Preklady fanfiction Harryho Pottera

Prológ

Sivé londýnske ráno smutne nazeralo do okna izby, v ktorej dvaja džentlmeni svorne mlčali pri kozube. Pani Hudsonová spratávala zo stola zvyšky raňajok, chýrny detektív si prezeral dokumenty vo svojej zbierke a doktor si s povzdychom zamiešal lyžičkou čaj.

„Máte úplnú pravdu, drahý priateľ, vlasť si nevyberáme,“ nečakane preniesol Holmes.

Je na čase si zvyknúť, hĺbavo zauvažoval Watson. Zahniezdil sa v kresle a spýtal sa nahlas: „A ako ste tentokrát uhádli, na čo myslím, Holmes? Len mi nehovorte, že je to jednoduché...“

„Hm.“ Detektív ešte raz prevrátil kartotéku na písmeno „G“ a starostlivo ju vrátil na miesto. „Skúste si spomenúť na to, čo ste robili od rána, a presvedčíte sa, že je to tak.“

„Dobre,“ odvetil doktor mierne, „začneme tým, že dnes je sobota, nemám žiadne návštevy, a tak vonkoncom nemám čo robiť.“

„Musím podotknúť, že vás to trápi.“

„Veľmi trápi. Na raňajky sme opäť mali praženicu so slaninou a ovsenú kašu.“

„Prospešné a zdravé jedlo,“ zahundrala domáca pani od stola.

„Úplne s vami súhlasím, pani Hudsonová, no tu a tam má človek chuť aj na niečo nezvyčajné, povedzme exotické...“

„A od tej chvíle bol váš myšlienkový pochod jasný ako nebo nad Tahiti. Ale pokračujte, Watson.“

„Od akej chvíle, Holmes?“

„Od tej chvíle, kedy ste od seba nahnevane odtisli tanier.“ Detektív spokojne zabručal, zjavne našiel medzi dokumentmi čosi dôležité a so spokojným výrazom sa uvelebil v kresle.

„Hm, keďže je všetko také očividné, možno budete ďalej pokračovať sám?“

„Prosím. Podišli ste k oknu a vyzreli von.“

„A čo som povedal?“

„Nič. Ste veľmi odmeraný človek, a keďže mrholí už druhý týždeň, nemáte k tomu vôbec čo dodať.“

„Okrem toho, že žijeme v Anglicku, samozrejme,“ znovu sa ozvala pani Hudsonová.

„Vďaka, pani Hudsonová. Buďte taká láskavá a podajte mi Times, ktoré náš milý doktor čítal počas raňajok. Sú ešte stále na stole. Ďakujem. A tu je kľúč k odpovedi.“ Holmes otvoril noviny. „Prezerali ste si zoznam cestovných kancelárií a ich ponuky.“

„A čo?“ opýtal sa chladne Watson. „To ešte nedokazuje, že som...“

„Pravdaže nedokazuje,“ riekol mierne Holmes, „upokojte sa, priateľu. Neupodozrievam vás, že sa snažíte emigrovať do oblasti s lepším počasím. Vyplýva však z toho, že túžite po zmene klímy, po troške slnka a mora. Nie je tak?“

„Je,“ zachmúrene pritakal z kresla.

„Potom ste tie noviny zavreli a sťažka si povzdychli. To mohlo znamenať iba jediné: ceny sú privysoké.“

Watson odvrátil zrak.

„A ďalej... ste sa vrátili do svojho obľúbeného kresla a pohrúžili sa do filozofovania. Chcete, aby som nahlas zreprodukoval sled vašich myšlienok?“

„Netreba,“ zamrmlal Watson.

„No a keď ste si napokon začali pohvizdovať svoj obľúbený vojenský pochod, uvedomil som si, že Anglicko vyhralo.“

„Nuž hej, zostávate detektívom aj v domácom župane... Ako lekár tiež môžem skonštatovať, že moju depresiu spôsobil nedostatok slnečného svetla, no náladu mi to nezlepší.“

„Tak sa uchýlime k extrémnym opatreniam,“ tajomne šepol Holmes a len čo pani Hudsonová skončila s upratovaním a vyšla za dvere, opatrne podal doktorovi nádhernú pohľadnicu zdobenú letnými kvetmi. „Vlastne som ju hľadal od okamihu, kedy ste začali vzdychať. Otvorte ju.“

Watson bez toho, aby odtrhol od Holmesa prekvapený pohľad, roztvoril stránky zložené dohromady.

Vnútro pohľadnice bolo prázdne, no zrazu... Miestnosť zaplavilo teplo letného dňa, vôňa morského vánku a zvuky pripomínajúce škrekot čajok vznášajúcich sa nad vodou. Po stenách sa rozbehli slnečné prasiatka a na kozubovej rímse priamo pred očami ohromeného doktora rozkvitol osamelý kaktus.*

„Chceli ste ísť na slnko, Watson? Toto je to najlepšie, čo vám môžem ponúknuť.“

„Keby som veril v mágiu, povedal by som, že je to ona!“

„Máte úplnú pravdu, priateľ môj,“ riekol zasnene detektív. „Skutočná mágia.“

„Ale to je nemožné! Uštipnite ma!“

Z Holmesovho kresla sa ozval tichý štekavý smiech. „Bude to bolieť, to vám garantujem. Radšej sa pozrite sem.“

Až teraz si Watson všimol, že v pohľadnici bola vložená fotografia peknej hnedookej dievčiny. Marilo sa mu to, alebo sa naozaj usmiala a zakývala mu?

Zažmurkal, zodvihol obrázok bližšie k očiam a pomaly prečítal: Drahému pánovi Holmesovi od vďačnej H. G.

„Nespomínam si na ňu. Starý prípad?“

„Desať rokov.“

„Zvláštne.“ Doktor sa zamyslel. „Už sme sa poznali, ale o nej som nič nepočul.“

„Je to Hermiona Grangerová, jedna z najlepších študentiek Rokfortskej strednej školy čarodejníckej za posledných sto rokov.“

„Čože?“ Watson neveriacky civel na priateľa. „Taká škola nejestvuje!“

„Myslíte?“ Holmes sa spokojne uškrnul.

Doktor nelenil, na polici s knihami vyhľadal katalóg britských vzdelávacích inštitúcií a starostlivo si ho prezrel. Žiaden Rokfort v ňom, pravdaže, nefiguroval. Bol však priveľmi zvyknutý dôverovať svojmu priateľovi, aby ho len tak podozrieval zo šialenstva.

„Dokážte to!“ požiadal.

„Vari tá pohľadnica, čo držíte v ruke, nie je dôkazom? A neponáhľajte sa ju zavrieť, priateľ môj. Do južných krajín sa tak skoro nedostaneme, takže si naplno vychutnáme leto a ja vám rozpoviem celý príbeh. Myslím, že to môžem pokojne urobiť. Tým skôr, že zákon o utajení už nie je pre nikoho tajomstvom."

_________________

* Kaktus, ktorý Watson starostlivo, no bezvýsledne roky polieval na pamiatku nepokojnej mladosti strávenej v armáde.