Preklady fanfiction Harryho Pottera

4. kapitola 1. časť

Vidí ju cez okno kníhkupectva o štyri dni neskôr. Už zatvára a prechádza sa medzi uličkami, aby sa uistila, že všetky knihy sú na správnych miestach. Má na sebe šaty jasnožltej farby, ktorá nádherne ladí s jej opálenou pokožkou a hnedými vlasmi.

U Merlina, vyzerá nádherne.

Žiari.

Toto je piaty raz tento týždeň, čo sem prišiel, čo ju sleduje cez okno, ale nikdy nevojde. Jej rutina je vždy rovnaká a dnešok nie je iný. To platí do okamihu, až kým sa nezastaví za stolom, nevytiahne z kabelky prútik a nenamieri si ho na brucho.

Žmúri, snaží sa prizrieť lepšie - čo to robí? Vidí, ako sa jej pohybujú pery, mrmlú kúzlo, ktoré nedokáže určiť a potom v úžase a zmätení sleduje, ako jej rastie brucho. Otočí sa nabok, pohladí si ľavou rukou teraz vypuklé bruško, kým pravou schmatne peňaženku.

Ona je... nemôže byť...?

A z ničoho nič reaguje impulzívne, roztvorí dvere, než má vôbec šancu premyslieť si svoje zámery.

Ona spanikári, keď začuje, že sa dvere otvorili a zatvorili, otočí sa tak, aby bola chrbtom k dverám a šmátra po prútiku. Hlas návštevníka spôsobí, že jej celé telo stuhne.

"Nenamáhaj sa, už som to videl."

Dych sa jej zasekne v hrdle a žalúdok urobí salto.

On to vie. On to vie.

Otočí sa mu tvárou (vidí ho prvý raz za celé týždne) a on vyzerá.... nahnevaný. Ublížený. Zradený. Ale viac než to, vyzerá tak trochu... zranený. Možno dokonca zničený.

"Draco..." zašepká.

"Ty... ty si...?" kokce, neschopný dokončiť vetu, keď zíza na jej brucho.

"Áno."

"A je to... chcem povedať, je to moje, však?" Hlas sa mu trasie hnevom a je oslabený zo všetkého ostatného. Láme jej to srdce a zaplavuje ju vina.

"Ona," zamrmle Hermiona.

Jeho obočie sa spojí v zmätení. "Čože?"

"Ona je tvoja, áno. Budeš mať dcéru." Jej vlastný hlas sa na konci zlomí, plný sĺz a viny.

Má pocit, ako keby mu niekto vrazil do brucha - pravdepodobne aj tak vyzerá, keď sa chytí ľavou rukou najbližšej police a trochu sa prehne, aby polapil dych. Dcéra. Dievčatko.

"Zistila som pohlavie dnes ráno," priznáva.

"A... ehm, ako dlho si v tom?"

"Tri mesiace."

"Tri? Tri mesiace?" Už prejavuje hnev, jeho oči žiaria a tvár mu červenie, svaly na čeľusti zatína rovnako ako svoje päste.

"Si v treťom mesiaci a ja to zisťujem až teraz?"

"Draco..."

"Ja... ty si mi to tajila, Hermiona! Ty..."

"Draco, prosím, nechaj ma vysvetliť ti to..."

"Bola si tehotná v apríli," vraví, keď ho zaplaví uvedomenie potom, čo si to spočítal. "Vedela si to? V ten deň, keď si náš vzťah ukončila, vedela si to?" spýta sa, keď ukazuje prstom medzi nimi dvoma.

"Áno, ale..."

"Ale?" Takmer sa jej zasmeje do tváre. "Ale čo? Nemyslela si si, že si to nezaslúžim vedieť?"

"Čože? Nie! Chcela som ti to povedať," nalieha.

"Kedy? Keď budeš rodiť a budeš niekoho potrebovať obviniť? Keď bude plnoletá? Kedy si mi to kurva chcela povedať?" nahnevane kričí. A zúfalo.

"Nevedela som, čo urobím!" skríkne tiež, než sa zhlboka nadýchne a zatvorí oči. "Nevedela som... vôbec som nevedela, či si to nechám..."

"Nemyslíš si, že ako otec mám právo k tomu niečo povedať?" zatrpknuto vyšplechne, zazerá na ňu.

"Ja už viem, čo by si povedal. Potrebovala som čas, aby som si to rozriešila sama. A vedela som, že keby som ti to povedala, zničilo by to tvoju rodinu ešte viac a to som nemohla urobiť. Čakala som na správny čas..." zašepká.

"Nech si mala akýkoľvek dôvod, mala si mi to povedať, Grangerová," zamrmle, vyzerá zranený a sklamaný. "Ja by som..."

"Bol by si opustil Astóriu."

"Áno."

Smutne sa usmeje, pokrúti hlavou, keď obíde stôl a oprie sa oň spredu. "Nechcela som, aby toto bol dôvod, prečo ju opustíš," prizná.

Zmätene prižmúri, uprene na ňu hľadí. "Čo tým myslíš?"

"Chcela som, aby si ju opustil preto, že to chceš. Pretože si chcel mňa. Nie preto, že si mal pocit, že musíš."

"Opustil by som ju, pretože by som chcel. Pretože som chcel teba. Zjavne zabúdaš, že ty si mi povedala, aby som šiel domov," obviní ju, ten hnev sa vracia. "Ty si tá..."

"Chcela som, aby si o mňa bojoval! Chcela som, aby si zostal, aj keď som ti povedala, aby si šiel! Chcela som, aby si o nás bojoval!" jačí, slzy frustrácie sa jej lesknú v očiach.

"A ja som chcel, aby si mi na to poskytla dôvod! Nemohol som opustiť svoju rodinu bez toho, aby som vedel, čo v tejto veci cítiš ty, musel som brať do úvahy svojho syna!" vyšplechne, pení hnevom.

Dopadne na nich mlčanie. Draco si zastrčí ruky do vreciek a hľadí do zeme. Ona ho sleduje so zatajeným dychom, neistá ako zareagovať alebo čo povedať. On si odkašle a konečne sa na ňu pozrie.

"Aj tak som ju opustil. Minulý týždeň," zašepká.

"Naozaj? Prečo?"

"Nebolo fér, aby Astória pokračovala v živote v lži. Ani to nebolo fér voči Scorpiusovi."

"Čo si o tom myslí on?" zaujíma sa.

"On, ver tomu či nie, ma povzbudil, aby som to urobil."

Teraz je na rade ona, aby vyzerala úplne zmätená, keď ho sleduje, ako sa oprie o police s knihami, zakloní hlavu, aby sa o ňu oprel zátylkom. "Ako?"

Vzdychne si, prekríži si ruky na hrudi.

"Opil som sa, pred dvoma týždňami. Totálne. Našiel ma o štvrtej ráno v obývačke a ja som mu povedal... povedal som mu, že mi chýbaš," odmlčí sa, pozrie na ňu s nežnými, milujúcimi, previnilými očami. "Rozprával som sa s ním asi pol hodiny o tom, ako veľmi mi chýba žena, ktorá nie je jeho matkou. Povedal mi, že tým, že zostávam s Astóriou, robím či dokazujem jedine hlúposť. Takže minulý týždeň som odišiel a presťahoval som sa do jedného z našich domov. Nikto okrem jej rodičov, mojich rodičov a Scorpiusa to nevie - chceli počkať, až kým sa formálne nevyplnia všetky papiere.

"Takže... takže takto to teraz je?"

"Takto to teraz je... možno som si ťa nevybral, keď si chcela, aby som sa rozhodol, Grangerová, ale jednako som si vybral teba."

Až teraz, keď stáli zoči-voči, si uvedomí, že počas svojej reči prešiel cez miestnosť a zrušil priestor medzi nimi. Zdvihne ruku, priloží jej ju na líce a skloní čelo k jej.

"Ja si vždy vyberiem teba," zašepká.

Nemo na neho hľadí, prehráva si znova a znova jeho slová v hlave.

Opustil svoju manželku kvôli nej.

Pre ňu.

"Chcem byť súčasťou tvojho života, Grangerová. Chcem byť súčasťou života svojej dcéry," zamrmle, odmlčí sa, ako keby si vychutnával zvuk "svojej dcéry" na perách. "Prehadzovačka je teraz v tvojich rukách, teraz si na ťahu ty."

Keď neodpovedá - len zíza - otočí sa k odchodu. "Tak potom inokedy..."

"Počkaj!" Načiahne sa za ním, oboma rukami ho schytí za ruku, aby ho zastavila. Strasie ho pri jej dotyku - a je to ten najlepší pocit na svete. Okrem toho, čo cítil, keď sa dozvedel o svojej dcére. Otočí sa a jej oči sa lesknú nepreliatymi slzami, prosbami.

"Ja... ja neviem, kam toto povedie alebo čo by sme mali teraz urobiť. Ale len... môžeš zostať? Len... ma objímaj," prosí.

Pousmeje sa, urobí, ako sa mu povedalo. Objíme ju rukami okolo pása, keď ona objíme jeho a schová si tvár v jeho hrudi.

Toto je teraz jeho domov, pomyslí si.

Ona je domov.

A všetko ostatné môže počkať.

X