Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola jedenásť: Trošku podcenenia

Narcissa Malfoyová chytila viazanku prehodenú cez synove plece, rýchlo ju vrátila na správne miesto a cúvla, aby obdivovala svoju prácu.

“Myslím, že toto ti prospeje, Draco,” dumala, keď všetko skúmala ako celok. Stlačila pery dohromady v nádhernom úsmeve, skutočne príťažlivom napriek tomu, že bol poznačený vekom a zovrela ruky na hrudi ako v modlitbe. Čo si vôbec neuvedomovala, bolo to, ako veľmi strápňuje svojho syna, ktorý tam sotva stál na nohách s červenou tvárou oproti nej. S blond vlasmi ulízanými dozadu a naleštenými topánkami bol unavený z predstierania, že nestojí v štvorcovej čakárni. Avšak jeho rodičia na tom trvali: na terapii. Mal očakávať, že sa po čase tomu bude musieť podvoliť.

Červeným zamatom na tom mieste vôbec nešetrili a každá stolička vyzerala tak nepohodlne, ako keby nikdy nebola v skutočnosti použitá. Lucius Malfoy bol asi prvý, kto nejakú vyskúšal, hoci jeho zámerom nebolo overiť si jej pohodlnosť. Predklonil sa dopredu, ľavú ruku si oprel o koleno a zízal na Draca s mierne skormúteným výrazom. Ale bol to Draco, ktorý tam stál ako prikovaný bez jediného slova a cítil sa ako dvadsaťdva ročné dieťa, keď dovolil svojmu otcovi sledovať, ako si jeho matka olizla prsty a uhladila dozadu posledný trčiaci prameň vlasov.

“Tvoja matka má pravdu, Draco,” nakoniec vyhlásil Lucius, keď to mlčanie začalo byť pomerne trýznivým, “toto ti prospeje.”

Ale pretože Draco nedokázal vymyslieť uspokojivú lož, len tam stál, ako nejaký zombie s kamennou tvárou. Ako sa sem v prvom rade vôbec dostal? Nebol si tým vôbec istý; hoci si vágne spomínal, že to malo niečo spoločné s večerom predtým. Bol nepopierateľne opitý, keď otec napochodoval dnu, len tesne ho neprichytil, ako sa babre s vysielačkou. Našťastie ju stihol zastrčiť pod vankúše, na to sa presunul do vhodnej stojacej pozície a sledoval rozmazaný obraz svojho otca, ako mu hovorí, že sa s matkou rozprávali. A od toho okamihu sa všetko niekam stratilo… ale nebolo tomu tak zakaždým, keď niekto spomenul rozhovor? Dokonca v tak opitom stave dokázal rozlíšiť, že niečo nie je v poriadku. Ale nedokázal sa pripraviť na aspekt terapie v tom všetkom. A v okamihu, ako to jeho otec vyslovil, jediné, čo Draco počul, bolo búšenie vo svojich ušných bubienkoch. Omámene súhlasil, hoci skutočne nemal veľmi na výber.

Avšak aktuálne sa zdalo, že sa šťastie nad ním aspoň trošku zmilovalo; čakáreň bola úplne prázdna okrem Malfoyovcov, ktorí v tej červenej miestnosti stáli trochu nesvoji.

“Ach, Draco,” povedala jeho matka, keď ukročila dozadu, “vyzeráš tak švihácky.” Počas žmurkania si Draco uvedomil, že toto bol čas, kedy sa bolo treba usmiať a tak to mechanicky urobil; pretože také niečo spraviť považoval za spoločensky prijateľné. Bola jeho matka slepá k tým tmavým vačkom pod jeho očami? K nezameniteľnému zápachu alkoholu v jeho skazenom dychu? Možno áno, ale pocítil bodavé podozrenie, že jeho otec k tomu až tak slepý nebol.

Lucius ale aj tak nedal najavo, ak to vedel. Prstami nervózne zvieral hlavu svojej vychádzkovej palice a len zízal na svojho syna, skôr ho sledoval, ako keby sa len pozeral.

“Len tej terapeutke povedz presne, čo máš na mysli, dobre? Všetky detaily, len jeden pokus, hm?” Narcissina snaha, aby sa jej syn uvoľnil, bola celkom ignorovaná napriek Dracovmu prázdnemu výrazu. “Nie je to trvalá záležitosť… len ten nápad vyskúšaj.” V pozadí jej očarujúcich dúhoviek preplávalo zúfalstvo.

“Povedieš si úžasne, miláčik.”

“Narcissa,” ozval sa Lucius a konečne poskytol niečo, čo vyzeralo ako úsmev, ktorý bol vynútený súčasne podráždením a nervozitou, “netlač na nášho syna. Samozrejme, že si povedie skvele.” Hovoril viac k Dracovi, stále sa mu uprene pozeral do očí. Za jeho očami niečo preblesklo a Dracovi okamžite jeho vlastná márnivosť napovedala, že možno bol jeho otec hrdý, že s týmto súhlasil.

Nahnevaný a zahanbený Malfoy túžil po tom sa z toho vyvliecť, niečo, čo by ho zachránilo pred takýmito okamihmi. Pohrával sa s rukami vo vreckách, prial si, aby si zobral tú vysielačku zo sebou. Ukazovala sa byť akousi bezpečnostnou poistkou, ak by ho niekedy napadlo, že také niečo potrebuje. Keďže ju nechal v pohodlí pod vankúšom, cítil sa dokonca ešte viac stratene. Ale nech akokoľvek trápne táto situácia vyzerala, boli to otvárajúce sa dvere za jeho chrbtom, ktoré mu poskytli záchranu, ktorú potreboval.

Draco sa stočil, hoci sa oči jeho rodičov len presunuli, aby privítali novú postavu, ktorá vstúpila do miestnosti.

“Draco Malfoy?” spýtal sa ten nový hlas, ktorý patril starej žene a ktorá bola napriek svojmu veku vysoká. Prezrela si troch blondiakov, pousmiala sa a ukázala rukou za seba, už dychtivá začať.

“Ah, veľmi milé, že vád spoznávam,” pokračovala a Draco premýšľal, či to bola lož, “vaši rodičia mi už o vás veľa povedali.”

Ach, samozrejme, že povedali. Nová záplava tepla sa zmocnila jeho tváre. V spánkoch mu búšilo, začínal pociťovať bolesť z bubnovania nevoľnosti vyvolávajúcej bolesť hlavy. Ale neplytval časom; prikývol rodičom, vydal sa smerom k tej žene a zadržal svoj roztrasený dych, keď vstúpil do jej pracovne. Zatvorila jemne dvere a prešla k svojmu miestu s plachým výrazom, ktorý si nasadila len na tento okamih. Opäť zagestikulovala svojimi chudými rukami, elegantne nasmerovala Malfoya na jeho miesto.

„Musím priznať,“ začal potichu Draco, „že si nie som celkom istý, čo vám povedať.“ Neponúkol jej zdvorilý úsmev, ale zvládol aspoň nešťastnú grimasu. „Nikdy predtým som toto nerobil.“

„Len mi povedzte niečo o sebe,“ povedala, keď sa posadila. „Rada by som počula niečo o tom, za akého človeka sa považujete.“

Malfoyove plecia poklesli. To už horšia nemohla byť? S pocitom bezmocnosti ohľadne tejto situácie si len prial, aby mu na začiatok navrhla niečo oveľa rozsiahlejšie.

S koktaním jej poskytol len pokrčenie pliec, „Ja... to nedokážem povedať, ani keby som sa snažil.“

Prikývla, urobila si niekoľko poznámok, ale stále sa sústredila len na svojho pacienta. Podložka na písanie, ktorá sa vznášala vedľa nej, vyvolávala u Draca nervozitu, dával si pozor, aby neurobil žiadny náhly pohyb.

„Ach, nuž, ak vám to neprekáža, rada by som skúsila trochu hypnózy. Myslíte, že s tým budete v pohode?“

Draco sa so žmurkaním stiahol dozadu. To bolo pomerne neočakávané a okamžite mu po zhrbenom chrbte prebehli studené zimomriavky. Možno úplne toto terapeutické sedenie podcenil. Myslel si, že len bude musieť identifikovať, na čo sa mu podobá niekoľko atramentových machúľ. S novým neistým pocitom na dne svojho už tak rozvíreného žalúdka si rýchlo obzrel ordináciu tej ženy. Na menovke na stole stálo 'Elaine Galerová' a všetko bolo úhľadne na svojom mieste. Biele vlasy pani Galerovej vyzerali na jej malej hlave dokonale a nebolo divu, že si ju jeho rodičia vybrali z terapeutov v ponuke; milá a upravená vyzerala zdanlivo ako niekto, komu sa dá veriť.

Lenže Draco vždy dokázal vidieť skrz 'zdanlivo'. Nemyslel si, že riskuje niečo iné než odhalenie a z predstavy, že všetko vyklopí, ho na rovinu mrazilo. Ale čo mohol robiť? Vrátiť sa späť k nádejajúcej sa matke a povedať jej, že odmietol urobiť to, čo Galerová odporučila? Iste také niečo spraviť nemohol; okrem toho si bol istý, že ani otec by to neschválil. Ako keby to testoval, zachrípnuto sa spýtal: „Hypnózu? Chcete sa mi babrať s hlavou?“

„Nemyslite si o mne, že sa niečím babrem, Draco,“ chladne odpovedala pani Galerová, „považujte to za urobenie nevyhnutných krokov vpred. Chcete byť na tom lepšie?“

Okamžite Malfoy zbledol ako duch. Chcel byť na tom lepšie? To čo bolo za otázku?

„Áno,“ priznal roztúžene a Galerová sa usmiala. A to bola pravda. Draco Malfoy bol nanič, keď bol nešťastný. Dokonca si toto dokázal o sebe uvedomiť sám. Potreboval vrátiť späť tú istú motiváciu, to isté odhodlanie. Viac než po čomkoľvek túžil znova chápať zmysel života a žitia. Poznal život len ako robenie tých istých krokov vpred, tých istých pohybov znova a znova a znova. A to ho vydesilo viac než čokoľvek.

Tá vznášajúca podložka pristála na stole. Spolu s ňou kleslo aj brko a teraz ležalo v tieňoch. Galerová sa postavila. Držala v rukách svoj dlhý prútik a nakráčala k Malfoyovi, ktorý ju sledoval s zhrozeným očakávaním.

„V poriadku, to je dobré,“ prikývla, „už to mi o vás veľa hovorí. Teraz si len ľahnite na chrbát a zatvorte oči.“

Keď sa odmlčala, Malfoy sledoval miestnosť, keď sa závesy zatiahli. Potom zrazu nedokázal vymyslieť čo iné urobiť, tak si ľahol na gauč a trochu sa na ňom zamrvil.

„Takže zatvor oči a uvoľni sa.“ Poslušne tak urobil. Ale dvíhanie a klesanie jeho hrude naznačovalo, že sa celkom neuvoľnil.

„Uvoľni sa,“ povedala znova, chlácholivo a potom okamžite všetko sčernelo.

Ale to zatiahnutie závesov za Dracovými viečkami sa ukázalo len ako dočasné. Zrazu sa všetko začalo náhliť do výhľadu, rýchlo sa preusporiadavať z predchádzajúceho totálneho chaosu. Dokázal znova vidieť tú miestnosť, hoci len do istej miery, a všetko bolo zahmlené a rozmazané. Bolo to, ako keby bol opitý a bolela ho hlava. Dokázal cítiť bolesť a chlad z toho, že priveľa vypil, ale to zmeravené bodanie a mravenčenie v jeho tele spôsobilo, že sa nemohol pohnúť. Pripadal si ako želatína, totálny puding na povrchu ženinho inak ako skala tvrdého gauča. Sledoval, ako sa jej obrys priklonil bližšie, ako pod dlhou sukňou prekrížila nohy a začul jej hlas rozostrene vravieť: „V poriadku, pán Malfoy, ako sa cítite?“

„Neexistujúco,“ začul odpovedať svoj hlas, ale bol to nedbalý, rozmazaný a zbytočne preťahovaný hlas, ako keby sa budil z hlbokého spánku.

Galerová uvoľnene pokračovala: „To je dokonale normálne. Len to znamená, že ste uvoľnený. Teraz vám položím pár otázok, pán Malfoy.“

Niečo nové zapulzovalo jeho telom; pocit ľahkosti a jednoduchosti. Nikdy nebol takýto uvoľnený. Čo to s ním urobila? Videl ju len zdvihnúť prútik a, teraz cítiac sa trochu pojašene, cítil, ako mu tvárou prešiel nasprostastý úsmev a nával zmätenia. Práve teraz nedokázal klamať; v tejto chvíli sa zdalo, že touto schopnosťou už viac neoplýva. Jeho úsmev však povädol a Galerová sa pre seba zachichotala, než pokračovala. „Takže, mohli by ste mi vysvetliť, za akého človeka sa považujete?“

Odpoveď  mu prakticky utiekla z úst. Počul sa nedbalo povedať: „Ja nie som dobrý človek.“

„A kvôli čomu také niečo hovoríte? Okrem toho, čo ste spravili v minulosti? Kvôli čomu o sebe takto zle zmýšľate?“

Cítil, ako nadvihol svoje želatínové ruky, pohral sa s límcom svojej peknej košele. Nervózne mu ruka skĺzla k čelu, horúcom a zaliatom potom. Odtiaľ mu spadla z hlavy, opäť voľná a bez života. „Nič som neurobil, aby som napravil všetko to, čo som spravil a... a... nedokážem zabudnúť na minulosť,“ povedal, znel uskučane a chlapčensky, „minulosť len tak neodíde...“

„Takže, čo za kroky robíte, aby ste na tom boli lepšie? Robíte také niečo?“

„...vídavam starých kamošov,“ zastonal, „zvažujem svo-svoju budúcnosť.“

„Ach,“ riekla Galerová s náznakom niečoho, čo znelo ako nádej. „To nie je zlá vec, Draco. Každý myslí na svoju budúcnosť. Kde sa v budúcnosti vidíte?“

Dracovej tváre sa zmocnila červeň. Pretočil sa nabok, zhrbil sa a prakticky sa objal.

„Dva metre pod zemou,“ odpovedal s nešťastným smiechom. Ale nič čo by sa blížilo k dôvodu pre smiech nepociťoval. Cítil, ako mu z kútika úst tečú sliny a jeho oči sa mierne zaliali slzami. Nebol si celkom istý, z čoho je taký rozcitlivený, hoci sa už viac necítil tak povznesene ako predtým. Namiesto toho mal zlý pocit, ktorý vychádzal z jeho zvnútra, spôsoboval, že mu bolo od zúfalstva takmer fyzicky zle.

Galerovej tvár ochabla. Nevľúdny a smutný výraz bol očividný dokonca z Dracovho pohľadu na jej rozmazanú tvár. Zložila si okuliare, predklonila sa a keď prehovorila, jej hlas znel napäto a smutne: „...a čo vás núti také dačo povedať?“ zopakovala, vážne.

„Pretože to viem. Radšej... radšej sa buď upijem na smrť alebo sa zabijem alebo...“

„Pán Malfoy, počúvajte ma,“ znepokojene vravela Galerová. Ešte viac sa predklonila, dotkla sa Dracovho plece, hoci on okamžite jej ruku striasol a schúlil sa do seba ešte viac.

„Draco, máte plné právo žiť. V poriadku... máte celý čas sveta, aby ste na tom boli lepšie. Dobre? Máte veľa času, aby si pracovali na zlepšení svojho života... na tom, aby ste ho spravili takým, akým skutočne chcete. Chápete ma?“

Ale ako ju mohol chápať? Vo svojom súčasnom stave sotva dokázal pochopiť, ako prešiel z pocitu takého uvoľnenia do takejto naprostej devastácie. Z nedostatku jeho odpovede Galerová cúvla, chvíľu nad situáciou premýšľala, potom zobrala prútik zo svojho lona, zdvihla ho a Draco so zatrepotaním otvoril oči. Po chvíli podivného mlčania mu chlácholivo povedala: „To bude na dnešok všetko, pán Malfoy. Keby ste mohli... poslať sem po vás svojich rodičov.“

A, keď bez ďalšieho slova odišla, Malfoy zvažoval svoj súčasný vzhľad; slzy mu stekali po tvári, pery mal vlhké, hoci hrdlo nepochybne vyschnuté. Dokonca vo väčšom omámení, než bol celý večer, hanblivo ordináciu opustil a nakráčal do čakárne, kým hľadel na svoje topánky, než na rodičov. Nepovedal ani slovo, hoci pri týčiacej sa postave Galerovej vo dverách sa jeho rodičia okamžite zdvihli, naraz, ako keby zámerne. Neobťažoval sa všimnúť si, keď mu jeho otec venoval skúmavý pohľad, než spoločne zmizli za dverami terapeutky.

***

V prvom rade Lucius Malfoy vôbec nebol pripravený ísť do tej ordinácie. Žmúril na príliš tmavú miestnosť a nedbalo tam stál, keď jeho žena vkĺzla rukou do jeho. Nebolo to naozaj fér nútiť ju tak veľmi trpieť kvôli jej synovi. Snažila sa príliš tvrdo, aby dala všetko do poriadku. Ale už to bolo celých päť rokov... a Lucius to prekonal... alebo aspoň pôsobil, že prekonal. Prečo bolo pre Draca, tak bystrého a inteligentného chlapca, tak náročné toto dosiahnuť? Iste, on sám mal dosť sebadôvery, aby také niečo podporil. Avšak popieranie Luciusa Malfoya mu v skutočnosti neprospelo. Keď tam stál ako doska, pripravil sa na najhoršie, napriek rozhodnutiu nasadiť na tvár masku, ako keby vôbec nič neočakával.

„Čo sa zdá, že je problémom, pani Galerová?“ mdlo sa spýtala Narcissa. Trochu sa triasla, avšak dokázala si udržať som neslávne známy pokoj na pomerne dlhý čas. Za zatvorenými dverami obaja Malfoyovci sledovali, ako sa staršia žena priblížila k stolu, zdvihla znova svoj prútik a vpustila dnu znova slnko.

„Je s Dracom niečo v neporiadku?“

Keď analyzovala otázku pani Malfoyovej, pani Galerová si mierne žula spodnú peru, zvyk, ktorého sa kedysi pokúsila zbaviť. Avšak v situáciách ako táto nebola nikdy dobrá v oznamovaní zlých správ.

„Pani Malfoyová, obávam sa, že musím povedať, že váš syn je v hlbokej depresii.“

Lucius sa slabo strhol.

„V depresii?“ zopakoval, a ako keby o tom nesmierne pochyboval, „to je vysoko nepravdepodobné.“ To mlčanie ho trochu pohlo a s asertívnym krokom vpred prakticky vyhlásil: „Možno je trošku... mimo... ale sotva považujem...“

„Pán Malfoy, naozaj by som vášho syna považovala za mimo... dosah, áno,“ prikývla, prestúpila z nohy na nohu, postavila sa do svetla zapadajúceho slnka.

Narcissa podišla vpred, obišla miesto, kde stál jej manžel. „Čo presne vám Draco povedal, pani Galerová?“ Za jej inak krutými očami bola silná známka ľútosti, ktorá naznačovala, že možno nie je taká príšerná, ako sa o nej tak široko diskutovalo.

„Prosím.“ Už viac nevyzerala tak pokope a vyžarujúco, ako pred chvíľou. Nedali sa poprieť tie tmavé vačky, ktoré sa jej začali vkrádať pod otrasené oči. Ruky sa jej zdvihli k hrudi, ako keby v miernej modlitbe a z tváre jej zmizla posledná farba, ktorá v nej ešte zostala.

Avšak z odpovede nebude šťastná.

„Nanešťastie,“ pomaly povedala pani Galerová, „existuje taká vec ako zachovanie mlčanlivosti. Hoci vám môžem povedať, že som si pomerne istá, že váš syn je nešťastný... možno so sklonmi k samovražde.“

„Samovražde,“ zopakoval Lucius, ako keby len skúšal, ako to znie. Potom, okamžite nespokojný, pokrútil hlavou.

„Nie. Nemožné.“

Napriek tomu sa Narcissa zúfalo spýtala: „Čo môžeme pre neho urobiť? Ako mu môžeme pomôcť?“

Za jej očami žiarili teraz slzy a ešte nikdy nevyzerala tak staro. Vrásky na jej čele boli tak očividné, že to bolo takmer neznesiteľné. Jej inak krásnu tvár lemovali aj vrásky na lícach.

„Navrhla by som medikamenty...“ skúsila Galerová, ale zamračená tvár Luciusa Malfoya jasne poslala jej radu na odpočinok.

„Nie,“ vyhlásil, keď znova pokrútil hlavou. „Žiadne lieky.“

Galerová stuhla, neopísateľne znehybnená. Počula už o Malfoyovcoch všetko, ale nikdy si skutočne neuvedomila, ako veľmi im záležalo na ich synovi. Iste, spravili zlé rozhodnutia, ale urobili ich ako rodina. A nebolo to, koniec koncov, dôvodom, prečo unikli rozsudku vo väzení?

„Nuž,“ povedala, súcitne, „moju radu ste počuli... Ak niečo iné, tak len... dávajte na neho pozor.“

***

„Ideme, Draco,“ povedal Lucius Malfoy, keď vypochodoval z ordinácie pred svojou ženou, ktorá sa vliekla v úzadí.

„Ideme domov.“

Malfoy, ktorý sedel na stoličke, ktorá sa ukázala presne tak nepohodlná ako očakával, vzhliadol z toho, čo sa dalo popísať len ako silnejšie omámenie než predtým. Postoj jeho otca mu napovedal, že ich cieľ opustiť tú budovu bolo niečo, čo Lucius chcel urobiť čo najrýchlejšie, ako sa dalo. Z okna tesne za otcovým chrbtom mohol Malfoy vidieť, že obloha konečne začína zvažovať búrku. Keď šedé mraky divoko vírili v kruhoch, malé kvapky dažďa nešťastne spadli zo vzduchu. Ako dlho tam sedel? Vôbec si nevšimol, že by dnes mohlo pršať. Potom, keď zažmurkal, aby sa vrátil späť do reality, dovolil svojmu pohľadu, aby sa stretol s otcovým odhodlaným.

Chrapľavo sa spýtal: „Tak skoro?“ A jeho otec len prikývol, rýchlo mu povedal, aby si vzal kabát; že je vonku zima. Avšak Luciusove oči sa nikdy nepozreli do synových a zdalo sa, že sa sústredí len na vchod, ktorý bol asi pol metra pred ním. Takže sa Draco poslušne zdvihol, cítil, ako keby sa ho zmocnila mierna otupenosť. Vzal si svoj kabát, nadmerne používaný a mierne vyblednutý, prehodil si ho okolo seba a nehybne stál; ako socha čakajúca na súhlas pohnúť sa.

„Bolo mi potešením sa s vami stretnúť,“ povedala pani Gallerová od dverí, skadiaľ na neho zízala, ako keby už bol stratený prípad. Ale Draco neodpovedal; jeho oči sledovali, ako sa otec strnulo pohol k dverám bez toho, aby sa obťažoval otočiť sa. Narcissa nasledovala po ňom, zastavila sa pri synovom boku, aby mu uhladila nový prameň vlasov z jeho bledého čela.

„Možno za niekedy v budúcnosti znova uvidíme,“ navrhla, smerovala tú otázku na jeho rodičov, samozrejme. Hoci neobdržala žiadne odpovede okrem prikývnutia od vzďaľujúcej sa Narcissy, a tak, porazená, ustúpila do svojej malej pracovne.

Zlovestný pocit mučil Dracove vnútro. Sledoval, ako mu matka vystrela límec kabáta, nechal ju, aby kráčala pred ním, aby ho zanechala stáť pri tej tvrdej stoličke so zmäteným výrazom.

„Zbohom, Draco Malfoy,“ znova sa ozvala pani Galerová, než zatvorila dvere a úplne zmizla z očí. Draco otočil svoju búšiacu hlavu; jeho otec už odišiel a nebol nikde na dohľad, hoci Narcissa zostávala stáť pri dverách, nanútený úsmev na jej štíhlej tvári.
Odkašľala si, ako keby rozprávanie bolo na ňu príliš náročné, „poď, Draco, nechceme zostať príliš pozadu za tvojím otcom.“ Potom vystrela ruku, čakala na svojho syna, až ku nej príde. A on to urobil, cítil sa zmätenejší a stratenejší tak ako už veľmi dlho nie. Avšak čo neurobil, bolo, že sa nenamáhal chytiť ju za ruku. Namiesto toho ju elegantne obišiel, stále hľadel pred seba na v skutočnosti nič konkrétne.

A keď ich trojica zišla po krátkych schodoch späť na ulicu takmer prázdnej dediny, Draco sledoval, ako ho jeho matka znova obišla. Jej pery sa pohli, keď sa otočila k svojmu manželovi, ale nedokázal rozoznať, čo mu hovorí. Takže zostal vzadu, občas sa obzrel, aby sledoval, ako sa tá budova za ním stráca. Napriek sebe premýšľal či ten hlas z vysielačky bol niekde nablízku. A čo viac, modlil sa, aby bol.

Možno skutočne celý dnešný deň totálne podcenil.

90145