Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 7 

4. november

Hermiona náhle pocítila nutkanie vidieť sa s niekým, koho poznala, ale miestnosť bola v chaose. Našla si cestu von z ministerstva znova cez vchod pre návštevníkov, aby sa dostala k autu, ktoré si prenajala vo Francúzsku. Chcela zúfalo vidieť Harryho s Ronom, ale tiež potrebovala čas na premýšľanie. Po chvíli zvažovania sa rozhodla, že pôjde navštíviť rodičov. 

Keď šoférovala na druhú stranu Londýna, kde jej rodičia bývali, premýšľala o Dracovi a o tom, že nemá potuchy, čo sa ďalej stane. Nechcela nič viac, než sa s ním porozprávať, počuť všetko o jeho práci, ale na druhej strane, nebude to príšerne trápne? So všetkým, čo sa udialo, odkedy ten zákon vstúpil do platnosti, mohli sa vrátiť k svojmu predchádzajúcemu priateľstvu?

Nie, samozrejme, že nie. V Lyone jej vyznal lásku a ona ho odmietla. Bez ospravedlnenia. Nie. Prácu, ktorú odviedol, aby zrušili ten zákon, spravil kvôli sebe, nie kvôli nim.

Možno pocity, ktoré sa v nej prebudili, neboli vôbec romantickej povahy. Možno boli jednoducho... priateľstvom, len priateľstvom hlbším než to, čo mali predtým, hlbším než akékoľvek priateľstvo, ktoré kedy poznala. Bolo silnejšie, ale nebolo ničím viac než predtým. Alebo k nemu cítila rešpekt, obdiv, uznanie. Všetky tie veci, o ktorých v tom rozhovore vravel, že sa u nej nesnažil nájsť. Ale ona ich aj tak pociťovala. 

Skutočne nevedela. Rozoznala bodnutie žiarlivosti, keď videla tú druhú ženu správať sa k nemu tak dôverne. Jednako to nemusela byť skutočná romantická žiarlivosť.

Keď sa Hermiona priblížila k novému domu svojich rodičov, vycítila magickú prítomnosť a zastavila auto. Keď sa veľmi pozorne zadívala, dokázala z času na čas rozlíšiť veľmi slabučké mihotanie. Srdce jej pokleslo; vyzeralo to, ako keby ministerstvo použilo akýsi druh poplašného kúzla okolo domova jej rodičov pre prípad, že by sa tam pokúsila ísť. Videla len vchodové dvere. Ale keďže sa ešte oficiálne do Anglicka nevrátila, nechcela upozorniť ministerstvo na to, kde je. Pokiaľ šlo o nich, mysleli si, že je stále v zahraničí. 

Sklamaná sa rozhodla ísť aspoň pozrieť Harryho. Ten jej určite povie niečo užitočné, vždy to robieval. Dokonca aj keby to bolo niečo hlúpe, aspoň by ju to rozosmialo. S Ginny býval v malej magickej komunite mimo Londýna. Magický poplašný štít by tam k ničomu nebol; hoci by na dome jej priateľa mohol byť podobný druh strážneho kúzla. Pomyslela si, že má lepšiu šancu, že ju neodhalia v Harryho štvrti, hlavne ak vôbec nepoužije mágiu. 

Trvalo jej štyridsať päť minút, kým tam dorazila. Samozrejme, v magickej dedine by bolo auto niečo divné, takže ho nechala pri hlavnom vstupe a dnu vošla pešo. 

Noc bola ostrá, dokonca na november. Omotala sa ďalšími vrstvami, aby sa vyhla spoznaniu, keby narazila na niekoho na večernej prechádzke. Nikoho nestretla, a za pár minút stála na schodoch pred dverami svojho priateľa. V bruchu mala kŕče od nervov. Viac než rok svojich priateľov nevidela a teraz sa bála toho, že ich prekvapí. Čo povedia? Budú nahnevaní? Privítajú ju?

Samozrejme, že privítajú, bolo by absurdné myslieť si niečo iné. Rýchlo zaklopala, skôr než sa jej myšlienky znova uberú cestou pochybností. Začula Ginnin hlas, ako sa blížila k dverám a kričala na niekoho vo vnútri domu.

Ginny vyvalila oči, ústa dokorán, keď otvorila dvere. Potom sa vrhla Hermione okolo krku. 

"Hermiona! To nie je možné - ty si vážne tu?"

"Áno!" odpovedala, všetka úzkosť sa rozpustila a smiešne veľký úsmev sa objavil v jej tvári. 

Ginny sa odtiahla, aby sa na ňu pozrela. "Ako je to možné? Veď ten zákon zrušili pred pár hodinami a -  počkať - ty si tam bola?" 

"Kto je to?" spýtal sa Harry, keď vošiel do výhľadu. Jeho tvár sa rozžiarila ako slniečko, keď ju zbadal. "Hermiona!" 

Hermiona Ginny milovala, ale neexistoval nikto ako Harry, jej najskutočnejší priateľ. Zovrela ho v náručí. 

"Och, Harry, kto..."

Hermiona vzhliadla, aby zbadala Ronove oči veľké ako podšálky. 

"Ron!" vykríkla šťastne, pustila Harryho, aby objala ďalšieho najlepšieho priateľa. Slzy jej zmáčali tvár. 

"Ahojky, Hermiona," pozdravila Luna, ktorá sa postavila vedľa Rona. 

"Luna!" zhíkla Hermiona a jej mozog znova začal fungovať. "Ach, ja som.... nečakala som..." Odtiahla sa a pozrela sa na svojich priateľov. "Neruším niečo?"

"Len oslavujeme," odpovedal Ron so svojim blbým úškrnom.

"Čo?" spýtala sa.

"Teba, samozrejme," vysvetľoval Harry. "Nuž, technicky oslavujeme, že Draco s Blaisom vyhrali a ty sa vrátiš domov, ale ty už tu si!" 

Ginny si odkašľala. 

Hermiona sa na ňu pozrela a všimla si, že pohľad jej priateľky sa upiera niekam do miestnosti. Nasledovala ho a zistila, že sa pozerá rovno na Draca. Bolo to, ako keby z miestnosti vysali všetok vzduch a jej videnie sa zúžilo na kruh s rozmazanými okrajmi. Potom vedľa Draca zbadala Blaisa a obaja stáli vo dverách medzi kuchyňou a obývačkou. Prinútila sa dýchať. Potom zaregistrovala ďalších ľudí. Tú nádhernú ženu, ktorá stála v súdnej sieni pri Dracovi. Plus tam bola Pansy Parkinsonová, Theodore Nott a jeho manželka Matilda, a Ronova manželka Chelsea, ktorú stretol, keď pracoval s Georgeom.

Nikto neprehovoril, keď Hermiona s Dracom na seba hľadeli. Napriek všetkej svojej výchove o správnych spôsoboch Draco vyzeral nápadne nepohodlne. 

Hermionine srdce búšilo, keď dospela k rozhodnutiu. Prešla miestnosťou až k nemu a zastala kúsok pred ním. Bolo jej jasné, že všetci v miestnosti poznajú ich príbeh, ale snažila sa predstierať, že tam nikto iný nie je. Len na chvíľu, len aby upokojila svoje nervy, tam boli len oni dvaja. 

"Ďakujem ti," povedala, jej hlas silný. 

Dracov výraz bol apatický, ale oči mal intenzívne. Než stihol odpovedať, otočila sa k Blaisovi. "Ďakujem ti, Blaise," povedala, tentoraz oveľa ľahšie. 

"Neurobili sme to pre teba," odpovedal s láskavým úsmevom. 

"To viem. Naozaj viem. Avšak už viac nie som tou najhľadanejšou osobou na ministerstve."

Blaise sa zasmial. "Dobre, predpokladám, že táto časť bola pre teba."

Hermiona cítila na sebe Dracov pohľad, ale než bola prinútená vymyslieť čo ďalej povedať alebo urobiť, Ginny ju vzala pod pazuchu.

"Poď mi pomôcť," prehlásila. Odtiahla Hermionu cez dom do jej a Harryho izby, zamkla dvere a očarovala ich, aby boli zvukotesné. 

Hermiona klesla na posteľ, ruky sa jej triasli, hlava točila. 

"Mám... mám tak veľa otázok! Čo sa deje? Prečo je tu Draco?"

Ginny sa posadila na posteľ vedľa nej. Prehovorila pomaly, obozretne, ako keby sa bála, že Hermiona niečo vyhodí do vzduchu. 

"Nuž, oslavujeme. A Draco je náš priateľ. Potom, čo si odišla, sa tak dajako nasáčkoval do našich životov. Chcel, aby sme mu pomohli ťa nájsť - skôr aby sme mu povedali, kde si - a my sme nepovedali, samozrejme, ale potom...  S Harrym neuveriteľne dobre vychádzajú. Je to úžasné, Hermiona. A keď s Ronom začali počúvať zápasy v rádiu... musela som sa uštipnúť, keď som zbadala, že má Draco Malfoy vyložené nohy na mojom konferenčnom stolíku. A my ho vážne, skutočne máme radi. A to nespomínam, že mu úprimne na tebe záleží... Harry nebude počúvať ani jediné slovko proti nemu." 

Hermiona sa podivne zasmiala. "Draco, on je... tvojím priateľom. Je priateľom vás všetkých."

"Hm, hmm. Aj Pansy, Blaise a Theo," odpovedala Ginny. "Hoci nie tak ako Draco."

Hermiona sa niekoľkokrát nadýchla v  snahe upokojiť svoje srdce a nervy. Aký rozdiel dokáže spôsobiť jeden rok! Keď odišla, bola jediná, kto bol zadobre s Dracom alebo s niektorým z bývalých slizolinčanov. "Dobre, toto zvládnem. Dokážem to. Ste jeho priatelia. Vy všetci. Priatelíte sa s nimi všetkými."

"Si úplne v poriadku?" znepokojene sa spýtala Ginny. 

"Je to len... prekvapivé. Nič som netušila." 

Akú pravdu mal Draco, keď povedal, že nedokáže vydržať mimo Anglicka. Len pomyslite na to všetko, čo zmeškala za jediný rok! Bolo to vytriezvujúce a znepokojujúce. Bola pripravená všetko opustiť kvôli svojmu presvedčeniu a pokiaľ si to stále myslela, realita ju zasiahla rovno medzi oči. Minimálne môže byť vďačná za to, že to odlúčenie už skončilo. 

Ginny jej stisla ruku. "Samozrejme, že nie. Prakticky sme s tebou nemali kontakt celú večnosť. Takže aké to bolo? Stretnúť sa s ním práve teraz?"

Hermiona nedokázal zakryť nepokoj, ktorý cítila. Tento deň bol príliš plný, jej zásoba emócii sa už vyprázdnila po tom, čo prešla všetkou škálou, ktoré zažila dokonca ešte pred tým, než sa dostala k ich domu. 

"Úprimne? Nemám potuchy ako sa v jeho prítomnosti správať. Urobil obrovskú, neuveriteľnú... vec... aby ma podporil - nie, nielen kvôli mne, samozrejme - a ja mám pocit, že už viac neviem, kto to je, ak som vôbec niekedy vedela. Kedysi sme spolu pracovali a stali sa priateľmi, ale..." Odmlčala sa, neistá, ako veľa z tej pravdy by mala odhaliť. 

"Ale...?" postrčila ju Ginny. 

"Som úplne ochromená," priznala Hermiona. "Čo povieš niekomu po takom niečom?" 

"Povedala si, že mu ďakuješ," pripomenula Ginny. 

Hermiona pretočila očami. "Ako keby ‘ďakujem ti’ mohlo niekedy stačiť."

"Nezabudni, neurobil to pre..."

"Pre mňa, áno, počula som," odsekla Hermiona, prekvapená, ako podráždene znela. "Prepáč, nechcela som na teba vyšteknúť." Vzdychla si. "Možno to neurobil pre mňa, ale urobil to kvôli mne. Pretože som ani nezvážila možnosť vrátiť sa do Anglicka. Aby som si ho vzala."

"To je... pravda," pomaly riekla Ginny. 

"Prijal všetky tie slová, ktorá som na neho nahnevane vrhla, keď ma našiel a namiesto toho, aby ich odrazil za tie masívne steny, za ktorými žil celý svoj život, aby sa za nimi ukryl a lízal si rany, on počúval. Vykročil spoza tých stien a dovolil, aby sa zmenil. Otvoril sa zlyhaniu, zosmiešňovaniu, ohováraniu, klebetám - to všetko kvôli mne. On..." Musela sa na chvíľu zaraziť, aby si pozbierala myšlienky. "Urobil pre mňa viac než ktokoľvek, koho poznám. Nemôžem... vôbec dúfať, že toto všetko nejako pretlmočím. Ako mám vôbec začať?" 

Ginny ju chvíľu študovala. "Čo presne sa stalo v Lyone?" 

Hermiona pokrútila hlavou. "Nič. Boli sme spolu asi dvadsať minút, sedeli sme v kaviarni pri rieke. Nedopadlo to veľmi dobre."

"A predsa si bola polichotená?" navrhla Ginny. Hermiona prikývla. 

"A začala si o ňom premýšľať?" Znova prikývla. 

"Nikdy som nechcela, aby sme sa znova stretli takto verejne. Mala... mala by som odísť a..." Zmĺkla, neistá, kam by mala ísť, okrem toho, že by sa vrátila do Lyonu. Dokonca to znelo vyčerpávajúco, vyžadovalo by to šoférovať späť do Francúzska. Bude po polnoci, než bude môcť vôbec uvažovať o premiestnení sa z Calais do svojho bytu.

"Zostaň," naliehala Ginny. "Chceme ťa vidieť. Harrymu s Ronom si chýbala. Na večeru aspoň? Je takmer hotová."

Hermiona zaváhala. Samozrejme, že sa chcela porozprávať so svojimi priateľmi, ale bol tu Draco a každú sekundu si bude hyper vedomá jeho prítomnosti a všetkého, čo sa medzi nimi nevyslovilo a nepomyslelo. 

"Iste. Ale nesedím vedľa Draca. To práve teraz nezvládnem."

"Je tu veľa ľudí," uistila ju Ginny. "Budeš na konci s nami. Takže daj si minútku, vzchop sa, potom príď za mnou do kuchyne."

Hermiona súhlasila a Ginny odišla. Bolo treba každý kúsok jej odvahy, aby opustila spálňu. Zamierila rovno do kuchyne, neobzerala sa ani napravo, ani naľavo zo strachu, že zachytí jeho pohľad. Boli tam len Harry s Ginny. Ron s Lunou ju nasledovali dnu.

"Bola si na zasadnutí?" chcel vedieť Harry. 

Stála chrbtom k dverám, aby nemala šancu zazrieť Draca. 

"Bola," odpovedala. 

"Ako?" neveriacky sa spýtal Ron. "Si prekliata Hermiona Grangerová. Všetci ťa poznajú. Použila si maskovacie kúzlo?" 

Hermiona pretočila očami. "Použila som auto," odpovedala a trochu sa uvoľnila. Hádať sa s Ronom bolo niečo, čo dokázala aj v spánku. "Použila som tunel z Francúzska, došla do Londýna. Vošla som vchodom pre návštevníkov. Nevyžadovalo to žiadnu mágiu."

"A kontrola prútika?" spýtal sa Harry.

Pokrčila plecami. "Bola ľahké splynúť s davom." 

"Krucinál, Hermiona! To je neuveriteľné!" vykríkol Ron hlučne.

"Toto už piješ dlhšie, že?" doberala si ho, keď ukázala na jeho pohár.

Uškrnul sa a znova si odpil.

"Ideme, všetci. Večera je pripravená," oznámila Ginny. Zhromaždila hostí a povedala im, kam sa posadiť. 

Harry jej pomohol dostať všetko jedlo na stôl, potom sa posadil za jeden koniec. "Ďakujem vám, že ste tu, aby sme oslávili to, čo dnes Draco s Blaisom dokázali, nielen pre Hermionu, ale skutočne pre nás všetkých."

Skupina zborovo zvolala: "Čujme, čujme!"

"Avšak, Ginny je úžasná kuchárka, takže sa na to vrhneme, že?" Uškrnul sa a začal, ostatní ho nasledovali. 

Hermiona bola vďačná, že sedela medzi Harrym a Lunou, s Ginny, Ronom a jeho ženou oproti nej. To usporiadanie tak dajako rozdelilo stôl, s bývalými slizolinčanmi na jednej strane, ale kvôli Hermioninným nervom jej na tom nezáležalo. Prvých pár minút si len užívala počúvať rozhovor svojich priateľov a zbieranie všetkého, čo mohla, o ich živote za minulý rok.

Neušlo jej, napríklad, to, ako Lunine oči zablúdili k Blaisovi, ktorý sedel vedľa Ronovej ženy, ani to, že jeho boli prakticky na nej nalepené, keď nedávala pozor. Za Blaisa sa nechcela priveľmi pozerať. Vedľa neho bola Pansy, s Dracom na konci oproti Harrymu. Theo sedel medzi Lunou a svojou ženou, tá záhadná žena obsadila posledné miesto za stolom. To, že sedela najbližšie k Dracovi, jej tiež neušlo. 

"Takže, Hermiona, čo si myslíš?" spýtala sa Luna. "O súdnom jednaní?" 

Cítila, že na ňu dopadli všetky oči, ale vydržala Lunin pohľad. "Ja som... žasla. Bolo to neuveriteľné," odpovedala, nútila ruky, aby sa netriasli. 

"Počkať. Ty naznačuješ, že si tam bola? Dnes? Na vypočutí?" spýtal sa Blaise, jeho výraz bol výrazom prekvapeného obdivu. 

"Myslel si si, že sa len tak náhodou ukázala dnes večer?" spýtal sa Ron, ako keby bol Blaise idiotom, keď sa niečo také pýta. 

Hermiona pretočila očami. Vďaka Merlinovi za Ronove debilné poznámky, ktoré uvoľnili viac než čokoľvek iné. "Ty sám si to zistil pred desiatimi minútami, Ron. Nebuď hlupák. Áno, Blaise, bola som tam. Ako som už niekomu tu hovorila, bolo celkom ľahké prísť do krajiny nemagickým spôsobom, ak niekto vie ako."

"Ale vkradnúť sa predným vchodom je stále výkon," hádal sa Ron s troškou trucovania.

"Áno, nuž," vravela, líca jej nabrali ružový nádych. Normálne by jej nevadilo rozprávať o svojom talente s mágiou, ale dnes, pri tom všetkom, najviac chcela splynúť s pozadím. "Asi to tak bude."

"Ako si sa cítila?" spýtal sa, obočie zvraštené, pohľad intenzívny. 

Hermiona sa chcela rozpustiť do podlahy. Všetka pozornosť sa sústredila na ňu a posledné, čo chcela, bolo rozprávať o svojich pocitoch ohľadne toho, čo sa stalo, všetkým v miestnosti. "Obávam sa, že to nedokážem popísať slovami," odpovedala stroho.

"Draco!" zavolala Ginny, čím vyslala Hermionu do divokej paniky. "Čo si si ty myslel o tom jednaní?" 

Vyzeral prekvapene, že ho zapojili do rozhovoru. "Bol som samozrejme šťastný kvôli výsledku. Myslel som si, že sme dobre vyargumentovali náš prípad." 

"Prekliato geniálne, chceš povedať," povedal Ron, keď zdvihol pohár na Dracovu počesť. 

Draco nič nepovedal, len pokrčil plecami. "Som rád, že nás členovia Súdnej rady boli ochotní vypočuť."

Theo si odkašľal a prehovoril. "Niektorí z nás na konci tohto stola si nie sú celkom istí, čo presne sa deje. Nie sme ani v najmenšom zvyknutí na skromného Draca Malfoya. Začínam premýšľať, či na neho nepoužili kúzlo zmätenia."

"Tiež som nad tým práve uvažovala," súhlasila Pansy s miernym pokrčením pliec. "Trošku ma to desí."

Draco sa na svojich priateľov uškrnul. "Fajn. Bolo to fantastické."

Všetci zvolali na slávu a zdalo sa, že sa Draco po pár prípitkoch uvoľnil. 

"Prípitok!" zvolal Harry, magicky naplnil všetkým poháre šampanským. "Na Draca s Blaisom!" 

Všetci sa napili. "Príhovor!" zvolal Theo.

Draco sa zasmial. "Na dnes už mám príhovorov dosť. Blaise?" 

Pokrútil hlavou. "To nie je moja silná stránka, kamarát."

"Príhovor!" buchol päsťou po stole dobre naladený Ron.

Draco sa nakoniec postavil. Hermiona šťastná videla, že je uvoľnenejší. V skutočnosti vyzeral v pohode a viac sebou samým. Bude musieť poďakovať Ginny za ten nápad pritiahnuť pozornosť na neho - kam patrila. Bol vo svojej koži.

Draco sa na chvíľu zamyslel. "Toto bola tá najlepšia vec, ktorú som kedy urobil."

"Čujme, čujme!" zvolal Theo, a ostatní to zopakovali. 

"Síce tá najťažšia, ale aj tá najlepšia," uzavrel Draco, potom vypil pohár do dna a posadil sa. 

"Na to si pripijem," odpila si Pansy zo svojho pohára. 

"Bola som taká rada kvôli tvojim rodičom," povedala Hermiona, oslovila Draca priamo, kým sa všetci ostatní rozprávali. Dúfala, že dokážu chvíľu viesť rozhovor bez pritiahnutia pozornosti, ale rozhovory ostatných ustali. 

Vrelo sa usmial, takmer ale nie celkom schopný zdvihnúť pohľad, aby sa jej pozrel do očí. "Áno. Aj ja."

"Čo máš ďalšieho v pláne, Draco?" spýtala sa Luna. "Pôjdeš po ďalšom príšernom zákone? Alebo si to necháme na ďalšie interview?" 

Dracove oči sa roztvorili. "Och, ja... u Merlina, nie. Nemám v úmysle spraviť si z tohto kariéru. Ani by som nevedel, kde začať. Nespýtaš sa ma to až zajtra?" 

"Samozrejme. Je to veľmi prirodzená otázka, keď nad tým rozmýšľam," odpovedala Luna. "Ľudia budú chcieť vedieť, čo plánuješ nabudúce. Teraz keď si vyzval ministerstvo...  a okázalo vyhral... veľa ľudí bude čakať, že urobíš viac."

Draco sa tváril veľmi nepohodlne. 

"Stále sú to domoví škriatkovia," zamyslene povedala Luna, keď žmurkla na Hermionu.

Všetci Hermionini priatelia sa na ňu pozreli. Cítila, ako jej horia líca. 

Draco sa stretol s jej pohľadom, potom sa rozhliadol po stole. "Čo mi uniká?" 

"Hermiona bola od štvrtého ročníka posadnutá právami škriatkov," oznámil Ron s nepatrným zaskučaním.

"Och, správne, na niečo z toho si spomínam." Draco zamyslene zvraštil čelo. "Myslím, že sme sa nad tým parádne zabávali, hoci si neviem spomenúť prečo."

Ron sa ozval znova. "Vzala si do hlavy, že by mali domových škriatkov oslobodiť. A nazvala to sopľošom!" 

"Zaplatiť, Ron," vyštekla. "Zaplatiť. A oslobodiť, ak to budú chcieť. Pretože sú v podstate otrokmi! Ako s tým môžeš byť v pohode?" 

"Pretože to je to, čo robia," zdôraznil Ron. "Je to ich práca."

"Stačí," zarazil Harry oboch svojich priateľov. "Tento problém dnes večer nevyriešime a naši hostia nechcú počúvať, ako sa hádate."

"Áno, a vaši priatelia o tom nechcú počúvať po miliónty krát," zamrmlala Ginny.

"Och, nie, prosím, pokračujte," uškrnul sa Blaise.

"Radšej nie," prehlásila Hermiona v snahe vymyslieť spôsob ako odviesť rozhovor znova ku Dracovi. Potom Pansy položila otázku Matilde a Ron sa začal rozprávať s Harrym. Hermiona si uvedomila, že jej čarodejnicu, ktorá bola na ministerstve s Dracom nepredstavili. Naklonila sa k Lune a zašepkala: "Kto je tá žena, čo sedí medzi Matildou a Dracom?"

"To je Anna, Blaisova bývalá manželka," odpovedala Luna.

"Oh!" Hermione sa trochu uľavilo, keď zistila Anninu identitu. Avšak po ďalšom premýšľaní si uvedomila, že to nebola len taká obyčajná žena; Anna pracovala s Draco a Blaisom proti tomu zákonu a tak s nimi trávila veľa času. Keďže bolo známe, čo cíti k Blaisovi, bolo by pre Annu prirodzené zamilovať sa do Draca. A Hermionine inštinkty jej napovedali, že Anna o Draca skutočne záujem mala. 

O asi tridsať minút neskôr bola Hermiona viac a viac vynechávaná z rozhovorov. Skupina okolo nej si očividne vytvorila pevné väzby, z ktorých sa ona sama vylúčila a jednoducho celkom nezapadla. Vedela, že to nebude dlho trvať, ale ako čas plynul, pociťovala stále väčšiu únavu a rozhodla sa, že by mala odísť a nájsť si miesto, kde zostane na noc. Nemala záujem vrátiť sa ten večer do Lyonu. Keby oslava vykazovala nejaké známky, že bude končiť, požiadala by Harryho s Ginny, aby zostala u nich, ale Harry práve otvoril ďalšie dve fľase vína a Ginninu tortu ešte ani nezačali krájať.

Nech sa akokoľvek nechcela opätovne stretnúť s Dracom na verejnosti, tiež sa cítila čudne, že nepociťovala tú istú dôvernosť, ktorú pri ňom cítila, keď spolu pracovali. A možno ten odstup pri ňom vnímala silnejšie ako pri ostatných, pretože mala o neho zvýšený záujem.

Potlačila zívnutie práve, keď sa zasmial nad niečím, čo Anna povedala a Hermiona sa rozhodla, že už tu dlhšie nedokáže sedieť. Príde na to kam ísť, keď bude preč z domu, preč od neho a Anny, niekde, kde ťažoba všetkého, čo sa stalo, nebude taká dusivá. 

Odložila servítku na stôl, okamžite pritiahla pozornosť väčšiny ľudí na druhej strane stola - a Luny - ktorá vedela, že ten pohyb znamenal, že sa chystá vstať. 

"Ďakujem vám všetkým, že ste mi umožnili vpadnúť na vašu oslavu. Ginny, večera bola fantastická." Hermiona sa usmiala na svoju priateľku. "Vážne by som mala ísť. Z celého dňa som vyčerpaná a mala by som sa zastaviť u rodičov, než zamierim domov." Nikto nemusel vedieť, že v skutočnosti svojich rodičov pozrieť nepôjde. Plus, budú predpokladať, že bude spať u nich. 

"Domov?" spýtal sa Harry, vyplašený. Miestnosť stíchla. "Nie si... už doma?" 

Hermiona si pomyslela, že na sebe cíti Dracov uprený pohľad. Odkašľala si, odmietala sa pozrieť jeho smerom. "Och, správne, nuž, áno. Lenže mám v Lyone prácu, ktorú musím ukončiť. A budem potrebovať uzavrieť svoj čas tam. Musím sa postarať o byť, pobaliť veci... " Jej myseľ sa roztáčala. 

"Rozísť sa s jedným Francúzom?" navrhla Luna.

Hermionine líca sčerveneli a chcela vliezť pod stôl. "Hm, nie. To... už sa stalo."

"Takže sa vraciaš, správne?" naliehal Ron. 

Usmiala sa na neho. "Áno. Dám vám vedieť, keď budem vedieť viac. Možno sa budem môcť vrátiť v piatok na celý víkend. Môžem bývať tu?" spýtala sa, otázku adresovala Harrymu s Ginny. 

"Samozrejme," odpovedala Ginny. 

Hermiona sa prinútila pozrieť na Draca. "Vážne, tvoja reč bola excelentná. Znova gratulujem." Zahryzla si do pery, priala si, aby mohla povedať niečo viac. Ale všetci ju sledovali, čakali, a ona viac než kedy cítila, že musí odísť. Začínalo sa jej ťažko dýchať. "Dobre teda. Nuž, v poriadku, dobrú noc všetkým. Nevstávajte," povedala, keď sa Harry postavil. "Poznám cestu von."

Prikývol a Hermiona vyšla z jedálne tak rýchlo, ako mohla. Na chodbe sa niekoľkokrát zhlboka nadýchla, než pokračovala ku dverám. Bola tak blízko - tak blízko. To bolo jediné, na čo dokázala myslieť, aby sa nerozbehla. Jej srdce búšilo za úľavou od ustavičného napätia, ktoré cítila, odkedy objavila Draca v dome svojich priateľov. Netušila, čo urobí, keď prekročí prah, ale aspoň bude schopná dýchať.