Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šiesta časť

Sú Vianoce. Sviatky zimy. Čas na radosť, šťastie, obdarovávanie a rodinu. Hermionin obľúbený čas roka. Vtedy sa zíde rodina a priatelia, vtedy ľudia dávajú bez toho, aby niečo dostávali na oplátku. Sú magické aj bez mágie, a to je dôvod, prečo ich miluje; z celého srdca a úprimne.

Keďže je Hermionou Grangerovou, stvorením zvykov a organizácie, už mesiac dopredu mávala kúpené a zabalené všetky darčeky na svojom zozname. A celé týždne pred prvým sviatkom vianočným, kedy sa pripájala k rodičom a Weasleyovcom v Brlohu, sa prejavovalo jej vzrušenie. Žiarila očakávaním a vyžarovala vianočnú náladu. Normálne by jej nadšenie a každodenná veselosť pomohli tiež dostať sa do nálady ostatným, ale tento rok bol iný. Tento rok sa musela vysporiadať s Dracom Malfoyom a ukázalo sa, že sa to ľahšie povie, ako urobí.

Za posledný mesiac si vytvorili akýsi druh... vzťahu, ktorý bol silnejší než ‘ošetrovateľka’ a ‘opitý pacient’; bol skôr ako partnerstvo. A kým obaja súhlasili, že svoj vzťah ešte nepomenujú, jej priatelia a rodina (a väčšina čarodejníckeho sveta, ktorá ich nazvala ,najčudnejším párom na tejto strane sveta, ktorý kedy videli‘) mu už meno dali. Harry s Ronom neboli touto predstavou nijak zvlášť nadšení, ale podarilo sa im odložiť svoje rozdiely nabok a minimálne sa kvôli nej sa snažili byť ku Dracovi slušní.

Po tej udalosti na Malfoy Manor jej Draco sľúbil, že sa zbaví každej kvapky alkoholu v byte, ak to bude znamenať, že ho neopustí. Súhlasila, samozrejme, a oni sa premiestnili do jeho bytu, aby presne to urobili. Odvtedy sa nedotkol fľaše. Avšak nedá sa povedať, že by nebol v pokušení; zakaždým, keď prešli okolo nejakej krčmy, zakaždým, keď mu niekto ponúkol pohárik v reštaurácii, zakaždým, keď to niekto spomenul. Nakoniec musel priznať, že je alkoholikom a že to bude večný problém - pretrvávajúca myšlienka v pozadí jeho mysle. Tieto slová použil len týždeň na to, a ona mu odpovedala, že je to v poriadku, pokiaľ sa podľa toho neriadi. A na chvíľu v pohode bol, nezdalo sa, že by mu to vadilo a ona bola kvôli tomu šťastná.

Avšak v poslednom týždni mala dojem, že urobil pár krokov dozadu namiesto dopredu. Ako keby, keď mu začalo dochádzať, že sú Vianoce za rohom, tak sa začal vracať k svojim starým spôsobom, ponáral sa do seba a nerozprával sa s ňou. Hoci nepije, len je skľúčený a zadumaný, ona kvôli tomu takmer premýšľa, či by mu alkohol nepomohol vyrovnať sa s tým. Ale vie, rovnako ako on, že by pri jednom poháriku neprestal. Skúsila všetko, aby ho rozveselila, aby vyvolala vianočnú náladu, ale nič nepomáhalo.

Dnes je Štedrý deň a ona má ešte jeden trik v rukáve. Ukáže sa v jeho byte s koláčom v jednej ruke, s pekne zabalenou krabičkou v druhej a úsmevom, ktorý by mohol súperiť s hviezdami, tým si je istý. Ale napriek tomu sa na ňu pozrie, ako keby bola bláznivá a ako keby sa nudil.

"Čo robíš?" spýta sa skepticky.

"Mohol by sa aspoň tváriť o trochu šťastnejšie, že ma vidíš." Hlas má lemovaný bezstarostným doberaním, ale je tam i náznak ublíženia, ktorý dúfala, že si nevšimne.  Ale on si všimne a keď kráča okolo neho, prikloní sa a letmo ju pobozká na líce.

"Ja som vždy šťastný, keď ťa vidím," uisťuje ju.

"Hmmm."

Hravo na ňu pretočí očami, nechá dvere zatvoriť sa, keď ju nasleduje hlbšie do kuchyne. Odloží krabicu na stôl, než položí koláč na stôl. On sa oprie o zárubňu, sleduje, ako sa s ľahkosťou pohybuje po jeho kuchyni pri hľadaní noža.

"Čo oslavujeme?"

"Je Štedrý deň!" vzrušene vykríkne.

V duchu zastoná. "Grangerová, už som ti povedal..."

"Viem. Ja len... jeden nemôže ublížiť, správne? Je to len koláč."
"A ten darček?"

"Len pre istotu...?" navrhne, nevinne sa na neho usmeje.

"Správne..."

Nahlas si vzdychne, prejde k nemu. Objíme ho okolo krku, skloní mu hlavu, aby sa na ňu pozrel. "Nenechám ťa na Štedrý deň samého, Draco."

"Viem..."

"Potom sa prestaň sťažovať a dones taniere!" Nadvihne sa, rýchlo ho pobozká na pery a skôr než môže ten bozk prehĺbiť, odtiahne sa.

"To nie je fér," zastoná, capne ju po zadku.

Vrhne na neho ponad plece zvodný úsmev.

"Bude toho viac, keď sa najeme."

Usmeje sa od ucha k uchu a náhli sa po dva taniere z kredenca. Kútikom oka sa na ňu obzrie, keď krája koláč na malé trojuholníky. Je to jeho obľúbený - z mramorovanej čokolády. Zboku na neho pozrie, slabá červeň sa jej vkradne na líca, keď si všimne, že ju pozoruje. "Čo je?"

"Nič. Len jedzme," rýchlo odpovedá.

O chvíľu neskôr sedí na pulte na jednej strane indiánskym štýlom a Draco na druhej, normálne, s prevesenými nohami. Medzi nimi je pohodlné ticho, pokoj. Naruší ho, keď si odkašle a vzhliadne na neho.

"Takže... premýšľala som... zajtra idem do Brlohu na večeru a dúfala som, že sa ku mne pripojíš," váhavo navrhuje.

Prestane prežúvať, chvíľu hľadí na svoj spola prázdny tanier, kým sa na ňu pozrie. "Prečo?"

"Sú Vianoce. A... ja chcem, aby si šiel. Okrem toho, už som sa rozprávala s Molly a povedala, že si viac než vítaný."

Pretočí očami, odfrkne si a odloží tanier na linku, než z nej zoskočí na nohy. "Nejdem."

"Prečo?"

"Pretože je to pozvanie z ľútosti, Grangerová..."
"Nie je, ja ťa tam chcem," pripomína mu.

"A ty si jediná," vyštekne.

"Nepočúval si ma? Molly povedala..."

"‘Molly povedala’... jediný dôvod, prečo Molly niečo ‘povedala’ je, že si ju o to požiadala. Spýtala si sa jej na to, vedela si pritom, že s tým nechcem mať nič spoločné," obviňuje ju, zvyšuje hlas, čím viac nahnevanejší sa stáva.

"Ja už viac Vianoce neoslavujem, Grangerová..."

"Nemusíš, je to len večera," tvrdohlavo nalieha.

"Len večera... Správne, s výmenou darčekov a koledami," zamrmle.

"Vlastne tam žiadne koledy nebudú, Weasleyovci nevedia spievať," uvoľnene prehodí v nádeji, že odľahčí náladu.

"Toto nie je žart, Hermiona!" skríkne defenzívne. "Povedal som ti, že nemám záujem a povedal som ti prečo."

"Možno presne preto by si mal ísť, aby si si vytvoril nové spomienky."

"Nejdem." Nechá ju v kuchyni, onemenú nad necitlivosťou v jeho hlase. Keď sa konečne vzchopí, odloží vlastný tanier na linku a zoskočí, nasleduje ho do obývačky. Sedí na gauči s hlavou v rukách.

"Takže o tom nebudeš ani uvažovať?"

"Nie. A ani ty by si nemala."

"Takže ich len stráviš sám?" spýta sa, založí si ruky na hrudi.

"Áno."

"Draco..."

"Nejdem nikam, kam nechcem a čeľme tomu, Grangerová... väčšina z Weasleyovského klanu ma nenávidí takže..."

"Necítia k tebe nenávisť, vôbec ťa nepoznajú..."

"A ani ma nespoznajú! Nejdem, dobre? Koniec diskusie!" vraví vážne.

"Dobre! Fajn..." odmlčí sa, pozerá na všetko v miestnosti len nie na neho, nechce mu dať najavo, ako jej ublížil. Ublížil jej, pretože ani len nezvážil navečerať sa s ľuďmi, na ktorých jej záleží. A potom keď myslí na to, prečo nie... o tom skutočnom, temnom dôvode... cíti sa previnilo za to, že je taká sebecká.

Pozrie sa na ňu, ako keby sa chcel ospravedlniť, ale nevie celkom presne ako, pretože si myslí, že nejaké "prepáč" nestačí. 

Zhlboka sa nadýchne, keď schmatne kabát z gauča. "Mala by som ísť. Musím urobiť nejaké veci na poslednú chvíľu."

"Dobre."

"Ja... zastavím sa zajtra po večeri."

"Nemusíš," odpovedá, vycíti, že nie je vôbec šťastná.

Prikývne, skloní sa, aby ho pobozkala na čelo.

Nemusí mu odpovedať, aby vedel, že sa aj tak zastaví.

XXX

Keď sa na druhý deň zobudí, je mu chladno - zvnútra aj zvonku. Nie je to nič nové, naozaj nie. Vianoce v domácnosti Malfoyovcov nikdy neboli šťastným obdobím – určite nie tak ako ich Hermiona popisuje. Boli tam drahé darčeky, samozrejme. A bolo tam jedlo; často ako dieťa premýšľal, koľko trvalo škriatkom, kým ho pripravili. A prišla jeho rodina - starí rodičia a občas pár otcových ‘priateľov’. Ale nebolo tam žiadne šťastie, nie štýlom, o akom si Hermiona zjavne myslela, že by tam malo byť. A žiadne srdečné rozhovory a rodinná jednota. Svoje Vianoce strávil normálne tým, že počúval hádky rodičov, nechutné rozhovory o čistokrvných a humusákoch a o všetkom, čo by jeho otec a starý otec radi spravili s posledne spomenutými. Obvykle bol celý deň sám vo svojej izbe alebo v otcovej pracovni. Takže nie, cítiť chlad, odpor a sklamanie vo vianočné ráno nebolo pre Draca Malfoya nič neobyčajné.

Avšak teraz je tu rozdiel. Pretože nech akokoľvek hrozné jeho Vianoce bývali, aspoň mal rodinu, s ktorou ich mohol stráviť. Bol sám, ale nebol osamotený. Toto sú jeho prvé Vianoce bez rodičov, prvé, ktoré si v každom prípade uvedomuje. Minulé Vianoce bol zatvorený v cele Azkabanu a nemal prehľad o tom, ktorý deň je. Kým na to prišiel, už dávno prešli a na takzvanom sviatku vôbec nezáležalo.

Ráno robil kliky, posedával, sledoval telku, robil čokoľvek, čo mohol, aby sa niečím zamestnal. Ale keď nastalo poludnie, zisťuje, že leží na chrbte na zemi, zíza na žltnúci strop. A tieto myšlienky mu začínajú zamorovať myseľ. Sú to temné a nahnevané myšlienky, ktoré zdá sa ohrozujú jeho zdravý rozum s každým previnením, ktorého sa dopustil; a zakaždým sa niečo ešte viac pokazí. Hlas jeho otca, ktorý ho ponižuje a zahanbuje; rovnakým spôsobom, ktorým on zrkadlil toto správanie voči deckám v škole. Hlas Temného pána, ktorý prikazuje zabíjať a prenasledovať muklov a muklorodených rovnako. A potom sa ozve jeho vlastný hlas, ktorý ho ponižuje a zahanbuje rovnako, ako to kedysi robieval jeho otec, nazýva sám seba vrahom a zbabelcom. Slabochom. Spodinou. Nestojí za nič, nič si nezaslúži, tobôž nie šťastie (dokonca na Vianoce). Začína byť smädný. Túži po niečom silnom a studenom, najradšej po ohnivej whisky, ale vhod padne čokoľvek iné.

Neurobí to, prinúti sa nepohnúť sa. Silne stisne oči, želá si, aby všetko zmizlo, ale to nefunguje. Je to viac než smäd, je to potreba. Rovnako mentálna ako fyzická. Ruky sa mu začnú triasť, čelo potiť a on to chce, dychtí po tom, tak zasrane veľmi to potrebuje. Je to fyzické po hranicu, kedy to bolí a sakra... potrebuje ju. Nevie, ako toto zvládne bez nej. Je to, ako keby bola lepidlom, ktoré ho drží pokope; jediná vec na celom tomto svete, čo ho dokáže upokojiť a odohnať preč tamtie myšlienky, tých démonov.

Ona je jedinou vecou, ktorá mu dáva zmysel a doriti, že bol taký hlúpy, aby jej povedal nie.

Predstieral, že si nevšimol to sklamanie v jej hlase alebo ublíženie v očiach, keď jej oznámil, že s ňou do Brlohu nepôjde. Ale videl to. Bolo to, ako keby to boli jeho vlastné pocity. Nejako sa mu to dievčisko dostalo pod kožu, preniklo do jeho systému. Už viac bez nej nedokáže urobiť nič; uvedomuje si, že je na nej príliš závislý. A nech je prekliaty, ak dovolí Weasleymu s Potterom, aby ho o ňu pripravili.

X

Napriek tomu, že ju na Prvý sviatok vianočný obklopujú jej priatelia a rodina, napriek veselosti a nálade, ktorá sa vznáša v Brlohu, Hermiona stále vyzerá z kuchynského okna, kým pomáha Molly a matke s varením a nádeja sa, že zazrie dôverne známu hlavu blonďavých vlasoch. Vie, že je to hlúpe. Vyslovene odmietol pripojiť sa k nej bez toho, aby nad tým dvakrát uvažoval. Ale časť z nej si myslí, že sa možno ukáže. A časť z nej verí, že hlboko vo vnútri chcel prísť, ale že je príliš tvrdohlavý a/alebo sa bál to priznať.

Nikto sa jej neopýtal, kde je alebo či vôbec príde, keď sa ukázala sama, ale mohla povedať, že všetci presne nad tým uvažujú. Hlavne jej rodičia.

Vytrhli ju (dosť náhle) z myšlienok, keď Ginny vojde do kuchyne a volá ju. "Prepáč, čože?"

"Ehm... je tu Malfoy..."

"Čo-čože? Teraz?" kokce Hermiona, zaskočená tým, čo Ginny povedala.

"Je pri vchodových dverách. Hľadá ťa. A... nazval ťa Hermionou."

Nemôže si pomôcť, aby sa neusmiala na takmer... zhnusenom výraze na priateľkinej tvári, výraze, ktorý hovorí, že si nie je istá, či si dokáže zvyknúť, keď jej hovorí krstným menom.

"Uhm, ospravedlňte ma." Vrhne na Molly a matku ospravedlňujúci pohľad, než nasleduje Ginny z kuchyne a cez obývačku tam, kde Draco stojí pri vchode. Má oblečené čierne nohavice, bielu košeľu a čierny zimný kabát, vyzerá trochu nevhodne medzi tým starším zariadením v dome. Nespomínajúc na skutočne mrzutý výraz v jeho tvári, keď každý v miestnosti - Fred, George, Ron a Harry - na neho zíza, ako keby mal dve hlavy.

"Ahoj," potichu ho pozdraví, placho sa na neho usmeje.

"Hej, ja som... dúfam, že je v pohode, že som prišiel, ja som len..." odmlčí sa, nervózne si trie zátylok hlavy. Je toto normálne?

"Je to v poriadku. Poď ďalej."

Prikývne, vojde ďalej do izby a pomôže mu vyzliecť si kabát, než ho zavesí na vešiak pri dverách.

"Môžeme sa porozprávať, Grangerová?" zašepká jej do ucha.

"Áno, samozrejme." Vezme ho za ruku, jej horí v porovnaní s jeho studenou a vedie ho hore schodmi. Nasleduje ju do jednej z mnohých kúpeľní, čo dom ponúka. Otočí sa k nemu, pousmeje sa na neho.

"Čo tu robíš?"

Vzdychne si, vytiahne ruku z jej, aby si oboma rukami prešiel po tvári tým unaveným spôsobom.

"Ja som len... len som tam sedel, sám, a čím viac som o tom premýšľal, tým viac som si uvedomoval, že si mala pravdu. Musím si urobiť nové spomienky. Tie, ktoré mám, sú... príšerné. Nikto by nemal byť na Vianoce sám, prinajmenšom nie ja."

"Zase si mal tie myšlienky, však?"

"Áno," prizná zahanbene. "Ja len... potrebujem tu byť. Potrebujem byť s tebou, pretože keď som s tebou... stratia sa."

Usmeje sa, nadvihne sa, keď sa mu vrhne okolo krku. "Som rada, že si prišiel."

Aj on sa usmeje, zľahka si pritlačí čelo o jej, keď ju objíme okolo pása.

"Aspoň niekto je," zamrmle.

"Mali by sme dať Molly vedieť, že zostávaš."

"Pravdepodobne..." V duchu si vzdychne, nasleduje ju späť dole.

Po druhý raz toho dňa všetci prestanú rozprávať a zízajú na neho. Hermiona si to zjavne nevšimne, keď ho vedie cez obývačku do kuchyne, kde žena, v ktorej spoznáva Molly Weasleyovú, krája obrovského moriaka švihaním prútika. Je tam ešte jedna žena, ktorá mieša ručne niečo v hrnci na šporáku. Nespoznáva ju, ale tie jej hnedé kučery sú mu povedomé - podobné kučery si omotáva v noci okolo prstov. Zrazu si nie je istý svojím rozhodnutím ostať...

"Mami, Molly?"

Obe staršie ženy sa otočia, srdečné úsmevy v tvárach.

"Ach, Draco! Ako sa máš, drahý?" zdvorilo sa ho spýta Molly.

"Som... v pohode..."

"Skvelé, a ostávaš na večeru, predpokladám? Zostáva, však Hermiona?"

"Áno..."

"Pokiaľ je to v poriadku," prikývne, nechce byť nezdvorilý.

"Ach, drahý, je to viac než v poriadku, to ťa uisťujem. Ronald!" zjačí zrazu Weasleyovic matka synovo meno.

Draco nepohodlne ustúpi nabok, ľavá ruka zovretá v Hermioninej pravej, keď Ron vojde do kuchyne. Rýchlo vrhne pohľad Dracovým smerom, než sa otočí k matke. "Áno, mami?"

"Pridal by si ďalšie miesto pri stole pre Draca? Večera by mala byť o pár minút pripravená."

"Iste..."

Hermiona sa na neho usmeje, nemo mu poďakuje, keď berie ďalší tanier a príbor. Draco na neho zdvorilo prikývne, keď prejde okolo nich, aby pripravil stôl. Je to dlhý stôl, s 15, teraz so 16 miestami. Len z pohľadu naň je ohromený, ako jedináčik bol zvyknutý pre stôl pripravený pre troch, maximálne šiestich. Hermiona mu stisne ruku, uisťuje ho, že všetko bude v poriadku.

"Draco, rada by som predstavila svoju matku, Judy Grangerovú. Aj môj otec je tu niekde. Mami, toto je Draco... Draco Malfoy."

Judy Grangerová vykročí dopredu, prezerá si ho s vrelým úsmevom. "Rada ťa spoznávam, Draco."

"Potešenie je na mojej strane." Opätuje úsmev, vystrie ruku, aby si s ňou potriasol. Predstavte si jeho prekvapenie a absolútnu paniku, keď ju chytí a pritiahne si ho do objatia, do materského objatia. Obzrie sa ponad jej plece na Hermionu, oči rozšírené panikou a šokom a ona sa na neho usmeje. Keď sa Judy odtiahne, poťapká ho zľahka po líci, než začne znova pomáha Molly.

X

Okrem tých nekonečných pohľadov, ktoré na sebe občas cíti, od všetkých pri stole, je vianočná večera pomerne fantastická. A úplne iná od tých, ktoré si pamätá ako dieťa. Je tu veselosť, radosť a príbehy plné smiechu a úsmevov. Spočiatku sa cíti trápne, ako keby narušoval (obrovský) súkromný moment medzi rodinou a priateľmi. A aj ďalej sa cíti trápne, pretože hoci sedí vedľa Hermiony, sedí oproti Harrymu s Ronom, a jej otec sedí o pár stoličiek ďalej a on si pripadá mimoriadne nevhodne. Ale ako pokračuje hostina a ľahké rozhovory, začína byť menej napätý a znepokojený, nakoniec žartuje s dvojčatami a dokonca aj s Ginny. Kým sa vyprázdnia taniere a uprace zo stola, TAKMER má pocit, že by sem mohol patriť... minimálne jedného dňa.

X

Neskôr toho večera, keď sa všetci usadia v obývačke (ktorá sa zdá byť väčšia než vyzerá), vrátane Draca sediaceho v starom hojdacom kresle s Hermionou na opierke, ktorej kreslí podvedome cestičky na stehne. Dracove oči sú prilepené k fľaši, mlhavo si uvedomuje Ginninu reč o rodine a priateľoch a oslavovaní ľudí, ktorých máme. Hermiona si to všimne prvá. Nahlas si odkašle, nielen aby ho vytrhla z myšlienok, ale tiež aby získala všetkých pozornosť. Draco prehltne guču v hrdle, nepohodlne sa posunie v kresle, keď si voľnou rukou prejde po tvári.

"Ginny..." zašepká Hermiona.

"Ach! Och, u Merlina, je mi to ľúto... vôbec som si neuvedomila..." Zmĺkne, oči sa jej rozšíria, keď si uvedomí svoju chybu a pohne rukou za chrbát v márnom pokuse tú fľašu skryť.

"To je v poriadku..."

"Nie, viete čo, môžeme piť niečo iné," navrhne Ginny.

"Je to v poriadku, Ginny..." pokúsi sa naliehať Draco.

"Máme tekvicový džús, správne mami? A, ehm, jablkový mušt..."

"Povedal som, že je to v poriadku!" príliš hlasno zdôrazní, čím vyplaší všetkých v miestnosti.

"Naozaj... je to v pohode. Ja len... potrebujem trochu vzduchu." Stiahne ruku z Hermioninho boku a vytlačí sa nohy, než sa otočí a odkráča k dverám. Nadýchne sa chladného, mrazivého vzduchu, prekríži si ruky na hrudi, keď nechá za sebou zabuchnúť dvere. Zhlboka dýcha, aby upokojil nervy a zatvorí oči. O chvíľu neskôr začuje, ako sa dvere otvoria a potom zatvoria, keď ho teplé ruky objímu okolo pása.

Pritlačí čelo na jeho chrbát, nadýchne sa jeho kolínskej. "Prepáč."

"Je to v poriadku."

"Zabudla... občas zabúdajú..."

"Je to v poriadku, chápem to. Nemusia sa s tým vysporiadavať každý deň ako ja... ako ty."

"Ja sa s tým vysporiadavam, pretože ťa chcem, nie pretože musím," zašepká.

"Viem, a to je dôvod, prečo ťa milujem," zamrmle. Oči sa mu na sekundu rozšíria, keď tie slová opustia jeho ústa. Jej ruky sa okolo jeho pása napnú, neočakávala to. Aby bol úprimný, ani on nie. Niežeby neboli pravdivé. Sú ... minimálne by mohli byť na istej úrovni. Ale ona to ešte nemala vedieť; on ich ešte nemal povedať nahlas, tobôž si ich myslieť. Na to ho obíde, postaví sa pred neho, vzhliadne na neho s pokornou nádejou v očiach. Chce pravdu... chce vedieť, či sú pravdivé, ale to jej nemôže dať vedieť. Ešte nie.  Pretože si je poriadne istý, že kebyže to urobí, utečie za sedem kopcov, a to nedovolí, aby sa stalo.

"Chcem povedať... vieš, čo chcem povedať."

Usmeje sa, hoci jej oči ju prezradia. Nie je ublížená, pretože vie, čo má na mysli, je len... sklamaná. Skloní sa, aby ju pobozkal a ona si vtedy všimne okolo jeho krku striebornú retiazku, ktorá sa stráca pod látkou jeho košele. Dar, čo mu dala: prívesok v tvare hada na striebornej retiazke, had reprezentuje fakultu, v ktorej dospieval. Je to medailón a vo vnútri je obrázok jeho matky. Načiahne sa a vytiahne ju von, obdivuje, ako vyzerá okolo jeho krku.

"Otvoril si ho."

"Áno, a chcel som ti poďakovať. Asi je to ten najvýznamnejší darček, čo som kedy dostal."

Na to sa usmeje sa a siahne do vrecka nohavíc, vytiahne podobne vyzerajúcu retiazku. Zdvihne ruku, roztvorí ju, aby jej odhalil prívesok v tvare vtáčika. Nie je to nič extravagantné alebo prehnané, ale je nádherný. Zalapá po dychu v prekvapení, užasnuto na neho hľadí.

"Môj vianočný darček pre teba."

"Draco..."

"Patril mojej matke... ten vtáčik predstavuje jej túžbu po slobode. Chcem, aby si ho mala, pretože tvoj duch je slobodný..."

"Draco, to nemôžem..."

"Prosím, vezmeš si ho? Zachránila si ma, Grangerová... spôsobom, ako nikto iný nemohol. Pustila si ma na slobodu..."

"Je nádherný," zašepká v úžase.

"Je tvoj. Len povedz áno."

Usmeje sa na neho, jej oči sa lesknú a iskria nepreliatymi slzami šťastia. "Áno."

Usmeje sa, rozopne sponu a zavesí jej ho na krk. Keď to urobí, strieborný vtáčik spočíva na jej hrudi medzi jej kľúčnymi kosťami. A keď retiazku pustí, keď jej odtiahne vlasy, aby jej voľne visela na krku, vtáčik sa znesie nižšie, aby spočinul tesne nad jej prsiami. Uvoľní jej vlasy, oprie si lakte o jej plecia a pritlačí bozk na jej čelo. Roztopí sa voči nemu, schová si tvár v jeho krku, keď sa znova nadýchne jeho vône.

"Šťastné a veselé, Draco."
"Šťastné a veselé, Hermiona."

Niekto za nimi si odkašle, spôsobí, že sa od seba odtiahnu. Draco sa obzrie cez plece, kým Hermiona nazrie okolo jeho štíhlej postavy, aby uvideli vo dverách stáť Rona. Tvári sa trochu neohrabane a nepríjemne nad prejavom náklonnosti, ktorá sa pred ním práve udiala, ale tiež má v očiach výraz pochopenia.

"Ehm... priniesli sme namiesto toho jablčný mušt."

"Vďaka, Ron," usmeje sa Hermiona. Pobozká Draca na líce, než zamieri dnu, cestou tam sa na Rona usmieva.

Draco si pošúcha zátylok, zhlboka sa nadýchne, keď sa otočí, aby sa vrátil do domu. Pozrie na Rona, vystrie ruku.

"Vďaka, Weasley..."

Ron sa na jeho ruku váhavo hľadí, než ňou potrasie. "Nespomínaj to."

Kým sa obaja vrátia do obývačky (a potom, čo ho Ginny objíme a hrozitánsky sa ospravedlňuje), všetci už jedia tekvicový koláč a odpíjajú z jablčného muštu. Vezme si kúsok, čo mu ponúkne Molly a zaujme miesto na zemi vedľa Hermiony pred kozubom. S rukou za chrbtom sa oprie o koberec, usmeje sa, keď sa k nemu pritúli Hermiona a položí mu hlavu na plece. A konečne si pomyslí, že sem patrí.

Skutočne šťastné a veselé.