Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Ukradnuté spomienky

4. Pravda

Ukradnuté spomienky
Vložené: Jimmi - 20.04. 2020 Téma: Ukradnuté spomienky
Jimmi nám napísal:

Repressed

Názov: Ukradnuté spomienky 

 

Autor:  LoveBugOC


Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Pravda 

 

Pravda vždy na konci vyjde najavo.

 

****

 

"Dokážeš udržať tajomstvo?" Nemáš potuchy, aké tajomstvá dokážem udržať ja.

"Iste."

"Myslím si, že si moja najlepšia kamarátka."

"To je tvoje tajomstvo?"
"Moja druhá kamarátka by dostala hysťák, ak to zistila."

Smiech.

Plachý úsmev.

"Aj ty si môj najlepší kamarát."

 

X

 

Stuhne, keď ju zbadá pripútanú v reťaziach k stene v podzemí ich sídla. Minimálne, kedysi to bývalo podzemie. Teraz sú to skôr... žaláre. A jeho domov je skôr väznicou.

 

Pozrie sa na ňu - na jej špinavé oblečenie, špinavú pokožku, špinavé, polepené vlasy - a je to, ako keby sa svet okolo niekam rozplynul. Zmizol šialený, maniakálny smiech jeho tety. Vytratili sa otcove posmešky ohľadne jej krvi a postavenia - aj na svete aj v aktuálnej chvíli. Je tu len on a ona, a ona vyzerá tak zraniteľne. Tak smutne, bezmocne a vystrašene. Tak nepodobná samej sebe, až mu je z toho zle.

 

Jeho otec vykročí dopredu, prútik namierený priamo na ňu a jemu sa z toho zdvihne žalúdok.

 

"Nie. Nerob to. Prosím, otče, neubližuj jej!"

 

Dlane sa mu začnú potiť, hrdlo stiahne a hruď zovrie, keď čaká, čo otec urobí. Zrazu pocíti náhle nutkanie ochrániť ju, ale bojuje s tým - aj kvôli svojej vlastnej bezpečnosti, aj kvôli jej.

 

To kúzlo ju zasiahne rovno do hrude a spôsobí, že vykríkne, zvíja sa od bolesti a on cúvne od scény pred sebou. Pozná jej agóniu - tú oslepujúcu bolesť, ktorú zažíva - a chce jej pomôcť, chce ju zachrániť.

 

"Dávaj na seba pozor, dobre? Ak si nebudeš pamätať nič iné, na toto nezabudni."

 

Jej výkriky prestanú v okamihu, keď sa kúzlo zdvihne, ale ich zvuk sa stále ozýva v jeho hlave, rezonuje mu v ušiach a spôsobí, že zatvorí oči. Cíti sa ako dieťa, ktoré sa bojí nočných morí; ako dospievajúci chlapec, ktorý sa bojí reality.

 

Zostáva prikovaný na mieste, neschopný pohnúť nohami a vystrašený, že keby nimi pohnúť mohol, tak by sa pod ním podlomili, aj vtedy, keď ostatní smrťožrúti opúšťajú miestnosť a vracajú sa hore. Jeho pohľad je tak ponorený a zmrazený do dievčaťa, ktoré leží ochabnuto a zdanlivo bez života na zemi pred ním, že mu ujde to, ako sa na neho matka obzrie, keď nasleduje otca hore schodmi.

 

X

 

"Vieš, že to nemusíš stále robiť, však?"

"Samozrejme, že musím. Sú to blbci, každý jeden z nich."

"Nuž, áno, ale..."

"Nikto okrem mňa nemá dovolené robiť si z teba žarty. A kvôli tomu ťa budem navždy ochraňovať. Pokiaľ som nablízku, nikto ti nikdy neublíži."

 

X

 

Uprostred noci sa vykradne, aby ju skontroloval, pretože ani jeho dievča mu nedokáže pomôcť zaspať. Nedokáže vysvetliť, aký má k tomu dôvod, ale ide, pretože ona je jediná vec, na ktorú dokáže myslieť.

 

Kráča pomaly a opatrne smerom k nej. Leží na zemi, schúlená do klbka, tvárou k stene. Vyzerá slabá, krehká - a opäť mu je zle od žalúdka. Trochu sa obáva ku nej priblížiť - bojí sa, že jej ublíži - a predsa ho niečo ťahá bližšie a bližšie, až kým nie je ku nej dostatočne blízko, aby sa jej dotkol. Nakloní sa poza ňu, nakukne na ňu cez oťažené viečka.

 

"Gra..." Hlas mu zaváha, zachytí sa v hrdle. Odkašle si, zhlboka sa nadýchne. "Grangerová," zašepká zachrípnuto.

 

Pohne sa, ale neprebudí.

 

Ruka sa mu trasie, keď sa načiahne, aby sa jej dotkol. "Hej, Grangerová," zašepká znova, dotkne sa prstami jej pleca. "H-Hermiona..." Jej meno na jeho jazyku vyšle triašku po jeho chrbtici, ktorú ignoruje, pretože v tej chvíli sa prebudí.

 

Oči ma roztvorené strachom, keď sa driape preč od neho, tvrdo sa pritláča k stene.

 

"Pššt! Neublížim ti," zamrmle, padá bližšie k zemi - bližšie k nej - na kolená, aby jej zakryl ústa rukou, než stihne vykríknuť. "Sľubujem, že ti neublížim."


Slabučko prikývne, hľadí na neho veľkými očami.

 

"Si v poriadku?" spýta sa potichu, keď stiahne ruku späť.

 

"Som v pohode," tvrdohlavo zašepká ona.

 

"Klameš. Máš bolesti - je to, ako keby ti zliezala pokožka a vo vnútri horíš," zamrmle, odsadne si, takže je priamo oproti nej. Prekríži nohy a nakloní sa dopredu, oprie si lakte o kolená. "V jednej chvíli chceš od tej bolesti zomrieť - a v druhej si myslíš, že si zomrela, ale nezomrieš a takmer si praješ, aby si. A hoci časom si na tú bolesť zvykneš, nikdy naozaj nezmizne."

 

Zažmurká. "Ako... ako to vieš?"

 

Chvíľu na ňu hľadí. "Zažil som ju." O kúsoček sa k nej pomaly prisunie, váhovo. "Smiem?"

 

Prikývne.

 

Opatrne vytiahne prútik z vrecka a s pár zaklínadlami sa jej zranenia začnú liečiť. Keď skončí, oprie sa chrbtom o stenu vedľa nej. Občas na ňu zboku pozrie a nejako mu to pripadá normálne. Ľahké.

 

Správne.

 

X

 

Zaťukanie na okno.

Smutný šedooký chlapec na ňu hľadí cez tabuľku skla. [Jeho oči tak trochu vyzerajú ako dažďové mraky.]

Otvorí okno a on vlezie do jej izby.

"Čo tu robíš?"

"Chcel... chcel som ťa vidieť."

Drží sa za bok, keď kríva k jej posteli.

"Si v poriadku?"

"Som v pohode."

"Nie, máš bolesti..."

"Už som v pohode. Som s tebou."

 

X

 

Ako keď mal desať rokov, zastane pred otcovou študovňou, keď začuje matkin hlas.

 

"Povedala som ti, že sa niečo takéto stane, Lucius."

 

"Všetko je v poriadku..."

 

"Nič nie je v poriadku! Vie, že sa niečo deje, Lucius. Vždy to vedel - je to len otázka času, kým na to príde."

 

"To kúzlo som vykonal sám, takže v žiadnom prípade na to nepríde. Je nemožné..."

 

"Čo ak nie je? Čo ak niečo silnejšie mu pomôže spomenúť si?"


Jeho otec si odfrkne. "Silnejšie než mágia? Čo je silnejšie než mágia?"

 

"Láska."

 

Vtedy Lucius so smiechom vyštekne: "Láska nie je silnejšia než mágia. A keby aj bola, on nie je zamilovaný - mal sedem, u Merlina!"

 

Dracovi pri otcových slovách stiahne hrdlo.

 

X

 

 

Čerstvo pokosená tráva.

Nový pergamen - ručne písaný odkaz.

Mentolová zubná pasta.

Hnedé oči, ktoré ho sledujú.

"Budeme navždy priateľmi, však?"

Šedé oči pohľad opätujú.

"Navždy."

 

X

 

Na druhý deň ráno zíza na jedlo na tanieri a pociťuje nevoľnosť. Jeho myseľ je niekde inde - spomína. Nedokáže prestať myslieť na veci, ktoré jeho otec večer predtým povedal.

 

Vzhliadne na matku, ktorá je tichá a rezervovaná, ako je jedlo na svojom tanieri. Potom pozrie na svojho otca, ktorý je tiež tichý a rezervovaný, jeho pohľad upriamený na Denného proroka pred ním.

 

Len pred pár mesiacmi na tomto stole v obývačke zabili a potom zlikvidovali jeho profesorku štúdii muklov a teraz sú tu oni a jedia. Tá predstava sa mu hnusí a potom si predstaví Grangerovú, ako leží studená a bez života na profesorkinom mieste. Strhne sa.

 

Zrazu si nemôže pomôcť. "Čo sa stalo, keď som mal sedem?"

 

Jeho matka stuhne, jedlo jej zabehne. Jej vidlička padá a cinká na tanieri.

 

Jeho otec zostáva pokojný, nakúka na neho spoza novín. "Neviem, o čom hovoríš."

 

"Vieš presne, o čom hovorím," ostro odpovedá Draco. "Včera večer som vás počul."

 

"Takže si odpočúval."

 

"Možno, ak nechcete, aby vás niekto počul, tak by ste sa mali uistiť, že nepočuje."

 

Lucius pokojne poskladá noviny a položí ich na stôl, keď sa pozrie na svojho syna.

 

Draco obráti pohľad k matke. Narcissa vyzerá rozpoltená a rozrušená. "Grangerová nie je len Grangerová, však?"

 

"Draco, prestaň s tým," prikáže Lucius.

 

Stočí sa k svojmu otcovi, vyskočí na nohy. Sila jeho frustrácie zrazí stoličku k zemi a roztrepoce svetlá. "Niečo ste jej spravili - niečo ste spravili mne. Čo ste spravili?"

 

"Urobil som to najlepšie pre teba."

 

"Čo si urobil?" Pýta sa znova, tentoraz tvrdšie.

 

"Draco, toto nie je vhodný čas..."

 

"Čo si kurva urobil?!" Zavrčí, treskne rukami na stôl. Ten zvuk vyplaší jeho matku, ktorá zapiští a strhne sa - ale jemu na tom nezáleží. Jeho pohľad je prilepený na muža pred ním.

 

Lucius sa tiež postaví, položí dlane na stôl, aby napodobnil syna a vážne sa na neho pozrie. "Sme uprostred vojny a ty si robíš starosti s týmto? Je to len humusáčka!"

 

"Ale ona je viac než to, však?" rétoricky sa pýta Draco. Vystrie sa. "Ona je tým dievčaťom z mojich snov - ale to neboli sny, že? Boli to spomienky. Ja som ju poznal. Bol som jej priateľom - ešte predtým, než som ju stretol vo vlaku do Rokfortu. A vy ste ma o tie spomienky pripravili - vy ste ma pripravili o ňu."

 

"Nedovolil by som, aby sa môj syn priatelil s humusáčkou," vyšplechne kruto Lucius. "A určite by som nedovolil, aby si tak nastúpil do školy."

 

"Čo si urobil?" pýta sa Draco, hoci celkom istý, že už odpoveď pozná.

 

Najstarší Malfoy si oblizne pery, keď si založí ruky na hrudi. "Zdá sa mi, že už odpoveď na to poznáš."

 

X

 

Tvrdá facka na líce.

Krvavý nos.

Slzy, ktoré stekajú matke po tvári - identické ako jeho vlastné.

"Bratríčkuješ sa s humusáčkou!" jačí neveriacky otec, ťahá sa za vlasy, keď sa znova stočí k jeho matke. "A ty mu to dovoľuješ!"

Strhne sa. "Lucius, prosím, pochop..."

"Zakazujem to. Môj syn sa nebude priateliť so špinavou humusáčkou."

"A-ale otec... ona nie je špinavá."

"Samozrejme, že nie je špinavá navonok, chlapče. Je to jej krv, ktorá je špinavá."

"Ona má mágiu, otec, videl som ju. Je úžasná, naozaj... je veľmi talentovaná! Včera dokázala, že sa jej na dlani objavil motýľ..."

"Ona nemá čo mať mágiu, Draco. Je to mukel a muklovia nemajú mágiu, to ty vieš."

"Áno, ale..."

"Takže ak má mágiu, potom má niečo, čo mať nemá a nie je hodná nášho druhu. Nie je hodná teba."

"Ale..."

"To stačí!"

"Lucius..."

"Už viac nemáš dovolené vidieť tú humusáčku a tvoja matka už ťa tam viac nebude môcť brať, rozumieš?"

"A-a čo dnes? Mám sa s ňou dnes stretnúť..."

"Potom jej musíš povedať, že už sa s ňou viac nemôžeš vídať."

 

X

 

Tlmené zvuky spoza tenkej steny.
Vzlykajúca matka.

Nenávistný otec.

"Musíš na ňu použiť Obliviate. Musíš zo spomienok toho dievčaťa vymazať všetky spomienky na neho."

"A čo Draco?"
"O jeho spomienky sa postarám sám."

"Toto je chyba, Lucius."

"Je to jediná možnosť."

 

X

 

"Nemôžem tomu uveriť," zamrmle Draco, keď sa odvráti od otca.

 

"Čo iné som mal urobiť?"

 

"Mohol si to nechať tak..."


"A nechať ťa vyrastať s humusáckou priateľkou,,,"

 

"Nehovor jej tak," zašepká Draco, keď pri tom slove zatvorí oči.

 

"Vieš, čo by si ti stalo? Ako by ľudia reagovali - ako by reagoval Temný pán?"

 

"Mne je Temný pán ukradnutý!" vykríkne Draco, znova sa zvrtne. "A je mi ukradnuté, ako by ľudia reagovali, bola to moja kamarátka..."

 

"Bola rizikom!"

 

Draco otvorí ústa, aby dychtivo odpovedal, ale potom ich zatvorí. Zhlboka sa nadýchne nosom v márnej snahe upokojiť sa - veľmi márnej snahe. Oblizne si pery. "Bol som šťastný. Keď som bol v jej blízkosti, bol som šťastný - to bolo jediný krát, kedy som šťastný bol. Včera som ti mohol povedať, že si ani neviem spomenúť, kedy naposledy som bol šťastný a bola by to pravda - ale teraz... teraz si spomínam, kedy presne to bolo."

 

X

 

"Draco? Budeš tým, koho prvého pobozkám?"

"Neviem, budem?"

"Draco..."

"Iba ak ty budeš moja prvá."

"Dobre."

"Dobre. Tak kedy?"

"Teraz."

"Dobre."

 

X

 

"Ale tebe na tom nezáležalo, však? Tá myšlienka ti nikdy neprišla na myseľ, pretože ťa príliš zamestnávalo premýšľanie o Temnom pánovi - pretože jediné, na čom ti kedy záležalo, bol Temný pán," vyšplechne Draco a doslova, pľuvanec skutočne uniká z jeho nahnevaných pier. "Pokiaľ to poteší tvojho drahého pána, urobíš čokoľvek, však?"

 

"Čo sa snažíš povedať, chlapče? Že by si bol dokonale šťastný, keby si sa kamarátil s... ňou?"

 

"Áno."

 

Lucius na neho chvíľu hľadí a potom sa pozrie na Narcissu. "Toto je tvoja chyba. Keby si ho tam stále nebrala..."

 

"Dávala som nášmu synovi to, čo chcel."

 

"Nemôžeme mať vždy to, čo chceme, že?"

 

"A aj keď môžeme, ty sa postaráš, aby sme nemali," vyštekne Draco.


"Dávaj si pozor na ústa, ty špinavý krvizradca..."

 

"Alebo čo?" vyzve. "Opäť mi vymažeš spomienky? Raz som si spomenul, som si istý, že si dokážem spomenúť znova."

 

Lucius vyzerá, že sa chystá kričať. O chvíľku ale začne tlieskať. "Veľmi dobre," vraví, odmlčí sa medzi každým slovom, aby ich zdôraznil. "Veľmi dobre. Dokázal si nemožné... teraz čo? Hmm? Aký máš teraz plán, Draco?"

 

Draco neodpovedá, hlavne preto, že nevie.

 

"Poviem ti, aký je plán. Budeš sa jej vyhýbať..."

 

"Už raz si sa pokúsil zabrániť mi, aby som bol s ňou a nakoniec sme skončil na tej istej škole..."

 

"... inak z nej vymučím každý kúsoček života a ty sa na to budeš musieť dívať."

 

Draco vykročí dopredu, hruďou sa takmer dotýka otcovej. Včera by sa možno pred tým starším mužom prikrčil. Teraz je oslepený zúrivosťou. "Ak na ňu položíš jediný prst - ak vrhneš jediné kúzlo - prisahám k Merlinovi, ja..." zmĺkne, neschopný udržať vyrovnaný hlas.

 

"To, ako chrániš toto dievča, je takmer rozkošné, Draco. Možno teraz urobíš to, čo som ti povedal."

 

Draco zavrčí, bojuje, aby udržal pokojnú myseľ.

 

"Takže. Posaď sa a dojedz raňajky, zakrátko tu bude Temný pán. Budeš sa správať čo najlepšie, správne? Nechceme, aby sa dozvedel o tvojej... posadnutosti tou humusáčkou, všakže?"

 

Jediná vec, ktorá mu zabráni, aby sa vrhol ponad stôl na otca, je slabé zatrasenie ruky jeho matky.

 

X

 

Dve hojdačky.

Pieskovisko.

Veterný deň.

"Prečo som nikdy nestretla tvojich priateľov?"

"Čože?"

"Len že... ty už si stretol mojich. Ale ja som nikdy nestretla tvojich."

Trápne posunutie. "Moji priatelia sú... iní."

"Iní ako?"

"Nie sú to v skutočnosti moji priatelia. Chodím s nimi von len preto, že mi to hovorí otec."

Mlčanie.

"Okrem toho, aj tak by sa ti nepáčili."

"Ako vieš?"

"Pretože nanešťastie, ja som ich stretol."

Chichot, ktorý znamená, že všetko je v poriadku.

 

X

 

Nie je to ľahké, ale nepozorovane sa znova vkradne do žalárov. Má na sebe veľký čierny plášť s kapucňou cez hlavu, aby si ukryl tvár. S prútikom v jednej ruke a vakom v druhej, po špičkách prejde k miestu, kde Grangerová spí.

 

Nebojí sa.

 

Neváha.

 

Tentoraz vie presne, prečo tu je. Tentoraz vie presne, čo robí.

 

Skloní sa, načiahne sa bledou rukou k nej a položí jej ju na plece. "Grangerová," zašepká. "Grangerka."

 

Zamrví sa a zažmurká, keď sa snaží prispôsobiť temnote okolo nich. Chvíľu zíza a potom od neho cúvne.

 

"Pššt, to som ja," rýchlo ju uisťuje, stiahne si kapucňu dozadu, aby odhalil tvár. "Som to len ja."

 

"Ako to mám vedieť?"

 

Uškrnie je sa nad jej brilantnosťou. "Piaty ročník, dal so ti elixír, čo ti zahojil zranenie na ruke."

 

"Na ktorej?"

 

"Na ľavej."

 

Prikývne a viditeľne sa uvoľní. "Čo tu robíš?"

 

"Odchádzame," povie jej, použije prútik, aby uvoľnil reťaz okolo jej pravého členku.

 

"Čo-čože?"

 

"Dostávam ťa odtiaľto," vysvetľuje, postaví sa. Ponúkne jej ruku, aby jej pomohol.

 

Podivne sa na neho pozrie. "Prečo? Prečo by som ti mala veriť?"

 

"To je presne ono - ty mi už v skutočnosti veríš, len nevieš prečo," hovorí, a uznanie, ktoré jej zažiari v očiach, ho núti pokračovať. "Cítiš to, správne? Vždy si to cítila. Je to, ako keby nás... niečo priťahovalo, je tak? Nejaké spojenie. Ale nikdy si to nedokázala vysvetliť... sama sebe alebo niekomu inému."

 

Zažmurká, otvorí ústa, ako keby chcela prehovoriť, ale neurobí to.

 

"Viem," povie jej. "Ja viem všetko a len čo nás dostanem na bezpečné miesto, poviem ti to, sľubujem."

 

Na to vkĺzne rukou do jeho a on ju jemne vytiahne na nohy. Keď sa opráši, vytiahne z vaku ďalší plášť a prehodí jej ho cez plecia. Spýtavo sa na neho pozrie.

 

"Čím lepšie splynieme s temnotou, tým to bude ľahšie," zamrmle, zaväzuje šnúrky okolo jej krku. Potom sa načiahne za ňu a natiahne jej kapucňu na hlavu. Zostane tak, pohľadom prechádza po obrysoch jej tváre, vdychuje ju. "Stále si taká nádherná..."

 

Ružový nádych si nájde cestičku na jej líca, keď skloní hlavu. "Kam ideme?"

 

"Poznám miesto z čias, keď som bolo malý a len jediná ďalšia osoba vie, že existuje."

 

"Po tomto sa nemôžeš vrátiť spiatky, budú mať otázky a..."

 

"Ja sa nevrátim," vraví, prehodí si vak cez plece.

 

"Ne-nevrátiš sa?"

 

Pokrúti hlavou. "Nie."

 

"Ako sa odtiaľto dostaneme?"

 

"Cez predné dvere," odpovedá, vezme ju za ruku a mlčky vedie ku schodom. Opatrne otvorí dvere.

 

"Cez vchod - zošalel si? Čo keď nás chytia?" znepokojuje sa.

 

"Je to jediná cesta von," vysvetľuje. "Z bezpečnostných dôvodov nastavili štíty a ani ja nás odtiaľto nedokážem odmiestniť - hlavne nie ja... Keď budeme za dverami, musíme sa dostať za bránu. Odtiaľ môžeme ísť, kam budeme chcieť."

 

"Si-si si istý?"

 

Prikývne a vytiahne z vrecka plášťa druhý prútik.

 

Zíza naň, oči dokorán, keď ho vezme do ruky. "Ako si..."

 

"Je tvoj, však?"

 

Prikývne.

 

"Moja drahá tetuška nie je taká bystrá, ako si o sebe myslí," uškrnie sa. Sleduje ju, ako sa medzi prstami pohráva s prútikom, znova si zvyká na jeho pocit v dlani. Potom zdvihne pohľad k jej tvári - k jej špinavým a zakrvaveným lícam, k jej popraskaným perách a malej rane na jej čeľusti. Dokonca špinavá vyzerá jej pokožka jemne a príťažlivo. Odkašle si, vzchopí sa. "Pripravená?"

 

Vzhliadne na neho a pousmeje sa - je to prvý raz, čo sa za celé týždne usmiala. "Pripravená. A ty?"


Uškrnie sa. "Ja som sa narodil pripravený."

 

X

 

Jasné, žiariace slnko.

Radostný piskot dievčaťa.

Šťastný smiech chlapca.

"Bež!"

Dvaja starší chlapci kričia.

"Au! Vráťte sa sem!"

"Utekaj, Hermiona!"

"Ja utekám!"

"Rýchlejšie!

"Neviem bežať rýchlejšie!"

Chytí ju za ruku, zasmeje sa, keď ju obehne a potiahne za sebou.

"Poď!"

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Re: 4. Pravda Od: zuzule - 22.04. 2020
Juj, tak jen doufam, ze se jim utek zdari. Luciusovo chovani ukazuje spis na to, ze si ho pohlida, aby neudelal ''hloupost''. Dekuju!
Re: 4. Pravda Od: Neprihlásený - 23.04. 2020
Uz som pisala vyssie, je to prikratke a autorka sa venuje inym veciam. Diky moc

Re: 4. Pravda Od: denice - 21.04. 2020
Takže Obliviate na Hermionu seslala Narcisa, na Draca Lucius. To něco vypovídá o tom, kdo je tu lepší kouzelník :-) Narcisa je tu nesmírně milující matka, vodí Draca za mudlovskou holčičkou, i když musí naprosto přesně vědět, jak to dopadne, až na to Lucius přijde. Od rozené Blackové opravdu obdivuhodné. Lucius je tvrdší oříšek, očividně má nahnáno z Voldemorta, protože přesně ví, jak by ten zatočil s celou jeho rodinou, kdyby na to přišel. A bojím se o uprchlíky, Lucius si určitě žaláře nějak zabezpečil, pokud tu tedy není úplný mimoň... Díky.

Re: 4. Pravda Od: kakostka - 21.04. 2020
Chudák Draco, to je konfrontace jak prase... vnitřní boj sám se sebou, strach o Hermionu, útočící vzpomínky a k tomu realita s Voldym a Hermioniným mučením. Ufff. Narcissa boduje, prokazuje svou lidskou tvář. Doufám, že se útěk podaří, ale že by to bylo tak snadné? kdyby na ni dal aspoň nějaké splývavé kouzlo, ale kráčet Manorem jen tak? Držím palce a těším se na příště.

Re: 4. Pravda Od: TaraFaith - 21.04. 2020
Tak teď to bylo trošičku temnější, jde vidět, že Lucius tu má charakter zaslepeného mocí a jediné, co ho zajímá je Voldemort.. Ale Draco už ví, tak doufám, že si vzpomene i Hermiona. Moc díky za překlad.
Re: 4. Pravda Od: Jimmi - 21.04. 2020
Ďakujem moc. 162/375

Re: 4. Pravda Od: luisakralickova - 21.04. 2020
Tak paráda, naděje nám zůstává:) Líbí se mi to prolínání vzpomínek a reality, autorka si vyhrála. Lucius zas jednou v rámci rodiny za hnusáka, ale kdo ví? Láska přece vítězí. Moc a moc děkuji za překlad, těším se, jak to dopadne.
Re: 4. Pravda Od: Jimmi - 21.04. 2020
To sú kratučké poviedky, veľa sa tam stať nemôže - skôr ma na tom fascinuje spôsob zobrazenia... posledná kapitola má dvojnásobnú dĺžku, možno ju rozdelím, ak sa bude dať. Díky 135/375

Re: 4. Pravda Od: Lupina - 21.04. 2020
Je to strašně smutné, že Draco byl šťastný, jen když byl s Hermionou a to mu bylo sedm. Trošku vkládám naděje do Narcisy. Vodila jej za Hermionou, protože chtěl. Protože určitě cítila, že Draco je tam šťastný. Lucius se tu jeví hlavně jako Voldemortova podržtaška a ne otec. Doufám ale, že chtěl svým spůsobem spíš chránit syna před Voldemortovým hněvem, až se vrátí, a že to vymazání vzpomínek neudělal jen kvůli pocitu nadřazenosti. Je mi smutno, že ztratili tolik let, ale na druhou stranu tu svítá naděje. Děkuji, Jimmi. Těším se na pokračování.
Re: 4. Pravda Od: Jimmi - 21.04. 2020
/Díky, konečne som tu, začínam na 90/375

Re: 4. Pravda Od: Jacomo - 21.04. 2020
Takže Draco si vzpomněl, navzdory snahám jeho otce. A v pravý čas se rozhodl udělat tu správnou věc. Teď hlavně aby se jim podařilo utéct, ale já věřím ve šťastný konec. Veliké díky, Jimmi.
Re: 4. Pravda Od: Jimmi - 21.04. 2020
Sa mi paci ze ako v kanone kde islo o lasku matky, ani tu nejde o romanticku lasku co premohla magiu. Diky

Re: 4. Pravda Od: margareta - 20.04. 2020
Juj, Jimmi! Po dlouhé době povídka, kde je Draco přesně takový, jaký se k Hermioně hodí. Statečný, odhodlaný dát za svou pravdu všanc svůj život, milující! Bála jsem se, že si nevzpomene, ale vzpomněl a podal tak důkaz, že jeho láska je opravdová a silná. Odlehlo mi! Jenže teď se zase bojím, jestli se jim podaří uniknout, jestli na ně ten Voldemortův podržtaška, alias Lucius, neuchystal nějakou past! Určitě mu došlo, že jeho syn přešel do opozice. Jestli jim ten hnusák něco udělá.. páni, já asi dneska neusnu!! Mám plnou hlavu tragických scén a jednu horší než druhou! Moc díky, Jimmi, za perfektní nervákové čtení! Honem další díl, prosím úpěnlivě!! / nejlíp hned zítra ráno!!/
Re: 4. Pravda Od: Jimmi - 21.04. 2020
Som na mobile tak.len kratko. Dakujem a aby si sa nebala - dalsia cast je hlavne z grimauldovho namestia takze sa odtial dostali. Nie je to spominane. Kedze som vcera skoncila cca 90/3xx tak dalsia tak skoro nebude. A za taky krasny komentar ta nemozem nechat tyzden v neistote. Rste raz diky

Prehľad článkov k tejto téme:

LoveBugOC: ( Jimmi )26.04. 20206. Pochopenie II
LoveBugOC: ( Jimmi )23.04. 20205. Pochopenie
LoveBugOC: ( Jimmi )20.04. 20204. Pravda
LoveBugOC: ( Jimmi )14.04. 20203. Zabudnuté, ale nestratené spomienky
LoveBugOC: ( Jimmi )06.04. 20202. Povedomé spomienky
LoveBugOC: ( Jimmi )06.04. 20201. Potlačené spomienky
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )18.03. 2020Úvod