Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Je to jednoduché, slečna Grangerová

9. kapitola

Je to jednoduché, slečna Grangerová
Vložené: solace - 07.09. 2020 Téma: Je to jednoduché, slečna Grangerová
solace nám napísal:

Je to jednoduché, slečna Grangerová!

Autor: HallowKey     Preklad a banner: solace

Originál: https://fanfics.me/fic51784

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

9. kapitola

 

Odo dňa, kedy som si od Holmesa vypočul ten neuveriteľný príbeh, uplynulo čosi vyše roka. Počas tohto obdobia som sa úplne presvedčil o existencii magickej Británie, naštudoval si množstvo podrobností o živote anglických čarodejníkov a dokonca navštívil Šikmú uličku. Pomocou dôvtipného zariadenia s názvom mysľomisa sa mi podarilo získať späť časť spomienok, najmä o tom, čo sa odohralo u nás na Baker Street. Síce som sa na všetko díval očami svojho priateľa, ale aspoň som sa videl zboku. Sherlock Holmes úspešne spolupracoval s aurormi – čarodejníkmi-detektívmi, šéfom ktorých sa stal slávny Harry Potter, a obe strany sa viackrát uchýlili k vzájomnej pomoci v obzvlášť zaujímavých prípadoch. Holmes sa nevzdal nádeje na vypátranie profesora Snapa, no napriek všetkému úsiliu som až donedávna nedúfal, že k tomuto príbehu dopíšem náležitý koniec. Osud mi však umožnil prispieť svojou troškou ku konečnému odhaleniu tohto prípadu.

Začiatkom augusta 2009 nás pozval s Holmesom na návštevu náš spoločný priateľ Henry Baskerville. Musím povedať, že po prežitej hrôze, opísanej v príbehu o psovi baskervillskom, sa všemožne vyhýbal pobytu v sídle svojich predkov a iba zmysel pre povinnosť mu zabránil v tom, aby ho úplne nezanedbal. Holmes, ktorý sa vyhovoril na prácu, zostal v Londýne a ja som sa rozhodol zmeniť prostredie. Baronet bol s mojou spoločnosťou nanajvýš spokojný a čoskoro sme uháňali vo vagóne prvej triedy smerujúcom na juhozápad Anglicka.

Ako podnikavý Američan uskutočnil na kontinente niekoľko úspešných investícii a významne navýšil svoj už aj tak značný kapitál. Dlho sa neženil, až do smrti pani Stapletonovej, ktorá po štyroch rokoch nasledovala svojho manžela, no nakoniec akási Francúzska dosiahla svoje a sir Henry sa definitívne usadil vo Francúzsku a do Veľkej Británie cestoval výhradne kvôli biznisu. Pri takýchto príležitostiach sa zastavil u nás na Baker Street a so závideniahodnou vytrvalosťou nás pozýval na návštevu do svojho rodového sídla. S Holmesom sme tušili, že tam skrátka nechce ísť sám, no pravdaže sme to nedali na sebe znať.

V priebehu rokov sa spôsob života v okolí Dartmooru veľmi zmenil. Keď archeológovia objavili na pobreží kostru pravekého dinosaura, začali sa tam valiť davy turistov. Železnicu rozšírili a vpustili na ňu nový, veľmi pohodlný vlak. V mestečku otvorili hotely, novú školu a park. Aj samotné sídlo Baskervillovcov prešlo kolosálnymi zmenami. Ako sľúbil sir Henry, do zámku zaviedli elektrinu a príjazdová cesta skrášlená honosnými lampami už nevzbudzovala ponuré myšlienky. Hala a salón pookriali, vyzdobené novým nábytkom, ale najväčšie prekvapenie nás čakalo v jedálni. Ak si pozorný čitateľ pamätá, predtým táto miestnosť deprimovala svojou ponurosťou: tmavé trámy, začadený strop, matné vitrážové okno... Dekoratéri ju zmenili na umelecké dielo, keď zrekonštruovali steny, vymenili staré obloženie za nové a vpustili do izby denné svetlo. Kované svietniky a masívny, ale veľmi vkusný nábytok vytvorili potrebné pohodlie, no miestnosti zároveň ponechali jej starobylý ráz.

Jediné, čo sa nezmenilo, boli portréty na stenách. Dokonca aj slávny Hugo Baskerville visel na svojom pôvodnom mieste.

„Rozhodol som sa, nech visí,“ vysvetlil sir Henry. „Predsa len sú to dejiny.“

Celkovo bol náš výlet veľmi vydarený, aj keď nie veľmi zaujímavý. Chodili sme k oceánu, usporadúvali večierky pre miestnu šľachtu a poľovali. Pred návratom do Londýna si baronet zaumienil, že urobí niekoľko panoramatických záberov okolia. Musím podotknúť, že sir Henry bol vášnivým fotografom a fotoaparát ani na okamih nepustil z rúk.

A tak sme raz popoludní osedlali kone a vybrali sa do vnútra Grimpenského rašeliniska. Možno si Baskerville chcel pripomenúť spomienky, alebo sa ich raz a navždy zbaviť. Ako som šiel za ním, všimol som si, že sme na ceste vedúcej k Merripit Hall. Keď sme prechádzali okolo miesta, kde mladého pána dostihla kliatba jeho rodu, s pohnutím som si spomenul na podrobnosti tejto povesti a ocenil odvahu svojho spoločníka, ktorý sa očividne rozhodol skoncovať s vlastným strachom a tvrdohlavo poháňal svojho koňa ďalej.

„Ak sú vám život a rozum drahé, potom v žiadnom prípade neodbočujte z cesty,“ trápne som zažartoval.

Baskerville na mňa letmo pozrel, uškrnul sa a popohnal koňa vyššie na kopec. Odtiaľ urobil niekoľko fotografií chátrajúceho domu na pozadí augustovej krajiny a potom, akoby stratený v myšlienkach, spustil uzdu... Nechcel som ho rušiť v jeho samote. Pustil som koňa krokom a pokračoval smerom k panstvu. Len čo som sa k nemu priblížil, odrazu som pocítil nástojčivú túžbu dostať sa odtiaľ preč. Ako som videl, okná boli zatlčené a tu a tam zvalený múr odkrýval pohľad na zarastenú záhradu. Pri pohľade na ten obraz spustnutosti som si mimovoľne spomenul na tvár krásnej ženy s rovnakým smutným osudom. A vtedy sa, akoby v súlade s mojimi pochmúrnymi myšlienkami, ozvalo z močiara zavytie... Dlhé, ťahavé zavytie, od ktorého mi stuhla krv v žilách! V tom okamihu sa mi zazdalo, že cez zadebnené okná domu vidím prebleskovať slabé svetlo. Otočil som sa, pohľadom pátral po sirovi Henrym a zároveň som vytiahol z tajného vrecka revolver. Vtom sa baronetova hnedá kobyla splašila a postavila na zadné. Baskerville sa zúfalo snažil udržať v sedle a upokojiť rozrušené zviera, no márne.

Popchol som svojho koňa do cvalu a dostal sa na kopec. Tam som zbadal kobylu bez jazdca trieliť smerom k močiaru. O pár sekúnd som sa doslova zniesol dolu svahom a s úľavou začul hlasné zakliatie v kríkoch hneď vedľa.

„Čo je to za prekliate miesto, Watson?! Ak sem ešte niekedy dobrovoľne prídem... Aj fotoaparát sa mi rozbil, doparoma!“

„Vydržte, sir Henry, hneď vám pomôžem!“

„Som tu vľavo, Noha, mám niečo s nohou... nemôžem vstať...“

Zoskočil som z koňa, v rýchlosti obmotal uzdu okolo štíhleho kmeňa stromu a vykročil z cestičky smerom ku kamennému valu, kde pod hlohovými kríkmi ležal baronet. Na to, čo sa stalo potom, si veľmi nespomínam. Telo mi vhuplo do zeme ako nôž do masla. Priamo pred mojimi očami sa zreteľne črtal hustý koberec z machov a rašelinníkov. A potom sa v zlomku sekundy otvorila zem a pripravila ma o akúkoľvek oporu. Chabo som sa pokúšal nahmatať pevnú pôdu, ale zabáral som sa stále hlbšie a čoskoro som už nemohol pohnúť ani rukami, ani nohami. Nespomínam si, žeby som kričal, aj keď som celkom jasne počul krik.

„Nie-e-é!“

To je sir Henry, pomyslel som si hmlisto a z nejakého dôvodu sa mi do hlavy vkradli absurdné myšlienky o tom, že som nestihol dopísať svoj posledný článok a že je fajn, že nemám deti... K hrdlu mi stúpala smradľavá zelená brečka. Začal som sa horúčkovito metať a zároveň som si uvedomoval beznádejnosť svojej snahy. Oči a ústa mi zakrylo nejaké svinstvo a kyslíka v pľúcach bolo čoraz menej a menej. V ušiach mi neprestávalo hučať a výkriky prichádzajúce odniekiaľ z diaľky zneli stále tichšie a tichšie... Nepamätám sa, čo sa stalo potom. Zdalo sa mi, že ma zo smrtiaceho bahna vyťahuje akási neznáma sila. Chvatne som zalapal po vzduchu, ucítil pod nohami pevnú zem a stratil vedomie.

Prebral som sa na čistinke a niekoľko dlhých minút som len hľadel na modrú dartmoorskú oblohu.

Vďaka ti, Bože! Ak sem ešte niekedy dobrovoľne prídem... mimovoľne som zopakoval vetu, ktorú som predtým počul.

Keď som týmto spôsobom vzdal hold Všemohúcemu, oprel som sa o lakeť a nadvihol sa. Asi päť krokov napravo odo mňa sedel sir Henry a nad jeho nohou sa skláňal neznámy muž.

„Teraz sa pokúste vstať,“ prikázal môjmu priateľovi a podal mu ruku.

Ten pomerne svižne vyskočil na nohy a už aj bol pri mne.

„Watson, priateľu, ako ste ma vyľakali!“ drmolil a triasol mnou za plecia. „Nemáte nič zlomené, všakže? Pane, prosím vás, prezrite môjho priateľa...“

Únava a sucho v ústach mi sťažili reč. Už som však necítil odpornú chuť bahna a aj tvár som mal čistú, hoci zvyšok mojich šiat bol v žalostnom stave. Ponáhľal som sa ich ubezpečiť, že som v poriadku a obzeral som si muža, ktorému som zrejme vďačil za svoj život. Sir Henry mi pomohol zodvihnúť sa a sadnúť si chrbtom k nejakej opore. Cudzinec vytiahol z vrecka fľaštičku a podal mi ju.

„Odpite si dva glgy. Pomôže vám to.“

Poslúchol som ho a naozaj, hneď som sa cítil oveľa lepšie. Nápoj trochu pripomínal sirup proti kašľu, iba koncentrovanejší.

„Aké sme len mali šťastie, že ste sa tu objavili, pane,“ pokračoval sir Henry. „Dovoľte mi poďakovať sa vám za pomoc mne i môjmu priateľovi, doktorovi Watsonovi. Zabránili ste veľkej tragédii! Je strašné čo i len pomyslieť, ako by som sa vrátil sám domov. Tým, že ste mu zachránili život, ste mne i celej našej spoločnosti preukázali neoceniteľnú službu...“

Neznámy sa potichu zasmial. Mierne skrivil pery v náznaku úsmevu a odvetil: „To nestojí za reč. Nebolo to ťažké.“

„Viete, pane, tu s priateľom sme sa rozhodli zajazdiť si na koňoch a potom sa z močiara ozvalo to strašné vytie. Môj kôň sa zľakol a splašil. Spadol som a poranil si nohu. Doktor Watson sa mi ponáhľal na pomoc a... Ostatné ste videli.“

„Chápem,“ prikývol môj záchranca. „Mali by ste byť opatrnejší. Absencia otvorenej hladiny a rašelina sú najnebezpečnejšie nástrahy rašelinísk.“

„Čo to bol za zvuk?“ odvážil som sa opýtať.

Inteligentná tvár nášho spolubesedníka nadobudla mierne posmešný výraz.

„Niektorí veria, že je to nejaký vták, iní... že to vyje miestna zaujímavosť, legendárny pes...“

„Ale veď ten je už mŕtvy!“ nevydržal Baskerville.

„Naozaj?“

„Áno! Doktor Watson bol svedkom!“

„Takže vy ste ten Henry Baskerville, o dobrodružstvách ktorého tu kolujú také zaujímavé zvesti?“ Zdalo sa mi, že na cudzincovej tvári sa objavil skutočný záujem.

„Uhádli ste pane,“ vystrel sa baronet. „Chcem využiť príležitosť a pozvať vás do zámku. Budem povďačný, ak prijmete moju ponuku a presvedčíte sa, ako dokáže byť Baskerville vďačný... Henry Baskerville, k vašim službám.“

Baronet sa zvyčajne obliekal dosť luxusne, až trochu priveľmi, ale akurát dnes sa rozhodol pripomenúť si svoju kovbojskú minulosť a producíroval sa v obyčajnej jasnočervenej károvanej košeli. Bolo ťažké nevšimnúť si skeptický pohľad, ktorým cudzinec počastoval zaprášený odev môjho priateľa. Napriek tomu zdvorilo kývol hlavou a povedal: „Rád som vám pomohol, páni. No, žiaľ, teraz vaše pozvanie nemôžem prijať, keďže mám k dispozícii veľmi málo času. Neschádzajte z chodníka a dostanete sa bezpečne domov. Toto je vaše, pane...“

Ohromenému Baskervillovi podal úplne kompletný fotoaparát. Potom vzal do ruky palicu opretú o múr a skôr, než sme sa stihli spamätať, zmizol za zákrutou.

„Nie je veľmi milý,“ zahundral sir Henry. „Ani sa nepredstavil. No aspoň fotoaparát je celý.“ A niekoľkokrát cvakol uzávierkou, keď kontroloval, ako pracuje mechanizmus.

Obaja sme sa nejako vyštverali na jedného koňa a klusali smerom k zámku. Ako sa ukázalo, ani ja, ani sir Henry sme nepotrebovali ďalšiu lekársku starostlivosť. Okrem niekoľkých odrenín a modrín nám po incidente nezostali žiadne iné stopy. Avšak nervové vypätie, ktoré na nás doľahlo, vyústilo v spontánne rozhodnutie a zvyšok večera sme sa rozhodli stráviť pri poháriku dobrého koňaku. Rozhovor sa nevyhnutne točil okolo udalosti v rašelinisku a totožnosti nášho tajomného záchrancu.

„Všimli ste si, ako sa na mňa pozrel, hm?“ rozhorčoval sa Baskerville. „Ako keby som bol nejaký školák a nie vlastník panstva. Neveril mi, alebo čo?“

„Neboli ste oblečený ako slš... slušný anglický lord, ale ako pastier.“

„No a čo? Vari sa nemôžem obliecť tak, ako chcem?“

„Vy, samozrejme, môžete... ale vlastník panstva Baskerville nie.“

„Len si predstavte! A čo on sám? Je to vari no... v poriadku potĺkať sa po močiari vo sviatočnom žakete a lakovkách Je tam predsa bahno, ža...“

„Ale potĺkal sa opatrne... Topánky mal čisté, dokonca sa leskli.“

„Záleží na tom?“ Sir Henry sa zakýval v kresle. „Prečo ste si obzerali jeho topánky?“

„Lebo som ležal na zemi, preto... Aj vaše čižmy som si dobre poobzeral. Zaujímalo by ma, kto to je?“

„A mňa to vôbec nezaujíma, ani za mak... Objaví sa tam, akoby vyrástol zo zeme, a rozpráva o kadejakých psoch... A už sa nebojím! Ja mu na tie rozprávky neskočím! A vy, Watson, sa bojíte?“

Spomenul som si na to zlovestné vytie v močiari a zachvel som sa.

„Ani ja sa nebojím. Počujte, sir Henry, prečo ste ma nevytiahli vy? Veď vás tá noha nebolí!“

„To je pravda, vôbec ma nebolí, hnusoba... Ale ako ma bolela, Watson! Keď ste sa prepadli do zeme, zabudol som na nohu a vyskočil, no podvrtla sa mi a pleskol som priamo na... No, v podstate som spadol, áno... A potom som sa plazil, plazil som sa vám na pomoc, priateľ môj... Ech!“ Vtom si zotrel nezvanú slzu. „Keby sa ten človek neobjavil, pán Holmes by mi to nikdy neodpustil...“

„A čím ma vy-vytiahol?“

„Mal nejakú paličku, takú tenkú...“

„Palicu?“

„Hej, len menšiu...“

„A...“

„Úbohý Watson! Keď si pomyslím, že ste kvôli mne boli na pokraji smrti!“

„Ale prečo kvôli vám? Sám som si na vine, mal som sa pozerať pod nohy.“

„Ponáhľali ste sa mi na pomoc, preto ste sa nepozerali. A len-len že ste neumreli...“ pripomenul sir Henry a s ťažkosťami zaostril pohľad.

„Ako sa hovorí: len-len sa nepočíta.“

„Tak na to si pripime!"

 

* * * * *

 

Na druhý deň ráno sa sir Henry rozhodol, že mu už stačia dojmy z rodného domu a zrazu si spomenul na dôležité záležitosti, ktoré si vyžadujú jeho prítomnosť v Londýne. Po krátkych prípravách na cestu sme opustili dartmoorsku pustatinu aj Grimpenské rašelinisko, ktoré sa už po druhýkrát stalo pre jedného z nás takmer osudným.

Už v ten večer som sedel vo svojom obľúbenom kresle a rozprával priateľovi o našej ceste. Keď si Sherlock Holmes vypočul rozprávanie o tom, ako som sa prepadol do močiara, asi bol šokovaný a dokonca sa mi pokúsil prísne vynadať.

„Watson, boli ste čertovsky neopatrný! Vás radšej ani nepúšťať z domu! Neodpustil by som si, keby sa vám bezo mňa niečo stalo.“

„Nik nie je chránený pred smrteľným nebezpečenstvom, Holmes, ani na susednej ulici. Ak takto zmýšľate, nemali by ste ani vstávať z postele,“ poznamenal som rozumne, ale prejav jeho náklonnosti ma potešil.

Keď si Holmes vypočul príbeh až do konca, začal sa zaujímať o človeka, ktorý mi tak pohotovo pomohol. Nechcel akceptovať skutočnosť, že cudzinec si prial zostať v anonymite, no nakoniec som ho presvedčil, aby to nechal tak, ako to je.

„Aj keby sme ho našli, Holmes, čo sa zmení? Je zrejmé, že tento človek nepotrebuje žiadne sentimentálne hodnoty ako je priateľstvo a vďačnosť. A mám pocit, že ho nezaujímajú ani tie materiálne... Iba pre mňa to bola otázka života a smrti, on len urobil dobrý skutok a išiel svojou cestou. Vari by ste konali inak?“

„Možno. No naozaj vás to nezaujíma, Watson? Porozprávajte mi všetko ešte raz po poriadku. Takže sir Henry si nemohol spomenúť, odkiaľ sa tam vzal váš záchranca?“

Holmes ma bombardoval otázkami, prinútil opísať vzhľad nášho spontánneho záchrancu, jeho správanie a dokonca aj farbu pleti. Keď ma úplne unavil, na chvíľu sa odmlčal a zamyslel.

„Počujte, Holmes,“ nevydržal som, „sir Henry sa predstavil, povedal moje meno a pozval ho do zámku na večeru. Ak teda ten pán bude chcieť uplatniť svoj dlh, vynaloží oveľa menej úsilia, aby nás našiel než naopak.“

Možno zo mňa hovorila utajená zlosť a možno iba neochota spomenúť si na desivé okamihy v rašelinisku, ale bol som presvedčivý a Holmes sa o tomto prípade už nezmienil až do Vianoc.

Pred sviatkami sme dostali balík od sira Henryho. Okrem vyberaných cigár a značkového portského v ňom boli aj desiatky fotiek, urobených počas našej cesty do Dartmooru. Väčšinou to boli skupinové fotografie, ale posledné dve ma obzvlášť zaujali. Na prvej z nich bola majstrovsky zachytená pochmúrna krajina so schátraným panským domom a v jednom z okien bolo vidieť svetlo akoby od zapálenej sviečky. Na druhej známa spásna cestička, po ktorej odchádzal náš tajomný cudzinec. Pamätal som sa, že keď sir Henry dostal svoj fotoaparát späť, okamžite urobil niekoľko záberov, aby sa ubezpečil, že funguje správne. Fotka bola urobená v rýchlosti a nie z najlepšieho uhla, no napriek tomu sa na nej dala zreteľne rozoznať postava, tmavé vlasy a konček nosa nášho záchrancu.

„Tu máte, Holmes,“ podal som mu fotky. „Čo na ne poviete?“

Môj priateľ si vzal celú kôpku a pomaly si prezeral jednu fotografiu za druhou. A zrazu...

Už ste niekedy videli, ako stopovací pes zachytí stopu? Najprv sústredene čuchá, urobí niekoľko váhavých pohybov, potom stuhne a o sekundu sa pohne vpred. Holmes bol detektívom, ktorý často získaval informácie bez toho, aby vstal z kresla, no v tejto chvíli mi pripomenul toho stopovacieho psa. Zadržal dych, zodvihol fotografiu bližšie k svetlu a uprene na ňu hľadel.

„Čo sa stalo, Holmes? Čo ste tam zbadali?“

Vtom vydal triumfálny výkrik a vrhol sa ku kozubu. Z tabatierky položenej na ňom vybral štipku sivého prášku, hodil ju do ohňa a zvolal: „Grimmauldovo námestie 12!“

Ožiaril nás zelený plameň a poriadne v miestnosti nadymil. Skôr, než som sa stihol začudovať, priamo uprostred ohňa sa objavila tvár mladej dievčiny, ktorá sa mi zdala povedomá.

„Dobrý deň, pán Holmes.“

„Zdravím vás, pani Potterová! Musím naliehavo hovoriť s vaším manželom.“

„O polhodinu bude doma. Čo sa stalo?“

„Pozrite sa na toto!“ Holmes jej bez zbytočných rečí podal fotografiu. Pani Potterová natiahla ruku zo zeleného ohňa, vzala si fotku, zvedavo ju zodvihla k očiam a tlmene vykríkla.

„Kde ste ju získali?“

„Prišla nám dnešnou poštou. Bola zhotovená na konci augusta. Som si istý, že Watson dokáže určiť presný čas.“

„V tom prípade...“ Žena na okamih zaváhala a potom sa rozhodla. „Možno k nám prídete na šálku čaju? Samozrejme spolu s doktorom Watsonom.“

Holmes ignoroval moje chabé pokusy zamiešať sa do rozhovoru, prikývol a prikázal mi vziať dáždnik.

„Všetky vysvetlenia až neskôr, Watson. Buď ma môj inštinkt klame, alebo sa nám naskytla príležitosť ukončiť prípad, ktorý zamrzol na desať rokov! Rozlúštenie aj tak na mňa čakalo tri a pol mesiaca!“

Nebudem čitateľov nudiť podrobnosťami. Poviem len, že po pätnástich minútach chôdze v daždi sme sa s Holmesom ocitli pri dome z červených tehál, akých je v Londýne viac než dosť. Holmes ma ako obvykle bez akéhokoľvek vysvetlenia pevne chytil za lakeť a vytiahol z vrecka akýsi kúsok papiera. Vzduch sa nám pred očami zavlnil, steny domu sa zachveli akoby od zemetrasenia a objavil sa dovtedy neviditeľný hlavný vchod so schodmi z bieleho mramoru a nádhernou zakrivenou balustrádou.

 

* * * * *

 

Tajomný – taký prívlastok by sa najlepšie hodil k tomuto domu. Ako Holmesov spoločník som navštívil zločinecké brlohy i kráľovské paláce, ale v dome čarodejníkov, kde sa dvere samy otvárali a zatvárali, som bol prvýkrát. Holmesov vyzlečený premočený kabát sa ladne rozplynul vo vzduchu. Podriadil som sa jeho pokynu, tiež som si zložil z hlavy tvrdiak a okamžite mi zmizol z vystretej ruky. Zariekol som sa, že ma už nič viac neprekvapí a mlčky som sa odobral do salóna. Pritom som až ku dverám počul čiesi zreteľné hundranie a šuchtavé kroky.

Majitelia nás privítali už spoločne. Holmes gestom eskamotéra vytiahol spod pazuchy vzácnu fotografiu a položil ju na stôl. Manželský pár si ju chvíľu mlčky prezeral a potom sa muž na nás víťazoslávne pozrel.

„Tak je to teda! Vždy som hovoril, že je Snape nažive!“

„Takže ste presvedčený, že je to on?“

„No samozrejme! Toto je jeho postava, jeho nos. Spoznal by som ho medzi tisíckami! Pozri, Hermiona, ešte aj plášť nosí ako habit!“

„Áno, jeho postavu si nemožno pomýliť so žiadnou inou. Ako ste získali túto fotku, pán Holmes?"

„Tú fotografiu náhodne urobil náš spoločný priateľ Henry Baskerville počas cesty do Dartmooru. Žiaľ, pred tromi mesiacmi som urobil veľkú chybu, keď som poslúchol Watsona a nevybral sa tam po čerstvých stopách. A pritom moja intuícia zo všetkých síl kričala, že v tom príbehu bolo príliš veľa zvláštností.“

Pani domáca nás pozvala k stolu a v nasledujúcich minútach ma zahrnuli otázkami o krátkom zoznámení s nezabudnuteľným profesorom Snapom.

Teraz, keď som si bol istý, že sme mali dočinenia s čarodejníkom, našiel som vysvetlenie pre detaily, ktoré ma predtým vohnali do slepej uličky.

Po prvé, vec, ktorú sme so sirom Henrym považovali za palicu, bol v skutočnosti čarodejnícky prútik a z močiara ma vytiahlo zaklínadlo. Po druhé, nechať zrásť polámané kosti je podľa pani Potterovej pre čarodejníkov hračka a úplne to objasňuje nesúlad, v akom stave bola Baskervillova noha pred mojím pamätným skokom do podsvetia a po ňom. Po tretie, čisté topánky, ktoré nás s baronetom tak zaujali, zapadali do celkového obrazu, ak by sme vychádzali z predpokladu, že sa k nám pán Snape premiestnil a nešiel pešo cez rašelinisko. Nepoškodený fotoaparát bol s najväčšou pravdepodobnosťou tiež jeho dielom. Usúdil som, že Snape sa nachádzal v Merripit Hall, odkiaľ nás mohol zahliadnuť.

„Všetko je možné,“ prikývol pán Potter. Stratil sa v myšlienkach, položil čajovú lyžičku vedľa taniera a chvíľu sústredene pozoroval, ako sa na obruse rozširuje mokrá škvrna. „Devonshire je pre čarodejníkov kultovým miestom. Zostáva už len zistiť, či tam žije trvale, alebo bolo vaše stretnutie iba šťastnou náhodou.“

Keď sme sa dohodli na ďalších krokoch, pešo sme sa vrátili domov.

„Ako ste na tej fotke spoznali profesora Snapa?“ spýtal som sa Holmesa. „Veď ste ho nikdy nevideli.“

„Bol by som zlý detektív, keby som svojho klienta nespoznal odzadu, Watson. V Rokforte som mal možnosť prezrieť si jeho fotku zo všetkých strán. Pamätáte sa, ako vyzerajú čarodejnícke fotografie?“

„Pravdaže. Len ma trápi fakt, že i keď som tiež videl jeho fotku, originál som vôbec nespoznal.“

„To preto, že ste Snapa v duchu vyčiarkli zo zoznamu živých.“

„A vari ste vy, Holmes, pôvodne neverili, že je mŕtvy?“

„Snape je príliš komplikovaný človek, aby len tak zomrel s vedomím: Urobil som maximum. Navyše som po celý ten čas priamo či nepriamo hľadal jeho stopy, aj keď bezvýsledne. Ale teraz, keď už niet pochýb o jeho záchrane, nám už neunikne.“

„Viete, je to akési čudné...“

„Čo presne, Watson?“

„Zvyčajne hľadáte obzvlášť nebezpečných zločincov a nie človeka, ktorému chcete vyjadriť vďaku...“

„Dobrý postreh, priateľu. Práve preto je náš prípad veľmi neobvyklý. Dokonca ho môžete vydať samostatne, ako ten príbeh so psom.“

„Podľa mňa na tom nie je nič smiešne! Radšej mi vysvetlite, načo to Snape všetko robí? Čo je zlé na tom, žiť medzi ľuďmi a prinášať ľudstvu úžitok?“

„Hm, domnievam sa, že ak si niekto myslí, že splatil ľudstvu všetky dlhy, je to práve Snape.“

„No dobre, ale prečo neposkytnúť ľuďom možnosť, aby mu to oplatili rovnakou mincou? Vari pán Potter nehľadá profesora, aby mu vrátil dlh? Tento supermoderný názor o dobrovoľnom opustení známej spoločnosti kvôli vykúpeniu je úplne nesprávny! No na druhej strane, ak sa profesor rozhodol začať od nuly... Rád by som poznal jeho dôvody.“

„Určite sa ich dozvieme, milý Watson. A to veľmi skoro, inak nech sa nevolám Sherlock Holmes! Mimochodom, spoznali ste pani Potterovú?“

„Samozrejme, že áno. Ak sa Hermiona Grangerová zmenila, potom len k lepšiemu. Ich vzťah pôsobí veľmi harmonicky.“

„Bodaj by nie! Musel som vynaložiť isté úsilie, aby na to prišli.“

Prekvapene som pozrel na Holmesa. Bolo ťažké predstaviť si ho v role Amora. No ten sa len uškrnul a zrýchlil krok.

Minuli sme Princeton Road a vydali sa po Baker Street. K domu nám zostávalo prejsť ešte dva bloky.

„Predsa len sme to mali risknúť a použiť hop-šup práškovú sieť, ako nám navrhol pán Potter. Mohli sme sa vypraviť priamo do Covent Garden a stihnúť predohru.“

„Ideme do opery?“

„Áno, dnes dávajú Luskáčika – to najlepšie, čím si môžeme urobiť radosť v predvečer Vianoc. Nemyslíte?“

Úprimne som sa čudoval, ako pokojne sa Holmes dokázal odpútať od práce, pospevovať si Čajkovského melódie a obdivne komentovať nadmieru pôvabné pohyby tanečníc. Pokiaľ ide o mňa, zakaždým, keď Myší kráľ mávol žezlom, mihol sa mi pred očami obraz muža v čiernom habite s čarodejníckym prútikom v ruke.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Aeidaill - 11.07. 2023
| |
Aspoň takto ďakujem všetkým, čo sa na tomto preklade podieľali a umožnili mi tak príjemne stráviť čas. Týmto dávam najavo, že poviedku čítam a teším sa na pokračovanie.

Archivované komentáre


Re: 9. kapitola Od: sisi - 13.09. 2020
Jsem nadšená, že našli Snapea, ač za velmi podivných okolností. Líbí se mi i prolínání klasické literatury s ff. Moc děkuji za překlad, vůbec nechápu, že mi tento díl do dneška unikal. Asi kouzlo, ne? Je dobré, že v této povídce je párem Potter a Grangerová, mnoho věcí se tím lépe řeší. Například pověstná Blackovská knihovna se jistě stala rájem i útočištěm pro vzdělanou lady Potter - Blackovou, zachráněny byly i mnohé vzácné svazky, papiry, svitky a destičky našly své místo v úctyhodné sbírce, objevili vzácné artefakty na půdě a ve sklepě, také snad obnovili a rozšířili skleníky v nezakreslitelných zahradách na Grimmauldově náměstí, prostě bydlí jak o život ve starém rodinném sídle. Také mohou pomáhat utlačovaným domácím skřítkům nabrat nové síly a zocelit ducha, nebo dojít osvobození z otroctví. Dík.

Re: 9. kapitola Od: denice - 09.09. 2020
No páni, Severus Snape na Grimpenské bažině! Mazaný prevít :-) Neskutečně si tento příběh užívám, odteď už díky tobě pro mě bude Sherlock navždy součástí kouzelnického světa. Kapitola jako víno. Díky.
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Tiež si myslím, že Sherlock Holmes skvele zapadol do čarodejníckeho sveta. A páči sa mi, že nezostalo len pri tom jednom prípade, ale spolupráca detektívov z oboch svetov naďalej pokračuje. Ďakujem za odozvu, denice:-)

Re: 9. kapitola Od: Yuki - 08.09. 2020
Hej, tak toto bolo naozaj čudné Tak jo, konečně jsem se dočkala povídky, kdy Harry s Hermionou tvoří manželský pár... (nevíte ještě o nějaké další, prosím?) Docela by mě zajímalo, jak je Holmes "pošťouchnul", aby si to uvědomili, přestože stopy jejich vztahu se táhly už od začátku Severus nalezen, přesto si nejsem jistá, že bude příliš nadšen, že bude nalezen a ještě se zpovídat manželům Potterovým... No, těším se na příště a moc děkuju za překlad!
Re: 9. kapitola Od: solace - 08.09. 2020
Myslíš preklad alebo cudzojazyčný originál? O preklade s týmto párovaním neviem (nemám prehľad), ale to neznamená, že neexistuje. Skús hľadať na www.ffdenik.cz Cudzojazyčných originálov je kvantum (či už v AJ alebo v RJ). No keďže tunajšie prekladateľky majú iné osobné preferencie, po týchto poviedkach zväčša nesiahajú :-) Pokiaľ ide o Severusa, dá sa predpokladať, že nebude nadšený. Podľa mňa je Holmes dosť inteligentný a vie si dať dve a dve dokopy. Musí isť na to nanajvýš opatrne. Veľká vďaka za komentár, Yuki:-)
Re: 9. kapitola Od: Yuki - 08.09. 2020
Je mi jedno, jestli překlad nebo originál (i když vím, že těch překladů moc není), ale moc děkuju za tip, solace, podívám se :) Kolem Severuse našlapovat opatrně... ale Sherlock to zvládne. Ještě jednou moc děkuju!
Re: 9. kapitola Od: solace - 08.09. 2020
Na cudzojazyčných stránkach si môžeš zadať do filtra mená postáv, príp. ďalšie požadované kritéria a vyselektuje ti poviedky. V tomto linku sú napríklad zoradené dokončené poviedky s postavami HP a HG podľa počtu komentárov (ak sú mená postáv v hranatých zátvorkách, ide o pairing): https://www.fanfiction.net/book/Harry-Potter/?&srt=3&lan=1&r=10&s=2&c1=3&c2=1

Re: 9. kapitola Od: Lupina - 07.09. 2020
Páni, to byla dlouhá kapitola. Ale dýchla na mě skutečným Psem Baskervillským. Severus do nálady zcela zapadl. Moc bych chtěla příběh, kdy Sherlock dal dohromady Harryho a Hermionu :-) Děkuju moc, solace. Užila jsem si to.
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Áno, to by bol zaujímavý príbeh, ale musíme si ho, žiaľ (alebo našťastie), vymyslieť samy :-) Aj ja ďakujem, Lupina. Teším sa, že sa ti kapitola páčila.

Re: 9. kapitola Od: katrin - 07.09. 2020
Pekne zamotane, musim pochvalit. Po minulej kapitole mi bolo smutno, ze sa nic nedozvieme a teraz toto. Sherlock sa hra na Amora, Kratura ocividne stale sluzi a Snape chova vlkodlakov blizko Baskerville... Alebo nie? Nejako som sa nechala uniest ;)
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Ale dozvieme sa, dozvieme... Keď sa do pátrania pustí Sherlock Holmes, prípad nemôže zostať neuzavretý. Snape chovajúci vlkolakov blízko Baskervillu? To by bolo husté! Tá predstava ma rozosmiala :-D Vďaka za komentár, katrin:-)

Re: 9. kapitola Od: lenus - 07.09. 2020
Mne by to ako záver úplne stačilo, snape je zivy a to je najväčšia radosť :D Každopádne budem očakávať, čo všetko ešte zistíme, či ho dostihnu, ako bude reagovať... Ďakujem! =)
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Ty si taká nenáročná :-)) Jasné, že sa všetci tešíme, že je živý, ale radi by sme vedeli, ako sa mu to podarilo a čomu sa teraz venuje... Ďakujem za komentár, lenus:-)

Re: 9. kapitola Od: margareta - 07.09. 2020
Fascinující příběh! Co se týče rozuzlení, jsem totálně vedle! Takže mi nezbývá, než trpělivě čekat na další díl! Děkuji za příjemně dlouhou kapitolu a těším se na pokračování!
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Kto si počká, ten sa dočká ;-) Dúfam, že sa ti rozuzlenie a záver budú páčiť. Ale ešte medzitým nás čakajú tri kapitoly. Ďakujem, margareta:-)

Re: 9. kapitola Od: Jimmi - 07.09. 2020
No to bola fakt dlhá kapitola. Pes Baskervillský vyvoláva spomienky na doby dávno minulé... príjemne potešilo. Ďakujem krásne za preklad.
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Aj ja ďakujem, Jimmi. Som rada, že sa páčilo:-)

Re: 9. kapitola Od: Jacomo - 07.09. 2020
Páni, tak tohle byl dlouhý kousek. A samé zajímavé zprávy. Víme, jak se má sir Henry Baskerville, že si Harry vzal Hermionu (a snad i díky Sherlockovi?!) a že se nám po Dartmooru potlouká Snape. Copak z toho vydedukuje nás milý Holmes? Moc děkuju, solace. Ta povídka je skvělá!
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Tiež sa mi páčilo to prepojenie s Holmesovým prípadom o psovi baskervillskom. Uvidíme, čo z toho všetkého vzíde... Aj ja ti ďakujem za komentár, Jacomo. Teším sa, že ťa poviedka baví:-)

Re: 9. kapitola Od: zuzule - 07.09. 2020
Zajimave, videla bych to tak, ze tam zije a ze na to mistou ulozil mudly odpuzujici kouzlo, kdyz citil to nutkani odsud zmizet.. Chvili jsem verila tomu, ze pani Potterova bude Ginny a ejhle. :) Dekuju!
Re: 9. kapitola Od: solace - 13.09. 2020
Uvidíme, či sa tvoja domnienka potvrdí. Vďaka za komentár, zuzule:-)

Prehľad článkov k tejto téme:

HallowKey: ( solace )05.10. 202013. kapitola
HallowKey: ( solace )28.09. 202012. kapitola
HallowKey: ( solace )21.09. 202011. kapitola
HallowKey: ( solace )14.09. 202010. kapitola
HallowKey: ( solace )07.09. 20209. kapitola
HallowKey: ( solace )31.08. 20208. kapitola
HallowKey: ( solace )24.08. 20207. kapitola
HallowKey: ( solace )17.08. 20206. kapitola
HallowKey: ( solace )10.08. 20205. kapitola
HallowKey: ( solace )03.08. 20204. kapitola
HallowKey: ( solace )27.07. 20203. kapitola
HallowKey: ( solace )20.07. 20202. kapitola
HallowKey: ( solace )13.07. 20201. kapitola
HallowKey: ( solace )06.07. 2020Prológ
. Úvod k poviedkam: ( solace )18.03. 2020Úvod