Preklady fanfiction Harryho Pottera

5. kapitola

„Keď Voldemort odišiel, vyliezli sme z tajnej chodby. Snapovi tiekla z hrdla krv a zrazu som si všimol niečo, čo sa podobalo na strieborné vlákna. Valili sa odvšadiaľ: z jeho pier, nosa, uší... Zašepkal: „Vezmi si... to...“ Hermiona vyčarovala fľaštičku, zozbieral som spomienky a profesor stratil vedomie.“

Kingsley zvraštil čelo. „Odvšadiaľ, hovoríš? Zvláštne.“

„Prečo? Myslel som si, že je to normálne, veď umieral.“

„Nikdy som nepočul, že by zomierajúci čarodejník mohol takto odovzdať spomienky... Nie, naozaj som sa s ničím takým nestretol.“

„No iste!“ zvolala Hermiona. „Ako som na to mohla zabudnúť? Čítala som o tom v pojednávaní O mentálnych kúzlach. Nič z prežitého nemožno vydať alebo odovzdať bez pomoci mágie. To znamená, že spomienky zanikajú spolu s čarodejníkom, ak sa o to predtým nepostaral!“

Chlapci na seba zmätene pozreli.

„Viete, čo si myslím?“ pokračovala v úvahách. „Pre profesora Snapa bolo veľmi dôležité, aby Harryho o všetkom informoval. Bolo to jeho posledné želanie, posledná vôľa... Mohlo u neho dôjsť k spontánnemu uvoľneniu, ako to býva v detstve. Vtedy sa mágia ešte len prebúdza a čarodejníci ju nie sú schopní ovládať. A profesor už nebol schopný...“

„Áno, to je porovnateľné,“ súhlasil Kingsley.

Všetci zmĺkli. Ožívajúce tváre posmutneli, ako keby Hermionin nečakaný záver zároveň zahasil ten zdanlivý plamienok nádeje, ktorá v nich ešte pred pár minútami žila. Harry ani sám nevedel, prečo je pre neho také dôležité nájsť Snapa... Možno keby sa porozprávali... Keby sa objavil jeho portrét...

„Hermiona, ale Snapov portrét sa neobjavil v riaditeľni!“

„Vzdal sa funkcie, Harry.“

„Ale nie dobrovoľne! Okrem toho, sa nezúčastnil bitky a nespôsobil študentom žiadnu ujmu. Teda neporušil dohodu...“

„Akú dohodu?“ spýtali sa naraz Holmes, Watson i Ron, zatiaľ čo Kingsley zamyslene prikývol, čím potvrdil, že chápe, o čom je reč.

„Medzi hradom a riaditeľom existuje dohoda,“ vysvetľovala Hermiona. „Kým riaditeľ plní svoj sľub a chráni študentov, hrad ho poslúcha. Skúmala som túto záležitosť, keď bol do riaditeľskej funkcie vymenovaný Snape. Zdalo sa mi zvláštne, že sa mohol stať riaditeľom po tom, čo zavraždil Dumbledora. Pripadalo mi čudné, že ho hrad neodmietol tak, ako predtým odmietol Umbridgeovú. A teraz je to opäť záhada – po smrti každého riaditeľa sa v hrade objaví jeho začarovaný portrét, no Snapov sa neobjavil! Na druhej strane, keďže profesorka McGonagallová bola schopná aktivovať obranu hradu počas bitky, znamená to, že ju už v skutočnosti poslúchal, hoci Snape ešte žil...“

„Ale ona je zástupkyňou riaditeľa! Možno to patrí do jej kompetencie.“

„Len ak by na ňu riaditeľ delegoval právomoci. Ale to nemohol urobiť. Veď utiekol.“

„A ak to urobil skôr bez jej vedomia? Skrátka mám pocit, že tu niečo nesedí...“

„Nehádajte sa!“ Kingsley prerušil začínajúcu sa slovnú potýčku pripomínajúcu brainstorming. „Otázka aktivácie obrany hradu sa dá ujasniť najľahšie. Uistime sa, že nám tu nič neuniklo. Pán Holmes?“

„Ako som vás už upozornil, moja pomoc je veľmi obmedzená. S mágiou nemám nič spoločné. Jediné, čo môžem urobiť, je skonštatovať očividné fakty.“

„O akých očividných faktoch hovoríte?“

„Pán Holmes našiel niečie stopy!“ neovládol sa Harry. „Ten, kto ich zanechal, bol tiež včera v Škriekajúcej búde.“

Holmes kývol rukou, aby ho nasledoval a auror osvetlil schodisko jasným Lumosom.

„Po prvé, máme tu, ako by som ich nazval, nadbytočné stopy idúce nadol.“

„Myslíte, že sú včerajšie?“

„Som o tom presvedčený. Vrstva prachu, ktorá sa na nich usadila, je rovnaká ako na stopách dolu pri tajnej chodbe. A presne viem, že tie sa tam objavili včera. Po druhé, na poschodí je tiež čosi zaujímavé.“

„Čo?“ zborovo sa spýtali chrabromilčania.

„Našiel som tu vhodné miesto na pozorovanie. Dosky sa rozsušili, takže je medzi nimi množstvo škár. A ak si ľahnete práve takto,“ Holmes sa uložil na dlážku, „potom je veľmi dobre vidieť všetko, čo sa deje dolu. Ešte raz zopakujem, že moja verzia je vytvorená bez ohľadu na všetky možnosti mágie, ale ak sa mám vyjadriť vaším jazykom, je dosť pravdepodobné, že sa sem niekto premiestnil. To by vysvetľovalo absenciu stôp vedúcich nahor po schodisku.“

„A okno?“ Kingsley sa dotkol dosiek, ktoré natesno zakrývali široký okenný otvor.

„Nezdá sa, že by sa cezeň mohol niekto dostať dnu. A pokiaľ ide o podkrovné okno, overil som si, že aj keď je otvorené, je pre človeka primalé. Nemyslím si, že by sa doň dalo vletieť napríklad na metle...“

„To ťažko,“ súhlasne prikývol Kingsley. „Takže, aké sú závery?“

„Hm, ešte je priskoro na robenie záverov, kým sa neporozprávame so všetkými, ktorí sa včera večer zdržiavali v dome.“

„Existuje však podľa vás šanca, že profesor prežil?“

„Najskôr by som chcel zhromaždiť viac dôkazov. S istotou poviem iba jedno: svedkom včerajšej tragédie bola ešte jedna osoba a je zbytočné robiť hypotézy, kým nezistíme, kto to je. Tým skôr, že musíme nájsť profesora – živého alebo mŕtveho.“

Keď Holmes spolu s ostatnými vyšiel von, slnko stálo v zenite.

„Slečna Grangerová, ukážte mi miesto, kde ste našli fľaštičku s liečivom.“

„Tu v kríkoch, pán Holmes.“

„Zvyčajne sa odhadzujú prázdne ampulky, ale táto je ešte spolovice plná. Hm... A v okolí neboli žiadne stopy?“

„Zdá sa, že nie, ale môžeme ich ešte pohľadať.“

„V dome sme bez váš tiež nič nenašli,“ pritakal Ron, ktorý každým okamihom pociťoval k detektívovi čoraz väčší rešpekt.

„Žiaľ, pán Weasley, prešlo tadiaľto priveľa ľudí, sotva nám to pomôže.“

„A čo je vo fľaštičke?“ spýtal sa Kingsley Hermiony.

„Posilňujúci roztok. Určite sa spýtam profesora Slughorna, či sa dá použiť aj nejakým iným spôsobom.“

„Myslíš si, že ten elixír patril Snapovi?“

„Nie,“ znovu sa do rozhovoru zamiešal Ron. „Hermiona sa pokúsila privolať Acciom Snapove veci, ale nič sa neudialo. No „Accio elixír“ zafungovalo. Čiže mu tá ampulka nepatrí.“

Ron je ako vymenený, pomyslel si Harry s údivom pri pohľade na priateľa. Vedel však, že najmladší Weasley nebol nikdy hlúpy, len si iba zriedkakedy dal tú námahu poriadne premýšľať – okrem hrania šachu. No po všetkých tých patáliách prežitých v poslednom roku bol očividne hĺbavejší. Alebo tak na neho vplýva túžba zapáčiť sa Hermione...

„To znie logicky, Ron.“ Zdalo sa, že aj Kingsley je mierne prekvapený. Nepovedal nič, len si to zapamätal do budúcna. „Najprv sa teda musíme porozprávať s Malfoyom. Je so svojou ženou a synom v hrade, takže to nebude problém.“

„A potom sa stretnúť s personálom nemocnice, ktorý včera poslali po telo,“ dodal detektív. „Mám k nim pár špecifických otázok.“

„Dobre, zariadim to.“

„A ja sa porozprávam s profesorom Slughornom,“ ponúkla sa Hermiona.

„A ja s Dumbledorom,“ doplnil Harry.

„Prepáčte, vari bývalý riaditeľ nezomrel?“ pripomenul Watson s jemu vlastným zdravým úsudkom.

„Mal som na mysli s portrétom. Čarodejnícke portréty sú ako živí ľudia, iba nemôžu čarovať.“

* * * * *

Keď trpezlivo zodpovedali všetky otázky hostí, vyšli v skupinke za Kingsleym na cestičku vedúcu do Rokvillu. Ron navrhol, aby zašli do Kančej hlavy. Odtiaľ sa dá ľahko dostať do Rokfortu, navštívia Aberfortha a zároveň bol aj čas obeda.

„Bohužiaľ vás nemôžeme pozvať do hradu,“ oznámil Kingsley, keď stúpali na vŕšok.

„Prečo?“ spýtal sa sklamane Watson a odtrhol si bodliak z chlopne saka. „Je to nejakými predpismi zakázané?“

„V tom to nie je, pán doktor. Viete, dostať sa do hradu môže iba ten, kto má v sebe aspoň štipku mágie. Stavitelia, ktorí boli zároveň aj zakladateľmi školy, použili na Rokfort špeciálne kúzla, vďaka ktorým sa stal takmer živou bytosťou.“

„To som postrehol,“ ozval sa Holmes. „Nikdy som nepočul, že by ľudia a veci uzatvárali medzi sebou dohody. Vyzerá to tak, že magická Británia je úplne odlišná od tej, ktorú poznáme...“

„To áno. Veľa rokov už žijem v tomto svete, ale nikdy ma neprestane udivovať.“ Kingsley bol prvý, kto sa dostal na hlavnú cestu spájajúcu dedinu so školou. „Nuž, teraz sa dočasne rozlúčime, ale som presvedčený, že sa vám Rokville zapáči.“

„Je to jediná čisto čarodejnícka osada v Británii,“ hrdo dodal Ron a ponúkol sa za sprievodcu.

„Máme ísť napravo?“ spýtal sa detektív.

„Naľavo, Holmes! Tu je tabuľka s nápisom: „Pozor, vstup zakázaný!“ Ukázal Watson na opačnú stranu od dediny.

Holmes sa obzrel tým smerom a stuhol s výrazom prekvapenia a detského nadšenia na tvári.

„Čo je to?“

„Toto? Podistým miesto archeologických vykopávok. A čo vlastne...“

„Ale nie, Watson. Pozrite vpravo!“

Detektív si zaclonil rukou tvár a prižmúril oči. Na pozadí modrej oblohy sa jasno črtali obrysy starobylého hradu, hrotmi veží krájajúceho oblaky. V jeho architektúre bola prítomná istá iracionálnosť, takže nebolo jasné, aká silá drží pokope túto veľkolepú hromadu múrov, mostov, veží a ochodzí.

„Počujte,“ začal doktor, ale zháčil sa, keď si všimol, ako sa na seba pozreli vedľa stojaci čarodejníci.

„Čo vidíte, pán Holmes?“ spýtala sa mierne Hermiona.

Detektív zažmurkal a zadíval sa na zarazeného priateľa.

„Vidím hrad,“ hlesol s istou obavou v hlase.

„A tabuľku s nápisom Pozor vidíte?“

„O akej tabuľke to hovoríte?“

„O tej, ktorá je pred nami, Holmes!“ Doktor nemohol uveriť, že jeho vždy pozornému priateľovi unikol taký dôležitý detail. „Je na nej uvedené: Pozor, zákaz vstupu!“

Detektív iba zmätene pokrútil hlavou.

„Ako to? Nie je možné, aby ste videli niečo, čo ja nie! Teda možné to je, samozrejme, ale nie až do takej miery...“

Watson ničomu nerozumel a prechádzal pohľadom z jedného čarodejníka na druhého. Na tvárach chrabromilčanov sa objavil výraz radostného očakávania.

„Zdá sa, pán Holmes, že som urobil prirýchle závery,“ ozval sa napokon Kingsley. „Mal som povedať: Vitajte v Rokforte!“

Doktor sa zadíval na svojho dlhoročného známeho, ako keby ho videl prvýkrát.

„Ale povedali ste, že Rokfort môžu vidieť iba... Holmes!“

„Čo?“ Detektív rozhodil rukami. „Hľadíte na mňa, akoby som vyhodil do povetria London Bridge. Nech si už myslíte čokoľvek, nemám s tým nič spoločné.“

„Takže ste nevedeli, že ste... čarodejník?“

„Nie som čarodejník!“ Vtedy bol už detektív poriadne vyvedený z miery. „Ak si nespomínate, čarodejnícky prútik v mojich rukách nefungoval!“

„Vážne? Prečo potom vidíte hrad, ktorý neexistuje?“

„Pretože existuje!“

„Ale pre mňa nie, Holmes, a to dokazuje, že som úplne obyčajný človek, zatiaľ čo vy...“ Doktor si sňal tvrdiak a mechanicky utrel spotené čelo. Spodná pera sa mu príznačne chvela od vzrušenia. „V-vždy som mal pocit, že s vami nie je niečo v poriadku... Tá vaša povestná intuícia, dar predvídavosti a to vaše: Je to jednoduché, Watson! Samozrejme, pre čarodejníkov je jednoduché ocitnúť sa v hlave niekoho iného! Zdá sa, že ste mi po celé tie roky neverili a zahrávali sa s mojou dôverou a ja...“

Na chudáka doktora bol smutný pohľad.

„Watson, priateľu, nikdy by som sa nezahrával s vašimi citmi,“ trval na svojom skutočne rozladený Holmes. „Prisahám, že tomu, čo sa deje, nerozumiem o nič viac ako vy.“

„Pán doktor, to, že pán Holmes vidí Rokfort, naozaj neznamená, že je čarodejník,“ vmiešala sa do rozhovoru Hermiona.

„Neberte si to tak,“ dodal Harry. „Ani ja som nič nevedel o mágii, kým som nedostal list zo školy. A Hermiona na tom bola podobne.“

„Okrem toho,“ Kingsley vzal veci do vlastných rúk, „keby pán Holmes bol čarodejníkom, vedel by som o tom. Takže pôjde o čosi iné.“

Watson ešte stále odfukoval ako parná lokomotíva, ale slová mu došli.

„O čo?“

„Váš priateľ má pravdepodobne kvapku čarodejníckej krvi, aj keď nedisponuje magickými schopnosťami.“

„To nie je možné! Vedel by som o tom!“ ohradil sa Holmes.

„Nie nevyhnutne. Ak boli nejakí z vašich príbuzných, napríklad starí rodičia, čarodejníkmi, dodržiavali by zákon o utajení. Takže poohliadnite sa vo svojej rodine...“

„Chcete povedať, že deti čarodejníkov nie vždy zdedia magické schopnosti?“

„Bohužiaľ, je to tak. Nazývame ich šmuklami. Disponujú magickými schopnosťami, ale veľmi obmedzenými, prípadne ich nedokážu usmerňovať. A tak často odchádzajú do muklovského sveta a v ňom si zariadia život. Poznatky o mágii sa postupne vytrácajú a potom ich potomkovia bývajú prekvapení, keď sa v rodine odrazu narodí nový čarodejník alebo čarodejnica. Určite je vám známa teória prenosu génov, doktor Watson?“

„Áno, pravdaže... Ale je to prekvapivé.“ Doktor sa pomaličky spamätával. „Ešte včera bol Holmes obyčajným človekom a dnes...“

„Aj dnes je to stále ten istý dobre známy pán Holmes. A ak budete chcieť,“ dodal budúci minister, „len čo vyriešime tieto neodkladné záležitosti, pomôžem vám pri hľadaní príbuzných prostredníctvom vlastných zdrojov. V archívoch ministerstva sa určite nájdu potrebné informácie. Samozrejme, ak vás to zaujíma.“

Holmes neurčito zahmkal.

„A čo mi umožňuje to, že som... Ako ste to povedali?“

„Šmukel? Nuž, v porovnaní s bežnými ľuďmi máte isté výhody. Jednou z nich je to, že môžete vidieť Rokfort a dokonca tam s nami ísť. Máte prístup k poznatkom čarodejníckeho sveta, a hoci väčšinu z nich nemôžete používať, čo-to vám bude k dispozícii.“

„Tak ako,“ spýtal sa Harry, zatiaľ čo hostia mlčali a spamätávali sa, „náš plán stále platí?“