Preklady fanfiction Harryho Pottera

11. kapitola

V priebehu sekundy sa fakty, ktoré predtým nechceli zapadnúť na miesto, konečne sformovali do logického sledu. Cítil som v kostiach, že som potiahol za správnu nitku a pocítil som obrovský prílev energie. Neváhal som ani minútu, vošiel som do obchodu, urobil pre mňa trochu neobvyklý nákup a na oplátku získal cenné potvrdenie svojej hypotézy.

Keďže podľa Watsona čitateľov nezaujímajú suché fakty, vynechám podrobnosti až do okamihu, kedy som vďaka všetkým dostupným komunikačným metódam získal nielen potvrdenie svojej verzie, ale i oficiálnu adresu, na ktorej ak nie priamo býval, tak aspoň pracoval človek kedysi známy ako profesor Severus Snape. V očakávaní ukončenia vyšetrovania som si objednal dva lístky na expres do Paríža. Nepochyboval som, že Watson bez zaváhania vymení londýnsku hmlu za slnko na Azúrovom pobreží. Musím povedať, že sir Henry nás opakovane pozýval k sebe na návštevu, a keďže sa objavila taká vhodná zámienka na využitie jeho pohostinnosti, vytočil som jeho číslo.

„Ostýchate sa? Žartujete, Holmes!“ zakričal do telefónu so všetkou svojou americkou nenútenosťou. „Budem rád, keď sa u mňa zastavíte! Kedy dorazí vlak?“

„Zajtra večer, príchod o 18:15. No mám pre vás ešte jednu dôležitú úlohu, sir Henry. Úprimne povedané, ste naša jediná nádej!“

„Som vám k dispozícii, Holmes! Há, spravím možné aj nemožné! Čo je potrebné urobiť?“

Úloha, ktorou som poveril nášho priateľa, nebola v reáli až taká ľahká, keďže na jej splnenie mu nezostávalo veľmi veľa času, no napriek tomu som sa spoľahol na jeho známosti. V každom prípade sme nemali inú možnosť, ako sa dostať na podujatie s takým veľmi úzkym okruhom pozvaných hostí.

Watson, ako vždy v takýchto prípadoch, prejavil dojemnú poslušnosť, a tak sme okolo štvrtej popoludní dorazili na stanicu St Pancras, usadili sa na svoje miesta v kupé triedy Business Premier vysokorýchlostného vlaku a počítali s tým, že budeme večerať v Paríži.

Trápila ma iba jedna vec: či dať o svojom objave vedieť do domu na Grimmauldovom námestí, alebo nie? Na jednej strane nás práve slečna Grangorová oboznámila s týmto znamenitým človekom a Harry Potter bol tým, komu najviac zo všetkých záležalo na pokračovaní vyšetrovania. Ale na druhej strane som chápal, že v minulosti Severusa Snapa sa mohli vyskytnúť okolnosti, kvôli ktorým by bol jeho návrat do čarodejníckeho sveta nežiaduci, ba dokonca smrteľne nebezpečný. Nepreukázal by som tým medvediu službu človeku, ktorému môj priateľ vďačí za život? Nakoniec som sa rozhodol spoľahnúť na svoju intuíciu a poslal som dnešný raňajší nákup ako vianočný darček na adresu Hermiony Potterovej s pripojeným pozdravom a správou o mojej dočasnej neprítomnosti v meste.

Vlak sa napokon rozbehol a s priateľom sme zostali sami. Zavrel som oči a pohrúžil sa do myšlienok.

„Samozrejme mi nepoviete, kvôli čomu panuje taký zhon?“ Nevydržal Watson, keď sme už naplno uháňali pod Lamanšským prielivom.

Bez dlhých rečí som vytiahol z cestovnej tašky časopis, ktorý som dostal počas cesty po obchodoch.

„Odpoveď na vašu otázku sa nachádza tu.“

Watson zahmkal a začal otáčať stránky. Prelistoval časopis dvakrát tam a späť, pokiaľ som mu neukázal prstom na dvojstránku, na ktorej sa skvela reklama na známy parfum.

Watson viackrát opísal môj oduševnený výraz počas vyšetrovania a teraz som ľutoval, že sa nemôže vidieť zboku. Výraz na jeho tvári vo chvíli, keď mu svitlo, bol skrátka na nezaplatenie.

„Vidím, že ste dospeli k rovnakým záverom ako ja.“

„Chcete teda povedať, že Snape je parfumér...“

„Kreatívny človek, ktorý sa venuje činnosti blízkej svojmu pôvodnému povolaniu a zarába na tom slušné peniaze. Watson, boli sme tak blízko k rozlúšteniu ako nikdy, ale urobil som chybu.“

„Prečo?“

„Mal som skrátka urobiť analógiu, pretože povolanie parfuméra je pre mágov žijúcich medzi obyčajnými ľuďmi veľmi tradičné. Spomeňte si trebárs na vynikajúceho Reného le Florentina. Našťastie som na to predsa len prišiel.“

„Nepríde vám, Holmes, že je to akési príliš jednoduché?“

„Pravdaže je to jednoduché. Ten muž je geniálny, Watson. Je na očiach verejnosti a zároveň nie je. Jeho výtvory sú dostupné pre kohokoľvek, ale väčšina z nich ani nepočula jeho meno. Poznáte napríklad meno autora parfumu Chanel No.5?“

„Hm, nie je ňou vari samotná slávna Mademoiselle?“

„No, samozrejme, Watson, ale nie sama! Parfum síce nesie jej meno, jeho tvorcom je však Francúz narodený v Rusku, Ernest Beaux. Ten svojho času uskutočnil inováciu v parfumérskom umení, keď pri tvorbe vône, ktorá ho preslávila, spojil aldehydy s prírodnými zložkami. Ale až mademoiselle Chanel z nej urobila svetový bestseller. Mimochodom, kombinácia rastlín, ktorá tvorila základ No.5, je do dnešných dní bázou pre všetky novinky Chanel, práve preto je také ľahké odlíšiť ich od parfumov iných značiek. Viete, akú vôňu sa Ernest Beaux snažil zreprodukovať?“

„Vôňu ženy, ak sa nemýlim.“

„Aký ste len romantický, Watson,“ neovládol som sa. „V skutočnosti po pamäti zachytil vôňu jazier a močarísk.“

Moje slová Watsona tak prekvapili, že sa na dlhý čas pohrúžil do myšlienok. Predpokladal som, že si v mysli spája dokopy slová „močarisko“ a „Snape“ a zároveň si kladie otázku, ktoré rastliny zo zoznamu, ktorý zostavil, sa používajú vo voňavkárstve. Doktorove myšlienky sa však vydali úplne iným smerom.

„Zdá sa, že všetka sláva a bohatstvo nepripadne tvorcom, ale predajcom.“

„Globalizácia je dôvodom, prečo si bežní ľudia pamätajú názvy parfumov a výrobcov, ale samotný autor ich už nezaujíma. Priemerne usporiadaný mozog skrátka nie je prispôsobený na prechovávanie takého veľkého množstva informácií, ktoré naň chrlia média, a pamätá si iba to, čo sa v reklame často opakuje. A reklama hovorí.“ Nazrel som do žurnálu. „Vôňa Pure Poison od Christiana Diora stelesňuje zvodnosť v tej najrýdzejšej podobe. Je vytvorená pre bohyňu existujúcu v každej žene... A o autorovi ani slovo.“

„O autorovi ani slovo...“

„Nie je všetko také neveselé, priateľ môj. Meno autora je známe všetkým tým, ktorí ho naozaj potrebujú. Na svete je celkovo niekoľko stoviek parfumérov, ale iba približne dve desiatky z nich sú schopné vytvoriť produkt vysokej kvality, takže sa producenti musia zapisovať do poradovníka.“

„Tak málo?“

„Čo vás na tom prekvapuje? Vyžaduje si to nielen vedomosti a talent, ale aj osobitú fyziologickú vnímavosť.“

Vtom mi padol zrak na výtlačok Times, vykúkajúci z priečinka na dennú tlač.

„Tak napríklad, akú vôňu cítite z týchto novín?“

„Vôňu čerstvej tlačiarenskej černe, prirodzene.“

„To je v poriadku, no okrem tlačiarenskej černe,“ podvihol som si noviny bližšie k nosu, „z nich cítim zápach pečenej slaniny a korenín. Domnievam sa, že je to zmes octu, čierneho korenia a olivového oleja. Pozrite, sem dopadlo pár kvapiek.“

„Áno, naozaj. Vidím.“

„Aké závery z toho vyvodíme?“

„Niekto v kupé čítal tieto noviny a na raňajky si objednal slaninu s vajcami a zeleninový šalát.“

„Správne, Watson! Pritom presne na raňajky. Môžem ešte dodať, že to bol muž, ľavák s fúzami... Ale to sú drobnosti. My dvaja sme v našom experimente dosiahli určitú hranicu, no vysoko kvalifikovaný parfumér je schopný rozobrať vône na jednotlivé zložky. On vám presne povie, aká zelenina bola pridaná do šalátu a čím bola praženica ochutená, zatiaľ čo my sa venujeme iba úžitkovému umeniu, i keď je to pre naše profesie plne postačujúce.“

„Úžasné!“

„Okrem toho je práca takéhoto „nosa“ dobre platená. Náš klient sa stal známym relatívne nedávno, ale už sa začlenil medzi tie výnimočné dve desiatky, o ktorých som vám vravel. Pracoval pre niekoľko známych značiek a za posledných desať rokov sa podieľal na vzniku troch desiatok vôní. Môže si dovoliť oblek Brioni, ktorý je pre osobu s takým postavením nevyhnutný. Na verejnosti sa objavuje najviac trikrát ročne, vo zvyšnom čase vedie veľmi samotársky spôsob života. Všeobecne platí, že parfuméri trávia väčšinu času v kreatívnych laboratóriách, takže to nie je nič neobvyklé. Rovnako ako u Ernesta Beauxa, mnohí poznajú jeho diela, ale iba málokto uvedie meno majstra. A poviem vám ešte jedno, priateľ môj: váš obľúbený The One od Dolceho a Gabbanu je výtvorom jeho nosa. Dá sa povedať, že kľúč k vyriešeniu záhady ste držali v ruke stokrát, ale nikdy vám nenapadlo použiť ho.“

„To je zarážajúce. Ale počkajte,“ vtedy si Watson overil meno v žurnále, „ako ste zistili, že Snape je práve Olivier Polge?“

„No to je jednoduché, Watson. Ľahko si môžete preveriť priebeh premeny profesora Snapa v chýrneho parfuméra, či nie? Keďže deduktívnu metódu nepoužívam od včera, bolo pre mňa ľahké nepostupovať od príčiny k následku, ale naopak. Začalo to tým, že som vo výklade butiku Dior v Covent Garden uvidel názov prekvapivo korešpondujúci s čarodejníckym svetom.“

„Pure Poison, samozrejme... A rozhodli ste sa zistiť, kto je jeho autorom?“

„Presne tak. Uvedomil som si, že k Snapovi, takému, ako sme ho videli na našej fotografii, sa povolanie parfuméra hodí ideálne a zaumienil som si, že skúsim potiahnuť za nitku z tejto strany. Záležitosť však mierne skomplikovala skutočnosť, že tu boli traja spoluautori, ale potom mi pomohla ďalšia náhoda. Jeden z nich mal totiž vo svojej kolekcii pánsky parfum s názvom... A teraz pozor! Apparition!“

„Ó! Taká zhoda náhod neexistuje!“

„Uvažoval som rovnako a vyžiadal som si informácie prostredníctvom svojej francúzskej agentúry. O pár hodín som z archívov spoločnosti IFF dostal adresu a oficiálnu fotografiu Oliviera Polgeho a uistil som sa, že je presne tou osobou, ktorú hľadáme.“

„Viem si predstaviť, ako sa pán Potter poteší! Omyl teda neprichádza do úvahy? Po toľkých rokoch hľadania je tomu ťažké uveriť! Ako potom pánovi Potterovi vysvetlíme...“

„Watson,“ prerušil som priateľa, „zajtra ráno vyrazíme do najmalebnejšieho mestečka vo Francúzsku v samom strede údolia Loiry a navštívime Chateau d'Artigny, kde bude udelené najprestížnejšie parfumérske ocenenie roku – Cena Françoisa Cotyho. Je to dosť neverejné podujatie, ale náš drahý sir Henry mi sľúbil, že nám zoženie pozvánky a ja dúfam, že konečne budem môcť osobne prejaviť vďaku človeku, ktorý vám zachránil život. Nuž, a keď sa náhodou ukáže, že on a Severus Snape sú jedna s tá istá osoba...“

„Chápem,“ zatiahol môj priateľ.

„Výborne! Zatiaľ si oddýchnime, čaká nás neskorá večera a včasný budíček.“

* * * * *

Sir Henry sa s nami stretol na stanici Gare du Nord a jeho medvediemu objatiu sa nedalo vyhnúť.

„Drahý pán Holmes! Môj milý Watson! Aký som rád, že vás tu konečne mám! Dúfam, že mi teraz nepoviete, že sa vaše plány zmenili, lebo som si trúfol objednať pre nás stôl v Le Meurice a pozvať ešte ďalších svojich priateľov.“

„Drahý Baskerville, sme vám s Watsonom plne k dispozícii.“

„Výborne! Paráda! Predstavte si, že niektorí mi tu dosiaľ neveria, že sa s vami poznám! Nakoniec im vytrieme zrak!“

„S radosťou. A čo tá drobná úloha, sir Henry? Nevyšlo to?“

„Chcete ma uraziť, Holmes? Netvrdím, že to bolo ľahké, no nič nie je nemožné, ak disponujete známosťami a váhou na správnych miestach.“ Významne si potľapkal po vrecku. „A v tomto smere je u Baskervillovcov všetko v poriadku.“

Teraz, keď som si bol istý ohľadom zajtrajška, mohol som si dovoliť uvoľniť sa. Spolu s Watsonom sme strávili večer príjemným rozhovorom a okružnou jazdou po neste. Večerali sme vo vychytenej Le Meurice v spoločnosti manželov Baskervillovcov a tých priateľov sira Henryho, ktorým chcel naše skromné osoby predstaviť. Lady Baskervillová bola stelesneným pôvabom. Poskytla nám užitočné odporúčania ohľadom zajtrajšieho výletu. Zavŕšením skvelého večera bola elegantná spálňa v ultramodernom štýle, ukrytá za fasádou starej vily. Nebol by to sir Henry, keby sa nepokúsil postarať o naše ubytovanie so všemožným luxusom. Bolo nám však ponúknuté s takou srdečnou pohostinnosťou, že takmer nevzbudzovalo pocit nepohody.

Na druhý deň ráno sme vyrazili smerom k Tours. Nebo bolo jasné a malebné zrúcaniny, na ktoré sme cestou narazili, podnecovali našu fantáziu. Náš šofér nám s nadšením vyrozprával všetko, čo o nich vedel, a tak sme užitočne strávili tri hodiny, kým sa v hlbinách údolia neobjavil Chateau d'Artigny. Bola to nádherná budova v architektonickom štýle 18. storočia. Musím podotknúť, že inokedy slúžil iba ako jeden z hotelov svojej kategórie, umiestnený v bývalom súkromnom zámku. Ale od čias, čo francúzsky cech parfumérov vytvoril cenu nazvanú po jeho bývalom majiteľovi, všetky miestnosti pre toto podujatie sa vykúpili rok vopred, a tak tu v podstate neboli žiadni cudzí ľudia. V duchu som poďakoval Watsonovi, ktorému kedysi napadlo, že sa stane mojím životopiscom, lebo sir Henry mi naznačil, že som sa sem dostal iba vďaka svojej popularite, inak by som ešte dlho musel hľadať príležitosť na stretnutie s naším nepolapiteľným profesorom Snapom. Podľa mojich informácií bol jedným z hlavných nominantov dnešnej akcie a mal sa objaviť medzi hosťami.

Hlavný vchod do zámku vyzeral trochu pompézne, ale elegantne. Keď je v luxuse prítomný vkus a miera, neubíja vás, ale núti hrdo vystrieť chrbát. Zaregistrovali sme sa a vyšli po bielom kamennom schodisku na poschodie. Do začiatku slávnostnej akcie zostávalo ešte pár hodín. Po chodbách sa však už premávali vyparádené dámy a páni, a tak nadišiel čas, aby sme sa s Watsonom prezliekli. Chcel som zatiaľ zostať nenápadný, preto bolo najdôležitejšie nelíšiť sa od väčšiny.

Priznávam, že som mal mierne obavy. Prvýkrát som sa mal stretnúť tvárou v tvár s človekom, ktorý tak dlho zamestnával moju predstavivosť a výsledok rozhovoru bol nepredvídateľný. Ubehlo desať rokov od chvíle, čo ma slečna Grangerová zoznámila s čarodejníckym svetom. Všetci padlí boli dávno pochovaní, víťazi ocenení a porazení zmizli v historických análoch. Škriekajúca búda obostretá kúzlami sa stala smutným pomníkom týchto udalostí a len málokto z tých, čo prechádzali okolo, sa odvážil nahlas vysloviť meno Severus Snape. A predsa sa našli ľudia, ktorý za týmto príbehom nedali bodku. Čo som čakal od nášho stretnutia? Čokoľvek: od úplnej neochoty nadviazať kontakt, až po popretie samotného faktu Snapovho zoznámenia sa s Watsonom, ba aj použitie mágie. No nechcel som na to myslieť. Vyložil som Watsonovi svoje plány a opísal možné následky.

„Snape nám ľahko môže vymazať pamäť, takže vo všeobecnosti to nebude najbezpečnejšie.“

„Ale my sa ho nechystáme zatknúť,“ namietol doktor. „Ja osobne sa mu chcem iba ešte raz poďakovať za záchranu a presvedčiť ho, že nemá význam zriekať sa svojej minulosti.“

„A ja by som chcel vyplniť hluché miesta v slede udalostí z 2. mája 1998. Či veríte alebo nie, ale všetky tie záhady mi dosiaľ vŕtajú v hlave. Jedna vec je predpokladať a druhá vedieť naisto.“

„To vám verím, aj ja sám som zvedavý.“

„Ale pamätajte, Watson, musíme sa s ním rozprávať bez svedkov a v žiadnom prípade sa predčasne neprezradiť.“

„Vynasnažím sa, Holmes.“

Po poslednom pohľade do zrkadla sme s Watsonom zamierili do pavilónu s veľavravným názvom Mesto parfumu.

Dávam prednosť lakonickému anglickému štýlu, ale celkom chápem, čím si Francúzsko získalo napríklad takého sira Henryho. Pre Francúzov je tak ako pre nikoho iného príznačná vrodená temperamentnosť a optimizmus. Ich mimika je bohatšia a neodmysliteľnou súčasťou ich vzhľadu je nepolapiteľný šarm, ktorý akoby prenášali na ostatných. Udeľovanie ocenenia pre parfumérov by bolo v podaní Britov podobné bežnému zasadaniu parlamentu, ale tu sme sa ocitli v uvoľnenej atmosfére, kde sa aj cudzí ľudia cítili ako starí priatelia. Už len ten orchester, napĺňajúci sálu zvukmi francúzskeho šansónu, stál za to! Pri dverách nás privítal hlavný čašník a láskavo nám ukázal naše miesta. Keď sme sa ocitli za jedným z okrúhlych stolov, zdvorilo sme sa pozdravili s našimi susedmi a rozhliadli okolo seba. Aj samotná sála bola nádherná. Drahé tkaniny, vysoké stropy, sviečky v krištáľových svietnikoch... Skrátka, Watson by tú krásu opísal lepšie ako ja, preto som sa sústredil na hostí.

Zápisky doktora Watsona

Čitateľ mi odpustí, no nemohol som Holmesovi dovoliť, aby opísal záverečnú scénu tohto príbehu. Jeho detektívne schopnosti sú fenomenálne, čo sa už nedá povedať o jeho spisovateľskom talente. Iste, všetky podrobnosti vždy starostlivo zdokumentuje. Bude to však zaujímavé aj pre široký okruh čitateľov? Osobne si myslím, že tým vypúšťaním detailov nedostatočne podnecuje ich predstavivosť.

A tak som, snažiac sa vyzerať čo najprirodzenejšie, prechádzal pohľadom po sále a hľadal osobu, ktorá ma zaujímala, keď mi Holmes nečakane stúpil pod stolom na nohu.

„To je on,“ šepol pomedzi pery a ukázal na muža vo fraku, ktorý v tej chvíli práve vstupoval do sály.

„To sa vám iba zazdalo,“ mávol som rukou a sotva pozrel na prichádzajúceho. „Je príliš mladý a vôbec sa nepodobá.“

„Prizrite sa pozornejšie,“ uškrnul sa Holmes.

Dôverujúc detektívovej intuícii som sa pozrel pozorne. Áno, výška a postava sedeli, no napriek tomu som svojho záchrancu nespoznal. Príjemný úsmev úplne zmenil výraz jeho tváre a aj jej črty sa mi zdali odlišné... Potom sa však otočil, s niekým prehovoril a s pôsobivou otočkou si sadol na miesto... Profil na pozadí tvorenom modrými závesmi vyzeral dokonale snapovsky.

„To nie je možné! Vyzerá ako úplne iný človek. Môže byť za tým nejaké kúzlo?“

Na zlomok sekundy sa mi videlo, že sa mu črty tváre mierne zavlnili, hoci to mohol byť efekt sviečok.

„To je celkom možné,“ odvetil Holmes. „Čarodejníci majú kúzla odvádzajúce pozornosť a všehodžús, ktorý mení vzhľad. Ale v tom prípade by ich Snape musel používať neustále, a to nie je príjemné. Takže si myslím, že tu ide skôr o nejaký omladzujúci elixír. Mimochodom, počul som, že niektorí čarodejníci sa dožívajú stopäťdesiat rokov. Ako to len robia?!“

„Fíha!“ Bol som ohromený. „To som nevedel. V močarisku vyzeral oveľa staršie. Ale možno mi to iba tak pripadalo... Každopádne, Snape by mal mať teraz približne päťdesiat rokov.“

„Presne štyridsaťosem.“

„Ale ten muž nevyzerá na viac ako tridsaťpäť!“

„Vydržte, Watson! Sľubujem, že sa všetko vyjasní. Teraz máme pred sebou vychádzajúcu hviezdu parfumérskeho umenia, pána Oliviera Polgeho. Mimochodom, vedľa neho sedí jeho otec, Jacques Polge...“

„Otec?“ To ma už úplne zmiatlo. Bol som zvedavý, koľko prekvapení ešte dnešný večer prinesie.

Oficiálnu časť sme presedeli na miestach pre hostí. Ako človek málo znalý parfumérskeho umenia dozvedel som sa veľa nového. Vyšlo najavo, že Cena Françoisa Cotyho bola vytvorená pomerne nedávno a stala sa súťažou o „najlepší nos roka“. Okrem slušnej peňažnej odmeny jej držitelia dostávajú aj prestížny dôvažok v podobe nových zmlúv a zvýšenia svojej trhovej hodnoty. Takže Holmes mal pravdu, keď tvrdil, že čarodejník Severus Snape dosiahol na muklovskom trhu mimoriadny úspech. Podľa očakávania sa stal držiteľom tohtoročnej ceny. Po skončení ceremónie sme sa s Holmesom presunuli do pozície, ktorá nás pomaly približovala k miestu, kde stál víťaz. Hostia sa zoradili do dlhého radu, aby zablahoželali kolegovi a potom sa plynulo posúvali k otvoreným dverám sály, kde bola pripravená slávnostná hostina. Napokon prišiel rad na nás a ja som vykročil vpred.

„Gratulujem, pane,“ povedal som a s úľavou spozoroval, ako sa na parfumérovej tvári objavil široký úsmev.

„Ďakujem, pán Watson,“ odvetil a razom vyvrátil všetky moje pochybnosti. „Bol som si istý, že sa ešte stretneme. Aj keď priznávam, že som vôbec nečakal, že vás tu uvidím,“ povedal a podal mi ruku.

„Prosím?“

„Isteže. Nepochyboval som, že váš priateľ skôr či neskôr odhalí moje inkognito, nenadarmo je považovaný za najlepšieho detektíva vo Veľkej Británii.“

„Som polichotený,“ zapojil sa do rozhovoru Holmes. „Ale osobne sa ešte nepoznáme. Dovoľte mi predstaviť sa: Holmes. Sherlock Holmes.“

„Olivier Polge, k vašim službám.“

„Poznáme vašu tvorbu, pán Polge. Je veľkolepá.“

„Ďakujem.“

„Zostáva už len súcitiť s vašimi predošlými zákazníkmi, keďže zmluva so spoločnosťou Chanel ich pripraví o možnosť naďalej s vami spolupracovať.“

„Pozrimeže, pán Holmes, potvrdzujete svoju povesť! O mojom prechode do Chanelu ešte nebolo rozhodnuté a som si úplne istý mlčanlivosťou ľudí, ktorí sa zúčastňujú na rokovaniach. Prezraďte, odkiaľ o tom viete?“

„Ach, prepáčte, nemal som to povedať nahlas,“ kajal sa Holmes. „Ale ak budete taký láskavý a venujete trochu času dvom cudzincom, ktorí sa kvôli stretnutiu s vami vydali tak ďaleko, s potešením vás oboznámim so svojou metódou.“

„Kvôli stretnutiu so mnou? A čomu vďačím za takú pozornosť?“

„Och, to skôr my vďačíme vám, pán Polge.“

Za nami sa nakopilo väčšie množstvo ľudí, a tak bolo neslušné pokračovať v rozhovore dlhšie.

„Hm,“ parfumér sa na okamih zamyslel. „Mohli by sme sa porozprávať po bankete v mojom apartmáne, ak vám to vyhovuje.“

„Vyhovuje,“ odvetil Holmes, a keď si zapamätal číslo izby, uvoľnili sme miesto.

„No, teraz ste si už istý?“ spýtal sa ma, keď sme odišli opodiaľ.

„Áno, je to určite on. A ako vidíte, správa sa celkom zdvorilo. Vôbec nie tak, ako ste sa obávali.“

„Zatiaľ ešte netuší o skutočnom pozadí nášho záujmu.“

„Viem si predstaviť, aké to bude prekvapenie! Teraz už lepšie chápem, prečo sa nechce vrátiť do Británie a mať niečo spoločné s čarodejníkmi. Jeho otec bol obyčajným človekom. Podľa mňa je mu tu celkom dobre.“

„O to menej bude nadšený, že sme odkryli jeho identitu. Takže radšej prijmime bezpečnostné opatrenia.“

Po počiatočnom váhaní vybral z cestovnej tašky dva náramky, schopné zlikvidovať niekoľko jednoduchých zaklínadiel, a pripol si na krk retiazku, chrániacu myseľ pred cudzím vniknutím. Týmto všetkým nás ešte dávnejšie vybavil pán Potter. Ďalej sme sa mohli spoliehať iba sami na seba.

___________________

Pure Poison – čistý jed

The One – jediný

Apparition – angl. výraz pre premiestňovanie