Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola šiesta

Kde spočíva problém

Gregory Goyle si nebol celkom istý, čo si myslieť, keď zazrel Draca Malfoya sedieť osamote v knižnici v dedine. V skutočnosti sa musel pár krokov priblížiť k zamračenej bielej postave, aby sa o tom uistil. Malfoy si podopieral ťažkú hlavu dlaňou ruky, hoci nos mal nepochybne zastrčený v knihe, ktorú analyzoval. Štíhlu ruku mal vrazenú vo vrecku hrubého čierneho kabáta, z ktorého vykúkala dlhá tenká anténa. Chvíľu stál oproti nemu, zostával nepovšimnutý, než vykročil dopredu, vyzliekajúc si pritom svoj vlastný veľký kabát.

„Nuž, Draco,“ vyhŕkol bez okolkov, na čo Malfoyova hlava vystrelila nahor, „knižnica? Posledné miesto, kde by ma napadlo, že ťa stretnem.“ Keď bol dosť blízko k svojmu priateľovi, aby mohol šepkať, chrapľavo dodal: „Tu alkohol nepredávajú.“

Malfoy zdvihol dlhý prst do vzduchu, ako keby si niečo objednával. „O to som sa už postaral, Goyle.“ Nadvihol bradu, odhalil žiarivo červenú špičku nosa. S hlavou vo vzduchu potiahol nosom, zažmurkal zasklenými očami a zvraštil nos, ako keby taký čin mal iste Goyla úplne odradiť. „Kedy si to uvedomíš, Goyle? Ja som vždy jeden krok pred tebou.“

„Ach, áno,“ prikývol Goyle, vážne, keď odmávol spred seba zápach alkoholu, „vždy len jeden potkýnajúci sa krôčik...“ S tým sa zvalil na stoličku vedľa svojho starého priateľa a zaklonil sa dozadu. Očami prebehol police, nepopieral, že sa cítil pomerne nepohodlne, napriek nedostatku pýchy, ktorou sa honosil len pred pár rokmi. Vtedy by ho pobyt na takomto mieste nepochybne priviedol do rozpakov, ale teraz sa cítil trápne len kvôli svojmu spoločníkovi pod vplyvom alkoholu.

„Myslel som si, že som ťa zazrel cez okno,“ vravel, v duchu si prial, aby stretol triezvejšieho Draca, „takže som prišiel zistiť, ako sa máš. Naposledy, keď som ťa videl, nebol si celkom... tam. Ak vieš, čo tým myslím.“

Malfoy dumal na Goylovou poznámkou, líca vtiahnuté. Vrátil sa späť ku knihe, prelistoval pár stránok a zašepkal: „Fungujem lepšie, keď som opitý.“

Goyle pretočil očami. „Obaja vieme, že to nie je pravda. Malfoy, nemýľ si byť nasraný s tým byť naliaty. Funguješ najlepšie, keď si nahnevaný, nie keď si opitý.“ Potom sa zacítil previnilo, nie celkom sa mu páčilo, kam téma rozhovoru viedla. Možno smrťožrút Draco Malfoy pracoval lepšie, keď bol naštvaný, ale toto bol nový Draco Malfoy. Pripusťme, Goyle bol celkom šťastný, že Draco viedol menej zlostný život, hoci zapĺňať ho chľastom bola sotva náhrada. Naklonil sa dopredu smerom k Malfoyovi s bradou v dlaniach a s nechuťou sa spýtal: „Čo tu vôbec robíš? Čítaš...“, nadvihol knihu, otočil k sebe obal a cúvol, takmer vyložene šokovaný prečítal: „Muklovská elektronika.“?

Draco pomaly znova knihu otvoril, prelistoval stránky tam, kde predtým bol a schoval v nej tvár. Sústredil sa len na tie stránky, keď povedal: „Potrebujem prísť na všetko, čo môžem robiť s muklovskými vysielačkami.“

Goylove oči sa zmenili na úzke štrbiny. „Vysielačkami?“

Na čo Draco odpovedal: „Áno, Goyle. Vysielačkami.“

„No páni,“ pokračoval Goyle, nasadil trochu sarkastický výraz šoku. „Už som počul o kompletnom obrátení, ale musím priznať, že som zvedavý. Hovoríš, že si získal slabé miesto pre muklov? Chceš o nich všetko prečítať... a začínaš s elektronikou?“

Malfoyovi zabehlo, prižmúril svoje šedé oči.

„Neunáhľuj sa, Goyle.“ Potom si dovolil vytiahnuť ruku z kabáta, vylovil hranatú vysielačku z jeho hlbín. Zasunul dlhú anténu dnu a položil hračku na stôl. Vzhliadol na Goyla, aby zistil, či jeho priateľ nejako reaguje. Avšak Goylova tvár zostávala bezo zmeny. Malfoy potlačil vysielačku jeho smerom a vyhlásil: „Toto som vtedy našiel ležať v Rokville.“

„Ach,“ prikývol Goyle, podarilo sa mu ovládnuť svoje "nadšenie".

„Ach.“ Malfoyova tvár mierne očervenala. „Len... 'ah'. Ne-nevieš, čo táto vec robí?“

Vonku silno pršalo, čo prilákalo Goylovu pozornosť. Takmer zabudol, že prší. Samozrejme, len slabo mrholilo, keď vošiel do knižnice, hoci nárazový vietor ho určite odrádzal. Zatvoril oči, priveľmi sa mu páčil ten uvoľnený pocit, ktorý ho zaplavil, keď tak urobil. To ho Malfoy takto veľmi vyčerpal?

Pokrútil hlavou. Nenamáhal sa tú muklovskú vec zdvihnúť, aby ju preskúmal. Namiesto toho ju postrčil späť k Malfoyovi. Ten ju schmatol a zahanbene si ju strčil späť do vrecka kabáta.

„Keď ide o to,“ začal Goyle, „viem. A vážne, Draco, nikto už nepoužíva vysielačky. Nie keď môžeš posielať esemesky.“ Malfoy nadvihol obočie, vyzeral viac stratený než nechápajúco opitý.

„Posielať esemesky?“

Goyle stlmil hlas. Pokrútil hlavou a poradil svojmu priateľovi: „Prosím ťa, nepýtaj sa.“

Avšak Malfoyova zmätená vizáž sa ani kúsok nezmenila. Nakoniec Goyle vysvetlil. „Po vojne som sa musel dostať preč. Strávil som nejakú dobu úplne mimo čarodejníckeho sveta.“ Vzdychol si, prešiel si rukou po svojej veľkej tvári. „Myslím Londýn... muklovský Londýn.“

Odmlčal sa, vzhliadol od svojich tučných prstov, aby preskúmal účinok na Dracovej tvári. Malfoyov zmätený výraz ho ešte viac zneistil. Vysvetľoval podrobnejšie. „Musel som vypadnúť, Draco. Od tohto všetkého a, aby si vedel, fungovalo to. Vrátil som sa a bol som pripravený začať odznova. Stať sa novým človekom. Dal som si hlavu do poriadku.“ A opäť sa ten bacuľatejší z dvojice prisunul bližšie, pravdepodobne ho viac pohltilo to, čo sa snažil uvidieť. Možno to bolo niečo, čo skutočne potreboval povedať, vzhľadom na okolnosti. Keď rozprával, používal ruky, roztvoril oči a vyzeral, ako keby nemohol dať Dracovi lepšiu radu na celom svete.

„Nehovorím, že potrebuješ vypadnúť, Draco. Ale potrebuješ prestať premýšľať o minulosti a... prestať piť.“

Medzi nimi dvoma uplynula pomerne dlhá a nepríjemná doba. Malfoyove oči sa odtiahli od Goylových, pristáli na vypukline vysielačky v jeho vrecku a potom znova švihli k jeho priateľovi. Dve veci mu uháňali mysľou a len jedna z nich zahŕňala to, čo Goyle práve v tejto chvíli hovoril. Ale predovšetkým však premýšľal o tej vysielačke a všetkých jej dôsledkoch. Ktokoľvek bol na druhom konci, počul absolútne všetko, čo vravel len včera v noci a on to nemohol vziať späť. Bola pravda, samozrejme, že poslucháčovi bolo viac než pravdepodobne jedno, kto na druhom konci je. Avšak to nebola pointa. Tým, čím si bol Draco istý, bolo to, že poslucháč - nie votrelec, skôr či neskôr zistí, kto je.

A vtom spočíval problém.

Zoznam vecí, ktoré Draco o poslucháčovi nevedel, bol značný. Zdalo sa, že jeho nevedomosť nemá žiadne hranice. Aktuálne bol uprostred snahy vynájsť odhaľujúce kúzlo, aby tú vysielačku preklial a predstieraním, že dáva pozor na to, čo Goyle hovorí. Zatiaľčo Goyle bol plne ponorený do toho, čo rozprával. Jeho oči boli intenzívne a široké, vypúlené dokonca. Keď hovoril, hoci to robil s tak rýchlym nadšením, jeho ústa formulovali správne každé jedno slov.

„Prestaň piť. Daj si do poriadku hlavu. A kašli na tento nedôležitý nezmysel. Vysielačky, Malfoy? No tak.“

Malfoyovým okom trhlo, konečne ho ovplyvnilo slovo 'vysielačky'. Trhol bradou nahor, napol sánku a zatváril sa, že ho to viac zaujíma. Avšak Goyla zaplavili všetky tie sklamané pocity, ktoré dokázal nazbierať. „Počúvaš ma vôbec?“

„Máš moju plnú pozornosť,“ zaklamal Draco, keď uvažoval, aké iné knihy by mohol nájsť.

Goyle si vzdychol, pokrútil svojou veľkou hlavou. Začínalo mu v nej búšiť, o čom vedel, že je spôsobené blondiakom, ktorý sedel rovno oproti nemu. Zovrel si spánky a s námahou prehltol, pomerne odhodlaný. „Ja nedovolím, aby si bol ďalším strateným prípadom, Draco.“

Malfoyove ústa trhli do niečoho, čo pripomínal pobavený úsmev. Na chvíľu to odlákalo jeho záujem od vysielačky. „Ale nehovor. A ako navrhuješ zachrániť ma pred totálnou deštrukciou?“ V jeho hlase bola arogantnosť, ktorú Goyle okamžite rozoznal. Strhol sa, nechal poklesnúť plecia pri známke toho, že si z neho jeho priateľ robí srandu.

„Myslím to vážne, Malfoy,“ vyšplechol Goyle, trochu odradený a urazený. Avšak upokojil sa a pokračoval s trpezlivou vytrvalosťou. „Pozri, to, čo sa nám stalo, bolo určite život ovplyvňujúce. Premýšľal som o tom, a mal som na to aj čas... Dostal som skvelú radu. Myslím, že po všetkých tých krokoch, čo som podnikol, naozaj som začal uvažovať správne. Vymyli nám mozgy, Malfoy. Povedali nám, aby sme premýšľali istým spôsobom a my sme na to skočili. Jediné, čo hovorím, je... nájdi sám seba.“

Draco sa ani neobťažoval zakryť svoj smiech. „Goyle, si šialený. Ja som... ja som v pohode, snažím sa a prežívam!“

S nepresvedčivým úsmevom rozhodil rukami do vzduchu, ako keby ďalej posúval svoje vyhlásenie. Malfoy sa zasmial, potom to urobil znova, a keď to spravil, bolo to, ako keby sa smialo dieťa. Jeho oči zaplavilo pobavenie a dokonca jeho opito bledá tvár nadobudla spokojný odtieň červenej. Jeho líca, napuchnuté, ako sa snažil ovládnuť, boleli od toho, ako sa chichotal a len keď si bol istý, že jeho telo už viac nezvládne, úplne prestal. Pri tomto mučení bol naprosto vďačný, že nepočul, ako ich knihovníčka tíši s „Pššt! Toto je knižnica!“, pretože po Goylovej predchádzajúcej reči si bol istý, že nemá náladu na ďalšie klišé. Avšak Goyle sa nesmial. Na rovinu, ani sa nehýbal. Namiesto toho dočasne stuhol, sledoval tú kolísajúcu sa, chichotajúcu sa osobu, ktorou bol Draco Malfoy.

Pritlačil si predlaktie na čelo, zatvoril unavené oči. Začali ho štípať, odkedy tak dlhú chvíľu sledovali Malfoya. „Vstávaj. Jeden krok za druhým, správne? Zamknem ťa v nejakej izbe a prinútim ťa vyšťať a vypotiť tento alkohol tak dlho, ako bude treba.“

Ale Draco mu odrazil ruku.

„Nie,“ povedal, očividne nedával pozor. „Choď prvý. Mám nejaké veci na práci.“

Na to sa znova otočil k otvorenej knihe, zhrbil sa na mieste a intenzívne skúmal stránky. Goyle tam stál, keď sa zdvihol zo stoličky, v niečom, čo sa dalo popísať ako neviditeľný šok. Zažmurkal, sledoval, ako ho Draco nehanebne ignoruje. Potom sa so znechuteným zavrčaním pohol od Dracovho stola a vyšiel znova do dažďa.

Hermiona Grangerová ležala na chrbte, tmavé vlasy rozprestreté za hlavou. Už nejaký čas pršalo, hoci jej vlhkosť neprekážala. Ležala pod jasne ružovou dekou v niečom ako pevnosť v strede izby. Rozložila okolo seba sviečky, cítila sa uvoľnene v novom svete ružovej, oranžovej a červenej. A uvoľnenie bolo presne to, čo potrebovala. Uvoľniť si myseľ – to bol cieľ. Na rovinu, jediné, o čom premýšľala, bola tá malá vysielačka, ktorú mala položenú na hrudi, keď sa rytmicky nadychovala a vydychovala. Tá prekliata vysielačka.

Ale aký zmysel malo obviňovať detskú hračku? Ona mala byť, samozrejme, jedinou osobou, ktorá bola vinná. Vydala zvuk, ktorú ju prezradil. A bola si istá, že chlapec na druhej strane ho počul. A čo viac, cítila sa dosť trápne a sama seba sklamala. Aktuálne jej myseľ uháňala medzi tým, čo skutočne potrebovala a čo chcela. To, čo potrebovala, boli ďalšie voňavé sviečky, pravdepodobne jediná vec, ktorá ju v časoch ako tento dokázala uvoľniť. To, čo chcela, bola opätovný kontakt cez tú vysielačku a dokonca ani nevedela prečo. Aj keď premýšľanie o dynamike toho všetkého len zhoršovalo jej bolesť hlavy. Možno naozaj potrebovala útechu od niekoho, kto si prešiel tým istým ako ona. Od niekoho, kto nebol Harrym či Ronom. Samozrejme, niežeby jej najlepší priatelia neprinášali útechu; odvádzali skvelú prácu v tom, aby ju robili šťastnú.

Takže čo to bolo?

„Klop, klop,“ ozval sa doslova vstup od niekoho nevideného. Dlhý a štíhly tieň dopadol na farebné prikrývky rozprestreté po spálni. Hermiona len slabo zastonala, sotva dokázala pohnúť svalom. Ale novoprišelec vzal jej zavrčanie ako pozvanie. Ron nakráčal dopredu, plne sa odhalil vo svetle a predstavil priblblý úsmev na pehavej tvári. Avšak jeho dobrá nálada sa ukázala ako dočasná.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa, keď zvraštil tvár.

„Pššt!“ hnevala sa Hermiona, keď vrhla po Ronovi pomerne otrávené zamračenie. „Ron, snažím sa sústrediť.“ S tým zatvorila oči, trochu sa pohla a zvraštila tvár, ako keby jej také niečo mohlo pomôcť hlbšie sa ponoriť do vlastnej vážnosti.

Trošku zaskočený Ron ju poslúchol, aj keď nie úplne. S prehnanou grimasou sklonil bradu nahol a preskúmal zmätok, ktorý Hermiona urobila zo svojej spálne. Jediné svetlo, ktoré presakovalo cez okno, bolo tým, ktorý si našlo cestu cez jej oranžové prikrývky. Tiene vrhané po stenách boli spôsobené sviečkami položenými na každom stole v miestnosti. Hojdajúce sa ružové svetlá poskytovali celej atmosfére pocit, že je uprostred stanu, ktorý možno patrí nejakej cigánke. V snahe pochopiť Hermionin novonájdený neorganizovaný a umelecký vkus Ron nadvihol obočie a dovolil si povedať len: „Uh.“

Hermionine unavené oči sa roztvorili. „Aby si vedel, nie je celkom ľahké sústrediť sa, keď rozprávaš a dýchaš mi cez plece.“

Ron potlačil smiech. V snahe zamaskovať svoj blížiaci sa úsmev, sa pohol dnu, sklonený a pozrel sa dole na ňu, takmer doslova. „Len som sa snažil priniesť ti trochu čaju, Miona,“ vysvetľoval dosť pobavený, „aby si sa uvoľnila.“

Keď pohľadom sledovala strieborný pohľad v Ronových rukách, zachytila svoj vlastný nešťastný odraz na jeho povrchu. Krvavočervená farba, ktorá sa zmocnila jej zreničiek, ju vydesila. Pohla sa a konečne zdvihla pohľad až k Ronovi, dovolila neutajovanému zamračeniu vynoriť sa.

„Ja som sa pokúšala uvoľniť,“ informovala ho, podráždene, hoci to vzdala a vytiahla sa do sediacej polohy. Avšak pokúsila sa byť trošku zdvorilá, keď si vzala šálku z Ronovho podnosu a prikývla s podozrivo zatrpknutým „ďakujem ti.“

„Takže,“ spýtal sa Ron, ignoroval Hermionu, keď sa strhla pri zvuku, že znova prehovoril, „o čom je toto všetko?“

„O ničom,“ klamala Hermiona. „Len som sa pokúšala trošku sa uvoľniť. A nepozeraj sa tak na mňa,“ dodal, keď si všimla, ako myká Ronovými tvárovými svalmi. „Čítala som v knižnici, že takéto usporiadanie jej ideálne na uvoľnenie. Avšak to, že tu budeš postávať ty, v jeho popise nebolo. Takže, ak ma ospravedlníš...“

Ronova tvár súčasne ochabla aj zružovela. Bol rozpoltený medzi urazením a pobavením, plecia mu poklesli, hoci jeho pery sa vytočili do úsmevu. „Dobre,“ vzdychol si a so smiechom, keď zamával prstom okolo do kruhu, „nech je po tvojom.“

Hermiona sledovala, ako opúšťa stan, ako sa sklonil, aby nenarazil do prikrývok, ktoré po celom mieste povešala. Keď tam zostala sedieť s prekríženými nohami, nebola si istá, či má byť alebo nebyť rada či v rozpakoch za jej správanie smerom k Ronovi. Napokon, len sa k nej snažil byť milý. Avšak 'milý' nebolo presne to, čo Hermiona práve teraz potrebovala. To, čo Hermiona potrebovala, bol zázrak. Potrebovala vysielačku, potrebovala počuť znovu ten hlas, pretože ho z nejakého dôvodu považovala sa naliehavo upokojujúci.

A potom Hermiona Grangerová svoj zázrak dostala. Tá malá vysielačka staticky zavrčala, takmer spôsobila, že jej vypadla šálka s čajom. Pretože potom sa ozval ten hlas, roztrasený a trochu neistý, než nakoniec opatrne vyslovil: „Skúška. Skúška. Jedna. Dva. Tri.“