Preklady fanfiction Harryho Pottera

Milovať nepriateľa

Draco vidličkou nabral fazuľu a pozrel na tanier pred sebou. Bol to prekliato dlhý deň a on nemal náladu sa s nikým vykecávať. Keď sa mu niekto prihovoril, zamrmlal ako odpoveď nejakú urážku a znova pozrel dole.  Nebol si úplne istý, čo sa dialo v jeho hlave.

Dnes sa odohral metlobalový zápas. Bol len milisekundy od chytenia Zlatej strely, keď sa tam zrazu objavil Potter a nechtiac do neho vrazil. Obaja skončili na zemi – Draco naspodku a Potter na ňom.  Draco chcel na Pottera vychrliť pár urážlivých slov, ale jediné, čo sa mu v tej chvíli hnalo hlavou bolo, či sa Potter zranil. S pokrútením hlavy sa snažil spod Pottera vyslobodiť a keď sa mu to podarilo, pozrel sa mu priamo do očí.

Tie žiarivo zelené oči. Aj keď zavrel oči, stále ich pred sebou videl. Draco sa cítil ako blázon. Posledných minimálne dvadsať minút dokázal myslieť len na oči svojho najhoršieho nepriateľa, takže áno, určite sa zbláznil.

Po tom, ako všetci odišli, sa postavil aj on a vydal sa dole do slizolinských izieb. Nechcel v tej chvíli nikoho ani len vidieť, takže len rýchlo zamieril do svojej izby a ľahol si na posteľ.

Zelená iskra. Vôňa sviežeho vzduchu a radostný smiech. „Draco, poď sem!“ zakričal na neho tmavovlasý chlapec. Draco k nemu rýchlo dobehol a s úškrnom ho sotil do trávy. Zľahka dopadol vedľa neho a povzdychol si. „Vieš, že toto by sa nemalo diať?“ opýtal sa ho chlapec. Draco prikývol a odvetil: „Len si to užívajme, pokiaľ môžeme.“ Naklonil sa nad chlapca a zľahka pohladil jeho pery svojimi. „Milujem ťa, Harry,“ zašepkal Draco.

Draco sa celý spotený prudko posadil na posteli. Vážne sa mu práve snívalo, že vyznal lásku Potterovi? Nenávidel sám seba za to, že vedel odpoveď na danú otázku. ´Super, som gay!´ pomyslel si ironicky, keď sa obliekal.  Bola nedeľa, takže mohol proste len ísť späť do postele, ale ak sa už raz zobudil, nedokázal len tak ľahko znova zaspať. Do Veľkej siene vstúpil presne vo chvíli, keď hodiny začali odbíjať osem hodín. Nebol veľmi hladný, a tak si vzal len toast a šálku čaju. Rozmýšľal nad tým, že by si šiel zatrénovať na metlobalové ihrisko, keď si zrazu uvedomil, že nemal ani potuchy, či bol Potter nejako vážne zranený. Na základe tej myšlienky sa rozhodol pre rýchlu návštevu nemocničného krídla. Nikto iný tam v tomto čase nebude, takže sa nedostane do žiadnych problémov.

Kráčal po dlhej bielej chodbe a cítil, ako v ňom pomaly rastie napätie a rozprestiera sa mu do celého tela. Čo ak bol Harry... eh... Potter zranený? Ostane pri ňom a ospravedlní sa mu? ´Ospravedlniť sa? Za čo?´ pomyslel si a pokrčil plecami.

Draco vstúpil do miestnosti, kam priniesli všetkých hráčov zranených počas metlobalu. Všetci mali vážnejšie zranenia či zlomené kosti... Bol to vážne drsný zápas.

Draco sa poobzeral dokola a zbadal Harryho ležiaceho v jednej z tých vratkých postelí. Bez váhania urobil pár krokov dopredu a ocitol sa priamo pred Harryho posteľou.

Nehybne tam stál a uprene pozeral na Harry. Rozstrapatené vlasy. Nevinný a zároveň vyspelý výraz na tvári. Zelené oči... oči? Draco si ani nevšimol, že sa Harry zobudil.

„Tak to skúsime znova. Čo tu, pre Merlina, robíš?“ spýtal sa Harry, keď si odkašľal, aby upútal Dracovu pozornosť.

„Ja eh... Niekto mi povedal, že si sa včera... zranil...“

„Áno. Predpokladám, že si tú nehodu pamätáš... my obaja... na zemi... nuž, nejako sa mi podarilo oškrieť si nohu. Nič vážne. Ale ty si aj tak tu. Čomu vďačím za takú česť?“ doberal si ho Harry.

„Ach, sklapni, Potter. Ja som sa len chcel spýtať, či... by si... uh, proste či by sme si mohli spolu niekedy zatrénovať. Možno dnes popoludní?“ spýtal sa zachrípnuto Draco.

Bože, naozaj sa práve opýtal Pottera, či by nechcel trénovať spolu s ním?

V snahe zachovať si tvár sa pokúsil nevyzerať príliš otrasene a uprene pozeral na Harryho... eh... Pottera.

Harry vyzeral tiež trochu neistý sám sebou, keď odpovedal: „Eh... Malfoy... Naozaj neviem, prečo si myslíš, že by som s tebou strávil čas... ale... nemám na dnes žiadne plány... okrem tej sprostej eseje na elixíry ... takže... stretneme sa o tretej na metlobalovom ihrisku?“

„Jasné. Super. Možno nie si až taký hrozný,“ povedal Malfoy a bleskurýchlo opustil miestnosť, lebo cítil, že sa výrazne červená.

„No do čerta,“ mrmlal si pre seba, keď vstúpil do spoločenskej miestnosti.

„Malfoy? Kde si bol? Čakali sme na teba!“ opýtal sa Crabbe.

„Sklapni,“ odpovedal nahnevane a sadol si na červený gauč. Draco stále nemal chuť sa s niekým rozprávať, ale hádal, že by mu to mohlo pomôcť nemyslieť na dnešné popoludnie.

Vyzeralo to, že celý Slizolin oslavoval ich včerajší vyhratý zápas, takže Draco nemusel viesť žiadne náročné konverzácie mimo metlobalu.

Rozprával sa s Lily Moon, dievčaťom, ktorému sa očividne páčil.

„Bol si fantastický. V porovnaní s tebou si Potter môže zbaliť veci a odletieť domov!“ zasmiala sa a prehodila si dlhé červené vlasy cez rameno.

„Vážne?“ zamrmlal Draco a uprene pozeral do krbu.

„Samozrejme. Nerieš celú tú ´Chlapec, ktorý prežil“ blbosť. Jedného dňa budeš TY hrdina. Prinajmenšom by si bol ten lepšie vyzerajúci,“ povedala s chichotom.

„Myslím, že sa potrebujem niečoho napiť. Chce niekto ďatelinové pivo?“ spýtal sa Draco odchádzajúc od Lily tak rýchlo, ako len mohol. Nechcel hovoriť či čo i len myslieť na Pottera. Nuž, popravde... neexistovalo nič iné, čo by chcel viac ako to, ale bol Malfoy a proste nemohol... byť čokoľvek s priateľom humusákov a ešte o to viac,  že to bol Potter.

„To stačí, Draco,“ povedal si pre seba. „Nie je to žiadne rande, kedy by som sa ním bozkával či také čosi. Proste si len spolu raz zatrénujete a nič viac.“

Popoludní začalo, ako mnohokrát v tomto ročnom období, pršať. Draco si silnejšie pritiahol okolo seba plášť a naďalej kráčal po chodníku k metlobalovému ihrisku. Počas cesty sa zopárkrát otočil za seba v strachu, že by ho niekto mohol nasledovať. To posledné, čo práve teraz potreboval, boli nejaké klebety o ňom a Potterovi.

´Hlúpe počasie,´ posťažoval sa v duchu a následne doplnil: ´A hlúpy Potter. Pravdepodobne vôbec nepríde.´

Ale Potter prišiel. Keď bol Draco takmer na meltobalovom ihrisku, očami preletel pochmúrnu oblohu nad sebou a jeden malý červený bod, ktorým bol Harry. 

Nasadol na metlu a letel smerom, kde predpokladal, že Harry bude.

„Hej, Potter. Takže si prišiel!“ povedal chladno.

„A ty tiež,“ odpovedal Potter.

„Tak sa poďme pozrieť na to, kto ako prvý chytí tú strelu, hm?“ prerušil trápne ticho Malfoy a uvoľnil z ruky zlatú loptu.

V sekunde, kedy strela opustila jeho ruku, sa Harry otočil a nasledoval ju. Ako mohol niekto lietať tak presne a precízne? Draco pocítil nával závisti. On bol Malfoy a on bude víťazom tejto výzvy! Nasledoval Harryho, ale uistil sa, že nebude rýchlejší ako on, nakoľko nechcel spôsobiť ďalšiu zrážku.

„Na čo čakáš, Malfoy? Nemyslel som si, že mi umožníš tak ľahko vyhrať!“ zakričal naňho Potter.

„Ľahko? Zabudol si na výsledok včerajšieho zápasu?“ zrazu sa cítiac ambiciózne, Draco letel rýchlejšie a dohonil Pottera. Samozrejme, že on vyhrá. Alebo nie? Jeden krátky pohľad doľava ho donútil zabudnúť na všetky ambície. Tie zelené oči iskrili spoza dažďom nasiaknutých čiernych vlasov.

„Tak rýchlo to vzdávaš?“ spýtal sa Potter, keď si uvedomil, že ho Malfoy prestal nasledovať. Vzdať sa? Ani náhodou. On musel... Zlatý záblesk prerušil jeho myšlienky a Draco sa zniesol o pár stôp nižšie. Harry očividne zbadal strelu tiež, pretože keď Draco natiahol ruku, Harry sa jej dotkol tou svojou. Nejako sa mu stále podarilo byť rýchlejším a chytiť zlatú strelu prvý.

„Vidíš! Vyhral som! Ale poďme dole, silno prší a nechcem dostať nádchu,“ vyhlásil Potter a rýchlo zamieril k zemi. Draco ho mlčky nasledoval.

Keď sa na zemi stretli, Draco rozmýšľal, čo povedať, aby si získal späť Harryho rešpekt.

„Nechal som ťa vyhrať... chcel som ťa trochu povzbudiť, keďže si včerajší zápas prehral,“ povedal tak drsne, ako len dokázal.

„Isteže!“ prikývol Harry.

„Poďme sa zbaviť týchto mokrých šiat!“ odpovedal Draco a obaja sa vydali k stanom, kde sa pred zápasmi prezliekali. Harry chytil jednu stranu a vytvoril pre Draca vchod.

„Dámy prvé,“ povedal a uškrnul sa.

Čo, pre Merlina, spôsobilo, že bol Potter taký sebavedomý? Aj keď sa Draco cítil trochu nepohodlne, zachoval si nezaujatý výraz a vstúpil do stanu.

I keď nijako nereagoval, Potter stále vyzeral byť spokojný. Draco si stiahol premočené rukavice a krátko sa na Harryho pozrel, keď sa začal vyzliekať.

„Môžeš sa mňa prestať zízať? Toto je pre mňa trochu trápne...  vieš... som chlap a ty tiež... a vyzliekam sa, takže...“ povedal Harry, ale neznel príliš presvedčivo.

„Ja na teba nezízam!“ povedal Draco snažiac sa znieť nahnevane. V skutočnosti na neho naozaj zízal a čudoval sa, či Potter vyzeral ešte viac zraniteľnejšie, keď na sebe nič nemal.

„Samozrejme, že zízaš! Ako aj práve v tomto momente!“ povedal Harry a mierne naklonil hlavu do boku.

„Nie, NEZÍZAM!“

„Ako len povieš. Ale inak... Som zvedavý, prečo si ma pozval na tento... eh... tréning?“ opýtal sa Potter.

Toto bola otázka, ktorej sa Draco obával. Musel si rýchlo vymyslieť nejakú vhodnú odpoveď.

„Nuž... myslel som si, že by sme mohli... prediskutovať stratégiu ako vyhrať proti ehm... Bystrohlavu!“ Draco si uvedomil, ako naozaj hlúpo to muselo znieť.

„Okej, iste. Počkaj, s týmto ti môžem pomôcť...“ povedal Harry, keď zbadal, ako sa Draco snaží rozopnúť svoj plášť. Moment neskôr pocítil Draco na chrbte dve ruky. Perfektne užitočné, uzol bol čoskoro rozviazaný a plášť na podlahe. Ale Harryho prsty ostali na rovnakom mieste. Draco sa pomaly otočil a striasol zo seba Harryho ruky.

„Do čerta! Len preto, že som sa ťa požiadal o nejaký čas strávený spoločne, to ešte neznamená, že chcem, aby si...“

„Že chceš, aby som čo?“ uškrnul sa Harry.

„Aby si sa ma dotýkal,“ snažil sa o znechutený tón Draco.

„Oh, jasné,“ Harry sa otočil a odišiel zo stanu.

´Brilantné. Choď a nechaj ma tu samého. Uteč preč, ty milovník humusákov! Uteč preč ako vždy!´ pomyslel si Draco, pričom si však uvedomil, ako veľmi si prial, aby Harry ostal.

Vôbec nerozmýšľal, keď sa rozbehol.

Nerozmýšľal, keď na Harryho zakričal.

Mal pocit, že sa mu zastavilo srdce, keď sa Harry konečne zastavil a otočil.

Neskôr nedokázal ani jeden z nich povedať, ako dlho tam na metlobalovom ihrisku len tak stáli a pozerali na seba snažiac sa zistiť, čo sa stane ďalej. Nakoniec to bol Draco, ktorý prelomil ticho.

„Nie som v týchto veciach dobrý.“

„Veciach?“ opýtal sa Harry zmätene.

„Hovoriť o pocitoch. Nepredpokladá sa to odo mňa, keďže som Malfoy... Môj otec mi raz povedal, že ten, kto prejaví svoje pocity, je prvý, ktorý bude zranený. Takže... Nespýtal som ťa o spoločne strávený čas kvôli metlobalu. Vieš, že sme boli nepriatelia posledných päť rokov... a ja ehm... hádam, že som nejako dospel. A nemyslím si, že to, čo práve teraz cítim, je nenávisť,“ Draco sa smutne usmial a uvedomil si, že je to prvý úsmev bez štipky zlomyseľnosti, ktorý kedy Harrymu od ich prvého stretnutia venoval.

Nedokázal rozlúštiť výraz na Harryho tvári.

Bol to úžas? Pravdepodobne zmätok alebo dokonca strach?

„Pozri, viem, ako ti toto musí znieť. Ja som len proste nemohol predstierať, že...“

„Prestaň, do pekla, kecať! Viem veľmi dobre, ako sa musíš cítiť, takže zmiernime tú bolesť, nie?“ prerušil ho Harry a podišiel k nemu bližšie.

Kam celá táto situácia smerovala? Potter si z neho isto len uťahoval. Prečo by to vlastne nerobil? Musí to znieť skutočne divne. Merlin, Draco si prial, aby bolo premiestňovanie na území Rokfortu povolené, takže by sa mohol premiestniť niekde poriadne ďaleko.

„Ak dovolíš, tak by som tiež rád niečo povedal. Som si celkom istý, že v hovorení o pocitoch som ešte horší ako ty, ale... tiež k tebe necítim nenávisť. Teda už nie. Nenávidel som ťa počas prvých štyroch rokov. Pre Merlina, vtedy som ťa vážne nenávidel! Ale hádam, že city sa môžu zmeniť.“

Draco neveril svojim ušiam. Naozaj pred ním stál Harry Potter a vyznával mu lásku? Láska... to je veľmi silné slovo.

„Teraz prestaň kecať ty, Potter! Inak skončíme ako v nejakom filme pre tínedžerky!“ uškrnul sa Draco.

Draco urobil dva kroky vpred, čím sa priblížil k Harrymu natoľko, že mohol na koži cítiť jeho dych. Opäť, ešte jeden krát navyše v tento deň, prestal myslieť. Naklonil sa k Harrymu a jemne na jeho pery pritisol tie svoje. Harry najskôr váhavo, ale čoskoro celým svojím srdcom, mu bozk opätoval.

Vyzeralo to, akoby sa čas zastavil, keď sa obaja stratili v bozku, ktorý bol nasledovaný ďalším. Všetok hnev, ktorý tak dlho cítili, zmizol.

„Milujem ťa,“ zamrmlal Draco, keď sa od seba na chvíľu odtrhli.

„Teraz si to ty, kto to mení na film pre tínedžerky!“ doberal si ho Harry.

„Prisahám na Merlina, že ak to niekomu povieš, ...“ povedal Draco seriózne.

„To isté platí aj pre teba. A mimochodom, tiež ťa milujem,“ odpovedal Harry. Vonku ešte stále pršalo, keď sa Draco vrátil do slizolinskej spoločenskej miestnosti.

Neskôr v ten deň sedeli všetci vo Veľkej sieni.

Draco sedel pri svojom stole sám. Nechcel sedieť so svojimi takzvanými kamarátmi.

Očami blúdil po sieni. Na okamih zachytil tie zelené oči, o ktorých sníval a tie pery, ktoré pobozkal, sformovali tie dve najkrajšie slová, aké kedy počul. Nebol sám, už viac nie. Ale nikomu o tom nepovie, ešte nie.