Preklady fanfiction Harryho Pottera

Muž, sediaci v priestoroch čakárne je vysoký a plavovlasý, s ostrými črtami tváre a nápadne - citeľne -mrzutou náladou.

Navyše, jeho krv je všade.

Hermiona na toto naozaj nemá čas.

….

Po šesť a pol roku relatívne neobmedzenej slobody je život naspäť u rodičov presne taký zlý ako Hermiona na začiatku predpokladala.

Prádlo sa záhadne a kúzelne urobí a uprace pravidelne samo, čo je síce pekné, ale baráž skľučujúco- invazívnych otázok o jej ľúbostnom živote - respektíve o jeho nedostatku – v  Hermione zanecháva kyslastú pachuť záhy, pulzujúce migrény a značne väčšie množstvo duševnej nepohody, než na akú je v tomto bode akademického roku pripravená. Robí na dizertačnej práci, nie na žiadosti do Nevesty pre milionára. Na vzťah nemá vo svojom rozvrhu žiadny priestor.

Hermiona všetko toto vysvetlila – pomaly a pravdupovediac s úctihodnou dávkou trpezlivosti – svojej mame a neskôr otcovi, a napokon trom znudeným susedom trpiacim syndrómom prázdneho hniezda, ktorí každé ráno rýchlou chôdzou klusajú po susedstve a špicľujú.

Zbytočne.

Ak chcú každú stredu večer mrhať drahocenným časom, vyhradeným pre knižný klub, na klebetenie o Hermioninej večnej osamelosti, nech sa páči. Ju to nezaujíma. Ona je v pohode. Má Krivolaba, exploračnú analýzu dát a neskutočne spoľahlivý vibrátor s deviatimi stupňami intenzity. Na konci jej šesťmesačného pobytu v tomto predmestskom predpeklí vyššej strednej triedy bude publikovaná v odbornom časopise. Všetko, čo po tomto období zostane im, bude len hŕba prázdnych vínových fliaš súca na recykláciu.

Títo ľudia si zaslúžia jej ľútosť.

Hermiona ich ľutuje.

Takže keď jej otec povie, že do kancelárie zúfalo potrebujú pohotovostnú víkendovú recepčnú, prevráti očami len zľahka a odvetí, že ona to urobí.

…..

„Hej!“ ozve sa Hermiona, pravdepodobne nie až natoľko slušne, ako by sa jej rodičom páčilo. „Prepáč, budeš potrebovať ďalší...uterák? Alebo rovno misku?“

Plavovlasý muž, ktorý bol posledných dvadsať minút usadený v predklone na svojom mieste, držiac si na ústach krvou presiaknutý uterák, a poklepkávajúc si topánkou o nohu stoličky v neurčitom rytme, na ňu uprie pohľad nápadne sa približujúci opovrhnutiu.

„Ako prosím?“ spýta sa.

A—Boh ju ochraňuj, chalan má prízvuk. Jemný. Nenápadný. Mierne zašušlanie. Také to hrozné kanadské podanie francúzštiny - akokoľvek ho nazývajú.

„Ja len že...,“ tu sa Hermiona zastaví a odkašle si, „krvácaš. A dosť.“

Neznámy sa uškrnie - čo je popravde celkom pôsobivé vzhľadom na to, ako má opuchnutú tvár. „Vďaka za upozornenie, nevšimol som si.“

„Nevšimol si si, že krvácaš po celej podlahe?“

„No a čo?“

„Čo tým myslíš 'No a čo' ?“

Neznámy si odfrkne, čím nechtiac spustí ďalšiu spŕšku krvi na modrý industriálny koberec, a strhne sa.

Hermiona si všimne, že má mierne pokrivenú hornú časť nosa – akoby bola zlomená alebo polámaná - a premýšľa, či sa s niekým pobil.

„Myslím to presne tak..... No a čo?“

Hermiona si pod stolom prekríži členky a pocíti ako jej v zovretej čeľusti šklbne svalom. „Takže tebe je to úplne jedno? Že to tu všade kontaminuješ?“

Neznámy sa na ňu neveriacky zahľadí. „Robíš si zo mňa kurv- prepáč, je toto tvoja práca? Je tvojou úlohou rozdávať uteráky a vypočúvať pacientov?“

Hermiona sa zháči a obráti pozornosť späť na zlovestne blikajúci kurzor v tabuľke pred ňou. Vysmieva sa jej. Z hĺbky počítačovej obrazovky. Hermiona na toto naozajnemá čas. „Si objednaný?“

„Prosím?“

„Bol si na dnes...,“ začne Hermiona, tentoraz o čosi ostrejšie, „...objednaný?“

Neznámy sa uškrnie. „Nie, nebol.“

„Tak čo tu vôbec-“

„Ty nevieš, kto som?“ spýta sa vyslovene povýšeneckým tónom.

Hermiona naňho blysne očami. „V živote som sa presvedčila, že jedine ľudia, pred ktorými by som skôr uvítala vlastnú smrť, než by som ich mala spoznať, používajú túto frázu, ta-“

Znenazdajky sa dvere pri Hermioninom stole otvoria a prerušia ju.

„Draco, chlapče, prepáč za to čakanie. Sme na teba pripravení,“ povie jej otec s hlavou vystrčenou z dvier a ukáže palcom za seba. „Priniesol si si- tvoj tréner spomínal, že budeš mať...“

Neznámy – Draco (čo je to vôbec za meno?) – siahne do vrecka mikiny a vyberie malý uzatvárateľný sáčok plný-

„Je to...mlieko?“ hlesne Hermiona.

Jej otec sa zasmeje. „A zuby, srdiečko, sú tam aj zuby...“

Draco si znova odfrkne a prehodí si sáčok so zubami z jednej ruky do druhej. „Ako si hovorila, že sa voláš?“ spýta sa jej – príliš stoicky - a pozrie sa na ňu s podivnou zmesou pohŕdania, apatie a skoro až podvedomej zvedavosti v očiach. „Nezachytil som to.“

„Nemal si čo.“

„Hermiona,“ vzdychne si jej otec a premasíruje si koreň nosa medzi prstami, „buď--Draco, toto je naša dcéra, Hermiona. Vrátila sa na pár mesiacov domov, aby si dokončila dizertačnú prácu.“

„Na akú tému?“ spýta sa Draco nonšalantne. „Dúfam, že nie medziľudské vzťahy.“

Hermiona ho obdarí nebezpečne strohým úsmevom. „Psychológia patrí k mäkkým vedám.“

Tvárou mu prejde výraz bezradného pobavenia. „Criss.“ (quebecká nadávka Kriste bože)

„Čo?“ vyštekne Hermiona.

Draco sa nakloní priamo do jej osobného priestoru a stíši hlas, aby jej otec nemohol v žiadnom prípade nič započuť. „Mala by si sa naučiť trochu sa uvoľniť.“

Hermiona zaškrípe zubami a vyčítavo zagáni na kvapku jasnočervenej krvi, ktorá spadla na okraj jej velikánskeho, farebnými záložkami polepeného stolového kalendára. „Je to divné, ale krv by som dala až na druhé miesto na stupnici najnechutnejších telových tekutín, ktorými si ma mohol vystaviť.“

Draco zaburáca prekvapivo úprimným smiechom, vystrie ramená, pošle jej sarkastický dvojprstý vojenský pozdrav a odkráča po chodbe v spoločnosti jej otca.

Hermiona je zmätená.

Hermiona je rozčúlená.

Hermiona sa zamračí.

…..

O štyri dni neskôr sedí Hermiona v obývačke, na tvári jej zasychá ultra čistiaca avokádovo-medovo-ovsená maska a na stolíku na ňu čaká pariaca sa šálka ultra upokojujúceho jazmínového zeleného čaju.

Jej práca je takmer hotová.

Popoludní bola na hodine jogy.

Na obed si dala špenátový šalát.

Je v pohode. Je v rovnováhe. Je absolútne schopná dosiahnuť svoje ciele a dopriať si—uvoľniť sa. Hermiona je uvoľnená. Vyhrabe zo šuplíka jednu z poukážok na masáž, ktoré jej školitelia dávajú každé Vianoce, a seriózne zváži jej použitie v budúcnosti.

Zhlboka sa nadýchne kyslíkom presýteného vzduchu a zapne si televízor.

„—a Malfoy je tým celkom známy ako vieme,“ zahlási hokejový komentátor. „Je to riadny agresor, že, Barty?“

Kamera zaostrí na dvoch hráčov, oblečených v rôznych farbách. Strhávajú si rukavice a pokrikujú po sebe. A keďže Hermiona je neobyčajne tragickým smoliarom, z jedného z nich sa vykľuje Draco – Draco Malfoy zjavne. Vyzerá rovnako samoľúbo, ostro a nevysvetliteľne fascinujúci ako v ambulancii jej rodičov. Draco sotí svojho protihráča tak, že mu odletí helma, a podvihne bradu vo výrazne provokačnom geste.

Je to hrozné.

Je zhrozená.

Druhý komentátor súhlasne zahmká. „Tak určite—taká je montrealská výchova, nemám pravdu, Ludo?“

„Mhm.“

„Áno a čo si budeme hovoriť—je talentovaný...je to talentovaný hráč. Má absolútne neskutočnú schopnosť sledovať situáciu na ľade...hmm...obzvlášť vo vypätých chvíľach...treba uznať. Ale—ale tie bitky—“

„Je to proste diabol, Barty, tak to o ňom koluje—tak ho volajú v lige.“

„Tak, tak, presne.“

„A—tu to máme—vyzerá to, že sa mu podarilo zasadiť celkom solídny úder a—musím to povedať nahlas, Barty, myslím si že Finnigan—hovorím o Seamusovi Finniganovi, útočníkovi Minnesoty—naozaj by mal—mal by sa začať lepšie brániť, pretože Malfoy si robí—Malfoy s ním zametá ľad.“

„Presne.“

„Nie je až taký statný, nemá na svojej strane veľkú výhodu, čo sa postavy týka, vie však presne—“

„Je to provokatér, vie sa vám dostať pod kožu.“

„Čistý diabol.“

„Záškodník.“

„Vynikajúca práca zápästím, treba uznať.“

„Mmm, bezpochyby.“

„Je to naozaj chytrý— veľmi šikovný hráč.“

„Mhm.“

„Práve týmto si spravil meno.“

„Rozhodne.“

„A zdá sa, že tu máme dvojitý menší trest a osobný trest za hrubosť, takže vraciame slovo—“

Hermiona naslepo stlačí červený gombík na ovládači a dožičí si poriadnu dávku svojho upokojujúceho čaju.

…..

O štyri dni na to Hermiona sedí s nohami v tureckom sede na ohyzdnom zamatovom kresle v nenápadnej kaviarničke niekde v centre mesta a zlovestne gáni na obrazovku svojho počítača, keď vedľa seba začuje ten hrozný, samoľúby, znepríčetňujúco- rozptyľujúci hlas.

„Je toto spôsob, akým relaxuješ?“ spýta sa jej Draco Malfoy a ležérne si usrkne zo svojej ľadovej kávy. Na slamku sa mu usadia zrnká kakaovej posýpky. Hermiona ich tam vidí. „Pretože mne neprídeš veľmi uvoľnená.“

Hermiona zdvihne obočie. „Neviem, ako ti to mám ešte naznačiť, tak to poviem priamo.“

„Čo?“

Usmeje sa. „Choď do prdele.“

„Pozor,“ odvetí Draco suchým hlasom, „lebo si pomyslím, že sa so mnou pokúšaš flirtovať.“

„Keby som sa s tebou pokúšala flirtovať, vedel by si o tom.“

„To je celkom možné,“ uzná Draco a mechanickým pohybom hlavy si odhrnie z čela vlasy, „ale vedela by si to aj ty?“

Hermiona sa zamračí a rázne ignoruje horúčosť, ktorú cíti stúpať do líc. „Čo prosím?“

„Ale nič,“ povie Draco, mávne rukou a bez pozvania sa zloží na kreslo hneď vedľa nej.

„Čo robíš?“

Draco jej nevinne nazrie do počítača. „Prisadám si k tebe.“

„Prečo?“

„Čo prečo?“

„Prečo si ku mne sadáš?“ dožaduje sa Hermiona.

„Pretože by som si rád vychutnal svoj nápoj v pohodlnej a uvoľnenej pozícii. Robí ti to problém, Hermiona?“

„Tvoja prítomnosť mi robí problém.“

„Prečo?“

Hermiona zaklipká očami. „Prosím?“

„Prečo ťa moja prítomnosť tak veľmi obťažuje?“ spýta sa s nezvykle čistou výslovnosťou.

Samozrejme, že dokáže púšťať a vypínať svoj prízvuk ako obzvlášť otravné blikajúce svetlo. „Nejde o teba,“ odpovie mu a uvedomí si, že jej slová znejú prázdne. „Ja—som zaneprázdnená. Nie je to osobné.“

„Takže sa takto správaš ku každému?“

Hermiona podráždene odfúkne. „Áno.“

Draco si usrkne z kávy a zahľadí sa na ňu. „Zaujímavé.“

„Čo je zaujímavé?“

„Keď zaklameš, oblížeš si pery.“

Hermiona naňho uprie zrak—na jeho oči, lesknúce sa odtieňmi šedej, modrej a striebornej v žiare neskorého popoludňajšieho slnka, na jeho bledú, zimou popraskanú pokožku a zlatisto- plavé strnisko, lemujúce ostré črty jeho tváre a brady, na spôsob, akým má tak iritujúco, tak nonšalantne prehodený členok o koleno—a nasucho preglgne, obzvlášť vyvedená z rovnováhy. „Na toto naozaj nemám čas,“ povie a zaklapne notebook.

„Nemáš čas na konverzáciu?“

„Na teba.“

Draco sa otvorene uškrnie. „Takže to je osobné.“

Hermiona sa postaví rýchlo na nohy – príliš rýchlo – vyhýbajúc sa jeho pohľadu si potiahne rukávy svetra nadol, vyhodí si tašku vyššie na plece a vyhlási: „Musím už ísť...nebolo mi celkom nepotešením ťa opäť vidieť. “

Dracov úškrn sa rozšíri a zväčší , čo celej jeho tvári dodá znepokojivo hĺbavý výraz, potom jej hodí zhúžvanú servítku a sleduje v prehnane horlivom očakávaní ako sa ju Hermiona pokúša chytiť.

„Mám rýchlejšie reflexy než ty,“ povie jej.

„Si športovec, bola by veľká hanba, keby si nemal.“

Draco sa celý rozžiari. „Takže už vieš, kto som.“

Hermiona sa spätí a zovrie zmangľovanú servítku v pästi. „Úplnou náhodou.“

„Naozaj? Ja som si ťa googlil,“ prizná.

„Čo—?“

„Tvoje akademické resumé je...zaujímavé.“

„...Uhm, vďaka, musela som pracovať obzvlášť tvrdo, aby som sa—“

„Všimol som si, že pre svoj algoritmus strojového učenia používaš náhodne vybrané užívateľské dáta,“ tu sa Draco na znak nesúhlasu preruší, „-to je systematická chyba.“

Hermiona otvorí ústa a v pomykove naňho vyvalí oči. Je úplne zarazená. „Čo ty o tom vieš?“

„Som hokejista,“ povie mdlo – bezvýrazne – ako keby jeho slová hovorili sami za seba. „Viem toho o štatistickej analýze a vyvodzovaní záverov z nekompletných dát celkom dosť.“

Hermiona stojí na mieste ako skamenená, rovná ako pravítko, napätá ako struna—a potom sa opäť posadí, pritiahne si kolená k hrudi a začne sa nervózne hrať s okrajom svojich nohavíc.

„Počúvam,“ pomaly odpovie.

…..

Uvoľni sa, nie je čo riešiť znejú slová na servítke, ktorú jej Draco hodil do rúk, načarbané priamo nad telefónnym číslom s neznámou predvoľbou. Hermiona skúma to drobné, prekvapivo úhľadné písmo pred sebou celé tri minúty, než sa načiahne po telefón.

Čas je aj tak iba výmyslom spoločnosti.

Vždy si ho môže urobiť viac.