmi gentlemanské, keby som ťa nechal roztiahnutú na podlahe.“ povedal lenivý pomalý hlas.
Hermiona sa ocitla tvárou tvár k Dracovi. Zaškeril sa na ňu, jeho najtypickejším malfoyovským výrazom.
„Choď odo mňa preč,“ zasyčala Hermiona.
Draco neodpovedal, len ju popadol za ruku a začal ju ťahať za sebou. Hermiona bojovala proti jeho zovretiu, ale bol na ňu prisilný.
„Grangerová,“ povedal pokojne cez plece, „práve robíš scénu.“ Skutočne, preplnená chodba zastala, aby ich sledovala.
„Nejdem s tebou nikam. Ty namyslený hlupák!“ Hermiona sa zúfalo zmietala.
Draco sa otočil tvárou k nej, „Či pôjdeš ako šiestacka čarodejnica, ktorá si alebo či ťa odnesiem na pleci ako nejaké zlostné batoľa, keď sa tak správaš, ale budeš sa so mnou rozprávať.“
Pustil jej ruku a stál sledujúc ju netrpezlivo. Obklopoval ich zástup šepkajúcich si študentov a Hermiona sa začínala červenať. Draco vyzeral celkom pokojný a bez rozpakov vzhľadom na to, že si uvedomoval všetky tie reči po škole.
„Dobre,“ vyprskla a pokračovala v chôdzi a zamierila na nejaké opustené miesto.
Ich kroky viedli nazad do teraz prázdnej učebne Aritmantiky. Najbližší študenti im ustupovali cez cesty, sledovali ich a šepkali si, keď prechádzali. Otočila sa k nemu, potom čo sa dvere zatvorili a čakala na čokoľvek, čo chce povedať, rozhodnutá, že sa nezlomí, že neukáže svoju bolesť.
Draco stál a pozoroval ju, jeho sivé oči boli tmavé a nečitateľné.
„Videla si to?“ spýtal sa nakoniec.
„Nie,“ Hermiona prehltla, keď sa jej v hrdle vytvorila hrča, „Ginny to videla.“
„Mal som vedieť, že to bola Weasleyová,“ zamrmlal.
„Oh, to je od teba skvelé, zvalíš to na Ginny?“ zamračila sa Hermiona.
„Nebozkával som Pansy,“ zamrmlal, „ona pobozkala mňa.“
„A to je rozhodne rozdiel, však?“
Draco si vzdychol a prešiel si rukou cez vlasy, urovnávajúc ich dozadu. Zdalo sa, že je v pomykove nad tým, čo povedať.
„Pozri,“ Hermiona prerušila mlčanie, „vôbec to nevadí. Môžeš si bozkávať, koho chceš.“
„Môžem?“ Draco znel prekvapene.
„Samozrejme, nie je to tak, že by si mi niečo dlhoval. Nie je to tak, že by to, čo sme robili, niečo znamenalo.“ Hermiona zacítila, ako jej slzy zahalili zrak, keď toto povedala a vedela, že sa musí dostať z tejto miestnosti preč, ale nemohla si pomôcť, aby sa nespýtala, „znamenalo to niečo?“
Dracove oči zažiarili divoko so zábleskom zúfalstva v nich, ale nepovedal nič. Zatúlaná slza skĺzla po Hermioninom líci a ona si pretrela oči. Skončilo to, nech to bolo čokoľvek; ukončila to. Hermiona prešla k Dracovi, nadvihla sa a nežne ho pobozkala na líce. Venovala mu najchatrnejší z úsmevov a unikla jej ďalšia slza, ale neobťažovala sa utrieť ju, zdalo sa, že to teraz nemá význam. Hermiona prešla okolo neho von do davu ľudí a zanechala ho samého.
--------------------------------------------------
Hermiona nahnevane krokovala svoju izbu. Naprieč kamennou podlahou, okolo postelí a potom zase nazad. Lavender a Parvati sedeli spolu na Parvatinej posteli a maľovali si nechty a sledovali ju so zmäteným záujmom.
„Hermiona,“ povedala Lavender, „niečo sa deje?“
„Nechala som v knižnici moju knihu Elixírov,“ vybuchla Hermiona, „nemôžem uveriť, že som v knižnici nechala moju knihu Elixírov.“ Zastala a pozrela na hromadu kníh, ktoré mala roztrúsené po posteli a zúfalo hľadala nadpis Elixíry.
„Tak prečo nejdeš do knižnice a nezoberieš si ju?“ Navrhla Parvati počas napínania prstov na nohe, keď sa snažila zachytiť svetlo z ohňa.
Hermiona civela na obe dievčatá.
„Odkedy ty nerada chodíš do knižnice?“ Lavender ju starostlivo sledovala, „Vieš, dnes sa celý deň chováš tak komicky.“
Hermiona sa znova začala prechádzať a pokúšala sa ignorovať príliš zainteresované pohľady, ktoré dostávala od svojich spolubývajúcich. Áno, chovala sa celý deň komicky. Ale čo sa dalo čakať? Necítila sa dobre, celkom pusto a studeno. A bola to všetko jeho chyba. Hermiona nenávidela Draca.
Rozhnevane zastonala; nedalo sa nič iné robiť. Hermiona zobrala plášť zo stoličky a prehodila si ho cez plecia. Lavender a Parvati ju pobavene sledovali, keď vybehla z izby rozhodnutá, že dostane svoju knihu Elixírov naspäť, do čerta s Malfoyom.
Trvalo to len niekoľko minút, kým sa dostala ku knižnici; veľa študentov malo práve namierené do Veľkej Siene na večeru. S nádejou, že ak bude mať šťastie, bude Malfoy medzi nimi. Celý dnešný deň sa Hermiona niečím zamestnávala, pracovala na domácich úlohách a učila sa na nadchádzajúce záverečné skúšky, ktoré budú za pár týždňov.
Hermiona robila čokoľvek, len aby nemusela myslieť na Draca. Ublížil jej. To, čo sľúbila sama sebe, že sa nestane, sa stalo. Nikdy nemala v úmysle dovoliť, aby sa ten slizolinský hlupák dostal tak blízko k nej, a predsa si rozhodne dokázal nájsť nejakým spôsobom cestičku do jej vnútra. Hermiona bola šokovaná, keď si uvedomila, že nebola na neho ani rozčúlená. To, čo povedala v starej triede Aritmantiky, bola pravda, nedlhoval jej vôbec nič. Len preto, že nechala samu seba dostať sa blízko k nemu, že mu verila, že si o neho robila starosti, nebola jeho zodpovednosť. Ale predsa len sa Hermiona ešte nikdy v svojom živote necítila tak úboho.
V knižnici bolo viac ľudí, než Hermiona predpokladala. Niekoľko Bystrohlavčanov, ktorých poznala a tiež pár Bifľomorčanov. Všetky oči ju sledovali. Ako prechádzala cez veľkú miestnosť mohla rozumieť niektorým šepotom.
„Počul si, čo sa predtým stalo? Vidíš ju? To je Hermiona Grangerová,“ zašepkal jeden hlas po jej ľavici.
„…zamilovaná do nejakého Slizolinčana, verili by ste tomu? Predstavte si, Chrabromilčanka a Slizolinčan.“ Ďalší hlas sa ozýval sprava.
Hermiona zastala v svojej ceste a obrátila sa, aby sa zlostne zamračila na najbližšiu skupinku rečniacich študentov. Nastalo rozpačité ticho, keď sa každý okamžite sklonil nazad na svoj stôl. Postála chvíľu dlhšie, varujúc každého predtým, aby niečo povedal. Ale už všetci študenti sa tvárili rovnako skrúšene.
Prešla po malom točitom schodisku a namierila si to do ich miestnosti. Jej žalúdok jej urobil salto vzad a Hermiona si musela zahryznúť do pery, keď sa začala chvieť, jasný signál, že sa chystá plakať.
Dvere do miestnosti neboli zamknuté, Hermiona nešťastne otočila kľučkou a vošla plná očakávania, že ho uvidí. Ale miestnosť bola prázdna. Hermiona sa zamračila, vedel dobre, že dvere nesmie nechať otvorené.
„Draco?“ zavolala, ale žiadna odpoveď tam nebola.
Jej zamračenie sa prehlbovalo, keď kráčala ďalej do izby. Nával mrzutosti rástol nad jeho nedbanlivosťou, tieto knihy boli na nezaplatenie.
Hermionine oči našli jej knihu Elixírov položenú na mieste vedľa stola. Vyzerala takmer novo zviazaná v porovnaní so starodávnymi zväzkami, ktoré ju obklopovali. S výdychom úľavy ju Hermiona zdvihla a zastrčila si ju do tašky. Otočila sa k odchodu, keď jej oči zachytili niečo iné. Na kraji stola bol položený list.
Zdvihla ho a rozprestrela s trasúcimi sa prstami, dúfala, že bol od Draca, ale nebol.
Draco,
Som rád, keď vidím, že si nakoniec prišiel k rozumu. Okamžite ťa očakávam v Rokville o ôsmej dnes večer. Informoval som tvoju matku, že prídeš domov a verím, že jej to pomôže posilniť zdravie. Ale varujem ťa, Draco, nesklam ma znova.
Otec.
Hermiona si znovu prečítala list, ruky sa jej triasli a tvár jej zbledla.
„Oh, nie, Draco, nie,“ stenala.
Ten idiot! Čo si myslel? Hermiona sa pozrela na hodinky, bolo už takmer sedem tridsať, už určite odišiel. Sadol mu na lep; Hermiona nechápala, ako mohol niekomu takto sadnúť na lep. Bola to pasca; bola to očividná pasca.
„Čo urobím?“ zašepkala si Hermiona pre seba, jej tvár zatiahnutá obavami.
Rukou zovrela list a skrčila stránku. A potom sa Hermiona rozhodla. Musí ísť, hneď, tak rýchlo ako len môže. Musí ho nájsť a zastaviť ho. Nebol čas zohnať Harryho a Rona, nebol čas pre neviditeľný plášť, musí sa ponáhľať.
Vybehla z izby, dvere za sebou nechala otvorené a zabudnuté. Vo svojom zhone sa takmer skĺzla posledných pár schodov, ale dokázala sa zachytiť na kovanom železnom zábradlí. Tí istí študenti, ktorí sa niekoľko minút predtým vyhli jej pohľadu, sledovali v úžase ako sa ženie okolo nich.
V ten večer zostávajúce svetlo vonku bolo temnejšie a na pozemkoch ešte stále bolo niekoľko študentov, keď sa Hermiona vyrútila cez vchodové dvere. Nikto jej nevenoval pozornosť, keď si to mierila krížom cez trávnik a nezdalo sa, že by si niekto ju niekto všimol, keď prešla cez brány a pokračovala nadol po ceste.
Akonáhle sa dostala do mesta, Hermiona sa zastavila aby chytila dych. Búšila jej hlava a bolestivo ju pichalo v boku. Hermiona prehľadávala ulice dúfajúc, že zazrie Draca, ale nezdalo sa, že tam bol. Slabo zastonala. Kde sa stretnú? Hermiona si nemohla vybaviť obrázok otca a syna akosi si dávajú ďatelinové pivo.
„Mysli, Hermiona,“ pretrela si spánky v zúfalstve.
A potom jej to došlo. Ten deň o Halloweene, keď našla Draca v uličke. Musí to byť blízko. Lov začal znovu.
Dostala sa na uličku, kde tak dávno našla Draca, keď začula tlmené hlasy. Uskočila dozadu do zatieneného vchodu a zadržala dych. Dve zahalené postavy prešli vedľa nej, vzájomne sa potichu zhovárali. Keď už prešli dosť ďaleko dopredu, Hermiona vykĺzla z vchodu a nasledovala ich opatrne udržujúc dostatočnú vzdialenosť medzi nimi.
Zamierili nadol jednou stmavnutou slepou uličkou a Hermiona prekĺzla do ďalšej uličky. Toto všetko sa zdalo dôverne známe. Hermiona si spomenula na sne, sen, ktorý viedol k objaveniu smrtiacej kliatby. Bol to ten istý dom, kde videla Draca roztiahnutého na zemi v Luciusovej láskavosti.
„Skutočne veľmi úbohé ovzdušie,“ zašepkala potichu.
S chrbtom tesne pritlačeným k kamennému múru uličky, Hermiona vyzrela poza roh na opustený dom, ktorý Dracov otec vybral za miesto stretnutia. Napla oči v matnom svetle a pokúšala sa uvidieť Draca ukrytého v šere. Vánok jej rozvlnil plášť a na chvíľu si pomyslela, že by si ju niekto mohol všimnúť, ale tmavé postavy pokračovali vo vzájomnom rozhovore bez ohľadu na ňu. Kde bol Draco? Oneskoril sa, rozmyslel si to? Hermiona sa modlila, aby áno. Bola to očividná pasca. Ale doteraz ju nepočúval, však? Naklonila sa ďalej a pokúšala si vybaviť tváre páru, ktorý čakal vedľa domu. Bohužiaľ to bolo nemožné, s tmou, ktorá sa v susedstve vlnila so zapadajúcim slnkom.
Hermiona sa pozrela na hodinky a dotkla sa svojho prútika vo vrecku, upokojujúc samu seba, keď tam naozaj bol. Štíhly kúsok dreva bol utešujúci.
Hermiona prehltla a nervózne prekĺzla trošku viac von z uličky, dúfajúc, že uvidí Draca skôr, než ktokoľvek uvidí ju. Musí prísť, hneď každú chvíľu.
Musí ho zastaviť, musí ho zachrániť. Ale Draco sa stále ešte neobjavil a Hermiona začala strácať svoju odvahu. A najviac vyvádzajúce z rovnováhy boli postavy stojace pred domom. Rozprávali sa tak tlmenými hlasmi, že im Hermiona nerozumela, ale strávila tak veľa času s Harrym a Ronom, aby poznala, že sa rozprávajú o metlobale. A byť v spoločnosti páru smrťožrútov, ktorí sa zdali znepokojení s výsledkami hry Falconov, naozaj nevyzeralo, že hrozí nejaké reálne nebezpečenstvo. Mýlila sa? Bola Dracova matka naozaj chorá?
Hermiona len na chvíľu zauvažovala, že sa možno mýlila, keď sa snažila presvedčiť Draca, že to bola pasca a že Narcissa Malfoyová je v skutočnosti v plnom zdraví, keď náhla prítomnosť osoby za jej chrbtom vymazala všetky jej pochybnosti.
„Slečna Grangerová, aké uspokojujúce vidieť vás znova. Ahh, ale obávam sa, že sme nikdy neboli riadne predstavení. Ale budeme mať dosť času, aby sme si to vynahradili, však?“ Lucius Malfoy klamlivo mäkkým hlasom rezonoval priamo za jej chrbtom, tak blízko až sa chvela.
Hermiona dokonca nemala čas, aby sa obrátila, tobôž aby unikla. Jej jediná myšlienka, predtým než ju drvivý úder ponoril do najhlbšej tmy, bola, že mala pravdu. Bola to pasca.
Ibaže nie na Draca.