Preklady fanfiction Harryho Pottera

Metrom sa prehnal vlak. Dôverne známe klepanie dunelo tunelmi. Bola večerná špička a metro bolo plné. Bolo tam viac muklov, než by kedy normálne nejaký čistokrvný videl na jednom mieste, ale novosť tejto situácie už doteraz vyprchala. Koniec koncov, nebol tu po prvý raz.

Vôbec by tu nemal byť. Keby niekto zistil, kam sa vykráda, určite by to bola jeho smrť. Smrťožrút, ktorý sa dobrovoľne obklopuje muklami! Rúhanie. Temný pán by mu utrhol hlavu. Bolo to takmer zábavné... V každom prípade tak blízke zábavnému, ako sa človek v tieto dni mohol priblížiť.

Draco Malfoy sa schúlil do seba ešte pevnejšie, habit premenený na dlhý, čierny nepremokavý plášť, límec dohora. Podarilo sa mu získať to najlepšie miesto; dokonalé sedadlo v rohu, kde sa dalo ukryť pred bežnými pohľadmi pri všetkých tých ľuďoch napchatých ako sardinky, ktorí sa vyhýbali očnému kontaktu. Chvála britským muklom a ich typickej averzii k interakcii s cudzincami. Bol to organizovaný chaos, ľudia hnaní ako dobytok, ale v porovnaní s ostro sledovanou existenciou, ktorú si udržiaval vo vlastnom svete, stratiť sa v dusivom zástupe cestujúcich bolo úľavou takmer neopísateľných rozmerov. Mohol cítiť, ako z neho napätie odkvapkáva takmer ako krv. Predstavoval si, ako mu preniká pokožkou, leje sa mu z úst, steká po lícach a nakoniec kvapká na zem. Množstvo krvi bolo obmedzené, ale napätia mal nekonečné zásoby. Všetkých ľudí z tohto vagóna by v ňom dokázal utopiť.

Z tej predstavy sa pousmial, ale keď zachytil svoj obraz v zahmlenom skle, vyzeralo to viac ako úškrn, pery mal skrútené v nelichotivej linke, vlasy strapaté a visiace až ku kľúčnej kosti. Vyzeral kvôli tomu staršie a zatrpknutejšie. Odvrátil sa.

Vtlačil sa hlbšie do sedadla, zatvoril oči a nechal vlak, aby odsekával temnotu v jeho vnútri.

Sloane Square, Gloucester Road, Earl's Court, West Kensington...

Vo vlaku nechal svoju myseľ zatúlať sa do miest, kde by si normálne nikdy nedovolil zájsť sám. V poslednej dobe uvažoval, či by dokázal uniknúť. Skutočne uniknúť.

Existoval spôsob ako prestať byť smrťožrútom a prežiť?

Musel by sa stať špiónom?

Samotná predstava vyzerala absurdne. Na smiech. Dokonca aj keby dokázal nájsť nejakého člena Rádu, na mieste by ho zabili. Bol nepriateľom. Jeho prácou bolo prenasledovať ich a skoncovať to s nimi a celkom vzato, svoju prácu odvádzal dobre.

Okrem toho, Rád sa už mohol rovnako dobre rozpadnúť - boli to roky, čo niekoho z nich zazreli. Preživší členovia jednoducho zmizli, rozplynuli sa do noci po útoku na jedno z ich bezpečných miest. Bola to dobrá noc pre ich stranu: päť mŕtvych členov Rádu vrátane Ron Sráča Weasleyho, ktorého sa podarilo zabiť jeho otcovi. Býval to hrdý čas byť Malfoyom.

Samozrejme, neskôr mu Luciusa vzali, v odvete, z ktorej sa Draco ešte celkom nespamätal. V jeho vnútri vrel hnev, požieral mu pľúca ako kyselina. Ale namiesto trúchlenia sa jednoducho stal násilnejším. Našťastie smrťožrút s problémom zvládania hnevu sa bezproblémovo zladil zo životom na manore.

Mysleli si, že po tom, ako dostali Weasleyho, vojnu vyhrali, ale mýlili sa. Dokonca keď bol Rád preč, odboj bol silný. Draco nechápal, ako odboj po toľkých rokoch útrap zvládal bojovať tak dobre... Podľa všetkého už pred mnohými rokmi mali byť vymazaní z povrchu zemského. Možno to bol znova Potter, viedol ľudí ako zasraný maják svetla. Ďalšou záhadou bolo, ako zostal tak dlho v utajení.

Ale na druhej strane to bolo to, čím sa vojna stala. Odboj bol silný, Rád neviditeľný a nikto viac nevedel, kto vyhráva. Bola to prekliata katastrofa, ktorá sa už diala šesť rokov a len sa zhoršovala.

Možno by mohol utiecť. Bol bystrý; mal veľa kontaktov medzi typmi kriminálnikov, ktorí ľuďom uľahčovali existovať. Dokázal by ich podplatiť?

Potom si spomenul na pohľad na Timothyho Randalla po tom, čo sa pokúsil utiecť. Toho Temný pán vystopoval. Stiahol z kože. A nechal nažive. Draco sa na to musel pozerať, spolu so všetkými ostatnými smrťožrútmi. Bolo to varovanie; toľko pochopili. Udržalo ich to vydesených a poslušných. Pripomenulo im, že nahnevaný Temný pán je oveľa horší než rýchla smrť. Pripomenulo im to, aby držali zobák a bojovali.

Neexistovala cesta von. Skrátka tu uviazol, až kým nejaký bojovník odboja nakoniec nebude mať šťastie a nezhasne ho ako sviečku. Už to nebude dlho trvať. Mohol to cítiť.

South Kenton, North Wembley, Wembley Central...

Po prvý raz, keď mu prikázali niekoho zabiť, celkom to nevyšlo. Tie slová opustili jeho pery, a zelené svetlo z prútika zasiahlo vzlykajúceho muža pred ním, ale ten muž stále vzlykal a šeptom prosil o milosrdenstvo.

"Draco," zatskala jeho teta Bella. "Musíš to myslieť vážne."

Teta Bella si samu seba rada predstavovala ako mentora a rozhodla sa naučiť ho túto konkrétnu lekciu pomocou príkladu. Chvíľu toho muža mučila, dosť dlho na to, aby mu krvácalo z uší, keď jeho slová prestali dávať zmysel. Draco bol tým, kto ju nakoniec požiadal, aby prestala.

"Budem to tentoraz myslieť vážne," povedal. A myslel. Ten muž okamžite zomrel, bezbolestne.

Odvtedy Draco vedel, že musí zajatcov zabiť skôr, než sa k nim dostane niekto iný. Bolo to láskavejšie než tá druhá alternatíva.

Po tomto bolo zabíjanie trochu príliš ľahké. Len tá láskavosť sa stala diskutabilným faktom.

Chalk Farm, Camden Town, Mornington Crescent...

Nebol si istý, kedy sa veci začali pre neho meniť. Celé roky bol hrdý na to, kým je. Blízko k najvyšším pozíciám, držaný spiatky len kvôli jeho veku. Bol silným bojovníkom, nemilosrdným, a moc mu vyhovovala. Všetci si ho už označili pre väčšie a lepšie veci. Mladší smrťožrúti si ho idealizovali. Budúcnosť, ak táto vojna niekedy skončí, vyzerala jasne.

Najskôr skutočnosť, že je inteligentný, pracovala v jeho prospech, ale nakoniec začali priťahovať jeho pozornosť maličkosti. Všimol si, keď nájazdy prestali ísť podľa plánu. Začul spanikárené diskusie medzi staršími smrťožrútmi. Postrehol mierne zúfalejšiu povahu príkazov Temného pána. Niekto dokonca naznačil, že je niekde medzi mužstvom zradca. Čo začalo, ako maličká trhlina v radoch ich mužstiev, sa zmenilo na škľabiacu sa dieru. Všetko sa zdalo byť neisté, ako keď vykročíte na breh po dlhom pobyte na mori. Bez ohľadu na to pokračovali, ako keby stále boli jasnými víťazmi, ktorým bránilo len pár starostí.

To bola prvá z mnohých lží, ktoré si navrávali.

Došlo mu to za jednej bezsennej noci, keď bol na sledovačke. Zhoršila to skutočnosť, že všetko bolo bolestivo očividné, ale on bol po tak dlhú dobu slepý.

Nechcel tam byť.

Túto realitu nechcel už celé roky. Chcel ju vôbec niekedy? Bohovia vedia, že mal moc rád, ale v porovnaní so životom pred vojnou, toto bola chodiaca nočná mora. Čo by bol dal za to, aby sa vrátil na Rokfort, znova chodil na vyučovanie, stresoval sa kvôli skúškam. V tejto chvíli riešil to, či ďalšieho zajatca mučiť alebo nemučiť kvôli informáciám, než ho zabije.

Chcel sa vrátiť v čase a vybrať si možnosť B.

Chcel von, ale pre neho bolo príliš neskoro.

Draco hľadel na ruky, temné znamenie na neho kričalo z miesta, kde končil rukáv. U Merlina, ale bolo škaredé. Ako to že si to nikdy nevšimol? Bolo to príšerné, keď ho dostal, kaz na jeho ruke. Teraz tam už bolo tak dlho, že mu pripadalo ako iný život. Svojím spôsobom to iný život bol. Draco z Rokfortu by človeka, ktorý sa z neho stal, nespoznal.

Pochybnosti boli srandovná vec. Boli ako kliešť; neškodné na povrchu, ale keď sa zaryli do hĺbky, boli extrémne nebezpečné. Dezorientujúce. Niekedy smrteľné.

Týždeň po tom, čo si to uvedomil, kráčal po tmavých, upršaných uliciach muklovského Londýna v snahe nájsť jeden zo svojich kontaktov. Vtedy zbadal na zemi modrý obdĺžnik.

"Oyster," prečítal nahlas, pretočiac ho v prstoch. "Doprava v Londýne." Nechápal, prečo muklovia cítia potrebu pomenovať dopravu po morskom tvorovi. Prekliati idioti.

Chcel ho odhodiť na zem, ale prerušil ho prúd zeleného svetla, ktorý zasiahol tehlovú stenu pri jeho hlave. Prekvapený zaklial a dal sa v beh, kým sa za ním odrážali výkriky. Dopekla, niekto ho zazrel. Možno ho zapredal jeho kontakt. Možno jeho kontakt vôbec nebol skutočným kontaktom. Tak či tak, mal lepšiu šancu odmiestniť sa, keby nebol uprostred prepadu. Ulica bola od dažďa klzká, čižmy sa mu takmer pošmykli na niekoľkých klzkých rohoch, keď zbadal vstup do tunela. Schodisko vedúce do podzemia s niekoľkými muklami vlečúcimi sa po schodoch.

Jeden z nich držal modrú kartičku podobnú tej, ktorú zvieral vo svojej ruke.

Ďalšia kliatba presvišťala ponad jeho plece a Dracovi došlo, že nemá čo stratiť. Člen odboja by sa nepokúsil o kúzlo, keď bude obklopený davom nevinných ľudí. Rozbehol sa, na schodoch zakopol a zrazil cestou pár otrávene vyzerajúcich muklov. Bolo ľahké napodobniť to, ako prešli s kartičkami cez elektrický box a dostali sa za zábranu, takže použil svoju modrú kartičku a zamiešal sa do davu.

Draco sa obzrel cez plece. Nič nenasvedčovalo, že ho prenasledujú. Najlepšie bolo chvíľu zostať v bezpečí dole.

Až do chvíle, než skutočne sedel vo vlaku, si neuvedomil, aké ľahké bolo splynúť; aké ľahké bolo nastúpiť na tento smer ku koncu trasy; aké ľahké bolo zabudnúť na chvíľu, kým je. Nikto si ani nevšimol, že tam je. Všetkým bolo ukradnuté, z akej rodiny pochádza alebo čo urobil. Nikto sa nestaral, že možno patril k strane, ktorá prehrávala vojnu. Vojnu, ktorá trvala dlhšie, než si ktokoľvek pamätal. Draco Malfoy bol v muklovskom svete nikto.

Bolo to skvelé.

Angel, Old Street, Moorgate…

Jedna vec, ktorú na metre okrem anonymity oceňoval, bola občasná návšteva prírody v podzemí. Korene vykúkajúce z prasklín v stene. Mach plaziaci sa po mokrom betóne. Raz dokonca našiel kvietok tlačiaci sa pomedzi chýbajúci cement medzi dlaždicami.

Stanicu, ktorú používal najčastejšie, dokonca zamorilo niekoľko vtákov. Obvykle u oblúkov poletoval vrabčiak, nakúkal na neho, hlasito švitoril. Už mu bol dôverne známy, základná súčasť jeho podivného života. Ako sa mu podarilo prežiť tam dole bola len púha domnienka, ale nezdalo sa, že by ho to obťažovalo. Raz dokonca na nástupišti videl havrana, elegantného havrana, vôbec nie takého ako špinavé mestské vtáky, na ktoré bol zvyknutý. Žmurkol na neho, než odskákal preč. Mal z neho podivný pocit, ale havrany také bývajú. Desivé bystré vtáky.

Bola to letmá nádej, ale ak príroda dokáže existovať v takejto podivnej lokalite, možno mal nakoniec šancu. Už viac nemal potuchy, kam patrí.

Rayners Lane, South Harrow, Sudbury Hill…

Muklovia mali príslovie: niekedy sa všetko musí zhoršiť, než sa všetko zlepší.

Problém s týmto príslovím bol v tom, že počas vojny ste nikdy nevedeli, kedy zasiahnete dno. Len ste stále padali.

Rýchle Alahomora a Draco bol vo vnútri starej jedálne, celé telo sa mu triaslo, žalúdok hrozil, že sa zdvihne. Potácal sa zadnou chodbou, prešiel tmavou kuchyňou v nádeji, že nájde záchod. Vďakabohu, že si na toto miesto spomenul. Vďakabohu, že tu nebol poplašný systém. Boli tri hodiny v noci a posledné, čo potreboval, bola ďalšia komplikácia. Keby ho niekto našiel v tomto stave, nuž... Nechcel už dnes v noci nikoho ďalšieho zabiť. Nemohol by.

Ach, konečne. Po tápaní po vypínači Draco zažmurkal v žiarivkovom svetle a takmer spanikáril nad svojím odrazom v starom zašlom zrkadle nad umývadlom.

Dofaka, vyzeral ako po jatkách. Krv vo vlasoch. Krv rozmazaná po tvári. Čierny habit presiaknutý krvou. Strápený zvuk unikol z jeho hrdla skôr, než ho dokázal potlačiť. Prestaň. Čuš. Teraz nebol vhodný čas stratiť kontrolu.

Pustil kohútiky, naberal studenú vodu do nastavených rúk. Obyčajné ružové mydlo z automatu bude musieť stačiť... V tomto stave nedôveroval ani čistiacemu kúzlu. Mazľavý gél pálil, keď mu vnikol do rán, kvôli čomu ich drhol ešte silnejšie. V nádeji, že odporne parfumovaná vôňa mu pomôže dostať zápach krvi z nosa.

Vlhký prúžok niečoho mu stiekol po rebrách a Draco nedokázal umlčať príval nadávok, ktoré z neho vyleteli. Strhol zo seba habit, rozhodol sa, že ho radšej spáli, než aby z neho čistil všetku tú krv.

Jeho trhané dýchanie rezonovalo v malej miestnosti. Znel ako lapené zviera. Bol lapeným zvieraťom.

Tá razia bola naprostá katastrofa. V tom dome boli deti... Povedali mu, že prenasledujú sympatizantov Rádu, že by mali najprv zaútočil a potom potvrdiť škody. Medzi telami boli tiež dospelí, ale pohľad na tie deti...

Draco sa nadýchol, vyprázdnil obsah žalúdka do záchoda, zvracal, až kým v ňom nezostala len žlč. Padol na kolená na krivú dláždenú podlahu, trhane dýchal, keď sa rozhliadal po chaose, ktorý z malej miestnosti urobil.

Po prvý raz, odkedy vojna začala, si Draco uvedomil, že sa stal nočnou morou, pred ktorou sa snažia rodičia uchrániť svoje deti. Nebol len na jednej z dvoch strán boja.

Stal sa skutočne jednou z príšer.

Aldgate, Liverpool Street, Moorgate, Farringdon, Barbican, Baker Street, Great Portland Street, Euston Square, King's Cross St. Pancras, Uxbridge, Finchley Road, Hillingdon, Ickenham, Wembley Park..

Bolo príliš dúfať, že sa dokáže vkradnúť nespozorovaný späť na Manor. Silná ruka ho buchla po chrbte a on takmer vyskočil z kože.

"Vyzeráš bledšie než zvyčajne, kamarát," s úsmevom pozdravil Blaise. "Kam si zdrhol? Bol si preč celé veky. Vyzeráš, ako keby si videl ducha."

"Šiel som do žalárov," zaklamal v snahe zatajiť fakt, že mal v metre záchvat paniky trvajúci celé hodiny, oveľa dlhšie než zamýšľal byť preč. Ešte ani nebolo otvorené, keď sa konečne očistil, takže sa vlámal dnu a čakal. Vlámal sa do muklovskej oblasti a čakal, kým ho upokojí jazda muklovským vlakom. Draco Malfoy. Smrťožrút. Neschopák.

"Našiel som si otrokyňu, aby som sa zbavil časti napätia, ak ti dochádza, čo myslím."

Blaise súcitne mľaskol jazykom. "Áno, bol to zlý nájazd. Som rád, že všetky nie sú takéto. Ale bolo múdre dostať to zo seba šukaním. Našiel si si nejakú peknú?"

Draco sa na chvíľu zamyslel nad stavom otrokýň v žalári. Boli vyhladované a špinavé, a asi mali tuberu. Okrem toho, bol pravdepodobne zodpovedný za to, že sa tam dole dostali. Radšej by si odfikol vtáka, než by sa vyspal s otrokyňou. To by radšej ošukal baziliska.

"Oh, áno," žmurkol. "Nádhernú."

Osterley, Boston Manor, Northfields...

Pravdepodobne by to bol býval dokázal predstierať. Bol nadaným oklumentorom; dokázal by utajiť svoje pochybnosti, počkať, kým neskončí vojna alebo ešte lepšie, počkať, kým neukončí jeho utrpenie bojovník odboja. Mohlo by to dokonale vyjsť. Nikto by nemusel vedieť o jeho boľavej ľútosti či rozzúrenej sebanenávisti.

Ale potom sa všetko zasrane pokazilo.

Draco stál na nástupišti, keď sa to stalo. Premena jeho habitu bola už jednoduchá - čierny plášť, čierne čižmy, znudený výraz... Jediné, čo potreboval, bolo, aby ho ignorovali. Trasy metra mal dokonale zmapované v hlave. Kam dnes pôjde? Domnieval sa, že na tom naozaj nezáležalo, pokiaľ ho nechajú na pokoji.

Až na to, že sa niekto postavil priamo vedľa neho, príliš blízko, tak blízko, že sa ich ruky obtreli. Otrávený otočil hlavu s úškrnom pripravený povedať tomu idiotovi, aby odpálil.

"Ahoj, Draco," pozdravila Luna Lovegoodová. Jej dlhé, takmer biele vlasy a zmätený výraz boli presne také, aké si pamätal zo školy. Jediným rozdielom bola škaredá červená jazva, ktorá sa jej tiahla krížom cez líce.

Draco zalapal po dychu.

"Nečakala som, že ťa tu uvidím," pokračovala. "Ale na druhej strane v dnešnej dobe je každý premiestený. Vyzeráš trochu strápene... Je všetko v poriadku?"

Podarilo sa mu sucho zachrapčať, niečo medzi kašľom a "čo..." než dorazil vlak. Dav sa nahrnul.

Okamžite ju stratil.

Neskôr, keď nedokázal zaspať, keď sa prízrak jeho bývalej spolužiačky na neho ľahkomyseľne usmieval, napadlo ho niekoľko odpovedí na jej stupídnu otázku.

Samozrejme, že nie je všetko v poriadku. Ako sa ma to môžeš pýtať? Vieš, kto som?

Alebo,

Prečo odo mňa neutečieš? Zabíjam ľudí, ako si ty. Zabil som tvojich priateľov, tvoju rodinu, pre zmilovanie božie, Lovegoodová, prečo neutečieš?

Alebo,

Mám halucinácie?

Alebo možno,

Vieš mi z tohto pomôcť von?

Oveľa, oveľa neskôr mu došlo, prečo od neho neutiekla.

Vôbec, ani len na sekundu, ho nenapadlo siahnuť po prútiku.