Preklady fanfiction Harryho Pottera

****

Neskôr trojica chlapcov ležala v Dracovej izbe, zamĺknutá a zadumaná. Každý stratený vo svojich vlastných myšlienkach. V rovnakých myšlienkach. Draco ležal na boku, ruky vystreté, prechádzal palcom znova a znova po pulzujúcom znamení.

Po označení sa nedokázali zrozumiteľne vyjadrovať. Bella im dala pár krátkych inštrukcií a potom ich zanechala na trávniku Malfoy manora. Roztrasení tam ležali, až kým sa Goyle trochu nevzchopil a trojici sa nepodarilo dovrávorať sa dnu. Draco si spomenul, ako dúfal, že si otec bude myslieť, že sú opití a nechá ich na pokoji. Takmer pri tom zaplakal.

"Doriti," zašepkal Draco. "Vážne sme to urobili. Naozaj vážne sme to urobili."

Nevedel, čo cítiť.

Časť z neho bola taká pyšná, tak nesmierne na seba hrdá, že sa k tomu postavil ako muž, že si vybral svoj vlastný osud. Tiež sa mu páčila myšlienka, že teraz niekam patrí, že teraz má zmysel. Ale väčšia časť bola k smrti vydesená.

To zelené svetlo zaútočilo na jeho telo a potom na jeho myseľ. Cítil, ako to znamenie prechádza priamo cez jeho svaly a kosti rovno do duše. Jeho duše! Nikdy sa ho už nezbaví! Nikdy! Prebehol mu mráz po chrbte. Na krátky okamih v tom halucinačnom opare svetla a mágie a odporného zápachu hadov cítil ešte niečo iné.

Cítil myseľ. Nejakú starú, mocnú myseľ a vedel, že to ho cíti Temný pán, všíma si ho a registruje pre použitie v budúcnosti.

Temný pán ho videl. Uvedomil si ho až do hlbín jeho duše a navždy sa ho zmocnil.

Teraz bol smrťožrútom. A už nikdy nebude ničím iným.

"Skutočne sme to urobili!"

"Nemôžem sa dočkať, až uvidím, ako sa otec zatvári!" zašepkal drsne Goyle, na jeho perách nechutný úsmev. "Roztrhne ho. Teraz sa ku mne bude musieť správať ako k mužovi." Chlapec sa pretočil do sediacej pozície a usmieval sa. "Nemôžem sa dočkať, ako sa všetci tí zasraní humusáci na Rokforte doštia, keď to zistia."

"Hohoho!" Draco sa rýchlo posadil. "Nikto sa o tomto nedozvie, jasné? Toto je medzi nami troma, medzi nimi troma a Temným pánom. Nesmie to nikto zistiť."

Goyle sa spurne zamračil.

Draco nahnevane pokračoval."Vylúčia nás zo školy alebo dokonca zatknú. Plus mi otec nakope riť..."

"Myslel som, že sa nevrátime!" zasyčal Goyle. "Myslel som, že s Rokfortom končíme!"

Dracove oči sa rozšírili. "Nepočul si môjho otca? Ja sa musím vrátiť!"

"Srať na našich rodičov! Rozhodli sme sa ako chlapi! Teraz sme svoji vlastní páni!"

"Panenka skákavá, toto vážne pre teba tak veľa znamená," ohromene zašepkal Draco.

"Áno, znamená!" treskol Goyle päsťou na zem a zazrel na Draca. Ten mu opätoval len prázdny výraz a Goyle sa nakoniec uvoľnil, napätie ustúpilo. Poškrabal sa na čele a vo vlasoch. "Pre teba to je iné, Draco. Mne chvíľu trvá naučiť sa nové kúzla a musím veľa trénovať, aby som ich urobil správne a zdá sa, že všetci ostatní ich zvládnu na prvý raz."

"To nie je pravda."

"Všetci na Rokforte hovoria, aký som hlúpy. Ale teraz sme smrťožrúti a čoskoro budeme mať skutočnú moc. Posledné, čo títo humusáci a milovníci muklov uvidia, bude moja škaredá tvár."

Draco hľadel na svojho priateľa a v duši pocítil kvôli nemu bodavú bolesť smútku.

"Som rád, že je aspoň niekto zasrane šťastný," vyšplechol sarkasticky Crabbe, ticho a zúrivo.

Zvyšní dvaja chlapci sa na neho prekvapene pozreli.

"Chcem von, Draco. Nikdy som s týmto nesúhlasil." Triasol sa, oči dokorán. "Súhlasil som, že ti pomôžem nájsť Pottera. S ničím iným som nesúhlasil."

"Potom prečo si to urobil?" spýtal sa chladne Goyle, zuby vycerené.

"Vážne si myslíš, že mi v tej chvíli dali na výber?" hlas sa mu hystericky zvýšil. "Ty s Dracom ste boli na zemi prakticky mŕtvi a oni ma schmatli. Keď som povedal nie, vrazili mi jednu do brucha a aj tak mi to urobili!"

"Mal si veľa času vycúvať..."

"Cúvam teraz."

"Nemôžeš," odsekol Goyle surovo. "Už si v tom. Nie je cesty von. Si smrťožrútom."

Crabbe sa sprudka nadýchol.

"Má pravdu," zašepkal Draco.

"A vy chalani ste s tým v pohode?" Crabbov hlas sa triasol. "Zajtra nás prinútia bojovať s aurormi! Skutočnými, živými, plne trénovanými aurormi! Videli ste niekedy týchto chlapíkov bojovať?"

"Budeme v poriadku. Hŕstka aurorov sa nevyrovná tuctu smrťožrútom," chlácholivo ho uisťoval Draco.

"Ja..." silno zatvoril oči, tučná tvár sa vraštila trápením. "Ja nechcem nikoho zabiť." Hlas mal slabý.

"Je to buď zabiješ alebo ťa zabijú." Goyle nemal súcit.

"Skutočne nechcem."

"Pozri, nemusíš," vložil sa Draco skôr, než mohol Goyle niečo povedať. "Len nám budeš s Goylom kryť chrbát. Budeš naša obrana a budeš nás chrániť pred malérmi. Všetko ostatné urobíme my."

"A ty s tým nemáš problém?" spýtal sa Crabbe, hľadel na Draca tak uprene, že sa blondiak odvrátil. "Ty nemáš problém zabíjať ľudí?"

Draco nad tým rozmýšľal. "Myslím, že to čoskoro zistíme."

Znamenie na jeho predlaktí sa rozpálilo.

Zamračil sa a zastrčil strieborný odznak do druhého vrecka. Čo najďalej od znamenia.

****

Vtedy skutočne horel od nedočkavosti. Stál tam s Crabbom, Goylom, Bellou a trinástimi ďalšími smrťožrútmi pred budovou, na ktorú mali podniknúť útok a bol vzrušený. Boli tam ďalší dvaja chlapci v ich veku, smiali sa a žartovali s ním, dávali rady a preháňali počty o raziách, na ktorých sa zúčastnili.

Draco cítil, ako sa mu srdce nadýma hrdosťou. Nikdy by to nepriznal, ale uvedomoval si, že je niečo ako zbabelec. Vždy si vyberal najľahšiu cestu von. Ale dnes v noci bude mužom.

Príkaz bol jednoduchý: zabiť všetko, čo sa pohne a každý stavil na to, že práve on zabije najviac. Starší chlapci sa chvastali pred Dracom o svojich desivých schopnostiach a teraz mali v pláne predviesť svoje najnovšie útočné kúzla. Draco namyslene kontroval príbehmi o prastarom spôsobe súbojov malfoyovského klanu a aký v ňom je dokonalý. Crabbe, ktorý bol bledý a roztrasený, si odfrkol a vlažne sa nad tým pousmial.

Pamätal si, aký bol vtedy nadšený. Ale teraz si ani za svet nedokázal spomenúť, prečo si myslel, že môže vraziť do miestnosti plnej trénovaných, profesionálnych aurorov a prinútiť ich, aby mu len tak bez námahy padli k nohám.

Skutočne úprimne neveril, že bude táto misia nejako nebezpečná. Predstavoval si, že smrťožrúti sú nejaká neporaziteľná bojová jednotka, že nemôže existovať nikto väčší, zápornejší, podlejší či silnejší než sluhovia Temného pána, hlavne nie pod vedením Belly. Boli to koniec koncov niektorí z najlepších na svete, alebo to si minimálne vtedy myslel.

Nenapadlo ho vziať do úvahy, že aurorov denne trénujú na boj. Že, ak niečo, boli lepšími bojovníkmi než smrťožrúti, ktorí boli väčšinou pozbieraní z obyčajných ľudí a z nich bola teta Bella pravdepodobne jedinou, ktorá denne trénovala. Draco si vtedy myslel, že sú rozhodujúce vedomosti smrťožrútov o čiernej mágii. Čierna mágia má byť predsa všemocná a nezadržateľná. Ale akýkoľvek dobre trénovaný auror dokázal nielen zablokovať väčšinu toho, čo sa na neho prirútilo, ale rovnako tvrdo útok opätovať.

Ten boj bola jedna krvavá masakra.

V pamäti mu všetko splynulo. On, Crabbe a Goyle nasledovali ostatných dnu a potom... jednoducho chaos. Výkriky a údery kúziel a kovová pachuť krvi a Bella sa len po celý čas smiala. Nevedel, kto je kto a čo sa deje. Goyle len začal páliť kliatby a Crabbe sa držal vzadu, vrhal slabé obranné kúzla.

Všade tam boli ľudia, všade tam boli telá. Niekde v tom zmätku Crabba s Goylom stratil. Nevedel, čo robiť. Okolo neho zomierali ľudia, ale on ani len nedokázal zazrieť, že sa to deje. Bolo to také rýchle. Ani nie pätnásť minút. Možno ani nie desať. Krv, oheň a telá a on bol tak zasrane vydesený, pretože zrazu bolo bolestivo zjavné, že žiadne z jeho kúziel veľa nezmôže a čo bolo horšie, nikto nemal čas, alebo chuť, chrániť jeho bezmocný zadok.

Ostal odkázaný sám na seba a každučký jeho inštinkt mu vravel, aby utekal ako o život. Všimol si ho nejaký auror a on sa po štyroch dostal z cesty sérii červených výbuchov, jačiac, keď zem pri jeho nohách explodovala. Overil si, ako rýchlo sa vie hýbať vpred, kým si kryl tvár, ale ďalší úder mu odrezal cestu, zosypali sa pred neho trosky. Než sa mohol znova pohnúť, ten auror do neho narazil. Zhodilo ho z nôh a treskol o zem, bolestivo pristál na polámanom dreve, skle a kove.

Ten muž stál nad ním, prútik namierený na Dracovo srdce, potom sa náhle stočil, aby zablokoval úder, ktorý prišiel z jeho boku. Dracov prútik vyletel nahor takmer zo svojej vlastnej vôle.

"Avada Kedavra!" vydýchol.

Bolo to po prvý raz, čo to kúzlo vrhol na živého človeka a okamžite sa naučil niekoľko vecí. Jednou z nich bolo, že Bella mala pravdu.

"Na svojho prvého nikdy nezabudneš," vyhlásila vtedy so zasneným povzdychom.

Ten muž sa volal Lukail. Mal dvadsaťosem a bol polovičnej krvi. Mal ženu menom Uma a osemmesačnú dcérku Charity. Bol aurorom od dvadsiatich a bol dobrý v tom, čo robil. Bola to čisto zasraná smola, že ho zložil smrťožrútský panic, ktorý bol taký vydesený, že sa takmer sám pošťal.

Toto všetko sa Draco dozvedel neskôr. Spomienky na Lukaila v ňom zostanú celé roky, nebudú chcieť odísť a budú ho vyzývať, aby o tom mužovi niečo zistil. Ako keby mu dlhoval, že sa na neho nezabudne.

Draco taktiež cítil, keď Lukail zomrel.

Bol to málo známy fakt, ktorý poznali len tí, ktorí skutočne vrhli to kúzlo. Vrah cíti smrť svojej obete. Draco pocítil šok z prekvapenia, rýchly zásah ľadovo oslepujúcej bolesti, keď Lukailovo srdce prestalo biť. Cítil všetko to zmätenie, nenávisť, zúrivosť, strach, smútok a jedno nežné bodnutie - lásku k dieťati - tesne predtým, než všetko schladlo.

Bol to jeden z jeho najpríšernejších zážitkov a takmer cez toho chudáka prepadol. Konečne vedel, čo teta myslela, keď hovorila o návale, ktorý prichádza s vraždiacou kliatbou. Bola na tom pocite závislá.

Tiež zrazu pochopil, prečo bol Crabbe tak neoblomne proti celej tejto veci. Crabbe už toto kúzlo použil. Crabbe niekoho zabil. Draco to s príšernou istotou vedel a premýšľal, prečo mu o tom jeho priateľ nikdy nepovedal.

Bol celým zážitkom taký omráčený, že sa nemal čím brániť voči dvom Lukailovým priateľom, ktorý ho videli padnúť. Boli pochopiteľne NASRATÍ zo smrti svojho priateľa. Skočili na Draca ako vlci na jahňa a zvyšok bitky ho bili a mučili, až kým niekto jedného z útočníkov nezabil a druhý neobrátil svoju pozornosť na niečo dôležitejšie.

Niekde cez hmlu bolesti začul, ako Bella kričí ústup, ale mal zlomenú nohu, vyskočené rameno, pocit, že má rozdrvený hrudný kôš a tvár mu napúchala. Nemohol sa pohnúť. Niekoľkokrát na ňu zavolal. Zavolal na Crabba a Goyla, ale smrťožrúti zdrhali preč a nikto mu nevenoval ani pohľad. Prosil o pomoc a príliš neskoro pochopil, že sa očakáva, že sa odtiaľ dostane vlastnými silami. Koniec-koncov súhlasil, že pôjde dnu, takže všetci predpokladali, že sa dokáže dostať von sám.

Nechali ho tam, zlomeného a lapajúceho po dychu v strachu a bolesti. Trvalo mu niekoľko omámených minút, kým si uvedomil, že aurori už poslali zálohu a že tam bolo viac než dvadsať starších aurorov, ktorí zaisťovali budovu a systematicky kontrolovali telá na zemi.

S rastúcou hrôzou ich sledoval, ako pracujú. Mŕtvych označili a zakryli. Živým, ak to boli aurori, sa dostalo lekárskeho ošetrenia. Sledoval, ako dvaja muži kontrolujú sipiaceho smrťožrúta. Z toho muža bola krvavá kaša, ale tí dvaja aurori ani nezažmurkali. Jeden mu dal dole masku a druhý sa pozrel do akéhosi zápisníka.

"Joren Haber. Je na zozname." Niečo si poznačil.

Drahý auror zdvihol prútik a takmer unudene vyslovil: "Avada Kedavra."

Jorenom trhlo, keď ho zasiahlo zelené svetlo a potom stuhol, viac už nesípal.

Draco sa takmer povracal.

Zabíjali smrťožrútov. Bez zatknutia, bez súdu, len akási anonymná značka na akomsi anonymnom zozname a potom zelené zabudnutie.

V oslepenej hrôze sa blondiak namáhavo vytiahol popri stene, zahryzol si do pery, až krvácala, pri výbuchu neopísateľnej bolesti, ktorú vyvolával každučký pohyb, každé jedno nadýchnutie. Pohľadom prelietaval sem a tam medzi skupinami pracujúcimi na ‘čistení’, premýšľal, ktorá sa k nemu dostane ako prvá. Zrazu si niečo všimol a stuhol, príšerné ticho zostúpilo na jeho bľaboliacu myseľ.

Nie.

Odtlačil sa od steny, slabúčko zafňukal pri každom prudkom bodnutí rebier na jeho pľúca. Vymknuté plece mu napúchalo a podivne znecitlivievalo. Zlomená noha bolela, ako keby sa každučká bodavá bolesť, ktorú kedy zažil, spojila dohromady a tisíckrát znásobila. Už ho dávno mala zneschopniť.

Takmer ju necítil.

Och u Merlina, prosím nie.

Aurori si jeho pohyb nevšímali.

Videnie sa mu rozmazalo a zmenilo na tunelové, ale ignoroval tú bolesť, keď vypľúval penu, ktorá mu vychádzala z úst. Načiahol sa a dotkol sa zdravou rukou hromady šiat na zemi. Zastal a roztrasený čakal. Slabo pohol rukou a zastal, čakal, kontroloval. Kontroloval. Nič. Nič. Nič.

Ani úder srdca.

Goyle zízal nevidomo do stropu, výraz mal zúrivý, bez stopy strachu, ako keby nevedel, že zomrie.

Draco v hrdle vydal zvuk, ktorý bol niečím medzi nárekom a vzlyknutím a utlmil ho v Goylovom habite, uvedomujúc si zatrpknuto, že špiní priateľovo telo tým, že na jeho habite zanecháva krv a smrkance.

Ako sa toto stalo? Ako sa toto kurva stalo?

"Draco..."

Draco stuhol a potom sa jeho tvár zvraštila, keď sa zbytočne pokúsil nadvihnúť. Bolo to beznádejné. Bol v zlom uhle a jeho telo nebolo nič iné než jedno obrovské zranenie a on sa už viacej nedokázal pohnúť. Podoprel sa o Goylove telo najlepšie, ako vedel.

Crabbe ležal o jedno telo ďalej na druhej strane. Nepovšimnuté slzy stekali po chlapcovej červenej tvári. Ležal v stále sa rozširujúcej kaluži vlastnej krvi.

Polovica jeho brucha bolo preč. Vyzeralo to, ako keby ho škrablo nejaké silné Reducto.

"Vince," zavzlykal Draco.

"Mrzí ma to, Draco," zachrapčal Crabbe roztraseným dychom. Hlas mal slabý. Telom mu trhalo a triaslo, keď hľadel na strop s očami rovnako sklenými ako mal Goyle. "Pokúšal som sa ho ochrániť." Jednou roztrasenou rukou tuho zvieral košeľu nad svojím zranením, ako keby ho to mohlo napraviť. "Vážne som sa snažil." Hlas sa mu zlomil a pokúsil sa nadýchnuť, čo vyvolalo ostrý zaseknutý zvuk, ako keby vzduch odmietol preniknúť do jeho pľúc.

Crabbe zomieral. Draco čoskoro zomrie.

Draco si oprel tvár o Goylovo stuhnuté telo a predstavil si, že sú všetci traja znova na Rokforte. Bol späť na Rokforte vo svojej posteli a Crabbe len fňukal o hádke, ktorú mal so svojou priateľkou a každú chvíľu sem natancuje Zabini štýlom, akým to tá zasraná cimprlína dokázala...

"Héj! Nemali by ste... Slečna, nemali by ste tu byť!" zakričal niekto.

Šokované zhíknutie ho prinútilo otvoriť oči.

Na nádherný okamih si myslel, že je späť na Rokforte. Buď to alebo v nebi. Ale nie, až moc ubližoval ľuďom. Takmer sa usmial.

Hermiona Grangerová hľadela zhora na neho, Crabba a Goyla s tvárou skrútenou hrôzou, jednou rukou si zakrývala ústa.

Draco na ňu hľadel a premýšľal, prečo sa tá humusáčka nesmeje. Bol jej nepriateľom. Bol smrťožrútom a práve dokázal, že všetky jej predstavy o ňom boli správne. Mala sa na neho uškrnúť a povedať mu, že dostal, čo si zaslúžil.

"Malfoy..." zašepkala a jej tvár sa pokrčila ľútosťou a zúfalstvom.

Zatvoril oči a myslel na odznak vo svojom vrecku, o tom, že jej ho vráti, ale potom sa rozhodol, že si ho radšej nechá.

Zoberie si ho so sebou do hrobu.

Dievčina pokrútila hlavou, ako keby tomu neverila, roztrasená ruka sa jej presunula k hrdlu. Ústa sa jej chveli, ako keby chcela plakať.

"Nemala by si to byť!" podráždene ju schmatol jeden z aurorov.

"PUSTI MA!" vykríkla a vytrhla sa z jeho zovretia. "Skrátka si ma nevšímaj!" znela tak nahnevane.

"Grangerová?" Ten výkrik upútal Crabbovu pozornosť. Znel neisto a oči stále upieral na strop. Draco uvažoval, či niečo vidí.

Vydýchla: "Crabbe..."

Draco sledoval, ako prekračuje telá a pomaly si kľaká k veľkému slizolinčanovi. Zdalo sa, že jej je z pohľadu na jeho zranenia zle. Vzhliadla na toho nahnevaného aurora.

"Nemôžete pre neho niečo urobiť?" spýtala sa.

Auror sa na ňu len škaredo pozrel a odkráčal preč.

Crabbe si uvedomil, čo sa práve stalo a začal potichu plakať.

"Ach nie, neplač." Slzy jej stekali po lícach. "Prosím, neplač." Utrela mu tučné líca palcami a tíšila ho ako dieťatko.

"Ale ja som to nechcel," zlomene vzlykal Crabbe. "Nič z tohto som nechcel. Je mi to ľúto."

"Ja viem." Tíšila ho, a prisunula sa bližšie k nemu, nedbala na všetku tú krv a chytila ho za ruku.

"Nechcem zomrieť. Prosím, Grangerová, nechcem zomrieť." Tie slová boli sotva počuteľné. Z kútika úst mu vytekala krv.

Očami zaletela k Dracovi, ale on len zatvoril svoje a odvrátil tvár, aby zatajil slzy.

"Bojím sa. Bojím sa zomrieť. Urobil som vážne zlé veci. Ale nechcel som to. Skutočne som nechcel." Hlas sa mu zlomil a namáhal sa, aby sa znova nadýchol.

"Je mi to ľúto, Crabbe."

"Pôjdem do pekla?" Oči mal zasklené, ale hlas mal zrazu jasný a naliehavý, takmer detský.

V hrôze na neho vyvalila oči.

"Pôjdem, však." Potichu zavzlykal a ďalšia krv mu stiekla po brade. "U Merlina, pôjdem. Prosím, som taký vydesený. Prosím, Grangerová, nechcem zomrieť. Chcem ísť domov." Hlas začínal mať nezreteľný.

"Všetko bude v poriadku. Všetko bude v poriadku." Grangerová to šeptala znova a znova, hladila jeho tvár.

"Chcem ísť domov. Čaká na mňa môj otec. Mám domáce úlohy." Vydal nejasný bublavý zvuk, oči sa mu pretočili. "Nechcem zomrieť. Prosím. Nechcem zomrieť...."

Odchádzal pred ich očami.

"Ššš, ššš. To je v poriadku." Dievčina sa zrazu žiarivo usmiala, falošne, cez slzy. "Už je tu doktor, hovorí, že budeš v poriadku."

Crabbe sa zatváril šokovane, ale potom sa na jeho škvrnitej, slzami zmáčanej tvári objavil nedôverčivý úsmev. "Áno?"

"Áno, budeš v poriadku. V poriadku. Teraz si pospi... a keď sa zobudíš, všetci budete na tom lepšie." Pohladila ho po spotenom čele a usmiala sa.

Z Crabbovho uslzeného úsmevu lámalo srdce. "Grangerová..." vydýchol. Oči sa mu zachvením zavreli.

Tvár mu ochabla a jeho telo sa niekoľko krát prudko trhlo, než znehybnel.

"Budeš v poriadku," znova zašepkala Grangerová. "Budeš jednoducho v poriadku." Zakryla si tvár zakrvavenými rukami a plakala, plecia sa jej triasli.

Draco odvrátil tvár a pokúsil sa potlačiť vlastné namáhavé vzlyknutia, ale bolo to ťažké, pretože všetky vnútornosti sa mu zmenili na spojitú ranu a nos mal plný sopľa.

Čiasi noha v čižme ho kopla do boku a on vykríkol bolesťou.

Stáli nad ním dvaja aurori. "Bez masky, ale tento určite nie je z našich," vyhlásil ľahostajne jeden z nich, kým prechádzal zoznamom. Prelistoval stránkami, nechal ich zase padnúť a pokrčil plecami.

Druhý schmatol Draca za nezlomenú ruku, z čoho chlapec zastenal nad napnutím v rebrách a vyhrnul mu rukáv. "Znamenie je nové a je mladý," pokračoval druhý auror rovnako vecne ako ten prvý. "Tohto nemá zmysel vypočúvať. Poznač, že sme ho popravili."

Draco zízal na prútik namierený na neho. Chcel byť nahnevaný, ale uvedomil si, že je len mlhavo, ako keby v závrati oddelený. Určite upadal do šoku.

Takže toto bolo ono?

Celý život ambícií a nekonečných možností, ktorý ešte len začal, ale on už mal zomrieť?

Bolo to kurevsky nefér.

Potter praskne od smiechu.

"Pane!" zrazu prerušila Grangerová. "Prosím, pane, poznám ho zo školy a..."

"Nemala by si tu byť, Hermiona." Napäto prehlásil ten jeden s prútikom. Bol to dobre vyzerajúci mladík s dlhými hnedými vlasmi zviazanými do chvosta a vážne na Hermionu zazeral. Draco k nemu pocítil nával odporu. "Odíď."

"Je tu niečo, čím by som mohla zmeniť váš názor?" spýtala sa trochu zúfalo, popravčieho ignorovala. "Mohli by sme..."

"Buď toto alebo súd a vieš, že mu dajú bozk, Hermiona. Vieš, že je rýchla smrť lepšia než bozk. Musíš odísť, aby som mohol dokončiť svoju prácu."

Dementori boli už chvíľu na strane Temného pána, ale neexistoval ani jeden, ktorý by sa zriekol jedla zadarmo, ani keby ním bol smrťožrút.

Hermiona ustúpila, ale potom napla chrbát. "Nie," prehltla vzlyk. "Nebudem sa pozerať inam." Očami našla jeho a on na ňu neveriacky hľadel. "Je to jediná láskavosť, ktorú ti môžem ponúknuť. Je mi ľúto, že to takto dopadlo, Draco. Ale túto cestu si si zvolil ty a ja ti nemôžem nijako pomôcť."

Trochu sa uvoľnil. Bolo fajn znova ju vidieť. Trochu ako normálnosť. Trochu ako domov. Nechcel, aby posledné, čo uvidí, bol úder zeleného svetla.

"Avada..."

"Prestaňte!"

Draco sa ostro nadýchol. Poznal ten hlas.

"Čo tentoraz?" vyštekol Dracov kat. Áno, Draco ho skutočne nemal rád.

Potter vkročil do poľa z tiel. Oči na popravčom boli chladnými, čiernymi kúskami ľadu. "To je syn Luciusa Malfoya. Mohol by byť veľmi silnými tromfom pri vyjednávaní. Kto vie, čo Lucius urobí, aby dostal svojho syna späť."

Tí dvaja aurori sa na neho prekvapene pozreli, ale on sa napínal, aby videl ponad svoje plece. Nedovidel, ale aj tak to vedel.

Konečne to dokázal. Našiel Harryho Pottera.

A zaplatil za to všetkým, čo mal.

Zatvoril oči a prial si, aby bol doma.

****

Dostávalo sa mu ‘špeciálneho zaobchádzania’, ako mu bolo povedané.

Azkabanu sa pred rokom zmocnil Temný pán a väčšina zo zostávajúcich narýchlo postavených väzníc bola buď preplnená, vedená pochybnými spôsobmi alebo jednoducho nebola dosť bezpečná, aby v nej ubytovali elitných smrťožrútov. Ako syna Luciusa Malfoya s ním zaobchádzali ako s elitou, alebo sa tak domnieval.

Až oveľa neskôr sa dozvie, že ho zajal Dumbledorov Rád a nie ministerskí aurori. Uplynie nemálo času, než sa ministerstvo či všeobecne verejnosť vôbec dozvie, že je smrťožrútom alebo že ho zatkli.

Zamkli ho v dlhej konferenčnej sále, ktorá bola premenená na improvizovanú celu, na druhom poschodí muklovskej kancelárskej budovy, z ktorej bol výhľad na prímestskú časť Londýna.

Nespomenuli si na neho celé týždne. Mesiace.

Jedlo sa objavovalo pravidelne počas dňa a raz týždenne dostal novú sadu neurčitého šedého oblečenia. Väzenské šaty. Draco sa domnieval, že v tom mali prsty škriatkovia. Miestnosť bola pomerne priestranná a dokonca elegantná na väzenskú celu, ale on bol príliš rozmaznaný, aby bol vďačný. Lôžko bolo dlhé a pohodlné, na zemi bol koberec a na druhej strane malý, relatívne skrytý výklenok, kde bola toaleta a sprcha. Bolo tam dokonca umývadlo.

Spočiatku trpezlivo čakal, kým sa niečo stane, príliš zničený zármutkom, vinou, a zmätením, aby sa priveľmi bránil svojmu uväzneniu. Príliš vďačný, že je nažive a celý, aby bol viac než poslušným rukojemníkom. Ale týždne pokračovali a on bol sám. Umožnilo mu to trúchliť v súkromí, ale to nestačilo. Premýšľal o svojom otcovi, o rodičoch Crabba a Goyla. Premýšľal, ako sa zatvárili, keď sa tie novinky dopočuli.

Premýšľal o tom, od koho sa to dozvedeli.

Mrzí ma to, pane, ale váš syn je usvedčený smrťožrút a, oh áno, je mŕtvy. Vďaka Dracovi Malfoyovi ho zabili aurori.

Sledoval muklov dole na ulici, občas na nich robil grimasy, ktoré nemohli vidieť. Raz sa zúfalo snažil upútať ich pozornosť, búchal na okno a kričal o teroristoch a vojnových zajatcov, až kým nebolo jasné, že ho nemôžu ani vidieť ani počuť.

Raz či dvakrát prišli aurori a vtiahli dnu ďalších väzňov. Pravdepodobne iných smrťožrútov. Nepoznal žiadneho z nich, ale pár z nich sa s ním chcelo porozprávať. Jeden napríklad nerobil nič iné, len po celý čas na neho kričal výkriky v nemčine. Nik z nich dlho nezostal. Nebol si istý, čo sa s nimi stalo, ale po tom, čo bol svedkom výsluchu jedného z nich, keď sledoval celý tím psychológov a špecialistov na mučenie, ako po kúskoch pripravujú toho muža o zdravý rozum, žil v ustavičnom, zvierajúcom strachu, že ho budú vypočúvať. Bolo mu jasné, že to pred ním urobili zámerne. Kým výsluch skončil, bol popolavý a vydesený sa chúlil v rohu pod dekou.

Aurori sa na ňom len smiali.

Jeho myseľ sa nakoniec vrátila k Potterovi, Grangerovej a Weasleymu. Spočiatku sa cítil príliš previnilo, aby o nich rozmýšľal. Jeho posadnutosť trojicu nájsť a hlúpe prenasledovanie bolo v prvom rade to, čo zabilo Crabba s Goylom. Ale ako čas plynul, nedalo sa robiť nič iné, len premýšľať. Jeho myseľ prešla všetkými kruhmi pekla, vrátane očistca. Samoväzba v miestnosti, ktorá mala stále rovnakú teplotu, tiene na stenách, ktoré krúžili po obvode miestnosti ako duchovia pripevnení na nejakom mobilnom zariadení - to všetko viedlo k tomu, že sa pocity zmazávali, otupovali a on sa začal obávať, že možno existoval mimo času a že svet sa mimo jeho cely točil rýchlejšie a rýchlejšie.

Aby si zabránil premýšľať o týchto a ešte horších veciach, premýšľal o tom, kde sú Potter, Grangerová a Weasley a čo robia. Prečo v prvom rade nechali školu a prečo Grangerová držala Crabba za ruku, keď umieral a prečo ho Potter odmietol nechať zomrieť.

Ak chcel byť sprostý zasraný Potter milosrdný, prečo neprišiel včas, aby zachránil Crabba? Možno to bola Potterova vina, že sú Crabbe s Goylom mŕtvi. Alebo možno prišiel zámerne potom, čo zomreli, len aby nasral Draca.

Prečo ho Potter nechal nažive?

Všetko bolo dokonalé. Draco, Potterov úhlavný nepriateľ, zranený na zemi, neschopný sa pohnúť. Bol si istý, že keby chcel Potter zasadiť smrteľný úder, aurori by mu to s radosťou umožnili. Potter mohol zabiť Draca sám priamo vtedy a tam. Keby boli ich role opačné, Draco by bol v extáze nad takou príležitosťou.

Každú noc sedel v nekonečnom tichu a znova a znova si prehrával tú raziu v hlave a zakaždým sa stávalo očividnejším, že Potter musel vedieť, že tam Draco bude a že v predstihu zariadil Crabbovu a Goylovo smrť. Premýšľal o tom, až kým ho nebolela hlava tak strašne, že ďalšie dni strávil tým, že počítal prasklinky na strope.

Znamenie sa občas rozpálilo. Zakaždým ho vydesilo, keď sa tak stalo, prinútilo ho vliezť pod posteľ alebo sa prikrčiť v rohu. Potom si spomenul na svojho otca a premýšľal, ako dlho potrvá, až ten muž dosiahne nejakú dohodu s aurormi. Pôvodne si myslel, že to bude otázka pár dní a uvažovanie o tom, aký bude jeho trest, sa ukázalo ako dobre strávený čas, aby zabránilo jeho mysli zaoberať sa inými vecami - ako keď sledoval muklov dole a na okamžik si pomyslel, že vidí tváre svojich mŕtvych priateľov.

Prešli týždne. Viac než mesiac. Dovtedy, kým mu začalo záležať na tom, aby si značil dni, zabudol, koľko dní už strávil uväznený, takže ho šokovalo, keď ho konečne prišli pozrieť.

Vstal, keď zámok zaškrípal a dvere sa dokorán otvorili. Trojica so značnou neochotou prekročila prah a potom tam len stáli, študovali jeho celu.

Draco na nich zlostne zazeral, penil hnevom, ale neodvážil sa im pozrieť priamo do očí a zdalo sa, že trojica nevie čo povedať. Pravdepodobne ani nevedeli, prečo tam boli. On určite nevedel, prečo tam boli.

Potter bol očividne pokojný, a zúfalo stratený vo vlastných myšlienkach. Weasley sa nemohol rozhodnúť, či byť oprávnene blahosklonný nad Dracovou situáciou a alebo trucovať, že tam vôbec musí byť. Grangerová sa maximálne snažila byť súcitná, hoci jej pohľad stále dopadal na jeho ruku, kde bolo znamenie. Zľahka sa zamračila, než súcit znova zvíťazil.

Draco si nebol istý, ktorý pocit v ňom prevažuje – či poníženie alebo uspokojenie. Poníženie, pretože bol väzňom, ale uspokojenie, pretože bol nepriateľom, jeho znamenie to dokazovalo a oni to teraz vedeli a budú ho musieť brať vážne.

"No?" spýtal sa uštipačne. "Kedy ma odtiaľto môj otec dostane? Už som tu celé veky."

Tváre Grangerovej a Pottera potemneli. Weasley sa len zasmial.

"A prvé slová, ktoré vyjdú z tvojich úst, sú ‘môj otec’. Dobré vedieť, že niektoré veci sa nikdy nezmenia."

"Ron," potichu ho napomenula Grangerová. Riskla pohľad na Draca, oči jej svietili teplom a nežnosťou. Zdalo sa, že slizončan u nej vyvolával súcit v plnej miere. "Nič sme od tvojho otca nepočuli, Draco."

Blondiak ju zmrazil pohľadom. "S tebou som sa nerozprával, humusáčka." Bolo také fajn vysloviť to. "Nerozprávaj bez vyzvania."

Čakal, ale, Weasley necharakteristicky okamžite nevybuchol do výkrikov a kliatob. Možno pohľad na Draca za mrežami dostatočne schladil jeho hnev.

Weasley namiesto toho, aby sa rozčúlil, usmial sa, ako keby chcel doslova vytiahnuť Dracovi srdce z hrude a nežne vzal Grangerovú za plecia a odviedol ju preč od cely. "Od nášho posledného rozhovoru si riadne ohlúpol," prehlásil sladko a oprel sa o mreže s podivným úsmevom, kvôli ktorému Draco cúvol.

"Dovoľ mi pripomenúť ti, že tu nie sú žiadni učitelia, aby ťa ochránili alebo aby ti vzali fakultné body. Neexistuje nič, čo by mi zabránilo otvoriť tieto dvere a nevymlátiť z teba okamžite dušu, ty čurácky smrťožrútsky zkurvysyn."

Potter s Grangerovou mlčali, len sa na neho pozerali. U Merlina, tak strašne Weasleyho nenávidel.

"Počul som, že ti Harry zachránil život," chladne pokračoval Weasley. "A že Hermiona urobila, čo mohla, aby utešila tvojho priateľa skôr, než zomrel. Nie si ani trošičku vďačný, však? Nuž, fretčiak, ak sa skutočne chceš dostať von, poviem ti, ako. Harry môže prehodiť slovíčko s aurormi a zabezpečíme ti proces. Bozk dostaneš pred západom slnka a z tvojej kože si ušijem peňaženku."

"A čím by si ju naplnil? Skalami?" posmieval sa. "Ak tak dychtíš po trénovaní svojich ženských zručností šitím módnym doplnkov z mojej mŕtvoly, potom prečo si ich nenechal, aby ma tú noc zabili, há?"

Weasleyho vynútený úsmev sa ešte rozšíril. "Pretože som tam nebol, tupec. Inak môžeš staviť svoje gule na to, že by som sa snažil, aby si Bozk dostal."

"Ron." Vyrovnaný hlas, ale nie karhavý. Tentoraz od Pottera.

Weasley okamžite prestal, čo bolo na neho nezvyčajné a prešiel v obavách k Potterovi.

Draco sa zamračil. Niečo sa dialo.

A niečo na Potterovi bolo skrátka... mimo. Sledoval, ako si tí dvaja chalani niečo mrmlú. Ako Weasley položil upokojujúco ruku na Potterove plece. Potter sa do toho dotyku unavene priklonil.

Skutočne vážne mimo.

Keď teraz o tom uvažoval, rovnako Potter vyzeral tej noci razie.

V jeho pohľade bola akási podivná prázdnota.

"Nie," podráždene vravel Potter, povädnuté oči sa nepozreli na Weasleyho, keď krútil hlavou. "Chcem odísť. Ani neviem, prečo som vôbec prišiel."

"V poriadku," chlácholivo súhlasil Weasley. "To je v poriadku. Nechcel som ťa stresovať. Ani ja tu nechcem byť."

"Tak prečo ste tu?" Pokiaľ tu neboli, aby z neho mali škodoradostnú radosť, nedokázal si predstaviť, prečo by prekročili jeho prah.

Weasley sa zatváril otrávene.

"Dumbledore nás poslal, aby sme ťa preverili, zistili, ako hlboko si v tom a či možno nechceš šancu na druhej strane, ale úprimne, je nám to ukradnuté."

"Ron, nebuď taký hrubý," zamrmlala Grangerová.

"Čože?" odštekol na ňu. "Toto je úplne profesionálne. Pre nás je pramálo užitočný. Jeho lojalita bude vždy pochybná. Ak tá razia niečo naznačila, tak v boji je evidentne bezcenný."

"Ty chceš hovoriť o cene, Weasley?"

"To stačí!" ostro ich prerušila Grangerová.

"Fajn," precedil Weasley.

Potter sa na neho krátko pozrel, mierne sa mračil. "Veľa šťastia, Draco."

A toto bolo posledné zbohom, ak Draco niekedy nejaké počul. V skutočnosti otvoril ústa, aby na Pottera zavolal, ale chlapec už bol preč, Weasley v jeho pätách.

Grangerová sa na chvíľu pozastavila a potom vytiahla škatuľku sladkostí.

"Na." Pretisla ju medzi mrežami a nechala svoju ruku zotrvať na jeho, keď vzal krabičku. Nevadilo mu to, pretože vedel, že ani ju už znova neuvidí. "Je mi to ľúto."

Ďalšie posledné zbohom.

Draco namáhavo prehltol, vďačný tým trpkým spôsobom za guču v hrdle, ktorá mu zabránila, aby poprosil, nech zostane.

Prikývol, nepozrel sa jej do očí.

Potom boli preč a on ležal na posteli, zvieral v rukách odznak, až kým ostré hroty neporezali jeho pokožku a nezaplnili krvou jeho dlane.

***

Komentár: Uff, tak toto bolo fakt realistické. Somár jeden. Prekvapila ma Hermiona, asi som nakazená z iných FF, ale fakt nemala dôvod bojovať o jeho život. Ten auror, ktorý bol Dracovi nesympatický, sa ešte spomenie, píšem, aby ste postrehli, že tam bol, tentoraz som si už všímala jeho interakciu s Hermionou. Nič moc, ani mne sympatický nebol. Plus som si až teraz všimla, že ako Draco hovorí o tom mŕtvom, z toho je jasné, že prežije a bude ešte roky potom žiť, nie?  To nie je spoiler, nemá to epilóg.  Jeden z dôvodov pre preklad bolo to, že niekde v nejakej diskusii o gravidy som čítala, že by to mohol byť prequel pre Jastrabiu ženu. Keďže nechcem, aby bol, hľadám akýkoľvek náznak, že nie je a práve to Dracove uvažovanie o mužovi, ktorého zabil, svedčí o tom, že nie je. Ten druhý Draco žiadne výčitky nemal.  Normálne sa mi uľavilo, aspoň môžem dúfať v happyend. Ozaj, dnes začal Advent :) Ďakujem vopred za všetky komentáre.