Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Radio

* Kapitola 7 *: Pekné tváričky, škaredé miesta

Radio
Vložené: Jimmi - 02.03. 2021 Téma: Radio
Jimmi nám napísal:
Zhrnutie: Niekoľko rokov po bitke na Rokforte dosiahol uštvaný Draco Malfoy svoj bod zlomu. Popravde, keďže ním toľkí opovrhovali a len niekoľkí súcitili, už mu veľa na výber nezostalo. Avšak, len čo sa Draco rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk, vstúpi do jeho života istá osoba. Takže sa zdá, že práve keď sa chystá ukončiť svoje trápenie, dokáže byť Hermiona Grangerová tou, ktorá ho znova prinúti skutočne cítiť?
Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola sedem

Pekné tváričky, škaredé miesta

Po druhý raz sa jej pri tej vysielačke zasekol dych. Tá malá vecička jej pripadala taká krehká v jej roztrasených rukách. Tentoraz zadržala dych a uistila sa o tom. Avšak osoba na druhom konci sa trhane nadýchla. Takmer mohla cez ten čierny plastický reproduktor cítiť jeho úzkosť. Nepriateľský za hranicou chápania, sekaný po častiach, jeden unavený výdych za druhým. Každé: „Skúška. Skúška,” bolo poznačené nepopierateľnou zúrivosťou a, sediac tam nehybne, Hermiona nemohla poprieť pocit hrôzy, ktorá sa jej zmocnila, hoci triaška zo vzrušenia to iste vynahradila.

„Viem, že si tam,” varoval hlas na druhom konci, nepriateľský, a predsa stále zdanlivo opitý. Zrazu sa z vysielačky ozval nekontrolovateľný smiech a ona ju upustila, sledovala, ako tá plastická vecička poskakuje po zemi. S rozpačitou reakciou sa po nej vrhla, pomaly ju zdvihla z koberca. Potom si ju priložila k uchu, ako keby jej ten hlas do neho šepkal.

„Oh, no tak. Povedz niečo!” Hermiona zdvihla prst z tlačidla, v duchu sa zasmiala. No to určite. V žiadnom prípade, tvare či forme nebude také niečo riskovať znova. Nie, v žiadnom prípade. Avšak jej túžba počúvať ďalej sa nezmenila a ten hlas znova zopakoval: „Ja. Viem. Že. Si. Tam.”

Takže vedel, že tam je. Hermiona cítila, ako jej oťažela hruď. Možno to nebola zlá vec. Pravdu povediac, vo svojom utajení pociťovala útechu. Aj keď na to malé tlačidlo pritlačila prst, čo mu umožnilo počuť švihanie vetra okolo jej izby. Hoci to hnev hovoriaceho neutíšilo. Na opačnom konci tej malej hračky mužský hlas zavrčal, ako keby sa oprel chrbtom o niečo tvrdé. Vydal dlhý a unavený povzdych, než znova prehovoril.

„Nuž, to je v poriadku,” potiahol nosom. „Nemusíš mi nič povedať. Len vedz, že viem a keď zistím, kto si…”

Hermiona aj ten hlas sa zarazili. Keď zistí, kto je na druhom konci… potom čo? Tá veta zostala otvorená ako hrozba, ale ukázala sa ako naprosto prázdna. Dokonca keď tam sedela a očakávala nekonečné možnosti, musela si priznať, že v tom žiadna hrozba nie je. Samozrejme, aj tak nebude riskovať. Tiež sa oprela dozadu, oveľa uvoľnenejšia než bola predtým a čakala, kým bude pokračovať. Keď to urobil, k svojmu bľabotaniu len pridal smiech, tentoraz zúfalý, ako keby také niečo upokojilo jeho nervy. Bohužiaľ sa mýlil.

„Vieš,” informoval Hermionu, svoju záhadnú obťažovateľku, „neviem, prečo stále hovorím do tejto hlúpej veci. Dokonca aj keď viem, že si tam...”

Hermiona pokrčila plecami, pre seba a možno pre druhého muža na opačnom konci, ako keby si myslela, že sa na ňu díva. Ani ona to nevedela. Na druhej strane sama nevedela, prečo ona stále pokračuje v počúvaní.

„Tak mi dovoľ povedať, že ak počúvaš, pochybujem, že to budeš robiť nejako dlhšie. To, čo si odo mňa vypočuješ, nebude prikrášlené. Život nie je nádherný. Život vôbec nie je skvelý. Môj priateľ chce, aby som navštívil nejakého terapeuta.” Nastala pauza, tretie zasmiatie sa, a potom ešte jedno nadýchnutie. Ale zdalo sa, že úplne zabudol na tému terapie. S ďalším potiahnutím nosom pokračoval, „dávam ti asi dva dni. Dopekla, možno dokonca týždeň, ak to nemáš v hlave v poriadku. Nebude sa ti páčiť, že rozprávam, to ti sľubujem.”

„Po prvé,” pokračoval ten hlas. „Ja nie som najčestnejší človek. Nikdy som nebol. Nie som ani dobrým človekom. Pravda je, že som zlý človek. Naozaj zlý človek. Ani to sa ti nebude páčiť. Po druhé, som opitý. Ako v poslednej dobre často. Či minimálne to je to, čo o mne hovoria… že som opitý. Ale v skutočnosti si myslím, že nie som. Takže, toto tiež hovorí proti mne.” To, ako ten hlas rozprával s nepopierateľným množstvom zúfalstva, ako keby chcel poslucháča presvedčiť o všetkom, čo sa snažil povedať. Takže bol zlým človekom, ktorý sa občas napil. Hermiona premýšľala nad tými dvoma tvrdenia, považovala ich za dosť nejasné a pomerne hrozné.

Potom ten hlas prešiel do tónu, ktorý chrapčal tak, ako ešte Hermiona nikdy nepočula. „Po tretie, som vrah. Zabil som ľudí. Možno veľa ľudí. Urobil som veci, ktoré by ťa absolútne vydesili… ani to sa ti nebude páčiť.”

Dlhý a strašidelný chlad prebehol Hermione po chrbtici. Cítila, ako sa jej zasekla krv aj dych a stuhla. S prstami na muklovskej hračke sa neodvážila pohnúť. Teraz viac než kedy predtým bola zvedavá. Kto bol na druhom konci? Možno, vyzvedala jej myseľ, klamal. Nejaký táraj, pravdepodobnosť, že to robil, bola vysoká. Keby hovoril pravdu, premýšľala, ako dlho také veci robil a prečo, hlavne, o tom nepočula? Vražda v čarodejníckom svet nebola nič neobvyklé, hoci nepochybne by o nej vedela. V žiadnom prípade jej nehovoril pravdu. To nebolo možné… či bolo?

„Takže,” ozval sa znova ten hlas, trošičku drzejší a presvedčený, „si stále tam?”

Bola. Po všetkých jeho priznaniach o tom, že je príšernou ľudskou bytosťou. Po jeho priznaní, že klamal, a hlavne, že vraždil. Stále tam sedela. Teraz viac než kedy predtým chcela niečo povedať. Ten bublajúci tlak v hlbinách jej hrude volal na jej mozog, radil jej, aby prehovorila, aby sa prebrala. A tak, keď podľahla tej otravnej potrebe, bez zaváhania odpovedala: „Áno.”

Na oboch koncoch sa vytvorilo mlčanie ako nevyhnuteľná prekážka na ceste. Hermiona sa nepohla, ale domnievala sa, že istotne svojho partnera vydesila. Takže čakala, trpezlivá a nervózna, kým sa k nej znova donesie ten hlas. Avšak také niečo sa nestalo tak ľahko, ako očakávala. Došlo k záchvatu rýchlych nadýchnutí, pomerne nervóznemu chichotu a potom sa ozval ten hlas silnejšie ako kedy predtým.

„Kurva, ja som to vedel,” povedal, zafarbený aj zúrivosťou aj rozpakmi. „Vedel som to. Kto je to?”

Hermiona zatvorila oči, dosť unavená zo všetkých týchto komplikácii. Zaklonila sa dozadu, prekrížila nohy a žula si spodnú peru, kým uvažovala. Iste neočakával, že bude taká hlúpa. Nakoniec odpovedala s testujúcim hlasom: „A kto si ty?”

Chladný, vykalkulovaný hlas odsekol: „To nie je tvoja vec.”

„Oh, vážne? Považujem to za svoju vec vzhľadom na to, že hovoríš do jednej z mojich vysielačiek. Hm.” Na rovinu, Hermiona nezamýšľala, aby to vyznelo tak chladne, ale jej predchádzajúca vrelosť k tomu hlasu sa zmenila. Okrem toho, nech to bol ktokoľvek, teraz vôbec nebol taký tvrďas. Do značnej miery ho považovala z otravu a rýchlo si začala priať, aby jej vysielačku zdvihol niekto iný.

Ten muž zaváhal a potom strelil späť: „To je irelevantné.”

„Och, vážne,” popudlivo odpovedala Hermiona. Mohla cítiť, ako sa v nej vrie jej vlastný hnev. V jej mysli bolo slabé nutkanie ukázať komukoľvek, kto bol na druhom konci, kde je jeho miesto. Už viac nepociťovala súcit. „Potom čo je podstatné?” Usadila sa do pohodlnejšej pozície. „Osvieť ma.”

„Podstatné je…” začal ten hlas, nervózny a koktavý. „Podstatné je, že narušuješ moje súkromie. Ty si… ty si…”

„Čo?” Hermiona otvorila oči, plná radosti, že ho dostala. „Ja som čo, pane? Šmírovala? Nechci, aby som sa zasmiala, nie sme deti… alebo, ty by si mohol byť pokiaľ viem. Ale ja som sotva dieťa a, ver tomu alebo nie, snažím sa vyhýbať ignorantským, nedospelým, neinteligentným ľuďom, medzi ktorých, ako predpokladám, patríš ty. Takže, narovinu, sotva považujem problém súkromia za hlavný problém, čo tu máme.”

Za hlasom záhadného muža bola teraz naliehavosť. Odmlčal sa na chvíľu a Hermiona si bola istá, že ho počula zastonať po tom, čo si pleskla rukou po čele. Podľa toho, ako sa ten hlas ozýval tak blízko pri nej, si bola istá, že pritlačil ústa na vysielačku a nazúrene povedal: „Kto. Je. Tam?”

„Ach, nuž, a kto je tam?”

Potom sa neozvalo nič okrem hlasného tresknutia; zvuku, ako keby celá vysielačka vyletela z mužových rúk a zasiahla stenu. Posledné, čo Hermiona počula, bolo, ako tá hračka dopadla na zem. Potom tam nebolo nič, čiara signálu zostala rovná a v tej noci jedna z Hermioniných sviečok zhasla.


Z Draca Malfoya bola troska. Možno ešte väčšia než bola dopoludnia, ak také niečo bolo vôbec možné.

Kľačal na kolenách, zberal kúsky, čo zostali z tej neužitočnej malej vysielačky. Keď dal dokopy posledný kúsok, čím len mierne tú hračku vylepšil, oprel sa chrbtom o stenu, pomaly vydýchol a prešiel si rukou cez spotené blonďavé vlasy. V izbe bola šero, napriek žiarivému svetlu zo strechy, a on sedel v jej strede a vyzeral dosť nepríčetne vzhľadom na okolnosti.

Vačky pod očami boli, z väčšej časti, pochopiteľné; už nejaký čas sa pokúšal tú vysielačku opraviť. Hoci jeho usoplený nos bol spôsobený značným množstvom alkoholu, ktorý počas toho procesu spotreboval. Aj jeho zhrbené držanie tela, podľa jeho rodičov neospravedlniteľné, hoci v súčasnosti bolo Dracovi srdečne ukradnuté, čo si o jeho postoji myslia jeho rodičia, alebo o celkovo o jeho prítomnosti. Teraz už nebral ohľad na svojich rodičov, nehľadel na čokoľvek, čo mohli považovať za vhodné. Pretože, podľa toho ako to vyzeralo, ich ideály toho, čo bolo spoločensky akceptovateľné, boli, vo všetkých ohľadoch, vonkoncom neakceptovateľné.

Možno, vzhľadom na všetko, čo sa udialo potom, nemal hodiť tú vysielačku o stenu. Áno, to pravdepodobne nebol ten najlepší nápad, keď sa všetko zvážilo. S hlavou v rukách zízal na tú hračku s novonájdenou ľútosťou, stále dosť nazúrený, ale nepochybne ľutujúci, že sa predtým na ňu tak nahneval. Možno ju mal jemne hodiť na ten malý vankúš. Efekt by nebol tak zo srdca, ale následky by mu nechali lepšie fungujúcu obojsmernú vysielačku.

Ale aký malo úžitok plakať nad rozliatym mliekom? Bol tam vôbec nejaký? Ak bol, Draco Malfoy si toho nebol vedomý. Pretože keď tam sedel, trucujúci, uvedomil si, že je pomerne nešťastný. Spočiatku by to nepovedal, pretože sa mu celkom páčil pocit, keď tú vec odhodil – pretože, po pravde, sa pritom cítil dosť mocný. Avšak ten pocit netrval dlho. Tak dočasný bol tento pocit, že sa Malfoy považoval za ešte menej človeka, než počas tej Bitky. A tá myšlienka ho vystrašila. A čo viac, ak nedokázal zvládnuť urážku od zlomenej hračky, čo teraz zvládnuť dokázal?

Avšak, bol si istý, že ju opravil. Ale na druhej strane sa to nechystal otestovať. Odkedy choval tú vec v dlaniach svojich spotených rúk, začul hlas na druhej strane, ako sa pýta: „Si stále tam?” posmešným hlasom, hoci príjem bol nepochybne tlmený. Neostrý a trochu nejasný, takže urobil to, čo si prial, aby urobil predtým – odložil tú vec nabok. Jemne. Zvládol len na ňu zúrivo zazerať, uzavretý do seba, ruky pri bokoch, keď stál oproti nej so zaťatými zubami.

Ten súboj pohľadom prehral, odžmurkal pot z očí preč. Nebolo to tak, ako keby tá vec bola posadnutá, ale podľa toho, ako Draco na ňu aktuálne pozeral, celkom dobre by mohla byť. Práve sa k nej chcel priblížiť, hoci si nebol celkom presne istý, čo potom urobí, keď zaznelo na druhej strane dverí pomerne zdvorilé zaklopanie. Počas obvyklých dní by sa Lucius Malfoy nenamáhal zaklopať, ale tieto časy neboli obvyklé a možno teraz, viac než inokedy, začal Dracov otec akceptovať synovo súkromie.

„Draco,” zavolal Lucius, skôr chladne než vyzývavo, „si dnu?”

Dracov postoj zaváhal. Dobehol k hračke, zobral ju z matraca a hodil ju pod vankúš svojej postele. Potom sa ležérne na tú vec zvalil, ruky založené na hrudi. Nepresvedčivo nahlas povedal otcovi: „Áno, som tu.” A dvere sa otvorili, odhalili bledú postavu, ktorá vyzerala vo všetkých ohľadoch takmer identicky ako Malfoy. V temnom svetle bola Luciusova tvár uvoľnená, maskujúc vrásky, ktoré získal, keď tak veľmi zostarel. Bitka spôsobila, samozrejme, aby takéto nedokonalosti sa u neho objavili predčasne a Lucius Malfoy vyzeral oveľa staršie a oveľa unavenejšie, než sa v skutočnosti cítil.

Keď vošiel, vstúpil s ním i falošný pocit nadradenosti. Možno pravda o jeho sociálnom postavení ešte úplne nezapustila korene, ale nedostatok lesku v očiach Dracovho otca bol určite nespochybniteľný. Takže, áno, možno to jeho otec ešte celkom nepochopil… Malfoyovci neboli už viac prestížnou rodinou v čarodejníckom svete, ale určite sa tak dokázal tváriť v prítomnosti svojho vlastného syna.

„Tvoja matka chce, aby si prišiel dole, pretože sa chce s tebou porozprávať.”

Na rozdiel od iných otcov stál Lucius Malfoy nehybne ako doska. Nepriblížil sa k posteli, ani sa neposadil vedľa syna. Nepoložil ruku na chlapcovo plece, ani sa nepokúsil poskytnúť mu útechu. Zostával stáť ako socha. Bolo niečo súčasne pokojné a kontrolujúce na tom, ako hlava Malfoyovcov zostávala nehybná, a dokonca ani jeho tvár neponúkla ani jediné trhnutie. Jeho nehybnosť nekonečne Draca nervovala, ale ostával ležať na posteli, skrýval muklovský predmet, o ktorom si bol istý, že by jeho otec neschválil.

Draco bol však úplne nervózny. Jeho potmehúdske ústa skákali z vankúšov k otcovi. Nepozrel sa mu priamo do očí, ale zízal na jeho tvár ako celok, sledoval, ako sa mierne rozmazala, keď sa pokúsil dať najavo úplné sústredenie.

„Vážne?” spýtal sa s čistou zdôrilosťou, „a o čom sa chce so mnou porozprávať?”

„O tom, ako tráviš čas, Draco.” Lucius sa posunul, zovrel pomerne energicky koniec svojej vychádzkovej palice. Pravda, ten muž stratil trošku svojho hnevu, keď všetok ten stres zdvihli z jeho pliec, ale stále bol rovnako hrdý.

„Už je to päť rokov odkedy… ku všetkému došlo. Mal by si chodiť von. Boh vie, že my s tvojou matkou chodíme.”

Malfoy, aby dal najavo súhlas, prikývol. Problém nebol, či skutočne súhlasil so svojím otcom alebo nie, a nikdy v tom v skutočnosti problém nebol.

„Je znepokojená, že tráviš priveľa času osamote. A ja s ňou musím súhlasiť. Už máš dvadsaťdva rokov. Nemôžeš zostávať úplne sám. Nie je to… zdravé.”

Vo vnútri sa Draco nedokázal ovládnuť. Pre neho bolo tráviť čas osamote oveľa zdravšie, než predstierať, že je všetko v poriadku. Iste, jeho rodičia boli príliš hrdí, aby sa uzavreli na manore naveky, ale Draco počas tých rokov stratil značné množstvo svojej pýchy. A, keď spätne o tom všetkom premýšľal, videl, ako sa tie roky podpísali na jeho osobnom živote, na jeho osobnosti, ktorej by ste mohli dať titul obeť. V duchu si pomyslel: „Oh, ako ten čas letí, keď nemáte žiadnu zábavu…”

Ale jednako si nebol istý, čo robiť ďalej. Posunul sa, zatváril sa neisto a potom ponúkol otcovi trochu detinský pohľad. Vzhliadol a spýtal sa osoby, ktorá by mala byť jeho vzorom: „Čo navrhujete?”

„Navrhujeme?” zopakoval Lucius, dosť šokovaný, že jeho syn prejavil taký záujem alebo, prinajmenšom, sa obťažoval, aby ho predstieral. Zjavne v tom našiel náznak obdivu, ale jeho spokojnosť netrvala príliš dlho. Trochu sklonil bradu a potom ponúkol: „Ešte nič nenavrhujeme, Draco. Len si myslíme, že by sme ťa mali na to upozorniť.”

„Nuž,” Malfoy si vzdychol, vyzeral bledo a trochu urazene, „môžeš matke povedať, že som v poriadku. Naozaj. Budem v poriadku.”

Lucius nadvihol obočie, naznačujúc, že skutočne bol celkom starostlivý otec napriek tomu, že bol pevný ako skala. „A si si týmto pomerne istý?”

Draco sa úprimne usmial; bol, koniec koncov, skutočne dobrý klamár. „Som si absolútne, na sto percent istý.”

Lucius zaváhal. Na konci jeho palice sa jeho prsty mierne posunuli. Zjavne chvíľu nad svojím synom premýšľal, vnímal jeho prítomnosť. Počas rokov poriadne dospel. Stále bol chudý ako vždy, a stále vyzeral dosť driečne pod tými bielo-blonďavými vlasmi. Ale ten nepochybne ľstivý výraz v jeho očiach bol preč; skutočnosť, ktorá mierne Luciusa Malfoya trápila. Možno jeho syn nebude tým prešibaným mužom, ktorým si vždy myslel, že sa stane. A uvedomenie si, že sa Draco nezmení na druhú generáciu Luciusa, nebolo niečo, čo sa Luciusovi Malfoyovi páčilo. Samozrejme, rozhodol sa vytlačiť túto myšlienku z hlavy, ale občas len vyskočila, aby ho trápila.

„V poriadku,” nakoniec odpovedal Lucius, trochu unavený zo svojho syna. „Verím ti, Draco.”

Malfoy si zahryzol do spodnej pery, na chvíľu zauvažoval, že klamanie otcovi asi nebol ten správny smer. Ale bol dospelý. Jeho otec to dokonca povedal; mal dvadsaťdva rokov. Mohol robiť takéto typy rozhodnutí sám. Okrem toho, jeho otec nepotreboval vedieť o každom malom depresívnom detaile v živote svojho syna. A, celkovo, Draco aj tak netúžil o týchto faktoch otcovi povedať.

Jednako, presne ako herec, Malfoy odpovedal: „Ďakujem ti. Maximálne sa vynasnažím ukázať jej, aký som spokojný.”

„Dobre,” riekol Lucius, keď zvládol niečo, čo vyzeralo ako úsmev. „No, môžeš začať tým, že sa k nám pripojíš na večeri. Tvoja matka sa stala vo varení celkom dobrá, odkedy nám zakázali využívať domových škriatkov.” Dokončil poslednú vetu so zmesou zatrpknutej ľahostajnosti, hoci sa zvládol vzchopiť, keď dodal s novou nespokojnosťou: „aj keď jej to trvalo päť rokov.”

„Nádhera,” usmial sa Draco, tváril sa tak vhodne, ako dokázal.

„Buď dole o päť minút, Draco. Vieš, ako tvoja matka neznáša čakať.” S tým sa Lucius otočil na päte a usmial sa na syna. Možno oceňoval to, čo považoval za úprimnosť od svojho syna. Draco sledoval, ako jeho otec vypochodoval z jeho izby a počkal, až sa dvere za ním jemne zavreli. Potom vypustil dlhý výdych, keď sa mu uľavilo.  

V bezpečí, pomyslel si, zatiaľ.

Zasiahlo ho bodnutie viny, keď premýšľal o tom, že klamal svojmu otcovi. Avšak ten pocit mal len dočasné trvanie. Priložil si roztrasenú ruku na hruď, aby cítil, ako mu bije srdce. Keď bol jeho otec práve teraz s ním tak nesmierne spokojný, skaziť mu jeho hrdosť by bolo obrovskou chybou. A vycúvanie nebolo jedna z vecí, čo mal Draco na zozname toho, čo musí urobiť. Takže klamať možno nebol najlepší nápad, ale určite to bola nevyhnutnosť. Okrem toho si Draco pomyslel, keď stále počúval tlkot svojho srdca, aký zmysel by to aj tak malo povedať otcovi? Len by navrhol terapiu, vzal ho na ďalšie rodinné vychádzky. Nočná mora.

Nakoniec sa zdvihol. Hoci s potácaním sa, takže použil stĺpik postele ako podporu. Dovliekol sa k zrkadlu, zaujal svoje predstierané držanie tela a skúmal svoj odraz v zrkadle. Začínal vyzerať dosť unavene, hoci už pretrpel päť rokov takéhoto zaobchádzania. A bol unavený. Tak unavený, že sotva dokázal stáť. Ten fakt ho rozčuľoval. Vojna skončila, Voldemort bol preč. Tak prečo sa stále cítil taký… prázdny?

Potiahol nosom, vyrovnal si viazanku a napravil gombíky na bielej košeli. Dokonca si zaprial, aby mal chvíľku a našiel nejaký korektor na svoje opuchnuté, nevyspaté oči. Namiesto toho si uhladil strapaté vlasy, zastrčil košeľu do čiernych nohavíc a všetko to zavŕšil tým, že si utrel usoplený nos do rukáva svojej kedysi ideálne pozapínanej košele.

V zrkadle si precvičoval rozličné verzie pobavených úsmevov. Nikomu konkrétnemu povedal nahlas: „Páni, toto je neskutočne vynikajúce, matka,” kým sa nútil k perleťovo bielemu úsmevu. Presunul váhu z nohy na nohu, zvažoval, že si zoberie hodinky, ale napadlo ho, či by to otec nepovažoval za prehnané. Takže namiesto toho nechal hodinky hodinkami a vyšiel zo svojej izby, kde zacítil niečo, čo voňalo ako zmes pečeného mäsa a hrachovej polievky.

Nebol zvlášť hladný. Nemal skutočne náladu sedieť za jedálenským stolom so svojou rodinou, už na to nemal chuť pomerne dlhý čas. Pripusťme, už si pripadal od nich dosť vzdialený, hoci tomu tak nejakú dobu bolo. Samozrejme, miloval ich a vždy bude, ale niečo sa pokazilo a nebol si sám istý čo. Keď kráčal po mramorových schodoch, aby sa s nimi zvítal, považoval to celkom za hanbu, že musia čeliť dňu, v ktorom ich syn prekukol všetko ich pošetilosť. Spomenul si na časy, kedy ich vnímal, zvlášť otca, ako ideálnu ľudskú bytosť; úspešnú, plnú života, vynikajúcu. A ukázalo sa, že nič také nie sú.

Takže vážne nemal náladu, nikdy nebude mať náladu. Ale čo na tom teraz záležalo? Naozaj nemal na výber. Pri pomalom kroku vystrel plecia a modlil sa, aby vyzeral úprimne a slušne upravený. So zaťatými zubami kráčal dlhými, prenasledovanými krokmi, aby sa posadil a predstieral počas celého rodinného jedla.

Iste, dokázal nasadiť peknú tváričku, ale vo vnútri bol rovnako nešťastný ako vždy.

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
 0 komentárov
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

Archivované komentáre


Mám radost, že se objevil Goyle, i když jeho vstřícné kroky k Dracovi byly zatím neúspěšné. Jinak mě ale z blonďáka bolí u srdce, evidentně by potřeboval pomoc, protože je totálně v háji. Díky za překlad, Jimmi.

Jestli Dracovi pomůže mluvit do vysílačky, která neodpovídá, tak fakt nevím, jestli měl chodit na rodinnou večeři. Jako matka bych si o něj dělala mnohem větší starost, protože nechodí ven, nebo protože pořádně nejí, o oblékání nemluvě... Kam se jen ztratil Draco Malfoy, který má všechno zmáknuté a na háku? Kdo je ten cizinec v luxusním pokoji? Děkuji za překlad.

Konečně jsem se k této povídce dostala a jsem za to moc ráda. Není to vůbec lehké čtení, ba právě naopak.. Ale je to příběh, který se mi dostal pod kůži. Moc se těším na pokračování. Moc díky za překlad.
Dobre to dopadne, to už som povedala na začiatku. Ale napätia a trápenia si ešte užijeme. Ďakujem

Jo, všichni si myslí, že je opitý, ale on si to nemyslí. A pořád se cítí prázdný. To jsou dost důležitá fakta. Draco není v pořádku a potřebuje pomoc. Dokáže si ji najít? Dostane ji? To jsou velké neznámé. A doma zatím bude hrát, jak je v pořádku. No, nic moc příjemná atmosféra. Děkuji moc za kapitolu, Jimmi. Těším se na další.
Všimla si si, ako zmýšľa o rodičoch? Ako ho totálne sklamali a aký má od nich teraz odstup? A do toho, ako ich musí rešpektovať a súčasne ich má rád? On musí byť tak rozpoltený... Keďže celé dva diely sú o hľadaní pomoci, tak si ešte počkáš. Ďakujem

Ten by nejakou odbornou pomoc potreboval... Je mi ho lito. Dekuju!

Zdá se, že Luciuse a Narcissu trápí jediné: ztráta společenské slávy a osobního pohodlí. Draca trápí svědomí, což je horší, protože vnitřní klid mu sláva ani pohodlí zajistit nemůžou. A vypadá to, že rodiče jeho problém vůbec nechápou; něco jako svědomí nejspíš ani nemají v genech. Možná by se jenom divili, po kom to ten kluk mohl zdědit. A Hermiona se chová, jako by měla podobné problémy. Musí mít, jinak by se tak úzce nezaměřila pouze na tohle jediné vysílání. Skoro jako by k ní právě ten jediný hlas mluvil tak, jako dosud nikdo. Děkuji! Je to fascinující čtení! Těším se na další díl!
Presne! Stále neviem, čo sa tam cez Bitku dialo - a dosť ma to vytáča - ale muselo to byť niečo hrozné/divné, a starí sa s tým vyrovnali a nechápu, že "pubertiak" - vieš ako to myslím - nie? Na toho to muselo mať iný vplyv. Hermiona mi bola divná/že som sa divila - už keď premýšľa nad tým, čo povedať pred Ronom, aby sa ho nejako nedotkla alebo tak. Ako keby po celý čas potlačovala samu seba, tých náznakov tam bolo viac... Ale aj Harry mi bol divný - ako keby bol do nej trošičku - ale tu ma možno ovplyvňuje WApart, vidím v tej jeho starostlivosti asi niečo viac. Ale ak pred nimi musí tú vysielačku tajiť, podľa mňa ani ona nie je úplne v poriadku. Alebo jednoducho už nemá komu pomáhať... a to jej chýbalo. Pozri si čakáreň... Ďakujem

Tak konečně jakýsi rozhovor. Oba se zdají tak ztraceni. A pak to Draco i přiznal, aspoň sobě, že se cítí prázdný. Možná mu připadá ten alkohol jako nějaká "náplň". Ale tak psychoterapie povídáním třeba pomůže. Lucius se taky zda ztracený. A vařící Narcissa :-). Děkuji, Jimmi! Krásně přeloženo.
Ďakujem. Tá prázdnota je veľmi dobrý postreh. To už som si všimla, že sa ti celkom darí odhadnúť pointu, asi profesionálna deformácia :)

Za 5 rokov sa vôbec nikam nepohol... to mi moc sympatické nie je, buď by mal využiť goylov nápad, alebo si spraviť z vysielačky terapeuta :)
Tak to nerieš, pretože za to nemôže. Ďakujem

'Iste, dokázal nasadiť peknú tváričku, ale vo vnútri bol rovnako nešťastný ako vždy.' - No, Draco se v tom pěkně ráchá, to se mu musí nechat. Goyle mu nabídl pomoc psychoterapeuta, lépe pozdě, než nikdy. Díky.
Na tento komentár si spomeň, keď za ním pôjde... normálne som mala dojem, že je to nejaký smrťožrút v prestrojení (nie je, je to len blbka). Ďakujem

Prehľad článkov k tejto téme:

Va Vonne: ( Jimmi )20.05. 2021Kapitola 30: Nič neočakávať (Záver)
Va Vonne: ( Jimmi )18.05. 2021Kapitola 29: Na to musíš prísť sám
Va Vonne: ( JImmi )11.05. 2021*Kapitola 28*: Keď dôjdu slová
Va Vonne: ( Jimmi )04.05. 2021*Kapitola 27* Bod zvratu
Va Vonne: ( Jimmi )26.04. 2021*Kapitola 26* Návrat
Va Vonne: ( Jimmi )16.04. 2021*Kapitola 25* Lekcie plávania
Va Vonne: ( Jimmi )07.04. 2021*Kapitola 24*: Šatník
Va Vonne: ( Jimmi )06.04. 2021*Kapitola 23*: Všetko je možné
Va Vonne: ( Jimmi )05.04. 2021*Kapitola 22*: Hlas na druhom konci
Va Vonne: ( Jimmi )04.04. 2021*Kapitola 21*: Až na dno
Va Vonne: ( Jimmi )01.04. 2021*Kapitola 20*: Dokonalé šťastie
Va Vonne: ( Jimmi )31.03. 2021*Kapitola 19* Za dverami
Va Vonne: ( Jimmi )29.03. 2021*Kapitola 18*: Na streche
Va Vonne: ( Jimmi )28.03. 2021*Kapitola 17:* Trošku vína a príliš veľa stolovania
Va Vonne: ( Jimmi )27.03. 2021*Kapitola 16*: Sedem mŕtvych
Va Vonne: ( Jimmi )26.03. 2021*Kapitola 15*: V šatníku
Va Vonne: ( Jimmi )25.03. 2021*Kapitola 14*: Haló?
Va Vonne: ( Jimmi )18.03. 2021*Kapitola 13*: Šťastie v procese vytvárania
Va Vonne: ( Jimmi )12.03. 2021*Kapitola 12*: Poučený Draco
Va Vonne: ( Jimmi )09.03. 2021*Kapitola 11*: Trošku podcenenia
Va Vonne: ( Jimmi )06.03. 2021* Kapitola 10 *: O zamilovaní sa
Va Vonne: ( Jimmi )05.03. 2021* Kapitola 9 *: Akým si býval vždy
Va Vonne: ( Jimmi )05.03. 2021* Kapitola 8 *: Naliehanie
Va Vonne: ( Jimmi )02.03. 2021* Kapitola 7 *: Pekné tváričky, škaredé miesta
Va Vonne: ( Jimmi )01.03. 2021* Kapitola 6 *: Kde spočíva problém
Va Vonne: ( Jimmi )23.02. 2021* Kapitola 5 *: Haló, haló
Va Vonne: ( Jimmi )22.02. 2021* Kapitola 4 *: Skvelé správy
Va Vonne: ( Jimmi )21.02. 2021* Kapitola 3 *: Rokville po záverečnej
Va Vonne: ( Jimmi )20.02. 2021* Kapitola 2 *: Chlapec, ktorý prežil
Va Vonne: ( Jimmi )19.02. 2021* Kapitola 1 *: Prológ
. Úvod k poviedkam: ( Jimmi )24.12. 2020Úvod