24. december 2017
Začarovaný les
Pokračovanie Záhonu s tekvicami. Harry, Ron, Hermiona a teraz aj Draco stále utekajú pred smrťožrútmi. Noc pred Vianocami narazia na začarovaný les.
Preklad: Jimmi
Beta-read: Bbarka
Banner: Jimmi
Stav: Univerzálny súhlas s prekladom
VAROVANIE: BEZ VAROVANIA
Dramione (DRAMA)
Rating: PG-13
One-shot.
Začarovaný les
A možno, len možno, budú Draco a Hermiona šťastne žiť až naveky. Možno.
Možno. To je také neurčité slovo, vážne. Charakterizuje nepredvídateľnosť výsledku. Znamená, že by mohol nastať buď pozitívny alebo negatívny výsledok a ktorýkoľvek je rovnako pravdepodobný. Na rozdiel od pravdepodobne, ktoré sa prirodzene prikláňa k pozitívnemu.
Občas udalosť, o ktorej sa povedalo ´možno´, má určitý vplyv na to, či sa silnejšie zdôrazní kladný či záporný výsledok, a spôsobí, že jeden nastane pravdepodobnejšie než ten druhý. V tomto prípade by sa dalo ľahko povedať, že prevaha bola značne na negatívnej strane tejto rovnice .
ooo
"Prekliato geniálny nápad, Malfoy. Zablúdili sme."
"Nie, Grangerová, nezablúdili sme. Ideme správnym smerom a už tak ideme hodiny."
"Vyzerá to tak, že sme zablúdili," vložil sa do toho Ron.
Draco sa zhlboka nadýchol a znova skontroloval mapu.
Hermiona zamrmlala: "Určite sme zablúdili."
"Počul som to," varoval Draco.
"Je mi to fuk," vyprskla. "Prečo sme sa rozhodli, že dnešok bude vhodný deň na to, aby si nás viedol ty, je totálne mimo moje chápanie."
"Pretože ste si uvedomili - konečne - že nie som úplný hlupák, keď príde na tieto veci."
"A predsa sme zablúdili," podotkla.
"Nezablúdili sme!" prakticky kričal.
"Boli by ste prosím vy dvaja ticho?" ozval sa Harry. "Alebo musíme vidieť, ako okolo nás lietajú kúzla, aby sa vám pripomenulo, že utekáme od smrťožrútov?"
Draco s Hermionou sa obaja na Harryho krátko zamračili, potom sa otočili, aby sa mračili na seba.
"Dobre, slečinka Vševedka," prehovoril Draco hlasným šeptom. "Ktorým smerom si myslíš, že by sme mali ísť?"
"Keby som dnes ja vyrazila s mapou a kompasom, už by sme tam doteraz boli. Ale ty si nás tak totálne pozatáčal, že neexistuje nádej vrátiť sa. Nepokúšaj sa zakryť svoj omyl tým, že ma necháš pokúsiť sa vyviesť nás z tohto zmätku. Potom ma za celú vec obviníš, povieš, že si po celý čas mal pravdu a že som to pokašľala až ja, keď som to prevzala."
"Pri Merlinovi, Grangerová, začína ma z teba bolieť hlava! Prečo sa vždy musíš kecať o hlúpostiach?"
Hermiona ho bez slova prebodla pohľadom a potom zaostala, aby kráčala s Harrym a Ronom.
"Ešte raz mi pripomeňte, prečo je tu," povedala obom, vytočená a vôbec sa nesnažiaca byť potichu.
Harry s Ronom si vymenili pohľad a pokračovali brodením sa snehom. Harry prehovoril: "Hermiona, ty si ho požiadala, aby šiel s nami. Spomínaš si? Na tom záhone s tekvicami? Keď sme utekali pred tými istými smrťožrútmi?"
"Áno, ale ešte raz mi pripomeňte, prečo je stále tu."
"Vieš, že ťa počujem," ozval sa Draco, keď sa obzrel za seba. Pokračoval, dosť nahlas, aby ho počuli. "A rád by som ti pomohol spomenúť si prečo. Len nech siahnem do svojho habitu, do toho magického vrecka, čo mám, a do ktorého sa zmestí takmer čokoľvek a vytiahnem ten strieborný pohár, ktorý kedysi patril Helge z Bifľomoru. Urobil by som to hneď, ale pretože sa trochu náhlime, budeš musieť použiť svoju predstavivosť."
"Zavri zobák, Malfoy," zasyčala.
"Predstav si ho. Celý je strieborný a má na sebe malý bifľomorský symbol. Spomínaš si naň? Áno, ja som ho pre vás získal. A nemyslím, že neviem, že toto je ten jediný dôvod, prečo ste ma neopustili."
"To nie je pravda, Malfoy," zareagoval Ron, dosť namosúrene. "Si užitočný. A trochu spolupracujúci. Hoci väčšinou si ufňukaný, povýšenecký a drzý. Ale máme sa snažiť prehliadať naše rozdiely a spolupracovať. Spomínaš si?"
"Myslím, že ja som urobil viac než bol môj primeraný podiel," domýšľavo odvetil Draco.
"Primeraný podiel?" odsekla Hermiona s núteným smiechom. "Si s nami celkovo dva mesiace. Kde si bol predtým? Ach, áno, spomínam si; skrýval si sa v opustenom dome."
"Budete vy dvaja ticho?" vykríkol Harry, už mal po krk počúvania ich hašterenia. "Ak nebudete, vezmem vám prútiky a umlčím vás oboch s tým, že ani jeden z vás nebude môcť to kúzlo zvrátiť a čo je najdôležitejšie, budete ticho. Musíme sa sústrediť na to, aby sme prešli tento les. Spomínate si? Na tú časť, kde sa snažíme poraziť Voldemorta? Viem, že je to ťažké, keď je hašterenie o toľko väčšia sranda."
Hermiona krátko zazrela na Harryho a dovolila si okamih podráždenia na svojho priateľa. Potom si spomenula na všetko, čím prešli, odkedy odišli z Rokfortu. Trojica pátrala a hľadala viteály spoločne, ale Harry na seba prevzal ťarchu toho bremena. On bol ten, od ktorého sa čakalo, že ich zničí, keď ich nájdu, že pôjde ako prvý do všetkých tých tmavých miestností a bude ju a Rona poháňať vpred, keď už sa im vôbec nebude chcieť hýbať. Harry bol ich vodca, v dobrom i v zlom, a ona si uvedomovala, že to nebolo úplne fér. Bol len dieťa. Všetci boli deťmi, ktoré sa hrali na veľké veci ako Vojna a Smrť.
Keď si s Malfoyom vymieňali uštipačné poznámky, bolo ľahké myslieť si, že sú stále v bezpečí, na pozemkoch hradu, kde najväčšou hrozbou bolo šikanovanie. "Ach, Harry, máš pravdu. Je mi to tak ľúto, už sa to znova nezopakuje. Vieš, aký je."
Draco prevrátil oči. "A Potter, vieš, aká ona je."
"Áno, poznám vás oboch. " Nahnevane sa pozrel z Hermiony na Draca. "Obaja ste tvrdohlaví a zabednení. Žiadam od vás dvoch desať minút absolútneho ticha, kým prídeme na to, kde sme. Keď to urobíme, vrátime sa na správnu cestu."
"Vravím ti, mierili sme tri hodiny presne na sever," povedal Draco a vytiahol vreckové hodinky, aby ich ukázal Harrymu. Bola to veľmi šikovná kúzelná vecička, ktorá bola súčasne kompasom, akýmsi kalendárom a detektorom Čiernej mágie. Bol to dar od jeho otca za to, že sa stal smrťožrútom a bol nádherný - v tom chladnom, temnom spôsobe, v ktorom sú malfoyovské veci nádherné. "Vidíš?"
Ako povedal, ručička mierila na sever.
"Dobre, podľa mapy sme sa mali dostať z tohto lesa minimálne pred hodinou," povedal Harry.
"Ale nedostali sme sa," ozval sa Ron.
"Takže sme zablúdili," vložila sa Hermiona, skoro veselo, pozerajúc sa na Draca.
Zazrel na ňu zboku, zvyšok mrzutosti v jeho šedých očiach, keď na ňu zízal skrz dlhé pramene strieborno-blond vlasov. Nedokázala len z pohľadu na jeho tvár posúdiť, o čom premýšľa, ale vedela, že to nebolo úplne zlé. Bolo to záhadné, ak to bolo možné vzhľadom na hádku, ktorá medzi štvoricou zúrila. Takmer ako keby na ňu hľadel znova po prvý raz a snažil sa ju pochopiť.
Bývali okamihy ako tento, kedy Hermiona zabúdala, že ho nenávidí; alebo že kedysi nenávidela a teraz sa mu snažila dať šancu, hoci na neho nebola celkom mierna. Len si spomenula na celú tú záležitosť so snom-víziou, ktorú mali a jej žalúdok urobil premet a začal sa skrúcať v jej vnútri, jej pulz sa zrýchlil. V tých okamihoch si uvedomovala, že bol niekým, o kom si vôbec nemyslela, že ho nenávidí.
"Nezablúdili sme," povedal pokojne.
"Čušte!" vykríkol Harry, zastavil a otočil sa k Dracovi, ktorý trochu zaostal. Schytal to rovno do tváre. "Musím ti pripomenúť, že si na našej strane a že sme sa rozhodli, kto tu velí. A práve teraz vám obom hovorím, aby ste boli ticho!"
Draco Harryho od seba odstrčil, dôrazne, ale nie nahnevane. "Myslíš, že by som tu bol, keby som nebol na vašej strane? Už by som bol naprosto šialený, keby nebola pravda, že tu chcem byť. Hoci používam výraz ´chcem´ veľmi voľne."
Harry na neho zazrel. "Nechaj ma pozrieť sa na tú mapu."
Draco ju podal Harrymu spolu s kompasom a opustil skupinu, aby sa prešiel, prečistil si hlavu a schladil svoju náladu.
"Harry, čo sa deje?" spýtala sa potichu Hermiona, keď si bola istá, že je Draco mimo dosluchu. "Vyzeráš vážne naštvaný."
Vzdychol si a pošúchal spánky. "Ja som len - ideme už celý deň a nezdá sa, že sa niekam dostávame. A Malfoy má pravdu, už sme mali ten les prejsť, až na to že sme neprešli. Potom ste sa vy dvaja začali hádať a... kým je obvykle znesiteľný, dokáže mi to po dosť dlhej dobe liezť na nervy. Je mi to ľúto, bol to len dlhý deň."
"Mne sa neospravedlňuj! Ja som tá, čo by sa mala ospravedlniť a ospravedlňujem sa," povedala. "Nemala som mu dovoliť, aby ma vytočil."
"Je to okej. Viem, že obzvlášť ty máš na neho ťažké srdce," odpovedal Harry.
Hermiona vedela, že hovorí o nadmiere tých časov, keď ju nazýval humusáčkou. Pokúsila sa udržať ľahostajnú pózu, hoci jej srdce vynechalo úder; nepovedala svojím priateľom o všetkých detailoch sna, ktorý zdieľala s Dracom a nikdy im nepovedala, prečo ho požiadala, aby sa k nim pripojil. Prijali jej úsudok bez námietok.
Ron študoval mapu, kým načúval rozhovoru Harryho a Hermiony. "Dobre, môžeme len stále mieriť na sever," povedal. "Bez ohľadu na to, kde sme teraz, sever nás vyvedie z lesa. Možno sa budeme musieť presekať, podľa toho, kde presne sme." Ron sa pohol správnym smerom s Harrym v tesnom závese. Hermiona a Draco šli za nimi a Harrymu sa dostalo viac než desať minút ticha, pretože nikto tridsať minút neprehovoril.
Hermiona sa veľmi pokúšala nemyslieť na to, ako blízko Draco je alebo na skutočnosť, že keď niektorý z nich nešikovne ukročil, trošičku o seba zavadili plecami. Boli navlečení v teplom oblečení a predsa ten dotyk rozšíril v jej vnútri teplo, ako keby to bol dotyk pokožky na pokožku. Len samotné pomyslenie na to, že by mala - či mohla - byť nervózna kvôli Dracovi Malfoyovi, spôsobilo, že sa začervenala a v takéto okamihy bola vždy za tú zimu vďačná, pretože mohla zvaliť na štípajúci vietor, že jej sfarbil líca na ružovo.
Posledné dva mesiace boli... zaujímavé, mierne povedané. Počas prvého týždňa, čo sa k nim Draco pripojil, šlo všetko hladko. Draco bol nápomocný, podporujúci a skoro priateľský. Dokonca ich troch raz rozosmial. Ale to vydržalo len týždeň. Potom si začal uvedomovať, čo za život je život v neustálom pohybe a začal kňučať. Alebo sa sťažovať. Alebo nachádzať chyby na každom ich rozhodnutí.
Hoci možno bola prikrutá v tom, ako si na to spomínala. Po pravde, vôbec nebol taký zlý, keď sa sťažoval raz denne a vôbec nie tak hlasno. Ale v porovnaní s tým, aké to bolo predtým, než sa k nim pripojil, bol to obrovský pokles v ich sluchovom pohodlí.
Hoci bývali časy, keď bol úplne iný. Skoro sa zdalo, že mu záleží - na nej a na tom, čo robia. Hoci sa stal skoro priateľom s Harrym a Ronom spočiatku preto, pretože to považoval za výhodne, všimla si, že si ich postupne obľúbil. Ronova schopnosť smiať sa jednoducho na všetkom bola nákazlivá a všimla si, že sa často k im výbuchom pripojil. A mohla povedať, že obdivoval Harryho chladnú hlavu tvárou v tvár nebezpečenstvu či ťažkým okolnostiam.
Krátko potom, čo opustili ten starý dom s tekvicovým záhonom, sa s Dracom rozprávali o tom, čo sa medzi nimi stalo, poľahky sa vyhýbajúc tej veci s bozkom. Po veľkom porovnávaní názorov to uzavreli s tým, že jediná vec, čo urobili obaja, bolo pitie tekvicového džúsu, keď stáli na tom záhone. Určite to nebola odpoveď na to, čo sa stalo, ale bola to tá najbližšia odpoveď, ku ktorej mohli dospieť.
Občas ho prichytila, ako sa na ňu pozerá. Nič iné, len sa na ňu pozeral. Vždy to vyzeralo, ako keby o niečom hlboko premýšľal. Kedykoľvek ho prichytila s tým zamysleným pohľadom, zjavne sa z neho prebral a usmial sa alebo jej slabo zamával, alebo sa šiel poprechádzať, alebo sa postavil vedľa nej. Potom nasledovalo niekoľko hodín naozaj úžasnej súčinnosti.
Vyvolával jej smiech tak ako nikto, koho poznala. Jeho dôvtip bol taký prenikavý a rýchly, že si nemohla pomôcť, ale smiala sa, keď ho použil voči Harrymu či Ronovi a občas dokonca aj voči nej. Mohli byť uprostred rozhovoru, a on niečo povedal, a ona vybuchla smiechom. Pokúšal sa to ignorovať a pokračovať v hádaní sa, ale pomaly sa usmial a venoval jej hravé postrčenie a potom sa trochu rozosmial s ňou.
Draco mal schopnosť pôsobiť na ľudí. Nepoznala príliš veľa ľudí, ktorých ste mohli pri sebe vycítiť, kedykoľvek vstúpili do miestnosti, alebo sa postavili, alebo prehovorili. Ľudia ako Dumbledore, Snape a Umbridgeová túto schopnosť mali a nebola to vždy dobrá vec. Draco bol jedným z týchto ľudí.
Dokonca v rozprávaní svojich príbehov exceloval a on im rozprával veľa príbehov: o Slizoline, o jeho kamarátoch, o ich plánoch vyvolávajúcich problémy a potom o ich vyvlečení sa z malérov. Zdôvodňoval to tým, že to bolo to, o čom bytie slizolinčanom bolo. Väčšina tých príbehov Harryho a Rona rozosmiala, pretože boli sami dôverne oboznámení s vyrábaním problémov, ale kedykoľvek spomenul, že v nich bol zapletený Snape, vyvolalo to zlú náladu, ktorá vydržala po zvyšok dňa.
Draco väčšinu času nemal priveľa problémov s Harrym a Ronom. Mal svoje chvíľky, ktoré Ron nazýval jeho ´chalanskými babskými dňami´, kvôli čomu bol Draco ešte neznesiteľnejší. Hoci boli našťastie relatívne vzácne.
Draco sa vliekol za Ronom, hlava dole. Bol si istý, že idú správnym smerom, ale neboli tam, kde mapa vravela, že by mali byť. Vzhliadol k Hermione; tvárila sa zamyslene a on premýšľal, či znova prehodnocuje svoju hádku a pripravuje sa do nej znova pustiť.
Takmer sa usmial. Bola taká horkokrvná ; to bolo niečo, čo mal na nej rád. Áno, pomyslel si - dokonca to priznal, aj keď len sám sebe - že na Hermione Grangerovej existovala minimálne jedna vlastnosť, ktorú obdivoval. Vždy sa na ňu mohol spoľahnúť čo sa týka riadneho povyku, občas len kvôli hádke samotnej a dokázala vyhrať rovnako ako sa vzdať.
Zvyčajne sa hádal len s ňou a bol pre to dvojaký dôvod. Prvým dôvodom bolo dobré precvičovanie v slovnom súboji. Druhým to, že sa ňou chcel skrátka rozprávať. Nebol veľmi dobrý v ozajstnom rozhovore s dievčatami, takže toto bolo to najlepšie, čo dokázal vymyslieť.
Dobre, v skutočnosti existoval tretí dôvod, ale nebol si istý, ako sa s ním zaoberať. Občas, keď jej bežali ústa v prednáške nad niečím, čo povedal, líca sa jej začervenali a oči jej svietili, pretože s ním bola šťastná.
S Harrym a Ronom sa pokúšal vyhýbať otvorenej konfrontácii, pretože obvykle sa rozvášnili a vzali to osobne. Namiesto toho sa s nimi rozprával o metlobale alebo iných neutrálnych témach.
ooo
"Urmpf!"
Draco sa obzrel a zbadal, že Hermiona vrazila Harrymu do chrbta, keď Harry náhle zastavil.
"Prepáč, Hermiona," povedal, kým sa rozhliadal. "Myslím, že som tento strom už videl."
"Au," Hermiona si šúchala nos.
"Myslím, že máš asi pravdu, Harry," prehovoril Ron.
Harry s Ronom sa otočili, aby sa pozreli na Draca s Hermionou. "No? Ani jeden z vás ho nepoznáva?" spýtal sa Harry.
"Nedával som pozor," priznal Draco.
"Ani ja. Prepáč," dodala Hermiona. "Takže si vážne myslíte, že chodíme dokola?"
"Neviem; kompas po celý čas ukazuje na sever," zamrmlal Harry, mračiac sa súčasne na mapu aj kompas.
"Samozrejme, že ukazuje," odvetil Draco.
"Čo ak chodíme dookola okolo niečoho, čo k sebe priťahuje ručičku kompasu?" spýtala sa Hermiona.
Draco prevrátil oči. "Je to magický kompas, Grangerová. Ten nefunguje tak ako jeho muklovská verzia. Vždy ukazuje na sever a nikdy sa nemýli."
Hermiona otvorila ústa, aby odpovedala, ale Ron jej rukou zakryl ústa. "Určite," povedal. "Ten kompas funguje, takže to nie je ten problém."
Hermiona sa odtiahla z Ronovho zovretia, zazrela na neho a potom povedala: "Ak si vážne myslíte, že ste predtým videli tento strom, označte ho. Ako v Oddelení záhad. Potom zistíme, či..."
Draco sa na ňu pozrel. "Dobrý nápad."
Skepticky sa na neho pozrel s očakávaním toho najhoršieho, ako zvyčajne.
"Vážne," povedal.
"Áno, dobrý nápad, Hermiona. Flagrate!" Harry vrhol svojím prútikom veľké červené ´X´ na kmeň stromu a pokračovali v chôdzi na sever.
Len po desiatich minútach prišli k stromu s veľkým červeným ´X´. Všetci štyria zastali a vypliešťali oči.
Ron sa otočil k svojmu priateľovi, oči dokorán. "Harry, čo -"
" - sa stalo?" dokončila Hermiona.
"Ja - ja neviem. Myslím, je to ten istý strom, správne?"
"Musí byť," dodal Ron.
"Urob to znova," povedala Hermiona, snažiac sa zostať pokojná. "Tentoraz použi inú farbu."
Harry pridal modré ´X´ nad to červené. Kráčali ďalej.
Ako sa obávali, o desať minút neskôr sa vrátili k stromu, ktorý mal na sebe aj červené aj modré ´X´.
"Dobre, čo sa deje?" spýtal sa Ron, náznaky obavy v jeho hlase.
Draco, ktorý nič nepovedal odvtedy, čo prvý raz ten strom označili, obišiel dokola tú malú čistinku, na ktorej sa znova ocitli a vrátil sa k Harrymu, Ronovi a Hermione.
"Je to začarovaný les," povedal s istotou.
"Čože?" odvetil Harry.
"Začarovaný les," zopakoval Draco. "Uviazli sme v slučke. Keď pôjdeme na sever, vrátime sa presne tam, kde sme začali. Sem. A tak vidíme znova a znova ten istý strom."
"Takže... sme uviazli?" povedal Ron, v jeho hlase už panika.
"Človek nikdy naozaj neuviazne v začarovanom lese, Weasley. Vždy existuje cesta von. Len nie tým smerom, ktorým mierime."
Hermiona sa otočila v pomalom kruhu, pozerajúc sa na všetky tie stromy, čo obkolesovali čistinku. "Je tu veľa možností kam ísť," povedala.
"Áno," vecne odvetil Draco. "Dostať sa von by mohlo zabrať hodiny a potom by sme sa museli vrátiť na náš smer. Tak či tak navrhujem, aby sme tu zostali na noc."
"Si šialený?" vykríkol Harry. "Boli by sme ľahké ciele! Smrťožrúti mohli uviaznuť v tej istej slučke a tá by ich zaviedla rovno sem. Boli by sme prakticky mŕtvi."
Draco sa zamračil. "Potter, prisahám, dokonca po tom, čo si v mojej blízkosti skoro dva mesiace, stále si myslíš, že som idiot. Existuje niekoľko známych vlastností začarovaného lesa. Prvá, je nezmapovateľný. Keď niekto do nejakého vstúpi, zmizne ostatným, ktorí by ho mohli hľadať."
"Druhá, je ako magický prístroj. My sme vo vnútri lesa, takže vchod už všetkým ostatným zmizol. Keď z neho vyjdeme, bude znova otvorený. Vlastne je to trochu ako Núdzová miestnosť; ak je les obsadený, nikto doň nevstúpi. Toto je vážne skvelá šanca dobre sa v noci vyspať. Dnes v noci nemusíme mať obavy." Vzdychol si, unavený a prehrabol si rukou vlasy.
Harry s Ronom sa pozreli s obavami na Hermionu, aby im potvrdila Dracove fakty. Prikývla; Draco prevrátil oči. "Možno, konečne, uveríte veciam, čo vám hovorím, hlavne preto, že som vám neklamal, odkedy som sa k vám pripojil."
"Stále si neodpovedal na naše otázky ohľadne tej noci," pripomenul Harry.
"Nemusím odpovedať," vyprskol Draco. "Nemusím vám nič vysvetľovať. A už sme tento rozhovor mali. Moja odpoveď je rovnaká."
"Harry, nechaj to tak," povedala Hermiona. Toto bola jedna vec, pri ktorej zúrivo stála na jeho strane; nemusel rozprávať o tom, čím prešiel, pokiaľ sa tak nerozhodol. "Musíme sa rozhodnúť čo urobíme," povedala, snažiac sa prejsť k menej výbušnej téme.
"Môj názor poznáte," domýšľavo sa ozval Draco.
"Ja súhlasím s Dracom. Mali by sme tu zostať na noc," povedala Hermiona.
Draco sa na ňu užasnuto pozrel; povedala jeho meno.
Podľa všetkého si to Harry s Ronom všimli tiež, a Harryho hnev sa zjavne vyparil, zanechávajúc mu unavený výraz. "Áno, v poriadku. Zostaneme. Si si istý, Malfoy?"
"Áno," podráždene odpovedal.
Spoločne pracovali, aby to miesto pripravili na spánok. Ron vo veľkom kruhu rozpúšťal sneh. kým Hermiona kráčala za ním a sušila zem. Harry prešiel do stredu kruhu a založil oheň. Draco šiel do lesa nájsť polená, aj aby mali kde sedieť, aj aby ich použili na oheň. Dával pozor, aby nevzal žiadne drevo zo živých stromov, len to náhodne mŕtve a hrabanku. Neprospelo by naštvať začarovaný les.
Keď bol kruh vyčistený, každý si vytiahol svoj spací vak a jedlo. Harry s Hermionou pripravili na ohni večeru. Napriek Dracovmu uisťovaniu, že sú v bezpečí, Harry, Ron a Hermiona boli stále nervózni. Muselo to byť mesiacmi ustavičného strachovania sa a obhliadania sa cez plece, čo bránilo Hermione uvoľniť sa, hoci vedela, že je v bezpečí. To, čo poznala a to, čo zažila, sa nedalo urovnať v okamihu. Každý lesný zvuk vyvolal to, že siahli po prútikoch, srdcia tlčúce.
Dojedli a Harry s Ronom začali diskutovať o potrebe hliadkovania. Draco ich uistil, že sú úplne v bezpečí a nastavil okolo nich štíty, ktoré ich budú varovať v dostatočnom predstihu a nahlas, len pre istotu, aby upokojil ostatných.
Keď sa upratali zvyšky večere, všetky ich zasiahlo vyčerpanie a šli rovno spať.
ooo
Draco zvyčajne spával na pravom boku a dnešok nebol výnimkou. Štvorica ležala v štvorcípej hviezde, takže aspoň jeden z nich bol tvárou k čomukoľvek, čo mohlo prísť z lesa. Okolo seba vrhli kupolu tepla a uprostred dymil oheň. Harry s Ronom spali; Draco mohol počuť Ronove hlasné chrápanie a Harryho ťažké oddychovanie. Keďže býval počas spánku zvyknutý na dokonalé ticho, Draco sa musel prispôsobiť, keď sa pripojil k trojici priateľov na ich šialenom úteku od smrťožrútov.
Ale Draco nedokázal zaspať.
Prevrátil sa na chrbát, aby sa pozrel na hviezdy a všimol si, že Hermiona vo svojom spacáku sedí. Niekoľko minút ju sledoval, v jej vlasoch sa v rozličných farbách zachytávalo svetlo z ohňa a obkresľovalo jej črty tváre. Naozaj bola dosť pekná, keď sa o tom prinútil premýšľať a nemohol si pomôcť, aby neuvažoval o tom, že keby nebolo jej, bol by už stokrát Harryho a Rona zaškrtil.
Potom zbadal, ako si priložila ruku k tvári a mohlo to znamenať jedine to, že plakala. Tiež sa posadil a, schmatnúc svoj plášť, posunul sa, aby sa usadil vedľa nej a ten plášť nežne položil okolo jej pliec.
Vzhliadla k nemu, keď ju tá teplá látka zahalila.
"Ahoj," povedal, potichu, aby nezobudil ostatných.
"Ahoj," zopakovala.
"Si v poriadku?"
"Nemohla som zaspať," odvetila.
"Ani ja nie."
Pozrela sa na neho a usmiala sa cez vlhké mihalnice. "Bláznivý deň, čo?"
"Áno. Ale mám zo zajtrajška dobrý pocit. Dostaneme sa čo nevidieť z tohto bludiska."
"Dúfam, že áno. Snívalo sa mi, že smrťožrúti, ktorí nás prenasledujú, uviazli v tejto istej pasci a zabili nás, kým sme spali."
"Pri Merlinovi, Grangerová, je mi to tak ľúto. Ale nemusíš mať obavy, nestane sa to. Sú tú postavené štíty, štíty, ktoré som postavil ja. Budeme mať mnoho výstrah, ak by sa dostali bližšie."
Vzdychla si. "Až na to, že nevieme, ako sa odtiaľto dostať."
Draco zahniezdil a neodpovedal. Hermiona sa na neho pozrela a všimla si, že sa pohráva so skalou na zemi pred ním. Keď vycítil, že sa na neho pozerá, prestal a pozrel sa pomedzi stromy.
"Prečo si plakala?" potichu sa spýtal.
Pozrela sa na zem pred sebou a potom ponad plece, kde spali Harry s Ronom. "Občas ma to všetko premôže, to je všetko," povedala, teraz sa pozerajúc na stromy, ktoré on sledoval len pred chvíľou. "Celé je to tým utekaním. Udivuje ma to. Vážne sme stále ešte deti. A utekáme pred dospelými mužmi, ktorí nás chcú zabiť. Chcem povedať, našimi najväčšími obavami v tejto chvíli by mali byť blížiace sa skúšky a čo si obliecť na najbližšej návšteve Rokvillu a či ťa ten, do koho si zamilovaný, miluje tiež. Nie to, či sa dožiješ ďalšieho jedla alebo kde budeš dnes v noci spať alebo či tam bude trochu trávy, aby to bolo trochu mäkšie. Zdá sa to byť občas také surreálne. Ako film, ktorý len pozerám, ale nie som jeho súčasťou. Mala by som byť schopná vstať a zohnať si popcorn, ak by som chcela, ale toto je realita. Občas ma to zasiahne zvlášť silno a musím kvôli tomu plakať. To je všetko. Som v poriadku, vážne."
Prikývol a porozumel. Občas to cítil rovnako, len namiesto plaču lámal veci, alebo ich roztápal alebo odstreľoval mágiou.
Hermiona si utrela oči rukávom a potom sa spýtala. "Čo je dnes za deň?"
Draco vytiahol vreckové hodinky, otvoril ich a zamrmlal správne kúzlo. Potom zažmurkal. "Há. Je dvadsiateho štvrtého."
Hermiona zalapala po dychu. "Štedrý deň?"
Prikývol a zastrčil hodinky späť do habitu. Keď sa otočil späť k Hermione, mala na tvári ten najsmutnejší výraz, ktorý kedy videl a on ju chcel objať vo svojom náručí a povedať jej, že všetko bude v poriadku."
"Štedrý deň," zopakovala. "Vedela som, že sa musí blížiť, ale nemala som potuchy, že je tu." Rozhliadla sa a pocítila guču v hrdle. Nechcela znova plakať. "Toto je úplne nesprávne. Nemali by sme tráviť noc pred Vianocami ukrývaním sa a stratení v magickom lese."
Draco nedokázal vymyslieť nič, čo by mohol povedať.
"Už si niekedy počul tú báseň?" spýtala sa po niekoľkých minútach.
"Akú báseň?"
"Štedrý večer."
"Nie, myslím, že nie."
"To sa dalo čakať. Napokon, je to muklovská báseň."
Nič nepovedala, len sa tvárila smutne.
"Povieš mi ju?" spýtal sa.
Hermiona sa na neho pozrela. "Iste, ak chceš. Naučila som sa ju ako dieťa; dúfam, že si pamätám celú. Zastav ma, ak si ju počul." Zhlboka sa nadýchla a začala.
"Na Štedrý večer sa v celom dome, na žiadneho tvora, ba ani myšku nenarazíme..."
"Ach, áno, to som počul," prerušil ju. "Ale nevedel som, že je to muklovská báseň."
Prikývla, stále si tú báseň recitovala pre seba.
"Je Štedrý večer a my vonku mrzneme. Kto vie, až utekať prestaneme, možno už starí budeme."
Hermiona sa pozrela na Draca a rozosmiala sa. "To bolo čo?"
"Len som skúšal celé to básnenie. Nikdy som v tom nebol dobrý."
"Toľko je zrejmé," s úsmevom odvetila.
"Hej, rád by som počul, ako by si to skúsila ty. Minimálne ja som sa pokúsil."
"Dobre teda. Je Štedrý večer a zima ako v tanku. Kiež by som mala bonbón, či aspoň makarónku."
PP: makarónka (cz: makrónek) – mandľový zákusok s kokosom alebo mandľami
Na to sa zasmial. "Makarónku? To je geniálne."
Smutne sa usmiala a povedala: "Takýto by nemal byť Štedrý večer. Mala by som byť doma, so svojimi rodičmi. Stromček by mal byť ozdobený v striebre a zlate a ja by som ich mala prosiť, aby som dnes večer mohla otvoriť jeden darček. Vraveli by mi všetky dôvody, prečo by som mala počkať, ale ja by som ich stále prosila a oni by nakoniec súhlasili, ak oni vyberú darček, ktorý otvorím. Bolo by to niečo na oblečenie: nové pyžamo, habit, nové papuče. Ja by som im poďakovala a sedeli by sme okolo stromčeka a popíjali horúcu čokoládu. Potom by šli do postele a ja by som zaspala v obývačke, na zemi, po tým stromčekom so všetkými tými svetlami."
Skoro si dokázala predstaviť šálku teplej tekutiny vo svojich rukách a vôňu stromčeka, keď vdýchla ten chladný, ostrý vzduch.
"A čo ty?" spýtala sa ho. "Aká by bola pre teba noc pred Vianocami?"
Rozpačito sa posunul; nie si istý tým, aká je najlepšia odpoveď na jej otázku. Nemal také príjemné spomienky ako ona. Odkedy sa Temný pán vrátil, neboli príjemné žiadne Vianoce.
"Posledné dobré Vianoce, na ktoré si spomínam, boli, keď sme boli tretiaci na Rokforte. Na Štedrý večer sme spoločne večerali. Náš jedálenský stôl má asi tridsať stôp, a Lucius zvyčajne sedí na jednom konci a moja matka na druhom. Mňa usadia do stredu. Z nejakého dôvodu sa rozhodli, že túto noc to bude inak a moji rodičia sedeli vedľa seba, oproti mne, uprostred stola. Môj otec matku rozosmial a spomínam si, že som si myslel, ako je svet v poriadku."
Hermiona nevedela, čo povedať. Medzi myšlienkami, ktoré ju sužovali, bola tá, že jeho posledné dobré Vianoce boli pred tak mnohými rokmi. Nebol to ten milý, útulný obraz, ktorý videla, keď premýšľala o svojej vlastnej rodine a to ju prinútilo uvedomiť si, aké rozdielne boli ich životy.
"Toto bolo príjemné," z ničoho nič poznamenal.
"Čo?"
"Toto. Rozprávanie sa. Obvykle nič nie je takéto."
"Myslíš preto, že sa večne hádame?"
"Áno. Hoci ja sa s tebou nechcem hádať."
"Občas si myslím, že sme zabudli, že vieme, ako sa robí niečo iné," navrhla.
"Asi," súhlasil.
V tej chvíli začalo snežiť. Oheň zhasol na popol, čím nechal len mesačné svetlo osvetľovať každú malú snehovú vločku, keď sa skrúcala, padala a vírila k zemi. Sledoval ako pár vločiek padlo blízko k nim, ale kvôli tomu zahrievaciemu kúzlu sa roztopilo. Švihnutím prútika posunul tú kupolu, aby umožnil snehu dostať sa k nim. Hermionina tvár žiarila ako ohňostroj a vystrčila jazyk, aby zachytila vločky, ktoré sa dostali blízko k nej. Niektoré jej pristáli vo vlasoch a on si znova uvedomil, aká je pekná.
Sedeli mlčky, načúvali padaniu snehu. Bolo to ako načúvať potoku, ktorý je ďaleko, ale dosť blízko, aby sa dal počuť.
Keď si všimol, že Hermione napriek jeho plášťu začína byť zima, vrátil tú bariéru, aby zahrnula aj ich. Trochu sa striasla, ale výraz zázraku vôbec neopustil jej tvár.
"Kedysi som si myslela, že sneh je kúzelný," povedala. "Skôr než som vedela, čo mágia je. Je neuveriteľný, keď o ňom premýšľaš. Každá vločka je taká malučká, a predsa všetky prispievajú k niečomu obrovskému. Sneh je studený, ale ak dostatočne vymrzneš, páli. Hodiny som zvykla sedávať a dívať sa ako padá ."
Draco sa pozrel k tmavému lesu, díval sa ako sneží a snažil sa vidieť to, čo vidí ona. Myslel si, že môže, takmer, ale nad ním po celý čas visel šedý mrak, výsledok jeho vôbec nie ružového detstva. Nemal žiadne spomienky, ktoré sa dali porovnať s tou, o ktorú sa práve podelila a asi to bola jedna zo stoviek.
"Je to v skutočnosti dosť romantické," povedala Hermiona a Draco sa otočil, aby sa na ňu pozrel. Nepozerala sa na neho a on vedel, že sa nesnaží povedať, že byť s ním práve v tom momente je romantické. Ale nedokázal potlačiť pocity, ktoré mal, odkedy sa pripojil k nej, Ronovi a Harrymu.
Nedotýkali sa, keď tam spoločne sedeli. Takmer, ale nie celkom.
Dracove oči sa rozšírili. "Ach!" povedal, usmiaty od ucha k uchu, keď vylovil niečo, čo podal Hermione. Bola to malá plechovka tej najlepšej čokolády z Medových labiek, ktorá sa dala zohnať, neotvorená.
"Čo je to?" spýtala sa.
"Čokoláda. Ja - ja som si ju šetril na správny čas. Vieš, keď sa niečo... dobré stane. Už ju mám schovanú mesiace, a len teraz som si spomenul. Myslím, že práve teraz je tak dobré ako hocikedy inokedy. Keď sú zajtra Vianoce."
Opatrne otvorila plechovku. Vo vnútri boli dva dokonalé štvorčeky čokolády.
"Jedna má vo vnútri višňu a druhá kokos. Vyber si," povedal Draco.
Hermiona zvažovala oba kúsky, potom zatvorila oči a jeden vybrala. Bol to ten višňový a chutil, ako keby jedla kúsok neba. Pripomenul jej dobré časy, bezpečné časy. Keď dožula, podala plechovku Dracovi.
Vybral zostávajúci kúsok, ale povedal jej, aby si tú plechovku nechala. Zaváhala, ale po potvrdzujúcom prikývnutí z jeho strany, si ju strčila do vrecka. Čakala, kým zje svoj kúsok.
"Hermiona?" povedal, trochu váhavo, trochu pokusne, keď úplne vychutnal tú sladkosť.
"Hmm?"
"Premýšľala si, hm, niekedy, aké by to bolo? Vieš, v skutočnom živote?"
Začervenala sa. Dokonca v chladnej zimnej noci, len za pomoci mesačného svetla, to mohol vidieť. "Priznávam, že som o tom premýšľala raz či dvakrát..." za deň, dokončila v duchu.
"Potom to inak nepôjde," usmial sa na ňu. "V mene pravdy myslím, že musíme."
"Ach, chápem," povedal a mohol počuť v jej hlase úsmev. "Teda ak je to v mene pravdy."
Naklonil sa a pobozkal ju zľahka, nežne; ako dotyk snehovej vločky. Bolo to všetko, čo si predstavoval, že bude, všetko, čo kedy videl vo svojej mysli, odkedy ju v sne pobozkal. Odpovedala a on cítil, ako sa mu celý žalúdok zviera a rozoviera, a ako jeho srdce uháňalo o závod, ale jeho myseľ sa vznášala a bolo to dokonca lepšie než si pamätal z ich sna.
Nevšimol si, že zdvihol ruku, aby prehrabol jej vlasy, a ani kedy sa ona dotkla jeho tváre. Cítil len neuveriteľnú nežnosť a jej vôňu. Dajako napriek podmienkach, v ktorých žili, sa jej podarilo voňať ako zima okolo neho a ako jar, čo cítil. So štipkou čokolády a višní.
Nakoniec sa odtiahla, jej tvár začervenaná a oči rozžiarené, a on nedokázal vôbec nič povedať, pretože ona bola, opäť nádherná, priamo pred ním. Zahryzla si do pery a nervózne sa na neho pozrela, ale on sa na ňu len usmial, snažiac sa upokojiť tie malé vrásky starostí, ktoré sa jej vkradli do tváre.
"Nuž?" povedala slabým hláskom.
"Myslím, že je to lepšie než ten sen," povedal, hlas hlbší ako zvyčajne.
Hermiona prikývla a odvrátila sa preč, znova k lesu. "Nehádajme sa už viacej, dobre?"
"Dobre. Viem, že je to väčšinou moja chyba -"
"Nie, myslím, že sme rovnako zodpovední. Je to ako druhá prirodzenosť. Bude to len chcieť vynaložiť trochu námahy, to je všetko."
Prikývol, stále sa na ňu pozeral. Kolená mala pritiahnuté k hrudi, ruky omotané okolo nich. Nebol si istý, či z pohodlia alebo zo snahy udržať teplo. Ale čím dlhšie ju sledoval, tým viac chcel jednu z tých rúk vo svojej.
"Ja naozaj dokážem byť milý, keď sa do toho vložím," povedal a snažil sa znieť presvedčivo.
Pozrela sa na neho a usmiala sa, smiešny, krivý úškrn, na ktorý sa nedokázal prestať pozerať. "Myslím, že dokážeš čokoľvek, pre čo sa rozhodneš, Malfoy."
Uškrnul sa. "Vrátane vybozkávať z teba dušu, ak sa mi zachce."
Znova sa začervenala a pokrútila hlavou. "Nie, nemalo by to nikomu spôsobiť stratu zdravého rozumu. To by teraz nebolo správne, keď stále utekáme, aby sme si zachránili život."
"Musí sa všetko vrátiť k tomu?" zaskučal.
"Áno, až kým nebudeme v bezpečí. A neskuč; je to detinské."
Zazrel na ňu, potom sa jeho črty uvoľnili do malého zamračenia. "Takže... čo teda? Ako na tom teraz sme?"
"Myslím, že začneme tým, že sa posnažíme byť priateľmi. Nie?"
"Nemôžeme to celé preskočiť? Myslím, už vieme, že sa nemáme radi."
Slabo ho udrela do pleca. "Nevieme. Nikdy sme nevynaložili čas, aby sme sa skutočne spoznali. A, nuž, aby som bola úprimná, nič lepšie teraz na práci nemáme. Môžeme plytvať našou energiou na hádky, hašteriť sa nad každým slovíčkom, čo ten druhý povie alebo to môžem skúsiť s priateľstvom. Zistiť, či sa bude na čo tešiť, keď raz toto všetko skončí."
"Ach, ak ten bozk bol nejaký náznak, potom sa máme tešiť na veľa."
"Malfoy, myslím to vážne. Najprv priateľstvo, v poriadku?"
Zastonal. "Uvedomuješ si, že som sa nikdy nepriatelil?"
Rezervovane sa usmiala. "Presne. Prospeje ti to."
"Ale ty budeš mať nefér výhodu."
"Draco. Priatelia alebo nie? Je to na tebe."
"Priatelia, samozrejme," bez zaváhania odvetil.
Usmiala sa. "Dobre. Takže. Myslím, že by sme si mali skúsiť trochu pospať. Ty nie?"
Neochotne súhlasil. Keď vstal, aby sa vrátil k spacáku, venoval jej rýchly bozk na líce. Nadvihla obočie, chytila ho za habit a stiahla ho k sebe, aby mu dala poriadny bozk na rozlúčku.
ooo
"Hermiona! Prebuď sa!" Bol to Ron, ktorý ju slabo triasol a prerušil to dokonalé ticho, v ktorom všetci spali.
Posadila sa, okamžite prebudená a na pozore. Ron sa pohol, aby prebudil Draca, ale podobnosť toho, ako ju Ron prebudil po sne, v ktorom pobozkala Draca Malfoya - znova! - ňou vystrelila náraz paniky. Ale tentoraz odmietla prijať, že to bol ďalší sen a cítila vo vrecku plechovku čokolády. Bola tam, presne tam, kde ju dala vedľa svojho prútika. Potom sa pozrela na Draca, ktorý už bol na nohách.
"Čo sa deje?" spýtal sa ospalo.
"Rozhliadnite sa," povedal Harry, ktorý sedel na spacáku chrbtom k nim, v jeho hlase úžas.
Hermiona sa rozhliadla a zalapala po dychu. Celým lesom, v každom jednom strome a kríku, žiarili tisícky, možno milióny víl a blikali vo všetkých možných farbách a vďaka tomu ten les vyzeral ako tisíc vianočných stromčekov. Znova snežilo a jediné, čo mohla počuť, bol jemný pád každej vločky. Polnočný les bol tichý a tmavý, ale každý záblesk farby kričal blížiacim sa dňom.
Draco sa postavil vedľa Hermiony a chytil ju za ruku. Pasovala dokonale a on žasol nad jednoduchou pravdou v tom. Otočil sa k nej, stisol jej ruku a zašepkal slabúčko do jej ucha:
"Šťastné Vianoce."
ooo
"Možno" je také neurčité slovo.
Obsahuje sľub, nádej a možnosti. Tá noc, keď dvaja ľudia stáli ruka v ruke a sledovali niečo, čo sa približovalo k zázraku, prevážilo ich "možno" na stranu k tomu pozitívnemu.
Možno, keď Vojna skončí a Svetlo vyhrá, bude čas a priestor na to, aby sa ich "možno" zmenilo na niečo viac.
Na niečo ako "Áno."
ooo