Preklady fanfiction Harryho Pottera

16. Stávať sa hrdinom

Hermiona zazerala na Draca všetkým oprávneným podráždením dievčaťa, ktorému sa veľmi ublížilo. Ako sa opovažuje zosmiešňovať ju? Bol to len jeden úžasný imbecil, ktorý večne vravel a robil nesprávne veci v nesprávnom čase. Zahryzla si do spodnej pery, snažila sa vymyslieť niečo ako mu to vrátiť.

Draco sa spola usmieval, spola uškŕňal, keď mu došlo, že asi musel znova zatlačiť nesprávny gombík. Vyzerala nazúrene. Ako večne dokázala vyzerať tak prekliato príťažlivo, keď ho neznášala?

“Hermiona, nemyslel som to tak. Ty len rada moje slová vysvetľuješ podivným spôsobom.”

Skutočne dupla nohou, pohla sa, aby sa postavila len pár centimetrov pred neho. “Ako inak by som si mohla vysvetliť 'Nie si pre mňa dosť pekná?' Há? Ako?”

Draco sa zatváril šokovane. “To som nepovedal,” riekol neiste. Alebo povedal? Bolo náročné udržať si prehľad o tom, čo všetko povedal počas ich zúrivej konverzácie v malej komore so zásobami, ktorá bola spojená s vojnovou miestnosťou. Hermiona sa s ním chcela porozprávať pred tým, než aktivujú to kúzlo, než sa vydajú do akcie voči Voldemortovi a jeho smrťožrútom. Hermiona pociťovala hlbokú túžbu porozprávať sa s ním a on nechápal polovicu vecí, ktoré mu povedala. Čo chcela? Bol si poriadne istý, že jeho mozog všetko zablokoval len z čistého pudu sebazáchovy.

“Povedal.” Vzdychla si a po krátkej pauze pokračovala. “Nežiadam ťa, aby si sa so mnou oženil. Žiadam ťa, aby si mi sľúbil, že sa vrátiš, že im nedovolíš, aby ti narušili myseľ. Záleží ti na tom? Staráš sa vôbec? Znamená to pre teba niečo?”

To dievča sa zbláznilo. Nechystal sa niečo priznať, teraz, pri všetkých tých ušiach a očiach vo vedľajšej miestnosti, s ňou tak blízko pri ňom, s očami žiariacimi s… krucinál. Odtlačil ju, otočil sa jej chrbtom. Toto bolo také hlúpe. Ona bola taká hlúpa. On bol kráľom hlúpych ľudí. Dlane sa mu potili. Pokúsil sa ich utrieť o látku habitu, ale bolo to zbytočné. Bol z nej nervózny.

“Ja… ťa mám rád, dobre?” priznal nakoniec. “Inak by som tu nebol.” Hovoril veľmi potichu, prial si, aby bola príliš hluchá, aby ho počula.

Hermiona sa znova postavila oproti nemu - to hlúpe dievčisko - a ďobla ho do hrude.

“Potom preži, ty idiot. Vráť sa ku mne.” V očiach mala slzy, skutočné slzy, ktoré hrozili, že stečú po jej lícach. Vyzerala úžasne, vo vlasoch mala stále vôňu jazera a jej oči boli také intenzívne ako búrka vonku.

“Vráť sa ku mne,” zašepkala, keď ho objala všetkou celou silou, keď spôsobila, že prestal dýchať.

Toto bolo ono. Toto bolo to, čo sa mu snažila povedať. Tomuto rozumel. Pomaly ju pohladil po vlasoch a povedal: “Všetko bude v poriadku. Vedia, čo robia. Počula si ich. Už vedia ako zlomiť spojenie medzi mnou a Voldemortom a Amadeus má skutočne dosť moci na to, aby zabezpečil moju myseľ. Budeme v bezpečí. Ja budem v bezpečí. Sľubujem.”

“Bude to stáť za to?” spýtal sa slabý hlások voči jeho hrudi.

Usmial sa, cítil tlkot jej srdca, načúval jej tichému dýchaniu. “Je to chlapčenská záležitosť, Hermiona. Chceme byť hrdinami.”

Trochu sa posunula, zanechala tým medzi nimi dosť priestoru, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

“Ty chceš byť hrdinom?” V jej hlase bola veselosť. Doteraz si neuvedomila, aké je pre neho dôležité, že sa mu ona zo všetkých ľudí nebude smiať - po celý čas.

“Nie, chcem byť lúzer celý svoj život. Chcem sa stať starým zatrpknutým mužom so zlomeným prútikom v zadnom vrecku a niekoľkými spomienkami, za ktoré sa hanbím.” Pritiahol si ju bližšie, oprel si bradu o vrch jej hlavy.

“Ty už si hrdina,” pokračoval. “Rovnako ako Harry a Ron. Už to robíte pomerne dlhý čas. Teraz chcem urobiť niečo ja.”

“Hrdinovia zomierajú mladí,” zašepkala.

Nevedel ako na to odpovedať, tak ju len objímal. Jej úloha v ich aktuálnom pláne bolo držať sa mimo. Nemohla urobiť nič, aby mu pomohla. Bolo pre všetkých lepšie, ak sa k nemu nepriblíži, keď ho bude mať Voldemort na povel. Inak by to bola celkom katastrofa.

“Tento hrdina je príliš tvrdohlavý, aby zomrel. Už si ma videla. Koľkokrát som túto jeseň krvácal? Ten strážca ma porezal svojimi pazúrmi. Trhač duše ma chcel zničiť. Prakticky som žil ako sused Temného pána a stále dýcham. Amadeus sa chystá…”

“Ale na desať minút bude mŕtvy,” prerušila ho. “Vydrží jeho magikum v tebe dosť dlho? Nepostará sa o teba, a ani Dumbledore a ani Snape. Všetci budú robiť niečo iné ako ti kryť chrbát. Ani ja tam nebudem.”

Odtlačil ju na dĺžku ruky a prehovoril dožadujúcim sa tónom: “Pozri sa na mňa!”

Zdvihla svoj pohľad k nemu, premýšľala, či nezašla príliš ďaleko.

“Len mi ver,” ostro prehlásil. “Len mi dôveruj, dobre? Nie som nejaké usoplené decko, ktoré nevidelo smrť inde ako na javisku. Viem, čo robím. Len pred pár hodinami si mi povedala, že som dosť silný na to, aby som toto zvládol. Tak ma to zvládnuť nechaj.”

Vedela, že má pravdu. Ak mali pokračovať v tomto pláne, zaslúžil si, aby v neho verila. Zaslúžil si jej dôveru. Nasledovala svoje pocity a zľahka ho pobozkala, zašepkala mu voči ústam: “Nechám.”

Potom ho chytila za ruku a vyviedla ho von z malej komory.

***

Plán bol pomerne jednoduchý ako najlepšie plány obvykle bývajú. Profesor Snape najprv podá Dumbledorovi elixír a na starého čarodejníka bude mať podobné účinky ako smrtiace kúzlo. Potom ho podá Amadeovi. V tej chvíli sa kúzlo v Dracovi aktivuje a Voldemort bude v miestnosti s profesorom Snapom. Krátky rozhovor medzi nimi odhalí, že práve zabil dvoch mocných čarodejníkov a že povie profesorke McGonagallovej, že Amadeus zaútočil na Dumbledora, zabil riaditeľa a ako on, profesor Snape, prišiel do miestnosti a zviedol súboj so šialeným čarodejníkom a vďaka prekvapeniu vyhral.

Jediná myseľ, z ktorej potrebovali vymazať všetky dôkazy o ich plánoch, bola profesorka McGonagallová. Bude jednať na základe skutočnej situácie, ako keby všetko, čo sa stalo, bolo reálne. Urobí presne to, čo jej Dumbledore prikázal urobiť pre takéto prípady núdze a schová Rokfort pred všetkými magickými kontaktmi a tým zničí spojenie medzi Dracom a Lordom Voldemortom. V realite presne o desať minút neskôr Harry podá protijed Dumbledorovi aj Amadeovi, čím privedie späť magickú auru, ktorá udržiavala Voldemorta mimo Dracovej mysle.

Myseľ profesora Snapa bola v skutočnosti ich najlepším aktívom. Bolo to pomerne zvláštne miesto, kde sa zdržiavať. Dokázal prestať vnímať všetko, čo chcel - to bolo dôvodom, prečo prežil tak dlho ako špión. Nemal absolútne nič iné vo svojej mysli okrem toho, čo chcel, aby tam bolo. To preto mu verili, že dokáže byť tým, kto bude v tesnej blízkosti Temného pána a stále bude mať všetky tie vzácne vedomosti o ich pláne nedotknuté. Deti zostanú mimo, hlavne Ron a Hermiona.

Jediným vážnym problémom, ktorý mali, bol Draco samotný. Ako udržať chlapca v bezpečí? Jeho myseľ bude úplne odhalená. Už na začiatku to nebola veľmi vyrovnaná myseľ a určite nebude, keď všetko skončí, ak nevymyslia niečo, vďaka čomu sa bude zdať, že je sám sebou, ale pritom bude pod rúškom predstierania. Amadeus vedel, ako zahaliť jeho myseľ, ale nemohli si byť istí, ako dlho to kúzlo vydrží po jeho smrti. Ani on ho nedokázal spraviť trvalým.

“Sme ochotní riskovať, že sa chlapec bude musieť ochrániť sám voči najmocnejšiemu temnému čarodejníkovi našej doby?” spýtala sa profesorka McGonagallová, keď sa prechádzala pred oknom, z ktorého prvý raz videli magickú búrku, ktorú lord Voldemort poslal na Rokfort. Zmenilo to farbu ich sveta na čiernu, veľmi poľahky prestrojilo deň na noc. Šedo-čierne búrkové mraky za profesorkou McGonagallovou spôsobovali, že vyzerala desivo, takmer hrozivo.

“Musíme veriť, že sa Voldermort v skutočnosti o Draca Malfoya nezaujíma. Je pre neho len hračkou. Voldemort ho využíva, ale inak je mu ukradnutý. Prečo by mu na ňom malo záležať? Draco nebol vhodným smrťožrútom. Odmietol trhača duše.” Riaditeľ sa zamračil, premýšľal. “Ale jednako si musíme byť istí, že jeho myseľ neprezradí Voldemortovi žiadnu cennú informáciu. Ako si tým môžeme byť istí?”

Hermiona presunula váhu z nohy na nohu nervózne, neiste, ale jednako si uvedomovala, že má pravdu. Musela to urobiť. “Chcem, aby ste vyčistili myseľ aj mne. Nechcem riskovať, že si prečíta Dracovu myseľ a zistí, že mu na mne záleží. Možno to už aj tak vie.” Spomenula si na Luciusa Malfoya  a jeho chladné oči. Mohol povedať Voldemortovi, čo videl. Vtedy to možno bola nesprávna informácia, ale teraz tomu tak už nebolo. Dracovi na nej záležalo.

“Aj ja to chcem urobiť,” ozval sa prekvapujúco Ron. “Mohol by na nás naraziť. Nechcem byť príčinou, prečo to nevyjde.”

Amadeus sa usmial. “To je dobré opatrenie. Musíme byť pripravení pre všetky možné prekážky. Severus vám poskytne falošné spomienky miesto tých, ktoré odstránime. Týmto si Voldemort tak ľahko nevšimne, že vám chýbajú časti mysle. Nie je také neobvyklé, že členovia učiteľského zboru používajú mysľomisu alebo dokonca pamäťové kúzla, ale ak po škole behajú deti s chýbajúcimi spomienkami, mohol by sa začať pýtať.”

Harry bol problémom číslo dva. Bolo vysoko nepravdepodobné, že si Voldemort bude len užívať svoj pobyt na Rokforte a že nebude chcieť prečítať myseľ svojho najhoršieho nepriateľa. Ale Harry bude potrebovať svoje spomienky, aby dokázal podať protijed. Musel vedieť, čo má robiť.

“Neviditeľný plášť mu nepomôže. Voldemort vycíti jeho prítomnosť vďaka šiestemu zmyslu, ktorý sa u neho vyvinie, keď je to kúzlo aktivované,” zamrmlal pod nosom Dumbledore.

“Možno by som sa len mohol niekde ukryť, kým vy dvaja budete ležať mŕtvi?” dumal Harry. Bol to jednoduchý prístup k problému a zjavne všetci súhlasili. Bude musieť by veľmi opatrný, čítať Záškodnícku mapu tak, ako keby od nej záležal jeho život - pretože pravdepodobne záležal.

Vedľa okrúhleho stola sa postavil profesor Snape a oprel sa o stoličku s vysokým operadlom.”Posledný problém. Čo povieme ostatným? Udržíme Dumbledorovu smrť ako tajomstvo alebo prezradíme celému čarodejníckemu svetu, že ich vodca je mŕtvy? Ak sa znova začnete prechádzať po chodbách Rokfortu, donesiete sa to k Voldemortovi. Bude vedieť, že sme to hrali.”

“A možno nezaútočí hneď, ale nemáme záruku, že to neurobí zajtra. Sme pripravení na taký útok? Čo urobíme s deťmi?” pokračovala profesorka v zozname ich problémov.

Riaditeľ prikývol, hlboko zamyslený, zvažoval ich možnosti. Nakoniec prehovoril silným, ale láskavým hlasom. “Minerva, dáš všetkým vedieť, že som zanechal školu v tvojej starostlivosti. Šiel som prešetriť záhadné zmiznutie starého priateľa, ale v skutočnosti hľadám Knihu snov. Môžeš tú informáciu podať aj niektorým ľuďom na ministerstva. Amadeus odišiel domov kvôli naliehavým rodinným záležitostiam. Nikto nič o Amadeovi nevie, takže nebudú klásť mnoho otázok. Škola…” Chvíľu sa zamyslel. “Mali by sme zatvoriť školu? Budú deti bezpečnejšie doma alebo sa Rokstráž dokáže postarať o menšie smrťožrútske útoky? Voldemort nie je hlúpy. Vie, že aj keď sme slabí, nie sme bezmocní. Rozhodneme o tom teraz spoločne. Čo by sme mali urobiť?”

Draco si nebol istý, či jeho nápad bol dobrý alebo vôbec prijateľný, ale aj tak sa rozhodol otvoriť ústa. “Mohli by sme všetkých poslať domov na predčasné prázdniny. Nech sú skúšky nasledujúci týždeň a pošlime všetkých na Vianoce domov.”

Miestnosť na chvíľu stíchla a potom všetci prehovorili naraz. Jediné, čo Draco počul cez masu hlasov, boli slová samotného riaditeľa: “To je vynikajúci nápad, pán Malfoy.” Starý pán sa teraz doširoka usmieval. “Takto z toho nebudeme musieť urobiť scénu.”

“Ale budeme musieť počkať,” zamrmlal profesor Snape. “Týždeň a pol je dlhý čas mať takéto niečo medzi nami. Vpúšťame Voldemorta do školy. Mohol by sa správať inak ako chceme, aby sa správal.”

Ale nikto ho teraz nepočúval. Pripravovali sa, plánovali osnovy skúšok, vyberali svoje úlohy, akceptovali fakt, že budú musieť počkať, kým posledné dieťa nenastúpi na Rokfortský Expres. Súkolie sa už roztočilo. Nemohol urobiť nič, aby to zastavil.

***

Týždeň a pol sa zmenil na dva týždne. Draco býval so slizolinčanmi, väčšinou študoval a snažil sa vyhýbať ťažkostiam. Problém bol, že sa ťažkosti nevyhýbali jemu. Už stratil postavenie vodcu svorky a pre slizolinčanov bol teraz slabou korisťou. Novinky sa šírili rýchlo a oni vedeli - tú humusáčku mal každý na špičke jazyka. Stále mal priateľov, ale nikto sa ho už viac nebál. Ten chlapec nemal peniaze, nemal rodičov a bol to krvizradca. Draco musel našľapovať opatrne, prútik vždy pripravený.

Počas jednej z tých nocí sa prebudil na zvláštny zvuk, či skôr presnejšie na to, že je absolútne ticho. Nikto tam okrem neho nebol; všetci chalani boli preč. Veľmi opatrne odhrnul prikrývku, položil nohy na zem a posadil sa. Načúval. Vôbec žiaden zvuk. Nič nebolo počuť, dokonca ani vietor, ani jeho vlastné búšenie srdca.

Postavil sa, prešiel pomaly k dverám spálne, ruka s prútikom sa mu triasla. Čo mali tentoraz za lubom? Nemal dôverovať Crabbovi či Goylovi, že ho ochránia? Dopekla so všetkými. Toto fakt nepotreboval na dôvažok k tomu všetkému. Jeho život už bol dostatočne komplikovaný.

Keď otváral dvere, uvedomil si, že by mali zaškrípať. Ale ani teraz sa neozval žiaden zvuk. Vykukol na chodbu, premýšľal, čo sa mu teraz stane. Použili umlčovacie kúzlo. Ak vykríkne, nebude ho nikto počuť. A ako hodinky, niekto mu natiahol vrece cez hlavu, zozadu ho schmatli ruky, stiahli ho k zemi. Nemal na sebe nič okrem pyžamových nohavíc, takže ho studená dlážka prinútila uvedomiť si, ako veľmi nepohodlne sa bude nasledujúcich asi tak dvadsať minút cítiť.

Nebola to v skutočnosti bitka - človek dokáže zniesť pár dobre mierených úderov a kopancov. Bolo to skôr ako napadnutie, keď sa vás snažia udusiť k smrti. Dalo mu zabrať sústrediť sa len na dýchanie. Mal kolená v žalúdku, ruky na tvári, niekto mu držal ruky a nohy. S pocitom totálnej bezmocnosti nakoniec omdlel, jeho posledné myšlienky sa týkali iracionálnej skutočnosti, že zomrie bosý.

Po Merlin vie koľkých hodinách sa prebral vo svojej posteli, hrozivo si prezerajúc tú temnotu. Mohol počuť ako neďaleko odfukujú tí, čo ho napadli, ľudia, ktorých kedysi nazýval priateľmi alebo minimálne v istej miere spojencami. Teraz sa ho chystali dostať. Veľmi pomaly a veľmi bolestivo vstal, postavil sa na slabé nohy, chytil sa stĺpika postele pre podporu.

Doriti, krucinál.

Draco nevedel, prečo si predtým myslel, že bude lepšie, ak ostane v spálni s ostatnými chalanmi. Jasne to bola chyba. Veľmi mu v tejto chvíli chýbala jeho privátna izba hlavného prefekta.

Dotackal sa do kúpeľne s nádejou, že na ňom nebude príliš vidno príznaky nočnej bitky. Ostatní sa naštvú, hlavne Hermiona. Mohla by dokonca prísť a spraviť slizolinčanom prednášku. Neviete, ako sa správať k priateľovi? Nemáte potuchy, čím prechádza. Nemáte potuchy, vy sebeckí blbci. Áno, to by bolo presne to, čo by povedala. Usmial sa, ale potom rýchlo vyrovnal tvár kvôli odpornej bolesti, ktorú ten úsmev vyvolal. Krucinál. Tí bastardi ho skutočne zasiahli do tváre.

Prešiel tak rýchlo, ako mohol, k zrkadlu, hľadel na seba s výrazom, ktorý mohol popísať len ako naprostá hrôza. Pokožka okolo jeho ľavého oka bola takmer čierna a na pravej strane úst mal škaredú ranu. Skutočne mu natrhli kútik úst. Dokelu s nimi. Na krku mal čierne a modré stopy, a rovnako na celom trupe. Na pravej strane hrudného koša mal zvlášť nechutne vyzerajúcu stopu a začal sa obávať, či nemá zlomených pár kostí. Celkovo to ale nebolo také zlé. Mohol prísť o jednu či dve končatiny.

Kriticky si prezeral zranenia a dospel k pomerne dementnému záveru, že byť hrdinom pravdepodobne znamená presne toto. Po tom, čo o tom chvíľu uvažoval, rozhodol sa, že všetko znesie. Neodsťahuje sa. Nikomu to nepovie. Prijme to ako muž, sám, bez pomoci svojich novonájdených priateľov. Toto bola jeho skúška.

A ako dni pokračovali, všimol si, že napriek tomu, že každú noc trpel tou istou láskyplnou pozornosťou, ľudia k nemu začali byť počas dňa menej nepriateľskí. Zjavne rešpektovali jeho tichý spôsob prijatia vecí a ako dokonca klamal, aby ochránil členov svojej fakulty. Na pokročilých elixíroch povedal profesorovi Snapovi, že spadol zo schodov a keď profesorka McGonagallová prejavila obavy, povedal, že naň stúpil jeden z Hagridových tvorov. Šiel k madam Pomfreyovej len, keď mal zlomené kosti; inak nechal všetky stopy vidieť. Chcel, aby všetci vedeli, že sa nebojí.

Draco sa tiež absolútne vyhýbal Zlatému triu. Ani s jedným z nich nehovoril odvtedy, čo sa rozhodli počkať na prázdniny. Hermiona sa ho potom trikrát pokúsila zastaviť, ale podarilo sa mu stratiť sa jej z očí. Bral ju na vedomie jedine vtedy, keď spoločne trénovali staroveké magikum. Ani pre neho to nebolo jednoduché, ale chcel slizolinčanov späť a to nemohol dokázať, ak ho budú vidieť s chrabromilčanmi. Jedol sám, čakal sám, kým začne vyučovanie, sedel sám v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Málokedy prehovoril, nechal ľudí, aby iniciovali všetok kontakt.

Bol tieňom a tiene mali tendenciu vyvolávať v ľuďoch zvedavosť.

“Ako sa máš?” spýtala sa jedného večera Pansy, keď sa vedľa neho posadila na gauči, dotkla sa nohou jeho. Z ničoho nič spoločenská miestnosť stíchla.

Draco si zapamätal stránku, ktorú čítal a zatvoril v lone ťažkú knihu. Potom sa otočil, aby sa pozrel na dievčinu, s ktorou chodil od štvrtého ročníka až do konca šiesteho. Pansy by ho mala naozaj nenávidieť; nebýval oddaný alebo verný; v skutočnosti presne naopak. Koniec ich vzťahu nebol vôbec pekný, ale zdalo sa, že jej stále na ňom záleží. Teraz to mohol vidieť v jej očiach.

“Dobre,” sucho odvetil, sledoval kútikom oka, ako sa všetci v miestnosti nervózne pohli.

“Kde si bol v poslednej dobe?” pokračovala Pansy so svojimi otázkami, keď ľstiví slizolinčania použili všetky svoje schopnosti, aby vyzerali, že nenačúvajú.

Na konci Draca prekvapilo, aké ľahké to bolo. Len sa musel správať, ako keby nič z toho nechcel, ako keby nedychtil po pozornosti.

“Zotavoval som sa,” odpovedal, opatrne sa vyhol všetkým emocionálnym podtónom, ktoré by mohli prezradiť jeho nervozitu. Hrdinovia nikdy neboli urečnení; šli rovno k veci. V tomto by sa mohol stať veľmi dobrý.

Keď sa do jeho blízkosti postavil Theodor a dožadoval sa vedieť, čo ho prinútilo opustiť slizolinčanov, bolo mu jasné, že ich má. Jedine ľudia, ktorí sa cítia zradení a ublížení, sa takto správajú. A tak im to Draco povedal. Porozprával im svoju verziu o trhačovi duše, o chorobe matky, o útokov smrťožrútov. O tom ako sa stretol s otcom. Ako sa pokúsil prelomiť spojenie medzi ním  a Grangerovou a ako mu to vzali strážcovia Modrej izby. Vzal na seba riziko, že by niektorí z nich mohli byť už smrťožrúti a povedal im, že on by sa nemohol jedným z nich stať.  Povedal to zľahka, len to spomenul medzi všetkým ostatným, ale ľudia si to aj tak všimli. Bolo tam menej tvári, ktoré ho preklínali a on sa z toho cítil podivne spokojný. Načúvali mu a hoci ohýbal pravdu pre svoje potreby, bolo to po prvý raz, čo si získal rešpekt ľudí len vďaka tomu, kým bol.  

Tej noci sa neprebudil na naprosté ticho. Tej noci a každú nasledujúcu noc ho nechali na pokoji.

***

“Bellator? Kde si prepánakráľa prišiel k takému menu?”

“Sklapni, Potter.”
“Nie, vážne, povieš mi?”

“Použijem na teba Obliviate, ak nezatvoríš ústa,” zasyčal Draco pomedzi zuby, keď sa snažil počúvať Amadea, ktorý im vysvetľoval štítové kúzlo, ktoré malo udržať jeho myseľ v bezpečí, kým sa v nej bude voľne premávať Voldemort.

Malo to niečo spoločné s muklami, nejakými čudnými aurormi nazývanými psychológovia, obrázkami a pomerne mocným kúzlom, ktoré vrhnú štyria dospelí a tiež s Harrym Ja-som-ten-Vyvolený Potterom.

Harry vyzeral, ako keby našiel vzácny a cenný drahokam - niečo, čo sa dá použiť na vydieranie. Draco nechcel vedieť, ako sa dozvedel o jeho trápnom druhom mene. Dúfal, že Hermiona nebola na neho nahnevaná. Ešte sa s ním nerozprávala, ale nádejal sa. Nemohla byť na neho až tak naštvaná, že nie?

“Kazič zábavy,” zamrmlal Harry a znova predstieral, že počúva učiteľov. Už ten istý príbeh počul niekoľkokrát. Študovali nekonečne veľakrát všetky možné diery v ich pláne, kým tá blonďavá otrava robila bohviečo. Ron si bol istý, že trénoval nejaké príšerné temné rituály, z ktorých bol samá modrina a pripravil o hlavu pár nevinných králikov. Hermiona s ním nesúhlasila, ale ohľadne tejto veci neprezradila svoje myšlienky. Harry si len myslel, že ten kretén konečne dostával to, o čo si celé tie roky koledoval.

Amadeus sa po svojej reči posadil a ako poslednú myšlienku dodal: “Toto ukončí kúzlo Pario Animus. Voldemort sa nebude môcť vrátiť do mysle pána Malfoya. Študovali sme to kúzlo hlbšie a uvedomili sme si, že odstrániť spúšťač by bolo nemožné. Bolo by to toho chlapca zabilo. Jediná možnosť je nechať Voldemorta použiť ho. Náš súčasný plán bol po celý čas jedinou možnosťou.”

Vojnová miestnosť stíchla. Finálnosť ich situácie ich zrazu zasiahla, spôsobila, že si uvedomili, ako blízko boli k zabitiu Draca. Bol nažive len preto, že Ron sa vyplazil z magického kruhu, kým bol shagnarský rituál stále aktívny.

Draco na nich zízal, tvár biela.

“Prepáčte?” zvládol zachrapčať. Postavil sa, zadnou stranou stehien odtlačil stoličku, príliš šokovaný, aby vedel, čo robí. Prešiel k profesorovi Snapovi, všetky oči ho sledovali.

“Prosím, vysvetlíte mi to?” riekol veľmi potichu, stojac v dokonalej pozornosti.

“Draco-” začal Dumbledore, ale Snape ho prerušil, keď mu naznačil, aby ho nechal hovoriť.

Otočil sa, aby sa pozrel na svojho obľúbeného žiaka - svojho obľúbeného slizolinčana - a pokúsil sa o úsmev. “Nevedeli sme, čo za zbraň to bola, čo za kúzlo to bolo. Logickým vysvetlením bolo pokúsiť sa odstrániť spúšťač, aby ho nemohol použiť. Snažili sme sa tento problém vyriešiť, odkedy som sa o ňom dozvedel, ale nebolo to také ľahké. O týchto druhoch kúziel sa toho veľa nevie. Malfoy manor mohol mať nejaké užitočné informácie, ale očividne tam sme ísť nemohli - ani keby nevyhorel.”

Dracom trhlo dozadu, ale nič nepovedal, takže Snape rýchlo pokračoval. “Zistil si to príliš skoro. Všetko sa tým vystavilo vyššiemu riziku. Museli sme jednať rýchlo, aby ťa to nezničilo… a ono sa tak takmer stalo. Tak ma všetko veľmi mrzí.”

Harry nedokázal odtrhnúť oči od majstra elixírov. Toto bol odlišný druh Snapa, človek, ktorému skutočne na niekom záležalo. Uvedomoval si to Draco? Vedel, že bol pre niekoho ako syn?

Draco sa pokúsil prehovoriť, ale nevydal ani hláska. Udrel päsťou do stola a potom si odkašľal.

“Ako… ste to zistili?”

“Je časťou mojej zbierky,” z ničoho nič sa ozval Amadeus. “Tá kniha, myslím. Po celý čas sme hľadali odpovede a potom včera večer som ju našiel. Vieme o tom kúzle rovnako veľa, ako vie on.” Otočil sa, aby sa pozrel na profesora Snapa, jasne tuho premýšľal nad tým, ako všetko vysvetliť. “Voldemort mohol použiť tucet rozličných kúziel, ale Snape poznal tie, ktoré v poslednej dobe študoval. Oveľa neskôr, ako vieš, Dumbledore urobil kvalifikovaný odhad - a ja si myslím, že má pravdu. Ale je to stále na tebe, Draco. Ak toto nechceš urobiť…”

“To nie je o chcení,” vyštekol Draco. “Ja nemám na výber, že? Pokiaľ sa nechcem stať vašim domovým škriatkom.” Zazrel na Amadea, hnev a frustrácia súperili o svoje právo ovládať jeho črty.

“Draco, prosím, upokoj sa.” Profesor Snape ho chytil za zápästie, ale Draco sa mu so zamračením vytrhol. “Nepotrebujem sa upokojiť. Potrebujem ľudí, ktorí skutočne dokážu rozmýšľať. Mohli ste mi to povedať. Mohol som pomôcť. Ona mohla pomôcť. Je úžasná, keď dôjde na rozmýšľanie.” Náhle zatvoril ústa, keď si uvedomil, že znova bľaboce.

Harry sa tiež postavil, myslel si, že celá situácia zašla príliš ďaleko. Prečo tu Dumbledore a McGonagallová len tak sedeli? Mali zasiahnuť v okamihu, keď sa to vydalo nebezpečným smerom.

“Toto nepotrebujeme,” prehlásil pokojne. “Chceš to urobiť?” Namieril svoje slová k Dracovi, pozeral na neho s nekonečnou trpezlivosťou. “Povedal si, že si si istý, že je to toto kúzlo. Chceš nám teraz pomôcť?”

Znova to bolo o potrasení rúk z prvého ročníka. Potrasieš mi teraz rukou? Budeš mi veriť, že moju nestiahnem? Melodramatický idiot, pomyslel si divoko Draco. Vložil si ruky do vreciek a znova prešiel k svojmu miestu, zazeral na Harryho. Posadil sa so slovami: “Čo teda urobíme ako ďalšie?”

Časť z neho chcela vykráčať z miestnosti tými dverami, ale oveľa väčšia časť chcela každému nakopať zadok. On im ukáže, že Draco Malfoy nie je slaboch. A keď Hermiona našla pod stolom jeho ruku a nežne ju stisla, ani nenadskočil.

“Myslím, že je čas konať,” nakoniec prehlásil Dumbledore, a kompletne tým roztržku ukončil.