Preklady fanfiction Harryho Pottera

Stály spoločník

Autor:  bluestocking79 ;  Prekladateľ: Eggy; Beta: GwenLoguir

Originál

Prístupnosť neobmedzená.

Vyhlásenie prekladateľa: Nepripisujem si žiadne zásluhy okrem prekladu. Vďaka patrí aj Bete - GwenLoguir... Nevlastníme žiadnu z postáv z Harryho Pottera; oni a ich svet patrí JKR. Autorke som písala, ale dosiaľ sa mi neozvala. Jej posledné aktualizácie sú z roku 2009...

Stály spoločník

Nebolo nič nudnejšie, než byť portrétom.

Severus bol obklopený pompéznymi starým dedkami, ktorí ho volali chlapče a viacej ich zaujímalo podriemkavanie než rozprávanie sa. So živými osobami sa komunikovalo lepšie, ale nový riaditeľ Severusa poväčšine ignoroval a on nemal žiadne návštevy. Bohužiaľ nemal žiadne ďalšie portréty mimo Rokfortu, takže ich ani nemohol navštíviť a odskočiť si odtiaľto.

V zúfalstve sa Severus pokúsil o samovraždu, len aby zistil, že je nemožné, aby sa v maľovanej rieke utopil, alebo aby ho plameň z obrazu spálil.

Všetky jeho nádeje na útek zanikli. Zmieril sa s tým, že až do konca večnosti ostane bez akejkoľvek intelektuálnej stimulácie... kým sa nevrátila ona.

oooOooo

Hermiona Grangerová dospela.

Severus ju sledoval, ako sedí pred riaditeľom a ako ho ignorovala rovnako ako každý iný návštevník. Mladistvé nadšenie sa pretavilo do tichej dospelej sebadôvery, ktorú vyžarovala svojím držaním tela. Vyžarovala z nej prísna autorita; to jej pri učení určite dobre poslúži.

Mala ustarostený krehký vzhľad smútiaceho... vzhľad, ktorý Severus poznal až príliš dobre. Na moment si pomyslel, že zahliadol spriaznenú dušu; smútiacu, ktorá hľadá útočisko na Rokforte. Premýšľal nad tým, koho mohla stratiť.

Po prvýkrát ho po rokoch zaujalo niečo z vonkajšieho sveta.

oooOooo

Severus sa začal tešiť na Grangerovej návštevy.

Sledoval ju vždy, keď navštívila riaditeľovu kanceláriu, všímal si napätie v jej držaní tela, lesk v jej očiach. Všimol si občasné zachvenie jej hlasu a spôsob akým hladšie, než kedykoľvek predtým, zakrývala svoje pošmyknutia. Počúval a zistil, že jej manžel zomrel.

Hoci si Severus vždy myslel, že Ronald Weasley je tupec nehodný slečny Grangerovej, bol zarazený tým, že súcíti s jej stratou. Nech mal Weasley akékoľvek chyby, tak aj tak bol láskou jej života... a žiadna strata nemohla bolieť viac.

Toto, veru, Severus vedel z vlastnej skúsenosti.

oooOooo

Nakoniec začala Severusa frustrovať tá vzdialenosť kancelárie.

Vydal sa na prieskum na vlastnú päsť s objavil krajinku, ktorá visela vedľa Grangerovej komnát. Skrýval sa v krovinách a sledoval... potichu a potajme objavoval jej zvláštnu krásu.

Všimol si vrásky smiechu a striebro vo vlasoch. Videl ju objímať svoje deti, hrešiť svojich študentov a, občas, plakať, keď ju začala bolieť duša. V tieto noci sa cítil úplne k ničomu, neschopný jej ponúknuť slová útechy alebo upokojujúce objatie.

Rozumel jej bolesti tak ako málokto. Skrytý v tieni a za namaľovanými listami ju s ňou zdieľal.

Po nejakej dobe ho úplne omráčila.

„Viete, pokojne môžete vyjsť von,“ Hermionin pohľad spočinul na krovinách, za ktorými sa skrýval Severus.

„Nemôžem uveriť, že sa stále skrývate v kríkoch, riaditeľ.“

Severus stuhol a do tvárí sa mu nahrnula krv. Dokonca aj teraz ho dokázali ponížiť.

„Spoločnosť by mi nevadila,“ dodala, „skôr by mi pomohla.“

Červeň v tvárach sa mu ešte rozrástla... z rôznych dôvodov. Skoro sa usmial.

„Rada by som vedela, čo si myslíte o Vincyho poslednej sprostosti, ktorú uverejnili v Tranfigurácii dneška,“ pokračovala, v očiach sa jej šibalsky blýskalo. „Môžem to čítať nahlas?“

Severus opatrne vyliezol a pripravil sa počúvať.

oooOooo

Severus trávil väčšinu svojho času v Hermioniných komnatách. Mal rád jej spoločnosť a v riaditeľni nechýbal.

Ako keby niekto niekedy chcel jeho rady.

Okrem Hermiony. Vždy chcela vedieť jeho názor, čítala mu odseky z nepodarených esejí alebo podnetných článkov. Potom, čo sa zmienil, že mu nevadia romány, začala mu nahlas predčítať prózu rôznych žánrov.

Severus zavrel namaľované oči a užíval si, ako sa jej hlas mazná so slovami.

Nevedel povedať, čo ho teší viac... či to dielo, alebo to, ako ho čítala.

oooOooo

Severus nevedel presne povedať, kedy sa hranice zotreli a ich rozhovory sa stočili od profesionálnych tém k osobných.

Možno to bolo v ten deň, keď jej zomrel otec. Ako čelil jej smútku, Severus sa začal váhavo deliť o jeho vlastné spomienky na otcovu smrť.

Možno sa to stalo, keď Hermiona vyjadrila svoju nechuť k Valentínu a Severus sa priznal, že nikdy nedostal Valentínku.

Pravdepodobne sa to stalo, keď sa Hermiona zobudila zo sna o Ronovi a ticho plakala v tme. Nikdy sa Severus necítil tak nemožne, neschopný sa načiahnuť cez bariéru plátna, ktorá ich oddeľovala.

„Je mi to ľúto,“ bezmocne hlesol, „rozumiem ti.“

oooOooo

Hermiona šokovane vzhliadla.

„Ach, Severus! Prepáč, že som ťa zobudila. Len som...“

„Viem. Rozumiem,“ zopakoval.

„Áno, rozumieš, že?“ popotiahla a utrela si mokrú tvár do nočnej košele. „Vážim si to. Povedz mi... prestane to niekedy bolieť?“

„Nie,“ priznal. „Nikdy. Hoci...“ odmlčal sa, prezeral si jej mokrú tvár, červený nos a kučeravé vlasy, ktoré jej odstávali do všetkých smerov. Hoci to bolo fyzicky nemožné, cítil, ako sa mu rozbúšilo srdce.

„Po čase...“ pokračoval, „ som našiel... nie  náhradu, nie... ale... oveľa lepšieho nástupcu.“

Hermionin úsmev v mesačnom svetle žiaril.

„Aj ja.“

oooOooo

Severus sa vrátil do svojho portrétu, keď sa z riaditeľovej kancelárie stala riaditeľkina kancelária a Hermiona sa usadila na miesto za stolom, ktorý bol krátko aj jeho.

Náhle mu už atmosféra v kancelárii prišla znesiteľná; z nejakého dôvodu lepšie znášal bľabotanie ostatných, keď to bol on, koho sa Hermiona pýtala na názor prvého a boli to jeho slová, ktoré zavážili najviac.

Rokfort viedla desiatky rokov dobre a múdro a jeho pýcha na jej úspech bola veľká. Každý deň navštevoval jej komnaty. Každý deň sledoval ako spí a ako sa zobúdza.

Jedno ráno však nevstala a bolo jedno, ako hlasno ju volal.

oooOooo

Pre Severusa sa čas zasekol, hoci svet okolo jeho portrétu plynul ďalej. Hoci počul šepkanie ostatných portrétov, nemohol sa prinútiť, aby ho čokoľvek zaujalo.

„... už pár dní sa nepohol, chudák...“

„...nemyslím si, že ho niekto zaklial, vieš...“

„... len mu chýba, to je všetko.“ To bol Longbottom, nový vládca Rokfortu. Severus matne rozpoznal jeho hlas.

„Čoskoro príde, pane,“ dodal Longbottom, „niekedy to chvíľku trvá. Majte vieru.“

Severus ostával potichu a nehybný, ale mysľou sa upäl k Longbottomovu uisteniu.

Bolo to všetko, čo ho pútalo k svetu.

oooOooo

„Počula som, že v tomto ráme býva jeden skleslý čarodejník. Poslali ma, aby som sa ním zaoberala.“

Pri zvuku jej hlasu, Severusove srdce začalo rýchlo búšiť.

Hermiona stála pred ním, konečne na dosah. Po prvýkrát si všimol šediny v jej vlasoch a množstvo vrások.

Nezáležalo mu na tom. Jej úsmev bol skutočný a preto nádherný.

„Si tu,“ začudoval sa.

Objala ho vo vrúcom objatí. Pevnom. Teplom. Skutočnom.

„Na toto som čakala dekády!“ vyhlásila. „A na toto.“

Za potlesku ostatných portrétov si vymenili svoj prvý bozk.