Preklady fanfiction Harryho Pottera

Otázka jednej mačky

Celý svoj život sa Hermiona správala ako chytré dievča: bola logická, dôkladná, pragmatická. Napriek tomu, zo všetkých rokov plných vyčíňania po Rokforte, naháňania sa po Deanskom lese a robenia iných bláznovstiev, toto bolo poľahky najhlúpejšou situáciou, do akej sa kedy dostala.

A najhoršie na tom bolo, že tentoraz ani nemohla zvaliť vinu na chlapcov (aj keď - možno len na Harryho… nie, snažila sa byť predsa spravodlivá). Po prvý krát v živote nemali nič dočinenia s problémovou situáciou, v ktorej sa nachádzala. V podstate si za všetko mohla sama. Do čerta s jej neustálou túžbou učiť sa a študovať. Do čerta s tým všetkým.

Keď ju aj ďalšie dieťa drsne potiahlo za ucho a pohladilo po kožuchu, Hermiona si len povzdychla. Zagánila naň a rozhodla sa, že ak raz bude mať deti, nebudú mať dovolené správať sa k zvieratám takto hrubo. Najmä k mačkám.

…

V skutočnosti to všetko zapríčinil malý James Albus Potter. Zmyslela si, že sa zastaví za Harrym a ukáže mu svoju novú schopnosť animága, a hovorila si aká je šikovná a ako je na seba hrdá. Nerátala s tým, že malý, trojročný James bude tým, kto ju nájde, schňapne ju za chvost a odvlečie k svojim nič netušiacim rodičom.

Naozaj nemala rada deti.

Podobne ako neznášala Harryho a Ginny v momente, keď zbadali svojho syna s jeho novým objavom.

„James,“ zvolala Ginny a vyskočila zo svojho miesta pri piknikovom stole, „hneď a zaraz to polož!“

Jamesova malá ručička zosilnela svoje zovretie, potom upustila, a chlapčiatko vystrčilo plnú peru v truce ako z oskarového filmu.

„Kde ho našiel?“ spýtal sa Harry, napravil si okuliare a začal zviera študovať. „Vyzerá trocha zanedbane.“

Hermiona na neho zagánila a namrzene švihla chvostom. Nebola zanedbaná. Jej kožúšok bol síce trocha viac rozčuchraný než bolo zvykom, ale vyzerala celkom domestikovane--

„Myslím, že je to mačka,“ povedal Harry. „Vyzerá dosť divoko.“

„V každom prípade by som mala ísť Jamesovi radšej umyť ruky,“ povzdychla si Ginny. „Vďaka Merlinovi, že ho neuškrabla.“

Hermiona toho už mala naozaj dosť, pripravila sa premeniť sa naspäť na človeka a prekliať svoju kamarátku do zabudnutia, avšak žiadny teplo-rozširujúci, kosti-lámajúci pocit z prebiehajúcej transformácie sa nedostavil.

„Myslíš, že je z ulice?“ spýtal sa Harry manželky.

Panika. Prečo sa nezmenila? Prečo sa nezmenila?

Hlboký nádych, hlboký výdych. Hlboký mačací nádych, hlboký mačací výdych. Niečo, čo by ju upokojilo... Vonná sviečka. Hodina Kúziel. Mimoriadne ťažký runický preklad.

„Už kvôli Jamesovi ju tu nemôžme nechať len tak pobehovať,“ zašepkala Ginny. „Na zviera je ešte primalý.“

Och môj Merlin.

„Už viem,“ zvolal Harry celý nadšený, „vezmeme ju do zverimexu! Som si istý, že tam jej nájdu dobrý domov.“

Pre Hermionu bola nasledovná skúsenosť rozhodujúcim faktorom v jej ďalšom správaní sa voči zvieratám, o tom niet pochýb. Po tom, ako ju Accio-m presunuli do košíka a promptne zavreli, strávila Hermiona celých tridsať minút cesty zúfalým mňaukaním a prskaním. Keď ju vypustili, musela sa podrobiť ponižujúcemu stanoveniu pohlavia, detekcii rôznych chorôb a kúpeľu.

„Túto srsť nie a nie skrotiť,“ mrmlala si čarodejnica ako ju zúrivo drhla, „možno to bude treba celé zhodiť.“

Hermiona sa vtedy uchýlila k bezhlavému škriabaniu - za to bola bez milosti hodená do klietky s hrozbou utratenia za každé ďalšie zbytočne spôsobené zaškrabnutie. Bol to pravdepodobne jeden z najponižujúcejších zážitkov jej života a Hermiona sa už viac nedivila, prečo bol Krivolab taký nevrlý. Na to, aby sa mohla premeniť, sa najprv musela dostať z tejto merlinom prekliatej klietky. V obyčajnom zverimexe si mohla poľahky poradiť so zámkom a závorou, ale v čarodejníckej verzii tohto obchodu bolo všetko zatvorené magicky, pravdepodobne kvôli mimoriadne chytrým zvieratám, ktoré predávali.

A teraz jej deti trhali jej mokrý kožúšok a citlivé ušká akoby bola plyšovým zvieratkom a nie veľmi senzitívnou mačkou – alebo čarodejnicou.

Harry jej za toto draho zaplatí a jej krstný syn od nej v záveti nedostane ani figu.

Jemné cinknutie dverí upozornilo Hermionu na príchod ďalších zákazníkov. Určite ďalších zákazníkov s chňapkajúcimi deťmi.

Hermiona vykukla z mreží svojej klietky a uvidela veľmi upätú ženu s plavými, vyčesanými vlasmi, ktorá práve vošla do obchodu.

***

Draco nemal vianočné sviatky nejako zvlášť v láske. Kým kedysi boli rozmarnou čerešničkou na torte jeho života, teraz, keď jeho rodičia tak urputne pracovali na tom, aby sa „vykúpili“ a boli vnímaní v „pozitívnom svetle“, aj jednoduchá záležitosť, akou bola vianočná večera, skončila ako inkvizícia tretieho stupňa.

„Zlatíčko, počula som, že máš šancu na povýšenie..?“ pobádala by ho Narcissa.

„Ak ho nedostaneš, vydedím ťa,“ zvolal by Lucius.

„Ale, ale, Lucius, určite ho dostane. Draco je chytrý chlapec. A urastený. Našla som pre teba také dobré dievča…“

„Ak sa neusadíš, tak nič z tohto nedostaneš. Počuješ ma? Nemôžeme si dovoliť mať v rodine teplého.“

„Mne sa muži nepáčia, otec.“

„Žiadnej žene ale nedvoríš, či? Takto špiniť našu krv--“

„--To by stačilo, drahý. Viem o úplne perfektnej kandidátke. Dokonale sa k sebe hodia. Budeme mať tak roztomilé vnúčatá.“

„Kým nejaké vnúčatá BUDÚ, je mi to jedno.“

„Nie som teplý!“

A takto to išlo dookola. Žil u nich v dome, ale necítil sa v bezpečí. Bol dospelý, pre Merlina, a zaslúžil si mať svoj vlastný život plne pod kontrolou a nebyť štvaný zakaždým, keď vyjde z izby na večerný čaj. Schovávať sa na chodbe pred rodičmi a rozmýšľať o debakloch, ktorými sa stali rodinné večere, bolo preňho pádom na úplné dno.

Započul buchot vchodových dverí. My o vlku… Matka sa vrátila z predvianočnej nákupnej výpravy. Pravdepodobne bola celá ovešaná taškami s kopou nepotrebných čačiek, ktoré by jej musel pomáhať preberať a nadchýnať sa nad nimi.

Nie, v žiadnom prípade.

S týmto posledným zúfalým výkrikom do tmy sa Draco odplížil naspäť do svojej izby.

***

„Narcissa, povedzže mi, čo to tam máš?“ Lucius s bradou povýšenecky vysunutou nahor dával na vedomie úplne presne, aký odpor cítil k objektu v prepravke.

Narcissa prešla na špičky, aby ho bozkala zľahka na líce, strhla si šatku a vyzliekla si svoj zimný habit. Jeho pracovňa bola teplá a príjemne domácka, s ohňom tancujúcim v krbe a kopou papierov úhľadne uloženou na stole.

„Toto,“ odvetila Narcissa, „je Dracov vianočný dar.“

Lucius sa priblížil a nakukol do prepravky podoprenej na jeho stole. Tvor v klietke naňho hneď zaprskal a nenávistne vystrčil pazúry. „To má byť mačka?“

Stvorenie dotknuto zamňaučalo, stíchlo a zduto naňho zo svojej klietky gánilo.

„Samozrejme, že je to mačka, Lucius, čo iné by to malo byť?“

Lucius zamrmlal niečo, čo sa nápadne podobalo na zmoknutý potkan, ale uistil sa, aby to jeho manželka nezačula. „Nie som si istý, či je to...vhodné,“ povedal Lucius zostra. „Draco by si vybral niečo--“ reprezentatívnejšie, ušľachtilejšie, dôstojnejšie? „--adekvátnejšie.“

„Naše dary sa mu nikdy nepáčia,“ kontrovala mu Narcissa, „takže som sa rozhodla ísť na to inak. Stále je nejaký mrzutý. A ak sa mu to nebude páčiť, môžeme ju vypustiť do lesa.“

Rozmrzená mačka sa obrátila s prosebným pohľadom na Narcissu. Narcissa si jej pohľad vyložila po svojom a pyšne sa usmiala. „Vidíš? Pozri, aká je učenlivá.“

Lucius mal svoje pochybnosti, ale rozhodol sa, že opovržlivým zvraštením nosa toho vypovie viac. „Každopádne, mala by si mu ju dať dopredu. Ako ju chceš...zabaliť?“

Narcissa si zamyslene poklepkala upraveným prstom po líci. „Ach“ zvolala. „už viem!“ Luskla prstami, siahla do tašky a vybrala hodvábnu vianočnú ponožku. Bola výstredná a okázalá; zlatá niť lemovala okraj ponožky, kým zelený zamat jemne vystielal jej vnútro.

Mačka uprela na ponožku neveriacky pohľad a žalostne zamňaučala.

***

Strohé zaklopanie na dvere Draca upozornilo na to, že na ich druhej strane stojí jeho matka. Jej klopnutie bolo krátke a ľahké, kým otec buď len vrazil dovnútra, alebo poslal miesto seba domáceho škriatka.

„Vojdi,“ povzdychol si Draco. Keď jeho matka vošla do izby, ležal na posteli s knihou v rukách, aby vyzeral, že niečo robí.

„Draco,“ oslovila ho Narcissa s jemným úsmevom na perách a jednou rukou za chrbtom. „Niečo som ti doniesla.“

Draco položil knihu a slušne jej úsmev opätoval. „A čo si mi doniesla?“

„Vianočný darček,“ vyhlásila.

„Ale...Vianoce ešte neboli.“

„To je pravda,“ odvetila Narcissa, „no nemohlo to už viac čakať. Je to skorý darček.“

Pomaly vytiahla ruku spoza chrbta a odhalila elegantne prešívanú ponožku, v ktorej sa nachádzal nejaký hmýriaci sa tvor. Draco sa naň skepticky zahľadel – nechcel byť nevďačný, no nevedel ako zareagovať.

„Je to...mačka?“

Zviera naňho obrátilo zo svojho honosného sviatočného sídla nevraživý pohľad.

„Áno!“ pyšne zahlásila Narcissa. „Pomyslela som si, že by ti bola perfektnou spoločníčkou. Trocha by ťa rozveselila a zabavila.“

Ako keby potreboval okrem práce a vyhýbania sa vlastným rodičom nejakú inú zábavku.

„Navyše,“ povedala s nevôľou v hlase, keď si očami nápadne premerala terárium v kúte izby, „je to oveľa lepší darček, než ten had, ktorého ti minulý rok otec kúpil.“

Pravdupovediac, Draco s ňou plne súhlasil.

„Nuž,“ váhavo odvetil a posadil sa na okraj postele, „to je od teba veľmi pozorné, matka. Ďakujem.“

Narcissa sa blahosklonne usmiala. „Nemáš za čo. Mimochodom, je to samička, takže by ste si mali dobre rozumieť. Majiteľ obchodu povedal, že je temperamentná, ale dá sa poľahky skrotiť.“

Mačka zaprskala a pokúsila sa vysunutými pazúrmi zadrapiť do ponožky.

„Dobre vedieť,“ povedal Draco. Chvíľu mu trvalo, kým sa po potenciálne smrtiace zviera načiahol, keď mu ho matka podávala.

„Och,“ poznamenala Narcissa hĺbavo, „použila som na ňu Lepidlo, nech mi neujde. Keď sa upokojí, mal by si ju uvoľniť.“

Draco zazrel na matku a zviera od seba o poznanie odtiahol, ona si to však nevšímala – alebo jej to neprišlo dôležité – a vznešene odkráčala z izby.

„No dopekla,“ zamrmlal si Draco a neisto si zviera prezeral. Jeho bujná kožušina vytŕčala úplne zovšadiaľ a vyvierala z ponožky ako chlpatý prameň. „Vôbec netuším, čo s tebou robiť,“ oznámil Draco s úplnou vážnosťou.

Mačka naňho pozrela otráveným, znepokojujúco- inteligentným pohľadom a zamrvila sa.

„No jasné, to Lepidlo.“ Draco zobral svoj prútik a jemne ním zviera poklepkal. „Hneď by to malo byť lepšie--“

Znenazdajky sa mačka začala meniť. Menil sa jej tvar a podoba a postupne sa zväčšovala, až kým namiesto chlpáča v ponožke Draca nepridlávila jedna dospelá a veľmi nahá žena.

***

Tušila, že sa dostane do rozpačitej situácie, no s týmto nerátala. Ani raz sa jej totiž nestalo, že by sa premenila naspäť na človeka a nemala na sebe žiadne oblečenie. A tak teraz sedela na Malfoyovi a pozerala mu do užasnutých očí úplne – ale úplne – nahá.

Dracovi klesla sánka; ústa mu pracovali – otvárali sa a zatvárali - ako keby chcel niečo povedať, no žiadny zvuk z neho nevychádzal. Jej vlastné srdce a telo boli zjavne rovnako zamrznuté, pretože jediné, čoho bola v tej chvíli schopná, bolo pozerať mu zhrozene do očí.

„Grangerová?“

„Je to úplne inak, než sa na prvý pohľad zdá,“ vyhŕkla Hermiona.

Dracovi skĺzol pohľad nadol a - ak to bolo vôbec možné - ešte viac oči vypleštil.

„Nedívaj sa!“ zvolala.

„Nie som si istý, ako inak sa dá poňať to, že na mne sedíš úplne nahá,“ odvetil Draco sarkasticky.

Zo všetkých možných ľudí, to musel byť práve on, pomyslela si Hermiona. Osud ju musí ozaj nenávidieť. Čoho sa v predošlom živote dopustila? Rýchlejšie, než by to urobil sám stíhač, Hermiona z Draca vyskočila, schytila vankúš a pritisla si ho k telu.

Draco sa lenivo podoprel o lakte. Šok z neho pomaly opadol a namiesto neho sa mu na perách rýchlo rozšíril chlipný úškrn.

„Po celý čas som bola nejako obmedzovaná!“ zvolala Hermiona. „Nikde inde som sa nedokázala premeniť!“

„Nijako nepomáha, ak je človek nahý.“

Hermiona očervenela. „Predtým sa mi to nikdy nestalo.“

„Samozrejme.“

„Odmietam pokračovať v tejto konverzácii bez akéhokoľvek oblečenia,“ povedala Hermiona neústupne.

Draco prevrátil oči. „Neskoro. Čo sa dalo, to som videl a moje oblečenie ti určite neposkytnem.“

„Malfoy--“

„—V žiadnom prípade, nič sa nedá robiť. Musíš sa aj naďalej zúfalo schovávať za môj vankúš.“

„Prisahám Merlinovi--“

Draco sa posadil, spýtavo zdvihol obočie a podoprel lakte o kolená, akoby bola tým najzaujímavejším človekom na zemi. Keď sa tak nad tým zamyslel, v tej konkrétnej chvíli to preňho pravdepodobne aj tak bolo. Hermiona uchopila vankúš ešte tuhšie a začala sa rozhliadať po podlahe, či neuvidí niečo, čo by na seba prehodila. Žiadne oblečenie, za to tam - ledva viditeľný spod útrob postele - ležal jej prútik.

„Och, vďaka ti,“ vydýchla si Hermiona, rozpačito po ňom skočila, skrčila sa, zobrala ho a vrátila sa na miesto. Otočením a švihnutím prútika sa vankúš zmenil na veľmi voľné ľanové šaty. Konečne si mohla vystrieť plecia a zdvihnúť bradu. „A teraz mi ukáž,“ vyhlásila, „kde sa môžem odmiestniť.“

Draco si odfrkol. „Žiadne také.“

„Čo prosím?“

„Najprv chcem vysvetlenie. Nestáva sa každý deň, že mi do lona spadne nahá spolupracovníčka. Možno každý druhý...“

Hermiona mu venovala znechutený pohľad. „Ty si taký idiot.“

„Ale akí sme dnes zhovorčiví...?!“

Hermiona zastonala. „Fajn. Skúšala som si svoju zvieraciu podobu – som animágus. Harry ma našiel a odniesol do zverimexu a ja som sa nemohla premeniť naspäť na človeka. Doposiaľ som bola zakaždým zadržiavaná v nejakej klietke. Šťastný?“

Draco sa viac neudržal a začal sa smiať. „Potter? To Potter ťa dal zavrieť?“

„Nevedel, že som to ja,“ odsekla Hermiona.

Jeho smiech len vzrástol.

„Povedala som ti, čo sa stalo - teraz ma nechaj odísť,“ odvrkla strnulo Hermiona.

„Počkaj, počkaj,“ zvolal Draco, „mám na teba ešte jednu otázku. Naozaj si mačka?“

„Áno,“ urazene odpovedala, „naozaj som mačka!“

„Myslím, že si jedna z najškaredších--“

„—ak neprestaneš..! Nie som škaredá--“

„—všetka tá srsť. A tá farba--“

„—Malfoy, začarujem ťa--“

„—vskutku, Grangerová--“

„—ak čo i len--“

„—si oveľa krajšia ako človek.“

Hermiona stíchla a zarazene naňho pozerala. Draco si v tej chvíli uvedomil, čo povedal, a jemne sa začervenal. „Nuž,“ zaspätkoval Draco, „viac než tvojím mačacím zjavom sa to už pokaziť nedá.“

Hermiona si odfrkla a rozpačito si prekrížila ruky. „Môžem už ísť?“

Draco ukázal na krb na opačnej strane izby. Na rímse sa nachádzala miska s hop-šup práškom. Hermiona posledný krát namrzene zazrela na Draca a namierila si to rýchlo ku krbu.

„Oh a Grangerová,“ poznamenal Draco hravým tónom, „dobrý zadok. Vidíme sa v pondelok v práci!“

Hermiona zastonala, no neunúvala sa so žiadnou odpoveďou, len vošla do krbu a oznámila svoju adresu a už jej nebolo.

***

Pondelňajšie ráno začala Hermiona s upreným pohľadom na svoj stôl - síce zarazená, no s ľahkým pobaveným úsmevom na perách. Nedbalo pohodená na spisoch ležala výstredná, teraz už rozstrapkaná ponožka s malým odkazom, ktorý z nej vytŕčal

Grangerová,

ušla mi mačka a potreboval by som utešiť. Večera o šiestej?

Draco