Preklady fanfiction Harryho Pottera

21. kapitola

Harry sa zobudil pred svojím otcom, ale ostal nehybne ležať. Dúfal, že dostane svojich priateľov von z bytu, než sa jeho otec vráti...

„Pripravený začať deň?“

Harry zatvoril oči a prestal dýchať.

„Viem, že si hore, dieťa,“ Snape ho hravo capol.

„Len päť minút...“

„Požiadam o raňajky, osprchuj sa.“

„Áno, ocko.“

Raňajky boli tichá záležitosť, obaja jedli pomaly, hľadiac do tanierov. Harry dojedol a vidličkou naháňal vajíčko po tanieri.

„Skončil si?“

„Áno, oci.“

„Riaditeľ si vyžiadal tvoju prítomnosť vo svojej kancelárií na deviatu.“

„Chce ma vidieť? Je to preto, čo sa stalo minulú noc?“

„Predpokladám.“

„Bol nahnevaný?“

„Myslím, že nebude povzbudzovať taký druh ľstivého správania sa.“

„Aj profesorka McGonagallová je nazlostená?“

„Som si istý, že profesorka k tomu bude mať čo povedať, práve je na ošetrovni.“

„Ošetrovni...?“ Dostala jeho vedúca infarkt, keď zistila, že chýbajú? Harry sa pozrel na Severusa: „Je veľmi chorá?“

„Zlomila si nohu.“

„Je mi to ľúto.“

„Mal by si si začať uvedomovať, že tvoje akcie pôsobia na veľa ľudí, nie iba na teba a tvojich priateľov. Ak si doraňajkoval, umy si zuby a ruky. Nechcem nechať riaditeľa čakať.“

Nikdy predtým nebol Harry predvolaný do riaditeľovej kancelárie. Cítil, ako sa mu trasú nohy, keď kráčal popri otcovi. Až keď tam prišli, uvedomil si, že ho celú cestu držal za ruku. Snapeove bledé ruky boli teplé, narozdiel od  Harryho ľadových.

Harry nepostrehol, kedy jeho otec povedal strážcovi heslo. A pri hocijakej inej príležitosti by si užíval schody, ale  teraz nie.

Počuli Dumbledorov hlas, ktorý ich zavolal: „Severus, pán Potter... vstúpte, poďte dovnútra. Posaďte sa.“

Snape si vybral stoličku, ale Harry sa postavil pred Severusa. Trochu mu odľahlo, keď na ramenách zacítil otcove ruky.

Dumbledore vyzeral spoza svojho stola. Teplá šálku čaju a tanier čokoládových koláčikov po ruke.

„Pán Potter... Nie je to každodennou udalosťou, že sa celej izbe podarí vypariť sa zo spoločenskej miestnosti a je ešte divnejšie, že to zvládli až štyri.* A ak ma moja pamäť neklame... je to neslýchané, aby dve fakulty spali v jednom z bytov učiteľov. Tak mi povedz, ako ste to urobili?“

„Profesor... my...“ mumlal Harry.

Severus sa nahol a zašepkal mu do ucha: „Rozprávaj hlasnejšie, dieťa. Je to v poriadku.“

„Áno, pane,“ zhlboka sa nadýchol, „profesor, my... nie som si istý, ako sa to stalo, dostali sme nápad o pyžamovej oslave a... my...“

„Chceš koláčik, Harry?“

„Nie, ďakujem, pane,“ Harry si pomyslel, že bolo dosť ťažké hovoriť aj bez toho, aby ho dusili omrvinky z koláča.

„Neponáhľajte sa, pán Potter. Som iba zvedavý.“

Harry vysvetlil, ako použil plášť, aby dostal spolužiakov z veže a že dievčatá odišli samé.

„... použili sme dvere môjho otca do slizolinskej spoločenskej miestnosti, aby mohol vstúpiť Draco a zvyšok slizolinčanov.“

„Chápeš, že to nebolo správne?“

„Áno, pane,“ Harry dúfal, že ho nevyhodia.

„Bavili ste sa?“

„Prepáčte, pane?“

„Zabavili ste sa na svojej pyžamovej oslave?“

„Áno, pane. Hrali sme šarády a mali zmrzlinu a karamelový popcorn... a rozprávali sme si strašidelné historky... spali sme v spacích vakoch.“

„Spôsobil si poriadny humbug, dieťa. Všetci učitelia včera zostali hore veľmi dlho do neskorej noci.“

„Je mi to ľúto.“

„Viem, že je. Bolo by dobré, ak by si všetkým učiteľom napísal ospravedlnenia.“

„Áno, pán riaditeľ.“

„Dobre. Chceme, aby ste sa zabavili, Harry, ale potrebujeme vedieť, že ste v bezpečí. A je to stresujúce nájsť prázdne postele tam, kde by mali spať deti.“

Čarodejníkove oči s bielou bradou sa v tej chvíli rozžiarili: „Spravil by si to znova?“

Harry si nevšimol, že sa Severus takmer udusil. Otočil sa a pozrel na svojho otca. Snape bol taký pokojný ako vždy.

„Rád by som to urobil znova, pane, bola to zábava. Viem, že sme sa nemali vypariť zo spální a spravím... myslím, ak to profesor Snape odsúhlasí...“

„Takže s povolením tvojho otca by si to urobil rád znovu, všakže?“

„Áno, pane.“

„Potrebujem, aby si pre mňa niečo urobil, Harry.“

„Áno, pane.“

„Už veľmi dlho cítim, že fakulty musia byť schopné odložiť svoje odlišnosti stranou a užívať si čas spoločne. Bol by som rád, keby sa to stávalo stále, ale uspokojím sa aspoň s jednou nocou a myslím, že si mal veľmi dobrý nápad. Bol by som rád, keby si naplánoval pyžamový večierok pre štyri fakulty, Harry, tentokrát iba prvé ročníky. Ak to bude fungovať, a ja verím, že áno, môžeme to zaviesť pre zvyšok ročníkov, možno dvakrát do roka. Jediná podmienka bude, že zabudnete, že ste v odlišných fakultách a budete si užívať ako deti, ktoré sú priateľmi.“

„Albus... môj byt nepojme 35 detí...“

„O to sa neobávaj, Severus, môžeme využiť jednu z prázdnych učební a môže to vyzerať ako klubovňa... naplánuj to na ďalší týždeň, Harry, noc pred hostinou. Bude to dobrý nápad, ak popýtaš svojich spolužiakov, aby ti prezradili svoje obľúbené jedlá...“

„Áno, pane. Pane... môžem požiadať o pomoc...“

„Áno, samozrejme, Harry. Môžeš požiadať o pomoc svojich spolužiakov. Koho by si chcel?“

„Hermionu a Rona a... Draca.“

„To je vhodné, môžeš tiež zapojiť niekoho ďalšieho z Bystrohlavu a Bifľomoru.“

„Áno, pane.“

„Priebežne ma informuj, mladý Harry.“

„Áno, pane.“

„To je všetko, teraz môžeš odísť.“

Harry cítil, že sa mu nohy trasú, keď ho jeho otec vytlačil z riaditeľne. Dumbledore bol veľmi čudný muž. Harry očakával prednášku, keď vkročil, teraz musí naplánovať párty...

„Vráťme sa do našich izieb, Harry. Sú tam listy, ktoré potrebuješ napísať. A ja sa musím porozprávať so slizolinčanmi.“

Snape nechal Harryho písať pri kuchynskom stole listy a šiel do slizolinskej spoločenskej miestnosti.

Do izby prvákov. A rozprával sa s nimi.  Nesmel zabúdať na Dumbledorove slová. Nemal by podporovať vyplíženie sa, ale musel podporiť priatelenie sa s ostatnými fakultami. Vždy cítil, že jeho študenti sú sami proti zvyšným trom fakultám.

Povedal im, že následkom bude celodňový trest. Neskôr im to spresní. Vrátil sa do svojho bytu a predpokladal, že Harry skončil, pretože si chlapec kreslil. Na stôl položil škatuľu a posadil sa k Harrymu. Potom povedal: „Harry, prosím, choď do svojej izby a dones mi svoj plášť.“

„Môj plášť, ocko? Ale...“

Snape na neho iba pozrel.

„Áno, oci.“

Harry sa vracal veľmi pomaly, držiac plášť v jednej ruke: „Tu je... Prosím, môžeš mi dať ďalšiu šancu?“

„Dovolil som ti ho nechať si ho po incidente s výbušninami, Harry.“

„Ale, ocko... Sľubujem, že ho zase nepoužijem... ja...“

„Môžeš ho používať, synak, ale budeš sa ma na to musieť spýtať. Budem ho pre teba držať.“ Snape otvoril drevenú škatuľu a vložil do nej plášť. „Medzitým zostane tu.“

„Čo ak by šlo o niečo dôležité?“

„Tvoj plášť zostane so mnou.“

„Áno, p... otec.“

„Teraz chcem, aby si stál v tom kúte a rozmýšľal nad všetkými pravidlami, ktoré si včera porušil a čo si myslíš, že bude vhodný trest.“

„Okrem straty môjho plášťa?“

„To nie je trest, Harry, iba prevencia. Neprichádzaš oň, odstraňujem pokušenie. Viem, že patril tvojmu otcovi, ale som si istý, že by ti ho rodičia nenechali v takom mladom veku.“

„Už budem mať čoskoro dvanásť...“

„Viem.“

„Ale...“ Snape iba pohol rukou, aby mu naznačil, nech sa otočí čelom k stene.

„Ako dlho tu mám ostať.“

„Aspoň kým nezmeníš svoj postoj.“

„Ocko!“

„Teraz ostaň ticho.“

O desať minút neskôr sa Severus dotkol jeho chrbta a povedal mu, aby vyšiel z kúta.

„Rozmýšľal si nad pravidlami, synak?“

„Rozmýšľal som, že... boli sme mimo postele po večierke a... priviedol som ich bez tvojho vedomia a mali sme oslavu.“

„Dokážeš mi povedať, prečo to je neprijateľné?“

„Kvôli našej bezpečnosti, mali by sme vždy byť, kde by sme mali byť. Ak nie sme, bojí sa o nás veľa ľudí. Profesorka McGonagallová nám to povedala.“

„A týždeň skorých večierok ťa nepoučil.“

„Nechcem ďalší týždeň ako tamten... Boli sme v bezpečí. Ani sme si len nepokazili žalúdok!“

„Ale nie z toho, že by ste sa nesnažili. Počul si ma, keď som ti pred odchodom povedal, že sem nesmieš nikoho priviesť?“

„Áno, ocko, ale... bolo to fajn, nič sme nepodpálili, iba sme pohli nábytkom a dievčatá spali v mojej izbe a...“

„Harry.. bolo to dobrá oslava, to nespochybňujem, ale vieš, čo som povedal...“

„Povedal si, aby som to nerobil...“

„A ty si tomu rozumel, synak.“

„Myslel som, že na to neprídeš.“

„Ako by si sa cítil, keby som na to neprišiel? Myslíš si, že by si to mohol udržať ako tajomstvo? Harry, musíme si byť schopní navzájom dôverovať.“

„Viem... verím ti.“

„Potom prečo si sa sem musel vplížiť?“

„Pretože si už povedal nie... Je mi to ľúto. Ja...“

„Viem, že po prvýkrát máš miesto kam pozvať priateľov a som na teba hrdý, zvládol si párty celkom dobre...“

„Necháš ma urobiť ďalšiu oslavu na ten spôsob?“

„Môžeme niečo naplánovať na tvoje narodeniny...“

„Skutočne?“

„Vtedy budeš akurát končiť s umývaním mojej kolekcie špinavých kotlíkov.“

„Ocko!“

„Vieš, čo si urobil zle a prečo, teraz mi povedz, aký by mal byť vhodný trest?“

„Neviem... chceš, aby som umýval kotlíky?“

„To nebola moja otázka, synak. Chcem, aby si mi povedal, čo ty považuješ za vhodné.... Čo ťa donútiť myslieť dvakrát alebo trikrát, než budeš neposlušný...“

„Neviem, ty mi povedz...“

„Nedostaneš sa z toho tak ľahko. Prečo nezostaneš v tom kúte o ďalších päť minút dlhšie, aby si na tým porozmýšľal?“

„Áno, ocko.“

Severus počul zvonček a keď pozrel dovnútra svojej pracovne, zbadal zrolovaný pergamen vznášajúci sa nad jeho stolom. Takto Albus najradšej komunikoval so zborom. Odkaz hovoril, že našiel perfektnú miestnosť na pyžamovú oslavu, ale potrebuje upratať a  vymaľovať. Chystal sa nechať chrabromilčanov začať s upratovaním a žiadal Severusa, aby poslal svojich slizolinčanov a tiež Harryho, aby pripravili miestnosť. A pripomenul Severusovi, že musí namiešať protijed pre Quirrella.

Severus povedal svojim študentom, aby očakávali trest. Upratovať miestnosť bude vhodné.

Severus šiel späť a videl, že Harry už naďalej nie je v kúte. Je v kúpeľni?

„Harry?“

„Tu.“

Severus nasledoval chabý hlas do obývačky. Harry bol nahý od pása dole k ponožkám, prehnutý cez operadlo gauča, jeho spodky boli pokrčené pri členkoch a Severus videl, že na gauč položil opasok, blízko tváre.

„Čo to robíš, synak?!“

„Je mi ľúto, že som ťa neposlúchol, ja... myslím, že by si ma mal zbiť s opaskom. Prepáč, že som ťa sklamal. Som... Som pripravený.“

„Harry Potter! Postav sa uprav si svoje oblečenie, okamžite!“

Vidiac, že sa dieťa síce vyrovnalo, ale robilo to pomaly, si Severus pred neho kľakol a pomohol mu. Potom ho držal za ramená a pozrel mu do očí.

„Nikdy... nikdy už o tomto  nerozmýšľaj, nikdy ťa nezbijem opaskom, rozumieš?“

„Áno, oci, ale... ty... zbil si ma rukou v tú noc s drakom a.. zase som sa vyplížil a chcel si, aby som myslel trikrát a... tak...“ Snape objal uslzené dieťa.

„Pamätáš si, prečo som ťa vtedy zbil?“

„Pretože to bolo nebezpečné...“

„Na rozdiel od noci s drakom, minulú noc si nebol v žiadnom nebezpečenstve. Bol si iba nedbalý. Synak, ospravedlňujem sa, že som ťa požiadal, aby si si vybral svoj trest. Mal som vedieť, že budeš na seba príliš prísny...“ Snape sa posadil na gauč a Harryho si vytiahol na kolená. Pritlačil si tvár k otcovmu ramenu a plakal.

„Nechystáš sa ma zbiť, áno?“

Severus ho pobozkal na upotené čelo: „Nie, synak, budeš mať dva tresty, jeden za neposlúchnutie ma a jeden špeciál za vyplíženie sa von. Nechcem ten opasok už nikdy zase vidieť, ani ťa počuť rozprávať o bití s ním. Počuješ ma?“

„Áno, oci.“

Severus chvíľku držal Harryho. Pomyslel si, že čoskoro bude chlapec príliš veľký, alebo sa bude cítiť príliš staro na takéto mojkanie sa.

„Musím ísť na ošetrovňu, chceš ísť so mnou?“

„Povedal si, že je tam profesorka McGonagallová.“

„Môžeš jej zobrať svoj ospravedlňujúci sa list....“

„Bude na mňa veľmi nahnevaná...“

„Mal si na to myslieť pred tým, ako si neposlúchal.“

„Zabudol som...“

Snape a Harry vošli na ošetrovňu. McGonagallová tu už nebola. Madam Pomfreyová im povedala, že bola späť v jej komnatách. Snape nasledoval Poppy do jej kancelárie a obaja začali rozoberať, čo urobia s Quirrellom.

Harry najprv načúval, potom niečo začul... niekto ho žiadal o pomoc... Bol niekto ďalší na ošetrovni? Harry odkráčal od pracovne a nasledoval hlas... Znelo to zranene alebo vystrašene a... jednoducho... akoby malé zviera. Harry sa začal obzerať... možno je zranený škriatok... Priblížil sa ku kútu, posteľ bola obklopená závesmi, hlas prichádzal odtiaľ...

Harry otvoril závesy a uvidel nehybnú postavu svojho učiteľa OPČM. Profesor Quirrell sa tváril ako niekto v bolestiach. Snape povedal Harrymu, že mal nehodu s elixírmi.

„Profesor, potrebujete niečo? Počujete ma?“

„Harry?“ Snape vyšiel z kancelárie, keď počul Harryho rozprávať.

„Harry... Čo tu robíš, synak?“

„On žiada o pomoc.“

Snape pozrel na Poppy. To nemohlo byť... Zotavoval sa ten muž z elixíru sám?

Poppy a Severus sa postavili vedľa Harryho.

„Hovorí, že je uväznený vo vnútri...“ Harry videl pohľad zmätenia na tvári svojho otca a liečiteľky.

„Nepočujete ho?“

„Nie, Harry. Čo počuješ?“

Harry zatvoril oči, počúval.

„Hovorí, že je uväznený vo vnútri, nemôže sa hýbať a potrebuje vzduch...“ Harry sa oprel o zamrznutého muža... a šiel na druhú stranu postele.

Obaja dospelí počuli Harryho vydávať zvuk, ale nerozumeli, čo hovorí....

„Nie je to Quirrell, on je... vo vnútri?“ Harry zase zasyčal. „Myslíte, že môže mať pod turbanom hada?“

„Prečo hada, Harry?“

„Znie to ako had, s ktorým som rozprával v ZOO...“

„Dokážeš sa rozprávať s hadmi!“ Madam Pomfreyová vyzerala šokovane. Harry sa otočil na otca.

„To je zlé?“

Snape si pred neho kľakol. Bol otrasený, ale chlapec potreboval upokojiť: „Nie, synak. Nie je, nie je to bežné, ale ani neslýchané... Povedz mi, čo počuješ.“

Poppy pohla prútikom okolo Quirrella.

„Žiaden had tu na okolo nie je, Harry.“

„Stále rozpráva.. hovorí, že je vo vnútri Quirrella. Hovorí že... že Quirrell sa mu chystal pomôcť... potrebuje miesto, kde na chvíľu byť...“ Harry zase zasyčal... „Hovorí, že nie je naozaj had... že nemá telo... potrebuje na to kameň, ale Quirrell je už nepoužiteľný a... chce, aby som...“ Harry sa otočil na Snapea. „Bolí ma hlava. Hovorí, že sa potrebuje dostať von... a potrebuje moju pomoc.“

Podozrenie úplne Severusa , vydesilo.

„Harry, zastav to. Prestaň ho počúvať... Harry, pozri sa na mňa!“ Snape sa pozrel dovnútra Harryho očí a použil všetku svoju silu legilimencie, aby sa dostal do chlapcovej hlavy. Žiaden odpor. Chlapec mu úplne dôveroval. Počul syčanie a videl obrázky, ktorým dúfal, že Harry nedokáže rozumieť... Snažil sa postaviť stenu medzi hlasom a Harrym, ale zrútila sa. Nechystal sa stratiť to dieťa. Obzrel sa tam a videl tvoriace sa spojenie v Harryho mysli, bolo to vlákno, ktoré silnelo, a musel ho prerezať. Bola to temná mágia.

„Harry, počúvaj ma.“

„Ocko. Kde si?“

„Tu som, synak. Iba ma počúvaj, Harry. Nemám čas vysvetľovať. Potrebujem, aby si mi veril, musíš mi pomôcť, musíme to zastaviť. Je to tvoja myseľ, Harry, máš tu všetku silu. Harry, potrebujem niečo na prerušenie spojenia.“

Snape videl , ako sa objavil pár nožníc, ten chlapec bol skvelý! Zobral nožnice a použil ich, aby prestrihol spoj.

Ale bola príliš silná. Potom niekoho zacítil po svojom boku. Dva ďalšie páry rúk mu pomáhali. Najprv si myslel, že to bol Harry. Videl iba oči, ale bol to niekto iný, pôvodný vlastník smaragdovo zelených očí. Lilly a... Potter tu bol tiež. James. Rozprávali, ale Severus nedokázal rozumieť ich slovám. Traja sa chytili nožníc a prerušili spoj.

Syčanie prestalo. Severus cítil, že padá. Vedel, že drží Harryho, pokúsil sa spadnúť na chrbát, aby ochránil dieťa. Už naďalej nebol v Harryho hlave. Jeho hlava pulzovala. Začal dýchať. Jeho ruky boli okolo Harryho... Poppy bola vedľa neho. Nedotkla sa ich. Severus pozrel na posteľ a videl na nej kopu popola. A tmavý tieň vznášajúci sa preč.

Harryho mám v náručí, bola jeho posledná myšlienka, než ho obklopila temnota.

*Na oslave boli slizolinskí a chrabromilskí prváci, chlapci aj dievčatá: 2 + 2 izby.