Preklady fanfiction Harryho Pottera

Popoluška

Draco Malfoy sa prebudí na búšenie srdca v ušiach a pocit, že mu v hlave mozog pulzuje. Silno zatvorí oči, odhodlaný vydržať tak čo najdlhšie bude možné. Pretočí sa na chrbát, nahlas zastoná a pošúcha si unavene tvár rukami. Prižmúri, hľadí cez štrbiny medzi viečkami.

Temnota je požehnaním pre jeho páliace očné jamky.

Ticho je požehnaním pre jeho boľavú hlavu.

Nahlas zastoná, vyštverá sa z postele, aby preťapkal po chladnej, tvrdej podlahy do kúpeľne. Opláchne si tvár, hlavne preto, aby sa prebral, než do seba prevrhne dávku svojho vlastného elixíru na opicu.

O pár sekúnd má hlavu ľahšiu, oči ho prestanú páliť a búšenie v jeho hlave sa vytratí.

Vráti sa do spálne a až vtedy si všimne svoje oblečenie - všetko okrem boxeriek - rozhádzané po izbe a zanechávajúce cestičku od dverí k jeho posteli. Kabát, košeľa, zeleno-strieborná viazanka, topánky z dračej kože, nohavice. Uškrnie sa, spokojný s faktom, že mal, očividne, včera v noci úspešnú noc. Aj keď si na ňu nedokáže spomenúť.

Ale potom sa jeho úškrn ešte zväčší, keď zazrie spod košele vytŕčať niečo strieborné. Ako zbiera svoje veci, zdvihne zo zeme aj košeľu a odhalí osamotenú, striebornú topánku bez podpätku - ten muklovský typ, ktorý dievčatá, dokonca čarodejnice, tak zjavne zbožňujú. Balerínky. Ďalších päť minút strávi tým, že neúspešne prehľadáva izbu, aby našiel druhú. Na rozdiel od svojho oblečenia, ktoré hodí na hromadu vedľa svojho kufra pri nohách postele, túto jednu balerínku položí na vrch kufra.

O chvíľu neskôr, keď si práve zastrkáva novú, čistú košeľu do nohavíc, otvoria sa dvere a vojde jeho najlepší priateľ.

"Si hore," komentuje Blaise Zabini, vševediaco sa uškrnie, keď si uvoľnene vykračuje po izbe.

"Sotva," odpovedá Draco.

"Takže si sa dobre bavil?"

"Povedal by som, že áno, ale veľa si nepamätám."

"Nuž, podľa toho, čo som počul, súhlasil by som," uškrnie sa Blaise.

Draco sa zarazí pri viazaní kravaty.

"Podľa toho, čo si počul? Čo si počul?"

"Všetko. To je topánka?" spýta sa Blaise, zase sa usmieva, keď kráča ku kufru pri posteli.

"Čo, presne, je všetko?"

"Och, vieš... stony, stenanie, pár výkrikov. A pod pár mám na mysli veľa veľmi hlasných výkrikov," chichoce sa druhý čarodejník, keď zdvihne topánku, aby si doberal svojho priateľa.

Draco sa uškrnie tiež, vytrhne mu topánku a položí ju namiesto toho na svoj nočný stolík. "Ako znela?"

"Ako zasraná bohyňa. To je jej topánka? Kto to bol?"

Draco zaspomína, uvažuje, než sa znova pozrie na priateľa. "Nemám potuchy. Ale zistím to."

X

"Prosím..."

"Prosímčo?"

"Ne... neprestávaj..."

"To neplánujem, miláčik."

"Rýchlejšie... Sil... nejšie..."

"Doprdele..."

"Ach... Ach, doriti, och bože.."

"Sakra, bejby..."

"Draco..."

X

Uškrnie sa, hľadí na ten plagát, ktorý práve zavesil na dvere do Veľkej siene. Tvári sa samoľúbo, keď si založí ruky na hrudi, skrz naskrz spokojný s prácou svojho prútika.

"Hľadáte jednu striebornú balerínku?"

Nižšie sú písomné pokyny.

Organizuje... niečo ako súťaž, aby našiel vlastníčku striebornej baleríny, ktorú našiel dnes ráno vo svojej izbe. Pretože osoba, ktorej tá balerína patrí, je očividne osoba, s ktorou strávil noc. A s kýmkoľvek strávil noc on... nuž.

"To vážne?" spýta sa Blaise, keď sa postaví vedľa neho. "Toto je tvoj plán ako nájsť to záhadné dievča?"

"Máš lepší nápad?"

Blaise otvorí ústa, aby odpovedal, než ich zatvorí, nakloní hlavu nabok zamyslene, ale potom pokrúti hlavou.

"Bolo to buď toto alebo sa prechádzať po hrade a pýtať sa každej baby, či nestratila striebornú balerínku. Toto sa zdá byť podstatne menej divné a malo by to trvať kratšie," vysvetľuje mu Draco.

"Myslíš, že to vyjde?"

Blondiak sa uškrnie. "Ty si ešte nemal so mnou do činenia? Samozrejme, že to vyjde."

X

Jemné, zvodné pery pritlačené na jeho popraskané.

Hodvábne, hladké vlasy omotané okolo jeho prstov.

Súmerne tvarované krivky dotýkajúce sa jeho.

Dlhé, štíhle nohy ovinuté okolo jeho bokov.

Mozoľnaté prsty skúmajúce jej telo, ťahajúce za jej šaty.

Hrdelné stony a prosby.

Zdvíhanie hrude.

Náraz, zatlačenie, ston.

Nakláňanie sa cez okraj, padanie a let.

Nebesá.

Peklo.

X

Samozrejme, očakával obrovské množstvo dievčat, ktoré sa budú na neho lepiť, ktoré ho budú chcieť, ukazovať mu jednu striebornú topánku, ktoré sa ho budú snažiť presvedčiť, že sú tým 'špeciálnym' dievčaťom, ktoré hľadá.

Ani jedna z nich to však nie je. Pretože ani jedna topánka sa nezhoduje. Buď boli na nesprávnu nohu, alebo mali nesprávny odtieň striebornej alebo celkovo mali nesprávnu farbu. Alebo nesprávny vzor.

Zdvorilo ich odmieta, napriek frustrácii, ktorá v ňom rastie. Nemajú tie baby nič lepšie na prácu, než plytvať jeho drahocenným časom?

Na konci, keď vyspovedal posledné dievča s nesprávnou balerínkou (vážne si začínal myslieť, že už teraz vyčarovávali tie topánky náhodne), je vyčerpaný. Ale všimne si, že je tu pár dievčat, ktoré ho ešte neoslovili: Ginny Weasleyová, Lavender Brownová, Luna Lovegoodová a Hermiona Grangerová.

"Si si istý, že to nebola žiadna z nich?" spýta sa Blaise.

"Určite."

"Vážne na tom záleží?"

"Samozrejme, že záleží! Nebudem mať nejakú náhodnú ženskú, Blaise," vyštekne Draco, frustrovaný, unavený a úplne sklamaný.

"Ak to nie je žiadna z nich, potom kto to je?"

"Sú len štyri možnosti, Blaise. A mám v pláne to zistiť, aj keby ma to malo zabiť."

X

Najprv skúsi Ginny Weasleyovú. Je to malá šanca, to musí priznať, pretože teraz chodí s Potterom. Ale nie je to nemožné.

V skutočnosti ho niečo také nikdy predtým nezastavilo. Ani to nikdy predtým nezastavilo to dievča.

Okrem toho by to nebolo také zlé. Iste, je to Weasleyová. A iste, je to sestra istého Lasičiaka, ktorého nedokáže vystáť ani pohľadom. Ale je prekliato sexy.

Dlhé, ohnivé červené vlasy. Žiarivo modré oči. Svetlá pokožka. Poriadne prsia.

Nájde ju na nádvorí, kde leží na bruchu v tráve a listuje Týždenníkom mladej čarodejnice. V duchu sa uškrnie a nakráča k nej.

"Ginny," pozdraví ju, postaví sa vedľa nej. Jeho tieň dopadne na otvorené stránky časopisu.

"Blokuješ mi svetlo, Malfoy."

"Ospravedlňujem sa," zdvorilo odpovedá, ukročí nabok. "Môžem na slovíčko?"

Nakukne na neho, žmúri do slnka. "Len jedno?"

"Nechýba ti strieborná balerínka?"

Vševediaco nadvihne obočie. "Nie. A ani keby mi chýbala, ja nie som tvoje dievča."

"Správne. Nuž, dobre."

X

Ako ďalšiu skúsi Lavender, ktorá ho informuje, že teraz chodí s Lasičiakom - čo je na neho jednoducho príliš veľa informácii. V skutočnosti, na dôvažok k jej odmietnutiu, má obuté svoje vlastné strieborné balerínky.

Potom skúsi Lunu, ktorá, v skratke, nie je jeho dievčaťom. Vlastní strieborné plátenky, ale nie baleríny.  Tiež si myslí, že mu okolo hlavy lietajú Nargly.

Čo znamená, že zostáva jediná možnosť: Hermiona Grangerová. A na počudovanie, tá predstava nie je taká desivá, ako by pravdepodobne mala byť.

X

Odchytí ju v knižnici. Nie je v tej knižnici neustále?

Sedí za svojim obvyklým stolom takmer vzadu, blízko sekcie s obmedzeným prístupom. A ako obvykle, má strapaté vlasy (hoci za posledných šesť rokov jej kučery zjemneli) schované medzi stránkami knihy - na rovinu, je mu to šumafuk, takže sa nepozrel na názov. Má na sebe uniformu; kabát prehodený cez operadlo stoličky, rukávy vyhrnuté nad lakte, prvé tri gombíky rozopnuté a viazanka uvoľnená, čo mu umožňuje dosť príjemný pohľad do jej výstrihu. Nohy má pod stolom prekrížené, kvôli čomu sa jej vyhrnula sukňa, takže sotva zakrýva jej zadok.

Zisťuje, že premýšľa nad tým, čo asi cíti ona. Ak cíti to isté ako on, veľmi mlhavé spomienky na...

Dovlečie sa k jej stolu, osamelá strieborná balerína v ľavej ruky a pravá strčená vo vrecku. Položí ju pred ňu na stôl, uškrnie sa, kým čaká, až vzhliadne.

Na kratučkú chvíľu sa na ňu pozrie, než vrhne pohľad smerom k nemu. "To je čo?"

"Myslím, že patrí tebe. Našiel som ju vo svojej spálni," odpovie, samoľúbo sa na ňu uškŕňa.

Zažmurká, ale potom sa pozrie znova do knihy. Úplne sa vyhýba pohľadu na ňu. "Neviem, o čom hovoríš."

"Myslím, že vieš."

"Nie, neviem."

"Áno, vieš."

Vzdychne si, založí si ruky na stole, keď na neho pozrie. Topánke sa vyhýba. "A prečo by som mala? A ešte dôležitejšie, keby bola moja, prečo by bola v tvojej spálni?"

Na chvíľu ju zvažuje, prekríži si ruky na hrudi. Vníma jej výraz, ten pohľad v jej tvári, jej postoj. Má poriadne dobrú kamennú tvár, to musí priznať. Ale jej oči ju prezradia - a nielen preto, že si ich pamätá, čisté ako deň. Uškrnie sa, oprie sa rukami o stôl, keď sa skloní, aby jeho tvár bola v rovnakej úrovni s jej a len pár centimetrov ďaleko.

"Pretože ty, Grangerová, si bola v mojej izbe."

"Len v tvojich snoch."

"To je možné - ale to je úplne iná záležitosť."

Pretočí očami, znova venuje pozornosť knihe.

Jeho úškrn zosilnie, keď schmatne stoličku vedľa nej, vytiahne ju tak, aby bola čelom k nej a potom sa na ňu posadí. Predkloní sa s lakťami na kolenách.

"Myslím, že sa to stalo takto. Pripravená?"

"Ja nie..."

"Myslím, že sme sa vtedy obaja trošičku opili. Myslím, že sme asi začali flirtovať, než sa mi podarilo ukecať ťa, aby si sa so mnou vrátila do žalárov. Myslím, že sme šukali ako králiky, pretože, povedzme si to na rovinu, sexuálne napätie medzi nami sa dá krájať nožom. A myslím, že ti bolo tak neuveriteľne trápne z toho, keď si zistila, že ma považuješ za tak naprosto žiadúceho, že si odišla skôr,  než si mi musela čeliť - a pri svojom náhlivom odchode, si zabudla na balerínku."

"Skončil si?"

"Nie. Ty si jedno z tých pár dievčat, ktorá sa neukázali s nejakou striebornou topánkou v nádeji, že budeš tou pravou - a zvyšné tri sa mi podarilo eliminovať. Takže pokiaľ nemáš nejaký legitímny dôvod, prečo ti nepatrí, ty si moje dievča."

Vzhliadne, hľadí uprene na knižnicu pred ňou, než otočí hlavu, aby sa na neho pozrela. "A čo ak som?"

"Priznávaš to?"

"Chceš, aby som?"

Chvíľu na ňu hľadí, než sa prikloní ešte bližšie. Nosom sa takmer ošuchne o jej. "Čo ak chcem?"

Zažmurká, očividne zaskočená, než sa odvráti a začne si baliť knihy do tašky. "Pozri, nič to nebolo, dobre? Len jednorazovka. Ja..." odmlčí sa, postaví a chytí remene svojej tašky. "Ďakujem ti za topánku..."

"Počkaj, Grangerová," zavolá za ňou, keď sa otočí k odchodu, rýchlo ju schmatne za zápästie. Pozrie na neho, jasne zmätená.

"Prečo si odišla? Prečo si sa neozvala?" váhavo zašepká. Je nervózny. Takto ďaleko to nepremyslel.

"Ja len.. nemyslela som si, že by si chcel," priznáva. "Vedela som, že to oľutuješ vo chvíli, ako by si ma uvidel, takže ma napadlo, že ak odídem, potom sa už o tom nebudeme musieť znova baviť. Len som si neuvedomila, že som tam zabudla jednu topánku, až kým som nebola vo svojej izbe."

"Ty to ľutuješ?" zaujíma sa zvedavo, so zatajeným dychom. Nie je si istý, prečo mu záleží na tom, aby to vedel, jednoducho... mu záleží.

"Neviem," zašepká popravde. "Príliš veľa si nepamätám."

Pousmeje sa nad tým rumencom, čo je sfarbí líca, keď sklopí pohľad k zemi. Vážne vyzerá nádherne. Vlastne úžasne.

"Mala by som ísť," zašepká, zase sa otočí k odchodu.

Než sa ale otočí úplne, chytí ju za plecia, pritlačí o najbližšiu policu a pobozká. Svojimi perami pevne prikryje jej, vášnivo, žiadostivo. Ruky má v jej vlasoch, krúti a zľahučka ťahá. Ona má ruky na jeho páse, priťahuje ho k sebe bližšie, keď zviera košeľu na jeho bokoch.

Nejak zvlášť nevie, čo robí.

Ale na druhej strane mu na tom nejak zvlášť nezáleží.

Už našiel svoje dievča.