3. december 2013
Šťastné a veselé, pán Malfoy
Merry Christmas Mr Malfoy
Autor: Emerald-Kisses
Preklad: tigy
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4676920/3/Merry-Christmas-Mr-Malfoy
Rating: 16+
Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánovi Medkovi, ktorý túto ságu preložil do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Emerald-Kisses, ktorá napísala tuto fanfiction. Tento preklad je vytváraný len pre duševné obohatenie, nie pre obohatenie finančné. Napriek tomu je kopírovanie a prípadné porušovanie autorských práv ilegálne.
This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.
VAROVANIE! Pred vami je trochu Ronovho hulvátstva. Máte radi Rona? Bez obáv pridajte konštruktívnu kritiku. Akákoľvek detinsky plamenná = útulný kozub, pred ktorým bude koberček z kožušiny a zvíjanie sa sexy tiel Hermiony a Draca. Mňam.
Tretia kapitola pôjde von zajtra. Príbeh som ešte nedokončila, ale bude mať rozptyľovať práca do školy (eseje a skúšky, na ktoré sa treba učiť), takže asi nebudem môcť napísať veľa.
Šťastné a veselé, pán Malfoy
Kapitola 2: Absurdné dôvody
Ronald Weasley bol celý bez seba od zlosti. Nemohol uveriť tomu, čo dnes ráno počul, nevraviac o slovách, ktoré na neho Hermiona vychrlila včera.
Potlačil nutkanie schmatnúť najbližší stôl a prevrátiť ho. Zatínal päste tak silno, že hánky mal takmer také biele ako pergamen, ktorý ležal pred ním a pomaly strácal cit v rukách. Bolo mu to jedno. Jediné, čo chcel, bolo uškrtiť tú brčkavú brunetu, ktorá s ním odmietla stráviť sviatky.
Prekliata suka.
Včera si myslel, že žartuje, že skúša, ako by zareagoval, keby sa rozhodla zostať na sviatky v Rokforte, zvedavá, či by sa mu po nej cnelo.
Pozeral na pergamen pred sebou, ignorujúc zvučný hlas profesorky McGonagallovej, ktorá im vysvetľovala, o čom bude ich predvianočná skúška, a myseľ mu blúdila od myšlienky k myšlienke. Snažil sa prísť na to, prečo sa Hermiona rozhodla zostať v Rokforte.
Nedávalo to zmysel, nemohla predsa chcieť zostať preto, že mala kvôli Malfoyovi zlý pocit - Malfoyovi, zo všetkých prekliatych ľudí! Bol smrťožrútom, nie raz sa usiloval o to, aby ich vylúčili a, ako jej včera večer Ron pripomenul, takmer jeho a Lavender v šiestom ročníku zabil.
Neexistovalo, aby chcela zostať kvôli takému hlupákovi, ako je Malfoy. V žiadnom prípade.
Muselo za tým byť niečo iné... niečo väčšie, niečo, čo sa skrývalo za jej zmätenými signálmi a nečakanými, poblúdenými myšlienkami.
Hoci bol Ron pomerne zbehlý v plánovaní bojových stratégií, o čom svedčila aj jeho zručnosť v šachu, za nič na svete nedokázal pochopiť také zložité rébusy ako Transfigurácia, Elixíry a opačné pohlavie.
Bolo to s ním beznádejné, keď mal niečo z týchto vecí vyriešiť.
Možno... možno to vzal celé za špatný koniec. Možno, pomyslel si s nádejou, možno klamala, predstierala, že zostáva v Rokforte a chce ho vo vlaku prekvapiť.
To by bolo skvelé!
Možno si s ním chce vo vlaku pohovoriť osamote a povedať mu, čo k nemu cíti! Nemal pochybnosti o signáloch, ktoré k nemu vysielala, vedel, že Hermiona Grangerová je do neho bláznivo zamilovaná a čakal iba na to, kedy si to aj ona plne prizná.
Prečo by do neho nemala byť zamilovaná?
Zvesiac hlavu pripustil túto myšlienku: bol Ronald Weasley, predposledné dieťa Weasleyovského klanu, úplne neschopný vo všetkých aspektoch života a ani zďaleka nie tak dobrý ako Harry Potter alebo – odváži sa to priznať? – Draco Malfoy.
Hermiona, naproti tomu, bola úžasná. A čo, že si nikdy nenárokovala žiadnu slávu, ani žiaden podiel na porážke lorda Voldemorta? A čo, že on a Harry získali všetok obdiv a slávu, zatiaľ čo ona stála v úzadí? Veď to tak sama chcela, či nie? Okrem toho, on vedel, že bola úžasná, tak ako to vedel aj Harry, a to pre ňu bolo najpodstatnejšie, no nie?
Bolo to veľmi ohľaduplné, povzdychol si v duchu, spôsob, akým mu umožnila vyhrievať sa na výslní spolu s Harrym, čo bolo niečo, čo nedokázal za celý svoj život. Nie, bolo to až príliš ohľaduplné.
Tá špinavá suka by tu radšej nemala zostávať kvôli Malfoyovi!
Jeho myšlienky boli zmätené, škodoradostne preskakovali od láskavosti k zlomyseľnosti, keď myslel na jej krásu a potom na ich hádku včera poobede. Jedna emócia maskovala druhú, ale ktorá bola tá správna?
Bolo by možné, že jeho hnev bol iba prejavom jeho sebectva? Žiarlil, pretože Malfoy s ňou mohol bývať a teraz s ňou mohol ešte aj stráviť sviatky? Je možné, že hoci ju vždy mal rád, pomaly sa stával frustrovaným a netrpezlivým?
Odkedy sa pred dvomi rokmi pobozkali, nepočul od nej o tom bozku ani slovo. Pokúšal sa to spomenúť, avšak zakaždým zmenila tému a potom vždy našla nejaký spôsob, ako sa mu po celý zvyšok dňa vyhnúť.
Možno... možno iba potrebuje čas.
Nebol si tým však taký istý. Asi bol oprávnene nahnevaný, rozzúrený z predstavy, že ho možno v skutočnosti vôbec nemilovala. Možno sa tá pobehlica s ním iba zahrávala a predstierala, že ju priťahuje, len aby utajila niečo iné.
Ak randila s Malfoyom, tak za to draho zaplatí!
Znovu zaťal päste, premohol ho hnev a žiarlivosť zbesilo kolovala jeho žilami. Pokúšal sa to sám sebe zdôvodniť, snažil sa nahovoriť si, že možno, iba možno, je jej Malfoya iba ľúto, alebo mala v pláne niečo špeciálne pre neho. Avšak, každá takáto myšlienka, každý takýto nápad bol iba výplodom jeho predstavivosti.
Chcela zostať v Rokforte a jeho to vytáčalo.
Sľúbila, že strávi sviatky s ním a jeho rodinou! Držala ho pri sebe a poťahovala jeho motúzikmi ako bábkar predtým, ako popretŕhala všetky putá, takže bolo jasné, že s ním nechce mať nič spoločné.
Pobehlica, tá špinavá suka. Nevidela, čo mala priamo pred sebou? Nevidela, že on bol pre ňu ten pravý?
Zlomyseľne kopol do nohy stola, až hlasno zaprašťala.
“Pán Weasley, čo to malo znamenať?”
'Seriem na teba, McGonagallka. Vytiahni si tú palicu zo svojho prekliateho zadku.'
Tvár mu očervenela zmesou hnevu a rozpakov, potom sa sklonil a chytil sa za lýtko.
“Prepáčte, pani profesorka,” zamrmlal potichu,” dostal som kŕč do nohy.”
Učiteľka prikývla, otočila sa späť k tabuli a mávnutím prútika na jej čierny povrch napísala detaily o skúške.
Ron sa rozhliadol po učebni a zistil, že väčšina očí sa od neho odvrátila a sústredila sa znovu na tému skúšok. Predsa sa však našiel jeden obzvlášť pekný pár jantárových očí, ktoré hľadeli jeho smerom.
Rýchlo sa však schovali za záclonou vlnitých hnedých vlasov, skrývajúc akúkoľvek emóciu, ktorá by sa mohla objaviť v ich priezračných jantárových hĺbkach.
Pozoroval ju, sledoval ako sa mrví a ako začala zúrivo písať, akoby od toho závisel jej život.
Pozrel na tabuľu a zistil, že na nej nič nové nepribudlo a že si nikto iný nerobí poznámky. V skutočnosti im profesorka McGonagallová práve prikázala otvoriť si knihy.
Obzrel sa naspäť na Hermionu a všimol si, že píše do nejakého nového zápisníka, zápisníka, ktorý nikdy predtým nevidel.
Jeho myšlienky zachvátil žiarlivý hnev a zaťal zuby v snahe nepožadovať od drobnej brunetky nejaké odpovede.
Ak zostáva kvôli Malfoyovi, draho za to zaplatí.
Keď človek potreboval chvíľku samoty a ticha, bola knižnica väčšinou tou najlepšou voľbou. O tomto čase a hodine však bola knižnica tým najhorším miestom na trávenie času – bola preplnená študentmi, ktorí na poslednú chvíľu dokončovali svoje eseje alebo dobiehali štúdium pred začiatkom budúco týždňových vianočných prázdnin.
Podľa Harryho a Ginny bola najlepším miestom na schovávanie Komnata najvyššej potreby.
S úmyslom nájsť si nejaké miestečko ďaleko od všetkého ruchu vošli dovnútra a objavili miesto podobné chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Steny boli obložené policami naplnenými na prasknutie, písacie stoly pripravené a, ak by veci zašli trochu ďalej, v neďalekom rohu bolo pripravená posteľ.
Možno, že tam posteľ bola iba preto, lebo sa Harry cítil ospalý a vedel, že štúdium má tú zvláštnu schopnosť uspať ho. Dvojica si tým zariadením nebola celkom istá, ale bola povďačná za tento milý kútik, kde sa mohli skryť pred davom študentov.
Presnejšie, skryť sa pred Ronom.
Počúvali jeho blúznenie a rozhnevané reči dobré štyri hodiny po tom, ako skončila hodina Transfigurácie, prinútení vypočuť si, keď jeho zlosť explodovala v záplave surových slov a výbuchov hnevu. Samozrejme, Harry musel uznať, že Ron má právo byť trochu naštvaný – nielenže ho Hermiona celý deň ignorovala, ale mala tú drzosť ísť za McGonagallovou a nahlas oznámiť, že zostáva počas Vianoc na Rokforte.
Priamo pred Ronom, Harrym a Ginny.
Harrymu sa iba s vypätím všetkých síl podarilo zabrániť Ronovi urobiť niečo, čo by neskôr celkom určite ľutoval.
Pokračoval tým, že Rona vytiahol na chodbu a za roh, kde ho musel držať na mieste dobrých päť minút, kým ryšavec vychladol natoľko, aby ho Harry mohol pustiť.
A potom sa začalo vykrikovanie a besnenie, a to až do takej miery, že Harry s Ginny boli nútení vyplížiť sa zo spoločenskej miestnosti pod Harryho neviditeľným plášťom. Ron bol natoľko zaneprázdnený trucovaním a vyčíňaním vo svojej izbe, že si ani nevšimol ich odchod.
Takže teraz sedeli za stolom blízko obrovského kozuba a obaja boli úplne vyčerpaní.
“Harry,” zamrmlala Ginny, “nemyslím si, že toto budem schopná znášať počas celých sviatkov.”
Čiernovlasý chlapec zdvihol hlavu, ktorú mal zloženú na rukách, zelené oči mu žiarili zvedavosťou.
“Ja len... viem, že je to môj brat a veľmi mi na ňom záleží, ale niekedy je toho...”
“Príliš veľa?”
Sťažka si povzdychla a podoprela si rukami hlavu. “Nemáš ani poňatia,” zamrmlala.
Harry sa potichu zasmial a vytiahol z batohu pergamen. “Verím, že mám, Gin. Pamätaj na to, že som jeho najlepší priateľ a kedykoľvek sa do seba s Mionou pustili, vždy si predo mnou pustil ústa na špacír. Ver mi, som z toho chorý rovnako ako ty.”
“Ale,” zdvihla hlavu a divoko gestikulovala rukami, ”ja to nechápem!”
Nadvihol obočie a mlčky ju vyzval, aby pokračovala, zatiaľ čo vyťahoval z batohu brko.
“Prečo by to robila? Ja to nechápem. Mamka sa tak tešila na to, že ju uvidí a tento rok sa k nám mali pripojiť aj jej rodičia! Vedela predsa, ako veľa pre každého z nás tieto Vianoce znamenajú. Prečo tak náhle zmenila svoj názor? Nerozumiem tomu.”
“Tiež to nechápem, rovnako ako ty,” odvetil Harry a otvoril pergamen, na ktorom bol zoznam textov, ktoré si potreboval prečítať kvôli skúške z Elixírov za dva dni.
Chvíľu mlčky sedeli. Harry si kúzlom preniesol zopár učebníc na stôl, listoval v nich a označoval si vhodné stránky. Pomerne rýchlo sa prispôsobil faktu, že tento rok im Hermiona nebude môcť pomáhať natoľko, ako boli zvyknutí. Jednoducho mala príliš veľa vlastných povinností a nemohla byť vždy poruke, aby im skontrolovala pravopis alebo sa uistila, že použili správne fakty.
Ron, ako vždy, mal však veľké problémy zvyknúť si a väčšinu času prvých dvoch týždňov strávil vykrikovaním, aká je nevďačná a ako ich vždy zneužívala.
Harry sa v duchu nad týmto vyhlásením cynicky zasmial. Po vojne prišiel veľmi rýchlo na to, ako veľmi ju využívali a zneužívali. Vedel, že sa nikdy nesnažila ukradnúť si svoj diel slávy, vedel, že radšej postávala v tieňoch, avšak bola nepostrádateľná, keď šlo o jej bystrý um alebo obzvlášť náročné kúzla.
Ron tvrdil, že to sama tak chcela, že bola natoľko ohľaduplná, aby mu umožnila, že sa prvýkrát vo svojom živote vyhrieval na výslní slávy.
Nebol však Ron v centre pozornosti v piatom ročníku, keď bez Harryho pomoci vyhrali Metlobalový pohár? Nedostalo sa mu slávy v ich druhom ročníku, keď Harrymu pomáhal nájsť baziliška, hoci Hermiona bola tou, ktorá urobila všetok výskum?
Naopak, okamihy, kedy bola Hermiona najšťastnejšia, obzvlášť počas vianočného plesu v štvrtom ročníku, Harry a Ron zničili svojimi krutými slovami. Harry si s hanbou uvedomil, že v tomto konkrétnom prípade sa podieľal na Ronovom vyvádzaní a bol preto rovnako vinný.
Potlačil povzdych a premýšľal nad tým, či si to, čo Hermiona robila, zaslúžili. Dokonca aj počas vojny prehliadali jej nápady a pocity. Sotva venovali pozornosť skutočnosti, že ju mučili, sotva sa jej vôbec poďakovali, že im Merlin vie koľkokrát zachránila ich zadky. Riskovala svoj život, keď kúzlom zmenila Harrymu tvár, riskujúc mučenie a smrť kvôli tomu, kým boli a za čo bojovali. Kričala, ale neprezradila ani slovko.
Poďakovali sa jej vôbec za to?
S hlasným zastonaním, zaboriac si tvár do dlaní, si Harry uvedomil, ako zle sa k nej v minulosti správali. Dokonca aj teraz jej vraveli, že sa mýli, že robí chybu, nútili ju stráviť s nimi sviatky, odmietajúc veriť tomu, že - možno - si Draco Malfoy zaslúži šťastné Vianoce...
“Nie.”
Pochopenie ho zasiahlo silou nákladného vlaku a keď náhle zdvihol hlavu, stretol sa s Ginniným zmäteným výrazom.
“Čo sa deje, Harry?” načiahla sa a zľahka sa dotkla jeho ruky. “Zrazu si strašne zbledol. Si v poriadku?”
“Ja... ja neviem... ale, ale... Ron určite nebude.” V jeho očiach náhle prebleslo zdesenie aj odhodlanie. “Nesmieme mu to povedať, Gin, nesmieme to povedať Ronovi. Čokoľvek urobí alebo povie, nesmieme mu to povedať. Rozumieš?”
Zvraštila obočie a zošpúlila pery v zmätku nad Harryho čudnými slovami.
“Harry, nemám potuchy, o čom to hovoríš.” Načiahla sa dopredu, aby vzala jeho tvár do dlaní a zahľadela sa mu do očí, do tých víriacich smaragdových hĺbok, ktoré tak milovala. “Čo sa deje?”
“Myslím... myslím, že viem, prečo tu Hermiona zostáva, Gin. Och, Bože, nesmieme to povedať Ronovi, zošalel by. Zabil by ju... ak by nezabil jeho ako prvého.”
“To nedáva žiaden zmysel, Harry!” vykríkla Ginny. Napadlo ju, či ho niekto nejakým spôsobom nezačaroval. “Čo sa mi snažíš povedať?”
Náhle vyskočil na nohy a zhodil pri tom fľaštičku s atramentom na zem, kde sa rozliala. Harry to ignoroval natoľko, že do toho atramentu stúpil a začal sa rýchlo prechádzať tam a späť.
“Nikdy nemal naozajstné Vianoce, Gin! Nikdy nemal naozajstné Vianoce! Nechápeš? Zostáva v Rokforte spolu s ním! Chce mu dopriať skutočné Vianoce, ktoré nikdy nezažil! Bože môj, zbláznila sa, úplne sa pomiatla!”
“Nehovoríš snáď o...?”
“Malfoyovi! Hermiona tu zostáva, aby mohla byť s Dracom Malfoyom!” vykríkol Harry. “Zostáva tu, aby dopriala Dracovi Malfoyovi jeho prekliate perfektné Vianoce!”
Ginny, ktorá sa pred chvíľkou postavila, aby upokojila Harryho, sa zrútila na stoličku.
“Och, dopekla! Ron sa zblázni.”
“Nie,” otočil sa k nej Harry. “Ronovi to nepovieme! Nesmieme!”
“Ale prečo, Harry? Ron si to zaslúži vedieť rovnako ako my! Nerozumiem. Prečo by sme mu to nemali povedať? Nemôžeme niečo také pred ním predsa tajiť!” vychrlila zo seba v zmätku a ohromení.
“Sama si to povedala,” prerušil svoj pochod, “lebo zošalie. Pokúsil by sa zabiť každého, kto by mu vošiel do cesty a potom by ju uškrtil. Nemôžeme mu to povedať. Aspoň nie počas prázdnin.” Sťažka si povzdychol a vošiel si rukami do už aj tak rozstrapatených vlasov. “Ale... máš pravdu. Raz mu to budeme musieť povedať.”
“Ale kedy, Harry? Kedy bude ten správny čas povedať mu, že žena, ktorú miluje, ho opustila kvôli inému mužovi? To by ho zničilo.”
“Ja viem... Ježiši, ja to prekliato dobre viem. Túžil po nej celé roky, plánoval, že ich vzťah na Vianoce zoficiálni... a teraz sa stane toto!”
“Zlomí mu to srdce.” Ginny takmer vzlykala, rozrušená predstavou, ako sa srdce jej brata trhá na kusy.
“Ale Ginny... my... my predsa nevieme, či ona naozaj... veď vieš čo. Možno ide naozaj iba o to, dožičiť mu šťastné Vianoce.” Harry mal pocit, akoby sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii, hľadajúc pravdu, o ktorej si nebol istý, či vôbec existuje. Potreboval nájsť niečo, akýkoľvek náznak, že je možné zachrániť náhle sa rozpadajúci vzťah medzi Ronom a Hermionou.
Ginny pomaly vstala, držiac Harryho ruky vo svojich. Naklonila sa dopredu a vtlačila mu na tvár jemný bozk.
“Harry, my vážne momentálne vôbec nič nevieme,” zašepkala, pokúšajúc sa zmierniť jeho obavy, rovnako ako tie svoje. Nebola si istá, či tie slová vyslovila, aby utíšila svoje pochybnosti, alebo tie jeho. “Toto všetko sú iba predpoklady a to nás nikam nedovedie. Nie,” dodala, keď uvidela výraz v jeho očiach, “nebudeme strácať čas hľadaním 'faktov'. Posadíme sa, budeme študovať a na všetko toto zabudneme.”
“Ale... ale Ginny... čo ak...?”
“Už žiadne 'čo ak', Harry. Naozaj nie je nič, čo by sme mohli urobiť. Už predsa povedala McGonagallovej, že zostáva, takže je príliš neskoro na to, aby zmenila svoje rozhodnutie. Povieme Ronovi, že zostáva kvôli prefektským povinnostiam a aby sa uistila, že zostávajúci študenti sú v poriadku. Okej?”
Definitívne to vravela, aby utíšila svoje vlastné pochybnosti, než tie jeho. Jednoducho nemohla uveriť tomu, čo Harry hovoril a napriek tomu verila každému jeho slovu, čo iba zväčšovalo jej obavy.
“Harry, uvidíme, čo sa stane po prázdninách, dobre? Teraz sa sústreďme na úlohy a na to, aby sme vymysleli pre každého darčeky. Čo ty na to? Žiadne starosti o Hermionu a Rona – to naozaj nie je naša vec.” Toto taktiež hovorila skôr pre seba, ako pre svojho priateľa.
Harry pomaly prikývol a nechal sa Ginny odviesť späť k stolu.
Ginny si potichu vzdychla. Hermiona si možno myslela, že to pôjde ľahko, ale Ginny vedela, že ich nečaká nič iné ako poriadna búrka.
'Ron úplne zošalie.'
Spoločenská miestnosť bola príjemne tichá. Hermiona bola pohodlne uvelebená na červenej pohovke, strieborný vankúš jej podopieral hlavu tak akurát, aby mohla čítať.
Oči mala zúžené od koncentrácie, zubami si občas zahryzla do spodnej pery, ktorú si potom sala a hrýzla, dokiaľ v nej nestratila cit, alebo stratila niť svojich myšlienok.
V pravej ruke držala brko, pero jej občas pošteklilo nos, keď ho pretáčala medzi prstami.
Zmenila polohu a prehodila si nohu cez operadlo pohovky. Vychutnávala si pohodlie, ktoré jej táto zvláštna pozícia prinášala a naďalej sa zameriavala na text pred sebou, oči sústredené a myseľ jej vírila myšlienkovými pochodmi.
Nie, Hermiona Grangerová si nerobila domáce úlohy, doučila sa na všetky svoje skúšky a dokončila všetky svoje eseje už pred viac ako hodinou. A nie, momentálne nebola ani zabraná do svojej obľúbenej knihy, Histórie Rokfortu.
Tak na čo že to bola slečna Grangerová taká sústredená?
“Nie, nie a nie. Nemôžem to urobiť v tomto poradí,” sťažka si povzdychla, poškrtala dva riadky a vymenila ich. “Tak. Najprv zábava a potom sa môžeme vyhrievať pred krbom.” Zľahka sa usmiala.
Na zápisníku nebol žiaden nápis, ak ho len niekto neotvoril na tretej strane. Tam by našiel jej čistým, úhľadným rukopisom nápis Desať spôsobov, ako venovať Dracovi Malfoyovi šťastné Vianoce.
Nohou, ktorú mala prehodenú cez operadlo pohovky, pohupovala do taktu neexistujúcej melódie a ohrýzala koniec brka, keď zvažovala možnosti, ako dožičiť Dracovi Malfoyovi tie najlepšie Vianoce. Avšak ako prvé ho musela nejako primäť, aby si toto ročné obdobie obľúbil.
To znamená, že by si mal obľúbiť sneh.
Toto muselo byť úplne prvé. Sneh bol základom Vianoc, rovnako ako vianočný puding a darčeky. V hĺbke duše sa možno nesnažila dať mu iba perfektné Vianoce, ale aj tie najkrajšie chvíle jeho života. Ak to dobre pochopila, v Dracovom detstve nemali miesto detské hračky a detské hry. Možno nápad na hranie sa v snehu, ktoré by Dracovi umožnilo zabudnúť a všetky starosti, bol iba ďalším spôsobom, ako prelomiť jeho kamennú fasádu a objaviť jeho vrelé srdce.
Určite tam bolo, niekde, potrebovala iba nájsť tie správne nástroje a metódy, aby ho vyslobodila z jeho ľadovej ulity.
Hľadiac na svoj zoznam, rozhodovala sa medzi dvomi činnosťami: sledovaním vianočných príbehov a nákupom a zdobením vianočného stromčeka.
Nebola si istá, čo by mali urobiť ako prvé. Napokon jej došlo, že by mohli začať ako prvé pozerať filmy a pokračovať aj potom, ako bude stromček kúpený a ozdobený.
“Ježiši, mohlo ma to napadnúť aj skorej,” pokarhala samú seba a zapísala si zopár poznámok na okraj.
Za normálnych okolností by Hermiona premýšľala, ako sa vysporiadať s Harrym a Ronom, najmä potom, ako videla, že bol Ron takmer odvlečený z učebne, keď oznámila svoje rozhodnutie zostať na Rokforte. Celý deň sa mu vyhýbala, aby sa vyhla konfrontácii, dokonca si dala doniesť jedlo do prefektskej spoločenskej miestnosti, aby sa vyhla stretnutiu s Ronom pri večeri.
Jednoducho bola príliš zabratá do svojej úlohy, aby premýšľala o svojich najlepších priateľoch. Nakoniec prídu k rozumu a pochopia, že nič, čo by povedali, ju neprinúti, aby si premýšľala alebo konala inak. Zostane a daruje Dracovi Malfoyovi tie jediné pravé Vianoce, aké kedy mal.
Aj keby to znamenalo, že to môže zničiť jej vzťah s jej najlepšími priateľmi.
Pri tejto myšlienke sa jej pomaly zmocnila melanchólia, oči sa jej zatvorili a brko sa jej zosunulo zo zápisníka. Bola ochotná riskovať priateľstvo, jediné skutočné priateľstvo vo svojom živote, kvôli mužovi, ktorého stále brali ako jej nepriateľa.
Prečo?
Hlava jej klesla, ruku si prehodila cez lakťovú opierku, pričom brko zostalo visieť tesne nad podlahou.
Prečo bola ochotná odstrčiť nabok svojich skutočných priateľov – Harryho, Rona a Ginny – iba preto, že Draco nikdy nemal Vianoce? Nebolo to tak trochu pochabé, ak nie úplne hlúpe? Aký mala k tomu motív, okrem ľútosti? Bola tam ešte nejaká iná, hlbšia príčina, ktorú si dokonca ani ona doteraz ešte nepripustila, či nepochopila?
Sťažka si povzdychla a zovrela v ruke brko, zatiaľ čo hľadala nejaký dôvod. Zostávala, pretože sa cítila zle, správne? Bola smutná z toho, že Draco nikdy nemal skutočné Vianoce. Bola rozčúlená, pretože každý, dokonca aj dieťa známeho zločinca, si zaslúži trochu šťastia vo svojom živote.
Tak prečo jej robilo problém prijať tieto dôvody?
“V mene Merlina, ja neviem, ja jednoducho neviem.”
Bola Hermiona Grangerová, zvyknutá poznať všetky fakty a chápať všetky dôvody. Tento náhly nedostatok úsudku, toto náhle poznanie, že nevie všetko, ju podráždilo a tiež vystrašilo.
A to svoj projekt iba začala.
Takmer prepočula, ako sa dvere na spoločenskej miestnosti otvorili a zavreli, a teraz načúvala krokom Draca Malfoya, keď vošiel do miestnosti.
“Grangerová, uvedomuješ si, že Lasičiak práve teraz vonku pred dverami besnie a hromží?”
To upútalo jej pozornosť a pritiahlo jej myšlienky od príčin a faktov k slovám, ktoré vyšli z Dracových úst.
Zatvorila zápisník a pokračovala v leňošení na pohovke, hoci jej bezprostrednou reakciou bolo vyskočiť na nohy, otvoriť dvere a prekliať Rona až do pekla. Avšak pokojná časť jej mysle, ten malý kúsok zdravého rozumu a reality, ktorý jej zostal, jej pripomenul, že sa chcela nielen vyhnúť konfrontácii, ale ani žiadnu nezačať.
Takže sa rozhodla, že by mala zostať vo svojej súčasnej pozícii a pokúsiť sa ignorovať Rona, nakoľko to len bude možné, niežeby počula jeho 'besnenie a hromženie' z miesta, kde sedela.
“Grangerová, počula si ma?” Začula, ako sa priblížil k miestu, kde ležala a zľahka si povzdychla.
“Počula som ťa, Malfoy, a práve v tejto chvíli mám v úmysle Rona ignorovať,” odvetila potichu a zavrela oči, ale na ďalšie Dracove slová ich otvorila.
“Nuž, vyzeráš, že máš pohodlie,” jeho hlas bol teraz bližšie, zhruba po jej ľavici a jej bolo jasné, že stojí za pohovkou a pozoruje ju, ako si tam leží v tej svojej zvláštnej, ale pohodlnej pozícii.
“Ako, dopekla, môžeš považovať vylihovanie v takejto polohe za pohodlné?” Zvláštne, v jednej chvíli hovorí, že vyzerá, že sa jej leží pohodlne a v druhej sa jej pýta, ako je to možné. Nuž, Draco bol dosť zvláštny človek.
“Neviem,” odpovedala mu, “povedala by som, že to tak jednoducho je. Dúfam,” dodala, ”že si sa postaral, že Ron nepočul heslo.”
“Si čudná,” zamrmlal potichu, jeho hlas sa k nej niesol, ako sa pohyboval po izbe. Začula, ako kreslo ticho zavŕzgalo, keď sa doň posadil. “A áno, ubezpečil som sa, že Lasičiak nezačuje heslo. Socha si ho vypýtala a ja som spravil, na čom sme sa dohodli.”
Zvraštila obočie, otvorila oči a zdvihla hlavu, aby sa na neho pozrela. Sedel v kresle, batoh mal pohodený na zemi spolu so svetrom a kravatu mal nakrivo. Počas predchádzajúcich pár mesiacov si na takýto obrázok Draca už zvykla, bol to jeho spôsob, ako si oddýchnuť po mimoriadne dlhom a vyčerpávajúcom dni.
„Ty si sa s Afroditou na niečom dohodol?” Myšlienky jej zaleteli k soche Afrodity, vynárajúcej sa z vody, vo vlnách boli vyryté symboly všetkých štyroch fakúlt.
Pomaly prikývol a pery mu skrútol jemný úškľabok. “Dohodli sme sa, že ak bude naokolo niekto, kto by nemal počuť heslo, tak musím urobiť isté gesto.”
Podozrievavo prižmúrila oči. “A to gesto je...?”
Draco sa ešte viac zaškľabil, zdvihol ruku a zohol všetky prsty okrem prostredníka. “Ukázal som jej toto.”
“To bolo hrubé,” zazrela na neho Hermiona.
“Jej sa to zdalo zábavné,” zasmial sa Draco a úplne si rozviazal kravatu, takže mu teraz už iba ležérne visela okolo krku. “Celý čas sa smiala a potom to gesto zopakovala Lasičiakovi, keď ho odmietla vpustiť.”
“Drahý Merlin,” vzdychla si Hermiona a schovala si tvár do dlaní, ”máš na ňu zlý vplyv.”
Znovu sa zasmial, užívajúc si ich konverzáciu. Myslel si, že o takomto čase už bude príliš unavená na príjemný rozhovor, ale mýlil sa. Vyzerala vyčerpaná, s jemnými kruhmi pod očami a spodnou perou rozodratou od neprestajného ohrýzania, ale vyzerala tiež spokojne a uvoľnene.
Domnieval sa, že to bolo preto, lebo všetky svoje eseje a učenie skončila už takmer pred hodinou.
“HEJ! HERMIONA! OTVOR TIE PREKLIATE DVERE! OKAMŽITE!”
“Dočerta!” zastonala Hermiona. “Nevrav mi, že sa mu podarilo úspešne použiť Sonorus!”
“Znie to tak,” zatiahol Draco, stále sa uškŕňajúc, hoci v očiach mu bolo vidieť rastúce podráždenie.
“OTVOR TIE DVERE, HERMIONA!”
“Nemohla by niečo urobiť Afrodita?” zastonala nahlas Hermiona, vedela však, že jediné, čo by socha mohla urobiť, bolo zalarmovať ostatné sochy a obrazy, ktoré by mohli privolať nejakého profesora. Celé by to však trvalo minimálne desať minút.
“OTVOR! TIE! DVERE! SOM Z TOHO ČAKANIA CHORÝ!”
“Grangerová...”
“A AK MA TÁTO POJEBANÁ SOCHA EŠTE RAZ POŠLE DO RITI, TAK JEJ ODTRHNEM TÚ JEJ ZASRANÚ HLAVU!”
“Áno, Malfoy?”
“PRASTAŇ SA TAM NA CHVÍĽU OCICMÁVAŤ S TÝM ZASRANÝM MALFOYOM A OTVOR TIE PREKLIATE DVERE! MUSÍME SA POROZPRÁVAŤ, DOŠĽAKA !”
“Ak neprestane vyrevovať ako prekliaty blázon, budem nútený vyjsť von a prekliať ho do bezvedomia.”
Nakukla na neho pomedzi prsty a pri tej myšlienke sa jej pery zvlnili miernym úsmevom.
“OTVOR TIE DVERE, INAK ICH ROZBIJEM!”
“Myslím, že práve teraz by som sa k tebe pridala, aby som ti pomohla.”
Dracov smiech bol prerušený ešte hlasnejším Ronovým krikom a blondiak sa zamračil.
“Čo, v mene Salazara Slizolina, si urobila, že to toho hlupáka tak vytočilo? A ak je to preto, že si sa vyspala s Potterom, tak mi to nehovor, nepotrebujem ďalšie nočné mory.”
Hermiona si odfrkla, zložila ruku z operadla a ukázal mu rovnaké gesto, aké on použil pri dverách. “A ty mi hovor, že som bol hrubý,” zašomral.
“HERMIONA! AK OKAMŽITE NEOTVORÍŠ TIE ZASRANÉ DVERE, TAK JA... JA...”
“Vďaka Merlinovi, došli mu slová!” vykríkol nadšene Draco, užívajúc si chvíľu ticha, zatiaľ čo Ron zvažoval svoje vyhrážky. “A teraz mi, Grangerová, odpovedz prosím na moju otázku, nech mám nejakú predstavu ako prekliať Lasičiaka.”
Zdá sa, že sa tu v poslednej dobe veľa vzdychá, uvedomila si Hermiona, keď si podráždene vzdychla. “Mali sme takú detinskú hádku,” zamrmlala celá v rozpakoch. Vážne mu nemala v úmysle povedať presný dôvod ich hádky.
“Vy dvaja sa vždy hádate. Pokiaľ si spomínam, v posledných rokoch ste strávili polovicu času hádkami na chodbách. Tak čo je na tejto také odlišné od tých, čo ste mali doteraz?”
Draco udrel klinec po hlavičke, uvedomila si zachmúrene Hermiona. Vlastne rovno dva. Ona a Ron sa dosť hádali, ale ešte nikdy nebol Ron taký násilnícky a neodbytný kvôli následnej konfrontácii. Toto dokonca ani nebola ich najhoršia hádka, avšak jeho reakcia bola zďaleka najhoršia.
Avšak nebola to jeho reakcia, kvôli ktorej sa cítila tak zle. Bolo to uvedomenie si, že sa tak často hádali. Bolo pravdou, že mali nejaké odlišné názory a obaja boli veľmi tvrdohlaví ľudia, avšak nič nemohlo ospravedlniť tie neustále hádky v priebehu všetkých tých rokov. V skutočnosti sa zdalo, že Ron je vždy pripravený pohádať sa, či už s ňou, alebo s Harrym. Bolo to, akoby neustále vyhľadával boj, len aby dokázal, že sa niekto mýli a to takým spôsobom, aby to každý videl a počul.
Pretrela si oči, zatlačila melancholické myšlienky do úzadia a sústredila na to, aby sa pokúsila Dracovi vysvetliť, prečo je Ron tak strašne naštvaný.
“Nie je zo mňa príliš nadšený,” vyhlásila ironicky.
“Očividne,” odfrkol si Draco.
“Keď už to musíš vedieť, je to preto, lebo som sa rozhodla zostať počas Vianoc na Rokforte.”
Čakala na jeho reakciu, predpokladala, že sa začne rozčuľovať, že tam nemôže ostať, lebo chce mať ich spoločenskú miestnosť iba pre seba.
Miesto zmätku a frustrácie sa však v skutočnosti usmial veľmi slizolinským spôsobom.
“Vážne? Páni, to je neuveriteľné! Chrabromilská princezná strávi Vianoce bez svojich chrabromilských princov? Nuž, to tu určite rozvíri pikantné klebety.”
“Klebety? My máme klebety?”
Draco neveril vlastným ušiam; po všetkých tých rokoch strávených na Rokforte, v spoločnosti všetkých jej priateľov a známych – obzvlášť Lavender Brownovej, Parvati Patilovej a Ginny Weasleyovej – Hermiona bola stále nedotknutá klebetením.
Nedokázal pochopiť, ako by niekto mohol byť ešte viac spoločensky neohrabaný.
“Ty si netušila, že tu existujú klebety? Vôbec? Grangerová, ty si neuveriteľná!”
Prižmúrila oči nad pobavením v jeho hlase a bojovala s nutkaním vyplaziť na neho jazyk. “Prečo by som mala byť neuveriteľná? Len preto, že nepočúvam klebety či...”
“TY POBEHLICA! OTVOR TIE ZASRANÉ DVERE!”
Pri slovách, ktoré jej boli adresované, ňou prešla bolesť. Za normálnych okolností, keby jej to povedal niekto iný, bola by schopná sa s tým vyrovnať a ignorovať to, keďže ich však vyslovil verný priateľ, niekto, koho si raz chcela vziať, bolelo to.
Vôbec by si neuvedomila, že sa pohol, keby nahlas nezanadával na ceste ku dverám. Posadila sa a otočila práve v čas, aby videla ako otvoril dvere, vytiahol prútik a zvolal: “Stupefy!”
Počula žuchnutie, keď Ronove stuhnuté telo pristálo na zemi, vyskočila na nohy a ponáhľala sa ku dverám, kde sledovala, ako Draco na Rona zoslal umlčujúce a znehybňujúce kúzlo.
“Malfoy! Prestaň! Čo to robíš?” vykríkla a schmatla ho za ruku, aby mu zabránila zoslať na Rona ďalšie kúzlo.
“Čo myslíš, že robím?” nahnevane odvetil. “Snažím sa zabrániť tomuto prekliatemu idiotovi, aby zašiel príliš ďaleko.”
“To však neznamená, že ho musíš znovu prekliať!”
Otočil sa, v jeho chladných sivých očiach sa blýskalo, keď sa pozrel na Hermionu. Stála pred ním v pokrčenej sukni, kravatu mala nakrivo, na nohách iba jednu papuču a vlasy jej lemovali tvár v neposlušných kaderiach. Avšak nebol to jej vzhľad, ktorý spôsobil, že jeho srdce zrazu začalo prudšie biť – bol to pohľad jej očí, lesknúci sa nepreliatymi slzami. Slzami, ktorých príčinou bola bolesť. Vedel to, pretože ani nedokázal spočítať, koľkokrát jej ryšavec ležiaci pred ním na zemi takúto bolesť spôsobil.
Jeho hnev bol nevysvetliteľný, ten hnev a zlosť kvôli tomu, ako sa k nej Ron bez dôvodu správal. Počas posledných pár mesiacov sa dosť spriatelili a jemu pomaly začalo na nej záležať. Nešlo o lásku, ani ju dokonca nepovažoval za priateľku, ale staral sa dosť na to, aby sa pýtal, keď bola unavená, dosť na to, aby chcel vedieť, čo sa deje, keď vyzerala vystresovane.
Staral sa dosť na to, aby sa vyrútil von a riskoval vylúčenie len kvôli tomu, že ju niekto nazval pobehlicou.
“Prečo?”
To slovko mu vykĺzlo z úst skôr, než si to stihol premyslieť. Nebolo adresované Hermione, nepýtal sa jej, prečo ho chcela zastaviť. Pýtal sa sám seba, prečo sa tak sakramentsky stará, keď sa skutočne poznajú iba nejaké štyri mesiace.
Možno... možno to bolo kvôli tomu, čo sa stalo pred dvomi rokmi...
“Lebo je to iba slovo, Malfoy!” zvolala Hermiona a prerušila tak jeho rozjímanie . “Je to iba hlúpe slovo, ako akékoľvek iné. Nezaslúži si byť prekliaty iba preto, že je hlupák.”
“Ale...”
“Pozri, Malfoy, cením si to, že si vyšiel von,” pokračovala potichu a paralyzovanému Ronovi nevenovala ani pohľad, “ ale musím trvať na tom, aby sme sa vrátili späť do spoločenskej miestnosti skôr, než sa tu objaví nejaký učiteľ.”
“Prečo, Grangerová? Nechápem to. Nie som idiot. Videl som, ako sa k tebe on a Potter správajú. Prečo kedykoľvek, keď ti niekto chce pomôcť, tak ty pribehneš, aby si ich zachránila?” Takmer kričal, frustrovaný jej neustálou láskavosťou.
“Pretože on nestojí za tie následky,” odvetila a jemne sa usmiala. Natiahla sa, aby sa dotkla jeho lakťa. “Prosím, poďme dnu a nechajme ho nejakému profesorovi, som si istá, že sa tu každou minútou niekto objaví.”
Zdvihol spýtavo obočie. “Sochy a obrazy sú ako bezpečnostný systém,” odvetila na jeho nevyslovenú otázku.
Pomaly prikývol a ona sledovala, ako sa nešťastný vracia späť do spoločenskej miestnosti a bola si plne vedomá toho, že na svojej ceste späť kopol a stúpil na Rona.
Podišla k Ronovi a zahľadela sa na neho.
“Je to zábavné, Ron, ale práve teraz si myslím, že Malfoy si zaslúži Vianoce oveľa viac ako ty.” S týmito slovami sa zvrtla a vrátila sa späť do spoločenskej miestnosti.
Úspech!
Tretia kapitola fakt pôjde zajtra von.
Prosím, komentujte, milujem komentáre a ak zbadáte nejaké chyby, poukážte na ne v komentároch a ja ich určite opravím naraz s vydaním tretej kapitoly.
ĎAKUJEM VÁM!
Poznámka admina: poznámku vyššie berte ako ilustračnú, opravovať nič nebude, nemá prístup :)