Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.
"Ak chceš, môžeme sa ísť na chvíľu prejsť. Tu to aj tak vyzerá, že to ďalšiu
hodinu nezačne."
Pokrútila hlavou. Vedela, že tu bude, tak čo.
"Nie. Bolo mi jasné, že tu bude. Žiadny problém."
"Ako len ty chceš," usmial sa jemne a znova sa odtiahol.
To ju zamrzelo. Cítila sa viac pokojná, keď ho cítila pri sebe tak blízko.
Harry po nich vzápätí strelil pohľadom a zamieril k nim.
"Dobrý večer, pán minister," povedal a kývol k Dracovi. Ten iba kývol.
"Ahoj, Hermiona," otočil sa k nej a zabodol sa do nej pohľadom.
"Ahoj," povedala neisto. Fakt sa s ním nechcela rozprávať.
"Ste tu spolu?" spýtal sa konverzačným tónom. A znovu sa reklamne usmial, no ten
úsmev sa Hermione páčil ešte menej ako kedykoľvek pred tým.
"Áno."
"To je skvelé, že ste tak zadobre," povedal a neodtŕhal zrak z Hermiony, no už
nebol tak zarezaný do jej očí, no prešiel i jej telo.
Prišlo jej to priam drzé. Akoby ju obnažil na verejnosti.
"Inak Hermiona, ešte sme neurobili ten rozhovor. Môžem sa niekedy zastaviť, aby
sme na tom popracovali?"
Prišlo to tak iba jej, alebo jej tou otázkou chcel niečo naznačiť? Niečo, čo sa
jej vôbec nepáčilo?
"Ozvem sa sama," povedala chladne, no mala čo robiť, aby sa neroztriasla ako
malé dieťa.
Bola v situácii, ktorej sa vždy chcela vyhnúť.
"Hermiona, poďme si už sadnúť k stolu," navrhol Draco rýchlo.
Mala chuť ho objať. Nikdy necítila väčšiu úľavu.
Pozrela jeho smerom a jemne prikývla.
"Poďme."
Pozrela ešte na Harryho, ktorý sa stále nepríjemne usmieval. Keď sa stretli ich
pohľady, drzo kývol a otočil sa preč.
"To bolo drsné," povedala Hermiona, keď vyšli na teplom zaliatu záhradu.
"Mne to prišlo nanajvýš nevychované. Asi mu stále ležím v žalúdku."
"Teraz ešte viac ako pred tým, ver mi."
Draco potriasol hlavou.
"Asi ťa ešte nepustil z hlavy."
Pokrútila hlavou a sadla si za veľký stôl s tým najväčším bielym obrusom, aký
kedy videla.
"Pustil. Inak by za mnou už dávno prišiel."
"Ono nie je jednoduché za tebou prísť, vieš?"
"Ty sa ho snáď zastávaš?" spýtala sa rozhorčene a strelila po Dracovi pohľadom.
"Samozrejme, že sa toho tupca nezastávam, ale chcem nadviazať na to, prečo som
sa ti nikdy neozval."
"Nemal si sa mi prečo ozvať. Veď som ti ničím nebola," povedala, no vzápätí ju
to zamrzelo.
Draco sa zamračil a narovnal sa.
"Tak to sa mýliš. Bola si pre mňa o veľa viac, ako si myslíš."
Hermiona sa mu zahľadela do očí a matne si spomenula na to, o čom si vždy
myslela, že sa jej iba snívalo. Nikdy sa na to nespýtala ani jeho, ani lekárov.
Bála sa zápornej odpovede.
Pred 8 rokmi
"Pán Malfoy, mali by ste ísť
domov. Ste tu každý večer, za chvíľu tu budete ležať aj vy," povedala
starostlivo sestrička nemocnice u Munga.
Začula hlboký nádych a výdych.
"Nie, zaznamenali ste mozgovú aktivitu, to
niečo znamená."
"Môže to znamenať veľa, a nemusí to
znamenať nič. Tým, že tu budete pomaly odpadávať jej nijako nepomôžete. Prosím,
choďte si domov odpočinúť."
Začula zvuk krokov. Niekto odišiel,
prišiel, alebo sa jej to iba zdalo?
Nevedela. Nič nevedela. Prečo je tu, prečo
nič nevidí, prečo sa nemôže pohnúť?
A prečo ju všetko bolí?
"Pán doktor, stále sa to nezlepšilo?"
začula znova unavený hlas Draca Malfoya.
"Znova bola zaznamenaná vyššia mozgová
aktivita, obávam sa však, že stav slečny Grangerovej sa tým nijak nezlepší.
Podali sme jej jeden veľmi silný elixír, no ani po ňom sa neprebrala. Normálny
človek by bol bezpochyby mŕtvy, slečna Grangerová sa drží vďaka naším elixírom,
no keď jej ani tento nepomohol..."
"Nie, zlepší sa to. Viem to."
"Pán Malfoy, obávam sa, že budete musieť
odísť."
"Nikam nejdem. Ostanem pri nej."
"Pán Malfoy, buď odídete dobrovoľne, alebo
vás dám vyviesť."
"Tak v tom prípade ma musíte dať vyviesť."
"Slečna, prosím zavolajte ochranku. Je mi
to ľúto, pán Malfoy. Ale tu ide o vaše zdravie."
"To nemôžete," ozvalo sa nahnevane.
"Verte mi, že môžem. Uvidíme sa o pár dní,
pán Malfoy."
Prečo sa nemôže pohnúť? Prečo nemôže niečo
povedať? Nechcela, aby Draco odchádzal. Pri každej zmienke o jeho odchode cítila
ďalšiu bolesť.
Začula hromadný zvuk krokov a potom čudný
pocit tepla pri uchu. Do jej vnútra prenikol tichý šepot.
"Vrátim sa, sľubujem..."
Chvíľu okolo nej nastalo ticho, no vedela,
že lekár ostal v miestnosti.
Začula rýchle kroky, takmer beh. Chcela
otvoriť oči a pozrieť sa, čo sa stalo, no nedokázala to. Tak veľmi chcela, ale
nešlo to.
"Pán doktor, pán Malfoy odpadol na
schodoch. Premiestnili ho na lôžko, mali by ste sa na to pozrieť."
Kroky sa vzdialili a nechali ju samú.
O dva dni sa prebrala. Do mesiaca ju
premiestnili do čarodejníckej nemocnice vo Francúzsku. Potom žila dva roky na
francúzskom vidieku. Nikdy nezistila, či to bol sen.
Hermiona sa prebrala zo zamyslenia a sústredila sa na Dracove oči. Jeho
výraz bol nečitateľný, no tvár mal i tak krásnu. Nedokázala popísať pocit, ktorý
ju oblial vždy, keď hľadela do jeho tváre, no teraz si ho po prvý krát plne
uvedomovala. Cítila to vždy, no až teraz si to pustila k telu.
Bola to láska? Na to si sama nevedela odpovedať, no niečo jej hovorilo, že áno.
No niečo v jej vnútri i tak protestovalo. Niečo veľmi hlboko zakódované v jej
hlave. Niečo nepochopiteľné, neovládnuteľné.
Stočila pohľad na sklenené dvere vedúce do obývačky a stretla sa so zamračeným
pohľadom Harryho, ktorý sa zvnútra jednou rukou opieral o sklo dverí.
Zamračila sa a rýchlo odvrátila zrak.
No Draco si toho všimol.
"Ako môžeš?" spýtal sa zrazu ticho a ona k nemu zdvihla zrak.
S otázkou v očiach tikala z jedného oka k druhému, snáď aby našla odpoveď.
"Po tom všetkom, čo ti urobil... Ako ho môžeš stále milovať?"