Preklady fanfiction Harryho Pottera

Časť piata

Na druhý deň sa Hermiona prebudí sama. Je nahá a je jej zima, leží síce vo vlastnej posteli, pod vlastnými prikrývkami, ale má pocit, že niečo - niekto chýba. Draco. Obklopená vankúšmi sa posadí a pritisne si deku k hrudi. Rozhliadne sa po izbe, ktorá je prázdna, jediným znamením, že tam bol, sú odhrnuté prikrývky vedľa nej a jeho biela košeľa na zemi vedľa dverí. Krátko uvažuje, prečo ju zabudol, než si uvedomí, že sa od nej asi rýchlo náhlil preč, aby sa nemusel zaoberať dôsledkami, aby sa nemusel zaoberať ňou. Koniec-koncov, bol opitý; nemalo by ju prekvapiť, ak to už ľutuje.

Odžmurká slzy, keď vylezie z postele a nájde nohavičky a podprsenku. Pozrie sa na košeľu na zemi, zaváha, kým k nej príde, zdvihne ju, priloží si ju k hrudi. Je jej jasné, že by to nemalo tak veľmi bolieť. Nemalo to bolieť ani včera večer, keď ho videla s tými dvoma dievčatami, ale bolelo. Už je v tom tak hlboko, že sa z toho nedokáže dostať, ani keby chcela.

Oblečie si tú košeľu skôr, ako si vôbec uvedomí, čo robí, skôr než vykráča zo spálne na chodbu. V bruchu jej zavrčí a dôjde jej, že včera večer nejedla, čo znamená, že nemala v žalúdku nič od obeda. V duchu si vzdychne, prejde do kuchyne len, aby stuhla vo dverách, keď zazrie blonďavú hlavu. Je k nej otočený nahým chrbtom, hlava sklonená pred kávovarom vedľa linky. Zmätene zažmurká, než si nahlas odkašle, aby upútala jeho pozornosť.

Draco sa otočí, keď začuje, že má v miestnosti spoločnosť, na jeho tvári sa objaví úsmev, keď si všimne, čo má na sebe.

"Hej..."

"Ahoj. Ja som... ehm... myslela som si, že si odišiel," priznáva hanblivo.

"Nie, len som... chcel som pripraviť raňajky, ale potom som si uvedomil, že vlastne neviem ako. Ale prišiel som na to, ako spraviť kávu - že to zvládnem. Ale tvoju som ti nechal čiernu, neviem, akú máš rada," bľaboce, šúcha si zátylok, keď jeho líca nadobudnú červený nádych.

Usmeje sa, má prekrížené ruky na hrudi, keď k nemu kráča. Podá jej šálku, ktorú si vezme a položí na pult, aby si ju pripravila.

"Prekvapená?"

Pousmeje sa. "Trochu." Otočí sa k nemu, keď má hotovo, odpije si a potom na neho hľadí ponad okraj šálky.

"Čo je?"

"Ako sa cítiš?"

"Dobre. Lepšie..."

"A ehm... mal si..."

"Mal som niečo iné než kávu?" uhádne. "Nie."

"Aké to je?" zvedavo sa pýta.

"Ešte som si nie celkom istý," priznáva, keď si odpije z vlastnej kávy.

Od kozuba v obývačke počuť slabé hrmenie a Hermiona si zrazu uvedomí, čo je za deň. Oči sa jej rozšíria, keď odloží šálku.

"Čo je?" zvedavo sa spýta Draco.

"Zostaň tu, nehýb sa," vážne mu povie.

"Doóóbre, ale..."

"Len tu zostaň, okej?"

Prikývne, oprie sa znova o linku. Necháva ho tam a vojde do obývačky práve, keď Harry s Ronom vystupujú z letaxu.

"Miona!" vykríkne Harry.

"Hej, si hore," usmeje sa Ron.

"Ahojte, chalani..."

"A nie si oblečená..." všimne si zrazu Ron.

Sklopí pohľad, zrazu si veľmi dobre uvedomuje, že nemá nohavice. Dracova košeľa je dlhá dosť na to, aby jej zakryla zadok, ale to je všetko.

"Áno, prepáčte..."

"Ako sa cítiš?" uvoľnene sa spýta Harry. Podá jej balíček s raňajkami, než sa usadí na gauč.

"Vďaka... Pozrite, chalani..."

"Idem si po trochu vody," vraví Ron, keď sa pohne ku kuchyni.

"Počkaj! Nie, nechoď tam!" vykríkne v pokuse zastaviť ho.

"Prečo nie?" Pozrie sa na ňu, ako keby jej zrazu vyrástli dve hlavy, než ju obíde a vojde do kuchyne. Zostane stáť ako stĺp, keď si uvedomí, že kuchyňa je už obsadená.

"Hermiona?"

"Môžem to vysvetliť," zapiští.

"Vysvetliť čo?" Teraz sa už za ňu postaví aj Harry, nazerá ponad ich plecia. Jeho oči sa rozšíria, keď zbadá, kto je v kuchyni. Draco sa uškrnie, striedavo hľadí na tých dvoch návštevníkov.

"Tak toto je trápne," zasmeje sa.

"Hermiona, prečo na sebe nemá košeľu?" čuduje sa nahlas Ron.

"Môžem to vysvetliť," zopakuje.

"Čo tu vôbec robí?" pýta sa Harry.

"Môžem to vysvetliť, len ma..."

"Pravda je, chalani, že nemám oblečenú košeľu, pretože ju má oblečenú ona a som tu, pretože som vôbec neodišiel," odpovedá Draco, uškŕňa sa na dvoch mužov, ktorí na neho vypliešťajú oči.

"Draco, prosím..."
"Draco? Odkedy mu hovoríš Draco?"

"No vieš, Lasičiak, tak sa volám."

"Draco!"

"Čo?" zasmeje sa, pokrčí plecami.

Hermiona v duchu zastoná, prejde okolo Rona, aby sa postavila medzi neho a blondiaka, ktorého aktuálne prebodáva pohľadom.

"Pochopte, chalani, toto nie je vhodná doba..."

"Ty si s ním spala... však?" obviní ju Harry.

"Prepáč... čože?" Ron je ako oparený.

"Bravó, Potter, aspoň jeden z vás má postreh..." zamrmle Draco pod nosom.

"Ty si s ním spala? Ako si mohla niečo také urobiť, Hermiona? Zo všetkých ľudí práve s ním?" vybuchne Ron.

"Zadrž! To bol dosť hrubé..."
"Sklapni, Fretčiak, s tebou sa nikto nebaví!"

"Ron..." začne Hermiona, ale Draco ju preruší.

"Bavíš sa o mne, tak to je krucinál to isté!"

"PRESTAŇTE! Obaja jednoducho prestaňte!" jačí Hermiona, z čoho zvyšok miestnosti trápne zmĺkne. "Môj bože, je to ako s malými deckami zakaždým, keď ste vy dvaja v jednej izbe! Jednoducho prestaňte!"

"On si začal," zamrmle Ron, keď si prekríži ruky na hrudi.

"Vydržte... Vážne si s ním spala, však?" spýta sa Harry, vracia sa k aktuálnemu problému.

"Áno. Spala som s ním. Niežeby to bola vaša vec, som už dospelá a dokážem sa o seba postarať sama," odpovedá Hermiona.

"To vieme, je to len... je to len... " začne Harry.

"Malfoy. Z toho, čo vieme, ťa mohol nadrogovať alebo prekliať," dychtivo dokončí Ron.

Do sekundy je Draco na druhej strane miestnosti a schmatne ho za límec, než ho tresne o chladničku.

"Draco!" vykríkne Hermiona.

"Zopakuj to, Weasley. Povedz mi to do tváre," zavrčí Draco hrozivo.

"Asi si ju preklial, prečo inak by inak mala sex s tebou?" vyšplechne Ron.

Dracova päsť sa spojí s Ronovou čeľusťou rýchlejšie, než niekto z nich stihne zažmurkať. Hermiona mu zachytí ruku skôr, než má šancu urobiť to znova, stiahne ho dozadu všetkou silou, kým Harry prejde k Ronovi a pomáha mu na nohy.

"Prestaň! Len prestaň, prosím!" žobroní Hermiona.

"Si to sakra zaslúži!" jačí Draco.

"Na tom nezáleží, len prestaň."

"Nemá žiadne právo..."

"Ja nemám právo?" odfrkne si Ron. "Oprav ma, ak sa mýlim, Malfoy, ale to znamenie na tvojej ruke nie je náhodou znamením Voldemorta?"

Hermiona vycíti, ako sa blondiak strhne pri mene Temného pána, než skloní pohľad k zemi.

"Prestaň s tým, Ron."

"Pozrite sa, toto sa začína vymykať spod kontroly. Nezáleží na tom, čo sa stalo, pretože čo sa stalo, to sa stalo, záleží na tom prečo. Prečo, Hermiona?" nalieha Harry.

"Ja... my sme len." Obzrie sa na Draca, ako keby hľadala pomoc vo vysvetlení, čo sa medzi nimi stalo, pretože ani teraz to nevie. Keď ho zazrie, cúva z kuchyne, vyhýba sa jej pohľadu.

"Kam ideš?"

"Musím ísť," zamrmle.

"Čože? Teraz?"

"Áno, teraz! Očividne... toto bola chyba, takže..."

"Čo? Nie, to nie je tak... Draco..."

"Hanbíš sa za to, Grangerová, došlo mi to."

"Ja sa ne... je to inak..."

"Môžeš si tú košeľu nechať alebo ju spáľ, čo len chceš. A už sa viac nemusíš zastaviť," povie jej.

"Draco..."

Ale skôr než stihne vôbec dokončiť, je preč, odmiestni sa rovno zo stredu jej obývačky. Odžmurká slzy, ktoré ju bodajú v očiach, otočená chrbtom k svojim priateľom, ktorí teraz stoja pomerne trápne v jej kuchyni.

"Takže teraz, keď už je preč..."

"Nezačínaj, Ronald..." zamrmle.

"Pozri, Hermiona..."
"Obaja čušte!" vykríkne, slzy jej stekajú po lícach. "Vážne to nechápete? Mne na ňom záleží, dobre? Veľmi mi na ňom záleží. A jemu záleží na mne. To preto som s ním spala, to preto spal on so mnou. Nenadrogoval ma, nepreklial ma, nič mi neurobil, bolo to moje rozhodnutie. V skutočnosti ma nechal, aby som mu povedala, aby odišiel... ja som tá, kto mu to nedovolil. A teraz...  Merlin vie, čo si myslí... hlavne potom tvojom výleve o jeho ruke. Nenávidí to rovnako veľmi ako my - viete ako často som ho prichytila, ako na to znamenie zíza, ako keby nechcel nič iné len, aby zmizlo? Príliš často. Potrebuje stabilitu a ja sa veľmi usilujem poskytnúť mu ju a vy obaja to ničíte..."

Ron si nemôže pomôcť, aby si neodfrkol. "Ty si myslíš, že sexovať s ním mu poskytuje stabilitu?"

Smutne pokrúti hlavou. "To nie... nechápeš to, Ron. Len sa to stalo, dobre? Prišiel sem po tom, čo ste včera odišli  a my sme sa rozprávali a...  skrátka sa to stalo. Je to úplne niečo iné."

"My sme len... nechceme, aby si si ublížila," potichu vraví Harry.

"Viem," vzdychne si. "Ale je to moje rozhodnutie. Ak si ublížim, potom je to moja vlastná chyba. Už som veľké dievča; dokážem sa o seba postarať. Nepotrebujem, aby ste ma stále chránili."

"Ľahšie sa povie, ako urobí, Miona," zamrmle Ron pod nosom.

"Viem... A viem, že ho nemáte radi, ani mu neveríte, ale ja áno... nemôže vám to obom stačiť, aby ste mu dali aspoň šancu? Nikdy vás o to nepožiada sám, ale potrebuje ju."

Harry prikývne, zastrčí si neohrabane ruky do vreciek. "Myslím... jediné, čo môžeme urobiť, je pokúsiť sa."

Hermiona prikývne, smutne sa usmeje. "Viete... ani sa dnes ráno nepokúsil nájsť pivo či niečo alkoholické. To je pokrok, správne?"

"Áno, nuž po tom, čo sa práve stalo, si asi šiel nejaký nájsť." Obaja, Harry aj Hermiona, zazrú na Ron, ktorý pokrčí plecami. "Vážení, ale no tak..."

"Idem sa prezliecť a potom ho pôjdem pohľadať, vy tu zostaňte, ak chcete."

"Kedy si naposledy jedla?" spýta sa Harry, keď si ju unavene obzrie. Vie naisto, že včera nevečerala.

"Niečo na jedenie si zoženiem, neboj sa."

XXX

Hermionu neprekvapí, keď nájde Dracov byt prázdny. Ale tentoraz výsledkom nie je panika. Pretože teraz nejako presne vie, kde je. A tak sa premiestni ku bráne Malfoy Manor a nájde ju otvorenú, reťaze, ktoré ju len pred pár týždňami držali pevne zavretú, sú prerušené a nápisy "Na predaj" a "Zákaz vstupu" sú pohodené po bokoch. Hľadí na to panstvo, zaváha, keď ju zaplavia spomienky na jej "pobyt" tu. Spomenie si na Lapačov a výraz v tvári Bellatrix a Luciusa, keď ich zbadali. Spomína si na nebezpečný lesk v ženiných očiach, keď zazrela ten meč. Spomína na to, ako s ňou bola sama, ako ju mučila a tyranizovala. V ruke ju bodne pri tej spomienke a zdvihne ju, vyhrnie si rukáv, aby odhalila jazvu, čo tam zostala: Humusáčka.

Takmer nevojde dnu. Takmer sa otočí a utečie. Ale potom si pomyslí na Draca a na to, že je tam dnu, a asi je opitý, a že má oveľa horšie spomienky než ona. Takže prehltne svoj strach ako typická chrabromilčanka a vydá sa na dlhú prechádzku smerom k panstvu.

Ešte aj teraz, keď je dom už celé mesiace prázdny, cíti v kostiach desivý druh temnoty, keď vojde dnu. Po druhý raz takmer utečie preč, ale jej odvaha a tvrdohlavosť ju ženú dopredu. Kráča cez manor, bojí sa oveľa viac, než keď tu bola naposledy.

Nájde ho v salóne – v TEJ miestnosti. Sedí v kresle vedľa kozuba, predklonený s hlavou opretou o ľavú ruku a s fľašou whisky v druhej, ochabnuto visiacej vedľa neho. Prejde k nemu, pozerá len na neho a nie na miesto uprostred izby, kde ju brutálne mučili. Ak ju počuje, nedá to najavo. Posadí sa do kresla oproti nemu, tiež sa predkloní, oprie si lakte o kolená a rukami si podoprie bradu. "Draco..."

"Nemala by si tu byť. Povedal som ti, aby si nechodila," zamrmle. Slová má nezreteľné a zlomené, keď k nej hovorí, ale nepozrie sa na ňu.

"Musel si vedieť, že prídem."

"Musíš... prestať..." vysloví nejasne. "Nemôžeš ma zachrániť, Grangerová."

"Ale môžem to skúsiť, však?"

Vzdychne si, oprie sa dozadu v kresle a konečne sa na ňu pozrie. Nežne sa na neho usmeje a on potom vrhne pohľad na TO miesto. Na to miesto, kde sa díval, ako ju jeho teta mučí a nič neurobil. Zaplaví ho nesmierna vina.

"Mala by si ma nenávidieť."

"Draco, už sme sa o tomto rozprávali, necítim k tebe nenávisť," zašepká.

"Ale mala by si! Sledoval som... stál som tam a díval som sa!" Jeho hlas je silnejší, ale stále zlomený. "Nemohol som... Nemohol som ju zastaviť. A tá učiteľka štúdii muklov, bola v žalári celé mesiace... Mohol som ju pustiť, ale... bol som vydesený. Bol som skurvený zbabelec.... Má pravdu... nemám právo na nič."

Ocitne sa na kolenách pred ním, vloží mu pravú ruku do jeho, keď ľavou nakloní jeho tvár k sebe, aby získala jeho pozornosť. "Naozaj máš právo. Máš rovnaké právo ako ktokoľvek z nás..."

"Nie, nemám."

"Áno, máš," nalieha. "Bol si obeťou, presne ako my. Aj tebe ublížili. A uznali ťa nevinným, pretože si nič zlého nespravil."

"Ale ani som neurobil nič dobré..." zamrmle, hľadí si na ruky.

"Urobil si, Draco. Odmietol si potvrdiť, že je Harry tým, kým je. Nebojoval si tak tvrdo, ako si mohol, aby si mu zabránil vziať si naše prútiky späť," pripomenie mu. Stiahne ho k sebe, oprie si čelo o jeho. Jeho oči sú otupené, temné, zakalené zúfalstvom a nenávisťou - nenávisťou k sebe samému. Práve keď si pomyslí, že sa jej ho podarilo dostať na zem, strasie ju zo seba a postaví sa. Poriadne si odpije z whisky rovno z fľaše, než sa dopotkýna na druhú stranu miestnosti k oknu, z ktorého je výhľad na malfoyovské pozemky - na záhrady jeho matky. Vzdychne si, nasleduje ho, podvedome obíde plochu, na ktorej ležala len čiastočne pri vedomí, prekĺzne vedľa neho. Tiež hľadí von z okna, na umierajúce kríky a hynúce rastliny. Predstavuje si, aké to tu muselo byť kedysi nádherné.

"Nikdy sa ma nespýtal."

"Kto?"

"Môj otec. Nikdy sa ma nespýtal, či ho chcem, len to predpokladal, pretože on ho mal, tak že ja ho... chcem," prizná. Nikdy to nikomu nepovedal.

"A chcel si?"

"Nie. Keď som bol mladší, iste. Ale nechápal som, čo to znamenalo... Ničomu som nerozumel. Ani mi nikdy nedal na výber. Zbožňoval zem, po ktorej... po ktorej ten zbabelec kráčal tak veľmi, že ani nedokázal... milovať ma... svojho vlastného syna," vyšplechne, hlas má stále celkom zastrený.

Uprene ho sleduje, zdvihne jeho ľavú ruku, aby preskúmala čierne tetovanie. Chvíľu ju pozoruje, keď sa na to pozerá, než znova vyzrie z okna. "Moja matka bola jedinou osobou, ktorej na mne záležalo. Bola jediným človekom, ktorý ma miloval. Prosila ho, aby ma nenútil prijať ho... vravela, že som príliš mladý a nie som pripravený. Len sa ma pokúšala zachrániť a ... on ju zhodil zo schodov. A predsa odmietol, aby ho prijala ona... pretože ju nejakým zasraným, zvráteným spôsobom miloval."

"Je mi to tak ľúto, Draco..." zašepká.

Otočí sa k nej, vytiahne si ruku z jej zovretia, než ju objíme okolo pása a pritiahne k sebe. Vzhliadne na neho so širokými, zvedavými očami. "Nechcem byť ako on..."

"Nebudeš," uisťuje ho.

"Čo ak už som?"

"Nie si. Vieš, že nie si."

Vtedy ju pobozká, a je to tvrdé, zúfalé a hladové. A hoci chutí ako whisky a je si poriadne istá, že by sa z tej samotnej vône mohla opiť, bozk mu opätuje.

"Potrebujem ťa, Grangerová. Naozaj by si nemala zostať, ale potrebujem, aby si zostala."

"Vieš, že zostanem."

"Si v mojej hlave... Si jediné, na čo myslím," prizná, znova ju pobozká, pritlačí ju k stene pri okne. "Zničil som svoje obdobie triezvosti. Myslím, že som vydržal dve hodiny."

Pokrúti hlavou, mlčky mu vraví, že na tom už viac nezáleží.

"Ale je to začiatok, správne?"

Prikývne, skloní hlavu do záhybu jej krku. "Vezmi ma domov, Grangerová."

XXX