Preklady fanfiction Harryho Pottera

12. Zopakovanie histórie

Keď otvoril oči, bola tma.

Čiastočne na ňom ležala, rukou ho pohládzala na hrudi. Hlboko spala.

Najprv si nedokázal spomenúť, ako tu skončila, ale postupne mu pamäť začala fungovať. On ju o to požiadal!

A ešte lepšie, ona mu vyhovela. V jej činoch nebol žiaden výsmech, len čistá láskavosť.

To dievčisko ho totálne vytáčalo. Bola príliš dokonalá pre svoje vlastné dobro a doteraz príliš ľahko dôverovala ľuďom. Ako mu mohla tak prekliato dôverovať?

Mohol by ju zneužiť. Asi by to v súčasnom stave nezvládol, ale to tú hrozbu neodstránilo, však? Dôverovala každému slizolinskému polosmrťožrútovi alebo dovolila, aby sa jej úsudok zahalil len pri ňom? Bude jej musieť vynadať za to, že je také blbé decko.

Ale práve teraz sa chcel len utopiť v pocite rúk okolo neho.

Bola taká nádherná; každý jej kúsok bol tak veľmi odlišný od akéhokoľvek dievčaťa, čo kedy stretol. Bola tvrdohlavá a vybavená úžasným dôvtipom a mala viac odvahy než armáda aurorov. Hermiona Jean Grangerová, muklorodená čarodejnica, bola jeho skazou a záhubou. Už bol krvizradcom. Nikdy sa nemohol vrátiť domov, nie po tom, čoho bol jeho otec len pred pár dňami svedkom na chodbe. Snom Luciusa Malfoya nebolo vidieť jediného syna držať sa za ruky so špinavým stvorením ako humusáčka a k tomu ešte priateľka Harryho Pottera.

Keď uvažoval o otcovi, mal pocit, že jeho srdce je jedna dutá rana. Znamenalo to, že už nikdy neuvidí svoju matku. Za krátku chvíľu, keď sa ich Lucius pokúsil zabiť, stratil takmer všetko. Keby Potter nezasiahol, keby nebol tým prekliatym hrdinom akým vždy, jeho vlastná hlava by teraz visela na stene otcovej študovne. Na to, aké možné osudy čakali na Hermionu, nechcel ani len pomyslieť.

Draco sa trošku pohol, tak by videl na jej tvár, mierumilovnú a pokojnú, keď spala. Vážne stála za všetky tie problémy?

Vzdychol si, sťažka si ľahol na vankúš, snažil sa uniknúť realite najlepšie ako vedel. Toto nebolo dobré. Teraz bola pri ňom tak blízko, tak veľmi blízko. Srdce jej udieralo rovnako ako jeho. Jej krv bola rovnaká. Jej pokožka, jej vlasy, jej sny, jej myšlienky... Otec mu klamal. Celý svoj život musel počúvať tieto lži. Boli to rovnakí ľudia, muklovia. Ak ste ich bodli nožom, krvácali. Ak ste ich pobozkali na líce, začervenali sa.

A on to vedel. Bolo to niečo, čo si niesol vo svojom vnútri, ukryté. Jeho tajomstvo. Časť z neho vždy vedela, že muklovia sú úplne rovnakí, že sú to ľudia so srdcami, ktoré milujú a nenávidia s rovnakou vášňou.

Hrozilo, že ho zaplavia spomienky, tie, ktoré zatlačil do úzadia, uzamknuté niekde hlboko v jeho bytosti. Stále ich zadržiaval vzadu, ale tá stena sa rozpadala, umožňovala preniknúť tým nechceným tieňom minulosti. Zapĺňali ho strachom a agóniou, ale tiež túžením. Chcel byť znovu celý, niečo, čo nikdy nezažil. V skladačke, ktorá vyformovala osobu menom Draco Malfoy, bolo tak veľa zlomených kúskov. Ohromovalo ho, že je schopný takmer normálne fungovať, napriek tomu, že jeho mozog bol tak dôkladne zmrvený všetkými, ktorí ho mali milovať - vrátane neho samého.

Láska, čo to vôbec bolo? Mohol niekedy milovať? Mohol niekedy milovať ju? Stiahlo mu z toho hrdlo, to pomyslenie, že bude niekoho ľúbiť, veriť niekomu dosť na to, aby spustil svoje ochrany. Láska. Nikdy ju nezažil. Áno, matka ho milovala, pravdepodobne stále miluje, ak je dosť pri zmysloch, aby si na neho spomenula, ale to je očakávaný druh lásky. Buď takýto a ja ťa budem milovať. Urob toto a ja budem na teba hrdá. To nebolo nesebecké.

Dokázal by ho niekto nesebecky milovať? Dokázal by to on?

"Si hore?" ozval sa pritlmený hlas blízko pri jeho pravom uchu.

Vyplašilo ho to, jej nežný hlas a to, aký v ňom vyvolal pocit. Bolo neuveriteľné, aké príjemné bolo s niekým sa prebudiť. Ale práve teraz jej nebol pripravený čeliť, nie takto, nie po tom všetko. Potreboval premýšľať, potreboval byť osamote.

Pokúsil sa vyrovnať dýchanie, ako keby stále spal. Nútil svoje svaly, aby sa uvoľnili, kým napínal sluch po akomkoľvek zvuku, ktorý vydala ona.

Prosím, znova zaspi.

"Predstieraš, že spíš."

Draco sa usmial nad tónom jej hlasu, ktorý mal hravý nádych, ale stále dokázal znieť pomerne ospalo. Prečo musela byť všetkým, čo mal rád?

"Tebe niekedy niečo ujde?" spýtal sa, zámerne naťahoval slová, kupoval si čas. Teraz už určite nezaspí. Bude ho otravovať otázkami a víriť tie čudné a nekontrolovateľné emócie v jeho vnútri. Spôsobovala tak veľa komplikácii.

Hermiona sa podoprela na lakti, pozrela sa mu do očí, a odpovedala, veselosť vpísaná v celej tvári. "To sotva. Nevolajú ma génius pre nič za nič."

Bolo také ľahké byť s ňou takýto. Bola taká úprimná, nie ako všetky tie slizolinské dievčatá, ktoré sa od neho vždy snažili niečo získať. Hovorila, čo si myslela; jednala na základe svojich skutočných pocitov, nikdy nezradila človeka, ktorý ju počúval.

Bez zámeru, aby sa medzi niečo zmenilo, jej zotrel z líca jednu tvrdohlavú mihalnicu - ale to všetko zničilo. Prebývali v takej priateľskej atmosfére, ale teraz sa od neho odtiahla, vydesená možnosťami takéhoto jednoduchého dotyku. Mohol jej to vidieť v očiach, to zdvihnutie ochranných stien, aj keď sa vôbec nepohla.

Doriti.

Chcel to napraviť, dať to do poriadku, dajako to vziať späť. Nechcel, aby na neho takto pozerala, ako keby chcela zúfalo uniknúť a myslela len na to, ako to spraví. Chcel, aby sa to príjemné priateľstvo vrátilo. A po prvý raz vo svojom živote urobil niečo len preto, aby sa iný človek cítil lepšie.

Zatvoril oči a uvoľnil sa, nechal ľavú ruku - tú, ktorou len pred chvíľou pohladil jej líce - klesnúť na mäkký matrac pri svojom boku v nádeji, že to gesto bolo súčasne upokojujúce aj sľubujúce. Potom veľmi potichu povedal: "Mala si niekedy pocit, keď chceš zastaviť čas a zostať na jednom mieste naveky?" Malo to vyznieť ako bezvýznamná otázka, mala sa z nej cítiť znova bezpečne, ale dajako sa to zmenilo na niečo hlbšie. V duchu zastonal.

K jeho prekvapeniu cítil, že si ľahla vedľa neho, hlavu si oprela o jeho plece. Kedy prekonali tú trápnu fázu, keď neviete, ako byť v blízkosti toho druhého? Nemal potuchy.

Vzdychla si a on mohol takmer vycítiť ten úsmev, ktorý zotrvával v kútiku jej úst. "Hmmm...." začala. "Často mám ten pocit, keď som sama a čítam." Odmlčala sa, trochu dotknutá odfrknutím, ktoré nedokázal potlačiť.

"Nesmej sa mi. Viem, čo si myslíš, ale nie je to tak. Nie je. Je to len tým že keď čítam a celý hrad bzučí energiou, magickou a duševnou, a nie je treba niečím byť... Som tam len ja, tie slová a všetko zapadá na správne miesto - je to dokonalé."

Hrala sa rohom prikrývky. "Myslíš si, že je to hlúpe?" zašepkala.

"U Merlina, nie." Odpoveď bola príliš rýchla, odhaľovala príliš veľa z jeho vlastných emócii, ale nemohol si pomôcť, nie pri tomto dievčati.

"Chcem povedať," vysvetľoval ďalej, "je to ten najlepší druh osamelosti - keď sa cítiš spokojná sama so sebou." On sa nikdy takto necítil. Vždy potreboval iných ľudí, aby mu povedali, že má cenu a dokonca vtedy si pripadal bezcenný. Hlboko vo vnútri si vždy pripadal bezcenný.

Pritúlila sa bližšie a potichu zamrmlala. "Vadilo by ti, kebyže znova zaspím? Vieš, že som bojovala s obrovským jedovatým hadom."

Teraz mohol skutočne cítiť jej úsmev.

Nič nepovedal, ale po minúte či dvoch sa jej dýchanie spomalilo a on cítil, ako sa jej telo pri ňom uvoľnilo. Skutočne mu dôverovala. Verila, že by jej nikdy neublížil. A on zúfalo chcel, aby to bola pravda. Chcel s istotou vedieť, že na ňu nikdy znova nezdvihne ruku. Ale ako si mohol byť istý? Voldemort do neho vložil nejakú príšeru. Jeho otec ho naučil nenávidieť. Všetci jeho priatelia boli budúci smrťožrúti, ktorých učili, že Temná mágia je niečo senzačné a jediná vás spraví mocnými. Bolo niečo v jeho živote dobré? Urobil vôbec niekedy niečo, čo by sa len vzdialene mohlo nazvať čistým?

Jediná vec, na ktorú si dokázal spomenúť, bola poškvrnená príšernými dôsledkami.

Pokúsil sa prehltnúť tú bolesť, ale bolo to nemožné. Už ho tie spomienky začali prenasledovať, napriek tomu, že urobil všetko možné i nemožné, aby ich zničil. Ako si môžete spomínať na spomienku, ktorú ste zničili spolu s mysľomisou?

Bol si istý, že to bola jej chyba. Našla v ňom toho malého chlapca. Rozprávala sa s ním; niečo spolu zažili. Bola taká dotieravá.

Podráždený dvakrát buchol hlavou do vankúša. Prečo musel cítiť tak veľa? Keby bol viac po otcovi, nebol by v tejto situácii. Bol by sa teraz pripojil k radom smrťožrútom, pyšný a zasluhujúci si to. Temný pán by ho privítal... nebol by ho zmenil na zbraň.

U Merlina!

Spomenul si. To leto. Trhač duše bol test, ale on v ňom zlyhal. Bojoval voči nemu. Nechcel byť otrokom, nie týchto ľudí, nie Temného pána, nikoho. Bojoval, aby tú beštiu zo seba dostal. Tak veľmi to bolelo. Požieralo to jeho spomienky, jeho sny a myšlienky. Malo to v sebe celé jeho vnútro. A on, Draco Malfoy, ho zničil, zničil jedného z mazlíčkov Temného pána. Keď to nebolo v jeho vnútri, bol to len malých chrobák a on ho zašliapol. Nejako sa oslobodil z reťazí a postavil sa. A oni na neho civeli, šokovaní a nazúrení. Dokonca jeho otec.

Ale Voldemort zastavil ich útok, postavil sa medzi svojich služobníkov a toho, kto mu vzdoroval. A povedal: "Sľubné, veľmi sľubné." Potom všetko sčernelo.

Bol zbraňou? Mohla to byť pravda? Bol by to jeho otec dovolil?

Zovrel Hermionu silnejšie, keď tie myšlienky a spomienky sa pomiešali a hnali sa ním, vyvolávali v ňom triašku. Zničí ich všetkých? Čo ho spustí? Čo sa s ním stane potom? Mohol ho niekto zachrániť? Zachrániť ostatných?

Teraz namáhavo dýchal, jeho telo oťaželo šokom a brnela mu pokožka. Chystá sa všetkých zabiť? Dokonca Hermionu?

Prosím nie.

Myseľ mal rozpadnutú na kúsky, každé vlákno jeho bytosti mlčky kričalo. Musel sa dostať preč. Musel opustiť Rokfort. Musel uniknúť nevyhnuteľnému osudu.

Okamžite!

Draco pohol opatrne rukou pod Hermioniným telom a takmer nežne okolo nej pozastrkával prikrývky, potreba udržať ju v bezpečí ho takmer zmohla.

Prosím, nech ti neublížia.

Šokovaný si uvedomil, na čo myslí, keď ukročil od postele. Vážne mu na nej záležalo viac, než vôbec tušil.

Potom utekal, letel, strach ho nútil bežať rýchlejšie. Nemal žiaden plán, nemal potuchy kam ísť alebo čo robiť. Jediné, na čo dokázal, myslieť bolo: Odíď, odíď. Odíď.

Ani sa nedostal von z hradu, než mu bol niekto v pätách, naháňal ho, pokúšal sa ho udržať tam, kde boli všetci ostatní - tam, kde by mohol ublížiť ľuďom. Musel sa snažiť, aby zadržal vo vnútri výkrik frustrácie. Nechápali. Nebol dosť silný, aby s tým bojoval.

"Draco, stoj!" Bol to profesor Snape zo všetkých ľudí. Bol to smrťožrút; samozrejme, že ho tam chcel udržať.

A časť z neho chcela, aby ho Snape dostihol.

Nechaj ich, nech ma využijú.

Ale časť, ktorá bola silnejšia, stále utekala, udržiavala odstup.

"Petrificulus Totalus!"

Nohy mu stuhli a cítil, ako padá dole schodmi. U Merlina, ako nenávidel mágiu. Ten bastard mohol aspoň počkať, kým nebude na pevnej zemi.

Kroky sa ozývali na schodisku a potom cítil, ako ho niekto zdvihol. Ani nebol vydesený. Snape mu mohol vymazať pamäť, mohol z neho spraviť použiteľný nástroj, ale už mu to bolo jedno. Skončil s nimi všetkými!

"Takže si si spomenul," vyhlásil Snape namiesto toho, aby ho preklial alebo mu ukradol spomienky. Zarazený Draco sa pozrel svojmu kedysi obľúbenému profesorovi do očí, videl len obavy a niečo dokonca hlbšie. Bola to ľútosť? Severus Snape si kvôli nemu robil starosti? Čo sa dialo? S istotou vedel, že ten chlap je smrťožrút. Jeho otec mu to povedal. Dumbledore bol blázon, že mu veril.

Draco sa nepohol, ale oči mu horeli. Ako sa mu opovažujú toto urobiť?

"Finite Incantatem," zamrmlal profesor Snape  a pustil ho, keď účinky kúzla pominuli.

Draco tam stál, čelil mužovi, ktorého kedysi zbožňoval.

"Dajte mi dočerta pokoj!" vykríkol, predklonil sa s rukami na kolenách, nevyrovnane dýchal. "Dajte... dajte... mi... pokoj." Videl pred očami čierne bodky a vedel, že stráca vedomie. To nemohol. Musel sa odtiaľto dostať. Musel utiecť.

"Draco-" začal Snape, ale chlapec ho prerušil.

"Mlčte! Nechcem od vás nič počuť. Boli ste tam!" Odmlčal sa, aby sa trasľavo nadýchol. "Boli ste tam. Videli ste to a nič ste neurobili. Presne ako môj otec. Nič ste neurobili." Zrútil sa na kolená, zúfalstvo sa zmocnilo jeho srdca a mysle.

"Nič ste neurobili, aby ste to zastavili."

Snape si kľakol a chytil ho za plecia. "Nemohol som. Vojna ma potrebuje viac..."

"Viac než ja, to myslíte. Ja som postrádateľný, však? Bezcenný," zasyčal pomedzi zuby. Zradili ho, tí, ku ktorým vzhliadal celý svoj život. Vzali si jeho oddanosť, vzali si jeho uznanie a napľuli na to. Spravili z neho väzňa v jeho vlastnom tele.

A teraz bol nakoniec otrokom, bábkou svojho pána.

"Nie! Sklamal som ťa, ale nevedel som, že začnú tak skoro so zasvätením. Nevedel som, že ťa tomu Lucius vystaví skôr, ako budeš plnoletý. Nevedel som. Je mi to ľúto." Objal chlapca bez akýchkoľvek rozpakov, vedel, že neexistovalo nič, čo by mohol urobiť, okrem toho pokúsiť sa, aby si Draco uvedomil, že mu na ňom záleží. Musel toho chlapca presvedčiť, že urobia všetko, aby ho odteraz udržali v bezpečí.

"Naserte si!" Draco staršieho muža odtlačil, tvrdo ho udrel, najprv na čeľusť a potom všade, kam dokázal namieriť úder. "Vy ste to vedeli! Vy ste to kurva vedeli! Nasrať na vás!"

Snape neurobil nič, aby ho zastavil. Prijal všetok jeho hnev, nechal Draca úplne sa vyčerpať, a keď chlapec nakoniec odpadol, neexistovala časť jeho tela, ktorá by nebolela. Nebolo veľmi múdre, aby ho takto zasiahol, ale občas nebol veľmi múdry muž. Pripadalo mu to ako správna vec.

Zdvihol chlapca v bezvedomí zo zeme a vydal sa k nemocničnému krídlu. Dúfal, že sa Hermiona ešte neprebudila. Musela byť silná dosť na to, aby zvládla zajtrajšok, obe tie deti museli byť.

"Čo sa stalo?" spýtal sa profesor Dumbledore, keď sa vynoril z tieňa jedného z pilierov pri stene, aby kráčal vedľa neho. S obavami sa pozrel na chlapca. "Spomenul si?"

"Áno, nanešťastie," unavene odpovedal Snape. "Je to príliš skoro. A nemal by byť sám."

Dumbledore na chvíľu stisol profesorove plece. "Je mi to ľúto. Mal som na toto myslieť. Bolo zrejmé, že kóma mala niečo spoločné s tými spomienkami. Len sa mi uľavilo, že ich oboch vidím nažive, aby som si uvedomil dôležitosť tých udalostí."

"My všetci sme," s ľútosťou odvetil Snape a po krátkej pauze sa spýtal. "Kde je Amadeus?"

Dumbledore sa na neho pozrel, prekvapený zistil, že v jeho tvári nie je žiaden odpor. Nakoniec povedal: "S Hermionou. Chráni tieto deti aj pred vonkajším svetom aj pred nimi samotnými. Bez neho by mohol Draco utiecť k svojej záhube. Bol tým jediný, kto rozmýšľal aspoň trochu súvisle." Zhlboka si vzdychol než pokračoval. "Tento týždeň bol vyčerpávajúci pre nás všetkých. Ten útok nás zoslabil a je len otázkou času, kedy to skúsia znova. Tentoraz si prajem, aby sme boli pripravení."

Profesor si slabo zasmial. "Nebuďte taký skromný. Aj vy ste na nich dozeral. Zazrel som fénixa."

Ten zvuk u Dumbledora vyvolal úsmev. Áno, starého priateľa oklamať nemohol. "Nepovedz mu to," zašeptal.

"Nemajte obavy, nepoviem. Môže mať svoju mimoriadnu chvíľku. Tak či tak som príliš starý, aby som súťažil, kto ďalej doští."

Stále s úsmevom Dumbledore dodal. "Ale on nie je. Pamätaj na to."

Prešli zvyšok cesty v pohodlnom mlčaní, obaja premýšľali o spôsoboch, ako pre tých dvoch hlavných prefek všetko uľahčiť. Budú to pre všetkých príšerne ťažké skúšky.

Keď sa dostali do kráľovstva madam Pomfreyovej, uľavilo sa im, keď zistili, že Hermiona ešte stále spí a Amadeova mocná postava na ňu dáva pozor.

Snape položil Draca na posteľ vedľa Hermiony a potom sa pomerne zmätený spýtal: "Nenechali sme naposledy na tejto posteli ju?"

"Áno, myslím, že sme nechali." Dumbledore nedokázal celkom zatajiť veselosť vo svojom hlase a majster elixírov sa na neho podráždene pozrel a zavrčal. "Viete, že nič z tohto neschvaľujem."

"Som si celkom istý, že nie," vecne vyhlásil riaditeľ. "Ale nemyslím si, že máš čo v tejto veci povedať."

Na sekundu sa zdalo, že bude profesor Snape viac naliehať, požadovať odpovede a riešenia, ktoré nespočívali v nápade spojenia fakúlt Slizolinu a Chrabromilu. Mal chuť zavrčať, ale potom dospel k záveru, že je skutočne príliš starý, aby sa choval ako sedemnásťročný slizolinčan. To by mal nechať Dracovi Malfoyovi."

Využil chvíľku, aby sa upokojil a potom povedal: "Čo máme teraz robiť? Nechať ich tu a počkať, až sa to stane znova alebo sa striedať pri strážení ich postelí?"

Amadeus si ho prezrel uštipačne od hlavy po päty. "Ty by si mal ísť do postele. Vyzeráš, ako keby ťa práve zmangľovala rozzúrená mantichora."

Oj drahý, pomyslel si Dumbledore, a potom, skôr než nazúrený majster elixírov mohol vyletieť na svojho kolegu, oznámil: "Fénix tu zostane a udrží ich oboch v pokoji až do rána. Všetci by sme si mali pospať - samozrejme okrem Poppy. Máme zajtra dlhý deň. Nesúhlasíte, gentlemani?" Neposkytol im žiaden priestor na dohadovanie sa a čoskoro mierili von z nemocničného krídla a k svojim vlastným spálniam. Tie deti budú v bezpečí, minimálne na noc.

A nakoniec prišlo ráno, nadvihlo závoj temnoty, pohladilo ich tváre teplom a svetlom.

Slnečné lúče boli príjemné na jej pokožke, vyvolali jej úsmev skôr než otvorila oči. Bola nažive, a rovnako bol Draco. Obaja budú v poriadku.

"Načase," zavrčal chlapčenský hlas. Bol zreteľne Dracov a hoci to povedal pohŕdavým hlasom, mohla sa len zasmiať, keď ho začula.

"Ty!" Otočila sa tvárou k nemu, posadila sa. "Ty šťastlivec jeden slizolinský. Nie každá chrabromilčanka by za tebou bežala na koniec sveta a spiatky. Si mojím dlžníkom." Zoskočila z postele a posadila sa na jeho, uchmatla mu jedlo z podnosa.

"Hej!" Pokúsil sa jej zabrániť v krádeži jeho jedla, ale skončil jedine s maslom vo vlasoch.

"Hej!" Teraz znel ešte viac urazený.

"Si vždy ráno takto výrečný?" spýtala sa s úsmevom a potom sa posadila na okennú rímsu za Dracovou posteľou, aby zjedla krajec chleba. "Och, odtiaľto sa dá vidieť Zakázaný les. Z diaľky a výšky vyzerá menej nebezpečne. Uvažujem..." Oprela si čelo o sklo, cítila novembrový chlad.

"Si vždy ráno takáto hyperaktívna?" zamrmlal si pod nosom.

"Čo si povedal?" roztržito sa spýtala Hermiona, dýchla na sklo a napísala niečo, čo Draco nemohol vidieť. Bol si poriadne istý, že ju ani nechcel sledovať.

"Nič."

Dramaticky si vzdychla a potom sa otočila, aby sa na neho pozrela. "Dumbledore niečo plánuje. Využíva nás."

Vyzerala zádumčivo, predchádzajúca veselosť jej zmizla z očí a postavy. S ňou to nejako vždy bolo o úprimnosti. Nasledovala svoju vlastnú pravdu, vždy skutočnú, vždy pripravenú čeliť tomu, čo sa pred ňu postavilo, či to boli obrovskí hadi alebo šialení malí chlapci ako on. Bola zvláštna.

Na oplátku si vzdychol. "Ja viem."

Prekvapená vydýchla, pozrela sa mu do očí. "Nemyslela som to v zlom význame."

"Ja viem."

"Prestaň to hovoriť. Ja viem, že vieš, ty prekliaty jasnozrivý blb. Harry mal pravdu. Vidíš príliš veľa tými tvojimi prenikavými šedými očami," vykríkla, znela celkom nahnevane.

Draco sa usmial. "Dúfam, že nepovedal, že mám prenikavé šedé očí. Začnem sa veľmi báť, ak sa niektorý z tvojich priateľov rozhodne zamilovať do môjho neodolateľného výzoru."

Hermiona sa na neho pozrela s naprostým ohromením, ale potom sa rozosmiala, nedokázala vôbec udržať vážnu tvár. Keď si predstavila Harryho, ako slintá nad Malfoyom, prehla sa v páse a smiala sa ešte silnejšie. Nemala pochyby, že by ju Harry preklial len za to, že si to vôbec predstavila.

"Čo je? Myslíš, že nie som dosť príťažlivý?" Stále sa usmieval. "Myslíš, že sa mi nedostali pochybné návrhy rovnakou mierou od chalanov ako od báb? Nuž, tak sa mýliš, moja drahá."

"Oh, ja ti verím. U teba verím čomukoľvek, Draco Bellator Malfoy." Znela takmer vyzývajúco, keď sa nahla dopredu, dychtivá vidieť jeho reakciu.

Draco na ňu dlho hľadel, než sa veľmi potichu spýtal: "Ty si stále to meno pamätáš?" Začervenal sa, ukryl si tvár v dlaniach. "Nenávidím to meno," zamrmlal. Nedokázal si spomenúť, kedy sa cítil trápnejšie. Nikdy nikomu nepovedal svoje druhé meno. Bolo to najhlúpejšie meno na svete a on preklínal sprostého predka, po ktorom zdedil to príliš ženské meno.

Zachichotala sa. Tá prekliata chrabromilčanka sa skutočne na ňom smiala.

Vycítil, že sa k nemu priblížila, posadila sa na posteľ, dotkla sa jeho predlaktia a stiahla mu ruku z tváre. Potichu, stále s úsmevom, povedala: "Je to dobré meno. Vieš, čo znamená, však?"

"Draco? Vlastne to znamená aj had aj drak. Myslím, že je to pre mňa dobré meno." Zovrel podnos, ktorý mal v lone, aby mal čo robiť s rukami. Z nejakého čudného dôvodu už Hermiona nemala zmysel pre osobný priestor. Posadila sa blízko k nemu tak ľahko, ako objímala Rona s Harrym. Bolo to trochu znepokojivé.

Jej úsmev sa ešte rozšíril, keď vysvetľovala. "Nie, Bellator. Znamená to bojovník. Celé tvoje meno je Dračí bojovník. Myslím, že sa ti hodí. Máš tak veľa bitiek za sebou a pred sebou. Je to dobré meno, silné meno. A som si istá, že mu dostojíš."

Ten kompliment bol tak náhly a tak úprimný, že nemal žiadnu možnosť neprijať ho. Bol by sa zakoktal, kebyže prehovorí. Mala nadanie spôsobiť, že sa cítil celkom zraniteľný a nanešťastie, on voči nej nemal žiadne ochrany. Mal skutočne šťastie, že bola dobrým človekom, inak by bol za posledných pár mesiacov svedkom niekoľkých veľkolepých roztrhaní jeho vznetlivej dušičky - v každom prípade na trochu inej úrovni než teraz.

Nedbalo sa oprel o vankúše a vyhlásil. "Nuž, samozrejme, som čistokrvný čarodejník z prastarej rodiny. Mám mať silné meno." Zjemnil tie slová zábleskom v očiach. Dúfam, že tú záležitosť nechá byť a presunie sa k ľahším, menej nebezpečným témam.

Hermione narážka došla, študovala jeho ruky namiesto tváre a všimla si niečo pomerne zaujímavé. "Máš pekných pár prsteňov. Prečo?" K jeho prekvapeniu vzala pravú ruku do svojej a potiahla za jeden na ukazováku.

"Môžem si ho skúsiť?" Zdvihla prosiace oči k jeho. "Prosím?"

Prikývol, dovolil jej stiahnuť mu ho z prsta.

"Je nádherný - a neuveriteľne ťažký. Kde si ho dostal?" Obzerala si ho z každého smeru, zdvihla ho do slnečného svetla, priložila k bielej plachte a potom ho len držala opatrne na svojej dlani.

"Nádherný." Prsteň mal červený kameň v hladkej korunke a jeho stredoveký vzhľad mu poskytoval istý pôvab. Zlato rokmi utrpelo, ale stále sa nedal oceniť. Bola to pravdepodobne tá najdrahšia vec, ktorú kedy držala v rukách.

Draco si vzdychol. "Dala mi ho matka, keď som sa naučil lietať. Musel som ho nosiť na retiazke na krku, až kým som nemal trinásť, pretože bol príliš veľký. Teraz sedí takmer dokonale."

"Nie je magický? Myslela som, že tie sedia na každý prst..." Pozrela na neho s otázkou v očiach. Nikdy nevlastnila magický prsteň a ani o nich dosť nevedela, len veci, čo počula od svojich spolubývajúcich. Mala by nájsť knihu o magických prsteňoch. Vždy ju znepokojilo, keď nevedela niečo o magickom svete. Pripadala si vynechaná.

"Nie, ale tento je," povedal, stiahol si jednoduchý hladký prsteň z ľavého palca. Podal jej ho. "Skús si ho."

Urobila to, doširoka sa usmievajúc, keď prsteň dokonale obkrúžil jej vlastný palec. "Pozri." Ukázala mu ruku, pripadala si detinsky a chcela sa podeliť o radosť zo zažitia niečoho nového.

Vzal jej ruku do svojej a prirovnal ju k svojej vlastnej. "A pozri na ten rozdiel vo veľkosti. Nie je to jednoducho úžasné?"

To bolo ono - on držiaci ju za ruku, ten prsteň na jej prste - z toho všetkého mala závrat a zrazu pocítila nutkanie objať ho, povedať mu, že je drahocenný, milovaný. Chcela, aby to aspoň tentoraz vedel, dokonca aj keby ju odmietol.

"Draco, ja..."

Zrazu sa nemocničné krídla rozleteli a dnu sa vrútili jej dvaja najlepší priatelia s výkrikom: "Hermiona, ty žiješ!"

Bol to pre ňu taký šok, že by bola spadla z postele, kebyže ju pevne nepridrží Dracova ruka. Prichytili ju takto, jeho, ako ju objíma, ich, ako zdieľajú pokojnú chvíľku, ju, ako sa mu takmer priznala, že mu na ňom záleží. Oh doriti.

Vytiahla si ruku z Dracovej a pokúsila sa poodsadnúť ďalej od neho, keď si všimla pobavený výraz v jeho tvári. Takmer jej vravel: "Takže takto to chceš, maličká?"

Chalani prudko zastavili, snažili sa pochopiť scénu pred nimi.

Harry prehovoril prvý, ale jediné, čo sa mu podarilo, bolo: "Ehm..." a potom tiež sa odmlčal, to trápne ticho sa rozšírilo okolo nich všetkých.

Draco sa uškrnul, cítil sa absolútne v pohode. Bolo mu jedno, či sa všetci zvíjali pod jeho prenikavým pohľadom. Nech sa cítia nepohodlne, bolo to len fér a pre prospech čarodejníckeho druhu a všetkých vecí, čo sú čisté a pekné. Bol presvedčený, že ho Osud konečne začína mať rád.

Roztržito pošúchal prstom miesto, kde mu chýbal magický prsteň.

Ron si odkašľal a neisto prehovoril: "Ste... mali by ste..." a potom zavrčal s väčšou odhodlanosťou. "Čo sa do pekla deje? Prečo sa držíte za ruky? Oddeľovací proces skončil, nie? Čo... ach jáj. Ako?"

"Večne ukecaný," zamrmlal Draco, ale stále dosť hlasno, aby to všetci počuli.

"Malfoy," varovne povedal Harry, vkročil čiastočne medzi Rona a posteľ, o ktorú sa delili Draco s Hermionou.

"Potter," vykríkol posmešne Draco, vyzýval druhého chlapca do verbálnej - či trošku menej verbálnej - hádky.

"Prestaňte!"

Hermiona mala dosť. Tí chalani boli nemožní, všetci traja. Nemali absolútne žiadne spôsoby, a ich schopnosť porozumieť veciam bola na úrovni améby.

Postavila sa, urobila pár krokov, ktoré ju oddeľovali od tých dvoch, a potom ich spoločne objala,  vďačná za každú sekundu s nimi bez ohľadu na to, akí boli hlúpi. "Som v poriadku. Všetko je v poriadku." Vydýchla, zrazu sa rozplakala. "Som v poriadku."

Chalanom trvalo len chvíľku, aby zareagovali a potom jej objatie opätovali, kvôli čomu sa cítila cenná a bezpečná. Vojna spôsobila, že boli ochotnejší prejavovať náklonnosť, dokonca na verejnosti. Bolo nemožné vedieť, kedy naposledy vydýchnu, kedy naposledy vyslovia slovo a bolo životne nevyhnutné, aby sa každý okamih počítal.

Pre Draca to všetko bolo celkom nové a k jeho úžasu si uvedomil, že na nich fascinovane pozerá. Za tým pocitom bolo ešte niečo iné, ale nechcel po tom viacej pátrať. Bolo dostatočne rušivé to, že spôsobovala, že si takmer prial, aby mal takýchto priateľov.

"Mrzí... Mrzí ma to," nakoniec povedal Ron, oprel si čelo o Hermionine. "Obviňujem z toho vlasy, ale matka stále trvá na tom, že je to len mnou."

Hermiona sa usmiala, láskavo mu rozstrapatila vlasy. "Myslím, že je trocha z oboch." Potom sa prebrala, odkročila od nich bližšie k Dracovi, ako keby dávala najavo, že nie sú sami, a že ten blondiak si zaslúži byť súčasťou ich rozhovoru. "Myslím, že by sme sa mali porozprávať," prehovorila vážne.

Krátko sa na Draca obzrela s otázkou: "Môžem im to povedať?"

Prekvapený pokrčil plecami, ale potom prikývol na súhlas. Neočakával, že vezme do úvahy jeho city. Automaticky predpokladal, že im všetko povedala, bez ohľadu na to, aké súkromné niektoré veci boli. Dajako tá jediná otázka veci medzi nimi zmenila. Spravila z nich... nie celkom priateľov, ale niečo blízke k tomu.

Potlačil úsmev.

Hermiona vysvetlila, čo spravila pre Draca. Hovorila rýchlo, odhaľovala jasné fakty, všetko robila veľmi jednoduchým a ľahkým pochopiť. Bola to rodená učiteľka.

Ako dodatočnú myšlienku dodala: "Amadeus musí mať dôvod, prečo tu je a nie je to len to, aby nás naučil bezprútikovú mágiu. Myslím si, že je tu kvôli Dracovi."

"Čože?" Všetci traja chalani sa na ňu pozreli, ako keby jej preskočilo.

Posadila sa na posteľ vedľa Draca a chalani prikročili bližšie, ich predchádzajúce nepriateľstvo zabudnuté. "To nemyslíš vážne. On nie je... no... nie je taký dôležitý," povedal Ron, očividne neistý, ako sa správať slušne v prítomnosti toho otravného fretčiaka.

"No páni, ďakujem ti, Weasley. Smiem ti pripomenúť, že náhodou som hlavným prefektom a k tomu čistokrvný."

"Och, sklapni." Hermiona sa ani neotočila, aby sa na neho pozrela. "V skutočnosti si myslím, že je. Voldemort mu niečo minulé leto urobil a myslím, že to Dumbledore plánuje použiť voči nemu. Myslím, že Amadeus je na to kľúčový."

Z čistého zvyku sa Ron s Dracom strhli pri mene Veď Viete Koho a keď si to všimli, obaja sa odvrátili, zízali si na nohy. Prekliata čistokrvnosť, nahnevane si pomyslel Draco. Nechcel mať s tým ryšavcom vôbec nič spoločné.

"V skutočnosti..." Začal Harry. "Som si poriadne istý, že je tu kvôli mne." Vyzeral, ako keby sa chcel prepadnúť pod zem. Nebolo nič, čo nenávidel viac, ako všetku tú pozornosť, ktorej sa mu dostávalo; bez ohľadu na to, ako veľmi sa jej pokúšal vyhnúť. Teraz si ju vyžiadal sám a to to všetko len zhoršilo. "Ehm... dáva mi súkromné hodiny."

Draco si nemohol pomôcť. "Samozrejme, že dáva," posmieval sa, spôsobil, že to znelo, ako keby tie hodiny boli úplne o niečom inom ako o Obrane voči temnej mágii.

Trojica ho ignorovala.

"Viem," priznala Hermiona. "Dumbledore mi to povedal, keď sme sa rozprávali o Amadeovi. Spočiatku som mala kvôli nemu obavy. Viete, ako veľa červivých jabĺk sme mali medzi našimi učiteľmi a bola som si poriadne istá, že je jedným z nich. Mal ten odporný pohľad a vlasy a ten make-up mu vôbec neprospel... nevadí... ale je to len tým, že sa stalo tak veľa vecí, že to nemôže byť náhoda. Prečo je Draco hlavným prefektom? Nie je na to žiaden dobrý dôvod."

"Hej, krucinál, ženská, ja sedím rovno tu," zavrčal hlavný prefekt, dožadoval sa pozornosti a pochopenia. "Nehovor o mne tak pred ľuďmi, ktorí ani nedokážu vyhláskovať svoje mená!"

Vážne sa na neho pozrela a pokračovala. "A tá Mierová zmluva; profesor Snape nás zviazal silnou starodávnou mágiou bez toho, že by naisto vedel, že ju dokážeme prelomiť. Mohli sme sa vzájomne zabiť. To musel byť zúfalý ťah. Všetko toto vedie k jedinej veci: chcú udržať Draca v mojej blízkosti."

Keď si všimla ich pochybovačné pohľady, dodala: "A čo tá párovacia mágia? Prečo by kúzlo spojilo dvoch ľudí, ktorí sa nenávidia? Nie je to priveľmi nebezpečné? Vôbec to nie je logické a mágia je väčšinou celá o logike."

Draco ju sledoval, tú krivku jej úst, rozstrapatené vlasy, to ako si založila ruky v lone a potom si všimol prsteň na jej palci, žiariaci, nárokujúci. Mohla to myslieť vážne?

"Prečo?" uvedomil si, že sa pýta.

"Pretože som veľmi stabilná a preto, že som muklorodená čarodejnica."

To vôbec nedávalo žiaden zmysel. Vyhlásil to, a k jeho úžasu s ním Ron s Harrym súhlasili.

Hermiona pobúrená pokrútila hlavou. "Nechápete to? Ten čas, čo sme strávili spoločne, nás zmenil. Už viac k sebe necítime nenávisť." Adresovala tie slová priamo k Dracovi, hľadela mu do očí. "Nemôžeš ma nenávidieť kvôli všetkým tým veciam, ktoré som pre teba urobila. Dumbledore vedel, že necúvnem. Vedel, že ťa nenechám trpieť osamote."

Draco mal problém s dýchaním. Jej slová zasiahli tak hlboko a on vedel, že má pravdu. "Prečo potom hu... muklorodená?" Nebol si istý, prečo to chcel vedieť alebo či dokonca dokáže zniesť odpoveď, ale musel sa spýtať.

"Táto vojna je celá o nás," nakoniec prehovorila, jej hlas láskavý a nežný. "Je celá o fanatizme. Tvoj druh nenávidí môj druh, pretože si myslíš, že sme menej než vy. V očiach Voldemorta sme bezcenné bytosti. Muklovia a muklorodení si zaslúžia rozsudok smrti, ktorý nad nami vyniesol. Toto je jeho propaganda. Ale Dumbledore... nuž, rozhodol sa zasiahnuť. On, profesor Snape a Amadeus urobili všetko možné, aby nás prinútili vidieť idiotstvo týchto predsudkov medzi nami."

"Ale je to smrťožrút," slabo prehovoril Draco, neistý, čo si o tom všetkom myslieť. Teraz mu to dávalo zmysel, a nemohol uveriť, ako ľahko sa jeho slizolinská myseľ nechala zmanipulovať. Mal by sa hanbiť.

Hermiona sa tvárila zmätene a potom sa spýtala: "Snape alebo Amadeus?"

Draco sa na ňu rýchlo pozrel. "Myslím, že obaja."

Harry si odfrkol a Draco stočil nahnevaný pohľad na neho. "Čo?"

"No, Amadeus je množstvo vecí, ale nie je to smrťožrút. Nenávidí Voldemorta každou svojou bunkou. Neberie si servítku pred ústa, keď popisuje pána Temnoty." Harry sa uškrnul, zlomyseľný lesk v očiach. "Ale je to kriminálnik a je tu len preto, že ho Dumbledore požiadal, aby prišiel."

"Čože?" Hermiona znela, ako keby sa jej práve zrútil svet k nohám. "Prečo by nechal Dumbledore kriminálnika vyučovať nás? Je to... neetické."

Harry jej položil ruku na plece, čím ju účinne umlčal. "Je jedným zo starých čaromágov, Hermiona. Voldemort sa pokúša získať ostatných, ale nechcú sa našej vojny zúčastniť. Nezaujímajú sa o naše malicherné spory. Ale Amadeus má dlh, ktorý musí zaplatiť; to je jediný dôvod, prečo tu je. Ale je lojálny - nemá inú možnosť."

Hermiona niekoľkokrát zažmurkala, snažila sa pochopiť, čo práve počula. "Ale nie je starý," bola to jediná vec, ktorú zvládla povedať.

Harry sa usmial. "Nemusí byť. Dedí vedomosti. Ale je to dlhý príbeh a som si istý, že to neskôr vysvetlia. Len som chcel zdôrazniť, že nie je smrťožrútom. Nemyslím si, že som niekedy stretol niekoho, kto nenávidí Voldemorta tak ako on. Je to občas pomerne desivé."

Draco si odkašľal. "Takže dovoľte mi ujasniť si to. Nielen že jeden z našich učiteľov je smrťožrútom, ale tiež máme známeho kriminálnika v profesorskom zbore? Koľká radosť, prečo ma otec neposlal do Durmstrangu?

"Nie je smrťožrútom," na rovinu vyhlásila Hermiona. "Je to špión."

"Ako si môžeš byť istá, ty prehnane dôverujúca muklorodená čarodejnica?" spýtal sa Draco, trochu sa usmieval. "Ako môžeš takéto veci vedieť? Čo ak len predstiera, že je špionóm pre nás - vás. Čo ak nás - vás predáva? Doriti..." Zastavil sa, než by mohol klesnúť hlbšie do škaredého sveta, kde by si musel vybrať strany.

Doširoka sa usmiala, keď prehovorila.

"Viem to, pretože ma vtedy zachránil. Nebol by to urobil, kebyže je zlý." Istota v nej bola absolútna a rinčala v jej hlase.

Draco na ňu škaredo zazrel. "Nuž, mňa nezachránil."

"Čo tým myslíš?" spýtala sa zmätená Hermiona.

Ron s Harrym sa na neho tiež pozreli, ako keby očakávali odpoveď. Prečo vždy musel byť tým, kto mal prerezané ústa?

"Nič. Nič tým nemyslím," zavrčal, neschopný v sebe ukryť ten hnev.

Naklonila sa bližšie, pozrela sa mu do očí, znepokojená. "Čo je to? Čo sa stalo?"

Odtlačil podnos z lona, takmer ho zhodil na zem a postavil sa, čelil im z druhej strany postele. "Skrátka sa o mňa nestaraj. Nie si mojou priateľkou. Odpáľ, dobre? Ja to také ťažké pochopiť?" Znova sa triasol.

Snape ju zachránil, nie jeho. Ju. Ten bastard mal na výber. Mohol to zastaviť. Mohol si vybrať jeho. Čo za idiota bol, keď si myslel, že týmto ľuďom by na ňom mohlo skutočne záležať. Boli rovnako sebeckí ako všetci ostatní.

Cúval od nich, jeho pohyby stuhnuté a plné hnevu. Len ho chceli využiť, zneužiť ho. Chceli získať len to, čo potrebovali a zbaviť sa ho. Bol pre nich bezcenný, presne tak ako si vždy myslel.

Harry sa dotkol Hermioninej ruky, potreboval, aby sa na neho pozrela. Krátko zdvihla k nemu pohľad a všimla si otázku v jeho očiach. Pokrútila hlavou, nemo mu vravela, že nevie, čo je zle.

Potom bez zaváhania zatlačila do oboch, aby sa posadili na posteľ - nepotrebovala, aby vyplašili už tak spanikáreného slizolinčana - a urobila prvý váhavý krok smerom k nemu.

Zasyčal na ňu, žiadne slová, len čistý hnev. Čo sa stalo? Čo spôsobilo, že sa úplne prestal ovládať?

Urobila ďalší krok bližšie a prosila: "Draco, prosím."

Chlapec nič nepovedal či neurobil, ale všetko v reči jeho tela jej vravelo, že je pripravený zaútočiť. Pokúsi sa jej ublížiť. Keby sa mu to podarilo, jej najlepší priatelia sa určite postavia medzi nich. To nechcela. Len by sa všetkým ublížilo.

Hermiona zvažovala možnosti a uvedomila si, že nemá potuchy čo robiť. Nevedela, ako ho upokojiť, pretože nevedela, čo sa pokazilo. Spôsobilo mu to niečo, čo povedala. Ako by to mohla zvrátiť?

Chvíľu ho nechala, dúfala, že sa aspoň jeho dýchanie spomalí. Vyzeral, ako keby mal odpadnúť z naprostej straty vzduchu. Ale čas mu neprospel a ona sa rozhodla jednať.

Veľmi pomaly sa posadila na zem, dávala mu najavo, že nie je žiadna hrozba. Poriadne za rukou zazívala, pohla sa, aby dostala nohy pod seba a potom povedala veľmi pomaly a pokojne: "Nikdy som ti nechcela ublížiť." Stále si hľadela priamo na ruky. "Si pre mňa veľmi dôležitý. Len tu budem sedieť a počkám, kým si nesadneš ku mne. Počkám na teba. Neviem, čo sa deje. Neviem, prečo sa toto deje, ale chcem ti načúvať, aby si mi všetko vysvetlil."

Stále k nemu potichu hovorila. Hovorila o bezvýznamných veciach, ale z času na čas spomenula, ako mu na ňom záleží a že by sa s ním rada porozprávala.

Postupne sa k nej posúval bližšie, jeho dýchanie sa spomaľovalo a jeho chovanie znormalizovalo. Posadil sa, nie vedľa nej, ale dosť blízko, aby sa mohli slušne porozprávať.

"Prepáč mi to," zašepkal po tom, čo bola dosť dlho ticho. "Ja... stále existuje vo mne tak veľa vecí, čo ma rozhodí. A v tomto nie som dobrý. V rozprávaní. V čomkoľvek. Mohla by si to len nechať byť?" Snažil sa hovoriť potichu, aby chalani, ktorí sedeli trochu obďaleč, nič nepočuli. Už sa aj tak cítil príliš trápne kvôli tomu, že mu pred nimi preskočilo. "Môžeš?"

Bolo neuveriteľné, ako veľmi sa Draco podobal dieťaťu a ako veľmi potreboval len povzbudenie. Bolo to, ako keby nikdy nebol milovaný. Alebo možno ho ľudia milovali, ale on bol len jednou z tých úbohých duší, ktoré potrebovali viac, než kedy dostali. V duchu sa usmiala, pozrela sa do jeho prosiacich šedých očí a prikývla.

"Teraz sa o tom nebudeme rozprávať."

Postavila sa, ponúkla mu ruku a on ju prijal, malý vďačný úsmev poťahoval kútiky jeho úst. Spoločne sa vrátil k Ronovi s Harrym. Chalani na nich hľadeli, zvedavé výrazy v tvárach. Scéna pred nimi im obom priveľa odhalila a mali pocit, ako keby narušili niečo veľmi osobné.

Znova to trápne ticho zahalilo miestnosť.

"Ehm.." Ron sa ho pokúsil prerušiť, ale jeho snaha nestačila. Pošúchal nohou a spojil si ruky za chrbtom. U Merlina, bolo pre neho ťažké byť v miestnosti s niekým, kto sa nesprával ako normálna ľudská bytosť. Ako sa vysporiadala s tým slizolinčanom Hermiona?

Harry bol ďalší, kto prehovoril. "Mali by sme asi čoskoro ísť. Dumbledore čaká." Keď si všimol zmätené pohľady okolo seba, spýtal sa. "Nepovedal som vám? Mali sme okamžite ísť za profesormi. Čakajú na nás celé dopoludnie."

Na pár sekúnd na neho Hermiona hľadela v čistej neviere. Ten má nervy. Harry bol záchrancom čarodejníckeho sveta a jednako bol taký nespoľahlivý. Ako to vôbec bolo možné?

"Harry, prečo si nám to nepovedal skôr?" hnevala sa, pozbierala tie najdôležitejšie veci, ktoré tam mala a potom sa pohla k dverám.

"No tak, rýchlo. Čakajú na nás."

***