3. kapitola 6.časť
X
Blíži sa koniec júla. Tiež je takmer koniec prvého trimestra jej tehotenstva. Áno, Hermiona Grangerová čaká svoje tretie dieťa. Áno, rozhodla sa nechať si ho - hoci to zatiaľ tají. Pred verejnosťou aj pred svojou rodinou, keď používa pokročilé maskovacie kúzlo, aby ukryla rastúce bruško. A áno, tiež to tají pred jeho otcom.
Takmer si urobila potrat, keď to zistila, pretože jej bolo jasné, že nie je pripravená. Pretože vedela, že nechať si ho, bude chyba, môže to byť nebezpečné. Je koniec koncov, slobodná a nie je v postavení, aby mala dieťa úplne sama. Ale keď si držala prútik pri bruchu, keď mala potratové kúzlo na špičke svojho jazyka, spanikárila.
Nedokázala to.
Nemohla zabiť niečo také nevinné.
Nemohla zabiť niečo, čo bolo jej súčasťou (a súčasťou jeho).
Nemohla zabiť život, keď bol život daný jej.
Je to, ako keby dostala ďalšiu šancu. Je to ako dar, ktorý dostala, aby dokázala prekonať… tento čas svojho života. Možno je naivná, keď si myslí, že ju to dieťa môže zachrániť. Ale to dieťa je teraz jedinou vecou, ktorá jej ostala. To dieťa jej jediným jeho kúskom, ktorý jej ostal.
Na ženu v takej pozícii ako je ona - rozvedená a tehotná v tridsiatich siedmych rokoch, odcudzená vlastnej dcére, ktorá sa na ňu nedokáže ani pozrieť, jej vlastná rodina sa jej vyhýba kvôli jej najväčšej (najlepšej) chybe, ktorú kedy urobila a cíti sa úplne sama - zisťuje, že je pomerne spokojná. Áno, Rose ju stále nenávidí - z mnohých dôvodov, o ktorých už stratila prehľad. A áno, Ron ju nenávidí teraz tiež - hlavne preto, že dala pred ním prednosť ‘blbcovi ako Malfoy ‘, napriek tomu, že ich manželstvu bol koniec ešte skôr, ako sa na Draca pozrela. A nie, zvyšok jej rodiny k nej necíti nenávisť, len ju práve teraz nemajú veľmi radi a tak im poskytuje priestor. Zdá sa, že Hugo je jediný, kto ju dokáže zniesť - možno preto, že je stále mamičkin chlapček.
Ani ešte nehovorila, či nevidela, Draca - alebo jeho ženu, či Scorpiusa (vďaka Merlinovi, pretože to by nezvládla). A predsa stále zisťuje, že sa dokáže usmievať.
Dnešok však nie je jedným z tých dní.
Pretože dnešok je jedným z tých dní, kedy jediné, čo dokáže, je myslieť na svoje deti a svoje omyly.
Pretože Rose ju nenávidí a Hugo je príliš lapený medzi láskou k svojej rodine a láskou k svojej matke.
Pretože nemá potuchy, ako chce vychovať toto ďalšie dieťa, ako sa to chystá vysvetliť.
Pretože sa obáva o budúcnosť tohto dieťaťa, obáva sa, že ho ľudia budú nenávidieť kvôli tomu, skadiaľ pochádza ona a kto sú jeho rodičia.
Dnešok jej jeden z tých dní, na konci júla, kedy sa Hermiona Grangerová zosype v pohodlí (a osamelosti) svojho vlastného domova. Sedí na zemi v kúpeľni, vzlyká opretá o vaňu, keď sa práve vyvracala do záchodu.
Vzlyká tak veľmi, že nepočuje otvoriť a zatvoriť sa vchodové dvere, či váhavé kroky po chodbe. Nepočuje, ako zastavia na druhej strane dverí, ani nepočuje, ako sa dvere na kúpeľni otvoria. Avšak počuje dcérin nežný, anjelský hlas :
“Mami?”
Hermionina hlava vystrelí nahor, jej rozmazaný pohľad pristane na vysokej, štíhlej dievčine, ktorá váhavo stojí vo dverách. Utrie si zúrivo oči a líca v márnom pokuse zakryť dôkazy svojho plaču, ale jej hlas je aj tak preplnený slzami.
“Rose…” Sleduje, ako dcérine oči cestujú po jej úboho vyzerajúcom tele, než pristanú na jej bruchu. Sleduje tie nádherné modré oči, ako sa rozšíria šokom a zmätením a je pomerne prekvapená, keď jej dcéra neutečie z miestnosti. Je prekvapená ešte viac, keď k nej dôjde, spláchne a pomôže jej na nohy.
“Asi by si si mala urobiť pohodlie. Chceš čaj? Nie, samozrejme, že nie, nemôžeš… vodu? Prinesiem ti vodu,” bľabotá dievčina,
“Rose…”
“Nechceš niečo zjesť? Arašidové maslo? Kyslé uhorky?” navrhne. Pred pár dňami pozerala film o žene, ktorá sa vyrovnávala s tehotenstvom a hormónami a chuťami - arašidové maslo a kyslé uhorky boli na špici jej želaní.
“Rose…”
“Môžem ti urobiť sendvič…”
“Rose! Som v pohode, miláčik. Nič nepotrebujem,” teraz už trojnásobná matka nalieha, nežne sa na dcéru usmeje.
V čase, ktorý prešiel od bľabotania o vode a arašidovom masle, už aj tak vošli do kuchyne. Rose prikývne, prestúpi z nohy na nohu.
“Ty niečo nechceš?”
“Nie, som v pohode.” Jej modré oči pristanú znova na matkinom bruchu. “Ty… ty si… ako to, že si nebola takáto na vlakovom nástupišti?” premýšľa nahlas, keď si spomína na minulý mesiac, keď sa Hermiona ukázala na nástupišti, aby privítala svoje deti doma.
“Vtedy to bolo sotva vidno. A teraz keď už to vidno je, používam maskovacie kúzlo,” priznáva Hermiona. Má pocit, ako keby z nej sňali nejaké ťažké bremeno, keď to niekomu povedala - hlavne Rose.
“Takže… nikto to nevie?”
Hermiona pokrúti hlavou.
“Ako nikto?”
“Len ty.”
“Pre-prečo?” spýta sa v zmätení a zvedavosti. “Nemala by tehotná žena žiariť a byť vzrušená a šťastná?”
“Pretože chcem mať najprv nejaký plán.”
“Ty nemáš plán?”
Hermiona pokrúti hlavou, sleduje dcéru neprítomne prikývnuť a posadí sa za ostrovček uprostred kuchyne.
Rose zotrváva v strede izby, nedokáže sa posadiť, pretože sa cíti príliš nepohodlne. “Ako-ako dlho si v tom?”
“Asi tri mesiace.”
“Takže… takže je to potom definitívne pána Malfoya…”
“Áno.”
“To preto nemáš žiaden plán? Pretože to nevie?” premýšľa Rose.
“Čiastočne. Je to… je to komplikované, Rose,” priznáva Hermiona, hľadí si na ruky v lone. Dosť podivne si pripadá ako pubertiačka, ktorá vysvetľuje svojim rodičom, že ju jej frajer nabúchal.
“To poviem…”
Trápne ticho dopadne medzi ne a predsa by ho Hermiona zniesla radšej než úplnú prázdnotu.
“To preto si plakala?”
“To je čiastočne dôvod, áno…”
“Prečo ešte?”
Hermiona vzhliadne do oči svojej znepokojene vyzerajúcej dcéry. Zažmurká, zaskočená emóciami v očiach tej mladej ženy.
“Pretože mi chýbaš, Rose,” prizná. “A ja ťa tak veľmi ľúbim, a je mi tak veľmi ľúto, že som ti ublížila. A je mi ľúto, že som ublížila Hugovi a tvojmu otcovi. A strýkovi Harrymu a tete Ginny. A starej mame s otcom. A Scorpiusovi a Astórii. Mala si pravdu, Rose. Bola som úplne v kaši. A teraz všetkých sťahujem so sebou dole.”
Rose na ňu hľadí, slzy sa jej lesknú v očiach. Na chvíľu si Hermiona pomyslí, že možno začne plakať. Ale skutočným Weasley-Grangerovej štýlom to zaplaší pokrútením hlavy a odkašle si. Na to sa odvráti, zmení trochu tému.
“Takže, ehm, poznáš pohlavie?”
“Ešte nie.”
“Ale bola si u doktora, správne?”
“Áno, ach, bohovia, áno. Šla som minulý mesiac k muklovskému doktorovi, aby som sa uistila, že je všetko v poriadku.”
“A nechceš vedieť pohlavie?”
“Nie som si istá…” Zase na nich dopadne mlčanie, a Rose ho využije, aby si vzala pohár zo skrinky a naplní si ho vodou. Znova sa otočí k matke, opiera sa o pult. “Budeš mu to musieť povedať, vieš? Chcem povedať, očividne to budeš musieť povedať všetkým, ale určite by si to mala pánovi Malfoyovi povedať osobne.”
“Viem…” vzdychne si Hermiona.
“Pretože si to zaslúži vedieť.”
“Viem, že zaslúži, lenže… ešte nie som pripravená,” priznáva.
“Ty si… ty si do neho zamilovaná, však?”
“...áno…” zašepká Hermiona, po prvý raz priznáva nahlas svoje skutočné city k Malfoyovi.
“Scorpius hovorí, že mu na teba záleží, aby si vedela. Myslí si, že je do teba zamilovaný…” vraví Rose potichu.
Na chvíľu Hermionu šokuje, že sa o nich Rose so Scorpiusom rozprávajú. Ale na druhej strane sa zdá, že to robia všetci. Zatvorí oči, slová jej dcéry jej rezonujú v ušiach.
“Prosím, nehovor to, Rose… Ja… my sme to ukončili v dobrom po tom článku…”
“Po prvom zo siedmych…” zamrmle dievčina.
“A odvtedy som ho nevidela.”
“Jednako mu to musíš povedať.”
“Viem.”
Hermiona sa pozrie na svoje ruky na stole. Rose ju prekvapí, keď sa posadí oproti nej, načiahne sa a chytí ju za ruku.
“Milujem ťa, mami. A viem, že som ti to už dlho nepovedala, ale je to pravda. Takže uchovám tvoje tajomstvo, ale len pokiaľ mi sľúbiš, že všetkým povieš pravdu. Bez ohľadu na dôsledky,” zašepká, pousmeje sa. “Daj mi dôvod, aby som k tebe znova vzhliadala.”
Hermiona jej úsmev opätuje, slzy šťastia jej žiaria v hnedých očiach.
“Sľubujem.”
Rose premýšľa, či by nemala byť nahnevaná. Premýšľa, či by nemala byť zatrpknutá a rozrušená, že jej matka bude mať ďalšie dieťa, ďalšiu rodinu. Ale na druhej strane, v nejakom zmysle, sa jej to páči. V skutočnosti je stále nahnevaná za to, že sa vzdala. Ale niečo na tom, ako jej matka na ňu hľadí… niečo na tom, ako jej matka vyzerá všeobecne - ju trošku obmäkčí.
Hermiona Grangerová je, koniec koncov, človek. A ľudia robia občas chyby. Dosť podivne však nepovažuje jej súčasnú situáciu za chybu. Vlastne si myslí, že toto je presne to, čo jej matka potrebuje.
Koniec 3. kapitoly