Preklady fanfiction Harryho Pottera

Po výmene: kapitola štvrtá

Draco sedel vo svojej izbe na Malfoy manore a pekelne sa nudil. Boli prázdniny a ako obvykle ho požiadali, aby ich strávil doma. Hermiona z toho nebola príliš šťastná, ale ani ho nedržala za ruku, aby s ňou zostal. Nie, že by s tým Draco mohol veľa urobiť, aj keby chcel; on to vedel a vedela to aj ona. Draco mohol byť ako dieťa rozmaznaný až na kosť, ale ak jeho rodičia zavelili skoč, mohol iba skočiť.

Deň pred odchodom domov bol prinajmenšom zážitok. Po dvoch divokých dávkach vášnivého sexu - v ktorých predviedol niektoré zo svojich najlepších čísel, ak to tak mohol sám povedať - a práve sa chystal vytiahnuť z Hermiony, keď mu bolo odmenou panovačné:

„Oj, a teraz ideš kamže kam?!“.

„Ehm, von z teba,“ odpovedal zmätene.

„Tak si to znova premysli, pretože zostaneš dnu, až kým nebudeš pripravený ísť na to znova.“

"Čože? To myslíš vážne?" Nechápal. Tá baba mala väčšiu chuť na sex ako on, a to už hovorilo za veľa.

„Neuvidím ťa celý týždeň. Musím z toho vyťažiť čo najviac, kým ešte môžem.“

„A počas toho ma zabiť?“

„Ak to bude nevyhnutné,“ uškrnula sa.

 „Ako veľmi slizolinské od teba.“

 "To sa o mňa obtieraš ty."

 „Nuž, nejaké to obtieranie by svoj účel splniť mohlo.“

***

Fungovalo to dobre; Draco dokonca pôvodne očakával, že celý budúci týždeň bude krívať. Namiesto toho však rýchlo dospel k záveru, že tomu tak nebude.

Namiesto toho zažíval istú formu abstinenčných príznakov.

Absťák menom Hermiona.

A nebolo to iba sexom. Pokúsil sa to totiž kompenzovať tým, že si to robil rukou, ale veľmi to nepomohlo. Uvedomil si, že bude musieť myslieť na niečo iné, inak si za odmenu bude musieť šesťkrát denne „leštiť prútik“. Takže jeho ďalším krokom bolo, že sa pokúsil zamestnať posielaním sov k Hermione.

Čo bol fakt blbý nápad.

Rýchlo si všimol, že sa Hermiona nebojí venovať svoju extra energiu do veľmi kreatívneho štýlu písania. Témy v jej listoch v podstate pozostávali z „čo ti chcem urobiť“ a „čo chcem, aby si ty urobil mne“.  

Nasledovalo niekoľko ďalších návštev toalety a nebolo to ani kvôli „malej“ či „veľkej potrebe“.

Takže Draco musel prerušiť písanie a namiesto toho sa sústredil na štúdium. Alebo sa o to aspoň pokúsil.

Skutočne to dospelo do bodu, keď si Dracova matka všimla, že niečo nie je v poriadku. A mali by ste vedieť, že Draco bol veľmi dobre trénovaný na to, aby si svoje city nechával pre seba, takže to hovorilo veľa. Postrehla jeho tupý výraz a záchvaty mlčania, ale usúdila, že na neho asi lezie chrípka. Toto prinajmenšom dávalo oveľa väčší zmysel, ako že sa jej syn bezhlavo zamiloval do nejakého dievča.

Na druhej strane Dracov otec si nevšimol nič. To však nebolo prekvapujúce, pretože Lucius si už vlastne nič viacej nevšímal. Od vlaňajšieho úteku z Azkabanu tento muž začal byť posadnutý vojnou. Väzenie mu vôbec neprospelo a to bola jedna z vecí, ktoré Draca prinútili premýšľať nad tým, či sa chce stať smrťožrútom. Kedysi svojho otca zbožňoval. Chcel dospieť a byť ako on; byť mocný, obávaný a rešpektovaný.

Ale teraz ... už to tak veľmi nechcel.

Od Luciusovho úteku sa Dracovi nepodarilo zviesť s tým mužom jediný slušný rozhovor. Tiež nemusel ani testovať, či jeho otec nezískal pomerne výbušnú povahu. Nikdy si nemyslel, že to niekedy povie, ale postupne sa začal svojho otca báť. Lucius neustále rečnil o Temnom pánovi a jeho plánoch a ustavične sa ukrýval dole v podzemí s Dracovou tetou Bellatrix, kde plánovali ďalší krok, ktorým by sa Temný pán dostal späť k moci. Ukrývali jeho šialenú tetu v podzemí už takmer dva roky a ona nebola zrovna tým, kto by sa dal nazvať „príjemnou spoločnosťou“. Azkaban v hlave tej ženskej jasne vypálil pár poistiek. Draco v to aspoň dúfal, pretože myšlienka, že bola taká už pred svojím uväznením, bola jednoducho znepokojujúca.

Draco v skutočnosti nevidel zmysel v tom, prečo musel prísť tráviť voľno doma. Celá táto situácia bola iba ďalšou z tých „malfoyovských“ vecí; 'Takto sme to robili vždy, fungovalo to, tak prečo to meniť?'. Jeho rodičia sa už ani toľko nerozprávali. Narcissa nechala Luciusa bez protestov schovávať sa v žalároch prakticky 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Draco predpokladal, že to bolo skôr zo strachu ako z náklonnosti.

Narcissa nikdy nebola tým, kto by sa dal nazvať láskavou ženou. Či láskavou matkou. Nie, že by bola strašným rodičom; Draco od nej vždy mohol získať rešpekt alebo inteligentný rozhovor, ale nijaké teplo. Jednala s ním ako dospelým tak dlho, čo si pamätal, a v niekoľkých prípadoch to bola dobrá vec, ale väčšinou nie. Draco predpokladal, že v skutočnosti nebola prirodzenou matkou, a materstvo vnímala skôr ako 'povinnosť' než želanie; vyrobila dediča či zabezpečila rodovú líniu a v tomto ohľade splnila svoju povinnosť. Draco mal dostatok psychologických poznatkov, aby mu došlo, že toto bola pravdepodobne jedna z príčin, prečo sa stal tak skoro v živote sexuálne aktívnym; zúfalé hľadanie náklonnosti. (A keby Draco neodmietal skúmanie muklovskej psychológie, asi by si všimol súvislosť, prečo vždy zjavne išiel po blondínkach). Svojím spôsobom za to Draco svoju matku nenávidel. Nie kvôli množstvu partneriek v posteli, ktoré mal, ale kvôli tomu, že ho nejakým spôsobom zničila. Nielenže mal neustále udržiavať rodinnú česť, stať sa smrťožrútom, oženiť sa s nejakou čistokrvnou dievkou a vyprodukovať malfoyovského dediča, než mu bude umožnené zomrieť, ale to všetko na dôvažok k všetkému, čo robil z vlastnej vôle a čo bolo výsledkom toho, ako bol vychovaný. Keď na to prišlo; kontrola nad tým, čo sa odohrávalo v jeho mysli, bola rovnako ako všetko ostatné v rukách jeho rodičov.

A táto myšlienka ho jednoducho kráľovsky nasierala.

Takže v podstate; Draco svojho otca nevidel vôbec, svoju matku videl iba pri večeri a zvyšok dňa trávil vo svojej izbe, dobiehal štúdium, pretože nevedel, čo iné má robiť.

„Pán Draco, pane?“ piskľavý hlas jedného z domácich škriatkov rodiny prerušil Draca v jeho úvahách, ehm, v pokuse o štúdium.

 "Áno?" odpovedal Draco, keď sa pozrel dole na to stvorenie s veľkými ušami v otrhanom vankúši.

 „Pán si vás želá vidieť v pivnici, pane.“

Draco zavrčal. Otca nevidel od svojho príchodu, ale naozaj sa mu nechcelo ísť tam dole, aby sa s ním stretol. Ani trochu mu nezáležalo na tom, aby bol konfrontovaný s čímkoľvek, čo v ich pivnici vymýšľali. Vôbec by ho neprekvapilo, keby ho predvolali ako pokusného králika pre nejakú novo vynájdenej kliatbu alebo niečo.

„Správne,“ povedal a postavil sa, aby zišiel do pivnice. Najhoršie, čo človek mohol urobiť, bolo nechať Luciusa Malfoya čakať, takže Draco sa práve toto naozaj nechystal urobiť.

Draca v skutočnosti trošku prekvapilo, že ho zavolali. Jeho otca už veľmi nezaujímali príchody a odchody jeho syna. Takže požiadať Draca, aby sa k nemu pripojil na jeho „pracovisku“, bol dosť neočakávaný vývoj. A Draco si nemohol pomôcť, ale pociťoval kvôli tomu trošku hrdosť. Aj keď sa jeho otec za posledných pár rokov zmenil, stále tajne túžil od neho po akomsi ocenení; akokoľvek si prial, aby tomu tak nebolo.

Len čo Draco dorazil, zaklopal na dvere pivnice, aby dal najavo svoju prítomnosť.

„Poď, Draco,“ začul, ako ho otec volá dnu.

Draco urobil, čo mu bolo povedané, a vošiel dovnútra. Zavrel za sebou dvere, otočil sa a takmer mu čeľusť v šoku spadla až na zem pri pohľade, ktorý ho privítal v tmavej podzemnej miestnosti.

„Otče, čo si to urobil?!“ zalapal po dychu.

Draco sa pripravil na množstvo vecí, ktorým by mohol čeliť tam dole. Dokonca trochu očakával, že nájde samotného Temného pána, ktorý čaká, kým mu dá Temné znamenie. A to bol najhorší scenár, ktorý ho dokázal napadnúť.

Ale nič – absolútne nič - ho nemohlo pripraviť na toto.

Pred jeho očami sa rozvinul najhorší vývoj, k akému mohlo dôjsť. Tam, priviazaná železnými reťazami o kamennú stenu podzemia, nestál nikto iný ako jeho Hermiona, ktorú lemovali Potter s Weasleym. Všetci traja vyzerali zničene. Draco nemusel o príčine premýšľať pridlho, pretože ich spoločnosť tvorila žena, ktorá mala nezdravú fixáciu na kliatbu Cruciatus. Zdalo sa, že Potter bol terčom najsilnejšieho výprasku, ale prirodzene sa Draco najviac zaujímal o Hermionu, ktorá vyzerala dosť bledo, zjavne s problémami dýchala a nezdalo sa, že by úplne zaregistrovala jeho prítomnosť.

„Urobili sme si malý výlet do Rokville a chytili sme si troch maličkých pavúčikov,“ vysvetlila Bellatrix tým príšerným predstieraným detským hlasom, ktorý tak často rada používala.

 „Prečo?“ spýtal sa Draco.

 „Čo tým myslíš: 'Prečo?'“ nechápal Lucius. „Pre Temného pána, samozrejme.“

„Ale prečo ich?“ spýtal sa Draco a ukázal na Hermionu a Weasleyho. „Určite chce iba Pottera.“

„To je na jeho rozhodnutí,“ povedal Lucius. „Pokiaľ ide o mňa, sú rovnakými škodcami ako Potter.“

"Ale-"

 „Vytiahni prútik, synak,“ prikázal Lucius.

 „Prečo?“ spýtal sa Draco. Prisahal by, že s každou ďalšou sekundou skutočne cítil, ako mu krv uniká z tváre. Čo jeho otec plánoval?

„Urob, čo sa ti povedalo,“ odsekol prísne Lucius a jeho ľadovo-šedé oči sa vpálili do synových.

Po chvíli váhania Draco siahol do svojho habitu a vytiahol prútik.

„Považuj to za predčasný vianočný darček,“ prehlásil Lucius s miernym úsmevom. „Verím, že je čas na tvoju prvú lekciu Neodpustiteľných. Myslím, že začneme s Cruciatom.“

Draco niekoľkokrát zažmurkal, ale neprotestoval. Nedokázal sa vzoprieť svojmu otcovi. Nevzoprie sa. To sa jednoducho... nedá urobiť. Nikto sa nevzoprel a bol na to veľmi dobrý dôvod.

„Po všetkých tých rokoch, Draco, môžeš konečne Potterovi ukázať, kto je tu skutočne nadradený.“

Draco nervózne prehltol. Toto bola prekliata nočná mora.

„Na čo čakáš? Urob to.“

Draco sa roztrasene nadýchol a postavil sa pred Pottera. Nikdy by si nepomyslel, že toto povie, ale naozaj mu nezáležalo na tom, aby ublížil svojmu prirodzenému nepriateľovi. Asi to spôsobila Hermiona. Potter bol jej priateľom a Draco nechcel ublížiť ničomu či nikomu, na kom jej záležalo. Ale práve teraz nemal veľmi na výber. Raz zo žartu povedal, že Hermiona bude jeho smrť. V tejto chvíli mu to tak veľmi vtipné nepripadalo.

Na okamih si s ním Potter spojil oči; tie obvykle iskrivé zelené zreničky boli teraz otupené, ale očividne plné hnevu. Keď Draco zdvihol prútik, Potter zatvoril oči, jasne sa pripravoval na bolesť.

„Crucio!“ zjačal Draco, po čom okamžite nasledoval zmučený výkrik vychádzajúci z Potterových pier. Jeho telo sa triaslo a chvelo a zápästia mu krvácali od sily, ktorou ťahal za svoje reťaze. Ten pohľad bol príšerne rušivý a Draco nedokázal pochopiť, ako niekto v tomto dokázal pokračovať, až kým nedohnal človeka do šialenstva. Nedokázal posúdiť, koľko Cruciatov už musel Potter vydržať, ale podľa zachrípnutého zvuku jeho mučivého výkriku usúdil, že ich muselo už niekoľko byť.

„To nie je vôbec dostatočné,“ zatskala Bellatrix.

„Musíš to myslieť vážne, Draco,“ sklamane komentoval Lucius. „Skús to znova.“

„Ako mám asi tak spôsobiť svojmu protivníkovi maximálne množstvo bolesti, keď je napoly v bezvedomí a pripútaný k stene?“ neveriacky sa spýtal Draca, keď ukázal na Potterove trasúce sa telo. Nemohol uveriť, že mu otec prikázal vykonať čin, v ktorom bolo tak málo cti.

„Fajn,“ vzdychol si Lucius. „Tak trénuj potom na tej humusáčke. U nej sa o cti hovoriť nedá.“

„Nie!“ vykríkol Draco.

„U Merlina, Draco! Čo to do teba vošlo? Máš svojich troch najväčších nepriateľov priviazaných o stenu, aby si s nimi urobil, čo sa ti uráči! Nuž, všetko okrem Avady Kedavry. Tá je určená pre Temného pána.“

„Čo to vošlo do mňa?“ nemohol uveriť Draco. „Prepáč, otec, ale nenachádzam uspokojenie v mučení troch mojich spolužiakov, keď sú zbití, zviazaní a nemôžu sa brániť.“

Lucius si vzdychol.

„Dobre teda, Draco. Na chvíľu zabudnime na Neodpustiteľné,“ povedal Lucius, keď nakráčal k Hermione, aby sa pred ňu postavil, nežne ju chytil za bradu a nadvihol jej hlavu.

„Môžeš urobiť čokoľvek, Draco. Je to tvoje prirodzené právo.“ Len z pohľadu na to, ako sa jeho otec takto dotýka Hermiony, naskočila Dracovi husia koža.

„Stále si panna, Grangerová?“ začul, ako jeho otec šepká Hermione do ucha.

„Daj od nej ruky preč!“ chrapľavo zavrčal Weasley, keď potiahol za svoje reťaze.

Bellatrix sa zachichotala.

„Ale, ale, Lucius,“ začala, keď pomaly prešla prstom po Hermioninom líci, z čoho sa ona odporom striasla. „Táto už bola načatá.“

„Ako to môžeš vedieť?“ neveriacky sa spýtal Lucius.

„Som žena,“ zaškerila sa. „My tieto veci vieme.“

„Na tom nezáleží,“ uškrnul sa Lucius, znova zamieril pozornosť na Hermionu. „Radšej jej predvedieme, ako sa to robí poriadne.“

„Otec, prestaň!“ zjačal Draco, než si v tom stihol zabrániť. Toto sa nemohlo diať! Bolo mu jasné, že nemôže nič urobiť. Toto bol jeho otec, smrťožrút na úteku s desaťročiami skúseností v čiernej mágii. Nespomínajúc jeho tetu Bellatrix, ktorá bola rovnako bláznivá a psychotická, keď na to prišlo. Vedel, že bolo zbytočné protestovať, ale jednoducho nemohol dovoliť, aby sa to stalo, bez toho, aby nepovedal... niečo!

„Draco, ak sa nechystáš zúčastniť, buď odíď alebo tu zostaň, ale buď ticho!“ odmávol ho jeho otec.

Na toto Draco vytiahol svoj prútik a namieril ho na svojho otca. Veľmi dobre vedel, že jasne neuvažuje, rovnako ako vedel, že prešiel – nech akokoľvek tou predstavou opovrhoval – do chrabromilského módu a skrátka konal.

„Čo robíš, Draco?“

„To, čo som mal urobiť už dávno,“ chladne odpovedal Draco. „Stupefy!“

Luciusa rovno do hrude zasiahla Dracova kliatba a prirazilo ho o stenu kobky. Skôr než Bellatrix stihla zareagovať, Draco vyčaroval povrazy a magicky ju nimi zviazal; po čom sa zapotácala a s výkrikom spadla k zemi.

„Demolicio!“ vykríkol Draco s prútikom namiereným na Weasleyho putá, ktoré sa okamžite zlomili a spadli mu zo zápästí.

„Postaraj sa o Pottera,“ náhlivo povedal, keď sa presunul k Hermione, aby ju uvoľnil z pút.  Weasley bez námietok poslúchol, pravdepodobne preto, že tam očividne nebola iná alternatíva. Draco oslobodil Hermionu a nabral jej spola bezvedomé telo do náručia.

„Sľúbil si mi česť!“ zavrčal Draco na svojho otca, ktorý sa začal štverať zo zeme. „Toto, to nie je česť!“

 „Prečo toto robíš, Draco?“ spýtal sa nahnevane jeho otec, keď s mrzutosťou pozrel na svoj prútik, ktorý odhodilo ďaleko mimo jeho dosah. „Obraciaš sa proti svojej rodine a proti Temnému pánovi? Staviaš sa na stranu tých, o ktorých vieš, že prehrajú?“

Draco bez premýšľania sklopil zrak k dievčaťu vo svojom náručí. Odpoveď bola taká jednoduchá; urobil to kvôli nej. Nebol by to urobil, aby sa zachránil pred Temným znamením, ale urobil to pre ňu.

„Chápem,“ odpovedal chladne Lucius. Možno to bolo kvôli tomu, ako starostlivo ju Draco držal alebo tým, že Hermiona vyzerala v jeho náručí tak pohodlne, ale Lucius akoby chápal, čo sa deje. „Úprimne, Draco, jedna vec je, keď vpustíš humusáčku do svojej postele, ale dovoliť im, aby sa prenikli do tvojho mozgu -  či horšie, do tvojho srdca - je jednoducho neprijateľné.“

„Nemám ti čo povedať,“ povedal Draco.

 „Ty sa skutočne vzdáš svojho života kvôli takému podradnému stvoreniu?“ spýtal sa nepresvedčivo Lucius. "Pretože to je to, čo budeš robiť. Otoč sa proti mne a stratíš svoj súčasný život."

„Potom nech ho stratím,“ jednoducho vyhlásil Draco, keď odchádzal z miestnosti, Hermiona pevne zovretá v jeho náručí.

Všetci štyria sa ponáhľali po schodoch, cez mramorové chodby, predným vchodom a do nočnej tmy; Hermiona stále v Dracovom náručí a Potter sa sťažka opieral o Weasleyho rameno. Keď sa hnali po ceste cez rozľahlý trávnik Malfoy manoru, Draco si uvedomil, aké šťastie v skutočnosti mali. Draco nebol taký hlúpy, aby si myslel, že by sa z toho dostal za iných okolností. Jeho otec ani teta Bellatrix neočakávali od neho útok. Prečo by mali mať? A bolo dobré, že neočakávali, pretože keby áno, nebol by stále stál a dýchal.

„Odtiaľto by sme už mali byť schopní privolať Záchranný autobus,“ povedal Ron.

Draco prikývol.

"Ako sa to robí?" spýtal sa, nikdy v živote nemusel ísť autobusom.

„Vystrč prútik,“ odpovedal Harry drsným a unaveným hlasom. Pretože Draco bol jediný, kto stále vlastnil svoj prútik, urobil to. Ani nie päť sekúnd potom, čo tak urobil, sa z ničoho nič objavil obrovský fialový dvojposchodový autobus.

„Vieš, že už dokážem stáť,“ upokojovala ho Hermiona.

„Je mi to jedno,“ odpovedal chladne Draco, keď odniesol Hermionu do autobusu. Zaplatil sprievodcovi a povedal mu, aby ich všetkých odviezol do Rokville. Prešiel na druhý koniec autobusu a položil Hermionu na posteľ vedľa Harryho.

„Čo sa to krucinál práve stalo?“ zjačal Ron, ktorý sedel na boku Harryho postele.

„Skutočne, 'Čo sa to krucinál práve stalo?'“ odvetil naštvane Draco, keď sa posadil na Hermioninu posteľ. „Nie som preč ani týždeň a stále musím plytvať časom na to, aby som vám trom robil opatrovateľku? Ako ste mohli byť taký hlúpi, že ste sa takto nechali chytiť? Bolo vás dokonca viac!"

 „Je mi to ľúto, Draco,“ chrapľavo odpovedala Hermiona. „Nečakali sme -“

„Vždy čakaj!“ zakričal Draco.

 „Nekrič na ňu!“ zreval Ron.

„To je v poriadku, Ron,“ upokojovala Hermiona.

„Nie, nie je to v poriadku!“ odsekol nahnevane Ron. „Je pravda, čo povedal otec tohto fretčiaka? Ty... s ním spíš?“

Hermiona si povzdychla.

„Je mi ľúto, že som vám to nepovedala skôr a že ste to museli zistiť týmto spôsobom,“ ospravedlňovala sa, „ale áno; je to pravda. Chceli sme iba počkať, kým vám to povieme, až bude ten pravý čas.“

„Hermiona!“ zakričal Ron. „Zbláznila si sa? Je to Malfoy, syn smrťožrúta a -“

 „- ten, kto vám práve zachránil krk,“ dokončil Draco.

 „Potom, čo si na Harryho použil Cruciatus!“ zrúkol Ron, keď ukázal na Harryho vyčerpanú postavu.

Draco na Rona zazrel, ale neposkytol na to slovnú odpoveď.

Potom sa všetci štyria stiahli do tichého trucovania. Toto nebol čas ani miesto, kde by sa malo začať diskutovať o výhodách či nevýhodách vzťahu Draca a Hermiony. Hermiona úprimne nemohla viniť Rona, že sa takto správal; nepoznal Draca ako ona. Ron sa posadil na posteľ na druhej strane Harryho, pravdepodobne preto, aby sa nemusel pozerať na Draca a na ňu. Všetci boli tak otrasení a vyčerpaní z toho, čo zažili, že ich strašná jazda rytierskym sotva rozhodila. Harry akoby spal a vyzeral oveľa lepšie, ako keď odchádzali. Teraz mal trochu viac farby, ale pôsobil dojmom, akoby si potreboval dobre oddýchnuť. Draco stále sedel na tom istom mieste, na ktorom sedel pred dvoma hodinami, so zvrašteným čelom hľadel do prázdneho priestoru. Hermiona si ani nedokázala predstaviť, čo mu teraz bude prechádzať hlavou. Práve nechal všetko za sebou: svoj domov, svoju rodinu, svoje veci, svoju bezpečnosť, ... všetko. Všetko kvôli nej.

„Je mi to veľmi ľúto“ zašepkala mu, aby Harryho nezobudila, a bolo jej skoro do plaču. „Nikdy som nechcela, aby si sa do tohto zapojil alebo musel opustiť svoju rodinu.“

„Kvôli tomu nie som nahnevaný!“ chladne povedal Draco. „Máš vôbec predstavu, čo to so mnou urobilo, keď som ťa tak videl... pripútanú a zranenú a... obťažovanú?“

„Ja-“ vykoktala Hermiona.

„Požiadaj ma, aby som kvôli tebe urobil čokoľvek, Hermiona, ale už nikdy nedovoľ, aby sa toto zopakovalo,“ vyhlásil.

„Pokúsim sa ...“

„Nie!“ zavrčal Draco, keď ju chytil za plecia a trochu s ňou zatriasol. „Len prestaň robiť to, čo si robila, odkedy si stretla tieto kamikadze dvojčatá. Od jedenástich rokov sa vrháš po hlave do nebezpečenstva a jedného dňa nebudeš mať také šťastie, aby si to prežila.“

„Ja-“ koktala Hermiona. Nie je to tak, že by vyhľadávala nebezpečenstvo. Iba sa držala svojich priateľov, čo, samozrejme, často viedlo k život ohrozujúcim situáciám. Čo sa snažil Draco povedať? Vzdať sa Harryho a Rona alebo sa s ním prestať vídať? Pretože k tomu by v podstate došlo. Keď hľadala svoje slová, všimla si zmenu v Dracovom správaní. Videla, ako sa zhlboka roztrasene nadýchol, keď zavrel oči.

„Prepáč,“ povedal a zdesene pokrútil hlavou, než ju objal pevnejšie a zaboril tvár do jej krku. "Ospravedlňujem sa."

"Za čo?" spýtala sa neveriacky a objala ho. Je zrejmé, že jej niečo uniklo. Bolo to, akoby zrazu prešiel z nahnevania na ňu k tomu, že bol nahnevaný na seba.

„Za zaváhanie,“ odpovedal.

„Zaváhanie?“ spýtala sa, keď mu zdvihla hlavu, aby sa na neho mohla pozrieť. Bola v šoku, keď videla, že má líca mokré od sĺz. Nikdy predtým ho nevidela plakať a nikdy si nemyslela, že bude.

Draco si povzdychol.

„Na chvíľu tam - v pivnici - som sa chcel len otočiť a odísť. Zatvoriť za sebou dvere, nechať ťa tam a tváriť sa, akoby som nič nevidel, aby som to mal ľahšie.“

„Na tom nezáleží,“ povedala a cítila, ako jej slzia vlastné oči. „Bol si tu pre mňa, keď som ťa potrebovala.“

„Záleží na tom,“ bezmocne zakričal.

„Draco,“ pokojne vravela s úsmevom. „Neviem, či si to uvedomuješ, ale dnes si pre mňa opustil svoju rodinu. Povedala by som, že je to skôr vec, ktorá sa robí až pri trojmesačnom výročí.“

„To nie je vtipné.“

"Ja viem."

„Ja len, neviem, čo by som robil, keby-“

„Ja viem,“ povedala Hermiona, keď ho objala. Urobil to isté, zjavne preto, aby sa ubezpečil, že tam naozaj je. „Draco, mohol si sa odvrátiť, ale rozhodol si sa to neurobiť. To sa počíta, nie to, ako dlho ti trvalo, kým si sa rozhodol. Najmä nie pri takom rozhodnutí, ktoré má taký dopad ako toto.“

Draco si povzdychol.

 „Ja by som ťa mal utešovať, nie naopak,“ povedal.

„Úprimne, ako keby pri nás bolo niečo normálne,“ sarkasticky odpovedala Hermiona a vyslúžila si pobavené odfrknutie od Draca.

„Hermiona?“

"Áno?"

„Nech som občas akokoľvek veľký táraj a slizolinský zbabelec, je ťa len... milujem ťa, aby si vedela.“

„Ja viem,“ odpovedala Hermiona a usmiala sa voči jeho krku. „Aj ja ťa milujem.“

Hermiona si myslela, že je to nemožné, ale nikdy predtým sa necítila tak blízko k Dracovi ako teraz. Strávili týždeň v tele toho druhého, prevzali si navzájom životy a neskôr mu dokonca dala svoje panenstvo; a predsa cítila, že tento okamih je ďalším z tých dôležitejších míľnikov, ktoré zdobia cestu jej života.

A keby sa práve tak mocne neobjímali, mohli by zbadať dva páry očí, ktoré na ne pozerajú s úžasom a nemôžu uveriť tomu, čo vidia.

Koniec Po výmene: Kapitola štvrtá.