Preklady fanfiction Harryho Pottera

13. kapitola

„Takže, 2. mája 1998 sa konala bitka pri Rokforte, ako túto udalosť nazývam po muklovsky. Začnem od okamihu, kedy profesor Snape, prenasledovaný kolegami, vyletel cez otvorené okno. Nebude vám prekážať, páni, ak si zapálim?“

„Ani trochu,“ pousmial sa bývalý profesor.

Holmes si nenáhlivo, akoby sedel vo svojom kresle na Baker Street, zapálil fajku a prehodil nohu cez nohu.

„Väčšina našich spoločných známych usúdila, že profesor Snape okamžite opustil hrad a pripojil sa k družine takzvaného lorda Voldemorta. Ja som však hravo dokázal nelogickosť takéhoto predpokladu. Profesor nemohol považovať svoju úlohu za dokončenú, kým Harry Potter nezískal všetky chýbajúce informácie potrebné pre víťazstvo. Pán Potter bol v hrade, takže tam musel zostať aj profesor. Preto vyletel jedným oknom von a druhým dnu – do kancelárie riaditeľa. Tam si najskôr splnil svoje povinnosti týkajúce sa školy. Uvedomil si, že sa sám nebude môcť venovať obrane hradu, preto vykonal rituál a preniesol túto kompetenciu na Minervu McGonagallovú. Až potom, keď s pomocou mapy na gobelíne zistil, kde sa nachádza pán Potter, vybral sa na siedme poschodie. Vypočul som v Rokforte všetkých, ktorí so mnou  boli ochotní spolupracovať, od sira Nicholasa, až po pána Filcha, a pred očami mi vznikol takýto obraz: samotný Draco Malfoy sa stretol so svojím vedúcim fakulty dvakrát, dokiaľ ho nezavrel v akejsi komore na metly, kde potom prežil útok. Od ďalších študentov som počul ešte o niekoľkých zaujímavých náhodách, kedy nedokázali pochopiť, ako unikli pred nepriateľskými kliatbami či padajúcimi úlomkami stien. Zdá sa, že Harry Potter nebol jediným vlastníkom neviditeľného plášťa. Čo si o tom myslíte, pane?“

„Tajomstvo výroby takých plášťov sa stratilo ešte pred prijatím zákona o utajení. Ak sa aj podobné veci naďalej využívajú, tak iba v rodinách s dostatočne dlhým rodokmeňom. Ako by sa mohol polovičný profesor pochváliť takou vzácnosťou?“ Náš spolubesedník prižmúril oči.

„Na základe toho, čo viem o profesorovej povahe, získať taký plášť bolo pre neho vecou cti. Čo nie je možné zdediť, možno vytvoriť. Jeho vedeckými schopnosťami sa v poslednom desaťročí nadchýnali všetci.“

„Fakt?“ Čarodejníkove pery sa zvlnili v miernom úsmeve. „To je zábavné. Keď bol profesor nažive, nikdy o sebe nič také nepočul.“

„Ľudia sa po smrti dozvedia o sebe veľa nového,“ podotkol som filozoficky.

„Pozrimeže, aké je občas užitočné zomrieť! Pán Holmes, pokračujte, prosím. Je to mimoriadne zaujímavý príbeh.“

„Ďalej sa Potter a jeho priatelia vybrali do Škriekajúcej búdy tajnou chodbou pod Zúrivou vŕbou. Profesor ich nasledoval v nádeji, že sa skôr či neskôr naskytne vhodný okamih pre rozhodujúci rozhovor. A tu sa začína to najzaujímavejšie: Keď Snape predbehol chrabromilčanov a ocitol sa na poschodí, začul zdola šuchot a pochopil, že v dome nie je sám. Medzi podlahovými doskami si všimol dosť veľkú škáru, ľahol si na zem a díval sa cez ňu na prízemie. Tak sa stal nevedomým svedkom svojej smrti. Je pre mňa ťažké predstaviť si, ako sa cítil, keď na seba zhora hľadel a prečo okamžite nezasiahol do diania. Len čo sa profesor, ktorý sa nachádzal na poschodí, dočkal Potterovho odchodu, bežal dolu, kde sa takmer zrazil so starším Malfoyom, ktorý sa vrátil do Škriekajúcej búdy, aby sa pozrel na výsledok stretnutia Temného pána s majstrom elixírov. Zistil som to z charakteristických odtlačkov na zaprášenej podlahe: iba človek, ktorý sa veľmi ponáhľa, bude takto preskakovať schody. Predpokladám, že profesorovi znovu pomohol neviditeľný plášť. Počkal, kým Malfoy odíde z miestnosti a vrhol sa k svojmu bezvládnemu telu. Slečna Grangerová má v zálohe niekoľko verzií, ako sa mu podarilo dostať samého seba z onoho sveta. Jedno je však isté: telo bolo prepravené na bezpečné miesto a stopy po ňom nenávratne zmizli.“

„Prepáčte, že vás prerušujem, pán Holmes, ale ako ste prišli na to, že to bola jedna a tá istá osoba? Veď na poschodí sa mohol nachádzať ktokoľvek.“

„Ach, naozaj to nebolo ľahké, pretože o existencii niečoho takého, ako je časovrat, som sa nedozvedel hneď. Ale odhaliť zhodu medzi stopami tiel na prízemí a poschodí nebolo pre mňa o nič ťažšie, než pre vás rozložiť neznámy parfum na jednotlivé zložky. A keď som slečnu Grangerovú oboznámil so svojimi predstavami, prvé, čo mi povedala, bolo slovo...“

„...časovrat. Teraz už chápem,“ prikývol čarodejník a naznačil, že mám pokračovať.

„Uvedomil som si, že všetko, s čím som sa stretol, nie je nič iné ako hra s časom. Snape sa vrátil po radu k Dumbledorovmu portrétu do riaditeľne. Tam bol akurát prítomný pán Potter, ktorý práve skončil s prezeraním spomienok. Lyrické odbočenia sú Watsonovou parketou, musím však podotknúť, že títo dvaja si ešte nikdy neboli takí blízki. Po odchode Harryho Pottera mal Severus Snape krátky rozhovor s Dumbledorovým portrétom a vytiahol zo skrýše časovrat. Nestrácal čas, v mysľomise si prezrel svoje spomienky a potom vytiahol z hlavy rovnaké, aby ich umiestnil do akejsi kapsuly. Tak vyriešil problém s ich odovzdaním vo chvíli, kedy nebude mať dosť síl na čarovanie. Potom som sa vžil do kože profesora Snapa a usúdil, že keby som mal časovrat, neponáhľal by som sa s návratom do minulosti, ale využil všetok čas, ktorý by som mal k dispozícii. Nepochybujem o tom, že urobil to isté. A keď sa dovtípil, kam odišli jeho študenti, vrátil sa do lesa a sprevádzal Harryho až do konca. Videl, ako otvoril zlatú strelu, hovoril so svojimi rodičmi, ako sa vydal v ústrety smrti a všetko, čo nasledovalo. Nevrátil sa však do hradu s procesiou smrťožrútov. Namiesto toho našiel bod, kde stál chlapec idúci na smrť, zodvihol kameň oživenia a aktivoval ho.

Náš spolubesedník sa smutne pousmial a pohľad sa mu zahmlil.

„Ako ste to uhádli?“

„Nuž, po prvé, ten kameň sa snažili nájsť, ale ho nenašli a po druhé, nemyslím si, že by niekto dokázal odolať takému pokušeniu, najmä nie Severus Snape. Keď vypršal čas, premiestnil sa do blízkej minulosti. Udalosti sa opakovali v nasledovnom poradí: let z okna po nerovnom boji s učiteľmi a pripojenie sa k Voldemortovmu vojsku. Nasledovalo predvolanie do Škriekajúcej búdy, útok hada, stretnutie s Harrym a odovzdanie spomienok. Keď čarodejník zostal sám a stratil vedomie, došlo k stretnutiu minulosti s budúcnosťou.

Len si pomyslite, aká je to jedinečná situácia: človek, ktorý beží dolu schodmi, ešte nevie, čo sa stane v najbližšej chvíli, ale pre toho, ktorý zomiera na dlážke, je to všetko už minulosť, ktorá teraz pracuje v jeho prospech! Upozornil som vás na tieto skutočnosti, pretože práve ony sformovali môj názor na ďalší profesorov osud: prijal všetky potrebné opatrenia, aby ten strašný útok prežil. S najväčšou pravdepodobnosťou mal po ruke aj dúšok živej smrti, ktorý pohrúži organizmus do stavu letargického spánku a protijed na jed Nagini, na ktorom podľa Malfoyovcov dlho pracoval. Pán Snape neporušil zákony času, keď prepravil sám seba do bezpečia. Tí dvaja Snapovia sa v podstate nevideli, lebo keď sa prebral, nech už to bolo kdekoľvek, bol opäť sám. Videl som spomienky slečny Grangerovej a pochopil, že zostať v takom stave nažive bolo možné iba zázrakom. Výsledok je, našťastie, ako sa hovorí, očividný.“

A Holmes vyslal smerom k nášmu spolubesedníkovi veľavravný pohľad, ktorým mu dal najavo, že príbeh sa skončil. Čarodejník mlčal a na tvári mal pochmúrny výraz, čo ma v skutočnosti neprekvapilo.

„Povedzte mi, Holmes, ako sa mohol profesor Snape ocitnúť v Škriekajúcej búde skôr ako chrabromilčania, keď išiel za nimi?“ spýtal som sa, aby som konečne prerušil dlhotrvajúce ticho. „Lebo hovoríte, že počul čiesi hlasy z poschodia, a to znamená, že na prízemí vôbec nebol.“

„Och, to je jednoduché, Watson! Profesor Snape bol animágom! Pri podrobnom pátraní som zistil, že teoreticky to ani zďaleka nie je taká zložitá veda, aj keď medzi čarodejníkmi narazíte na animágov len veľmi zriedka. Súvisí to s predpojatosťou, či skôr poverou, že zvieracia podoba je schopná vplývať na osobnosť človeka. Domnievam sa, že práve preto patrí väčšina známych animágov k absolventom Chrabromilu, ktorý je tradične považovaný za doménu odvážnych experimentov.“

„Profesor Snape je absolventom Slizolinu,“ poznamenal ten, o ktorom sme hovorili, keď sa prebral zo zamyslenia. „Na tejto fakulte sa kladie dôraz na iné hodnoty.“

„Ale profesor mal búrlivú mladosť,“ namietol Holmes. „Mohol u neho zafungovať rovnaký stimul ako pri neviditeľnom plášti: keď to dokázali iní, prečo nie aj on?“

„A na aké zviera sa podľa vás premieňal?“

„Mám pocit, že to musí byť nejaký vták,“ usúdil som.

„Úplne s vami súhlasím, Watson! Pamätáte sa na malé trojuholníkové podkrovné okno? Bolo otvorené a súdiac podľa jeho veľkosti, profesor sa premieňal na sovu alebo veľkého havrana, čo by s Rokfortom na pozadí vyzeralo úplne prirodzene. Týmto spôsobom mohol ľahko prekonať vzdialenosť od hradu ku Škriekajúcej búde, len čo sa za Harrym s priateľmi zavrel tajný vstup. Rovnakým spôsobom sa potom vrátil do riaditeľne po časovrat. Existuje ale zvieracia podoba oveľa obľúbenejšia medzi vašimi študentmi – netopier. Mne osobne sa však zdá dosť nepohodlná.“

Po tejto Holmesovej poznámke sa čarodejník iba zaškľabil.

„To je vlastne všetko,“ dokončil môj priateľ. „Teraz zostáva už len opísať, ako sme sa s Watsonom zamiešali do tohto prípadu. Počas bitky vyšla najavo pravda o role profesora Snapa. Po zúčtovaní s Voldemortom profesorka McGonagallová poslala liečiteľov do Škriekajúcej búdy. Samozrejme, nikoho nenašli, ale vo všeobecnom zmätku sa k nej táto správa hneď nedostala. Až nasledujúce ráno sa tam vybral pán Potter spolu so slečnou Grangerovou a pánom Weasleym, aby zistili, čo sa stalo s ich profesorom. Dôkladne prehľadali budovu i jej okolie a slečna Grangerová sa dokonca pokúsila použiť moju deduktívnu metódu. Zistila, že množstvo krvi, ktoré Snape stratil, nebolo kritické a v Harrym Potterovi skrsla nádej spolu s pochopiteľnou túžbou pomôcť zranenému profesorovi. Ale kde ho hľadať? V čarodejníckom svete alebo v tom muklovskom? Neviem, v ktorej chvíli prišla slečna Grangerová s nápadom zapojiť ma do tohto prípadu, ale veľmi dobre si pamätám, ako sa objavila u nás na Baker Street.“

„Áno, nie každý deň sa vaše predstavy o existujúcom poriadku prevrátia naruby!“ Nemohol som odolať.

„Dlho som pochyboval, no zvedavosť nakoniec zvíťazila nad zdravým rozumom. A tu je odplata: desať rokov sa za vami naháňam. A mohlo to takto pokračovať donekonečna, nebyť tej príhody v rašelinisku. Mimochodom, čo ste tam presne hľadali, pane? Orchidey už do augusta odkvitli, takže tuberózy?“

„Skôr som sa tam iba tak ponevieral a hľadal inšpiráciu.“

„To je mi povedomé! Apropo, práve tu sa skrýva odpoveď na otázku, ako som sa dovtípil o vašom prechode do spoločnosti Chanel.“

„A teraz mi dovoľte blysnúť sa svojou inteligenciou,“ zastavil ho Snape-Polge. „Keď si v mysli spojíme dve slová: močiar a parfuméria, dostaneme sa k výrazu aldehydy, ktoré skvelo interpretujú vôňu močarísk, a od nich vedie nitka až k Chanelu, ktorý používa aldehydy od svojho založenia, všakže? Pomysleli ste si, že som prijal ponuku od spoločnosti, preto hľadám materiály pre nové výtvory a mali ste úplnú pravdu. Celkove je ten príbeh prekvapivo hodnoverný, až na tie detaily, ktoré vám nebolo dovolené poznať.“

Pri tých slovách sme sa s Holmesom mimovoľne posunuli dopredu.

„Napríklad tá časť s kapsulou pre spomienky. Na riaditeľa Rokfortu pôsobí trochu muklovsky, nemyslíte?“ uškrnul sa spokojný s našou reakciou. „Ale samotná myšlienka je úplne správna. Profesor hľadal niečo, čo by sa ľahko rozpustilo v ústach a uvoľnilo spomienky.“

„A čo to bolo?“

„Nuž, prvá vec, ktorá mu prišla pod roku. Po Dumbledorovi zostalo v riaditeľni veľa všeličoho, vrátane jeho obľúbeného citrónového dropsa... Za svojich profesorských čias som s obľubou predstieral, že ich neznášam. Použiť cukrík ako nádobu mi prišlo zábavné.“

„Ale vašu animágsku podobu som uhádol?“

„Povedzme, že nie ste ďaleko od rozlúštenia, ale rád by som tú skutočnosť udržal v tajnosti. Neregistrovaný animág predsa len porušuje zákony a ja nepotrebujem žiadne ďalšie problémy. Okrem toho vaša základná chyba nespočíva v tom.“

„Chyba? V čom som sa mýlil?“

„Vlastne ani nejde o chybu, ale opomenutie. Všetky tie debaty o tom, či som vedel o smrti Harryho Pottera alebo nie, nestoja ani za deravý groš. Veď ste sa dovtípili, že som našiel kameň oživenia. Takže ste museli zistiť ako funguje. Potter nevykonal žiaden rituál, aby ho aktivoval, iba ho otočil v dlani a objavili sa pred ním všetci tí, na ktorých najviac myslel. A na koho som neustále myslel ja? Kvôli komu som vlastne čelil riziku možnej smrti? Samozrejme chápem, že romantická historka vyrozprávaná synom mojej kamarátky z detstva mohla zmiasť romanticky naladenú verejnosť. Ale vy, pán Holmes, ste to mohli uhádnuť...“

„No samozrejme, ako mi to mohlo uniknúť?!" Čakali ste Harryho Pottera, ale on nebol vo svete mŕtvych!“

„Presne tak. Vedel som teda o jeho skutočnom osude a nemal som dôvod vybavovať si účty so životom. Pravdaže, nieže by som sa bál smrti, ale aby ma zabila Nagini? Nie, ďakujem!“

„Tak ako ste sa zachránili?“ spýtal som sa. „Úprimne povedané, táto otázka ma veľmi zaujíma, lebo som sa na vlastné oči presvedčil, že došlo k obrovskej strate krvi a to ešte neberiem do úvahy samotné uhryznutie. Išli ste do nemocnice?“

„Nie celkom. V tom čase som ešte nebol, takpovediac, rehabilitovaný, takže využiť služby Svätého Munga nebolo bezpečné. Chápem váš profesionálny záujem, doktor Watson, a pokúsim sa ho uspokojiť. Začnem odtiaľ, že podľa Dumbledorovej poslednej vôle nedostal darček s prekvapením iba pán Potter. Riaditeľ mi okrem iného odkázal škatuľku, ktorú som mal podľa jeho slov otvoriť až po svojej smrti. V porovnaní s tým boli slová určené Potterovi: Otváram sa na záver, iba detským žartíkom, nemyslíte?

Už som ležal na poschodí v Škriekajúcej búde, keď som si uvedomil, čo presne som zdedil a pravdupovediac, úplne sa mi odnechcelo umrieť. Áno, naozaj som mal po ruke dosť prostriedkov, aby som sa vyhol koncu. Bolo potrebné si len ujasniť, čo mi bude vyhovovať. Každý elixír, rovnako ako lieky, má svoje kontraindikácie a vedľajšie účinky. Taký dúšok živej smrti nemožno užiť skôr, lebo spánok nastupuje takmer okamžite a jeho účinok nepominie bez cudzej pomoci. No práve tento elixír najlepšie zachováva telo v akomkoľvek stave, preto som sa rozhodol to risknúť.“

„Takže predsa len pani Malfoyová?“ Detektív prižmúril oči.

„Nepredbiehajme,“ uškrnul sa čarodejník. „V okamihu, kedy zo Škriekajúcej búdy odišli všetci nežiaduci svedkovia, bolo už neskoro napájať svoje zranené telo elixírom na doplnenie krvi.. Len som zastavil krvácanie a aktivoval prenášadlo do jedného z úkrytov. Potom som sa vrátil do hradu po časovrat, pripravil spomienky a vybral sa za Potterom do Zakázaného lesa. Vo svojej zvieracej podobe som videl všetko, čo sa odohralo na čistinke, a pravdupovediac mi napadlo, že prebrať sa o sto rokov s miernou amnéziou nie je až taký zlý nápad. Keď procesia odišla do Rokfortu, naozaj som neodolal a zodvihol kameň oživenia. No aké bolo moje prekvapenie, keď som pochopil, že Potter sa na druhej strane nevyskytuje. Opäť mu prialo šťastie. Vtedy som sa rozhodol, že je načase, aby som i ja mal štipku zdaru. Existuje jeden elixír, ktorý som mal „úplne náhodou“ poruke...“ Pri tých slovách sa výrečne usmial a pozdvihol pohár. „Pripime si na úspech, páni, nie nezanedbateľnú vec v našom svete!“

S Holmesom sme si súčasne odpili, nespúšťajúc oči z celkom uvoľneného spolubesedníka a tajne dúfali, že to neskončí vymazaním pamäti.

„Felix felicis začal okamžite účinkovať,“ pokračoval v rozprávaní. „Zrazu mi bolo nápadné zvláštne správanie Narcissy Malfoyovej, ktorá sa odvážila zaklamať Temnému pánovi. Poznal som tú ženu veľa rokov, aby som pochopil, že nebude riskovať iba kvôli súcitu, musí za tým byť niečo iné. A v tej chvíli som konečne pochopil, čo presne musím urobiť. Roztočil som časovrat a ocitol som sa v lese na tom istom mieste, len o niekoľko hodín skôr. Do hradu som sa už nevrátil, lebo som sa obával, že sa stretnem sám so sebou. Pripojil som sa ku skupine Temného pána. Keď odišiel do Škriekajúcej búdy, porozprával som sa s Narcissou. Pri uzavretí jej manželskej zmluvy bolo dohodnuté, že po narodení potomka mužského pohlavia nebude môcť mať viac detí. Malfoyovci si tak udržali svoje postavenie a vplyv v spoločnosti po celé stáročia. Zodpovedala za bezpečnosť a život svojho syna a v prípade jeho smrti by prišla o všetko, zatiaľ čo v prípade manželovej smrti by sa stala plnoprávnou regentkou rodinného majetku, pokým by Draco nedovŕšil dvadsaťjeden rokov. Ukázal som jej časovrat a sľúbil, že jej poradím, ako sa v budúcnosti vyhnúť Azkabanu výmenou za drobnú službičku. Najlepším východiskom zo situácie by bola neporušiteľná prísaha, lenže Narcissa v tom okamihu nemala čarodejnícky prútik a nepotrebovali sme ani žiadnych svedkov. Iba bezvýchodiskovou situáciou a účinkom Felix felicis si dokážem vysvetliť ten chrabromilský a pre mňa netypický čin: zaimprovizoval som a vymyslel neexistujúci elixír neodvolateľného sľubu, ktorý Narcissa bez váhania vypila. Koniec koncov mala dôvod mi dôverovať. Potom odo mňa dostala pokyny spolu s prenášadlom na mne známe miesto a správnu odpoveď na otázku, ktorú jej položí Temný pán. Čoskoro za mnou prišiel Lucius, ale ešte pred tým, ako som odohral posledné dejstvo v tejto tragédii, transfiguroval som sa, vyletel na poschodie v Škriekajúcej búde a vyslal dobre mierený Petrificus svojmu dvojníkovi do chrbta. Rozumiete zvyšku?“ spýtal sa nás.

Jedinou reakciou bolo uchvátené mlčanie.

„Potom sa vám už len musím ospravedlniť, doktor Watson. Zdá sa, že čiastočne môžem za vaše dobrodružstvo v rašelinisku.“

„Ako to?“

„Keď som sa potuloval po pustatine, natrafil som na opustený statok a rozhodol som sa preskúmať dom. Ocitli ste sa tam v rovnakom čase...“

„Tak to bolo vaše svetielko, čo som spozoroval z kopca!“

„Pravdepodobne. Tiež som si vás všimol a bez dlhého premýšľania použil mukloodpudzujúce kúzlo. Kôň zjavne zacítil magické vlny, zľakol sa a splašil.“

„Teda sir Henry mal predsa len zlomenú nohu?“ Rozhodol som sa vyjasniť si všetko.

„Mal,“ súhlasil Snape ľahko, „ale bola to jednoduchá zlomenina bez posunu. Naozaj sa nemám čím chváliť. Všetko sa udialo presne tak, ako som už povedal, s drobným prídavkom mágie. Takže sa ešte raz ospravedlňujem.“

„Vy ste ma nestrčili do bahna,“ namietol som, „a vaše ďalšie činy úplne odčinili prípadnú vinu. Aj keď mi je ľúto, že ste sa tak veľmi ponáhľali zbaviť sa nás, pane. Vaše odmietnutie nás veľmi sklamalo.“

„Čo sa dá robiť? Keď som začul vaše meno, bol som vyvedený z miery, a to som ani nevedel, že existuje spojenie medzi vami a čarodejníckym svetom. A ani teraz som nemal náladu na rozhovor, vzhľadom na podobnosť čŕt pána Holmesa s rodinnými portrétmi Crouchovcov a Blackovcov. Preto môj odchod môžete považovať za hanebný útek,“ uškrnul sa Snape.

„A ak by ste o tom spojení vedeli, tak potom čo?“ spýtal som sa a ukladal si do pamäti, čo práve odznelo. „Vymazanie pamäti?“

„V žiadnom prípade,“ dôrazne sa ohradil. „Muklovský svet mi dal oveľa viac ako ten čarodejnícky: nové meno, slobodu, určité uznanie a konečne pokoj. Na oplátku som si dal sľub, že nezodvihnem ruku s prútikom na niekoho, kto nemôže reagovať rovnako. Keby ste boli čarodejníkom, asi by som sa rozhodol inak, ale voči vám, pán Watson, by som tak nepostupoval.“

„Takže sa už do čarodejníckeho sveta nevrátite?“

„Ale veď v ňom žijem, páni,“ veselo roztiahol ruky a premenil sa do podoby slávneho parfuméra. „Je v ňom všetko, o čom som kedy sníval. A čo sa týka návratu do čarodejníckej Británie, načo by to bolo dobré? Aby som sa neustále stretával s nenávisťou alebo prehnaným nadšením? Splatil som všetky svoje dlhy na sto rokov dopredu. Cítim sa dobre tam, kde som a bol by som rád, keby to všetko takto zostalo čo najdlhšie.“

„Tu máte odpoveď na vašu otázku, drahý Watson. Očakávanú odpoveď.“

„Ale čo pán Potter?“ spýtal som sa s nádejou. „Videl fotografiu, ktorú odfotil sir Henry a teraz určite neprestane po vás pátrať.“

„Kto by o tom pochyboval,“ povzdychol si parfumér. „Ale pokúsite sa ho presvedčiť, že nemá cenu po mne ďalej pátrať, páni? Aký to má zmysel? Potter a pokoj sú dva navzájom sa vylučujúce pojmy. Na svoj vek som zažil dosť dobrodružstiev. Hoci, keď sa mi už naskytla príležitosť uspokojiť jeho zvedavosť...“

Naznačil nám, aby sme počkali a odišiel vedľa do spálne. Vrátil sa s neveľkou cestovnou taškou. Po dotyku prútika sa nám začala zväčšovať pred očami, kým sa nezmenila na sekretár s množstvom priečinkov. Snape jeden z nich otvoril a vybral z neho prázdny parfumový flakón. S Holmesom sme so zatajeným dychom sledovali, ako sa striebristé vlákna ťahajú od jeho spánku k čarodejníckemu prútiku a vypĺňajú prázdny priestor vo vnútri.

„S pánom Potterom dokážeme lepšie komunikovať týmto spôsobom,“ objasnil a zazátkoval flakón obyčajnou korkovou zátkou. „Dúfam, že sa vám naskytne príležitosť prezrieť si ich spolu s ním, pán Holmes, pre prípad, ak ešte máte nejaké nezodpovedané otázky.“

„Určite!“

Detektív si len-len že od radosti nepomädlil ruky. Parfumér-čarodejník naďalej otváral priečinky na svojom prenosnom písacom stole a vyberal tu z jedného a hneď zasa z druhého zodraté zošity a úhľadné kôpky zažltnutých pergamenov. Z miesta, kde som sedel, som videl, že všetky boli ručne popísané. Keď skončil, všetky dokumenty vložil do veľkého hrubého fascikla, kúzlom ho zmenšil na veľkosť peňaženky a podal mi ho.

„Tu sú zapísané výsledky pokusov, recepty zdokonalených elixírov a laboratórne denníky. Už ich nebudem potrebovať, ale budem rád, ak poslúžia dobrej veci. Odovzdajte ich pani Potterovej ako kompenzáciu za určitý dešpekt k jej snaženiu od profesora Snapa,“ uškrnul sa. „Myslím si, že je jednou z mála, čo túto prácu náležite ocení.“

„Určite odovzdám,“ ubezpečil som ho.

Snape prikývol a niekoľkými švihnutiami prútikom znovu zmenšil sekretár na veľkosť škatuľky. Zároveň zrušil umlčiavacie kúzlo a odomkol dvere. V tom okamihu zazvonil telefón. Parfumér sa ospravedlnil, zodvihol slúchadlo a asi minútu s niekým živo debatoval po francúzsky.

„Čakajú ma,“ vysvetlil, keď ukončil hovor, „je načase vrátiť sa k hosťom."

Vstali sme z kresiel.

„Ďakujeme za preukázanú česť,“ formálne sa uklonil Holmes. „Len ma mrzí, že som nemal možnosť vypočuť si príbeh o zázračnej premene profesora elixírov na slávneho parfuméra.“

„Tentoraz nie, páni. Intuícia mi však napovedá, že toto nie je naše posledné stretnutie. A neváhajte ma kontaktovať, pán Holmes. Budem mimoriadne hrdý na to, že sa s vami poznám. Apropo, pre svoj debut u Chanel hľadám novú, ale časom dostatočne preverenú prísadu, aby si nový parfum zachoval tradičný štýl legendárnej Mademoiselle. Nepodsuniete mi tip na vôňu, ktorá sa môže prejaviť po novom, aj keď je stará a známa?“ spýtal sa nenúteným tónom už na chodbe.

„Bohužiaľ nie, pán Polge. Som však presvedčený, že sa taká vôňa nájde. V krajnom prípade vám pomôže profesor Snape,“ zakončil môj priateľ s jemným úsmevom.

* * * * *

Bol to skvelý výlet. Štedrý večer sme spolu s Holmesom strávili v Paríži v spoločnosti sira Henryho. Spať sme išli až nad ránom, preto sa nemožno čudovať, že som sa zobudil až popoludní s miernou bolesťou hlavy. Holmes ma už čakal v jedálni obklopený hromadou novín.

„Veselé Vianoce, Watson! Môj darček vás čaká na Baker Street, takže sa musíme vrátiť domov, aby sme zachovali tradíciu.“

„Veselé Vianoce, Holmes,“ odvetil som a s potešením si odpil z kávy.

„Pozrite, aj pani Potterová je dobre oboznámená s našimi sviatkami,“ ozval sa odrazu môj priateľ, podišiel k oknu a pomykal okenným rámom. Obrovské okno sa nepoddávalo ľahko, a tak sa s ním musel trochu pohrať, aby ho otvoril. Do miestnosti vletela snehobiela sova. Vážne zosadla na stôl rovno doprostred misy s pečivom. Holmes opatrne natiahol ruku, aby odviazal pergamenový zvitok.

„Nebolo by jednoduchšie zavolať?“

„Jednoduchšie pre vás,“ odvetil Holmes a prebehol text pohľadom. „Čarodejníci najskôr pošlú sovu, až potom si spomenú na telefón.“

„Čo stojí v liste?“

„Pani Potterová otvorila škatuľku s mojím darčekom,“ uškrnul sa Holmes.

„A čo ste jej dali, ak to nie je tajomstvo?“

„Chýrny Pure Poison, ktorý som zakúpil v butiku Dior v Covent Garden.“

„Ó!“ dokázal som zo seba dostať.

„Presne tak,“ usmial sa môj priateľ. „Buďte hrdý, Watson. Poznáme sa s najbystrejšou čarodejnicou tohto storočia,“ dodal.

„Kedy sa vraciame?“

„Prvým vlakom. Takže dopite kávu a vyrážame na stanicu. Čaká nás zaujímavý večer!“

koniec