All Characters belong to JKR . Autor anglického originálu "Once Upon A Thyme": Zensho
Draco a Hermiona cestujú späť v čase a vymenia si svoje pozície v živote. Obaja získajú tvrdé ponaučenie o rodine, cti a láske. Áno - skutočná hrozba pre všetkých DHr priaznivcov, ktorí túžite po dobrej, dlhej fanfics.
Túto kapitolu venujem 32jennifer2, Tru, SARE, soraki, maenee, eternallife, ILucy18, Monie, Tez, Nuviel a Leann.
Preklad: Jimmi
Beta-read: soraki, Manaea
Kapitola 10 Drraaco
"1 Timothy 2:11-15. Mulier in silentio discat cum omni subiectione docere autem. Mulieri non permitto neque dominari in virum sed esse in silentio." Hermiona intonovala, ale jej myseľ sa neustále pohrávala s tým, ako sa cítila ohľadne Draca.
"Správne, prosím pokračujte," povedal starý kňaz.
"Adam enim primus formatus est deinde Eva. Et Adam …er …Et Adam… er, zabudla som. Prepáčte."
Otec Lorenzo napovedal, "Et Adam non est seductus…"
"…er…non est seductus in praevaricatione fuit. Salvabitur autem per filiorum…filiorum… er..."
(Soraki : Žena ať se učí mlčeci, ve všeliké poddanosti. Nebo ženě neodpouštím učiti, ani vládnouti ned mužem, ale aby byla v mlčení.Adam zajisté prvé jest stvořen, potom Eva. A Adam nebyl sveden, ale žena svedena jsuci, příčinou přestoupení byla. Ale však spasena bude v plození dětí, jestliže by zůstala u víře, a v lásce, a v posvěcení, s středmosti.)
Starý kňaz si vzdychol a zavrel spevník.
"Slečna Grangerová... niečo vás trápi? Ste celý týždeň roztržitá."
Hermiona si zahryzla do pery a začervenala sa. "To vôbec nič nie je, otče."
"Mladé devy sa nečervenajú, keď sa nič nedeje."
Otec Lorenzo sa lišiacky pozrel na dievčinu pred ním. Sledoval ako dospieva a vedel, že je impulzívna a má silnú vôľu. "Možno máte niečo, s čím by ste sa mi mohla vyspovedať?“ spýtal sa láskavo.
"Vyspovedať?" Hermiona sa zatvárila prekvapene.
Otec Lorenzo jej venoval chápavý (cz: vědoucí) pohľad, "možno je v tom zapletený nejaký muž...?"
Hermiona očervenela silnejšie.
"Nemám milenca. To viete."
"Potom je v tom možno zapletený niekto, kto ním nie je... zatiaľ."
Otec Lorenzo sa dostal tak blízko k pravde, že Hermiona začala panikáriť. Ale to by umožnilo, aby to tomu starcovi došlo a mohol by to povedať jej otcovi.
"Nie!" povedala, dosť nahlas. "Ak som rozrušená, tak len preto, že tieto pasáže sú také zastarané a ťažko zrozumiteľné."
"Nerúhajte sa!" riekol otec Lorenzo a prežehnal sa. "Vaša matka mala trvať na tom, aby vás častejšie priviedla do kostola, ale bola taká mierna... Slová biblie sú nádherné, ako čistá hudba, ktorá sa prihovára k duši."
"Prepáčte."
Otec Lorenco poťapkal jej ruku. "Pretože Boh nám nedal dušu strachu; ale sily, a lásky a zdravého rozumu. Nech ťa trápi čokoľvek, Hermiona, buď pokojná, pretože pokiaľ dokážeme milovať a premýšľať, bude všetko v poriadku."
Jemu sa to ľahko povie, pomyslela si trpko Hermiona. Bol kňaz. Čo mohol vedieť o takýchto veciach? Vôbec tomu nerozumie... to, čomu čelila, bolo nemožné.
"Pokračujme," povedal otec Lorenzo, keď otvoril spevník. "Opakuj po mne, Hermiona... Lukáš 6:35 Milujte své nepřátele, konejte dobro, půjčujte a nevymáhejte zpět. Vždyť vás čeká bohatá odměna..."
Pokúsila sa rozptýliť v prísnej rutine denných povinností. Rána trávila štúdiom latinčiny a biblie s otcom Lorenzom, popoludnia dohliadaním na majetkové účty s Audleym a Fanhopem, alebo prácou na výšivke. Bola to nečinnosť dlhých letných večerov, ktorá ju trápila, pretože vtedy zostala sama so svojimi myšlienkami na neho a na to, či to, čo sa stalo, bolo skutočné.
Plnila svoje povinnosti pohotovo a pokojne, ale po celú dobu mala pocit, že jej myšlienky blúdia k nemu a k tomu pohľadu, ktorý spolu zdieľali. Začínala rozumieť svojím pocitom ku Dracovi. Vedela určite, že počas tej chvíle musel tiež aspoň máličko z toho cítiť on k nej. Ale nebolo to tak nemožné? Boli nepriatelia! Mohol taký pocit prameniť z najhlbšej nenávisti? A nemala sa už Blaise Zabiniová uchádzať o takéto jeho pocity?
Hlúpa, hlúpa, nadávala si. Utiecť preč bolo hlúpe, mala zostať, aby to bagatelizovala! Takže sa Hermiona mučila tým, čo mu povedať na ich ďalšej schôdzke. Vysmeje sa jej? Bude sa uškŕňať? Čo ak si to všetko len predstavovala? Ako dlho sa mu mohla vyhýbať? Bol to už týždeň...
"Slečna sa nám stráca pred očami," šepkalo si služobníctvo medzi sebou, "chorľavie."
Mary bola veľmi znepokojená. Zdalo sa, že s každým dňom Hermiona vädne ako odtrhnutá ruža. Mary nežila tak dlho na svete bez toho, aby to nepoznala, a zdalo sa, že jediná choroba, ktorá toto mohla privodiť, bolo súženie srdca... ale bola to táto príčina? Zdalo sa, že srdce jej pani je ako z kameňa - žiaden pytač ho doteraz neroztopil, naozaj, toto bol najväčší žiaľ jej rodičov. Ale teraz, podľa toho ako Hermiona apaticky sedela pri svojom šití, ako vzdychala pri okne, či sa prehadzovala v spánku, Mária si myslela, že vidí známky srdcasúženia.
Mary bolelo tak vidieť Hermionu. Keby jej len mohla nejako pomôcť... Možno mohla vymyslieť niečo, aby ju povzbudila.
"Milady?"
"Áno, Mary?" odpovedala apaticky Hermiona.
"Viem voľačo o skvelej zábave, Milady... ale musíte odprisahať, že to nikomu nepoviete."
Hermionina zvedavosť sa prebudila a prikývla. "Prisahám."
"O dva týždne bude letný slnovrat, pani. To je magický čas, hlavne pre mladé devy ako ste vy."
"Čo naznačuješ?"
Mary stíšila hlas k šepotu. "Teraz o tom nahlas nehovoríme, ale staré svätojánske tradície prežívajú. Je to noc, keď mladé dievča môže poprosiť víly, aby pre ňu vyveštili jej skutočnú lásku. Existujú magické obrady, ktoré prežívajú, nevinná zábava, hoci sa na ňu cirkev mračí... a tá noc sa blíži. Ak vás sužuje srdiečko, letný slnovrat je vhodný čas ako urovnať tieto veci."
"Vy veríte vo víly?" Hermiona zistila, že tiež šepká.
"Ja som ich videla, vo Flindersovom lese za potokom, keď som bola mladé dievča. Ale nikdy viac som ich znova nevidela."
Hermiona sa usmiala. "Bolo to na Svätého Jána?"
Mary sa usmiala. "Áno. A bola to moja stará mama, ktorá mi povedala to, čo vám vravím ja. Pamätám si to dobre: Bola to Hester Abagnaleová, Mary Culdonová, Ruth Brenthurstová a ja. Vykradli sme sa v tú noc, napriek vôli našich rodičov... bežali sme do Flindersovho lesa. Pretože Ruth povedala, že tam videla vílí kruh."
"Z prašiviek (cz:pýchavky)?" (Maenea: http://eldar.cz/archeoas/stripky/5.html)
"Áno, a my sme si uvili vence a spievali staré riekanky. A potom sa to stalo."
"Čo?" teraz bola Hermiona fascinovaná. Nikdy sama nevidela víly, napriek tomu, že vedela, že existujú. Boli najnepolapiteľnejšie zo všetkých magických tvorov a dokonca ministerskí úradníci neboli jednotní v ich presnej podstate."
"Videli sme ich. Boli vysoké a jasné. Nie ako tie malé víly, o ktorých mi zvykla spievať mama... Stará mama mala pravdu, tieto boli ako skutoční ľudia a predsa neboli, pretože v ich očiach bolo svetlo hviezd. Videli sme ich, nuž... všetky okrem Hester Abahnaleovej. A nikdy nám potom neverila, hoci sme jej vraveli, že to je pravda. Keby nebolo našich vencov, trúfam si tvrdiť, že by nás uniesli do vílej zeme. Tie víly na nás roztúžene pozerali, a Ruth by bola odišla s nimi, ale Mary a ja sme ju zadržali."
"To znie fantasticky..." vydýchla Hermiona.
"Ale to nebol účel toho večera. Boli sme vtedy mladé devy a naša hlúposť mala väčší cieľ..." Maryina ihla sa zastavila, keď si spomenula na slová starej riekanky a začala ich opakovať...
"Mladá deva sa vykradla dverami chalúpky,
a červenala sa, keď hľadala mocné bylinky;
Ty, strieborná svetluška, Ó, požičaj mi svetla,
musím dnešnej noci nazbierať tajomného láskavca,
zázračnú bylinu, ktorej list rozhodne,
či zo mňa na budúci rok nevesta bude..."
"A svetluška priletela
so svojím strieborným ohňom,
a zaiskrila a ožiarila
noc Svätého Jána
a čoskoro mladá deva
svoj uzol lásky zaviazala." Dokončila Hermiona.
"Poznáte to, milady?" spýtala sa prekvapene jej slúžka.
Hermiona prikývla, "ale to je stará, skoro zabudnutá nepravdivá riekanka. Je to len pre deti."
"Nie je to tak, Milady," povedala Mary, oči jasné. "Všetky sme nazbierali v tú noc sväté byliny a o čom sme snívali, keď sme ich mali pod vankúšom? Prečo Hester Abagnaleová snívala o Jozefovi Smithovi a naozaj, dnes je pani Smithová. Mary a Ruth nikdy nepovedali, o čo sa im snívalo, ale obe sú teraz šťastne vydaté."
Mary si vzdychla. Hermiona si pomyslela, že vyzerá smutne.
"Ja som nesnívala o nikom tú noc, až na mladé dievčatko s tvárou ako ruža, ktoré sa smialo v mojom lone... a kvôli tomu," Mary sa otočila a znova začala upratovať, "...na ďalší rok lord a Lady Grangerovci hľadali pestúnku pre ich jediné dieťa, dcéru, a potom som prišla k vám. Áno, boli ste to vy, Hermiona - môžem byť stará slobodná dievka, ale je to môj osud."
"Mary, si mi drahá ako matka," Hermiona sa jemne dotkla líca starej ženy. "Kvôli čomu mi toto vravíš?"
"Pretože sa blíži svätojánska noc. A vy ste mladá deva v osemnástom roku. Použite zdravý rozum, Milady."
"Mary, ďakujem ti. Ale neverím v také obrady."
Mary pokrčila plecami a vrátila sa k vytrepávaniu Hermioninej bielizne,.
"Len som si myslela, že vám odovzdám niečo, v čom by ste pokračovali, Milady."
Hermiona sa zasmiala. "Keby nás počul otec Lorenzo!"
Mary sa zatvárila znepokojene. "Nesmiete vydať ani slovíčka."
Hermiona sa uškrnula. "Neprezradím, na moju česť."
Keď Hermiona sledovala, ako jej slúžka pobehuje po izbe a napokon odišla, nemohla si pomôcť, aby nebola zaujatá tým, ako také staré anglické zvyky mohli prežiť napriek najlepšej snahe cirkvi. Slová otca Lorenza jej znova prišli na myseľ, pretože Boh nám nedal dušu strachu, ale sily, lásky a zdravého rozumu. Ale tiež si spomenula na mágiu letného slnovratu, 'ty, strieborná svetluška, Ó, požičaj mi svoje svetla, musím dnešnej noci nazbierať tajomného láskavca..."
Celá tá skoro zabudnutá riekanka, ktorú sa učila v Histórii mágii, bola pre ňu teraz skutočná. Keby len profesor Binns mohol vidieť, čo teraz prežíva! Pravdepodobne by ju nechal napísať o tom esej...
Staré Anglicko a víly... boli vtedy aktívnejšie než v budúcnosti? A prečo? Mary a jej priateľky ich ľahko videli, a predsa, v budúcnosti, najlepší úradníci ministerstva, ktorí obkolesili kruh z prašníc počas svätojánskeho večera v nádeji, že zdokumentujú víli ľud, sa nevrátili o nič múdrejší.
Počkať minútku.
Kruh z prašníc?! Vílí kruh?
Víly znamenali vílie kruhy a vílie kruhy znamenali... papradie. Papradie! Potrebovali ho nazbierať na Svätého Jána! Mohlo byť možné, že nejaké rástlo tak blízko pri Flindersovom lese? S previnilým trhnutím si Hermiona uvedomila, že počas posledného týždňa nevenovala téme návratu do svojho času priveľa myšlienok. Myseľ mala naplnenú inými vecami. Letný slnovrat bol vzdialený len dva týždne - teda musia nájsť to papradie predtým. A okrem toho tam boli ochranné kúzla, ktoré útočili na cudzincov, nebolo bezpečné byť v blízkosti vílieho ľudu počas slnovratu.
Nemohla strácať už viac času. Bez ohľadu na to, čo cítila k Dracovi, musela mu to povedať. Hermiona sa ocitla v úzkej kamennej chodbe, ktorá viedla k malým bočným dverám. Ruky sa jej chveli, keď otvorila závoru a vyšla von.
******************************************
"Milady?" spýtal sa Hibbings, prekvapený, že vidí dámu na vonkajšom nádvorí.
"Kde je Malfoy?" spýtala sa jasne.
Hibbings sa zatváril zmätene. "Ten mladý darebák? Pracuje na novej stodole."
"Priveď toho chlapca ku mne."
Hibbings prikývol a prihrbený kráčal k novej stodole. Hermiona začala panikáriť pri pomyslení, že uvidí Malfoya. Toto bola chyba, nebola ešte pripravená vidieť ho. Čo ak ten okamih, ktorý prešiel medzi nimi, všetko zhoršil?. Čo ak ju považoval za blázna? Mohla počuť jeho posmešný hlas vraviaci: Prečo sa mi vyhýbaš, Grangerová? Ako stála a nervózne si uhládzala záhyby na zelených šatách, uvedomila si, že sú to tie isté šaty, v ktorých ju videl pred skoro troma týždňami.
Hibbing sa vracal, chudý a vysoký chlapec za ním. Boli celkom ďaleko... potom, skôr než si to uvedomila, bol pred ňou.
Hermiona mala pocit, že omdlie a jej hlas bol škrekľavý, keď prepustila Hibbingsa. Ešte sa nestretla s Dracovým pohľadom. Stál pred ňou, presne ako si ho predstavovala?
Ani jeden neprehovoril.
Toto je smiešne, pomyslela si Hermiona. Pokúsila sa niečo povedať, ale hlas sa jej zasekol na ceste von. Pomaly zdvihla oči k nemu. Toto mohla urobiť, mohla sa mu postaviť.
Draco sa cítil neuveriteľne nesmelo. Čo ak ten okamih, ktorý medzi nimi prešiel, všetko zhoršil? Čo ak ho považovala za blázna? Mohol počuť jej panovačný hlas vraviaci: Čo si si myslel, Malfoy?
Celý týždeň nepremýšľal o ničom inom. Čím viac sa snažil zahnať tie pocity, tým viac ho zaplavovali. Cítil, ako sa jeho odhodlanie láme... boli tu, päťsto rokov v minulosti, s najmenšou možnosťou návratu do budúcnosti... nech sú prekliate krvné línie. Tak prečo, keď už mal všetko v hlave zrovnané, tu stále stál zarazený ako Neville Longbottom, keď mu Snape na Elixíroch kládol otázky?
Jeho oči sa stretli s jej.
Mal šialené nutkanie natiahnuť sa a dotknúť sa jej, ale Hibbings sa ťarbal neďaleko. Netúžil po ďalšom bičovaní. Er... čo mohol povedať, aby jej ukázal, že je stále chladný, sebaistý Draco Malfoy? Stovka duchaplných vecí mu prebehla mysľou.
"Chýbal som ti?" spýtal sa nakoniec.
Čo za hlúposť si to povedal, Draco! Pri Merlinovej brade, zmaž ten úškrn zo svojej tváre. No tak, tvár sa chladne... zúrivo... si pánabeka slizolinský princ... Ale Dracove svaly sa zasekli do trvalého úškrnu. Bolo zvláštne, ako stratil kontrolu väčšiny svojich psychomotorických schopností, keď bola nablízku.
Hermiona cítila, ako z nej spadlo napätie. Zaslúžil si tento hlúpy, rozškerený farmár týždeň trápenia?! Hermiona Grangerová, si ty hlúpe dievča!
"To nie ja sa tu škerím ako šašo." Povedala a pohodila vlasmi.
Draco vynaložil obrovské úsilie, aby strhol kútiky svojich úst nadol. Obaja si vydýchli, keď zistili, že dokážu stále viesť normálny rozhovor v blízkosti toho druhého, napriek tomu, čo sa stalo.
"Tak čo sa deje, Grangerová? Nevidel som ťa celú večnosť."
"Zaneprázdnená. Rodičia sú preč, pamätáš. Musím viesť celé toto miesto."
"Zábavné, že si taká... rozkazovačná."
"Počúvaj," povedala Hermiona. "Je tu príliš veľa ľudí a nemôžeme sa teraz porozprávať. Je tu papradie - vo Flindersovom lese za tvojou chatrčou."
Dracove oči sa roztvorili. "Si si istá? Ako to vieš?"
"Teraz to nemôžem vysvetľovať. Ale som si poriadne istá. Tento týždeň ťa v jeden večer navštívim a pôjdeme ho pohľadať."
"Skúsim ho predtým pohľadať aj sám."
Hermiona prikývla. "Uvidíme sa."
Bola taká nádherná, ako si pamätal. Toto boli tie zelené šaty, ktoré mala na sebe, keď na ňu prvý raz spočinuli jeho oči v minulosti. Ten okamih bol zafixovaný v jeho hlave - ako sa pozrel nahor od záhonu byliniek a zbadal ju, ako sa na neho pozerá so šokovanými, karamelovými očami.
Týždeň bez toho, aby ju videl, bol pre neho hrozný. Predstavoval si, že ho ignoruje a že ľutuje, čo sa medzi nimi stalo v tú noc. Začínal byť taký zúfalý, aby ju znova videl, len sa uistiť, že je všetko v poriadku, že ho dokonca napadlo vkradnúť sa na zámok.
Teraz stála pred ním, živá, nehnevala sa na neho, neľutovala... povedz niečo, Malfoy, ty ohromné trdlo, ťuťmák... snažil sa... bol tak blízko...
"Malfoy?" spýtala sa zvedavo. Zrazu zmrzol. "Malfoy, povedala som zbohom. Ahoj... si tam?"
"Áno... uh... Uvidíme sa čoskoro..." povedal konečne. Ale tentoraz musel mať posledné slovo. Naposledy to nechal ujsť, nezadržal tú chvíľu. Cítil, že toto je ďalšia šanca a on ju musí využiť. "... Hermiona."
Otočil sa a náhlil sa k novej stodole.
Hermiona bola taká šokovaná, že nemohla uveriť svojim ušiam. To slovo znelo na jeho jazyku tak čudne, že ju rovnako mohol nazvať 'Voldemortom'. Pomaly sa otočila a vrátila sa na zámok.
O pár hodín neskôr, počas večere, Hermiona odložila lyžicu s nožom a prestala žuť. Nikto zo služobníctva si to nevšimol - Audley a Fanhope boli zaneprázdnení s podriadenými. Napila sa vody a prečistila si hrdlo. "Drraaco," povedala potichu. Potom znova, "Draaco".
Tretí pokus bol dokonalý.