Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola osem

Naliehanie

Gregory Goyle ležal na chrbte, ruky doširoka roztiahnuté na smaragdovej tráve. Už sa stmievalo a značné množstvo času tam sedeli spoločne a nerobili absolútne nič. Ale to nebolo cieľom; Goyle chcel len vytiahnuť Draca do Rokville, keďže považoval prechádzku za možnú terapiu pre Dracove dobro. Avšak úboho vo svojom úsilí zlyhal a a musel sa stať Dracovým poslucháčom. V skutočnosti dvojica nepohla žiadnym dôležitým svalom za celý ten čas, čo tu boli, čo sa teraz blížilo k dvom hodinám. Aby svoj čas využil múdro, Goyle sa rozhodoval väčšinou Malfoya ignorovať, keď ustavične strkal prútikom do tej malej muklovskej hračky.

“Kiežby si,” riekol Goyle, hoci si vedomý zbytočnosti svojho vyhlásenia, “to prestal robiť.”

Avšak jeho poznámka prešla nepovšimnutá. “Môj otec,” vyšplechol Draco Malfoy, keď zúrivo štuchol do tej malej vysielačky koncom svojho prútika, “si myslí, že som nešťastný.” Goyle prižmúril na Draca oči zo svojho miesta, kde ležal na zemi. Malfoy sedel v hroznej polohe, chrbát zhrbený voči prudkému vetru. Vyzeral opitý dokonca, keď bol triezvy a nechal svoje rozstrapatené vlasy poletovať okolo tváre. Predok košele mal rozopnuý a čierna viazanka mu visela cez plece ako tenký a neužitočný šál.

“Ah,” prikývol Goyle, znova zatvoril oči, “a prečo by si tvoj otec prepánakráľa niečo také bláznivé myslel?”

Draco sa úzkostlivo stočil. Oči ho pálili od ľadového chladu a prižmúril ich na úzke štrbinky. “Ty sa mi posmievaš, Goyle?” spýtal sa a použil ruky, aby podporil svoju ochabujúcu nehybnosť.

Goyle znova otvoril oči, len tesne nakukol spoza ťažkých viečok. Napriek priateľovmu podráždeniu dokázal vidieť rovno skz neho. Nadvihol sa, použil lakte, aby podporil svoje statné telo a prekrížil si nohy v členkoch. Obloha nad ním vírila blížiacim sa večerom. Farby červenej, oranžovej a ružovej sa miešali dohromady tesne nad zhlukom hustých a bohato olistených stromov. Keďže vedel, že mu dochádza čas, rýchlo prehovoril: “Aby si vedel, Draco, nemyslím si, že to, že sa ti niekto posmieva, je niečo, s čím by si si mal práve teraz robiť starosti. Tvoj otec ťa považuje za nešťastného, spomínaš si? Iste nevyrukoval s názorom ako tento sám od seba.”

A priveľmi ku Goylovej nechuti sa nezdalo, že by Draco postrehol jeho sarkazmus.

“To je to, čo sa pýtam sám,” odvetil skúmavo. Zjavne premýšľal nad svojou vlastnou otázkou, skutočne si nebol vedomý toho, čo by mohlo spôsobiť obavy jeho otca. “Povedal som ti, že včera večer prišiel do mojej izby? Spýtal sa ma, či som v poriadku… čo je čudné…”

Goyle si vzdychol, prešiel si rukou po tvári. Skutočne nemal náladu hrať úlohu terapeuta, ale nemal na výber. Nevrlo sa spýtal: “Čo je na tom čudné? Je to tvoj otec. Prečo by si nemal robiť starosti?”

Malfoy sa zaklonil dozadu, obočie nadvihnuté. “Namáhal by sa tvoj otec prejaviť nejaké obavy?” Keď Goyle zaváhal, len vtedy si Malfoy dovolil pousmiať sa, ten jediný náznak svojho predchádzajúceho ja, ktorý si Goyle všimol, odkedy sa s ním stretol.

“Há,” zasmial sa slabo Draco, objal si kolená a zdvihol rádio, všetko súčasne, “nemyslím si.”

“To je iné,” odpovedal Goyle, zvraštil tvár. “Dobre vieš, že môj otec je absolútne neschopný také niečo urobiť… nuž, teraz už určite nie je.” Na chvíľu sa Goyle odmlčal. Už to bolo päť rokov od smrti jeho otca a Goyle už vtedy považoval jeho odchod za bežnú udalosť. Tak či tak, smrť jeho otca mu prospela, bola základom pre to, aby sa pohol ďalej. Na druhej strane, pri Dracovej zmienke o tom človeku, si Goyle nemohol pomôcť, aby v hĺbkach svojej duše nepocítil bodnutie straty. Tvár mu očervenela a zahanbene klesol späť do trávy, ľutoval, že umožnil Dracovi pokračovať v tejto téme.

Avšak Malfoy neostal slepý ku Goylovému nepohodliu. Mierne sa pohol, zajachtával sa okolo možnosti, že sa ospravedlní. Avšak Goyle len zdvihol dlaň nahor, nepochybne mu odpúšťal. Pokorne ležiaciamu na chrbte v orosenej tráve sa Goylovi podarilo zmeniť tému k Dracovmu vlastnému otcovi a nie k jeho vlastnému. Možno obaja mali obaja problémy s otcom, ale Goyle si robil väčšie starosti o Draca než o seba.

“Nemyslíš si, že tvoj nevrlý postoj poskytol tvojmu otcovi tento predpoklad? Už je to…”

“Päť rokov,” zamrmlal Draco. “Ja viem.”

“Vieš, aby si vedel, tak si nemyslím, že to vieš. Pretože niekto, kto si to plne uvedomuje, by po celý deň neposedával a nerobil nič, aby sa pohol v živote ďalej.” Goyle prehltol a zatienil si tvár pred klesajúcim slnkom. Nebola to nevyhnutnosť, hoci mu to umožnilo vyhnúť sa Dracovým očiam. Kontakt s nimi sa zdal takmer bolestivý, akoby mu spojenie s Dracom týmto spôsobom umožnilo načerpať viac z jeho osobného nešťastia. Zarachotanie, ktorý sa ozvalo z Dracovho smeru, spôsobilo, že sa Goyle strhol.

„A musíš sa prestať babrať s tou prekliatou vysielačkou!“ Okamžite po nej urobil výpad, ale Malfoy bol prirodzene príliš rýchly. Okamžite sa mu uhol z cesty a vyhodil tú muklovskú hračku do vzduchu ako nejaký tyran, ktorý si s ňou pohrával.

Namiesto toho si hračku zastrčil späť do nohavíc a vrhol mrzutý výraz na Goyla, akoby bol on ten, ktorého unavovali táraniny toho druhého. A možno aj bol, ale určite boli na to dvaja.

„Ja sa s ním nebabrem,“ zamumlal Draco, keď už bola hračka zastrčená preč, mimo dohľadu a v bezpečí pred únosom, „Snažím sa prísť na to, ako mentálne zavraždiť tú mrchu na druhom konci.“

Goylova tvár zostala prázdna. „Uvedomuješ si, ako šialene znieš práve teraz? Hovor mi o nepríčetnosti.” Malfoy iba zamrmlal pre seba, hoci Goyle sa neobťažoval skúsiť ho počúvať. Namiesto toho sa vytlačil nahor a s ťažkosťami hľadal možnosti, ako znova získať svoje odhodlanie.

„Poď, Draco,“ prikázal vážne, „vstaň.“ Malfoy na neho iba prižmúril oči a vyzeral úplne stratený. Goyle sa však pustil do vykonávania svojich vlastných príkazov. S náhlou naliehavosťou vstal z trávy, v skutočnosti to bolo príliš rýchlo. S novoobjavenou bolesťou hlavy sa zapotácal, aby sa dostal na nohy a pevne si založil ruky na zaoblené boky. "Nepozeraj sa len tak na mňa. Vstaň, ideme."

Malfoy nechal hlavu klesnúť na jednu stranu, správal sa, ako keby nemohol byť viac unavený.

“Ideme kam?” spýtal sa ospalo, neobťažoval sa zakryť tmavé vačky pod šedými očami.

“Do Rokville. Ideme na prechádzku, Malfoy. Áno, ideme.” Na priateľovu nespokojnosť k nemu vystrel ruku, stuhnutú a neprekročiteľnú. “Počul som, že dlhé prechádzky sú…”

“U Merlina, Goyle!” pousmial sa Draco. “Keby som nevedel lepšie, pomyslel by som si, že sa ma žiadaš o ruku.”

Goyle zhnusene cúvol. Potom sa vzchopil, keď si bol istý priateľovým žartom, naklonil hlavu nabok a netrpezlivo vydýchol. “Nebuď blbec. Viem, že je to náročné, Draco, ale dokelu, aspoň jedenkrát vo svojom živote!” Malfoy potlačil pobavenie, odstrčil sa od zeme. Dokonca zhrbený bol stále vyšší ako Goyle. Vrazil obe ruky do vreciek nohavíc a chlapčensky sa rozžiaril na Goyla, ktorý bol len rád, že sa Draco postavil z tej trávy sám. “Ah, nuž,” riekol, analyzoval svojho priateľa, keď tam stál, pripravený ísť, “je to začiatok.”

Malfoy potiahol nosom. “Očakávam, že mi kúpiš ako lahodnú odmenu pohárik.”

Goyle zvraštil svoju tučnú tvár a náhlivo informoval Draca: “Netlač na pílu.”

Keď sa všetko zvážilo, Goyle si nebol istý, čo si myslieť o Dracovom aktuálnom stave. Rýchlo sa prechádzal, tvár sklonená nadol k špičkám jeho vyleštených čierných topánok a svoju hrubú kapucňu si tak silno natiahol cez hlavu, že mu sotva bolo vidno špicatý nos. Keď rozprával, robil to potichu a len občas. Ruky mal stále vo vreckách kabáta, a keď sa mu podarilo odhaliť oči, nervózne sa rozhliadali okolo.

„Je to už päť rokov,“ pripomenul Goyle Malfoyovi po druhý raz tej noci, „nemusíš sa maskovať zakaždým, keď vykročíš na verejnosť, Draco.“

„Pšt!“ tíšil ho Malfoy a silno šťuchol Goyla pod rebrá, „nevyslovuj moje meno príliš nahlas, preboha.“

Goyle pokrútil hlavou a rozhodil ruky, aby naznačil svoje vlastné pohodlie. „Pozri sa na mňa, Malfoy,“ povedal a zámerne pre dobro svojho priateľa zdôraznil jeho priezvisko, „ja sa nehanbím ukázať sa. Neskrývam sa pred nikým.“ Goyle kráčal zámerne pomaly, hoci sa snažil držať krok s rýchlo sa pohybujúcim Malfoyom. Jeho ruky boli roztiahnuté doširoka, akoby niekoho pozýval dnu.

Potom na nich dvoch dopadol nový tieň. Spojil oči s Goylom a s úplným a absolútnym odhodlaním nabral svoje vlastné tempo. Tým, že sa ponáhľal, úplne Goyla ignoroval a zámerne ho odsotil nabok.

„Uhni, smrťožrút,“ zasyčal a nakoniec pomaly zmizol v tme. Pri zrážke Goyle zakopol dozadu a jeho ruky ochabnuto klesli dozadu. Klopýtajúc švihol hlavou okolo, aby zachytil toho drzého okoloidúceho, ale podarilo sa mu počas toho vyzerať úplne hlúpo. Na chvíľu tam zostal stáť, stratený, ale keď jeho oči našli pozorujúce Dracove oči, zahanbene preglgol a s problémami sa snažil dostať k prijateľnejšiemu postoju.

Draco ho sledoval ako temný čierny tieň v diaľke a posmieval sa: “Oh, áno, už som ťa úplne pochopil. Veľa dobrého ti to prináša.” Goyle sa napriek tomu oprášil, narýchlo si utrel spotené čelo a potiahol nosom. Na chvíľu kráčal potichu po boku Draca s vlastnými rukami zatlačenými do vreciek. Ale neobťažoval sa zamaskovať, hoci rovnako ako Malfoy kontroloval špice svojich až boľavo nevýrazných topánok.

„Teda, ja sa aspoň snažím!“ konečne si odpľul, potom, čo nebol schopný vydržať dlho to ticho. Oči mal lesklé, vyzerali ako uslzené, hoci sa neobťažoval zbaviť sa ich kvôli tomu, aby sa pokúsil oklamať Malfoya. Namiesto toho, akoby sa ich snažil nasať späť za očné viečka, zostal pokojný, keď pokorne kládol jednu nohu pred druhou.

„V každom prípade majú pravdu. Majú všetky dôvody, prečo nás naďalej nenávideli.“

„A napriek tomu hovoríš, že existuje nádej,“ uvažoval Draco a zjavne si užíval fakt, že mohol mať po celý čas pravdu.

Goyle pokrčil obočie a sústredil sa na každé slovo, ktoré sa snažil povedať. „Nie všetci nás nenávidia, Draco. Sú dni, keď sa ľudia okolo mňa správajú úplne normálne…“

„Och!“ Draco sarkasticky zafučal, „aké máš šťastie! Existujú dni, keď sa ľudia k tebe správajú normálne? Aký skvelý spôsob života. Niektoré dni, hm?“ Nakoniec Malfoy rozhodil rukami, akoby sa chystal pokúsiť o rovnaký trik ako Goyle. Aj keď ich so zúrivým zhonom zrazil naspäť nadol, so zlostne zatrpknutým úškrnom si ich prirazil k boku. „U Merlina, to je zázrak!“

„Aspoň to niečo je!“ zasyčal Goyle a nakoniec zdvihol zrak. Vyrazil dopredu a pokúsil sa odstrániť Dracovu kapucňu z očí, hoci Draco mu ako had vykĺzol. Goyle pokrútil hlavou, iba zamrmlal, „do riti“.

„Nesnaž sa ma ťahať so sebou, Goyle,“ šepol Draco, „ty si možno v pohode s takýmto životom, ale ja som si poriadne istý, že ja nie som. V skutočnosti mám od pohody pekelne ďaleko. Prečo som vôbec súhlasil, že si s tebou niekam vyjdem? “

Goyle kráčal potichu a zahryzol si do spodnej pery. Toľko k dokazovaniu Dracovi, že má pravdu. Keďže jeho predošlé plány tak očividne zlyhali, sklonil hlavu a nechal hlboko klesnúť ramená, vďačný za to, že Malfoy bol príliš zahrabaný pod kapucňou, aby si toho všimol.

„Zabudni na ľudí, ktorí sa na nás stále hnevajú, dobre? Väčšina ľudí v čarodejníckom svete nás prijíma.“ Dodal s povznášajúcou náladou: „To je v poslednej dobe novinka. Prijatie. Zistíš, že je to teraz veľká móda.“

Malfoy iba pokrútil hlavou. Žmurkajúc pod tmavou kapucňou si povzdychol: „a ty si myslíš, že ja som vyšinutý?“ S tým sa chytil stranu najbližšieho stĺpa a s plnou silou sa vrhol do najbližšej krčmy, pričom úplne zmizol z Goylovho pohľadu.

Goyle si opäť nešťastne povzdychol. Bolo zrejmé, že hanebne zlyhal v tom, aby k Dracovi prenikom. Čo iné sa tu dalo robiť než len čeliť následkom? Otočil sa na päte, pretočil očami a sám vpochodoval do krčmy, mierne sa strhol, keď tlmené svetlo odhalili to pochybné miesto. Hneď zbadal Malfoya, ktorý sa už postavil na koniec baru, s úzkou rukou úzko trčajúcou hore, pripravený objednať si drink.

„Takže,“ povedal Goyle a postúpil vpred, „len budeš piť ďalej, hm?“ Stále utajený, len Dracova kapucňa mierne poskočila, keď agresívne prikývol. „A nebudeš ani len premýšľať o tom, čo som ti povedal predtým?“

Vôbec nezávahal, aby zvážil Goylovu otázku, sotva sa pohol, keď vyhlásil: “Ani náhodou. Myslím, že rovno skočím na tvrdý alkohol, prosím. Prepáčte! Hej!“

Goyle porazenecky pretočil očami, „aké od teba ušľachtilé.“

Goyleho sebavedomie, keď sedel vedľa Draca v tmavej budove, akoby pomaly slablo. Avšak z ničoho nič si to uvedomil a pokrútil pulzujúcou hlavou. Nie, v žiadnom prípade nedovolí, aby ho pesimista ako Draco stiahol dole na túto hroznú úroveň. Zaťal čeľusť, znovu sa spamätal a vyrazil vpred, keď sa barman priblížil k Malfoyovi, malý pohárik v jeho dlani.

„Neopovážte sa,“ varoval Goyle hrozivo muža, otočil sa smerom k priateľovi, schmatol ho za ruku a s náporom takmer nepochopiteľnej sily ho strhol z barovej stoličky. V skutočnosti to zovretie Dracovej paže nepovolil, až kým ho nevyviedol von zadnými dverami a nesotil ho nazúrene do zadnej uličky.

Malfoy sa po tom sotení potkýnal dozadu, zakopol o vlastné nohy, rozstrasene zjajkol a dopadol na oválnu smetnú nádobu v jednej veľkej nemotornej kope. Prvýkrát v tú noc nastal reálne čas, kedy vyzeral ohromený. S neveriacky otvorenými ústami našiel oči Goyla, ktorý nad ním stál vysoký a svalnatý na dvoch pevných nohách.

„Goyle!“ zachrčal Draco zo zeme, dlaň mierne oškretá a zakrvavená. „Čo do pekla!“

Goyle vydýchol nosom. Ako býk si skoro dokázal predstaviť bielu paru, ktorá mu vychádza z nosa a vznáša sa okolo jeho začervenanej tváre.

"Daj. Sa. Dohromady." Nazúrený takmer cítil nutkanie predkloniť sa a uvaliť jednu Malfoyovi do tváre, avšak jeho novonájdená kontrola mu v tom zabránila. Jedným silným prirazením celého tela narazil mohutným chrbtom do steny tehlovej budovy a skĺzol k zemi na Malfoyovu úroveň. Vystrel nohy pred seba, sklonil hlavu do dlaní vlastných rúk a tak silno stisol oči, že začal vidieť hviezdičky.

„Nenechám ťa prepiť si celý život, Malfoy.“

„A na kom je toto rozhodnutie, Goyle?“ vyšplechol Draco a so zúrivosťou sa vyrútil zo zeme. Potácal sa, aby získal späť rovnováhu a skúmal svoje pomliaždené a krvácajúce ruky. Po ich preskúmaní a zistení, aké sú poškodené, nimi rozhodil a rozvášnený zakričal: „Do riti!“

Ale Goyle zostal na zemi, rovnako nešťastný. “Je to tvoje rozhodnutie, máš pravdu. Je to tvoje rozhodnutie, pretože je to tvoj život! Ale ja som tvoj priateľ a hovorím ti, že si nemôžeš prepiť celý život! Musíš skoncovať s tým, aby si tu chodil ako bez duše… alebo ešte horšie, mohol by si sa krucinál zabiť. To je to, čo chceš, há? Zomrieť ako nešťastný starý chlap?”

„Nie!“ zreval Draco a prihnal sa smerom k Goylovi s vlastnou červenou tvárou. Keď sa k nemu dostal, pokľakol na kolená a švihol prstom smerom k Goylovi, držal ho tesne pred jeho nosom, akoby sa mu vyhrážal.

"Vieš ty čo? Mýliš sa. Pravda je, že by som bol radšej, keby som rovno teraz zomrel, je to lepšie?"

Goylova tvár okamžite zbledla a jeho ramená klesli takmer hlbšie ako predtým. Všetka zúrivosť v jeho tvári vyprchala a keď sledoval Draca, ktorý stál nad ním, nahnevaný, oči mu zahoreli nespochybniteľnou zúrivosťou. Malfoyov úmysel sa nedal pomýliť a Goyle vedel, že mu hrozí, že schytá úder do tváre. Keď však naďalej sledoval Malfoya nad sebou, zobral do úvahy skutočnosť, že Dracove hrozby možno neboli nič iné ako prázdne. Hrozba zničenia sa úplne rozplynula a Goyle videl Malfoya už iba ako zúfalého, patetického a osamelého človeka.

"Čo chceš urobit?" spýtal sa Goyle nešťastne, jeho tón pokojný a takmer upokojujúci, „prekľaješ ma?“

Draco sa strhol, akoby keby Goyle uvažoval o tejto myšlienke teraz len prvýkrát. Trošku zašmátral a potom ponoril voľnú ruku do vrecka svojho kabáta, odkiaľ vytiahol bez akýchkoľvek otázok prútik. Ukázalo sa však, že jeho neistota bola silná. Akonáhle zdvihol tú vec ku Goylovmu veľkému nosu, len pokračoval v dýchaní a nedovolil, aby sa z jeho pohľadu stratila divokosť.

Tí dvaja sa chvíľu nehýbali, obaja vyzerali urputne a nebojácne. Potom Malfoy so značným zastonaním odtiahol svoj prútik z pred tváre svojho priateľa a otočil sa na päte. Keď sa otočil späť k Goylovi, už mal prútik zastrčený vo vrecku, hoci jeho držanie tela zostávalo tvrdé a zúrivé. Goyle posunul ruku, aby sa postavil na nohy, ale Malfoy na protest vystrčil ruku.

„Neobťažuj sa,“ povedal, „vezmem sa domov sám.“

"Draco, no tak. Nemyslel som..."

„Na čo, Goyle? Vieš čo? Tvoja liečebná metóda nefunguje. Je to zrejmé, však.“ Keď Malfoy kričal do uličiek aleje, jeho drsný hlas sa rozliehal okolo nich dvoch a nemilosrdne sa odrážal od stien. „Sám si vediem celkom dobre, ak si si to nevšimol. Nepotrebujem tvoju pomoc.“

Goylov dych sa vrátil do normálu. Farba jeho tváre sa začala mierne obnovovať. Akýkoľvek hnev sa ho predtým zmocnil, začal sa vytrácať a hľadiac na Malfoya, necítil nič iné ako čistú ľútosť.

„Každý potrebuje pomoc, Draco.“

„Nuž, ja ju nechcem.“ Draco sa nadurdil a nakoniec sa oprel o svoju stranu budovy. Unavene si prešiel vlhkou dlaňou po tvári a keď konečne zdvihol zrak, smútok v nej sa nedal pomýliť. Doprial si čas na to, aby sa nadýchol, a keď tak urobil, prehltol pomerne veľkú hrčku v krku. Potom sa bez váhania odpotácal od steny, prinútil sa dôjsť do stredu uličky a zízal skľúčene do prázdnych ulíc.

„Te-teraz idem domov, Goyle. Sám.“

Aj keď mu Goyle celkom neveril. V skutočnosti si bol istý, že Draco sa vráti späť do krčmy, len keď sa jeho noha opäť dotkne ulíc Rokville. Goyle sa však nechystal presvedčiť Draca, aby urobil niečo iné. Prijal svoju nočnú porážku a pokúsil sa: „Hej, Draco, zajtra večer som pozval Pansy k sebe na drink. Nevidela ťa už päť rokov.“ Pokrčil plecami a potom to skúsil ešte raz: „Bolo by pekné, keby si sa objavil. Rada by dobehla novinky, veď vieš. Zase len my traja...“

Ale Dracova myseľ už bola sústredená na ulice pred ním a so zdvihnutím ruky povedal chrbtom otočený ku Goylovi: „Áno, uvidíme sa,“ a zmizol úplne za tehlovou stenou. Jeho kroky boli pomalé, avšak rýchlo sa predlžovali. Sústredil sa iba na svoje nohy a zem. Goyle, ako sa ukázalo, sa mýlil; nechystal sa obťažovať sa vstupom do krčmy, takmer úplne prestal mať záujem robiť čokoľvek okrem toho, aby sám spal vo svojej spálni. Netúžil po ničom inom, len sa podrobiť úplnej tme a zahrabať sa pod ťažké prikrývky, stratiť sa v ďalšej bezsennej noci. Nejaké kroky pred ním však okamžite zachytili jeho pozornosť. Pripravil sa a zbabelo sa ponoril pod svoju kapucňu. V jeho mysli sa ozývali iba tie kroky a jeho srdce búšilo vo vnútri jeho kostry.

Avšak kráčanie s hlavou sklonenou dopredu sa ukázalo ako neúspešné a takmer okamžite sa zrazil plece na plece s tým novým tieňom. Dopad bol ostrý a ako spadol dozadu, horlivo sa načiahol po kapucni, ktorá mu poľahky skĺzla z tváre. Aktuálne zhrbený si ju znova stiahol na hlavu a hmatal po prútiku, ktorý zacítil, že mu vypadol z vrecka.

“Ach, môj bože!” ozval sa ženský hlas, úprimný a ľutujúci. Na štrku mohol Draco počuť, že si kľakla. Vystrela ruku a jednoducho mu ju položila na plece.

Dotyk jej dlane, dokonca cez hrúbku jeho kabáta, bol teplý na dotyk a keďže také niečo neočakával, odsunul sa dozadu, rukami si zvieral kapucňu.

“Je mi to tak ľúto!” zopakoval ten hlas, nepochybne sladký za všetkými jej obavami. “Ste v poriadku?”

Draco nesmelo zamumlal: “Som fajn,” a jeho odhodlanie nájsť prútik sa rýchlo zdvojnásobilo. Nechcel nič viac, ako odtiaľ vypadnúť, ísť domov a spať.

Ale zdalo sa, že ten hlas vycítil jeho zúfalstvo. Tak či tak dokázala mať odpoveď. “Je v poriadku,” povedala, vedela presne, čo Draco hľadá. Hoci nemohla vidieť jeho tvár, podaril sa jej úsmev a nádej, že jej ho opätuje svojím vlastným.

“Našla som ho.” Vystrela k nemu druhú ruku a opatrne mu ponúkla jeho prútik.

“Toto hľadáte, správne?” Dracovi stuhla krv v žilách, vďakabohu, že bola priveľká tma, aby niekto spoznal jeho prútik.

Vystrel spotené ruky a úzkostlivo schmatol svoj prútik so zamrmlaným, plachým: “Ďakujem vám”. Potom s pocitom, že má na tom väčší podiel viny, zdvorilo dodal: “Ospravedlňujem sa. Ja som... ja som nedával pozor.”

“Ach to nie,” usmiala sa tá žena, ponúkla mu ruku. Položila ju nežne na Dracove štíhle plece a naklonila hlavu na jednu stranu, “je to úplne moja vina. Ja som nedávala pozor.” Aby dokázala svoju pravdu, zdvihla ťažko vyzerajúcu knihu a zamávala ňou pred sebou. “Je to tými knihami, vlastne. Dostala som novú a sústredila som sa len na ňu. Takže naozaj si nerobte starosti.”

S jej rukou na svojom pleci, dokonca cez hrubý kabát, Malfoy nemohol poprieť tú čistú vrelosť, ktorú cítil pri dotyku tej ženy. Avšak odolal, aby jej prepadol. V šere ustúpil hlbšie do temnoty svojej kapucne, cítil sa pokojne napriek búšeniu, ktoré vyžarovalo z jeho tela. A potom mu to všetko došlo naraz. Srdce mu pokleslo a hruď zovrela, ostal unavený a motala sa mu hlava. Nechápal, prečo si to nevšimol predtým. Jej knihy a jej teplý, napomáhajúci hlas.

Hermiona Jean Grangerová. Sedela tam, kľačiac, s rukou, ktorá bola teraz takmer obťažovaním na Dracovom pleci. Cítil, ako sa pod svojou kapucňou rozpálil od rozpakov a jeho túžba ísť spať bola teraz silnejšia než kedy predtým. Keď Hermiona naklonila hlavu, aby nakukla pod Dracovu kapucňu, obranne zdvihol ruku a stiahol si kabát nemožne hlboko. Dracova hruď bola ako závažie, oči široké pod všetkou tou temnotou. Odtiahol plece nabok a Hermionina ruka spadla z jeho tela v jednom rýchlom pohybe. V rozpakoch schovala ruky a ponúkla Dracovi plachý úsmev. Potom, okamžite, sa vyštveral na nohy, zakopával o seba s neotrasiteľnou nervozitou. Keď zaujal pohodlný postoj, sklonil hlavu smerom k nohám, potiahol nosom a pokúsil sa chovať tak netušiaco, ako bolo možné. Avšak pri jeho unáhlených činoch Hermiona nadvihla spýtavo obočie, usmievala sa takmer nervózne. Nakoniec sa rozosmiala a zasunula si prameň vlasov za ucho.

“Ste si istý, že ste úplne v poriadku?” spýtala sa zvedavo, ako keby vycítila, že niečo na Dracovi nie je v pohode.

Malfoyove srdce vynechalo úder, mumlavo ju uistil. “Som si istý, že som, ďakujem.”

Avšak Hermiona si rýchlo všimla mužove okamžité rozpaky. Vzchopila sa, pokrútila hlavou, ako keby sa pokúšala zbaviť myseľ neľahkých myšlienok. “Dobre,” roztrasene povedala, “potom by som vážne mala ísť. Začína byť neskoro.” Draco prikývol, podarilo sa mu udržať ústa zatvorené.

“Dobre, tak príjemný večer.”

Draco s kašľaním zvládol pomerne hlboký hlas: “Áno, aj vám.”

S tým Hermiona odišla, obzrela sa cez plece len raz, aby sa ešte raz na toho muža zadívala, než sa vzchopila, ako keby úplne na tú udalosť zabudla. Bez ďalšieho pokusu sa ponorila do svojej knihy a úplne zmizla.

Ale Draco sa nezvládol pohnúť. Len tam stál, dosť úboho, uprostred opustenej ulice, s prstami zovierajúcimi prútik. Dych mu vychladol a tentoraz skutočne mohol vidieť, ako mu ako hmla tancuje pred ústami. To teplo, ktoré cítil, sa práve začínalo rozplývať a keď sa jeho telo poddalo svojmu prirodzenému chladu, potkýnal sa smerom domov, ale už viac nebol tak unavený.

 102076