Preklady fanfiction Harryho Pottera

Časť ôsma

Po tom, čo Hermiona opustí Narcissinu záhradu, s Harrym, Ronom a Ginny, zamieri rovno domov. Znova kvôli nemu plače a je si poriadne istá, že keby sa tak veľmi o ňu nebáli a neboli zmätení, pokiaľ šlo o neho, tak by ho každý jeden z nich preklial do zabudnutia. Ona je rovnako zmätená, ale nemá na to čas, pretože je rozrušená. A ublížená. A plače tak silno, že sa začína dusiť na vlastných vzlykoch, keď sa ju jej priatelia pokúšajú neúspešne utešiť.

Už je za hranicou utešenia.

Už je za hranicou ublíženia.

Je zničená, pretože skutočne uverila v toho muža, ktorým bol, keď bol s ňou. Milovala ho a on práve zničil - zlikvidoval všetko, čomu kedy verila. Bolo to, ako keby sa jej srdce rozpadlo na milión malých kúskov, nemožných rozoznať a zachrániť a keď nastane čas večere, nemôže jesť. Harry sa ju k tom pokúsi prinútiť, ale nedokáže to. Ron sa ponúkne, že objedná donášku, ale odmietne to a keď jej Ginny navrhne, že jej pripraví niečo špeciálne, povie im, aby radšej všetci odišli. Oceňuje ich záujem, vážne, ale týčia sa nad ňou, ako keby sa bez toho mala rozdrobiť na kúsočky a to ju privádza do šialenstva.

Ale zosype sa hneď po tom, čo odídu, vzlyká do vankúša, ktorý vonia presne ako jeho šampón. Uvedomuje si, že tým sa to môže zhoršiť... ale je jej to ukradnuté.

Nasledujúci týždeň je tým najčudnejším týždňom, ktorý za posledné mesiace zažila. Neskôr považuje za trochu ironické, že bez 'opatrovania' a starania sa, aby jej priateľ zostal triezvy, je ten týždeň ešte divnejší než týždne ustavičného sa stresovania a znepokojovania sa nad niečím, čo skutočne nebol ani jej problém.

Je zvláštne, keď nie je nablízku, pretože už viac nie je zvyknutá byť sama.

Je zvyknutá prebúdzať sa s jeho hlavou vedľa jej na jeho vankúši a jeho nohami prepletenými s jej.

Je zvyknutá na hašterenie a hravé odtláčanie sa od umývadla v kúpeľni.

Je tak zvyknutá na... NEHO, ako celok. Na neho, ako je tu v jej byte, v jej kúpeľni a v jej posteli.

Ako keby sa stala tak zvyknutá na to, že jej v jej živote, že je súčasťou jej rutiny, že nevie, aký bude život bez neho.

V skutočnosti to nie je pravda, vie presne, aký je život bez neho. Je nudný, je ťažkopádny, je pomalý a je osamelý.

Tak osamelý.

Pretože hoci nedokázal priviesť slnko do svojho vlastného života, priniesol ho do jej. Bolo to v spôsobe, akým sa s ňou rozprával a prel sa  s ňou, v ich inteligentných a nie tak inteligentných rozhovoroch.

V tom, ako sa usmieval a smial, keď bol s ňou.

V tom, ako dokázal, aby sa usmievala a smiala ona.

V posledných pár týždňoch ich vzťahu začala vidieť kúsky starého Draca - nie toho sebeckého, rozmaznaného spratka zo školy, ale toho dômyselného a zábavu milujúceho mladíka, ktorý vyťahoval žarty (občas aby ublížil ľuďom, ale tiež len tak pre zábavu), rozprával vtipy a nestaral sa, čo si o ňom kto myslí. A to je ten, do ktorého sa začala zamilovávať.

A teraz od toho všetkého odkráčal preč. Bolo jej jasné, že nezvládne novinky o svojom otcovi veľmi dobre, vedela, že existovala šanca, že sa znova vráti k fľaši (tak povediac), ale nemyslela si, že to skončí tak, ako to skončilo. Myslela si, že ona bude tou, kto ho vytiahne späť, kto mu pomôže, aby si uvedomil (už zase), že ten alkohol nepotrebuje. Myslela si, že sa k nemu dokáže dostať.

Mýlila sa.

Tak veľmi sa mýlila.

XXXX

Od tej udalosti v záhrade jeho matky pred týždňom sa Draco Malfoy nedotkol kvapky alkoholu. Hlavne preto, že keď sa na druhý deň ráno prebudil s burácajúcou bolesťou hlavy, uboleným telom a pokazeným žalúdkom, dospel k záveru, že sa mu príliš takýto stav opice nepáči. Ale tiež to bolo kvôli niečomu, čo Hermiona deň predtým povedala.

My v teba veríme.

Nikto, okrem jeho matky, mu to nikdy nepovedal. A dokonca mal podozrenie - dopekla, občas cítil, ako to z nej vyžaruje – že ani ona to nikdy predtým nepovedala. Nie takto. A vtedy si uvedomil, že aby sa dostal cez... toto... musí v prvom rade a predovšetkým uveriť v seba sám. A odložiť fľašu nadobro bolo jediným spôsobom, ako sa to dalo uskutočniť. Okrem toho začínal zisťovať, že ho už ani viac nepotrebuje... nemal už pocit, že má preň využitie. Ju však potreboval. Nič z toho, čo jej v ten večer povedal, nemyslel vážne a dôvodom, prečo na druhý deň nešiel rovno za ňou, nebolo len to, že si bol pomerne istý, že s ním už viac neprehovorí, ale tiež musel toto najprv zvládnuť sám. Potreboval sa uistiť, že dokáže zostať triezvy, keď bude osamote, než ju vtiahne dnu, než jej znova ublíži. Skutočne si nemyslel, že by zvládol ďalšie jej slzy; ten úplne zdrvený výraz v jej nádherných očiach. Musel sa uistiť, kvôli nej a kvôli sebe, že už jej znova neublíži.

Väčšina z toho, čo jej povedal, aby ju od seba odohnal, nebola pravda. Mala si len myslieť, že mu na nej nezáleží, aby bolo pre neho ľahšie odkráčať preč, aby bolo pre neho ľahšie dívať sa, ako odchádza ona. Hoci sa vtedy vôbec nepozeral, pretože sa k tomu nedokázal prinútiť. A nasledujúce ráno len dokázalo, že sa vo všetkom mýlil. Potreboval ju - či bol opitý alebo triezvy.

Potreboval ju ako vodu.

Ako vzduch, ktorý dýcha.

Pretože hoci jej povedal, že ho nemôže zachrániť, zachránila ho. A každý deň v tom pokračuje. Každučký jeden deň.

XXXX

V ráno otcovej popravy, po tom, čo si o nej prečítal v Dennom prorokovi, sa rozhodne, že nech sa akokoľvek veľmi chce vyhnúť Azkabanu a všetkému s tým spojenému, vrátane svojho otca, musí ísť.

Nie kvôli nemu, nie aby ho videl.

Ale kvôli ukončeniu.

Aby sa zmieril, raz a navždy, so všetkým, čomu ho ten muž vystavil.

Aby dokázal, že je lepší a silnejší, než kedy jeho otec bol.

Aby dokázal, že nie je ako jeho otec, že je svojou vlastnou osobnosťou a že dokáže robiť svoje vlastné rozhodnutia.

Jedno z týchto rozhodnutí ho privádza k Hermioniným dverám. Ide tam pešo, poskytuje si čas premyslieť si, čo sa jej chystá povedať skôr, než sa tam dostane. Zaváha, keď dorazí a vážne premýšľa, že sa otočí a odkráča preč, než sa prinúti zaklopať. A keď zaklope, už nie je cesty späť. Dvere sa o chvíľu otvoria, aby odhalili pomerne... temne vyzerajúcu Hermionu Grangerovú. Doslova tmavú. Je celá oblečená v čiernom, okrem bieleho tielka pod jej obľúbenou čiernou vestou a čiernymi nohavicami. Všimne si, že jej kabát visí na vešiaku za ňou. Je oblečená, ako keby šla na pohreb. Takmer sa pousmeje, keď mu to dôjde. Pozrie sa na neho, oči roztvorené šokom a potom prižmúrené zmätením, skôr než pokrúti hlavou a zatvorí mu pred nosom dvere.

Vzdychne si, prikývne si v duchu, pretože tento typ reakcie tak trochu očakával. Vie, že je stále na druhej strane, opiera sa o dvere a čaká na neho, kým znova zaklope. Ale on namiesto zaklopania čaká tiež, opiera sa o zárubňu. O chvíľu sa dvere otvoria a on sa uškrnie.

"Si taká predvídateľná, Grangerová."

"Č-čo tu robíš?" zašepká, skepticky, obzerá si ho pozrie od hlavy po päty.

"Smiem dnu? Potrebujeme sa porozprávať," zamrmle.

"Nie, až kým mi nepovieš, o čom."

"O tebe. A mne. O nás, myslím..."

Vzdychne si, pretočí očami, keď ukročí nabok, aby ho vpustila dnu.

Prejde okolo nej, nakloní sa, aby ju pobozkal na líce, ale ona sa od neho odvráti. Vojde do obývačky, kde zistí, že sa všetko zmenilo. Avšak nie je prekvapený, pretože ju pozná a vie, že keď je kvôli niečomu vystresovaná, tak preskupuje veci - občas stále znova a znova, až kým všetko neskončí na tom istom mieste, ako bolo pôvodne. Zastrčí ruky do vrecka saka a otočí sa, aby sa na ňu pozrel.

Hľadí na neho, ako keby sa rozhodovala, či ho ubozkávať do bezvedomia alebo z neho vymlátiť dušu. "Vyzeráš dobre..."

"Vďaka. Ty... ty tiež," zamrmle.

"Kam ideš?" spýta sa uvoľnene.

"To nie je tvoja vec," odsekne.

Trošku to zabolí, ten chlad v jej hlase, tá zatrpknutosť. Ale to očakával.

"Snažil som sa prísť na to, čo povedať, keď som sem šiel. Nevyšlo mi to celkom..." neohrabane sa zachechce, nervózne si pošúcha zátylok.

"Chcem, aby si mi niečo sľúbil. Chcem, aby si mi prisahal, že čokoľvek chceš povedať, bude pravda," požaduje.

"Prisahám na matkin hrob, že všetko, čo poviem, je pravda," odpovedá, vôbec nezaváha.

Prikývne, ochranne si prekríži ruky.

Nakloní hlavu, naznačí jej, aby sa posadila na gauč, ale ona to odmieta pokrútením tej svojej, kým sa jej slzy zhromažďujú v očiach.

"Nie, prosím, neplač," zašepká. "Už viac nemáš dôvod plakať, Hermiona... To, to čo som vtedy povedal... o tebe, o nás... všetko to bola lož. Teda tie príbehy o tom, čo sa stalo... tie boli pravdivé, a to, že by si sa nemala starať a že by si mala odísť preč - to tiež bola pravda. Ale všetko ostatné - to bola lož," priznáva.

Hermiona zúrivo žmurká, prijíma jeho radu, aby sa posadila na gauč, keď sa jej podlomia kolená.

"Naozaj ma poznáš, asi ma poznáš viac, než ma ktokoľvek kedy poznal. Viac než sa poznám sám. A to, čo sme mali... čo máme, je skutočné. Je to pravda. Klamal som, že som ti klamal, pretože som si myslel, že si ťa nezaslúžim. Chcel som, aby si mala pocit, že za nič nestojím a mohla tak ľahšie odkráčať preč a nemusel by som odísť ja. Ale ja ťa potrebujem... vždy som ťa potreboval," zamrmle, posadí sa oproti nej, na konferenčný stolík a predkloní sa s lakťami na kolenách.

"Ja ehm... kedysi som ti povedal, že si v mojej hlave. Vždy si v mojej hlave - tvoj hlas, tvoja tvár. Ale nikdy som ti nepovedal ten skutočný dôvod, prečo ťa potrebujem." Chytí ju za ruku, hladí ju palcom. Potom ju zdvihne k perám, zľahka pobozká na dlaň, než si ju priloží k hrudi tam, kde má srdce. Pozrie sa jej rovno do očí, kým ona odžmurkáva slzy.

"Ty si tu, presne tu. Nikdy som tam nikoho iného nevpustil. Ale s tebou som vážne nemal na výber, však?" zašepká, hľadí jej do očí.

Pousmeje sa, pery sa jej chvejú, keď jej slzička skĺzne po líci.

Načiahne sa, aby jej ju utrel, priloží voľnú ruku k jej lícu. "Milujem ťa, Hermiona. A... a nezaslúžim si, aby si mi odpustila. Nezaslúžim si druhú šancu a som si prekliato istý, že nemám žiadne právo o nejakú žiadať. Ale som sebecký, takže žiadam. Len ešte jednu malinkatú šancu a ja sľubujem, že už ti znova neublížim. Len jednu..."

Je umlčaný, keď jej pery, nežné a lahodné pristanú na jeho. Stuhne, rýchlo žmurká, keď ho schmatne rukami za sako a pritiahne bližšie. Nakoniec zareaguje a horlivo jej bozk opätuje, s takou vášňou, že si myslí, že ho to možno zabije. Ponorí pravú ruku do jej vlasov, prsty pritlačí na jej krk. Odtiahne sa prvá, pritlačí čelo na jeho, kým sa on pokúša znova ju pobozkať, obaja zadychčaní.

"Stále piješ?"

"Odkedy si ma našla v záhrade, ničoho som sa nedotkol."

"Prisaháš?" Jej hlas je jemný a váhavý. Dych na jeho tvári je teplý a vonia ako mätová čokoláda.

"Prisahám."

Usmeje sa, skutočne usmeje, tak, že ten úsmev dočiahne k jej očiam, keď sa mu hodí okolo krku. "Chcela som ísť na ministerstvo... na tú popravu."

Uškrnie sa, poodtiahne. "Sranda, aj ja som chcel."

"Vážne?" Vyzerá prekvapene.

"Nuž... iba ak pôjdeš so mnou."

"Samozrejme," usmeje sa.

A ako keby na zavolanie, kozub zahrmoce a Ginny, Ron a Harry vystúpia zo zelených plameňov. Všetci traja stuhnú na mieste, keď zbadajú dvojicu pred nimi, ako sa objíma. Ron vykročí dopredu prvý, uši mu červenejú hnevom. "Čo tu krucinál robí tento?"

Hermiona vyskočí na nohy, zatlačí do ryšavca, keď sa vrhne na blondiaka za ňou, ktorý sa tiež postavil.

"Ron, je to v poriadku. My-my sme sa o tom porozprávali a teraz je to v poriadku," odpovedá Hermiona.

"Si si istá?" skepticky sa pýta Harry, zazerá spoza nej na Draca.

"Určite."

Na krátky okamih dopadne na ich päticu ticho, než Ginny vykročí dopredu. "Dobre teda, pôjdeme? Draco, ideš?"

"Áno," vydýchne.

XXXX

Atmosféra v čakárni Azkabanu je chladná, temná a naprosto nepríjemná. Päť minút po tom, čo všetci piati dorazili, ich ženú preč, po dlhej chodbe k dverám. Tie dvere, ako zistia, keď ich čarostrážca otvorí, vedú do veľkej, na bielo namaľovanej okrúhlej miestnosti. Uprostred nej je menšia miestnosť uzavretá pod priehľadným sklom. Okolo toho skla sú štyri rady čiernych stoličiek. Je to popravčia miestnosť. Keď vstúpia, všetci sa na nich pozerajú - novinári, priatelia a rodiny (niektorých poznávajú a iných nie, hoci všetci jasne poznávajú ich) milovaných, tých, ktorých ovplyvnil Lucius Malfoy. A všetci sú tu, aby sledovali, ako spomenutého väzňa popravia. Väčšina výrazov, ktorých sa im dostáva, je prázdna a neutrálna, ale niektoré sú súcitné, kým iné nezmieriteľné. Draco sa zrazu cíti mimoriadne nevhodne a ľavou rukou sa potiahne za límec, kým pravou zovrie Hermioninu ruku. Ak existoval čas, kedy ju potreboval najviac, bolo to teraz. Zboku sa na neho pozrie, pousmeje sa, kým si oprie hlavu o jeho plece.

"Musím ísť na vécko, Miona?" navrhne Ginny.

"Hmm? Ach, áno." Otočí sa k Dracovi, ktorého držanie tela je tuhšie než obvykle. "Hneď sa vrátime, dobre?"

Prikývne, pohľad upretý na presklenú miestnosť. Pobozká ho na líce, než odíde preč s Ginny. Stále zíza neprítomne na to sklo. Len keď ho Harry poťapká po chrbte, odvráti sa a nasleduje dve mužské tretiny Zlatého tria hlbšie do miestnosti.

Hermiona vyjde z kabínky k umývadlu, kde nájde Ginny, ako si upravuje vlasy a make-up. "Uvedomuješ, že sme na poprave, že?"

"Iste, ale to neznamená, že dievča nemôže vyzerať sexy, či?"

"Pravda. A čo ty a Harry?"

"Ehm.... dávame si pauzu. Také niečo," odmávne to Ginny.

"Také niečo?"

"Je to komplikované. Tak či tak som sa ťa chcela spýtať na teba a Malfoya? Bolo to dosť... náhle," poznamená Ginny.

"Viem... ale porozprávali sme sa o tom - teda on väčšinou hovoril... a ja mu verím. Jeho oči nadobudnú istý výraz, keď vraví pravdu a dnes ráno som to v nich videla, a vtedy mi došlo, že minulú nedeľu to v nich nebolo," vraví svojej najlepšej priateľke. "Miluje ma."

"Vážne? Myslím, že to sme ti mohli povedať všetci."

"Tentoraz to bude iné. Viem, že bude," s istotou prehlási Hermiona.

Ginny sa pousmeje. "Vieš, je to divné... ale myslím, že máš pravdu. A dúfam, že máš pravdu. Vy dvaja sa k sebe hodíte."

O chvíľu neskôr, keď už sú všetci zhromaždení okolo presklenej miestnosti a čakajú na začiatok popravy, Ron, Harry a Ginny, sediaci vedľa Hermiony, vyzerajú pokojne. Draco, ktorý na druhej strane pevne zviera jej ruku v svojom lone, je rovnako napätý a netrpezlivý, ako bol, keď ho o tomto informoval minister. Plecia má stuhnuté a ľavá noha mu poskakuje. Len chce, aby už bolo po všetkom. Len chce ísť domov (najradšej k Hermione domov), vziať ju do postele a len ju objímať do konca vekov.

"Si v poriadku?" spýta sa ho potichu.

"Čo im toľko trvá? Úprimne, koľko na prípravu potrebujú?" premýšľa nahlas, je dosť netrpezlivý.

Zamračí sa, pošúcha ho po pleci voľnou rukou. Harry vedľa nej sa prikloní, zboku sa na nich pozrie. "Už každú minútu, kamoš."

A ako keby to privolal, nad nimi zazvoní zvonček a celý svet sa ponorí do ticha. Dracove srdce začne biť rýchlejšie, než by pravdepodobne malo, dlane sa mu potia desaťkrát viac a zadrží dych, keď sa dvojkrídlové dvere dole, ktoré sú len sotva viditeľné obecenstvu hore, otvoria, aby odhalil strážcu. Vojde do presklenej miestnosti a za ním sa vynorí väzeň, Lucius Malfoy. V Dracových ušiach sa ozýva zreteľný zvuk rinčania; má nimi spojené členky a zápästia. Je oblečený v čiernobielej pásikovanej kombinéze a má obuté čierne čižmy. Vlasy má dlhšie, rovnako bradu a sú špinavé a rozstrapatené. Kráča sebavedome a namyslene a Dracovi príde nevoľno z toho, že vie, že tento muž, dokonca teraz, nedokáže prejaviť trochu rešpektu a dôstojnosti. Na jeho druhej strane sú ďalší dvaja strážcovia  a za ich trojicou je kat, ktorý má na tvári čiernu masku. Mladý Malfoy sleduje, ako muža, ktorého kedysi nazýval otcom, prinútia posadiť sa na stoličku. Zápästia a členky mu rýchlo pripevnia k jej operadlám a nohám, ale hlavu má zvesenú. Vtedy sa objaví minister, zdanlivo z čista jasna, a oznamuje udalosť, ku ktorej má dôjsť, ale Draco ho nepočuje. Sleduje svojho otca, zíza na toho muža, núti ho silou vôle, aby sa pozrel nahor. Aby sa pozrel na neho. Ale on to neurobí, ani sa o to nepokúsi. Nato minister ukročí, stratí sa v úzadí, keď kat vykročí dopredu, prútik pripravený.

V tom okamihu Draco vyskočí na nohy, všetkých okolo seba vyplaší, zvlášť Hermionu, ktorá na neho pozrie v šoku a úžase. "Počkajte! Počkať..."

Všetci na neho pozerajú, zmätení a neveriaci. Ale Draco si ich nevšíma, jeho pohľad je prilepený k staršiemu, vernému obrazu samého seba.

"Pozri sa na mňa!" Jeho hlas je dosť hlasný, aby ho počula celá miestnosť, ale je namierený na jediného muža a celá miestnosť to vie.

"POVEDAL SOM, POZRI SA NA MŇA, TY ČUBČÍ SYN!"

Hermiona sa ho pokúsi schmatnúť a zadržať ho, ale on je rýchlejší. Vykĺzne jej a vyrúti sa smerom ku sklu, ktoré všetkých oddeľuje. Búši naň päsťami, z čoho sa celá stena roztrasie a poskakuje. Všetci to sledujú, príliš šokovaní, aby niečo urobili či povedali.

"Som tvoj syn, doprdele! POZRI SA NA MŇA!" reve.

Znova búši na to sklo. Zdá sa, že tentoraz to zaberie, pretože o sekundu neskôr najstarší žijúci Malfoy (už nie nadlho) konečne vzhliadne, pohľad uprie priamo na svojho syna. Tvár má bez výrazu a oči prázdne. Nič tam nie je, žiaden hnev, žiadne zúfalstvo, žiadna ľútosť či žiaľ. Žiadna láska k synovi.

To je jediné uzavretie, ktoré Draco potrebuje. Prikývne, cúvne od skla a na zlomok sekundy sa Luciusova čeľusť zachveje, ako keby chcel niečo povedať a trhne mu ľavou rukou, ale je to preč rovnako rýchlo. Draco sa otočí na päte a opúšťa miestnosť skôr, než má kat šancu vôbec sa pripraviť.

Je v čakárni, sleduje z okna pohybujúce sa more, keď ho dvojica teplých, dôverne známych rúk objíme okolo pása. Pritlačí si čelo na jeho lopatky a on vytiahne ruku z vrecka, aby pohladil prstami jej predlaktie.

"Si v poriadku?" zašepká.

"Áno. Áno, nikdy mi nebolo lepšie," usmeje sa, otočí sa k nej tvárou. Zdvihne obe ruky, chytí ju za tvár tak, aby ju mohol palcami hladiť po lícach a pobozká ju na čelo.

"Ďakujem ti."

"Za čo?" spýta sa, zmätene sa na neho pozrie.

"Za to, že si ma zachránila. Naozaj som si myslel, že to nedokážeš."

"Myslím, že to ťa naučí, há?" drzo sa na neho usmeje.

"Och, už ma naučilo. A veľa. Nikdy nepodceňuj Hermionu Grangerovú. Nikdy neodporuj Hermione Grangerovej. Nikdy nehovor 'nie' Hermione Grangerovej. Nikdy..."

Preruší ho, pritlačí pery na jeho rýchlo a tvrdo. Práve keď chce prehĺbiť ten bozk, odtiahne sa, nevinne sa usmieva.

"Potvorka..." durdí sa.

"Milujem ťa," zrazu povie.

Žmurkne. A potom žmurkne druhý raz. A potom otvorí ústa, aby jej to vrátil, ale nič z nich nevyjde. Znova zažmurká, pokrúti hlavou a potom to skúsi znova. "Čože?"

"Milujem ťa."

Usmeje sa ako slniečko, pritlačí si čelo o jej. A zrazu, len počuť tie dve slová na jej perách, stoja za to, že nemôže prehĺbiť ten bozk.

Je si poriadne istý, že ona ich už nikdy nebude musieť povedať znova, pretože iba raz postačuje.

Je si tiež poriadne istý, že ak mu ich bude hovoriť každý deň, bude to znieť rovnako nádherné ako po prvý raz.

Koniec.