Takže Tranzit skončil, než žije ďalší preklad.
Ani sa nemusíte vracať k úvodu, pretože všetko je inak. Autorka dokonca napísala rozsiahlejšie zhrnutie, máte ho na začiatku Prológu.
Takže čo sa od decembra zmenilo:
- mám prečítaný originál
- mám prečítané pokračovanie
- viem naisto, že budem pokračovanie prekladať, takže dohromady je to 314 tisícový preklad. Zbláznila som sa, ja viem a to ešte netušíte všetko.
Poviedka nie je ľahká, či už preklad alebo samotný dej. Prvý diel plynie pomalšie, veľmi zvláštne opisy, podivná voľba slov či spojení, krkolomná stavbu viet, je to ako ticho pred búrkou. Druhý diel je v porovnaní s ním hurikán. Už viem, že aspoň spočiatku sa bude riešiť téma alkoholizmu, nie je to veselá poviedka, lenže všetko bude mať svoj dôvod a nie je to smútkom zo života, ak tušíte, čo sa snažím naznačiť.
Viete, že málokedy prečítam originál, kým začnem s prekladom. A nieto ešte niekoľkrát. Aj keď sa to možno nebude zdať, poviedka za prečítanie stojí. V prvej časti vás čaká snáď nikde tak spracovavaný vzťah Draca s Goylom a v druhej skvelý Harry (sekunduje mu Ron). Napísala by som, že ma nič tak neuchvátilo v poslednej dobre ako toto, ale dnes už viem, že to nie je pravda. Čaká vás ešte niečo lepšie, ale ešte stále som sa nerozhodla, či nenechám ohlásenie ďalšieho prekladu až na budúci rok...
Ak máte chuť len na prostoduché dramione, tejto poviedke sa vyhnite. Poviedka sa z väčšej časti sústredí len a len na Draca.
Jimmi
Prológ
Hovor
„Skúška, skúška, raz, dva tri.“
V tme zaznel hlas, ktorý bol oveľa hlasnejší než prudký vietor, takže by sa ho nedalo prepočuť, keby bol nablízku niekto, kto by počúval. Bol to hlas, ktorý býval v istom období svojho života pyšný, arogantný a nezlomný, avšak ten emóciami nabitý chrapľavý podtón znamenal, že sa muselo stať niečo príšerne. Keď testoval to muklovské zariadenie vo svojej dlani, nestaral sa, že sa jeho hlas zlomil. Voľnou rukou prešiel cez svoje rozstrapatené vlasy a skúsil to znova.
„Ak toto počúvaš, potom ideš neskoro. Kým budeš môcť niečo urobiť, ja už budem mŕtvy.“
Keď ste vzali do úvahy okolie, nezdalo sa, že by s ním ten muž úplne splýval. Zatiaľ čo obloha bola temná, víriaca a nahnevaná, vysoký muž bol štíhly, tichý a povoľný; dovolil vetru, aby mu posunul motýlik, ktorý sa mu už úplne odopol. Vo svojej bielej košeli, ktorú si vyhrnul až nad lakte, a so šticou bielych blond vlasov vyzeral podivne čisto, nevinne. Ale bol všetkým, len čistým nie. Napriek svojmu nevinnému zovňajšku sa mu v očiach mihlo niečo zúfalé a uvedomujúce si a on si roztrasene utrel spotenú tvár. Na predlaktí voľnej ruky sa na jeho bledej pokožke nepochybne vynímalo znamenie lebky.
„Momentálne stojím na kraji strážneho mosta, ktorý je najbližšie k Rokville. Ak ma počuješ, bol by som rád, aby si všetko vedela.“ Zariadenie, do ktorého sa dalo hovoriť, bolo malé a čierne; malá a ľahká obojsmerná vysielačka. Odkašľal si a len trochu uvoľnil zovretie stĺpika mosta. Keď hovoril, jeho noha sa zatúlala dopredu. „Ako som si istý, že už vieš, je to už päť rokov od tej bitky, a nie, vôbec nie som v poriadku. Ale to už vieš tiež.“
Uvoľnil prst z malého gombíka a nadýchol sa, keď nazrel ponad okraj mosta. Dole sa v tme trblietala voda a odrážala sivú oblohu nad ním. Práve teraz ho to chcelo, prosilo ho, aby skočil, ale on to nemohol urobiť, ešte zatiaľ nie. Stále existovalo niečo, čo potreboval vyriešiť. Opäť zdvihol chvejúci sa prst a druhýkrát stlačil gombík. S nervóznym krátkym smiechom povedal takmer strnulo: „A pretože už toto vieš, budem milosrdný a značne ťa ušetrím detailov.“
Scenéria okolo neho takmer dokonale zapadala do tejto situácie. Bolo na nej niečo zvláštne temné a obloha vyzerala, akoby nepochybne hrozila búrka. Tmavosivé oblaky sa na oblohe zvedavo krútili a preplietali a mužove vlasy sa ledva viditeľne dvíhali. Aby sa niečím zamestnal, poveril sa úlohou zasunúť si vlasy späť za uši. Nebolo to tak, že by mal vlasy dlhé, aj keď mu končili len asi dva centimetre pod ušnými lalôčikmi. Bol, pretože to tak vyzeralo, mužom z kameňa, ale ak to bola pravda, prečo mal pocit, že sa rozpadá?
Jeho smiech sa náhle zastavil a pokračoval chvíľku vážne: „Chcem, aby si vedela, že ma to mrzí, a že to veľa neznamená, ale je mi to ľúto. Je pravda, že mi boli fakticky rozdané karty, s ktorými som vyrastal. Ale to neznamená, že som musel hrať.“
Muž sa zastavil a premýšľal, ako dlho budú mraky len hroziť dažďom, kým ho úplne vydajú. Potichu sa pýtal sám seba, či si myslí, že osoba na druhom konci, ak tam vôbec niekto je, dokáže počuť vírivý zvuk vetra.
Znovu povedal, pre prípad, že by niekto počúval, „skúška, skúška, raz, dva“.
„Skúška, skúška.“ Vedel, že sa mu chveje hlas, keď opakoval: „Raz, dva, tri“.
Potom si povzdychol a pokúsil sa vlasy zatlačiť späť na správne miesto, pretože vietor s nimi opäť pohol. Bol, ako už predtým naznačil jeho hlas, kedysi veľmi náležite vychovaným mužom, do ktorého niekoľkí kládli vysoké nádeje, ale jeho otec ho nepochybne preceňoval. Najmä všetka táto pozornosť z neho spravila muža pomerne pyšného a hrdého, a zistenie, že takým v skutočnosti vôbec nebol, sa ukázalo ako veľmi náročné. Nasledujúcu časť života strávil tým, že sa pokúšal prísť na to, čím presne sa stal. Ale neprišiel na to úplne. Mrzutý a zhrbený sa postavil, aby sa vystrel a pokračoval vo svojom poslednom rozprávaní cez malú vysielačku.
Svojim ťažkým dychom povedal: „Čo chcem, aby si vedela - čo ja chcem, aby svet vedel, je, že si pamätám každú podrobnosť z bitky na škole. Povedal som médiám, že si pamätám iba na to, aké mi boli tesné jeho topánky, pretože všetko ostatné som mal znecitlivené. Ale rovnako ako ja vieš, že to bola lož." Odpľul si s náznakom znechutenia. „Keď som sa dostal domov, prvé, čo mi napadlo, bolo tie topánky spáliť."
Pokračoval v bľabotaní, tentoraz sa nedokázal zastaviť. „Neviem, prečo ti hovorím to, čo hovorím. Snažil som sa sám seba presvedčiť, že je to iba z čistej pohodlnosti. Možno je to pravda, ale pochybujem o tom.“ Zasmial sa a pokrútil hlavou: „Chvíľu som si myslel, že to bolo preto, že si bola dobrým poslucháčom. Ty nič iné okrem počúvania nikdy nerobíš.“
„Pokiaľ ide o to prekliate znamenie, tak to je bohužiaľ trvalé,“ znova nakukol cez okraj, „avšak, akonáhle skočím, pochybujem, že ma to bude viacej trápiť.“ A potom sa viac uvoľnil. Prekrížil si nohy v členkoch a mierne sa zaklonil dozadu. „Neviem, či verím v nebo alebo peklo, ale určite dúfam, že do pekla nepôjdem, aj keď si myslím, že v tejto záležitosti naozaj nemám na výber.“ S ledabolým pokrčením ramien dodal: „Ver tomu alebo nie, vždy som bol dosť duchovne založený, ale myslím, že už táram.“
Odmlčal sa a zvedavo si žuval spodnú peru. Po dlhej chvíli povedal do prístroja: „Viem, že si tam.“
„Počujem ťa - vždy som ťa počul, ako na druhom konci dýchaš.“ Teraz už bol zúfalý, takmer prosil. Cez to všetko cítil vo svojej ťažkej hrudi mierne skľučujúci pocit. Potlačil to, čo sa zdalo byť trochu vzlykom, a pokračoval cez zaťaté zuby. „Viem, že počúvaš, ako rozprávam o svojom živote od samotného začiatku, ale opäť, ty to už vieš.“
Úprimne povedané, jeho poslucháčka vedela dosť veľa. A ako mohla nevedieť? Posledných pár mesiacov si vylieval svoje srdce do vysielačky pomerne často. Skôr by ho prekvapilo, keby existovalo niečo, čo poslucháčka skutočne nevedela. Nech už to bol ktokoľvek, nech bol kdekoľvek, všetko počul. Čarodejnica alebo mukel (pretože to bolo, samozrejme, tiež možné), vedela o ňom každú jednu vec.
Tvár muža dramaticky zbledla a uhladil si blond vlasy, aby sa vzchopil.
Na chvíľu sa odmlčal, potom sa naklonil dopredu a vydal zvedavý šepot. Úzkostlivo povedal: „Kto si?“
Žiadna odpoveď neprišla a muž, ktorý bol obecne známy ako Draco Malfoy, nechal svoje ramená poklesnúť. Čo čakal? Ten nezvaný hosť sa ani raz nerozhodol prezradiť. Určite nemal dojem, že by sa dnes večer rozhodol urobiť ďalší krok. Chlad poslucháčky ho však pomerne rozladil. Skutočne sa mu nechystala dopriať posledný náznak milosrdenstva predtým, než sa prepadne do svojej vlastnej smrti? Skutočne mala v úmysle odmietnuť mu pomoc pri jeho vlastnom osobnom pokuse o akési uzatvorenie?
Zúfalo vykríkol: „Odpovedz mi!“
A potom to začul, dýchanie na druhom konci. Najskôr ho to podivné vyrušenie vystrašilo a jeho srdce poskočilo. Potom sa však uvoľnil a nechal motýle v bruchu usadiť sa. Chvíľu počúval rozrušené dýchanie na druhom konci, ale nato mu rupli nervy. Z celej sily prehodil vysielačku cez okraj malého mostíka a sledoval, ako sviští vzduchom. Keď narazila na hladinu vody pod ňou, predtým, ako sa potopila, vystrekla trochu vody a nakoniec zmizla z dohľadu. Sťažka dýchajúci, pripravený kričať, Draco Malfoy opäť vykročil dopredu.
„Vieš,“ zavolal na vysielačku, akoby ho osoba na druhom konci mohla stále počuť, „urobím to.“ Ale nemohol si pomôcť, aby sa ešte viac nespotil.
A potom to prišlo, niečo, čo nečakal.
Z kríkov vystúpila vysoká a štíhla postava, takmer zamaskovaná v absolútnej tme. Nič nehovorila, nič nemrmlala, ale potom si všimol niečo pomerne známe. Tam, pri jej štíhlom boku, sa črtal obrys malej čiernej vysielačky.