Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola druhá

Draco si otrávene uvedomil, že pociťuje mierne rozpaky nad stavom svojho obydlia. Niežeby bol neporiadny - v skutočnosti udržiaval svoje priestory bez poškvrny. Ale nedal sa nijako zatajiť fakt, že jeho izba bola viac než trochu úbohá. Nepomáhalo, že bolo práve šero a žiadne slnečné lúče nepomáhali pozdvihnúť tú ponurú atmosféru.

Zažal niekoľko sviečok. Také niečo bolo luxusom. Obvykle šiel do postele, keď zapadlo slnko, keďže zdroj svetla bol jednou z vecí, ktoré jeho zásoby neobsahovali. Ten, kto ho mal na starosti, si zjavne myslel, že sa má starať len o to, aby ho udržal nažive a vôbec nie o jeho mentálne zdravie. Podarilo sa mu nájsť pri upratovaní sem a tam pár sviečok - hlavne v blízkosti Šikmej uličky a iných magických budov, keďže sa zdalo, že ich muklovia nepoužívali. V domácnostiach, v ktorých pre ne mali predsa len využitie, mali sklony mať len poloprázdnu krabičku malých sviečok pod drezom. Buď to, alebo tie sprosté čajové sviečky neposkytovali žiadne svetlo. Hoci pred pár rokmi mal pri Covent Garden z pekla šťastie, hlavne v obchodoch, ktoré vyzerali, že predávajú tarotové karty a iný lacný, takzvaný ‘magický’ odpad.

Obrátil sa a zbadal, že Grangerová sa so záujmom rozhliada po izbe, chová sa, ako keby toto bola nejaká obrovská výskumná úloha. Jeho rozpaky vystriedala mrzutosť, keď si uvedomil, že presne to je. Prišla sem, aby zhodnotila, či je možné znova osídliť bývalé hlavné mesto a on jej poskytoval bonusový materiál.

"Posaď sa," nepekne prehlásil.

Rýchlo sa rozhliadla  a zbadala rozhegané kreslo, ktoré priťahoval k veľkým oknám, keď svietilo slnko a on sa tak mohol kúpať v jeho teple. Opatrne sa posadila, takmer ako keby sa bála, že ju zlomí. Nevinil ju z toho - bol to poriadne úbohý exemplár kresla.

Draco prešiel k skrinke a roztvoril ju, aby odtiaľ vybral dva poháre, ktoré potom zaplnil vodou z vodovodu.

"Prepáč, nemôžem ti ponúknuť nič iné okrem vody. Ako obvykle môj balíček neobsahoval tak veľa."

Grangerová sa zamračila. "Tvoje zásoby ti dochádzajú skôr než dôjdu nové?"

"Väčšinou. Určite nemám nikdy dosť čaju."

Vstala, napochodovala ku skrinke a otvorila ju dokorán. "Draco, máš len balíčky sáčkových polievok a nejaké rezance. Ako dlho ti to má vydržať?"

Pokrčil plecami a odpovedal: "Desať dní, plus mínus."

Odvrátil sa. Nebola to jeho chyba, že ktokoľvek, kto mal na starosť jeho štrnásťdňové zásoby, sa rozhodol byť menej než štedrý. Nechcel vidieť tú ľútosť, o ktorej si bol istý, že jej určite číha v očiach.

"Môžem ti niečo pripraviť. Zmiešavam si rezance s polievkou a určite si už  hladná," navrhol, keď ignoroval, že mu škvŕka v bruchu.

"Mám v byte nejaké zásoby, nepôjdeme po ne?" spýtala sa a pohla sa k dverám.

S rýchlosťou blesku sa po nej vyrútil a schmatol ju za zápästie. "Nie!"

Grangerová sa na neho pozrela, zmätenie vpísané v celej tvári. Potom potiahla ruku a on ju rýchlo pustil. Dlaň mu brnela od tepla inej ľudskej bytosti a uvedomil si, ako veľmi mu chýbal prostý kontakt s iným človekom. Pošúchal prsty o seba, ako keby hladili tú mäkkú pokožku, ktorú práve obkľúčili.

"Prečo nie? Je to po ceste."

"Nechodím von po zotmení," rozhodne vyhlásil, hlas nepripúšťal žiadne dohadovanie.

Ako obvykle Grangerová ignorovala počuť niečo, čo počuť nechcela.

"Nebuď hlúpy. Čo najhoršieho sa môže stať?"

Zatvoril oči, keď ho zaplavili spomienky. Nikdy v celom svojom živote nebol taký vydesený ako v tie prvé mesiace, čo ich zanechali v opustenom meste. Ani počas tých dvoch príšerných rokov, ktoré tomu obdobiu predchádzali.

"Čo je?" spýtala sa Grangerová.

Roztvoril oči a všimol si, že prišla bližšie k nemu a vzhliadala na neho, otázky vpísané v jej veľkých hnedých očiach.

"Nič."

"Draco, očividne to nič nie je."

A znova mohol cítiť to dávne podráždenie, ktoré kedysi pri nej obvykle cítil. Bolo to, ako keby cestoval obracačom času a bol späť na Rokforte, počúval jej neustále otázky. Vtedy to nenávidel a nenávidel to aj teraz.

"Vyzerám, ako kebyže chcem o tom dofaka hovoriť?" zavrčal.

Zbadal, ako sa jej tvár uzavrela a ustúpila, jej profesionálna osobnosť opäť nedotknutá.

"Fajn, tak ja idem. Som hladná  a odmietam jesť tvoje jedlo, keď mám niekde inde oveľa lepšie zásoby."

A s tým odkráčala z miestnosti a on už len počul, ako rýchlo cupitá dole schodmi.

Bolo treba päť sekúnd, aby jeho hnev ustúpil a starosť o jej bezpečie rýchlo zaujala jeho miesto.

"Grangerová!" zavolal.

Jeho jedinou odpoveď boli jej kroky, ktoré sa stále viac a viac vzďaľovali.

"Grangerová! Prestaň hrať hry! Vráť sa - okamžite!"

Len ticho.

Prehrabol si rukou vlasy a nahlas zahrešil do prázdnej miestnosti. Hoci technicky vedel, že je to bezpečné, stále v úzadí jeho mysle číhal ten strach, že je niekto tam vonku. Napokon, jediný raz, kedy si prestal dávať pozor, ho takmer zabili.

"Je to v poriadku, Draco, už to bolo dávno," vravel sám sebe a niekoľkokrát to zopakoval, ako keby to nejako všetko malo zlepšiť.

Ale nedokázalo to potlačiť jeho nervozitu. Nepomáhalo ani to, že Grangerová bola jednou z najnadanejších čarodejníc a bola v lepšej kondícii ako ktokoľvek, kto by mohol prežiť tú anarchiu. Tiež bola rýchla s prútikom. Stále si robil starosti. Kto vedel, v akom svete žila posledných sedem rokov? Pochyboval, že bol rovnako temný a zúfalý ako bol ten jeho.

Draco sa prechádzal sem a tam, až kým sa nevrátila.

Veselé pohvizdovanie ho rozrušilo, keď šťastne kráčala hore schodmi. Prakticky si dokázal predstaviť ten šťastný malý úsmev, ktorý mala na perách. Často ho vídaval na Rokforte, a - rovnako ako vtedy - ho pomyslenie naň nútilo vidieť červeno.

Roztvoril dvere dokorán, keď sa priblížila a postavil sa konfrontačne na prah svojej izby. Hvízdanie odumrelo, keď si všimla jeho nahnevaný postoj.

"Priniesla som nejaké slušné jedlo," riekla, zamávala taškou sem a tam, ako keby mu to malo vynahradiť stres a starosti.

"Čo si si dopekla myslela?!" zajačal.

"Že som hladná a že sa potrebujeme najesť."

"Netušíš, čo tam vonku je. Nemáš potuchy, na čo by si mohla naraziť."

Zdvihla ruku, položila mu ju na hruď a tlačila ho dovnútra, až kým nebola tiež v izbe.

"Uvoľni sa, Draco. Vážne si myslíš, že ma poslali sem dole bez predstavy, aká je situácia na zemi?"

"Áno!" zasyčal. "Presne toto si myslím! Napokon, predtým neprejavili moc starostlivosti alebo uvažovania."

Usídlilo sa medzi nimi ticho. Jediné, čo počul, bolo jeho zrýchlené dýchanie, keď sa pokúšal znova nadobudnúť kontrolu nad svojimi emóciami. Grangerová naklonila hlavu a obzerala si ho, z čoho sa cítil ešte trápnejšie a nepríjemnejšie.

"Čo sa stalo?"

Tentoraz nedokázal povolať energiu, aby ju udržal mimo. Možno kebyže sa s niekým podelí o svoje zážitky, prestanú prenasledovať každý jeho krok. Poodišiel od nej a posadil sa na kraj postele, zovrel si hlavu rukami a zízal na zem. Mohol cítiť, že z neho nespustila oči.

"Čo si myslíš, že sa stane, Grangerová, keď uzavrieš tak veľa vyšinutých smrťožrútov na obmedzené miesto bez žiadneho práva či príkazov? Bol to krvavý masaker."

"Ako... Ako sa ti podarilo prežiť?"

Mohol počuť, ako pri tej otázke zaváhala. Chcela to vedieť. Samozrejme, že chcela - bola to Hermiona zasraná Grangerová - ale súčasne si uvedomoval, že nechcela byť príčinou jeho ďalšej bolesti.

"Čisté šťastie a schopnosť splynúť s tieňmi."

"A tvoji rodičia?" zašepkala.

"Môj otec bol jedným z prvých, ktorých zabili. Pokúšal sa ochrániť matku a mňa, ale hoci dokázal byť bastardom, nikdy nebol taký nemilosrdný ako ostatní. Matka vydržala o trochu dlhšie, dosť, aby mi pomohla nájsť úkryt, keď sme sa snažili držať sa mimo. Ale jedného dňa šla po naše zásoby. Dúfali sme, že tentoraz to bude bezpečné. Väčšina smrťožrútov nebývala hore po svitaní. Prosil som ju, aby nechala ísť mňa, ale trvala na tom, že teraz je na rade ona, podľa toho sprostého, prekliateho zoznamu, ktorý pre nás urobila. Nevrátila sa."

Nenamáhal sa viac to vysvetľovať. Nemusela vedieť o hodinách úzkosti, keď sa obával toho, kde je jeho matka. Alebo ako menil plány, až kým sa nakoniec nezamaskoval sám a nešiel ju pohľadať. Takmer si prial, aby to neurobil,  keď zbadal jej zrútené telo ležať uprostred Šikmej uličky tak ako mnohé telá predtým. Napoly ležala na ich balíku so zásobami a on si pripadal ako odľud, keď ho spod nej vyťahoval. Ale bez neho nemohol prežiť a taktiež nemohol zostať trúchliť vedľa jej tela. Uspokojil sa s tým, že jej zatvoril oči a venoval krátky bozk na studené čelo.

Tentoraz si Grangerová zjavne uvedomila, že v tejto situácii slová nič nezmôžu a on ocenil, že nič nepovedala, nepozrela sa na neho, ale sústredila sa na vybaľovanie zásob.

Sledoval ju skôr preto, že nemal čo iného robiť, než sedieť tu a prežívať bolestivé spomienky.

Týždne nasledujúce po matkinej smrti boli najťažšie. Vydal sa do muklovského Londýna. Netúžil chodiť okolo matkinho tela, aby vykonal svoju prácu - niežeby sa niekto iný obťažoval robiť ju, ale jeho to aspoň zamestnávalo. Tiež to malo benefit v tom, že nikoho nenapadlo až tam ho sledovať - boli príliš zaneprázdnení vzájomným masakrovaním sa. Do doby, kedy mu došli dvojité zásoby jedla a potreboval si vyzdvihnúť ďalšie, nezostal nikto, komu sa bolo treba vyhýbať.

Alebo si tak aspoň myslel.

Tanier voňavého duseného mäsa s knedľou, ktorý mu Grangerová strčila pod nos, ho prebral. Ústa mu zvlhli nad tou vôňou a v bruchu mu trápne zaškrípalo. Zízal s otvorenými ústami na tú lahôdku.

"Ako sa ti také niečo podarilo za tak krátky čas?" spýtal sa.

Rozosmiala sa a ten veselý zvuk zaplašil posledné z jeho smutných spomienok.

"Hlupáčik!" napomenula ho. "Použila som kúzlo, ktoré udržuje jedlo čerstvé a teplé, na niekoľko jedál, ktoré som vzala so sebou. Toto je pripravené z vlastného receptu Molly Weasleyovej."

Tu narážku nepochopil, ale vychutnal si šťavnaté  a zdravé jedlo. Vôbec nemohol prestať jesť, keď Grangerová dojedla oveľa menší tanier a posadila sa, aby ho sledovala.

"Čo je?" spýtal sa, keď vytrel posledný kúsok.

"Si príliš chudý," prehovorila. "Nie je to prekvapujúce, vážne, vzhľadom na to, z akého mála musíš vyžiť."

Pokrčil plecami, znova v rozpakoch z jej postrehov.

"Takže, chcete znova osídliť mesto," vyhlásil, viac z túžby niečo povedať, než že by to skutočne chcel práve v tejto chvíli vedieť.

"Áno," odpovedala. "Ministerstvo malo vždy v pláne, že sa mestá budú znova používať. A je potrebné, aby sa to stalo čo najskôr. Gibraltár je príliš malý, aby sa tam komunita natrvalo presídlila."

"A čo muklovia?" spýtal sa Draco.

"Tiež sa chcú vrátiť, samozrejme. Muklovský predseda vlády nás už roky otravuje, že kedy už budú mesta pripravené."

"Kde doteraz sú?" spýtal sa, nemal potuchy o stave mimo jeho malej bubliny z centrálneho Londýna.

"Zvyšok muklovskej populácie žije hlavne na vidieku; na Vysočine, v   Brecon Beacons, Cornwalle, Peak District. Ale pobyt v takých obmedzených oblastiach, ktoré sú nevhodné pre veľké populačné prílivy trvajúce takmer desaťročie, sa ukázal byť pre nich ako náročný a došlo k strate práva a poriadku, čoho výsledkom boli ďalšie úmrtia.

Bolo zvláštne premýšľať o tom, že sa veci vracajú k normálu. Nuž, k takému normálu, akým mohlo byť povoldemortove obdobie. Posledným činom Temného pána bolo naplánovať zdevastovanie celej krajiny, ak neprežije bitku o Rokfort. Samozrejme, ani by ho nenapadlo, že sa môže stať, že by mohol zomrieť.

Bola to úloha, ktorú zveril tete Belle a bratom Lestrangeovým len preto, aby ich niečím zamestnal. To sadistické trio pokyny dotiahlo do dokonalosti, určilo skupinky smrťožrútov, ktoré sa odmiestnia z Rokfortu, keby bolo všetko stratené a spôsobia paseku po celej Británii. Milióny, hlavne muklov, zomrelo v tom masakre a väčšina hlavných miest bola zničená.

"A len to tak prijali bez vysvetlenia prečo?"

"Samozrejme, že nie. Muklovská vláda povedala, že došlo k hromadnému teroristickému útoku so špinavými bombami."

"Špinavými bombami?"

"Bomby, ktoré obsahovali chemické látky. Bola to výhovorka, ktorá sa použila, aby sa vysvetlilo také množstvo úmrtí a zničenia  a prečo vyčisťovacie práce trvajú tak dlho."

"A kto povedali, že to urobil?" spýtal sa Draco, ktorý nemal tušenia o muklovskej politike.

"Pravá IRA* ako odpoveď na Veľkopiatkovú dohodu**," odvetila Grangerová  potom krátko vysvetlila niečo, čo nazvala ‘Nepokoje’***. Draco čoskoro stratil záujem a uvažoval o skutočných vinníkoch.

Aby odčinili vykonanie takej ohavnosti, odsúdili smrťožrútov, aby zostali na mieste a vyčistili ten chaos - ich prútiky upravili, takže mohli vykonávať len čistiace kúzla. Najbližšiemu kruhu Temného pána bol pridelený na vyčistenie Londýn. Nanešťastie, ministerstvo nevzalo do úvahy, akí kreatívni tí pomätenejší smrťožrúti budú;  centrum bolo úplne zničené a bolo považované za vhodný trest, aby ho dali do poriadku. Bohužiaľ pre Draca a jeho rodičov to zahrňovalo aj ich a Malfoyovci nikdy neboli rovnocennými súpermi pre bratov Lestrangeových, Dolohova, Rawleho a podobnú sortu.

"Spomenula si, že iné mestá už začali osídľovať."

"Áno. Birmingham, Manchester, Glasgow a Cardiff boli naše testovacie mestá a zatiaľ je všetko v poriadku."

"A podarilo sa ich vyčistiť bez problémov?"

Draco dúfal, že Grangerová dokáže čítať medzi riadkami tej otázky. Nejako zvlášť ho nezaujímalo ako boli tie mestá nanovo postavené, ale skôr to, či sa to, čo sa stalo v Londýne, stalo aj tam.

Ľútosť, ktorú prečítal v jej hnedých očiach, mu potvrdila, že bola presne tak všímavá, ako sa domnieval, že je.

"Áno, predtým boli poriadne vyčistené. Pracovné čaty sa presúvajú na ďalšie miesta, aby ich pripravili."

Hnev, ktorý mu vyrazil hruďou, ho zastihol nepripraveného. "Potom prečo nikoho nepresunuli sem?" nahnevane sa opýtal.

"Žiadala som, aby sem poslali pomoc, ale ministerstvo sa obávalo, že by sa tu mohol udiať ďalší incident."

Jeho zúrivosť zosilnela. Ministerstvo vedelo, že je tu len on. Posielali jedlo, ktoré udržiavalo ‘čatu’ ako bývalých smrťožrútov príhodne nazývali, nažive. Takmer sedem rokov posielali jedlo len pre jedného.

Udrel rukou po stole, prevrhol tanier na zem. Ten hlasný zvuk nijako nepomohol upokojiť jeho hnev.

"Myslelo si ministerstvo, že majú dočinenia s nejakým psychopatickým géniom? Poslali sem tím, aby upratal telá. Vedeli, ako blízko k smrti som bol, s akým šťastím som zabil Dolohova. A teraz mi hovoríš, že majú podozrenie, že by som zložil nejakú novú skupinu? Snažil som sa držať mimo toho všetkého. Vrátil som sa len po zásoby jedla, pretože som nemohol v muklovskom Londýne nájsť nič na prežitie. Oni to vedeli!"

"Existovali obavy o tvoje duševné zdravie; o tom, čo ti ten masaker mohol spôsobiť."

Zatrpknuto sa zasmial. "Správne! A predsa bolo v pohode nechať ma tu úplne samého na takmer sedem zasraných rokov? Srať na teba a srať na ministerstvo!"

Prial si, aby mal guráž odtiaľ vypadnúť; len odtiaľ utiecť a stratiť sa v temnote, ale neodvážil sa. Stále nedokázal čeliť tmavým uličkám. Privolávalo to príliš veľa spomienok a dokonca aj keď vedel, že tam vonku nikto nie je, aby na neho poľoval, stále zažíval iracionálny vzťah, že tam niekto bude.

Namiesto toho sa uspokojil s rozmrzeným civením von z okna do čiernej noci. Mohol vidieť Grangerovej odraz v blikotajúcom svetle sviečky a navzdory sebe tam stál a sledoval ju, ako ona sleduje jeho.

Po piatich minútach ticha prišla k nemu a dotkla sa jeho pleca, jej oči sa spojili s jeho v tmavom okne.

"Je mi to ľúto, Draco. Je mi tak ľúto, že s tebou takto zaobchádzali."

Časť z neho chcela jej ruku odraziť a vyšplechnúť na ňu sprosté odseknutie tak, ako by to bolo urobilo jeho staré ja, ale väčšia jeho časť ocenila úprimnosť v jej hlase. Poznal ju dosť dobre na to, aby vedel, že jej je to naozaj ľúto.

"Nezáleží na tom," zamrmlal.

"Záleží!" rozvášnene vykríkla Grangerová. "Nikdy si nemal vystavený takejto situácii a ministerstvo to vie. Nikdy si nebol v tej istej lige ako ostatní smrťožrúti, čo ich tu umiestnili. Bol si len dieťa."

Otočil sa a chabo sa na ňu usmial. "Vidím, že si nestratila nič zo svojho agitovania, z tej prekliatej horlivosti."

Draco chcel odľahčiť náladu, ale zlyhal v tom. Hľadela na neho, vina jej takmer vyžarovala z očí. Skvelé, pomyslel si, v jej mysli som sa stal rovnako bezbranný ako domový škriatok.

"Zajtra musím odísť," oznámila.

Nebol si istý, prečo tá krátka veta spôsobila, že mu zovrelo žalúdok. Asi preto, že bude znova sám.

"Och," vyslovil tónom, o ktorom dúfal, že je ľahostajný, ale mal podozrenie, že znel osirelo.

Pošúchal si rukou oči, hľadajúc možnosť uniknúť ľútosti v jej tvári. Ľútosť nechcel; chcel ukončiť život v tejto špinavej diere, v ktorej žil sedem rokov.

"Poď so mnou," zašepkala.

A jeho srdce vynechalo úder, než znova začalo tĺcť k životu.

*Real IRA -   Pravá írska republikánska armáda alebo Pravá IRA je polovojenská organizácia, ktorej cieľom je vytvoriť "jednotné Írsko".    Sformovala sa v roku 1997.   

** Good Friday agreement -   Veľkopiatková dohoda alebo Belfastská dohoda ukončila tri desaťročia trvajúce sektárske násilie v britskej provincii.