Preklady fanfiction Harryho Pottera

*Kapitola 7*

Draca prekvapilo, že letaxová stanica v Rokville vôbec stojí. Tehly na kozube boli popraskané a rozbité, všetko súvislo pokrýval jemný prach a pavučiny. Steny boli vyblednuté a zmáčané vodou, polovica strechy sa zrútila.

Odkašľal si a oprášil sadze z habitu. "Hermiona?"

Niekoľko vtákov vyplašených jeho hlasom vyletelo zo svojich hniezd.

Vykročil von a zaksichtil sa. Z Rokvillu zostala iba vyhorená schránka, prázdna pustina. Hermiona už medzitým získala náskok a cieľavedome kráčala k miestu, kde kedysi bývali Medové labky.

"Hermiona!" pobehol, aby ju dostihol, naštvaný, že nespomalila, ani sa neobzrela.

Keď ju dohnal, venovala mu mrzutý pohľad. "Nechápem, prečo za mnou chodíš."

Zamietol niekoľko možných odpovedí a nakoniec jednoducho odpovedal: "Chcem ti pomôcť."

Zavrčala. "Len mi nezavadzaj."

Draco nemohol prísť na to, čo by mohla asi chcieť v Medových labkách, ale nič nepovedal, keď s dupotom zišli po schodoch, a akonáhle začala odpratávať trosky v suteréne, pomohol jej. Šokovalo ho, keď nakoniec odkryla padacie dvere. Bez váhania skočila dnu a on ju rýchlo nasledoval do vlhkého, hlinitého tunelu.

"Kde sme to?" užasnuto sa spýtal.  

"Zavedie nás rovno do hradu. A ochráni nás pred útokmi."

Chvíľu kráčali mlčky a Draco ju medzitým študoval. Teraz už sa chovala viac ako Hermiona Grangerová, ale bola to mladá Hermiona. A zdalo sa, že rovnako aj jej spomienky patria mladšej Hermione. Hoci jej činy boli stále trochu čudné. Draco pozbieral odvahu.

"Hermiona, môžeš mi povedať, čo sa deje? Kde si bola posledných deväť rokov? Ako to, že máš stále osemnásť?"

Tvár jej potemnela a odhodlane hľadela dopredu. Práve keď dospel k záveru, že sa nechystá odpovedať, vzdychla: "Zatiaľ to neviem."

"Čo myslíš tým, že to zatiaľ nevieš?"

"Nedokážem si spomenúť. Všetko mám v hlave také pomiešané, že nedokážem jasne uvažovať. Zlepšuje sa to. Už dlhšie sa to zlepšuje. Začala som si spomínať. Najprv som si spomenula na Harryho. Spomenula som si, že na mňa čaká. Potom som ho začala hľadať."

Draco sťažka prehltol. "Možno si nespomínaš," začal vľúdne, "ale Harry zomrel. Ten oštep, čo nesieš, je zbraň, ktorou ho prebodli. Všetci si mysleli, že aj ty si mŕtva."

"Och, ale ja som mŕtva," odpovedala, ako keby sa nechumelilo, rovnakým hlasom, akým kedysi citovala Históriu Rokfortu. "Pamätám si na svoju smrť. Zomrela som dvakrát či trikrát."

Vyvalil na ňu oči. "Nechápem."

Pokrčila plecami. "Ani ja nie. Len viem, že ak budem pokračovať, nakoniec to všetko bude dávať zmysel a zapadne na svoje miesto. Keď som ťa prvý raz stretla, nemala som potuchy, kto si. Sotva som si pamätala, čo sa stalo pred minútou, tobôž to, čo sa stalo pred rokmi. Občas som mala záblesk, len pocit, že ťa poznám, ale to bolo jediné. Ale teraz si spomínam na tvoje meno a na pár vecí o tebe. Tak je to so všetkým. Každý deň sa rozpomínam viac a viac."

Draco rázne prikývol. "Dobre teda, tak už je to jasné. Budem s tebou cestovať, až kým si na všetko nespomenieš alebo kým nebudeš sama presvedčená, že si si spomenula na všetko, na čo si si mohla. Potom ťa vezmem niekam do bezpečia."

"Čo je to s tebou a nutkaním dostať ma na bezpečné miesto?" vyštekla. "Ak sa tak bojíš, potom choď preč."

"Ale ja sa nebojím o seba!" zareval. "Záleží mi iba na tom, aby som udržal v bezpečí teba!"

"Áno, tak veľmi, že si riskoval životy tých druhých dievčat," kruto ho obvinila.

Zavrel ústa a odvrátil sa. "Čo bolo…" začal nepohodlne. "Prečo si sa tak líškala k Temnému pánovi? Alebo to bolo len divadlo?"

Hermiona našpúlila pery. "Myslela som, že je to zrejmé," odpovedala povýšene. "To bola Bella." Odstrčila ho z cesty a pridala tempo.

Bellatrix. Samozrejme, Voldemort povedal, že je Hermionina aura prepletená s niekoľkými ďalšími. Susan hovorila niečo podobné. Bella bola jednou z nich. Potom aj Lucius so Snapom. Ale čo boli tie aury zač? Bola to len ich mágia, alebo v skutočnosti Hermionu nasledovali ich duše? Zrejme to neboli duchovia. Na duchov pôsobili príliš reálne, príliš hmotne, príliš násilne.

Draco sa striasol a náhlil sa za ňou.

"Môže ťa ovládnuť?" spýtal sa.

Hermiona si zahryzla do pery. "Občas je ťažké posúdiť, kto z nich velí a čie spomienky vidím. Občas ani neviem, kým som. Ale keď im niečo dám, keď urobím niečo, čo ich uspokojí, mám pocit, ako keby sa trochu viac stiahli a vďaka tomu si môžem spomenúť na niečo nové. Keď Voldemort…"

Draco zasyčal a zovrel si ruku, takmer sa prehol.

Hermiona zastavila a striedavo hľadela medzi jeho tvárou a pažou, výraz sa jej zmenil v zhrozený.

"Už si to vedela!" zúfalo jej pripomenul. "Už si to pred pár dňami videla!" Ale aká pri zmysloch bola toho dňa a kto to hľadel jej očami? Pomyslel si, že ho udrie, namiesto toho ale rozzúrene zaškrípala zubami. "Vždy som vedela, že skončíš ako neschopný pätolizačský pecivál."

"Hermiona!"

"Nepribližuj sa ku mne!" vyštekla. Zatrpknutý Draco poslúchol. Po zvyšok cesty už nepadlo ani slovo.

Vycítil okamih, keď vošli do hradu. Starodávne ochrany zahučali bzukotom tisícky včiel a on pocítil mravčenie, keď sa ich Rokfort dotkol, posúdil a ticho ich nechal vojsť. Keď ochrany prepustili aj Draca, Hermiona sa na neho obzrela, ako keby ju prekvapilo, že to zvládol, ale nekomentovala to.

Vyšli spoza sochy hrbatej čarodejnice do chodby na druhom poschodí. Rokfort bol desivo nehybný a tichý. Dokonca ani za hlbokej noci nebýval hrad takto tichý. Vždy sa tu ponevierali duchovia, študenti či zvieratá. Portréty, ktoré roky nezbadali ani živú dušu, všetky zaspali a teraz v rámoch odfukovali.

Vrátili sa na Rokfort.

Ocitol sa na Rokforte po prvý raz odvtedy, čo mu bolo šestnásť! Srdce ho bolelo a zhlboka dýchal, aby predišiel štípaniu v očiach od tisícky ľútostí a aby sa zhlboka nadýchol vône hradu. Vône, ktorá sa vryla do jeho najhlbších spomienok.

"Kam tu v hrade pôjdeme?" zašepkal Hermione, keď sa hrbatá čarodejnica zasunula späť. "Kde myslíš, že Harry je, v Tajomnej komnate?"

Hermiona ho spražila pohľadom. "Harry nie je na hrade, hlupák. Stále si neviem spomenúť, kde je. Jediné, čo si pamätám, sú zvieratá. Sochy alebo maľby alebo niečo, kde sú všetky možné zvieratá. Kone a morské príšery a testrále a draci…"

"Kolotoče. To preto si sa pozerala na tie obrázky kolotočov."

"Kolotočov?" zamrmlala a Draco si uvedomil, že si nespomína. Zahryzla si do pery. "Mám v hlave všetko tak pomiešané."
"Potom prečo sme tu?" netrpezlivo sa spýtal Draco.

"Pretože profesor Snape môže všetko vysvetliť."

"ČOŽE?"

Hermiona sa na neho zlomyseľne zaškerila a rozbehla sa. Chvíľu prskal, ale potom za ňou uháňal po chodbách svojho detstva. Keď začula, že sa blíži, zachichotala sa a zahla do tajného tunela. Draco výzvu prijal, sladko rozboľavený. Na chvíľu sa vrátili do detstva a hrali sa na naháňačku. Utekala po bočnej chodbe a on sa vrhol pod gobelín, zvedavý, kto z nich sa dostane prvý do žalárov. Draco sa bláznivo usmial, keď niekde v hrade zazvonil Hermionin smiech.

Skočil na pohybujúce sa schodisko a zbehol po ceste, ktorú by dokázal zdolať aj poslepiačky. Ku schodom do žalára sa dostali súčasne, obaja zadychčane lapali po dychu. Draco sa s úsmevom prehol, ruky na kolenách.

Chladný vietor zafúkal hore schodmi a oboch prebral, a tak sa pozreli nadol a zbadali, ako sa sviece ohraničujúce schodište do podzemia prebudili k životu. Na spodku na nich čakal vysoký, tmavý tieň s iskrivými prenikavými očami. Draco sa pozrel na Hermionu, ale tá sa už náhlila dole.

Tieň plachtil pred nimi, stále mimo ich dosah, dráždil hranice ich zmyslov. Prešli okolo skladu elixírov a starej učebne a mlčiaci temný prízrak ich viedol hlbšie a hlbšie do podzemia. Draco začínal byť nervózny. Steny hradu tu tvorili neotesané nerovnaké kamene pokryté machom. Zo stropu kvapkala voda.

Boli ešte stále v hrade?

Zdalo sa byť nemožné, že toto miesto ako dieťa nenašiel. Neprešli žiadnymi tajnými dverami či tajným priechodom. Nepocítil žiadne silné ochrany. Takže ako prepánakráľa mohlo toto miesto zostať tajomstvom?

Na konci tunela narazili na hladké drevené dvere. Prízrak sa ich dotkol a dvere sa potichu otvorili. Možno toto bola Dracova odpoveď. Profesor Snape ich viedol na jedno zo svojich tajných miest. Žiadna prekážka sa im nepostaví do cesty.

"Lumos," zamrmlala Hermiona a mávla bohviekde ukradnutým prútikom. Draco krátko zapremýšľal, čo sa stalo s jeho vlastným.

Ocitli sa v ďalšej malej miestnosti. Bola čistá, suchá a plná kníh a artefaktov. Pri vzdialenej stene stáli police s elixírmi. Po temnom prízraku nezostala ani stopa.

Draco prešiel k stolu a náhodne listoval knihami. Väčšina bola napísaná podivným jazykom.

"Čo hľadáme?" spýtal sa, keď si Hermiona prezerala obsah políc.

Miestnosť zaplnil podivný nezrozumiteľný šepot. Rozhýbalo to vzduch, rozfúkalo Dracovi vlasy a roztriaslo ho. Hermiona sa okamžite vystrela a otočila a nakráčala ku skrinke pod malým stolom.

"Čo profesor povedal?" spýtal sa Draco.

"Povedal: 'za tebou, ty blb'." Dotkla sa skrinky prútikom, zámka odpadla a ona zodvihla veko.

"Tu," povedala o chvíľu neskôr a prišla k stolu vyrovnávajúc v rukách mysľomisu. "Toto je ono. Už si nejakú predtým použil?" Prikývol, zízal na lesknúcu sa tekutinu.

"Tak sa poďme pozrieť, čo sa nám profesor Snape snažil povedať," zašepkala a predklonila sa.

Svet sa rozhýbal a roztočil a Draco zažmurkal a ostro sa nadýchol pri pohľade na Dumbledora, ktorý iskril životom za svojím stolom v riaditeľne. Hermionina tvár nadobudla zvláštny roztúžený výraz, keď na muža hľadela. Draco cítil, že jeho tvár musela nadobudnúť rovnaký výraz, kým zízal na Snapa. Profesor elixírov bol jedinou ďalšou osobou v miestnosti a zrejme kvôli niečomu zúril, pretože sa prechádzal sem a tam ako zviera v klietke.

"Neurobím to!" kričal Snape. "Ani sa nedám presvedčiť!"

"Severus…"

"NIE!" Potvrdil svoje rozhodnutie zamietavým gestom. "Zložil som Neporušiteľnú prísahu a dobre som vedel, že to bude moja smrť!"

"Nebude," jemne povedal Dumbledore. "Nemôže. Si potrebný."

"Nie, to VY ste potrebný!" zaznelo Snapove popretie v rovnakom štýle, ako keď niekto iný povie: 'nie, ty si idiot'. "Ja som nahraditeľný. Nie je to niečo, o čom rád premýšľam, ale dokonca aj môj krstný syn sa dá nahradiť."

Draco cúvol, ako keby ho zasiahli. "Bez vás aj tak všetci zomrieme, takže aký zmysel by malo vôbec sa snažiť?"

"Draco je dobré dieťa," povedal potichu Dumbledore. "Jedná z donútenia a strachu." Riaditeľ si vzdychol a postavil sa, z nádherného neónovo-modrého habitu všetkých zaboleli oči, a otočil sa, aby sa pomaznal s Félixom. "A ty si vážne veril, že by som niečo také dovolil? Som starý, Severus. A nevymením svoj život za tvoj alebo Dracov. Keď ten čas nastane, Severus… musíš ma zabiť."

Snape mal zaťaté zuby, tvár červenú zúrivosťou, oči upreté na zem, keď sa namáhal, aby udržal svoje emócie pod kontrolou. Vydal zvuk desivo podobný vzlyknutiu.

"Nemôžem vás zabiť, riaditeľ. Vždy som cítil… Vždy som vás považoval za… Keby som si niekedy mal zvoliť otca, bol by som si vybral…" bojoval sám so sebou, neschopný to vysloviť.

Dumbledore položil ruku Snapovi na rameno a srdečne sa usmial. "Viem, synu, viem."

Prekliaty pocit viny takého druhu, aký už roky necítil, si vypálil cestičku nahor Dracovou hruďou a pridúšal ho zármutkom. Severus zachránil život Dracovi a jeho otcovi na úkor svojho vlastného zosobnenia rodiča. A potom Lucius aj tak zomrel. Bolo to ironické a choré a tak príšerne to bolelo.

"Nezvládnem to," zašepkal Severus.

"Zvládneš, pretože musíš."

Scéna vybledla a zmenila sa. Stále boli v riaditeľovej pracovni. Dumbledore opäť sedel za svojím stolom. Snape tiež sedel, v rukách pohár niečoho horúceho, z čoho stúpala para.

Dumbledore prehovoril. "Volá sa to Odinova skúška. Nie je to kúzlo. Je to rituál. Osoba, ktorá rituál podstúpi, bude čeliť ukrutnému utrpeniu a vykoná nesmiernu obeť. Na oplátku ale dostane to, po čom túži jej srdce. Je to rituál kvôli svojim podmienkam dávno zabudnutý. Údajne iba tí s čistým srdcom dokážu skúškou prejsť, keďže uchádzača privedú pred bohov, ktorí ho budú súdiť. Len málo ľudí s dobrými úmyslami by sa rozhodlo podstúpiť takú krutú výzvu a tí, ktorí mali ambície spraviť čokoľvek, aby takú silu získali, často mali zlé úmysly."

"A vy chcete, aby sa náš dokonalý Potter, naša ratolesť svetla, podrobil tejto skúške?" Snape sa zhnusene uškrnul. "Ak je to len zďaleka také hrozné, ako sa to popisuje, potom je vopred odsúdený k zlyhaniu."

"Nie," Dumbledore si odpil z čaju. "Nechcem, aby to Harry podstúpil. To bude posledná možnosť. Tá najposlednejšia. Zahájime ju len vtedy, ak bude všetko stratené. Vykonáme všetky prípravy a začneme rituál, vrhneme každý kruh okrem posledného. Rituál je možné pri poslednom kruhu pozastaviť a prepojiť s hrotom oštepu z Yggdrasilu. Jeden z nás ponesie po celý čas oštep s nami. Ak ten čas nastane, ten človek musí uvoľniť plnú silu kúzla v oblasti, v ktorej sa bude nachádzať len on sám a Harry… a potom musí oštep vraziť Harrymu do hrude."

Severus sa neveriacky vystrel. "To nemôžete myslieť vážne."

Dumbledorove oči šibalsky zažiarili a skryl svoj úsmev za šálku čaju. "Bol som si taký istý, že ťa ten nápad poteší."

"O tomto nežartujte, Albus!" vážne povedal Snape.

Dumbledore pokrčil plecami, odložil šálku a pohladil si bradu. "Tento plán má jediný problém, a to ten, že celým zmyslom skúšky je dobrovoľná obeť na oplátku za to, po čom túžiš."

"Takže sa to musí povedať Potterovi," uzavrel Snape. "Myslíte si, že nebude ochotný?"

Dumbledore chvíľu hľadel do svojej šálky, a potom pokrútil hlavou. "Nie. Myslím, že Harry by trval na okamžitom zahájení rituálu, a keby sme nesúhlasili, našiel by spôsob, ako ho vykonať sám."

Snape sa uškrnul. "Kvôli sláve, samozrejme. Všetci vieme, ako miluje svoju slávu."

Dumbledore sa zamračil. "Táraniny, Severus, vieš rovnako dobre ako ja, že neznáša pozornosť. Ale je tým jediným, kto môže poraziť Voldemorta, a uvedomuje si to. Tú skúšku bude považovať za najrýchlejší spôsob, ako ukončiť vojnu, hlavne keď mu Cedric umrel pred očami a Sirius je preč."

"To znie ako dobrý plán. Prečo mu to nedovolíme?" necitlivo sa spýtal Snape.

"Pretože stále vieme príliš málo, s čím máme čo do činenia. Pretože každá skúška je iná. Špekulujeme, že Harry prežije, špekulujeme, že získa, čo potrebuje, špekulujeme, že ho z tej skúšky prepustia na čas, aby nám pomohol."

Severus sa odmlčal. "Tým chcete povedať?"

Dumbledore bezmocne mávol rukou. "Tým chcem povedať, že ten súd môže trvať mesiace či roky, to závisí od toho, čo si kandidát praje získať a čo si praje obetovať. Keby existovala nejaká nádej, že Harry dokáže poraziť Voldemorta bez tohto procesu, potom to je presne to, čo chceme."

"Ako tú skúšku úspešne zahájime, keď k nej pán Potter nebude ochotný?" pomaly sa spýtal Snape. "A čo očistné obrady, ktoré rituálu predchádzajú?"

"Je potrebné dobrovoľné sebaobetovanie. Ktokoľvek prebodne oštepom telo pána Pottera, musí byť úprimne ochotný všetkého sa vzdať, dokonca vlastného života. Keď proces skončí, Harry, pretože ho nepodstúpil ochotne, bude zmätený a musí sa odviesť späť do nášho sveta. Keď sa niekto dobrovoľne obetuje, aby toto pre neho spravil, stane sa spojením, ktoré ho odvedie domov."  

"Ten plán sa mi nepáči," prehovoril nakoniec Severus. "Potom dúfajme, že ho nebude treba."

***

Najbližšie mesto k Azkabanu bolo Lunaris.

Draco vycítil to napätie vo vzduchu už v okamihu, kedy sa v meste zjavili. Obyvatelia sa s nemou úzkostlivosťou náhlili za svojimi starosťami. Pritiahol si kabát bližšie k telu, držal hlavu sklonenú.

Minulú noc prespali s Hermionou v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Hermiona ho dopoludnia prebudila, a akonáhle sa úplne prebrali, utiekli spoločne z hradu. Keďže Rokfort stále nevpúšťal nikoho dnu, bol pre nich pobyt na ňom bezpečný, ale Draco nepochyboval, že aj Voldemorta aj záškodníkov majú za pätami.

Dohodli sa, že sa na hodinu rozdelia. Draco potreboval vybaviť pár hovorov a Hermiona chcela nájsť cestu do Azbakanu bez toho, aby ju zdržoval čistokrvný moták. Opustila ho bez toho, aby sa obzrela, a Draco si zaplatil za izbu s letaxovým spojením v miestnom hostinci.

Nebolo to bezpečné spojenie, takže musel byť opatrný.

Trvalo mu takmer pätnásť minút, než vypátral Aldreda. Neprekvapilo ho to. Aldred opustil palubu v prospech bezpečnejšieho prostredia okamžite po tom, ako sa Dracovi podarilo utiecť.

"EMILE!" zareval Aldred a vyletel z miesta, hneď ako sa zjavila Dracova hlava.

"Čuš!" opätoval mu Draco výkrik a prikrčil sa. "Idiot."

"Prepáč. Ale ty hotentot, bol som chorý od starosti! Neuveril by si, do akých sračiek sa to tu rúca! Záškodníci vravia, že si im dal povolenie začať s masovou evakuáciou. Súhlasil som s tým, pretože mali tvoju pečať a bol s nimi Dobby a ten povedal, že je všetko v pohode. Kde si? Potrebujeme ťa tu!"

"Nemôžem sa teraz vrátiť, Aldred. Mám na práci niečo neuveriteľne dôležité."

"Stále hľadáš Janie? Bo chlape, viem, že chceš, aby bola v bezpečí, ale toto je dôležité! Je to dôležitejšie než nejaké dievčatko."

"Nie, Janie som už našiel, Aldred. Je so mnou. Musím urobiť niečo iné. A Aldred, ak sa to ukáže ako skutočné vodidlo, všetko sa zmení. Keby si len vedel, čo viem ja…"

"Kecy, počúvaj. Všetci vedia, že si bol včera v Temnom meste. Neviem, čo si spravil, ale Temný pán je nasratý. A myslím, že ti chcú záškodníci nakopať prdel. Som si poriadne istý, že je po manore. Zrovnali ho zo zemou. Včera v noci ťa vystopovali až na Rokfort. Temný pán je ešte nasranejší, pretože si dokázal vojsť do hradu. Mimochodom, ako si to urobil?"

Draco pokrčil plecami. "Skutočne neviem. Hrad nás skrátka vpustil dnu."

Aldred si odfrkol. "Takže tu je plán. Záškodníci evakuujú všetkých, ktorých môžu, ale to veľké, čo sa chystá, je to, že plánujú obrovskú bitku. Myslím, že je to tu, Drake, vážne myslím. Potrebujeme, aby si tu bol a uvoľnil runy, keď dajú signál. Všetci musia byť schopní bojovať."

"Nemôžem prísť. Dúfam, že dokončím, čo musím urobiť, skôr, než budem musieť uvoľniť runy. Ak dôjde k najhoršiemu, Janie asi bude vedieť čo robiť."

"Janie?" skepticky zatiahol Aldred. "Čo má… A DO RITI! POZOR!"

Draco sa stočil, letaxové spojenie sa prerušilo, keď blondiaka tresklo násilné kúzlo priamo do steny. Za ním stáli dvaja smrťožrúti, prútiky vytiahnuté. Dvere do jeho izby boli preč. Museli vrhnúť tíšiace kúzlo, než ich zvesili z pántov.

"To dievča tu nie je," povedal jeden z nich.

"Berme ho a poďme." Druhý ho chytil za golier a vytiahol ho na nohy, aby mu prehľadal habit.

"Kde má prútik?"

"Je to moták," odpovedal prvý s odporom. "Poďme, Avery čaká."

Draco zavrčal, bránil sa, keď ho dvaja muži ťahali z izby a po chodbe hostinca. Všetci civilisti cúvli k stenám a vyľakane scénu sledovali. Ešte sa nebránil príliš usilovne, nechcel, aby ho omráčili. Nemusel sa namáhať.

Keď ho dvaja smrťožrúti vyvliekli z dverí na ulicu, okamžite sa ocitli pod paľbou kúziel. Smrťožrútov zrazilo z nôh. Obyvatelia mesta s výkrikmi utekali preč, keď sa zjavili záškodníci a zaútočili na smrťožrútov, ktorí kvôli Dracovi systematicky prehľadali celé mesto.

Draco vzal nohy na plecia, vyhýbal sa kúzlam, odstrkával ľudí z cesty a strhol sa, keď zem po jeho pravici explodovala a zasypala ho hlinou. Zacítil dym a premýšľal, či mesto vypália do tla čisto len preto, že v ňom bol práve on.

Prekážacie kúzlo ho zasiahlo priamo do hrude a vyslalo k zemi. Než stihol znova polapiť dych, schmatli ho silné neznáme ruky, zdvihli na nohy a začali ho odťahovať preč. Kričal, preklínal, kopal a naslepo bojoval, jeho hlas prerušovali výkriky obyvateľov.

"Nehýb sa!" zavrčal mu pri uchu veľmi, preveľmi nahnevaný hlas Ronalda Weasleyho. Draco znehybnel.

Jeden zo záškodníkov vykopol dvere malého domu a kráľ záškodníkov vtiahol Draca dnu a hodil ho o stôl.

"Čo si si myslel, že robíš?" zareval Weasley, keď sa za neho postavili Zabini s Bootom. "Utiekol si do Temného mesta, kde si prezradil Zabiniho, povedal smrťožrútom, čo plánujú záškodníci, a potom vyplienil hrad Temného pána. Čo si si do pekla myslel?"

"Ja sa ti nezodpovedám!" opätoval rev Draco a vystrel sa. "Ja nie som záškodník. Som Chiméra. Dal som ti, čo si chcel, aby si dokončil svoje plány. Tak na mňa prestaň útočiť!"

O pol sekundy neskôr mal rozzúreného Weasleyho priamo pred nosom. "Ty si takmer zničil naše plány!"

"Spravil som, čo som spraviť musel!" postavil sa mu Draco čelom, teda pokúsil sa o to, keďže bol o hlavu nižší, hoci plecia mali rovnako široké. Zrazu si prial, aby mal v rukách svoju palicu. Bolo náročné stvárniť naježenú dôstojnosť bez svojej palice. "Toto je vojna, Weasley! Očakával si, že budem hrať fér? Dal si mi informácie a ja som ich vo vhodnom okamihu predal ďalej. Si prepánabeka pirát, vieš, ako toto všetko funguje!"

Weasley si zovrel koreň nosa, očividne v duchu počítal do desiatich, aby sa upokojil. "Neviem, čo si sa pokúšal uskutočniť, ale potrebujem ťa teraz na svojej strane." Oboma rukami si ukázal na hruď. "Sme pripravení začať bitku storočia. Zničili sme posledný z viteálov. Temný pán je teraz najzraniteľnejší. Máme…"

"Nemôžem ísť s tebou…"

"Prečo krucinál nie!" Toľko k upokojeniu.

"Musím dokončiť inú misiu. Viac než šťastne som ti zveril evakuáciu, ale ešte je tu niečo, čo sa musí dokončiť. A čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie."

Weasley vydal netrpezlivý zvuk a zmenil svoj postoj. Keď znova prehovoril, bolo to pokojným a chápajúcim hlasom. "Ide o to dievča, o Janie? Tvoj priateľ mi o nej povedal. A chápem, že je pre teba dôležitá, ale…"

"Naser si, Weasley," zasyčal. "Vôbec nič nechápeš."

Ron trochu cúvol, ruka zmierlivo zdvihnutá. "Pozri, nemôžeme ťa tu nechať. Nie po tom, čo všetko si urobil pre našich ľudí, a nie po tom, ako veľa si znamenal pre Hermionu."

Draco sa prudko nadýchol.

Weasley mu venoval malý úškrn. "Myslel si si, že o tom nevieme, že? Boli sme najlepší priatelia. Vedeli sme o sebe všetko. Nie som nahnevaný. Nikdy som nebol."

"Nechápeš."

"Chápem, že táto Janie je prvé dievča, na ktorom ti po Hermione záleží."

"Nie, Weasley," zavrčal Draco, ako keby sa rozprával s obrovským hlupákom. "Janie je Hermiona."

Ron dočista stuhol, tvár červená. "Čože?" hlas mal ale pokojný, príliš pokojný.

"Hermiona je nažive," pokračoval Draco. "Prežila poslednú bitku. Skrývala sa." Ešte nebolo treba zachádzať do detailov. Nebolo treba povedať mu, že sa stala šialeným psychopatom s ďalšími štyrmi ľuďmi v hlave. Ronove ústa sa otvárali a zatvárali. Vyzeral zmätene a ako keby tomu chcel uveriť.

"Povedala mi… toto bude znieť šialene, ale povedala mi, že je nažive aj Harry." Okamžite mal Ronove ruky okolo krku, výraz v jeho tvári stále nemenlivo omámený. Draco tie ruky schmatol a pridusene pokračoval. "Povedala, že trénoval. Povedala, že je pripravený vrátiť sa."

"To nie je vtipné," zašepkal Weasley, zovrel prsty silnejšie. Tichý hlas nepasoval k násilnosti v jeho tele.

"Nemalo to byť vtipné!" Draco precedil každé slovko, keď sa snažil vypáčiť prsty, ktoré mu mačkali hrdlo. "Je to pravda!"

"Ty mrchavec." Výdych, šepot.

Draco sa zahnal a vrazil mu to tváre. Weasley ho pustil a zapotácal sa dozadu, ruka na červenajúcom sa líci. Draco sa zosunul, lapajúc po dychu, aby sa ihneď vystrel s vycerenými zuby.

"Hermiona je nažive a ja ju neopustím."

"Čo sa to s tebou do riti deje!" zareval na neho Ron a vykročil dopredu. Začínala sa ho zmocňovať zúrivosť, oči mu planuli bolesťou. "Čo má byť toto za skurvený žart?"

"Ty si myslíš, že by som žartoval o žene, kvôli ktorej by som zomrel?" reval aj Draco. "Myslíš si, že ťa chcem vytočiť, alebo aby si si myslel, že som zošalel? Nechaj ma dokončiť moju misiu a oboch ti ich privediem!"

Weasley na neho zízal s výrazom takej divokej zúrivosti, že bol Draco pripravený každú sekundu zdrhnúť. Namiesto toho sa Ron zrazu upokojil. "Nie. Dostaneme ťa odtiaľto. Neviem, čo sa ti stalo, ale prisahal som, že ťa dostanem z Británie živého."

"Weasley," varovne zavrčal Draco a dal sa na ústup. Ron zdvihol prútik. "Stupefy!"  

Keď kúzlo dopadlo, Draco sa vrhol pod stôl a výbuch, ktorý nasledoval, ich všetkých vyslal k zemi, s rukami ochranne okolo hláv. Draco hlúpo zauvažoval, akú silu musel asi Ron do toho kúzla vložiť, ale nato si uvedomil, že výkriky zvonka zosilneli a že je vzduch horúci od ohňa, dymu a syčiacich kliatob.

Vzhliadol zo zeme a uvidel Hermionu, ako stojí kúsok od domu. Strhla polovicu steny, aby sa k nemu dostala. Draco rýchlo preliezol pomedzi ruiny, porezal si pri tom ruky na rozbitom skle. Potkol sa a rozbehol sa k miestu, kde čakala.

Hermiona tam stála bez pohybu, oštep z Yggdrasilu v ruke, a naprosto ju nezaujímal chaos okolo nej. Spomalil, keď sa k nej celý zadychčaný dostal.

"Kde si bola?" vyštekol.

"Temný pán vie, kam máme namierené. Myslím, že to vie odvtedy, čo som vzala ten oštep." Usmiala sa na niečo za ním a Draco sa otočil, aby uvidel Weasleyho so záškodníkmi stáť v diere, kde kedysi bývala stena.

Weasleymu ruky ochabnuto viseli po bokoch. Zízal na Hermionu, ako keby bola zjavením od Boha. Draco videl, ako ústami nemo vyslovil jej meno. Hermiona mu zamávala a schmatla Draca za ruku, pripravená ich odmiestniť.

"Azbakan!" zakričal Draco na Weasleyho. "Stretneme sa v Azbakane!"

A boli preč.