Preklady fanfiction Harryho Pottera

* Kapitola 2 *: Pravidlá spolužitia

________________________________________

1. september

Stáli oproti sebe, pohltení v súťaži pohľadov, ktorú zjavne ani jeden z nich nechcel prehrať. Pozerali sa na seba tak intenzívne, že bolo skutočne dobre, že pohľady nedokázali zabíjať.

Profesorka Minerva McGonagallová sa nemohla cítiť nepríjemnejšie ako v tomto okamihu. Samozrejme, nie je to tak, že by to neočakávala. Nakoniec, ako by sa ona cítila, keby jej práve oznámili, že bude musieť nasledujúcich desať mesiacov bývať so svojím najhorším nepriateľom? Predstavovala si, že by bola na tom rovnako, ako sa práve teraz cítila Hermiona Grangerová.

„Takže,“ odkašľala si McGonagallová. Ani jeden zo študentov sa pri zvuku jej hlasu nepohol. „Teraz, keď máte za sebou prehliadku svojich nových obytných priestorov, má niekto z vás nejaké otázky?“

„Áno,“ precedil blonďavý slizolinčan pomedzi zaťaté zuby. „Vylúčia ma, ak náhodou zavraždím svoju spolubývajúcu?“

Dievča s huňatými vlasmi pred ním sa zamračilo. Profesorka McGonagallová si však len nepríjemne povzdychla.

„Nenúťte nás oľutovať, že sme vás dvoch dali dokopy, pán Malfoy,“ pokarhala ho McGonagallová. „Teraz ste hlavným prefektom. A slečna Grangerová je hlavnou prefektkou. Toto je česť pre vás oboch a odporúčam vám, aby ste zabudli na svoje rozdiely, ak plánujete zvládnuť tento školský rok. Keďže ste hlavnými prefektami, očakáva sa od vás, že budete dobrým príkladom pre ostatných študentov - a to nezahŕňa, ako ste povedali, zavraždenie svojej spolubývajúcej. Je to jasné?“

„Je to úplne jasné, profesorka McGonagallová,“ sladko odpovedala Hermiona.

„Rozprávala sa so mnou, humusáčka,“ zavrčal Draco.

„To stačí!“ zakričala McGonagallová. Musela znášať ich hašterenie celú cestu z pracovne do ich spoločenskej miestnosti a teraz pociťovala príšernú bolesť hlavy.

„Pán Malfoy, môžete sa buď ospravedlniť slečne Grangerovej za to, že ste použili tento odporný slovník, alebo sa môžete rozlúčiť so svojím odznakom hlavného prefekta. Aby bolo jasné, ešte nie je príliš neskoro, aby sme si vybrali iného študenta.“

Draco najprv zlostne zazrel na svoju učiteľku, potom na tú vec pred sebou, ktorú niektorí ľudia volali dievčaťom. Malfoy, ospravedlňujúci sa podradnej humusáčke bolo asi také bežné ako... no, asi taký bežné ako to najmenej bežné, čo dokázal vymyslieť. Ale určite nechcel stratiť svoju pozíciu hlavného prefekta skôr, ako mal šancu si ju užiť - najmä nie odvtedy, čo uvidel, ako vyzerá jeho spálňa. Zhlboka sa nadýchol.

„Fajn. Grangerová, mrzí ma, že som ťa nazval humusáčkou.“ Dúfal, že McGonagallová nezačuje tú neúprimnosť v jeho hlase.

Ak aj začula, rozhodla sa ignorovať to. Draco usúdil, že tá ženská ich už mala dosť na celý deň a chcela sa dostať preč tak rýchlo, ako len mohla.

„Veľmi dobre,“ povedala. „Pán Malfoy, slečna Grangerová, bude to pre vás oboch vzrušujúci rok a ja mám všetku vieru sveta, že z vás dvoch budú vynikajúci vodcovia. Teraz vás nechám, aby ste sa usadili. Stretneme sa dnes po hostine, aby sme mohli prebrať vaše povinnosti s prefektami.“

Hermiona prikývla na odpoveď; Draco iba zavrčal a s buchnutím sa zvalil na gauč. Profesorka McGonagallová akceptovala obe ich odpovede a narýchlo odišla z miestnosti.

Akonáhle bola preč a boli úplne sami, Draco vyskočil z pohovky, priblížil sa k Hermione tak blízko, ako sa len mohol, bez toho, aby sa jej skutočne dotkol.

„Dobre, humusáčka, je načase prijať nejaké pravidlá.“

Hermiona sa prudko nadýchla pri slove „humusáčka“. Je zrejmé, že Draco nebral McGonagallovej hrozbu vážne. Alebo mu skrátka došlo, že mu to prejde, keď už nebudú pod jej nesúhlasným dohľadom.

„Pravidlá? Och, tak toto bude dobré,“ povedala s hlasom plným sarkazmu.

Draco o krok cúvol a vyhlásil: „Pravidlo číslo jedna: moja spálňa je pre teba nedostupná.“

Hermiona si odfrkla. „Ako keby som niekedy chcela vstúpiť do tvojej spálne, Malfoy. Mohla by som chytiť nejakú pohlavnú chorobu spôsobenú jednou z mnohých slizolinských pobehlíc, o ktorých som si istá, že si tam plánuješ vláčiť.“

Po dokončení vety sebou mierne trhla, akoby sa bála, že ju Draco udrie. Ale dosť prekvapivo sa Draco rozhodol ten komentár ignorovať a pokračovať.

„Pravidlo číslo dva: keď budem mať hosťa, vyparíš sa. Nechcem, aby si mi svojou špinavosťou zasmradila toto miesto pre mojich hostí.“

„Aké od teba ohľaduplné,“ opäť sarkasticky odpovedala Hermiona. „A zase je to niečo, s čím si nikdy nebudeš musieť robiť starosti. Niežeby ma bavilo byť v prítomnosti tvojich 'hostí'. V skutočnosti by som radšej skočila z Astronomickej veže, ako zostala tu a stretla sa s tebou a s tvojimi kamošmi.“

„Vážne? No tak to ťa len budem musieť pozvať, aby si sa s nami niekedy zabavila,“ uškrnul sa Draco.

Hermiona si prekrížila ruky na hrudi a ťapla nohou o podlahu. „No, obe tieto pravidlá platia rovnako aj pre teba, aby si vedel. Nechcem, aby si sa v akomkoľvek čase priblížil na menej než na päť metrov od mojej spálne. A ak tu budem mať svojich priateľov ja, očakávam od teba, že odídeš.“

„Och, s radosťou, Grangerová. Hovoríš, že by si radšej skočila z Astronomickej veže, ako sa bavila s mojimi priateľmi? Tak ja si radšej odseknem prsty jeden po druhom a podpálim sa, ako by som sa mal baviť s tvojimi.“

Hermiona sa nemohla ubrániť úsmevu. „Dobre teda, takže toto máme vyriešené.“ Vystrela ruku, aby si s ním potriasla.

Draco sa na ňu pozrel, akoby sa zbláznila. Odfrkol si.

„Áno, správne. Určite sa ťa dotknem. Snívaj ďalej, Grangerová.“

„Uff. Prečo musíš byť večne taký neznesiteľný kretén?“

„Prečo musíš byť ty večne taká-“

„Hermiona!“

Tlmené zavolanie muselo byť pre ňu veľkou úľavou. Ale u Draca to vyvolalo chuť si vyrezať oči. Dorazil Zjazvenčík.

„Harry!“ vykríkla Hermiona. Vrhla sa čo najrýchlejšie k portrétu a otvorila dvere.

Harry prekliaty Potter stál na druhej strane vchodu a vyzeral ako svoje bežné superhrdinské ja. Jeho nepoddajné čierne vlasy (zúfalo vyžadujúce skrátiť) mu trčali zo všetkých strán hlavy a v súčasnosti ukrývali tú povestnú jazvu v tvare blesku, po ktorej všetky dievčatá bláznili. Keď tam stál a hľadel na to vlasaté dievčisko pred sebou, mal v tvári veľký, priblblý úsmev. Och, aké sladké.

„Ahoj, Hermiona.“ Harry sa ponad jej rameno pozrel na Draca a jeho výraz okamžite potemnel. „Môžem vojsť?“

„Samozrejme!“ odpovedala hlasom plným radosti.

Draco sa začal cítiť trochu nesvoj.

Harry sa došuchtal do miestnosti a s úžasom sa rozhliadol. „No páni,“ vydýchol. „Takže tu budeš žiť celý rok?“

Hermiona prikývla. „Nie je to úžasné? Počkaj, až uvidíš moju spálňu!“

„Stavím sa, že sa nemôžeš dočkať, až mu presne toto ukážeš,“ zamrmlal Draco.

Harry na neho pozrel pohľadom. „To čo malo znamenať, Malfoy?“

Draco si povzdychol. „Znamená to, čo len chceš, Zjazvenec. Teraz, ak ma ospravedlníte, idem sa vybaliť.“

Dvoch priateľov nechal samých a zamieril do svojej spálne. Len čo však zavrel dvere, zostal pri nich stáť, aby načúval ich rozhovoru.

„Prišiel som sa pozrieť, ako si vedieš s... nuž, s ním,“ povedal Harry. „Bál som sa o teba.“

„To je naozaj milé, Harry, ale som v poriadku. Zvládnem ho.“

„Zvládneš?“ Spýtal sa Harry. „Nemôžem uveriť, že vás dvoch dali dokopy, keď poznajú vašu históriu.“

„Harry,“ povedala Hermiona, „nedali by nás dokopy, keby si nemysleli, že to zvládneme. Museli si nás zvoliť z dobrého dôvodu. Verím v ich rozhodnutie. Okrem toho... som hlavná prefektka! Skoro sedem rokov som o tomto snívala a stáva sa to skutočnosťou! Úprimne by mi nemohlo byť viac ukradnuté, kto je hlavným prefektom. Aj keď...“ Jej hlas zoslabol. „Naozaj by som si priala, aby si sa stal hlavným prefektom ty.“

Och, pre Merlina. Draco toho už počul dosť. Keby naďalej odpočúval ich rozhovor, vytyčkoval by priamo pred dvere svojej spálne všetko jedlo, ktoré v ten deň doteraz zjedol. A predsa... jednoducho sa nemohol prinútiť prestať počúvať.

„Áno, dobre... Myslím, že si mysleli, že tento rok toho budem mať viac než dosť, s čím bojovať. Vieš, pre prípad, že by sa Voldemort znovu objavil.“

„Správne,“ povedala Hermiona. „Aj ja si to myslím. To bolo od nich rozumné.“

„Ale nebolo od nich tak rozumné, že ťa dali dokopy s Malfoyom. Mal by som sa porozprávať s Dumbledorom...“

„Och, Harry, neblázni! Nedokázal by si zmeniť jeho názor. Okrem toho som veľké dievča, viem sa o seba postarať.“

Harry sa na chvíľu odmlčal a potom ticho povedal: „Viem, Hermiona. Len sa o teba bojím. Zastavím sa každý deň, aby som sa uistil, že si v poriadku, ak ti to nevadí.“

„Aha, tak s tým nemám problém,“ povedala Hermiona a zrazu znela energicky.

Draco si vybral tento okamih, aby znovu vstúpil do spoločenskej miestnosti.

„Hej, Potter, prečo neodídeš? Nechaj Grangerovú, aby si pred večerou vybalila svoje veci.“

Harry sa na neho zamračil a potom sa pozrel na Hermionu. Určite si musel uvedomiť, že Dracov návrh je dobrý, pretože povedal: „S Ronom sa s tebou stretneme po hostine?“

„Prepáč, nejde to,“ prehovoril najskôr Draco.

„Pýtal som sa Hermiony,“ precedil Harry cez zaťaté zuby.

„Má pravdu, Harry,“ povedala potichu Hermiona. „Nejde to. S Malfoyom sa po hostine musím stretnúť s McGonagallovou a ostatnými prefektmi. Ale uvidím sa s vami zajtra ráno a na vyučovaní a potom môžeme niekam ísť.“

Aj keď sa zdalo, že Harry Hermionu počúva, celý čas pozeral na Draca.

„Fajn,“ povedal. Položil ruku na Hermionino rameno. „Dávaj na seba pozor.“

„Neboj sa, Potter. So mnou je v bezpečí,“ zahlásil s úsmevom Draco.

Harry si odfrkol. Urobil krok bližšie k Dracovi a zaťal päste po svojom boku. „Ak niečo Hermione urobíš...“

„Áno, áno, áno. Viem – oľutujem to. Mám skutočný strach. Vidíš?“ Draco natiahol ruku pred seba a silno ňou potriasol. „Takže, nebol si náhodou na odchode?“

„Porozprávame sa neskôr, Hermiona,“ zamrmlal Harry, keď prechádzal okolo Draca a pritom doňho narazil. Než odišiel, ani sa na ňu neobzrel.

„Ahoj, Harry!“ zavolala za ním. Keď nedostala žiadnu odpoveď, mierne sa zamračila.

Dracov úškrn sa rozšíril. „Takže, Grangerová. Ako dlho?“

Hermiona odtrhla pohľad od priechodu v portréte. „Ako dlho čo?“

„Ako dlho si zamilovaná do Pottera?“

Hermione klesla sánka. „Čo-čo? Netuším, o čom hovoríš!“ Tón jej hlasu zostal obranný.

Draco sa zasmial. „Správne. Nemohol som si pomôcť, aby som si nevypočul časť vášho rozhovoru. Och, Harry,“ napodobňoval jej hlas, „ako by som si priala, aby si bol hlavným prefektom ty namiesto toho zlého kreténa Malfoya! Si tak sexy, chceš si zakefovať?“

„Ja som ne...!“ Hermionina tvár sa zmenila na repu. Draco nemohol zistiť, či je to z rozpakov alebo z hnevu. Keď sa zrazu načiahla, aby ho udrela, rozhodol sa, že to bude hnevom.

Našťastie pre neho mal Draco rýchle reflexy; stihol ju chytiť za zápästie skôr, ako sa ho dotkla. A namiesto toho, aby ju okamžite pustil, silnejšie ju zovrel a privinul si ju bližšie k sebe, takže stáli prakticky zoči-voči.

„Povedz mi, Grangerová,“ povedal Draco tichým a nebezpečným hlasom, „keď ležíš hore každú noc v posteli a premýšľaš o Harrym Potterovi, dotýkaš sa sama seba?“

Draco sa nesmierne potešil z reakcie, ktorú jeho otázka vyvolala u dievčaťa pred ním: najskôr sa jej oči šokovane rozšírili, potom sa jej črty zvraštili do výrazu znechutenia. Potom sa zdalo, že vyvinula nadľudskú silu a zatlačila ho čo najsilnejšie preč, čím sa od neho vymanila a prinútila ho zakopnúť pár krokov dozadu. Vlastne ho to celkom slušne ohromilo.

Keď sa ustálil, zasmial sa.

„Beriem to ako áno.“

„UGH!“ zakričala. „Ty nechutné prasa!“

„Och, no tak, Grangerová. Môžeš mi úprimne povedať, že si takto na Pottera nikdy nemyslela?“

„Nie!“ vykríkla. „Myslím tým, áno, môžem to úprimne povedať! Nikdy som...“

„Hm, škoda, že ti neverím. Humusáčka je zamilovaná so Zázračného chlapca. To je skvelé,“ zachichotal sa.

„Ja nie som do Harryho zamilovaná!“

„Ako povieš, Grangerová.“ Draco vzal tašku, ktorú nechal vedľa gauča. „Môžeš to stále opakovať, až kým nebudeš modrá v tvári, ale ja ti to nezbaštím. Teraz si choď vybaliť. Hlavní prefekti musia byť dobrým príkladom pre ostatných študentov - počnúc tým, že prídu na večeru načas.“

S pískaním zamieril späť do svojej izby.

„Nenávidím ťa, Malfoy!“ zavolala za ním Hermiona.

„Ten pocit, moja drahá humusáčka, je vzájomný.“

Och, ako miloval tú humusáčku vytočiť. Bolo to jednoducho príliš ľahké! Vkĺzol do svojej spálne a hodil tašku na posteľ. Predtým, ako zavrel dvere, mohol odprisahať, že ju začul zamrmlať: „Toto bude dlhý rok.“

________________________________________

Draco hľadel z okna triedy na padajúci sneh. Zdalo sa, že to je to jediné, čo v triede robil – zízal s prázdnym pohľadom do prázdna, keď každý z jeho profesorov mlel a mlel o svojich jednotlivých predmetoch. Transfigurácia, elixíry, veštenie - pokiaľ šlo o neho, všetky boli rovnaké.

Sneh padal tak silno, že jediné, čo mohol vidieť z okna, bolo biela farba - akoby mimo týchto múrov triedy nič neexistovalo, iba obrovský prázdny biely priestor ...

„Pán Malfoy.“

Zo snenia ho vytrhol hlas spredu miestnosti. Jeho prvá myšlienka bola, že profesorka McGonagallová ho vyzýva, aby odpovedal na otázku – na tú, ktorú, samozrejme, nepočul, pretože nedával pozornosť.

Ale keď odvrátil pohľad od okna, všimol si, že je jediným študentom, ktorý v triede zostal.

„Hodina skončila, pán Malfoy,“ povedala McGonagallová s náznakom znepokojenia v hlase.

Draco si pripadal ako idiot. Odkašľal si a zamrmlal: „Prepáčte,“ a začal si baliť veci.

„Cítite sa dobre? Nemohla som si nevšimnúť, že ste dnes v triede nedával pozor. Alebo, keď už ide o to, ani včera.“ McGonagallová sa oprela o prednú časť svojho stola. „A teraz, keď o tom premýšľam, už sa takto správate nejakú dobu. Má to niečo spoločné s vaším otcom?“ Poslednú časť vyslovila s trochou zaváhania.

To Draca nahnevalo. Nie preto, že vytiahla tému jeho otca, ale preto, aká blbá tá ženská dokázala byť? Keby vôbec dávala pozor, všimla by si, že jeho nedostatok akademického záujmu sa začal prejavovať asi tak pred dvoma mesiacmi.

„Nie,“ odsekol. Dobalil svoje knihy do tašky a postavil sa: „Toto nemá nič spoločné s mojím otcom. Zomrel pred viac ako rokom. Už som to prekonal.“

A skutočne tomu tak bolo. Mal rád svojho otca, ale Draco nemal problémy vyrovnať sa so zármutkom po tom, čo na začiatku šiesteho ročníka zomrel Lucius Malfoy rukami lorda Voldemorta. Jeho otec býval ovládajúci a požadovačný a pravdepodobne si zabitie zaslúžil. Draco si uvedomoval, že je hrozné takto uvažovať o svojom otcovi, ale bola to pravda. Jeho otec urobil vo svojom čase isté hrozné a diabolské veci. Určite nebol nevinnou obeťou a skutočnosť, že ho zabil muž, ktorého uctieval... nuž, jeho otec vedel, do čoho ide... a s kým má do činenia – a on si vybral ísť tou cestou... cestou, ktorá viedla k jeho zániku. Draco mohol smútiť nad stratou svojho otca, ale nemohol voči svojmu otcovi cítiť ľútosť. Nie tak ako cítil k Hermione.

A zase sa vkradla do jeho myšlienok. Koľkokrát za deň sa jej to podarilo? Každý jeden deň o tom nakoniec stratil prehľad.

„Nuž, tak čo vás potom trápi?“ spýtala sa McGonagallová.

„Nič,“ klamal Draco. „Úprimne, som v poriadku.“

McGonagallová pokrútila hlavou. „Nie ste v poriadku, pán Malfoy... Draco. Každý deň prichádzate do triedy a vyzeráte, akoby ste sotva spali. Zdá sa, že ste sa dištancovali od svojich priateľov. Známky sa vám zhoršujú, rovnako ako vaše povinnosti hlavného prefekta. Bol som informovaná, že podplácate prefektov, aby za vás plnili vaše povinnosti.“

Draco sa všemožne snažil nevyzerať previnilo. „Tieto obvinenia sú nepodložené, profesorka.“

„Nepodložené? Keď sme pri tom, včera v noci som narazila na chodbe na prefekta. Ten hliadkoval na chodbách - prácu, ktorú ste mali robiť včera v noci vy. Po výsluchu pripustil, že ste mu zaplatili za to, aby prevzal vaše nočné povinnosti. Čo sa smiem spýtať, robíte, že je to dôležitejšie ako vaše povinnosti hlavného prefekta?“

To isté, čo robím každú noc, pomyslel si Draco. Sedím sám v mojej spoločenskej miestnosti a chcem zomrieť.

„Naozaj záleží na tom, čo som robil?“

Profesorka McGonagallová to chvíľu zvažovala. „Predpokladám, že nie. Dôležité je, že ste nerobili prácu, ktorá vám bola pridelená. Toto je sotva spôsob, akým by sa mal správať hlavný prefekt. Hlavní prefekti majú byť príkladom pre ostatných študentov.“ Povzdychla si. „Pán Malfoy, nechcem vás zbaviť vášho odznaku - zvlášť takto neskoro v tomto roku. A zvlášť po... no, po všetkom, čo sa udialo. Ste šikovný mladý muž. Vybrali sme si vás ako hlavného prefekta z nejakého dôvodu. Viem, že pre týchto študentov dokážete byť príkladným vodcom, len sa musíte trochu snažiť. Dokážete to?“

Draco zaťal zuby a prikývol. „Áno, madam.“ Bez ďalších slov zamieril k dverám triedy, ale profesorka McGonagallová ho zavolala späť.

„Pán Malfoy,“ povedala, „skôr než odídete, musíme ešte niečo prediskutovať.“

Draco zastavil iba pár centimetrov od dverí. O čom inom by mohli ešte oni dvaja diskutovať? Otočil sa.

„Prečo si nesadnete?“ McGonagallová ukázala na jeden zo stolov v prednej časti miestnosti.

Diskusia, ktorá si vyžadovala, aby si sadol, neznela ako diskusia, ktorej by sa chcel zúčastniť.

„O čo ide?“ spýtal sa, urobiac tak, ako ho žiadala.

Profesorka pred ním na chvíľu stíchla; pery mala stisnuté; výraz jej tváre naznačoval, že možno nechcela povedať to, čo povedať mala. „S profesorom Dumbledorom sme začali zvažovať ďalšie dievčatá na pozíciu hlavnej prefektky.“

„ČOŽE?“ vybuchol Draco. Došlo mu, že jeho výbuch ju mohol zaskočiť. Určite nečakala, že na túto novinku zareaguje takto. „To nemôžete urobiť.“

„Určite môžeme,“ odpovedala McGonagallová. „Už sú to takmer dva mesiace, čo -“

„Presne dva mesiace,“ opravil ju. „Dnes sú to presne dva mesiace.“

Profesorka McGonagallová sa zdala byť zaskočená. „Správne. Dnes sú to dva mesiace. To znamená, že škola bola bez hlavnej prefektky presne dva mesiace. Budeme si niekedy musieť nájsť náhradu.“

„Ju nikto nemôže nahradiť,“ zamrmlal Draco.

„Počúvajte, chápem, že už ste si asi zvykol mať celé to miesto len pre seba, ale...“

„To s tým nemá nič spoločné!“ vyštekol Draco. Nemohol uveriť, že by vôbec predpokladala, že by to bol dôvod, prečo nechcel ďalšiu hlavnú prefektku - pretože chcel spoločné priestory iba pre seba. Ale na druhej strane, prečo by to predpokladať nemala?

„Len si myslím... možno by sme tento rok nemali mať ďalšiu hlavnú prefektku.“

„Prečo preboha nie?“ dožadovala sa McGonagallová. „Jednu práve teraz potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým. Najmä preto, že náš hlavný prefekt poľavuje vo svojich povinnostiach...“

„Prepáčte,“ povedal Draco. „Dobre? Je mi ľúto, že som sa flákal. Je mi ľúto, že som robil všetko zle, ale prosím... prosím, nevymenujte ďalšiu hlavnú prefektku. Sľubujem, že budem pre ostatných študentov lepším vzorom. Sľubujem, že znova začnem vykonávať všetky svoje povinnosti. Prisahám, že to dokážem sám. S pomocou všetkých prefektov a pri všetkom nepotrebujeme ďalšiu hlavnú prefektku.“

Keby profesorka McGonagallová nevedela svoje, mohla by prisahať, že Draco Malfoy prosí.

„Pán Malfoy,“ zašepkala. „Je mi to tiež ľúto. Ale už sú to dva mesiace. Už sme to odkladali príliš dlho. Ak nevymenujeme ďalšiu hlavnú prefektku, dovolíme, aby veci zostali také, aké boli od doby, čo  slečna Grangerová... dobre, odkedy zomrela. Nie je to zdravé. Všetci sa musíme pohnúť ďalej a môžeme začať tým, že urobíme toto. Je mi ľúto, ak to nie je to, čo chcete. Je to však to, čo treba urobiť. O tomto sa nediskutuje. Ak chcete, môžete nám poskytnúť informácie o tom, kto by sa vám páčil ako hlavná prefektka, a určite to vezmeme do úvahy.“

Draco sa na ňu zamračil. „Úprimne, je mi kurva ukradnuté, koho vyberiete za hlavnú prefektku,“ povedal a postavil sa od stola. „Prepáčte, musím ísť na ďalšiu hodinu.“

„Pán Malfoy!“ zavolala za ním McGonagallová.

Napoly očakával, že ho pokarhá za jeho slovník. Namiesto toho povedala: „Vašou povinnosťou dnes večer je hliadkovať na chodbách. Ak uvidím, že to namiesto vás robí niekto iný, možno budem musieť vážne zvážiť odobratie vášho odznaku.“

Akoby mu na ňom skutočne záležalo. Ale to jej nepovedal. Len nadurdený vyšiel z triedy a premýšľal, ktorého prefekta by mal požiadať, aby dnes v noci prevzal jeho povinnosti.