Preklady fanfiction Harryho Pottera

2. časť

Mala iba dvanásť rokov, no mnoho básnikov už ospevovalo krásu jej očí, tých sotva rozoznateľných ňadier pod jemným bavlneným mušelínom šiat, pôvabných nôh, ktoré tak dobre tancovali, kníšucich sa bokov a štíhlych, ohybných rúk. Bola Hermionou, dcérou Glauka, bohatého aténskeho kupca.

Zajtra sa vydá za Demetria, pätnásťročného syna lodiara Demetria, ktorého jej otec nazýval svojím obchodným partnerom. Väčšina Aténčanov však o ňom hovorila ako o jeho komplicovi.

Hermiona nebola príliš nadšená nadchádzajúcim vydajom. Samozrejme, každé dievča sa muselo nakoniec vydať, to bol napokon jeho jediný životný cieľ. Jej matka so starou dojkou ju dobre pripravili a poznala svoje povinnosti. No dôvodom jej neochoty nebola nedostatočná príprava. Bol ním jej budúci manžel. V pätnástich rokoch nebol vonkoncom podobný bohom a hrdinom, ktorí zapĺňali Hermionine sny. Nemal decentnú briadku s radom usporiadaných drobných kučierok ako Odyseus či Achilles, bolo to skôr páperie, čierne páperie rašiace cez uhry. Demetriova tvár bola plná uhrov a Hermiona počula, ako si služobníctvo šušká, že má nimi pokrytý aj chrbát a zadok.

Mala už iba jeden voľný deň, než jej telo bude patriť uhrovitému Demetriovi, ktorý bude mať právo dotýkať sa jej, kopulovať s ňou, chrochtať a potiť sa, ako to občas videla robiť sluhov, keď unikla spod matkinho dohľadu a nakúkala cez diery v drevených stenách izieb pre služobníctvo.

Premýšľala nad tým a nad mnohými inými vecami. Jej matka to jej zamyslené rozpoloženie nazývala apatiou. Mladé dievčatá by nemali byť apatické – občas bola Hermiona zbitá a občas rozveselená, v závislosti od nálady jej matky. Dnes bola náchylná k odpúšťaniu. Zajtra príde o svoje dievčatko. Myšlienka na to zjemnila jej zvyčajne ostré črty skoro do úsmevu. Smutného úsmevu plného spomienok na vlastnú svadbu a všetky tie nádeje a sny...

Vďaka matkinej sentimentálnej zasnenosti a z toho plynúcej zhovievavosti mohla Hermiona sprevádzať otcovho správcu na trh. Niekoľko Glaukových otrokov umrelo na tuberkulózu a on potreboval nových, pokiaľ nechcel, aby sa jeho podnikanie spomalilo. A to bolo to posledné, čo jej otec chcel.

Takže vyrazili cez prašné ulice, prešli okolo víl, záhrad a chrámov, až kým sa nedostali na hlavné aténske námestie, kde sa dalo kúpiť všetko, či už korenie, otroci, dobytok alebo indický hodváb. Hermiona to tu zbožňovala, aj keď ju od prenikavého kyslého zápachu niekedy bolela hlava. No tá zmäť farieb, hlasov a zvukov bola ohromujúca.

Správca jej pevne zovrel ruku, keď sa prepletali cez davy ľudí. V druhej ruke držal mešec, nafúknuté kožené vrecko naplnené zlatom. Prišli včas, najlepšie kúsky boli stále k dispozícii. Obaja prebehli pohľadom po ich telách, vysokých i nízkych, vyziabnutých i tlstých, pokožkách všetkých možných odtieňov, modrookých i čiernookých. Otroci na aténskom trhu pochádzali zo všetkých kútov sveta.

Správca bol zabratý do zjednávania, cena za dvoch germánskych obrov, aj keď mohutných a silných, sa mu zdala absurdne vysoká. Hermiona medzitým vyhľadala tieň pod slnečnou plachtou, časť ktorej tienila miesto vyhradené pre otrokov.

„Chodíš sem často?“

Podskočila, ani nie tak od strachu, ako skôr od prekvapenia, pretože sa práve zasnila, prechádzala sa po tajomných brehoch Arkádie a čakala, kedy sa z vĺn vynorí nádherný biely býk so zlatými rohmi, potrasie mohutnou hlavou a rozbehne sa k nej...

Muž, ktorý sa ju odvážil osloviť, bol o dobrých desať rokov starší ako ona. I napriek gréckemu slnku mal bledú pleť, no nie nezdravú. Hermiona nakrčila nos. Podobne ako ostatní otroci aj tento strašne páchol. Pravdepodobne strávil posledné týždne v útrobách lode, bez slnečného svetla, vo vlhkej tme, kde bol dostatok priestoru len na to, aby sa zvinul do klbka na neustále mokrej dlážke. No hovoril po grécky, aj keď s miernym prízvukom.

Trochu sa obrátila, aby bola otočená k nemu a slnečný lúč, ktorý prešiel cez dieru v plátne nad nimi jej skĺzol z pleca cez kľúčnu kosť až na zvláštny amulet, ktorý nosila na krku. Odraz svetla prinútil mladíka prižmúriť oči.

Hermiona bola zdvorilé dievča, no zatiaľ neodpovedala na otázku. „Áno,“ odvetila, „dosť často. Ale dnes by to mohlo byť naposledy.“ Bolo to veľké priznanie, prinajmenšom podľa jej noriem, a teraz naňho hľadela s očakávaním a čakala na zvedavú otázku, ktorá by jej umožnila povedať mu viac.

No zdalo sa, že ju nepočul. Uprene sa díval na jej prívesok. Pravá ruka mu pomaly klesla k opasku, ktorý pridržiaval špinavé handry. Ustúpila o krok dozadu, náhle sa zľakla, že by tam mohol mať ukrytý nôž. Jeho atramentovo čierne a zároveň studené oči rozhodne vzbudzovali dojem, že je šialený. Možno, napadlo jej, možno tajne pozoroval bakchantky a domnieval sa, že je dobre krytý kríkmi a vysokou trávou, no ony ho chytili a pohrýzli, takže teraz bol úplne vyšinutý...

Nebol to však nôž. Bol to kúsok kovu, ligotajúca sa pologuľa, presne taká istá ako tá, ktorú nosila na krku. Zodvihol ju smerom k nej a usmial sa, ako by ju spoznal. Niečo jej v mysli hlodalo, veľmi hlboko, ako svrbenie na chrbte, na mieste, kde sa nemohla poškrabať...

Znovu podskočila, keď ju niekto chytil za ľavú ruku, jemne, no pevne.

„Tak poď, Hermiona!“ riekol správca. „Už som uzavrel obchod. A ty,“ stisol jej ruku, „by si už mala vedieť, že sa k tým tvorom pojedaným muchami nemáš približovať. Čo by povedal tvoj otec? Nehovoriac o tvojom nastávajúcom?“

Celkom na to zabudla. Svadba a Demetrios jej úplne vyfučali z hlavy. „Ja...“ Cítila, ako ju správca ťahá preč a vzoprela sa. „Nemohli by sme ho vziať?“ Ukázala na mladého otroka, ktorý už mal pravú ruku zaťatú do päste, pevne zovretú okolo predmetu, čo sa zdal byť dvojčaťom jej amuletu. Druhou polovicou symbolonu.

„Už pozeráš za inými mužmi?“ Zasmial sa správca. „Nie, nie, nadnes som nakúpil dosť otrokov. Tak už poď, musíme ísť domov, inak ma tvoja matka vyhreší!“

Cítila, ako ju pichlo pri srdci. Možno bol vyvrheľom ako Orestes, mužom, ktorý spáchal taký čin, že aj bohovia od hanby odvrátili tvár. Syn kráľov z ďalekej krajiny, unavený, do úmoru vyčerpaný...

Obzrela sa spať. Opäť roztvoril ruku a mierne natočil dlaň tak, aby sa slnečný lúč odrazil od lesklého predmetu priamo jej do očí.

ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ ΑΩ

„To bolo... povzbudivé.“ Uškrnul sa Osud.

Boh sa naňho usmial (Alebo na ňu? Ani teraz si nebol istý.) „Bolo, však? Aj keď to s každým ďalším stretnutím bude lepšie. Spomienky sú pochované hlboko v ich podvedomí. Budú sa zhromažďovať.“

Osud si ticho odfrkol. „Potom mal šťastie.“ Po krátkom tichu dodal: „Vieš, že nehanebne podvádzaš?“

„Uhmm.“ Bol si vybral z vrecka fajku s tabatierkou. „Občas je to potrebné. Čo myslíš, ako inak by Francúzi vyhrali majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1998?“