„Raz za sto rokov“ a elixír lásky
Autor: Arevik
Preklad: solace
Originál: http://ficart.ru/fanfic/romance/1404-fanfik-raz-v-sto-let-i-lyubovnoe-zele-g.html
Žáner: humor, romantika
Obdobie: Rokfort – kánon
Prístupnosť: od 12 rokov
Námet je slabunký. Nedáva prakticky žiaden zmysel. Humor pravdepodobne tiež. Uverejňuje sa len z trucu.
Pozn. prekl.: Tak ako každý rok v tento deň: Všetko najlepšie k narodeninám, pán profesor!
„Eh, čo je to?!“ vykríkol Severus Snape a nešťastne mávol cípmi svojho nádherného čierneho habitu.
„Niečo sa deje, pán profesor?“ Hermiona Grangerová sa vynorila spoza rohu ako prízrak zo skrine a hlas jej prekypoval pozornosťou a starostlivosťou.
„Všetko je v poriadku,“ precedil pomedzi zuby a zotrval na mieste, hoci sa zdalo, že sa chystá odísť.
V skutočnosti však nič „nebolo v poriadku“. Od rána mu všetko padalo z rúk. No a teraz... V Británii boli len tri malé fľaštičky naplnené krvou dlhosrstého vombata-albína a on všetky tri úspešne rozbil na schodoch vedúcich do kancelárie riaditeľa... Vôbec netušil načo Dumbledore potreboval túto vzácnu, no v podstate zbytočnú – nikto totiž neprišiel na to, ako využiť krv dlhosrstého vombata-albína pri príprave elixírov – prísadu. Možno špeciálne na to, aby si robil posmech z už aj tak životom ťažko skúšaného profesora elixírov...
„Viete, predsa len sa mi zdá, že máte nejaké problémy,“ tvrdošijne zopakovala.
„Nie, všetko je v poriadku!“ odvrkol v nádeji, že sa konečne zbaví dotieravej študentky. Ale kdeže!
Len čo to Hermiona začula, doslova sa rozžiarila a ešte silnejšie sa mu zakvačila do ruky. „Takže, keď sa máte dobre, mohla by som s vami niečo prekonzultovať?“ zarapotala. „Čítala som váš článok...“
„Meškám na stretnutie s riaditeľom!“ zreval, snažiac sa vytrhnúť z pevného zovretia. „Ach, Merlin, vráťte mi ruku!“
„Obrátili ste sa na Merlina. Bohužiaľ, v tomto okamihu vám nemôže pomôcť. Po zaznení trúby zanechajte odkaz.“
Hlas, ktorý to všetko predniesol, bol nezvyčajne príjemný a melodický a rozliehal sa odkiaľsi zhora.
Hermiona zostala taká zarazená, že okamžite pustila profesorovu ruku a ten len-len že nespadol. „Počuli ste to tiež?“ ktovie prečo sa spýtala šeptom.
„Čo to bolo?“ opýtal sa Snape a tiež hovoril potichu.
„Využili ste službu spoločnosti „Boží hlas“. „Boží hlas“ je na trhu s hlasovými záznamníkmi od ôsmeho storočia pred naším letopočtom.“
* * * * *
Pravdaže Hermiona nemohla odolať, aby svojim verným priateľom, Harrymu a Ronovi, nevytrkotala všetko, čo sa udialo.
„Takže tam stál na schodoch,“ šepkala sprisahanecky, „taký nešťastný, až mi ho prišlo ľúto...“
„Prišlo. Ti. Ľúto. SNAPA?!“ zvolal Ron ohromene.
„Nuž, áno, a čo má byť?“ V skutočnosti na tom nič „zlé“ nebolo, no Hermiona sa ktovie prečo zahanbila a dokonca aj trochu zapýrila. „Je to tiež len človek, prečo by mi ho ne...“
„Snape – človek?“ zakvílil Harry. „Ach, Merlin, čo to znamená?!“
„Obrátili ste sa na Merlina. Bohužiaľ, v tomto okamihu vám nemôže pomôcť. Po zaznení trúby zanechajte odkaz.“
„Aha!“ vyhŕkla Hermiona a ukázala prstom na strop. „Aha, čo sa udialo!“
„Čo to bolo?“ spýtal sa Harry začudovane.
„Využili ste službu spoločnosti „Boží hlas“. „Boží hlas“ je na trhu s hlasovými záznamníkmi od ôsmeho storočia pred naším letopočtom.“
„Teraz už chápeš?“ Štuchla doňho lakťom.
„Nie,“ pripustil popravde Harry.
„Nadviazali sme kontakt so silami zo záhrobia!“
„Hermiona...“ začal Harry veľmi opatrne a pomaly sa od nej odsúval. Zvyčajne rozvážna priateľka mu dnes z nejakého dôvodu naháňala strach. „Zdá sa mi, že uplynulo dosť času, aby si sa dozvedela... že sa nachádzame v čarodejníckej škole!“
„Ty ma vari považuješ za hlupaňu?“ nazlostila sa.
Ron po celý čas stál so zaklonenou hlavou a prekvapene si obzeral kamenné stropné platne...
* * * * *
„Pán profesor!“ Hermiona vletela do Dumbledorovej kancelárie ako víchor.
Keď sa pred riaditeľom objavila neupravená dievčina, zabehol mu posledný citrónový drops a rozkašľal sa. „Čo sa vám stalo?!“ zachripel cez záchvat kašľa.
„Ach, toto...“ Hermiona sa snažila zvodne zakryť habitom rozbité koleno. „Pošmykla som sa tam, na schodoch...“
„Hádam len nie na tom istom mieste, kde profesor Snape rozbil fľaštičky s krvou dlhosrstého vombata-albína?“ Riaditeľ dokonca prestal kašľať a prenikavo sa na ňu zadíval.
„Áno... áno, zdá sa, že tam.“ Hermiona upadla do rozpakov. „Je tam klzko...“
„Musíte okamžite zájsť za profesorom Snapom!“ zvolal riaditeľ. „Zrejme ho to bude zaujímať...“
„Ach, Merlin, vypočuje ma dnes konečne niekto?!“ Hermionu už začalo škrieť, že ju prerušujú zakaždým, keď...
„Obrátili ste sa na Merlina. Bohužiaľ, v tomto okamihu vám nemôže pomôcť. Po zaznení trúby zanechajte odkaz.“
„Už zasa!“ Celou silou buchla päsťou po riaditeľovom stole, až miska s citrónovým dropsom podskočila o pár centimetrov.
„Využili ste službu spoločnosti „Boží hlas“. „Boží hlas“ je na trhu s hlasovými záznamníkmi od ôsmeho storočia pred naším letopočtom,“ ozval sa strop ako zvyčajne.
„Nechápem, čo vás tak rozrušilo,“ zašomral riaditeľ a pozorne zbieral cukríky, ktoré sa rozleteli po celom stole. „Sme tak či onak spojení s okultnými silami a Veľkého čarodeja vzývame dosť často...“
„Ale nikdy sa nič také nestalo!“ vyhlásila Hermiona triumfálne.
„A čo vás tak znepokojuje?“ začudoval sa Dumbledore. „Merlin sa dnes jednoducho rozhodol trochu si oddýchnuť. Viete, že má ťažkú prácu, a tak má právo na deň voľna. Aj keby to bol jediný deň raz za sto rokov – nežiada od nás až tak veľa...“
Hermiona po takej odpovedi sklonila hlavu. „Prepáčte, pán riaditeľ,“ riekla skleslo.
„Ale aj tak trvám na tom, aby ste sa obrátili na profesora Snapa...“ Hermiona prikývla a vyšla z kancelárie, zatiaľ čo riaditeľ pokračoval, „...hoci sám nie celkom chápem, prečo...“
* * * * *
„Prečo mlčíš?“ Harry túto otázku kládol už hádam po desiatykrát – raz Ronovi, potom Hermione s premenlivou frekvenciou, ale rovnakým výsledkom.
Hermiona čosi zavrčala ako odpoveď a ďalej zamračene zízala na dlážku.
„V tento deň sa stalo niečo, čo ma poriadne prekvapilo,“ povzdychla si o niekoľko minút, keď už bol Harry definitívne rozčarovaný z oboch kamarátov a tiež zachmúrene stíchol. „Od detstva ma nič tak neprekvapilo, keďže na všetko vždy existovala odpoveď, no dnes...“
„Vari si nedostala odpoveď?“ spýtal sa trochu udivene.
„Áno, ale... neprišla som na ňu sama... To nie je fér!“
„Upokoj sa, Hermiona!“ mávol rukou. „Na svete existuje ešte veľa vecí, na ktoré nedokážeš sama nájsť odpoveď...“
„Čože?!“ vymrštila sa hore. „Snáď nepochybuješ o mojich schopnostiach?!“
„Nie, čo si...“ Uvedomil si svoju chybu, no už bolo neskoro. Hermiona sa urazila, hrdo zodvihla bradu a dôstojne odkráčala preč od sčerveneného Harry a do seba pohrúženého Rona.
* * * * *
Dumbledore naplnil misku čerstvým citrónovým dropsom, otvoril knihu „Silné elixíry lásky“ na písmene „K“ a vyhľadal kapitolu s názvom „Krv“.
„Zvláštne, prečo som si predtým nevšimol, že austrálski domorodci pripravovali z krvi dlhosrstého vombata-albína účinný nápoj lásky?“ zašomral si pod nos a prehltol naraz tri cukríky.
* * * * *
Hermiona sa bezcieľne túlala po prázdnych chodbách hradu. Od chvíle, kedy vyšla z Dumbledorovej kancelárie, sa cítila nejako... zvláštne. Myšlienkami bola niekde v oblakoch, a keď sa nakrátko vrátila na zem, zrazu si spomenula, že jej riaditeľ odporúčal, aby sa obrátila na profesora Snapa.
* * * * *
Profesor nedokázal v kabinete obsedieť. Nakoniec sa vybral do knižnice, aby si usporiadal myšlienky. Nemohol dostať z hlavy to stretnutie s Hermionou Grangerovou. Mal málo problémov, tak mu ešte aj tá...
„Pán profesor Snape?“
„Pozerajte sa, kam idete!“ zavrčal zo zotrvačnosti a až potom si všimol, kto stojí pred ním.
„Zasa vy, Grangerová?“ Prekvapene zvraštil čelo.
„Áno...“ Hermiona naňho hľadela akosi divne. „Viete, pán profesor, dnes celý deň...“ Prehltla a pokračovala už o trochu smelšie. „Bude sa vám to zdať čudné, no dnes celý deň premýšľam o vás...“
Severus zbystril pozornosť. „To je skutočne zvláštne,“ prikývol a vo vnútri pritom pohotovo skontroloval svoje myšlienky a city. „No ja tiež!“ priznal nečakane aj samému sebe.
„Tiež celý deň premýšľate o sebe?“ spozornela Hermiona.
„Nie... o vás...“
„Ach!“ Ešte stále nespustila oči z jeho tváre. „To je vskutku nezvyčajné.“
Stáli tam a dívali sa jeden na druhého. Prešlo niekoľko minút, než Hermiona znovu otvorila ústa. „Viete... pán riaditeľ chcel, aby ste sa mi pozreli na... koleno,“ vydýchla.
„Naozaj?“ Severus sa pousmial a trochu nadvihol pravé obočie.
„Naozaj,“ prisvedčila Hermiona.
„Keď to chcel... ukážte, pozriem sa.“
Klesol pred Hermionou na kolená a elegantne si za seba odhrnul habit.
Dievčina úplne zabudla, že si ešte cez deň zahojila rozbité koleno.
Profesor Snape jej zľahka nadvihol sukňu a opatrne sa dotkol odhalenej nohy. Ten dotyk Hermione pripadal taký jemný, príjemný, pozorný a ...
„Ach, Merlin...“ zastonala, keď ju nežne pobozkal na koleno a zároveň sa mu ruka posunula vyššie...
„ÁNO? PROSÍM?“ ozval sa zhora hlboký mužský hlas.