7. december 2014
Kým sme hľadali sneh
Autor: cathedral carver
Preklad: solace
Beta: arkama
Originál: Where We Search For Snow
Prístupnosť: neobmedzená
romantika/angst
Improvizácia
Napísané pre SSHG Gift Exchange 2012.
Muž bez hlasu sa zobúdza v najtemnejšej nočnej hodine zaliaty studeným potom. Sníva sa mu ten istý sen ako vždy, no vonku nesneží, lež prší. Počuje ostrý klapot kvapiek na streche. Zdá sa mu, akoby to padali guľôčky. Nie guľôčky – klince. Také, aké pred mnohými rokmi zatĺkal jeho otec v pivnici. Znie to rovnako, v hlave, v ušiach. Zodvihne sa na lakťoch a usiluje sa zorientovať v prostredí. Je to stále rovnaké, a predsa ho to zakaždým zaskočí ako sny o padaní: ruky bezmocne mávajú vo vzduchu, no niet sa čoho chytiť, vietor lomcuje rútiacim sa telom a potom sa tesne pred dopadom na zem zobudí. Nie, nezomrie, ale pri Merlinovi, občas si praje, aby tomu tak bolo. Celé telo sa prudko trasie a nohy sa mu zúfalo skrúcajú v tenkých prikrývkach. Nakloní sa nabok a zvracia na podlahu; neveľa, keďže deň predtým mnoho nejedol. V očiach ho štípu slzy a hrdlo páli, no vychádza z neho len hlboký hrdelný ston. Po chvíli to prejde, dych sa mu upokojí a rukávom župana si drsne utrie oči. Pretočí sa a tvár zaborí do vankúša, pokúša sa utíšiť prudký tlkot srdca. Vždy je to rovnaké. Začne sa to snom o anonymnej dievčine v snehu a končí týmto.
Je toho veľa, čo nepozná: Minulosť. Budúcnosť. Zvuk vlastného hlasu.
No sú aj veci, ktoré sú mu známe: Meno. Vek. A fakt, že je úplne sám.
Leží tam v úzkej vlhkej izbe na úzkej vlhkej posteli a čaká na svitanie, čaká na utíšenie bolesti a na východ slnka, aby už mohol vstať. A hľa! Prvý lúčik nakukuje dovnútra cez zavreté okenice, prechádza po prikrývkach, pristaví sa na líci. Sadá si, nohy prehodí cez okraj postele, dotkne sa studenej drsnej drevenej dlážky. Rukami si šúcha tvár, vytiera vlhkosť z líc. Šmátra po ampulke na nočnom stolíku, ktorú užíva so znepokojujúcou pravidelnosťou. Amissa Solus. Strasie ho ako zakaždým, keď mu steká dolu hrdlom. No triaška po chvíli ustúpi a on sa zhlboka nadýchne.
A tak sa začína deň.
* * * * *
Dievčina bez mena sa zobúdza pred dverami prázdneho obchodu na mieste, ktoré nepozná, v časti mesta veľmi vzdialenej od začiatku jej púte. Je ešte tma, no úsvit sa blíži. Je veľmi chladno a po prvýkrát v tomto roku môže vidieť hviezdy. Sedí a díva sa na ne, rukami si objíma kolená, na chvíľu zabúda, aká je zima, ako premrzla, ako sa bojí, že by mohla zamrznúť, ak sa poddá.
Je toho veľa, čo nepozná: Svoju totožnosť. Vek. Minulosť.
No sú aj veci, ktoré sú jej známe: Je nažive, slobodná a úplne sama.
Taktiež vie, že teraz, keď je vonku, konečne vonku, po nej idú. Nenechajú ju tak ľahko odísť. Nikdy nenechajú.
Nemá nič okrem šiat, čo má na sebe – vďaka Merlinovi, už to nie je tá bledomodrá látka prezrádzajúca miesto, ktoré opustila – ale zopár muklovských kúskov, čo potiahla zo šnúry na bielizeň: flanelová košeľa, džínsy, sveter. Topánky sú skôr papučami, no nateraz postačia. Peniaze, pomyslí si. Potrebujem peniaze. Môže kradnúť, len nesmie byť pristihnutá, lebo ak ju chytia...
Ak ju chytia. Opäť.
Pohrabe sa v smetiakoch za obchodom a nájde dosť jedla, aby zahnala hlad.
Pohľad má stále sklopený, odvrátený, ruky stiahnuté, pripravené na boj, no počas tretej noci pod holým nebom čelí tlupe chuligánov, ktorí ju sáču a obchytkávajú. Hovorí im, že nemá peniaze, no neprestávajú.
„Dajte odo mňa preč tie prekliate paprče!“ Párkrát ich tvrdo kopne, ale to ich ešte viac nazlostí.
Ach, kráľovstvo za prútik!
Nakoniec sa po poriadnom kopnutí do niečieho rozkroku vyslobodí a pustí do behu. Netuší, kam beží a kde sa zastaví.
* * * * *
Jedáva vždy sám: čaj, ovsenú kašu a občas, keď sa cíti obzvlášť optimisticky, sladkú buchtu. No to sa nestáva často. Otvára obchod ako každý deň. To sa nikdy nemení. Lekárnictvo je jediné, v čom si je istý, v jeho rukách doslova ožíva. V Šikmej uličke nie je jediný, ale je najlepší; urobil pre to všetko. Najúplnejší, najrozmanitejší, najlepšie zásobený. V priebehu rokov odstavil pár konkurentov len vďaka svojim nadpriemerným znalostiam. Určite nie kvôli prívetivému vystupovaniu.
Nepotrebuje peniaze, ale potrebuje dačo robiť, niečím sa denne zamestnať, inak by zošalel, všakhej? Nie je si istý, no nebude riskovať. Už nie.
Má svoje rituály týkajúce sa všetkého a dodržiava ich, lebo je presvedčený, že sa stane voľačo hrozné, ak tak neurobí. Vstať, umyť sa, obliecť, naraňajkovať, pozametať, zostaviť súpis, zhlboka sa nadýchnuť, otvoriť obchod. Áno, to isté každý deň, je to upokojujúce a dôverne známe.
Keď však dnes otvára dvere, prihodí sa čosi nezvyčajné: zakopne a takmer padá cez hromadu handier vo dverách. Nohou zavadí o niečo mäkké a pevné, čo nahlas vykríkne. Zrejme je kdesi pod tým nejaký človek.
Dievčina. Ako sa posadí, je vychudnutá, špinavá a vyzerá, akoby dávno nejedla. No vo vnútri pociťuje dačo iné. Akési mravenčenie pod kožou. V sklone jej čela a krivke nosa je čosi prekvapivo povedomé. Keď pri pohľade naňho dvíha obočie, na moment zauvažuje, či cíti to isté. Stretli sa už predtým? Určite nie. Mračí sa na ňu. Tiež sa naňho zamračí, no ani sa nepokúsi pohnúť.
„Ja... myslela som si, že je to tu prázdne.“
Pokrúti hlavou a ukáže na vývesný štít nad dverami: Impii Plantis. Pohybmi rúk ju začne odháňať: Choď! Preč!
„Prepáčte,“ zamumle. Postaví sa, ruky si schová pod pazuchy. „Čo je s vami? Nerozprávate?“
Opäť krúti hlavou a pohne sa, aby zavrel dvere.
„Ako dokážete podnikať, keď nemôžete hovoriť so zákazníkmi?“
Nahnevane čarbe prstom na dlaň druhej ruky: ako perom na pergamen. Nie je to ťažké pochopiť.
„Pozrite. Môžem... môžem ísť na chvíľočku dnu? Som premrznutá. Iba sa potrebujem zohriať.“
Váha. Práve zapálil malý ohník v kozube a cíti, ako mu jeho teplo olizuje chrbát. Istotne by sa nič nestalo, ak jej dovolí zahriať sa pred tým, než ju pošle preč. Otvára veraje trochu širšie a dievčina sa náhli dnu.
Stojí pred ohňom, otáča sa sem a tam, zatiaľ čo on končí s poslednými prípravami. Dychtivo skúma zásoby v obchode.
„Hrdobarka a muškátový oriešok? Tie sú dosť vzácne. Kde ste ich zohnali?“
Neodpovedá.
„A strigokrvičiar? Dlho som ho nevidela. Myslím, že ho ministerstvo pred rokmi zakázalo.“
Zakázalo, pomyslí si bez toho, aby sa otočil. Ale nikto sa dosiaľ nesťažoval. Navyše mi každý vynesie tri galeóny.
„No to, že sa nesťažujú, ešte neznamená, že je to v poriadku,“ zamumle. „A je to nekresťanská cena.“
Prudko k nej otočí hlavu. Ako to, že ste ma počuli?
Mračí sa. „Čo tým myslíte? Práve ste prehovorili.“ Je zmätená. „Či nie?“
Znovu zavrtí hlavou. Nemôžem hovoriť. Nehovorím od... Nakrátko zavrie oči. Veľmi dlho.
Dievčina si prekríži ruky na hrudi, nakloní hlavu. „No ja vás počujem dobre. Čo sa deje? Je to nejaký trik?“
Ak áno, tak nie môj. Priblíži sa k nej. Ako sa voláte?
Objíma sa rukami a silno si hryzie do spodnej pery.
„Neviem.“ Je to sotva počuteľnejšie než šepot, ale muž ju počuje.
Prečo...
Krúti hlavou, ustúpi nabok a pohne sa ku dverám.
„Už mi je teplejšie, ďakujem. Pôjdem. Hrdobarku by ste mali premiestniť ďalej od muškátového orieška. Kazia sa navzájom. Inak vážne budete mať pár nahnevaných zákazníkov.“
Ruku má na kľučke, keď sa znovu ozve: „Čo sa vám vlastne stalo?“
Muž urobí grimasu, ruku mimovoľne posunie ku krku v ochrannom geste.
Vojnové zranenie.
Dievčina prikývne: to chápe. Napokon má svoje vlastné jazvy. Zdá sa, že sa jej nechce odísť. Uvažuje, kam pôjde; premýšľa, či by jej nemal ponúknuť, aby zostala. Nie. Je to nevhodné. Koniec koncov sotva ju pozná.
„Bývate tu celkom sám, však?“
Prikývne, raz.
„Zvykne vám byť smutno?“
Muž zdvihne bradu a prižmúri oči. Potom rýchlo kývne hlavou.
„Mne tiež.“ Pritaká a potom odchádza.
Vydýchne, ani nevedel, že zadržiaval dych. Počula ho. Počula jeho myšlienky? Ako je to možné? Rýchlo od seba oddeľuje proti sebe pôsobiace ingrediencie, po celý čas si nadáva do hlupákov, keď si všimne, že chýbajú tri cibuľky strigokrvičiara.
Ukradla mu ich. Bodaj by nie! Tá malá sopľaňa mu bez jediného obzretia vzala časť jeho najcennejších prísad. Potom čo k nej bol taký láskavý. No dobre. Strpel ju. Zamyká dvere, blokuje ich, vypije ampulku elixíru a odtacká sa do postele. Možno sa mu dnes v noci opäť prisnije sen o anonymnej dievčine. Možno.
Zatvára oči a tvár vtláča do vankúša. Žalúdok sa mu dvíha a nervy upokojujú, keď liek začína kolovať v žilách.
A tak sa deň končí.
* * * * *
O niekoľko dní naňho narazí v Zašitej uličke, je do krvi zbitý a takmer v bezvedomí. Prvé, čo jej napadne, je ako vždy otočiť sa a utiecť - pud sebazáchovy a tak podobne - no z nejakého dôvodu ju nohy neposlúchajú. Mohla to byť tá istá banda chuligánov, ktorá ju pred pár dňami napadla, tým si nemôže byť istá, no pohľad na troch mlátiacich jedného v nej podnieti hnev a vrodený odpor k nespravodlivosti a skôr, než si to uvedomí, sa na nich vrhá, kričí a kope zo všetkých síl. Keď už nič iné, aspoň ich vyplaší a odvedie ich pozornosť a muž utŕži len zopár kopancov, kým stihne vytasiť prútik a mávnuť ním ich smerom. To postačí, aby ich to zastavilo.
„Nechajte ho!“ zvolá dievčina a pohne sa, aby sa postavila vedľa muža. Má krvavú tvár. Chuligáni trochu cúvnu, viac znervóznení pohľadom na prútik ako jej nahnevanou tvárou.
„Kto, dočerta, si?“ pýtajú sa.
Dievčina mlčí. Kým vlastne je? Čo ju primälo brániť tohto človeka, ktorého sotva pozná? Nakoniec sa ozve a povie, čo jej prvé napadne.
„Som jeho žena. Oneskoril sa. A teraz odpáľte! Všetci!“
* * * * *
Keď sa vracajú k lekárni, sťažka sa o ňu opiera, ruku má ovinutú vôkol jeho pása. Pod tmavým oblečením je prekvapivo štíhly, ale cíti aj pevné svalstvo. Uvažuje, prečo sa lepšie nebránil. Pomáha mu cez prah, posadí ho na malý stolček vedľa ohňa, ktorý zhasína. Na žeravé uhlíky naukladá pár polien dreva, skrehnuté ruky drží nad plameňom. Prestane niekedy pršať?
Ďakujem, pomyslí si.
Pokrčí plecami. „To je v poriadku.“ Odmlčí sa. „Prečo ste v prvom rade nepoužili prútik?“
Dlhú chvíľu je ticho, až sa nazdáva, že ju nepočul.
Nepoužil som mágiu od... nuž. Veľmi dávno.
„Prečo nie?“
Tentokrát vôbec neodpovedá.
Dievčina si sadá na podlahu pred oheň, vystrie dlane. Pozoruje ju.
Tie stopy... na vašich zápästiach. Stíchne, pretože nevie, čo iné na to povedať.
So šklbnutím si stiahne otrhané rukávy nadol, ruky vopchá do lona. „Čo je s nimi?“
Muž pokrčí plecami. To sú, ak sa nemýlim, odtlačky po putách.
„A čo?“
Hľadí na ňu. Nakoniec sa im pohľady stretnú.
„Iný druh vojny.“
Prikývne.
Chvíľu sedia mlčky. Dievčina naňho letmo pozrie, keď si myslí, že sa nedíva.
„Smiem?“ Ukáže mu na tvár a on prikývne. Nájde frotírovú rukavicu, namočí ju a jemne mu ňou zmýva krv z nosa a líca. „Nie je to také zlé. Len malé škrabnutie.“
Pod jej dotykom sa uvoľní a prekvapí ho to. Keď vycíti, že sa uvoľnil, odtiahne sa a zahryzne si do spodnej pery.
„Ja... mala by som už ísť.“
Je vyľakaný, viac rozrušený, než by si myslel.
Kam?
Nemá potuchy a obaja to vedia.
Vo vnútri pocíti nervozitu.
Ak vás pri kradnutí prichytí niekto iný, sotva bude taký zhovievavý, ako som bol ja.
„Zrejme nie.“
Mohli... by ste zostať tu. Napokon sme teraz manželia.
Nemôže sa ubrániť úsmevu.
Čo ste urobili so strigokrvičiarom, ktorý ste mi ukradli?
Zodvihne bradu. „Predala.“ Mykne plecom. „Dievča musí niečo jesť.“
A to dievča mi ho musí aj splatiť.
„Už ho nemám.“
Tak mi zaplaťte tým, čo vlastníte.
„Ako?“
No, pokiaľ ide o prísady v lekárni, zdá sa, že ste dosť dobre informovaná. Mohli by ste mi vypomáhať, pokým si dlh neodpracujete.
Rozhliadne sa okolo seba. „Áno. Asi by som mohla."
Lepšie než predávať narkotiká na ulici.
„Možno.“
Natiahne ruku a pohladí mu temeno hlavy, pod prstami cíti hodvábne vlasy. Nevedomky sa k jej ruke pritisne a potom náhle odtiahne, akoby bol šokovaný.
„Čo je? Deje sa niečo?“
Ako viete, že... sa mi to páči?
Nedokáže odpovedať, pretože nevie, čo má povedať. Skrátka... vedela, že sa mu to bude páčiť. Pomaly krúti hlavou.
Vy... ma poznáte?
Nepozná. Alebo pozná? Áno aj nie zároveň. Bol jej známy i úplne cudzí.
Kto ste? pýta sa nakoniec. Na to mu predsa môže odvetiť. To je jednoduché. To vie aj v spánku.
„Neviem.“
* * * * *
„Na čom pracujete?“
Prečo mi to nepoviete?
Chvíľu stojí a pozoruje ho, jeho svižné pohyby, rýchle prsty.
„Ach! Sršiaci roztok. Potrebujete viac tŕňov z ruže,“ hovorí naraz. Pri Merlinovi! Má pravdu.
Ako to viete? pýta sa napoly s nechuťou, napoly obdivne.
„Neviem. Skrátka... to viem.“
Premýšľa.
Môžete tu... ostať, ak chcete. Mám voľnú izbu. Budete v bezpečí.
„Nie som odkázaná na charitu.“
Samozrejme, že nie. Na druhej strane mi budete pomáhať. Po väčšinu dní mám viac práce, než dokážem zvládnuť. A hovorí sa, že nie som typom človeka, s ktorým je ľahké vyjsť.
„Skutočne.“ Kútiky úst sa jej dvíhajú. „No, možno by som mohla zostať, ak ma potrebujete.“
Ak ma potrebujete.
Potrebujem. Odmlčí sa. Ale musíte počúvať. Postupovať podľa pokynov. Stíchne. A nekradnúť.
Premýšľa dlhšie, než sa mu páči. Nakoniec prikývne a vnútro mu zaplaví čosi podobné úľave.
* * * * *
Sníva sa mu o snehu. Zakaždým. A o anonymnej dievčine. A padaní. Hoci keď padá tentoraz, zachytí ho.
* * * * *
Ide vám to veľmi dobre.
Pracujú v zadnej miestnosti, varia komplikovanú zmes z mesiačika dahurského a kadidla pre špeciálneho zákazníka.
Pokrčí plecami, do kadičky nalieva trochu hustej fialovej tekutiny.
Vy ste študovali.
Zasmeje sa. „Kde?“ Netrpezlivo si odhrnie z čela pár zatúlaných kučier. Ako ju pozoruje, všimne si, že nie je taká mladá, ako sa mu spočiatku zdalo; vyzerá skôr ako žena než dievča, má zopár jemných vrások vôkol očí a pôsobí značne unavene. Opäť si odsunie vlasy. Rád by ich pridržal, aby jej nepadali do očí, no namiesto toho zovrie ruky do pästí.
To zjavne neviem. No je zrejmé, že máte v tejto oblasti rozsiahle vedomosti. Človek ich nemôže pochytiť len tak niekde na ulici. Boli ste vzdelávaná, veľmi dobre vzdelávaná.
Znovu pokrčí plecami, no nepozrie sa naňho. Potrasie kadičku oveľa prudšie, ako je potrebné.
„Ak by som to vedela, myslíte, že by som vám to nepovedala? Myslíte, že by som niečo nepodnikla?“
Dlhú chvíľu pracujú mlčky, no necítia sa pritom nepríjemne.
„Ako vás mám vlastne volať?“
Opäť dlhá pauza, než napokon odpovie: Snape. Môžete ma volať Snape.
Otočí sa jej chrbtom a vypije ampulku Amissa Solus, už tretiu v ten deň.
„Prečo to pijete? Neviete, aké je to návykové?“ Zdá sa mu, že jej hlas znie ľahostajne, priveľmi ľahostajne.
To sa vás netýka. Odvetí ostro a ona sa sotva viditeľne strhne.
„Nie. Asi netýka.“ Prinúti sa povedať príkro. „Napriek tomu musíte byť opatrný.“
Prikývne. Uvedomuje si to.
* * * * *
Po týždni je dlh splatený. Oznámi jej to, čím dáva najavo, že môže slobodne odísť. Dlhú chvíľu naňho hľadí.
„Chcete, aby som odišla?“
Chcem, aby ste urobili to, čo chcete.
„To nie je odpoveď na moju otázku.“
Nie. Asi nie je.
Zostane.
* * * * *
Z lekárne odchádza len zriedka, a ak áno, tak iba v noci. Robí si o ňu starosti. Aj o seba. Je na smrť vydesený, že raz v noci odíde a viac sa nevráti. No nepovie jej o tom. Je skrátka rád, že je tu.
* * * * *
Počas tretieho týždňa ju vypátrajú. Alebo takmer vypátrajú. V jedno popoludnie zodvihne hlavu a vidí, že v jeho obchode postáva ministerský úradník. Okamžite si spomenie na dievčinu, ktorá bola pred chvíľou zabraná do triedenia húb, ale keď sa obzrie, nikde jej niet.
„Panuje presvedčenie, že tu niekoho ilegálne ukrývate.“
Snape sa usmeje, mierne pokrčí plecami, akoby hovoril: To počujem prvýkrát.
„Mladú ženu. Prednedávnom utiekla z uzavretého oddelenia Nemocnice svätého Munga. Je... labilná. Najlepšie by bolo, keby sa čo najskôr vrátila.“
Snape sa znovu usmieva a pokrčí plecami, roztiahne ruky doširoka, akoby vravel: Pozrite, nikto tu nie je.
Muž prikývne a povzdychne si. „Tiež by pre vás mohla byť nebezpečná. Ako hovorím, je labilná.“
Potom sa poberie preč a dievčina je späť.
Kde ste boli?
„Zoslala som splývacie zaklínadlo.“
Ako by ste to dokázali urobiť? Navyše bez prútika?
„Skrátka som ho zoslala. Nemôžem sa tam vrátiť. Potrebujem... potrebujem viac času.“
Na čo?
„Aby som prišla na to, kto som.“
Tú noc užije dvojitú dávku Amissy a ona ho nájde chvejúceho sa v triaške v spálni na zemi.
„Je vám zle,“ vyhlási.
Pokrúti hlavou, akoby hovoril: To nič nie je.
„Ale je,“ hovorí.
A má pravdu, lebo čoskoro na to upadne do záchvatu, do tela sa mu vstrebalo viac elixíru, než je schopné zvládnuť.
Drží ho a hladí po vlasoch, pokým má kŕče. A bez pohnutia ho drží aj ráno.
* * * * *
Keď sa napokon pozviecha zo svojej potom nasiaknutej postele, nájde ju stáť pri kozube. Tvár má meravú.
„Včera v noci ste takmer zomreli,“ vraví potichu. Ruky sa mu trasú. Dievčina zatvorí oči. Zdá sa, ako by všetok vzduch z miestnosti vysali.
Ale nezomrel.
„Nie, tentoraz nie, no...“ Pokrčí plecami.
V tú noc odíde a nevráti sa.
* * * * *
Počas treskúceho mrazivého popoludnia nájde Snape v obchode ďalšieho návštevníka, človeka, ktorého mnoho rokov nevidel.
„Ahoj, Severus,“ ozve sa Minerva.
Kývne hlavou. Srdce mu pod rebrami divoko búši. Čaká.
„Kde je?“ Hlas má vľúdny, no je za ním cítiť chladná oceľ. Nie je nahnevaná, zatiaľ nie, ale chce, aby to vedel.
Kto? Naškriabe Snape na pergamen tak isto, ako komunikuje s inými zákazníkmi, ktorí mu kladú akékoľvek otázky.
„Hermiona, Severus. Viem, že je tu. Hľadajú ju, je to pre ňu nebezpečné. Je... krehká.“
Hermiona. Meno dievčiny. Zatvára oči, keď mu hlavou prebleskne poznanie.
Poznám ju, čmára. Na čele má kvapky potu. A aj ona mňa, však? Odkiaľ? Mám pocit, ako keby sme sa už stretli.
Minerva utrápene pokrúti hlavou.
Pozná ma.
„Nie, Severus. Ona... pred rokmi na ňu bolo zoslané Obliviate.“
Snape prudko zavrtí hlavou. POZNÁ ma. Aj ja poznám ju. Dokáže mi čítať myšlienky. Pozná ma. Aj ja ju.
„Nie, Severus. Na teba bolo tiež zoslané Obliviate.“
Minerva sa priblíži, ruky drží pevne pred sebou. Uprene sa díva na Snapa.
Kto... mi to urobil?
„Ach, Severus!“ Minerva zvesí šedivejúcu hlavu a začne plakať. Snape na ňu hľadí.
Ty.
„Ja... nezostávalo nám nič iné, Severus. Nechápeš to.“
A tá dievčina.
„Hermiona,“ napovie mu Minerva.
Pri vyslovení jej mena sa mu v hrudi čosi prebudí, niečo, o čom si myslel, že je už dávno mŕtve a pochované.
Hermiona.
„Ona... prišla o rozum, Severus, po vojne.“
My... my sme sa ľúbili.
Minerva zodvihne hlavu a zadíva sa mu priamo do očí. Vidí v nich odpoveď skôr, než mu odvetí.
„Veľmi. Našla ťa v Škriekajúcej búde. Celé mesiace ťa pomáhala liečiť. Venovala sa ti a ty si ju naučil všetko, čo si vedel. Zaľúbili ste sa jeden do druhého a boli spolu niekoľko rokov.“
Snape čaká. Snaží sa dýchať.
„Ona... predpokladám, že bola vojnovou zajatkyňou. Chytila... ju skupina nebezpečných smrťožrútov. Ach, Severus.“
Čo jej urobili?
„To sme nezistili. Už nikdy... neprehovorila, vieš. Skúsili sme, Poppy a ja... skúsili sme všetko. Jej rodičov sa nikdy nepodarilo vypátrať... museli sme za ňu prevziať zodpovednosť. U Svätého Munga sa...“
Čo?
„Všemožne sa snažili, Severus, ver mi. Nikdy som nevidela, aby liečitelia vynaložili toľko úsilia v snahe priviesť niekoho späť. No bola príliš... bohužiaľ, príliš zlomená. Nakoniec sa uchýlili k vymazaniu spomienok. Počas ďalších mesiacov začala znovu hovoriť, ale...“
Nespomenula si na nič.
Minerva pokrútila hlavou. Prestala konečne plakať, no jej tvár vyzerala staršie, než si dokázal spomenúť, vráskavá a strhaná, oči apatické a prázdne.
„To všetko ťa zničilo. Bola priveľmi chorá, aby opustila oddelenie, bála sa všetkých a všetkého. Nepustila by ťa k sebe. Nechcela odísť, prisahám. Nedokázala som to uniesť... nemohla vydržať...“ Povzdychne si. „Nakoniec to bolo moje rozhodnutie, Hermiona by si na teba nikdy nespomenula. Nespomenula by si na vzťah, ktorý ste mali. Zdalo sa... milosrdnejšie odstrániť aj tvoje spomienky na ňu.“
Vlastný dych mu znel v ušiach veľmi hlasno.
„Keď som sa dopočula, že utiekla, bola som celá bez seba, musíš to pochopiť. Nikdy by mi nenapadlo, že by mohla skončiť... tu.“
To nie je náhoda, že ma znova našla.
„Ach, Severus!“
Snape stojí bez pohnutia. Miestnosť je príliš malá pre všetko, čo teraz pociťuje.
Pozná ma.
Minerva zdráhavo vytiahne z vrecka habitu neveľkú fotografiu a podá mu ju. Je dosť ošúchaná, akoby ju v minulosti často držali v ruke. Je to ich fotka, stoja na nej spolu v snehu. Drží ju okolo pása a ona k nemu dvíha tvár, mladú, nevinnú, naplnenú radosťou. Vôkol nich padá sneh.
„To je váš svadobný deň,“ ozve sa Minerva. „Je to vaša jediná fotka. Posledná, na ktorej ste odfotení spolu. Celý ten čas som ju opatrovala. Nedokázala som zniesť...“
Pozná môj hlas.
Minerva stíchne. „Ak ju chceš nájsť, Severus, použi svoj hlas. Nagini ťa oň nepripravila, vieš. Prežil si bez úhony. Len si prestal hovoriť po tom, čo si prišiel o Hermionu.“
* * * * *
Dievčina sa krčí pred inými dverami, opäť vyzerá ako kopa handier, tak, ako pri ich prvom stretnutí pred niekoľkými týždňami. Kľakne si pred ňou, ruku jej jemne položí na temeno hlavy. Nehýbe sa a on sa na okamih zhrozí, že je mŕtva. Napokon sa preberie.
„Snape.“ Hlas má bezvýrazný.
„Myslel som si, že ťa už nikdy nenájdem,“ ozve sa.
Chvíľu jej trvá, kým si uvedomí, že prehovoril nahlas. Hľadí naňho.
„Váš hlas,“ zamumle.
„Áno, môj hlas. Zdá sa, že som ho znovu našiel.“
„Čo chcete?“ pýta sa.
„Teba,“ odvetí jednoducho. „To je všetko, čo chcem. Jediné, čo poznám. Si ako čierna škvrna, prázdnota v mojom vnútri, no si stále tam. Necítim ťa, iba to, že mi chýbaš.“
Podáva jej ich fotografiu.
„To... to je fotka... to som ja.“ Zíza na pohybujúci sa obrázok, na takmer nerozoznateľnú dievčinu s dlhými zvlnenými vlasmi, ktorá sa usmieva, máva a objíma driek vedľa stojaceho čiernovlasého muža. „To sme my.“
Podvihne ju k nemu, aby videl. Ruky sa jej trasú.
„To sme my.“ Naťahuje ruku, aby si vzal fotku. „Znovu sme našli jeden druhého a teraz nadišiel čas, aby si sa vrátila domov.“
* * * * *
Ležia spolu v posteli už mnoho nocí, snažia sa spomenúť si, a keď nemôžu, vytvárajú si nové spomienky. Možno sú skutočné, možno nie, no sú ich vlastné.
* * * * *
„Na,“ riekne. V túto noc je v spálni chladno. Temer môže vidieť ich dych.
„Čo je to?“ Fľaštičku drží proti tlmenému svetlu. Je to husté, zelené, víriace.
„Odvykací elixír... proti Amisse Solus.“
Hľadí naň, potom na ňu.
„No... nejestvuje žiaden známy...“
„Urobila som vlastný výskum.“
„Spravila si to... pre mňa?“
„Pre nás.“
Pobozká ju, mäkkosť jej pier, hodváb vlasov, okrúhlosť pŕs.
„Hovor so mnou,“ prosí ho.
„O čom?“
„O hocičom. Na tom nezáleží. Veľmi rada počúvam tvoj hlas.“
Objíme ju. „Tak teda báseň, čo si pamätám spred mnohých rokov. Možno ma ju naučila moja mama:
Hľaď, aké krásne vločky
z neba padajú,
na múry, strechy domov
potíšku líhajú.
Na okenné rímsy,
halúzky holé,
ako rýchlo víria
v ľahučkom kole.
Nahliadni do sadu,
kde sa tráva zelenie,
prikryli ju vločky,
ani byľky nevidieť.
Nahé čierne krovie
teraz v bielom páperí,
prútiky obťažkané
hebkými vločkami."
Keď zmĺkne, pozrie na ňu dole. Plače.
„Spomínam si,“ šepká. „Spomínam si na ňu. Už si mi ju predtým hovoril.“
Vezme mu tvár do dlaní a zavrie oči, ako keby sa veľmi silno koncentrovala.
„Čo robíš?“
„Neviem. Ukladám si ťa do pamäti, aby som na teba už nikdy nezabudla.“
„Hermiona,“ hlas má chrapľavý, dlho nepoužívaný, no i tak je jeho.
„To je... moje meno. Moje meno,“ opakuje.
Prikývne.
Hľadí na ich fotografiu - ich zrkadlový obraz, sú na nej strašne mladí a neskutočne zaľúbení, usmievajú sa striedavo do fotoaparátu a potom jeden na druhého. Hermiona nakloní hlavu k Severusovi. Vyzerá, akoby zadržiaval radostný smiech.
Pretočí sa na posteli a objíme ho, drží ho pevne.
A tak sa ich život znovu začína.