Preklady fanfiction Harryho Pottera

******* 

V ten deň sa to na ňu začalo sypať už od rána.

Vracala sa práve z hodiny profesora Vitalisa, kde si vytrpela obzvlášť intenzívnu prednášku o dôležitosti zvykov a tradícií v magickom svete po tom, ako naznačila, že budovaním - ak nie aj korektnou správou - medzinárodných združení  a politických organizácií, muklovia dokázali, že možno - možno - majú v tejto veci čo povedať. "Život v Magickom svete: Hierarchia a tradície" bola hodina povinná pre každého a jej absolvovanie bolo podmienkou skončenia štúdia. Nemohla sa na ňu vykašľať a pokaziť si svoje bezchybné akademické resumé. Ako sa predierala chodbou pomedzi skupinky hlučných študentov, jej nálada stabilne klesala. Náhlila sa popri nich so sklopenou hlavou a zachmúreným výrazom v tvári.

"Naozaj ťa ľutujem."

Blízkosť hlasu, ktorý sa ozval, ju rozhodila, napriek tomu pokračovala ďalej po chodbe smerom na nádvorie. Privinula si plášť bližšie k telu, aby sa ochránila pred chladom, a snažila sa vytesniť vyslovené podpichnutie. Pritisla si knihy na hruď a ľahkým krokom obišla lesknúce sa Točko Vočko. Bez mihnutia oka zovrela okraj  svojho prefektského plášťa a švihla ním krútiacu sa guľu zo svojej cesty. Skupinka štvrtákov, nenápadne schovaná za kamennou sochou smejúceho sa trpaslíka a nevhodne umiestnenou kvetinou, kolektívne sklamane zastonala, keď okolo nich Hermiona prechádzala. Opäť ďalšia zábavka padla za obeť sedliackemu rozumu.

Majiteľ hlasu ju nakoniec dobehol keď vchádzala do budovy, v ktorej mávali ich jedinú spoločnú hodinu – Elixíry. V ruke držal kôpku kníh, ktorá konkurovala tej jej. Keď bol pri nej, spomalil, aby držal krok s jej o dosť menšími nohami.

S pokojným výrazom k nemu zdvihla oči a nacvičeným podvihnutím brady na tvár nalepila falošný úsmev. „Prečo? Lebo sa ti neviem vyhnúť?“

Kútik jeho delikátne tvarovaných pier nadvihol malý úsmev. „Lebo prežiješ svoj ufňukaný, patetický život ako poskok tých, ktorí nie sú ani zďaleka takí chytrí ako ty.“

„Neviem, čo je čudnejšie,“ odvetila. „To, že mám pocit, že si tou urážkou v skutočnosti zaobalil kompliment, alebo to, koľko času ťa muselo stáť na niečo také prísť.“

Zjavili sa pred nimi dvere do žalárov.

Draco pobehol napred, uchopil železnú závoru a potlačil ich ťažký drevený korpus dovnútra. V zádverí zastal a s rukami na oboch otvorených krídlach sa k nej otočil. Jeho postava pohlcovala svetlo idúce z miestnosti a vrhala na ňu dlhý tieň.

Vykročila k nemu, že sa mu prešmykne popod ruku, odstrčí ho alebo spraví – nuž – hocičo, len aby sa od neho dostala čo najďalej. Jeho ruka sa zošmykla z dverí a ona zostala uväznená medzi ťažkým drevom a jeho habitom. Sklonil hlavu a zahľadel sa jej do očí. Strach, odpor a niečo ďalšie jej zovreli hrdlo.

„Ten čarovný moment v toaletnej kabínke venujem celý tebe.“

So znechuteným zavrčaním ho od seba odstrčila a prešla krížom cez učebňu k svojmu zvyčajnému miestu vedľa Harryho a Rona.

„Čo to na teba skúšal?“ spýtal sa Ron. Jeho znepokojenie mu zmenilo farbu očí zo svetlej na tmavú modrú.

Hermiona hodila knihy na stôl a usadila sa na stoličku. „Nič,“ odvetila s rozpálenými lícami.

„Si si istá? Pretože my tuto s Harrym si vždy radi nájdeme zámienku pustiť sa do Malfoya,“ oponoval Ron. Pozorne študoval jej zvláštne žiariace oči a začervenanú pokožku. „Je tak, Harry?“ zakončil a pleskol vedľa sediaceho chlapca po ramene.

„Čože?“ odpovedal mu neprítomne Harry, ktorý sa na poslednú chvíľu bifľoval na Snapeov údajne tajný test o pučiválskych príšerách a ich jedovatom mlieku.

„Nič sa nestalo,“ precedila cez zaťaté zuby.

Ron zdvihol ruky v zmierlivom geste a otočil pozornosť späť na svoje knihy. „V poriadku teda, Mia. Len som sa snažil-“

„Ron, myslím to vážne!“ Hnev, ktorý išiel z jej hlasu ju šokoval. Jej ruka vystrelila k ústam so zvláštnym pocitom zdesenia zmiešaného s ľútosťou. Pred tým, než sa Ronovi stihla ospravedlniť, sa uprostred triedy zjavil Snape. Ako kráčal, jeho tmavé vlasy lietali ťažkopádne zo strany na stranu. Následne Chrabromilu strhol desať bodov za „temperament slečny Grangerovej“ alebo niečo podobne absurdné. Povzdychla si a rozrolovala prázdny pergamen. Kútikom oka zachytila, ako sa jeho plavovlasá hlava natočila jej smerom.

Nezdvihla hlavu.

**

Jeseň ubehla rýchlo. Keď mala čas poddať sa čierno-čiernej tme, jej spánok ovládali sny. Ako si prezerala obrázky v historických knihách, reprodukujúce poslednú veľkú vojnu, vojak z jej snov naberal postupne na kontúrach aj vo svetle dňa. Bojoval a umieral dokola a dokola s každou obrátenou stranou. Ani v jednej z tých historických buxní však nebola zmienka o žene – čarodejnici – ktorá sprevádzala mužov na bojové pole a dozerala na nich, kým sa pripravovali položiť život v boji za svoju krajinu. Žiadna kniha jej nevedela vysvetliť, prečo sa objavovala v jej záhadnej vízií. Bola dokonca natoľko zúfalá, že sa spýtala jednej zo starobylých knihovníčok, či náhodou o niekom podobnom nepočula. Po dlhej odmlke a hlasnom vrznutí parkety Hermionu prepichla pohľadom jediného dobrého oka a jednoducho odvetila: „Nie.“

Hermiona jej neverila. Zvlášť keď uvidela obyvateľov obrazov, ktoré sa nachádzali v dosluchu ich konverzácie, začať si náhle niečo medzi sebou šepkať.

**

„Priznaj sa, že si si dal na mňa lokačné kúzlo?“ spýtala sa štíhlej postavy, ktorá sa vynorila z tieňa stĺpu, ktorý podopieral knižničnú balustrádu. Vykročila smerom k zasneženému chodníku a v hrudi jej pomaly začal bublať hnev.

Draco ju rýchlo dohnal. Jeho sivé oči, žiariace kombináciou štipky darebáctva a zlomyseľnosti, kopírovali sfarbenie hmly neskorého popoludnia. „Kto by ho potreboval, keď máš na hlave vlasy viditeľné na pol kilometra?“

Náhle sa v nej zdvihla vlna zúrivosti a usadila sa jej v žalúdku. Začala kráčať rýchlejšie, len aby sa vymanila z dosahu jeho urážlivého hlasu. Jej čižma sa zachytila na voľnej dlažobnej kocke, čo ju skoro poslalo k zemi, rýchlo sa však vyrovnala a dovolila si na svojej ceste z knižnice naspäť do chrabromilskej veže spomaliť krok. Potlačila nutkanie uhladiť si vlasy do rýchleho drdola, miesto toho si za pochodu prehodila v ruke knihy. „Skoro ako tvoja aura odpudivosti,“ odvetila nakoniec opatrne neutrálnym tónom hlasu.

Temnotu preťal smiech, odrážajúci sa okolitým otvoreným priestorom. „Áno, také niečo.“

Chcela ho ignorovať – naozaj chcela – ale roky potláčaného hnevu a nenávisti zrazu vyplávali na povrch. „Treba uznať,“ odvrkla mu, „tvoj dôvtip je vskutku obrovským prínosom pre tvoju fakultu.“

„Je mi jasné, že vás tam vo veži kŕmia o nás všelijakou propagandou, Grangerová,“ kontroval jej s ľahkosťou, „ale myslel som si, že zo všetkých ľudí budeš aspoň ty vedieť myslieť sama za seba.“

Cítila sa, akoby jej v hrudi vybuchol šúľok dynamitu. Naskutku sa zastavila a otočila sa mu tvárou v tvár. Okolitá hmla bola hustá a Hermiona z ničoho nič zistila, že je obklopená vrstvami jeho dizajnového habitu. S tichým „uf!“ napochodoval priamo do nej a ich knihy sa rozleteli po zemi.

Odstrčila ho od seba, schytila ho za hornú časť plášťa a strhla ho na úroveň svojich očí. „Počúvaj dobre, Draco,“ zavrčala. „Keď ti pravda bije denno-denne do očí – tomu sa len ťažko hovorí propaganda.“

Vymanil sa jej z rúk a napodobnil jej gesto. „Keď všetko, čo okolo seba vidíš, je svet, ktorý pre teba vybudovali iní ľudia, to propagandou je. Odpútaj sa a vystúp z tej svojej jaskyne na svetlo.“

Odstúpila od neho a vzopäla ruky k nebesám. „Draco Malfoy, Úžasný osloboditeľ každého chrabromilčana!“ zvolala. „Keď budeš najbližšie hovoriť s Veď-vieš-kým, môžeš mu povedať, že si sa ma snažil prehovoriť najlepšie ako si len vedel.“

Uhladil si habit a upriamil pohľad na ňu. „Dokonca aj tebe by malo byť jasné, že On humusákov neverbuje.“

„Prirodzene,“ odvrkla. „To preto ma tak rád stopuješ? Ak by som nepoznala širšie súvislosti, pomyslela by som si, že ma sleduješ, alebo robíš niečo podobne bizarné. Koniec koncov, som predsa špinavá humusáčka.“ Sledovala ho, ako sa zohol a preberal sa knihami roztrúsenými po chodníku. „Keď tak nad tým premýšľam, prekvapuje ma, že sa mojich kníh vôbec chytáš. Mohli by sa na teba predsa preniesť nejaké hrozné humusácke baktérie – ak vôbec vieš, čo to slovo znamená.“

Spýtavo skrútil ústa a počastoval ju pohľadom, ktorý nevedela prečítať. Pozbieral si svoje veci tak, aby všetko ostatné zostalo ležať na tých najšpinavších častiach chodníka, zdvihol sa a pristúpil k nej. Hmla sa s ním hýbala a obklopovala ho ako druhý plášť. Sklonil hlavu a pery opatrne priložil blízko jej ucha. Ovanula ju vôňa teplého mužského tela a pošteklila ju v nose. „Bola by si prekvapená, čoho som schopný sa dotknúť.“

Švihnutím plášťa zmizol v záplave čiernej látky a sivastej hmly.

Jej zostali len trasúce sa kolená a porozhadzované knihy.