Slovo na rozlúčku skôr než odídem
Autor: Wolf Moonshadow
Preklad: solace
Originál: http://ashwinder.sycophanthex.com/viewstory.php?sid=12573
Na konci každého školského roka Hermiona zvyčajne ďakuje všetkým profesorom.
Pozn. prekl.: Nie, nie je to chyba v Matrixe. Dnes je nedeľa. A táto séria drabbles je špeciálne venovaná arkame:-), rovnako tiež denice a všetkým marcovým a aprílovým Baranom:-)
Počuť váhavé klopanie na dvere.
„Vstúpte,“ zavrčí a nahnevane vzhliadne od papierov.
Do kabinetu vchádza mladé dievča, vyzerá nesmelo, no napriek tomu odhodlane.
„Čo chcete?“
„No, viete, pán profesor, vlak na letné prázdniny čoskoro odchádza.“
„A ten fakt vás nejako inšpiroval, aby ste zišli ku mne do žalárov a už zasa mi oznámili, čo je úplne zrejmé?“ Irónia v jeho hlase je celkom zreteľná.
„No, vlastne skôr, než odídem, som sa vám chcela iba poďakovať a ospravedlniť, že som vám nie vždy verila a... ehm... podpálila vás,“ červená sa.
Rýchlo vybieha von a zanecháva ho vo veľkom ohromení.
Klopanie na dvere je pevné a rovnomerné, spôsobuje, že odchýlené dvere sa otvárajú ešte viac.
„Prepáčte, že vás vyrušujem, pán profesor, ale o pár hodín odchádzame na letné prázdniny.“
„A vy skrátka neznesiete, aby ste odišli bez ďalšieho času stráveného v mojej šarmantnej spoločnosti?“ Sarkazmus mu z hlasu takmer odkvapkáva.
„Nie, pane, ja...“
„Nuž, vyklopte to, dievča.“
„Skôr, než odídem, sa chcem len ospravedlniť...“
„Zase?“ preruší ju so zdvihnutým obočím. „Tentoraz za čo?“
„Ehm... za-kradnutie-z-vášho-skladu.“
Vybieha von a znovu ho zanecháva úplne ohromeného.
Slabučké klopkanie na dvere kabinetu je nanajvýš rozčuľujúce.
„Prestaňte s tým pekelným rámusom a poďte ďalej,“ zavrčí.
Dievčina váhavo vstupuje, v ruke pevne zviera prútik ukrytý pod habitom.
„Slečna Grangerová, vaša prítomnosť je to posledné, po čom v tejto chvíli túžim. Bolo by najlepšie, keby ste odišli... IHNEĎ!“ Sila jeho hnevu ju takmer vyvádza z rovnováhy.
„Rozumiem, pane. No skôr, než odídem, sa chcem naozaj ospravedlniť za to, že som vás v Škriekajúcej búde prekliala.“
Vyrúti sa von a zanecháva ho s hlavou v dlaniach, zvažujúceho užitie ďalšieho poopicového elixíru.
Nepretržité klopanie na dvere začínalo byť dosť otravné. Nepochybne ešte jeden slizolinčan chce vedieť, či boli všetky tie zvesti skutočne pravdivé.
„Čo zase?“ ozýva sa unavený hlas.
„Pane, môžem, prosím, vojsť?“
„Zdá sa, že ste už vošli, slečna Grangerová.“
„Viem, že sa ma to netýka, ale...“
„S najväčšou pravdepodobnosťou nie!“
„Ale,“ pokračuje, ako by nebola prerušená, „myslím, že chápem, čo od vás profesor Dumbledore žiada. Takže pane, buďte, prosím, opatrný.“
V úžase sa díva, ako sa dvere s pomalým kývaním zatvárajú za mladou čarodejnicou.
Klopanie je úplne zbytočné, keďže dvere na kabinete sú už otvorené.
„Slečna Grangerová, zdá sa, že schádzať do žalárov na konci školského roka už bude vaša každoročná púť. Tak čo chcete tentoraz?“
Mladá žena nebojácne zastane vo dverách. „Pán profesor, chcem sa vám poďakovať za všetko, čo ste v priebehu rokov urobili, aby ste nás pripravili na VČÚ a všetko ostatné.“ Ignoruje jeho náhle zamračenie. „A tiež za to, že ste minulý týždeň upozornili rád na náš problém. Som si istá, že nám to zachránilo život.“
Kývne hlavou a odchádza, zanechajúc ho so zamysleným výrazom na tvári.
Búchanie na dvere znie dosť naliehavo. Čo by to mohlo byť o takomto čase?
Flitwick vpadne dnu, len čo sa dvere otvoria.
„Smrťožrúti v hrade!“ piští, na tvári výraz zúfalstva. „Minerva potrebuje tvoju pomoc!“
„Už idem, len mi dovoľ vziať si prútik.“ Tiché kúzlo a Flitwick sa zrazu zrúti.
Ženie sa von, skoro sa zráža s dvoma mladými ženami, ktoré tam čakajú.
„Profesor Flitwick práve skolaboval v mojom kabinete, prosím, dozrite naňho!“ prikazuje.
„Áno, pane! A prosím, buďte opatrný, pán profesor. Tiež mi na vás záleží.“
Šokovane sa díva, no potom odchádza.
Búchanie na zadné dvere znie dosť naliehavo. Kto to môže byť o takomto čase?
Opatrne otvára dvere, prútik v pohotovosti.
„Kto ste? Čo chcete?“ pýta sa tajomnej postavy.
„Mám informácie, ktoré sa vám môžu hodiť.“ Podáva jej obálku.
Ako sa pohne, zbadá jeho tvár. „VY!“ šokovane vykríkne. „Prečo by som vám mala veriť?“
„Nepredložím vám žiadny jednoduchý dôvod, aby ste mi dnes verili ako kedysi. Môžem vás len požiadať, aby ste tak urobili.“
Váhavo prikývne, vezme obálku, stále sa cíti dosť šokovane.
Klopanie na dvere je váhavé, no nepotrebné. Ochrany ho už upozornili. Reaguje pohybom prútika, ale skláňa ho, keď zočí hosťa. „Ako ste ma našli?“
„Prekliato ťažko,“ odsekne a pokrčí plecami. „Chcela som sa vám poďakovať za radu. Harry ten horcrux konečne dokázal zničiť.“
„Vie o zdroji informácii?“
„Nie. Stále vám neverí.“
„A vy?“ Jeho tvár je nepreniknuteľná.
„Neviem. Verila som Dumbledorovi a on vždy veril vám, ale...“
„...nikto mi dnes neverí. Viete, existoval dôvod."
„Áno. Ja viem.“ Zamračí sa a odchádza.
Žiadne varovné klopanie; dvere na dome jej rodičov sa náhle rozletia.
„Musíte mi veriť,“ vyhlási tmavo odetý muž, ktorý prichádza bez ohlásenia. „Idú si po vás. Odíďte! IHNEĎ! Máte len niekoľko minút.“ S tónom jeho hlasu sa nedalo hádať.
Keď sa jej rodičia ponáhľajú, aby vzali prenášadlo, ktoré majú vždy pripravené, mladá čarodejnica pozrie nahor. „Prečo nás varujete? Prečo riskujete?“
„Lebo som kedysi Albusovi prisahal, že urobím všetko, aby som vás troch udržal v bezpečí.“ Na chvíľu sa odmlčí a potom tlmene dodá. „A pretože sa staráte.“ Mizne so zatočením a tichým puknutím.
Neobťažuje sa zaklopať; jeho ochranné kúzla vycítila oveľa skôr, než sa dostala k dverám.
„Nemali ste sem chodiť. Je to príliš riskantné... pre oboch z nás.“
„Viem, ale musela som sa vám poďakovať za to, že ste varovali mojich rodičov. A tiež vás chcem vystríhať, Harry a rád zajtra plánujú útok na Riddlov dom. Chcú, aby to bola posledná konfrontácia.“
„Už vieme, že má špiónov všade. Prečo ste ma prišli varovať? Mohol by som mu to teraz povedať.“
„Pretože vám verím a tiež vás chcem ochrániť.“ Milo sa usmieva a potom odchádza preč.
Izba v Nemocnici svätého Munga je už otvorená, takže prirodzene vchádza dnu. „Zachránili ste nám životy... opäť,“ vyhlási bez dlhých okolkov. „Ostatní sú na tom dobre. Vraj aj vy sa časom uzdravíte.“
Obviazaná osoba na posteli len zafuní.
„Minister vás úplne omilostil a udelil vám vyznamenanie; vyhrali sme vďaka vám. Boli ste skvelý!“
Natiahne sa a nesmelo ju pohladí po líci. „Nie, to ja by som sa vám mal poďakovať; za to, že ste mi vždy verili. No skôr, než odídete, vám chcem povedať...“
S úsmevom ho chytí za druhú ruku a preruší: „Buďte bez obáv, tentoraz nejdem nikam.“