Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 12

Poučený Draco

„Včera som prijal tvoju radu,“ oznámil Draco cez prudký vietor, ktorý aktuálne zapĺňal inak tiché priestory jeho izby. Ležal na chrbte, pod sebou vysielačku a vyhadzoval si do vzduchu malú loptičku. S voľnou rukou okolo nej zovrel prsty a potom ju vyhodil do vzduchu. Tesne predtým ako zasiahla strop, loptička so svišťaním spadla späť do jeho dlane. Pravdu povediac, Draco vytiahol túto tému len, aby naštval Goyla, aby mu naďalej dokazoval, že sa mýli. Niečo také robiť nebolo práve najmilšie, ale Draco aktuálne stratil všetku nádej, že by sa v budúcnosti správal k svojim priateľom lepšie.

Goyle nadvihol hlavu a obočie súčasne, v jeho tvári sa objavil úsmev. „Vážne?“ spýtal sa, plný nádeje s pretrvávajúcim odtieňom záujmu, „ako to šlo?“

Uchopiac šancu odstreliť všetku tú radosť z postoja svojho priateľa, Draco pokrútil hlavou, zadržal loptičku medzi prstami a úprimne odpovedal: „Príšerne.“ Okamžite Goylovo telo povädlo. Z tváre sa mu úplne stratil úsmev, vyzeral absolútne zaskočený. Jeho ústa, ktoré sa mierne pootvorili, sa zadrhávali v hľadaní slov.
„Terapia,“ priznal Draco, než sa Goyle stihol spýtať, ktorú z jeho rád sa Draco obťažoval prijať, „a bol to pravdepodobne ten najneterapeutistický zážitok v celom mojom živote. Vďaka.“

Z Goylovho hrdla vyšiel vzduch a znova poklesol, porazený. Avšak položil ďalšiu otázku: „A prečo to bolo také príšerné?“

„Hypnóza, Goyle.“ Draco vykukol z postele a ukázal špicatým prstom smerom na svojho priateľa. „Vôbec neviem, čo sa mi stalo, ale nech tá terapeutka povedala mojim rodičom čokoľvek, určite ich to vydesilo.“ Goyle zvraštil tvár, znova si krátko vzdychol, pritlačil si ruky na veľkú hlavu.

„Vďaka tebe.“ Pretočil sa, naklonil sa z postele smerom ku Goylovi, vyzeral len čiastočne nahnevaný, skôr to zo seba ventiloval von. „Keby si držal klapačku, moji rodičia by ma v prvom rade k žiadnej terapeutke nevzali.“

So stále zatvorenými očami Goyle unavene odpovedal: „Po prvé: nikdy som s tvojimi rodičmi o terapii nehovoril, ani o tvojom probléme všeobecne. Po druhé: veľmi pochybujem, že môj návrh vyvolal nápad tej terapeutky na hypnózu.“ Konečne medzi nimi nastalo tak potrebné ticho. Padajúci dážď, ktorý znel vonku, odvčera neprestával a tak tu zjavne nebola žiadna nádej, že čoskoro vyjde slnko. Pri absencii hluku si Goyle uvedomil, že sa mu celkom páči Dracove frustrované mlčanie. Dokonca červeň, ktorá sa zmocnila jeho tváre, ho pobavila. A kým bol stále kvôli svojmu priateľovi rozrušený, radšej nič ďalšie nepovedal, aby nemusel riskovať, že Draco povie ďalší nezmysel.

Avšak slabý rozruch z Dracovho miesta spôsobil, že Goylova tvár ešte viac posmutnela.

„Teba to ani nezaujíma?“ spýtal sa Draco, ako keby v prvom rade ľutoval, že Goylovi o hypnóze vôbec povedal. „Včera večer som to povedal tomu dievčaťu vo vysielačke a celá záležitosť ju poriadne fascinovala.“

„Ach,“ odvetil nepobavený Goyle, „povedal si to dievčaťu vo vysielačke, há? To je dokonale zdravé. Myslím, že by si mal také sprostosti robiť častejšie, Draco. Je to určite ten najlepší spôsob, ako sa dať do poriadku.“ Dracov prázdny výraz prešiel do vážnej grimasy. Plecia mu trochu poklesli a zasunul s plnou silou vysielačku späť pod vankúš, ako keby bol nahnevaný aj na Goyla aj na tú hračku. „Už som ti to povedal a poviem ti to znova... Draco, znieš tak bláznivo, ako si všetci myslia, že si. Prestaň hovoriť o muklovskej elektronike a sústreď sa. Toto je spôsob, ako urobíš pokroky.“

Malfoy si odfrkol.

„Pokroky,“ posmešne zopakoval, „vieš, čím častejšie to hovoríš, tým viac si myslím, že naše predstavy o takom niečom sú absolútne odlišné.“

„V poriadku,” vyhlásil Goyle a ignoroval Dracovu poslednú poznámku. „Vstávaj. Zdvihni sa a obleč si ten svoj prekliaty kabát.”

Draca to mierne vyviedlo z miery. Avšak keď prehovoril, jeho hlas zaváňal zatrpknutým podozrením.

„Kam ideme?” odvetil, bolo to skôr vyhlásenie než otázka.

„Mám na dnes večer rezerváciu,” vysvetlil Goyle, okamžite zostal znepokojený. „Na peknom mieste, o ktorom som si istý, že sa ti bude páčiť.” A než sa Draco stihol spýtať, letargicky dodal, „a áno, podávajú tam alkohol.”

Dracova okamžite rozjasnená tvár spôsobila, že sa Goylove oči s nadšením pretočili. Zabralo to. Potom zdvihol Dracov kabát z postele a hodil ho Dracovým smerom. Ten, keď ho zachytil, trošku sa zapotácal dozadu s naprosto zmäteným výrazom v tvári. Hľadel na kabát, ktorý mu podal, všimol si, že je to úplne iný kabát než ten jeho normálny, ktorý zvykol v poslednej dobe nosievať a premýšľal, či mu tým Goyle nechcel niečo naznačiť.

„Dobre teda, platíš?” spýtal sa Draco, skôr zo žartu ako nejaké vážne vyhlásenie. Avšak počkal, kým Goyle odpovie, keď nakráčal k zrkadlu a prehodil si nový kabát cez pleca. Bol svetlosivý a končil kúsok nad jeho kolenami, bola to svetlejšia voľba, než na aké bol Draco zvyknutý.

Hoci v skutočnosti sa sústredil na Goylov odraz v zrkadle, ktorý sa znova usmial, napriek Dracovej požiadavke.

Pokrčil plecami, keďže už ho nadchlo to, že bol Draco ochotný ísť.

„Iste,” precedil cez zuby, „rád miniem svoje peniaze na dobrú vec.”

Malfoy sa prehrabal v zásuvke, vytiahol odtiaľ jediný šál, ktorý na sebe nemal slizolinské symboly a ovinul si ho okolo krku. Potom, len pre istotu, cúvol k posteli a zastrčil vysielačku do vrecka svojho nového kabáta.

„Dobrú vec?” znova sa spýtal, než priznal, že s tým platením len žartoval. Hoci rukami zase prehľadal šuflík a nakoniec odtiaľ vytiahol baret, aký nosia roznášači novín a ktorý si nasadil pomerne hlboko do čela. Keď nastalo ticho, nadvihol obočie a prepálil pohľadom svojho práve onemeného priateľa. „Goyle?”

Goyle sa nervózne zachichotal, uhladil si svoj vlastný kabát a odvrátil sa od zrkadla. Draco sa okamžite stočil, čeľusť zaťatá a odhodlaná. Nezaváhal; postavil sa len niekoľko stop od Goyla.

„Nuž, počul si ma, ako som ti vravel, že by som rád veci napravil.”

„Aké veci?” zamrmlal Draco, nová úzkosť sa zmocnila jeho spola ukrytej tváre. „Goyle… čo za veci?”

Zdalo sa, že Goyla sprevádza váhanie, keď sa rozhodol obísť Draca zozadu a potlačil ho dychtivo vpred.

„Nuž,” vravel, keď zostával bezpečne vzadu, „to teraz nie je dôležité.” Malfoy sa nadurdil, snažil sa otočiť, ale podarilo sa mu pritom sa len posunúť z dverí von.

„Ale, no tak, Draco, neznepokojuj sa práve teraz s nedôležitými vecami.” Zadrhával sa, nemohol celkom uveriť, že sa chystá vlákať Malfoya do takej veci. Avšak energicky dodal, ako keby neexistovala iná možnosť. „Vieš, na čo by sme sa mali sústrediť?”

Malfoy si oblizol pery, omámená hmla sa zmocnila jeho zreničiek. S úsmevom sa obzrel cez štíhle plece, oči sotva viditeľné spod tieňa jeho baretu.

„Na tvrdý alkohol?” hádal.

A Goyle, spokojný so svojou ľsťou, prikývol, zistil, že sa mu darí klamať ľahšie, než by v nedávnej dobre predpokladal. A čo viac, ten starý pocit, keď tak robil, bol viac či menej uspokojivý.

„Presne!” rozžiaril sa, prakticky vystrčil Draca z vchodových dverí jeho veľkého panstva. „Takže si poďme objednať.”

***

Hoci len trošku pripitý si bol Goyle istý, že už dovolil Malfoyovi dosť alkoholu na to, aby ho udržal na mieste, a tým udržiaval svoj plán pri živote lepšie, než očakával. Odvádzal pomerne dobrú prácu v monitorovaní svojho priateľa, z času na čas kontroloval dvere, aby zistil, či jeho očakávaný návštevník už vstúpil. Draco sa ani nenamáhal všimnúť si Goylove potulujúce sa oči; mlel stále o hypnóze, terapii a tej prekliatej vysielačke. A bol v nepopierateľne dobrej nálade; so svetlom tak matným, že bolo takmer nemožné rozoznať tváre bol zjavne spokojný s anonymitou, na ktorej tak naliehal.

A keď sa všetko zvážilo, ani toto miesto nebolo také zlé. Goyle im dvom našiel pekný box, umiestnený ďalej od väčšiny ostatných večerajúcich. A Goyle si len usrkával z piva, ktoré chutilo hrozne, hoci odkedy obmedzil svoj príjem alkoholu, v prvom rade nemal pitie vôbec rád. Avšak takáto vec bola nevyhnutná; uchlácholiť Draca bolo kľúčové a teraz to potreboval viac než kedy predtým.

„A kým som bol pod vplyvom,“ začal Draco znova, konečne sa dostával k pointe, „bolo mi zima a horúco a bol som šťastný a smutný... to všetko súčasne.“ Goyle prikývol, predstieral záujem. Z tohto dokázal zvládnuť len limitované množstvo. Hoci, medzitým, priložil chladné pivo k svojim perám, predstieral, že si odpil, a znova prikývol, opakoval tie isté pohyby len preto, aby udržal Dracovu pozornosť. „A keď z tej ordinácie vyšli moji rodičia, nedokázal som posúdiť, čo sa deje, Goyle. Môj otec bol absolútne nečitateľný.“

„Ach,“ dumal Goyle, opäť sa obzrel cez plece ku dverám.

Ale Draco nonstop rozprával. „Ale... Ani si nespomínam, čo som jej povedal. Len si pamätám ten pocit... pocit...“ okamžite sa zarazil uprostred vety. Zdvihol oči, všetok záujem v ňom sa stratil. Zjavne si spojil pohľad s niekým na druhej strane reštaurácie a prižmúril oči, keď sa odmlčal, práve keď si chcel zdvihnúť pivový pohár znova k tvári.

„Goyle...“ koktal, keď si bol istý, že vidí to, čo si myslí, že vidí, „to si neurobil.“

Goyle sa stočil a bola tam. Pansy kráčala k nim, kládla jednu dlhú nohu pred druhú a prakticky žiarila v tom matnom svetle, ktoré zaplnilo celé to miesto.

V tvári mala úsmev a jej pekné zuby boli jeho súčasťou. Bola, svojím vlastným spôsobom, zababušená, ale určite nie od hanby; zhodila kapucňu z hlavy a nechala svoje tmavé vlasy ožiť okolo tváre, keď každému zo zízajúcich mužov venovala zdvorilý úsmev, než zamierila smerom ku Goylovi s Dracom.

Cez zaťaté zuby Goyle prikázal: „Postav sa,“ a Draco tak urobil, ale podarilo sa mu pritom vraziť do stola. „Pozdrav,“ navrhol znova, ale Draco dokázal len zízať, keď kopol Goyla pod stolom do holene. Goyle mu kopnutie vrátil, rovnako frustrovaný a Draco sa zapotácal trochu dozadu, práve keď sa Pansy priblížila k stolu.

„Ahojte, chalani,“ povedala, hoci jej oči sa sústredili výhradne na Malfoya. Znova mala ten zvodný tón, ktorý naposledy chýbal v jej hlase. A čo viac, zdalo sa, že úplne zabudla na tie udalosti a posadila sa vedľa Goyla, keď našla miesto, ktoré vyhovovalo jej túžbe mať úplný výhľad na Dracovu tvár. Následne sa Goyle s Dracom posunuli tiež a s divokou intenzitou si spojili pohľady.

Jedna vec prebehla hlavou Dracovi Malfoyovi, a to, ako by mohol preskočiť cez stolík a zaškrtiť Goyla. A zdalo sa, že to Goyle pochopil; pyšne sa vystrel, uškrnul sa na Draca s víťazným výrazom hrdosti. Napriek tomu Pansyin ladný hlas prinútil jeho oči odtrhnúť sa od Goylových a pristál na nej s pohľadom, ktorý bol stále mierne prekvapený jej prítomnosťou.

„Draco,“ usmiala sa súcitne, „v prvom rade som sa ti chcela poďakovať, že si ma sem pozval.“

„Aha,“ bol jediný zvuk, ktorý Draco vydal ako odpoveď a znovu hypoteticky vraždil Goyla znova a znova. Zdalo sa však, že Goyle si iba užíval Dracove muky, keď sa naklonil dopredu a bradu si oprel do dlaní.

„Samozrejme,“ rozžiaril sa, „Draco povedal, že ho mrzí, ako sa to minule večer pokazilo... že chce všetko vyriešiť.“ Potom sa oprel, založil si ruky na hrudi a venoval svojmu priateľovi pohľad, ktorý nehovoril nič iné ako 'tak a máš to'. Ak sa Draco nechcel pokúsiť vylepšiť si svoj život sám, Goyle ho k takému činu prinúti.

Pansyin úsmev sa iba rozšíril a v jej očiach sa objavilo záblesk, ktorý Draco až tak neobdivoval. Keďže si Goyle naprosto neuvedomoval, čo sa skutočne pred niekoľkými dňami stalo, nebola šanca, že by toto Draco dokázal napraviť. Takže neužitočne strnulo sedel na svojej strane kóje a pohrával sa s rukami v lone. Pansy znovu začala, jej úsmev bol stále zrejmý, keď s uvoľňujúcimi výdychmi prehovorila.

„Ako si sa mal?“ spýtala sa s oveľa väčším záujmom, než by mala.

Ale Draco pokrútil hlavou: „Ja som... bol som...“ jeho oči našli na stole takmer plnú fľašu piva a symbolická žiarovka sa mu rozsvietila v hlave, „opitý“, povedal s predstieraným mumlaním, „a ... momentálne zhypnotizovaný. Myslím, že to je to, čo dnes hádam robia s beznádejnými prípadmi.“ S pokrčením pliec sa stočil na Goyla, ktorý sa naklonil dopredu. Pritlačil si svoju špicatú bradu do dlaní a usmial sa tak agresívne, že Goylov vlastný úsmev pri tom náraze ustúpil.

„Hádam, že som skrátka beznádejný.“

„Och, Draco, nebuď taký hlúpy,“ zasmiala sa Pansy a vzala jeho žartovanie ako žartovanie. Dracov úsmev sa opäť rozplynul a tak sa Goylov vrátil. „Podľa toho, čo som počula, si sa pre terapiu rozhodol sám. A to je skvelá vec, Draco. Terapia môže byť veľmi efektívnym spôsobom, ako sa zlepšiť. Skôr alebo neskôr budeš tiež viesť normálny život.“ A bolo to tu znova ... to slovo. 'Normálny'. Každým kúskom svojej bytosti ho Draco urputne nenávidel. Pohŕdajúc Goylom ako ešte nikdy sa oprel dozadu a cítil, ako mu z celého tela rýchlo uniká pocit víťazstva.

„Každopádne, rada by som sa s tebou o niečom porozprávala, Draco.“

Goylovo sústredenie sa náhle odtrhlo od Malfoya. Celý jeho trup poklesol a otočil sa k Pansy, akoby sa úplne odklonila od jeho plánu. Z tváre mu zmizla všetka farba, hoci sa nezdalo, že by si Pansy všimla jeho nepohodlie, ktoré bolo tak očividne zrejmé. Draco však kvôli svojmu priateľovi pocítil miernu vinu a len sa prizeral ako divák, keď si uvedomil, že nie je schopný prehovoriť. Goyle koniec koncov zavolal Pansy na večeru; bola to technicky jeho chyba.

„Goyle, ak ti to neprekáža...“

„Hm...“ vykoktal Goyle a vstal zo svojho sedadla s neočakávanou nervozitou, „samozrejme.“ A s tým bol preč, tváril sa ešte mrzutejšie, než si Draco pomyslel, že zazrie. Sledoval, ako Goyle pomaly odchádza a ako sa posadil osamotený k baru a pochmúrne si sklonil hlavu do dlaní. Nakoniec sa naklonil nabok a presunul sa späť do stredu kóje s novoobjaveným nepríjemným tušením.

Pansy sa tiež posunula, tentoraz rovnako zničene. Zdalo sa, že jej schopnosť podmaniť si mužov mizla spolu s jej sebadôverou. Oči sa jej rýchlo krútili sem a tam a potom potlačila svoje vlastné telo dopredu, čo sa stalo príznačným pre tento večer.

„Draco,“ povedala a pokrútila hlavou, „čo sa medzi nami vtedy stalo?“

Malfoyova tvár sčervenala od tepla. Prešla ním ohromná bolesť hlavy, načiahol sa dopredu a zovrel fľašu so zvyškami Goylovho piva.

„Neviem,“ zamrmlal zahanbene a radšej by o tom večere vôbec nehovoril.

Avšak Pansy takou ignoranciou neoplývala. Pohrávala si so smaragdovou kabelkou na kolenách, jej náhrdelník s príveskom sa mierne pohojdával, keď sa jej hrudník dvíhal a padal s každým nervóznym prehltnutím.

„No, mám teóriu,“ navrhla a jej tvár sa sama mierne rozpálila. Draco cítil, ako sa ho nechtiac zmocňuje nervozita. Naozaj nechcel viesť tento rozhovor. Nikdy predtým nevidel Pansy tak rozrušenú a už zo samotnej predstavy bol roztrasený. Toto bola jeho chyba. Na prvom mieste nemal nikdy súhlasiť s Goylovým nápadom, a čo je dôležitejšie, mal povedať Pansy „nie“, keď mal skutočne príležitosť. Ale to, že bol osamelý, pokrivilo jeho zdravý rozum; túžil iba po pocite, že ho miluje niekto iný, dokonca aj keď tou osobou bola Pansy, ktorá s roztrasenými emóciami pokračovala, „chceš počuť moju teóriu?“

Draco prehltol sám. „Iste,“ povedal podporujúco, hoci sa díval iba na svoj odraz na Goylovej fľaše od piva.

„Myslím, že ma potrebuješ, Draco. Možno ty si nemyslíš, že áno, ale ja si myslím, že ma naozaj potrebuješ.“ Keď to povedala, ukázala na svoju hruď a celého jej fyzického vzhľadu sa zmocnilo túženie. Hlas mala zlomený a mrazivý, čo spôsobilo, že Draco chcel okamžite opustiť stôl. Mýlila sa samozrejme. Draco nepotreboval Pansy, nemiloval Pansy. Ale ohromujúci pohľad na to, ako to na neho vysypala, ho tam stále držal zakoreneného na mieste, ​​cítil sa previnilo a rozpačito a na sto percent to bola jeho chyba.

Pokrútil nad ňou hlavou a zachrípnuto povedal: „Nie, Pansy, prestaň. Prosím... nemáš ma rada. Len si myslíš, že ma máš rada, nezabudni. Ja -“

„Vždy som ťa mala rada, Draco,“ odvetila Pansy a vyzerala mierne frustrovaná. Rukou buchla po stole a potom sa uvoľnila a opäť nadobudla svoj dokonalý pokoj.

„Prečo sa s tým nedokážeš vyrovnať, je... je mimo mňa.“

„Mať rád a milovať sú dve úplne odlišné veci,“ vyhlásil Malfoy a stále sa díval iba do svojho lona; aj tak sa nedokázal prinútiť, aby sa priamo pozrel na Pansy.

Pansy sa nadurdila a potom sa rozosmiala z čistej frustrácie a nervov.

„Láska,“ zopakovala a prikývla, „to je to, čo hľadáš, Draco? Lásku? Dobre,“ pokračovala, tľapla slabo rukami, ako keby za neho už došla k finálnemu záveru. „Tak už nehľadaj.“

Povzdychla si. Vyzerala roztrasene a nepokojne, ale pulzovalo v nej nepopierateľné odhodlanie. Jej trblietavé zreničky sledovali Draca, ako tam nehybne sedel ako dieťa v rozpakoch, neistý, čo má na to povedať. „Vieš, mohli by sme mať skutočne šťastný život,“ pokračovala ublížene, ale zároveň obranne. „Len to som ti sem prišla povedať.“

Napriek všetkému ho svojimi komentármi karhala a sledovala, ako ho jej pohľad takmer núti odpovedať jej. Ale keď jeho mlčanie pretrvávalo, opäť sa naklonila dopredu, avšak so silnejším nárazom, a svojimi jemnými prstami zovrela okraj dosky stola.

„Čím to je, Draco,“ spýtala sa rozčúlene so začervenanou tvárou, „že ma tak veľmi neznášaš?“

„Pansy,“ začal Draco znova a zvláštne si povzdychol, „to nie je pravda. Vieš, že k tebe necítim nenávisť.“

„Pcha!“ Pansy odfrkla a odtiahla sa dozadu. Prekrížila si ruky na hrudi, hryzúc si spodnú peru, akoby chcela zabrániť plaču.

„Nechci, aby som sa rozosmiala, Draco Malfoy. Chcela som tým povedať toto: Milujem ťa. Vždy som ťa milovala. Prečo to nemôžeš jednoducho prijať?“

„Pansy,“ dostal zo seba Draco a nakoniec zdvihol zrak z lona, ​​“je mi to ľúto.“

Pansyina hlava sa kývala hore a dole, čo vyzeralo ako nikdy nekončiace prikývnutie. Oči sa jej zaleskli od sĺz, hoci len jedna z nich stiekla po jej tvári. S maskarou, ktorá sa jej začala rozmazávať, dokázal Draco nejasne rozoznať malé stopy prichádzajúcich vrások pod jej očami. S tým uvoľnila zovretie stola a postavila sa na nohy. Roztrasene stála na jednom konci stola, vytiahla zo svojej oslnivej kabelky peniaze a hodila ich na stôl. Zastavili sa pred Dracom.

„Nerob si s tým starosti,“ trpko vyšplechla, „ja to zaplatím. Kúp si toľko alkoholu, koľko len chceš.“

Potom svižne odkráčala od Dracovho stola, rýchlo obišla Goyla, ktorý šokovane vzhliadol pri jej odchode a opätovnom úteku prednými dverami z nešťastného života Draca Malfoya. Zahanbene sa poškriabal na hlave, rýchlo sa zmätene otočil a spojil svoj pohľad s Malfoyom, ktorý práve zdvihol pohľad od tých peňazí so zamračeným výrazom. Keď niekoľko minút sedel pri svojom barovom stolíku sám, Goyle zdvihol svoj pohár a vrátil sa späť k boxu so žalostným výrazom v očiach.

„Čím to bude, že mám pocit, že si práve stonásobne všetko zhoršil?“

Malfoy pokrčil plecami a jeho už tak boľavé telo zaplavila zimnica. „Zdá sa, že to mám teraz vo zvyku, však, Goyle?“ uvažoval bezmyšlienkovite.

„U Merlina, Draco,“ zvolal Goyle chrapľavým a zlomeným hlasom, „neberieš ohľad na city svojich priateľov? Ale že vôbec?“

Keď sa Malfoy znova pozrel na hotovosť pred sebou, cítil, ako sa ho zmocňuje pocit rozčarovania. V bežný deň by tú hotovosť zobral a kúpil si ten najlepší nápoj v celej reštaurácii, ale dnes to nebol jeden z tých samopoháňajúcich sa dní. Jeho tvár bola stále rozpálená rozpakmi a vzhliadol na Goyla, celkom stratený. Nemohol poprieť, že sa cítil zle, pretože dovolil Pansy, aby ho vyhodila od stola. Možno naozaj vôbec nezohľadňoval city svojho priateľa. A opäť jeho plecia oťaželi mrzutým pocitom odťažitosti na dôvažok k úzkosti, ktorá sa ich už zmocnila predtým. Zdvihol dlaň, pretrel si celú tvár a tiež sa postavil.

Goyle zažmurkal, trochu pripitý opar sa leskol v jeho vlastných očiach; možno toho vypil priveľa, keď sedel sám. Mierne bledý vykoktal: „Kam... kam ideš?“ spýtal sa omráčene.

„Domov,“ zamrmlal Draco a s tým si siahol baret tak hlboko, ako bolo možné, ovinul si šál okolo krku a zastrčil ruky do vreciek. Keď kráčal cez matne osvetlenú reštauráciu, zízal len na svoje nohy, ktoré ho niesli pomerne rýchlo k predným dverám. Avšak nevšimol si trojicu mužov, ktorá vzhliadla, keď okolo nich prechádzal. Boli pohrúžení v dosť tesnom rozhovore, hoci ich bezvýznamná konverzácia ustala, keď sa blonďavý Malfoy vypotácal von z toho miesta. Vymenili si pohľady, sami sa zdvihli a prilepili sa mu na päty.

Hoci Draco by si nevšimol ich prítomnosť, ani keby ho niekto varoval. Jeho myseľ bola, úprimne, úplne niekde inde.

Chodiť s Pansy by, koniec koncov, bola tá správna vec. A mal to urobiť, keď mal šancu. Niežeby po nej túžil, ani dokonca necítil, že by bol do nej zamilovaný, hoci na jeho pocitoch voči nej skutočne nezáležalo. Pansy bola po pravde tým, čo všetci na neho naliehali, aby po tom šiel. Iste, bola nádherná a bohatá a asi by bola podporujúcou partnerkou, o ktorej si každý myslel, že by mal mať. Ale Pansy mu neposkytovala pocit podlamujúcich sa kolien, necítil sa pri nej ani trochu uvoľnene. Ale dokázala, aby sa cítil pohodlne. A nebolo toto to, na čom záležalo? Potešiť všetkých ostatných? Ukončiť v prvom rade všetky ich starosti?

Jeho otec by tú predstavu miloval. A rovnako ako jeho matka, ktorá už dlho chcela, aby sa Draco spároval s nejakou ženou. Bol si istý, že už mala naplánovanú jeho hypotetickú svadbu, odkedy sa narodil. Okrem toho, keby bol s Pansy, iste by ich to uspokojilo.

A byť v pohode bolo rovnako skvelé ako byť šťastný? Však?

Odkráčal niekoľko krokov od baru, keď hlasný hlas zavolal: „Hej! Hej ty!“ Malfoy sa zarazil, s obavami sa stočil, napoly očakával, že tam uvidí stáť Gregory Goyla. Avšak tie tváre boli nepochybne nové.

Trojica mužov, ktorá ho nasledovala z krčmy, stála teraz pred ním s rukami vo vreckách. Každý mal svoj vlastný nervózny úškrn v ich rozmazaných a škaredých opitých tvárach.

„Hej, chlapci, je to on!“ zapišťal jeden z nich. „Je to Draco Malfoy!“

„Vedel som to,“ uškrnul sa ďalší, ktorý bol najvyšší z trojice. Jeho oči poskakovali sem a tam medzi Dracom a temnou uličkou za ním.

Malfoy zostával nehybne stáť, neistý čo má ako ďalšie urobiť. Nadvihol obočie, ako keby sa pýtal, či nehľadajú niečo konkrétne, ale oni tam len stáli a zazerali. Potom, bez varovania, sa ten najvyšší rozbehol, vrazil do Draca takou silou, že obidvaja dopadli spoločne na zem. Tá zrážka ho zaskočila nepripraveného a keď žmurkal nahor na tmavú nočnú oblohu, uvedomil si, že ho zrazili na chrbát do čiernej uličky za ním. Na chvíľu sa ho zmocnil ohromujúci pocit hrôzy, avšak potreboval znova naplno dýchať, než zareaguje. Lenže jediné, čo sa mu podarilo, bolo rozkašľať sa.

„Čo krucinál?“

„Nič nehovor,“ pohrozil útočník a potom sa jeho límca zmocnilo ostré potiahnutie, ktoré mu okamžite strhlo dole šál. Najnižší z nich, ktorý bol tiež najtučnejší, sa postavil nad neho, drsne sa načiahol, aby mu zobral baret z hlavy. Okolo tváre sa mu rozleteli blond vlasy a mladíci sa zaškerili. Malfoy potom zacítil, že ho ťahajú za límec silnejšie a hlbšie do temnoty, ďaleko z dohľadu hlavnej ulice.

„Konečne!“ zasmial sa jeden z nich. „Nemohli sme sa dočkať až uvidíme ten tvoj úbohý ksicht na verejnosti... koľko je to, há?“

„Päť rokov...“ doplnil ďalší. Rukou stále držal Draca za golier a mierne nadvihol zovretú päsť. Dracove ruky vyleteli nahor, aby zastavili dusiaci účinok, ktorý to malo na jeho krk, ale vzdal sa snahy oslobodiť sa v okamihu, keď dostal lepší nápad.

Ruky mu klesli do vreciek nohavíc, ignorujúc zbor smiechu, ktorý prichádzal od tých nepriateľských mužov. Avšak keď našiel, čo hľadal, zaplavil ho nával nedočkavého vzrušenia. V žilách mu pumpovalo a ak sa chcel čo najskôr dostať domov, bolo mu jasné, že sa nemôže zdržovať.

Vystrel pred seba prútik a nazúrene vyštekol: „Daj tie ruky zo mňa preč. Okamžite.“

Určite ho prekvapilo, že zovretie naozaj povolilo a tak spadol na zem v dôsledku toho, že ho tak náhle pustili. Okamžite sa vyštveral na nohy. Hroziaco pred seba zdvihol prútik a cúvol len o pár centimetrov. Došlo mu, že pri takomto svetle nespoznáva ani jednu tvár pred sebou, ale spočítal si, že samozrejme oni mali každý dôvod spoznať jeho.

Ich nenávisť, hoci úplne pochopiteľná, meškala päť rokov. To sa už viac nemohol prechádzať po uliciach bez toho, aby si nerobil starosti, že sa takéto veci stanú? Goyle si iste myslel, že je to možné. Oh, ako sa mýlil.

Hoci strach tých troch mužov mal len krátke trvanie. Vymenili si pohľady a znova sa usmiali.

„Ojoj!“ zaspievali posmešne, keď strčili ruky do vlastných vreciek a vytiahli svoje vlastné prútiky. Ten najvyšší, ktorý stál pred svojimi priateľmi, rýchlo zakričal: „Expelliarmus!“ a Dracovi prútik vyletel z ruky smerom k ostatným, ktorý ho odkopli za smetné koše, ktoré lemovali zadnú uličku. „Teraz čo?“ vyhlásil.

Dracove srdce vynechalo úder. Toto bola určite otázka, ktorej položenie sa sem hodilo najviac. Dokázal nahmatať vysielačku pri boku, keď tam stál, zadýchaný, ako keby práve ubehol míľu. Potom, bláhovo, bezmocne sledoval, ako vodca tej trojice nakráčal k nemu, jeho vyholená hlava takmer splynula v temnote. A zdalo sa, že ho Dracova nehybnosť vytáča ešte viac. Ale nezdvihol prútik, zdvihol päsť, zahnal sa a silno vrazil Dracovi do brucha. Na chvíľu Draco pred očami nevidel nič iné, len klišé scénu cvakajúcich foťákov. Prehol sa dopredu a kolená sa mu podlomili ako prvé. So zavrčaním narazil na zem.

„Nie si taký drsňák bez svojich smrťožrútskych kamošov, všakže, Malfoy?“ Ale Draco tú vetu počul, ako keby ten hlas niečo tlmilo. Cítil, ako sa mu motá hlava, jeho pozornosť sa sústredila len na jeho prútik. Avšak iná ruka surovo vtrhla do jeho vrecka a zbavila ho vysielačky. Ten špinavý blondiak, ktorý vyzeral elegantne napriek svojmu opitému pohľadu, zdvihol tú vec do vzduchu s vlastným zmäteným výrazom. Avšak takmer okamžite sa usmial.

„Muklovská hračka, Malfoy?“ žartovne sa spýtal, keď si ju s hravým výrazom prehodil vo vzduchu.

„Aké prekvapenie.“ Hoci daný predmet ho už viac nezaujímal. Zahodil ho dozadu do uličky, kde pristál za smetnými košmi spolu s poslednou nádejou, ktorou bol Dracov prútik.

„Takže, kde sme skončili?“

Zmocnil sa ho pocit nevoľnosti, keď sa ďalšia veľká päsť zrazila s jeho žalúdkom. Opäť sa prehol, hoci sa napriahol po najbližšom z mužov. Minul a jeho päsť sa len obtrela o muža, ktorý sa na poslednú chvíľu uhol. Avšak pomerne rýchlo to vynahradil; keď sa dal dokopy, jeho druhý pokus sa ukázal ako úspešnejší. Udrel toho najvyššieho do ľavej strany hlavy a ten sa odpotácal nabok, bolestivo si zvierajúc hlavy svojimi prstami. Uličkou sa ozval chórus zavrčaní a niekto zakopol o smetný kôš, kam ho vyslal ďalší úspešný Dracov úder.

Napriek tomu zvuku sa Draco sústredil len na to dostať sa preč. Ale keď ho niekto schmatol zboku, prestal veriť, že je nejaký útek možný. Jeho tretí úder zadržali a do paže sa mu zarylo päť ostrých nechtov. Stočil sa, ohnal sa na útočníka, ale jeho plán predvídali. Zadržalo ho ďalšia sila, dvojica mužov ho za ramená nadvihla zo zeme a bezohľadne ho k nej prirazila. Nad sebou dokázal vidieť obrys toho najvyššieho, ktorý sa stále držal za bok, keď sa dopotkýňaval z diaľky.

„Bastard,“ kašľal, vypľúvajúc krv z natrhnutej pery, „ty čubčí syn!“

„Si v poriadku, Sean?“ zavolala postava po Dracovej ľavici.

Ale muž známy ako Sean len zdvihol ruku, aby svojho kamaráta umlčal. Posunul sa dopredu, tváril sa odporne, keď si uhládzal predok svojej pokrčenej košele. Keď si oprášil prach z nohavíc, namieril na Dracovu sťažka sa dvíhajúcu hruď ukazovák.

„Ty si ale číslo,“ obvinil ho, hoci si zastrčil prútik späť do vrecka kabáta, pričom sa stále posúval vpred. Rukou si utrel slinu, čo mu lemovala pery a bradu, a roztrasene dodal: „Vieš to, že?“

Nakoniec tá postava pred Dracom Malfoyom zdvihla päsť, tentoraz si prezeral svoj cieľ s odhodlaným zámerom. A dokonca ani Malfoy by sa nedokázal pripraviť na taký úder. Keď sa mu znova okamžite podlomili kolená a s plnou silou narazili na zem, zastonal a schúlil sa do seba maximálne tak, ako to dvaja muži po jeho bokoch dovolili, a kŕčovito sa rozkašľal. A kopanec Seanovej nohy do jeho brucha tú bolesť zdvojnásobil. „Nie si taký tvrďas bez svojich smrťožrútských priateľov, há, kamoško?“ zopakoval inými slovami.

Draco zdvihol hlavu, v očiach ho neznesiteľne štípalo a napľul rovno do Seanove škaredej tváre.

„Ty čubčí...“ zavrčal Sean, ale vo svojom hneve sa prerušil uprostred vety. Schmatol Dracovu bradu a pridržal mu hlavu na mieste. Potom, nevzrušene, vyslal záverečný úder do Malfoyovej tváre. Draco začul, ako mu praskol nos, opäť nič okrem hviezdičiek nevidel a opäť sa znova prehol, keď Seanova topánka narazila do jeho brucha. Zacítil, ako mu uvoľnili ruky, ktoré klesli k jeho bokom a pri svojom páde na zem videl rozmazanú víziu uličky.

„Týmto to neskončilo,“ zavolal jeden z mužov, hoci vo svojom omámení nedokázal rozlíšiť, ktorý z nich to bol. A potom, keď sa pritlačil na chrbát, sledoval ako sa tiene tých mužov vytrácajú, až kým nesplynuli s nocou úplne.

S tichom ako svojím novým spoločníkom Draco si odžmurkal pot z očí. Z nosa mu tiekla dlhá cestička krvi na jeho peknú bielu košeľu. V diaľke len sotva rozoznával obrysy svojho klobúka a šály, odhodených čo najďalej bolo možné.

Nedokázal nič počuť, ale noc sa zmiešala so zvukmi jeho sťaženého dýchania. Nemohol sa pohnúť. Nedokázal ani pomyslieť na to, že by niečo také urobil. S nechutným vírením v bruchu mal pocit, že striedavo stráca a nadobúda vedomie. Keď ležal sám na chrbte, jeho jediným výhľadom bola nočná obloha, na ktorej chýbali hviezdy.

„Hej!“ ozval sa v tom tichu nejaký hlas. „Haló! Si tam?“

Malfoyovi dlho trvalo, kým si vôbec uvedomil, skade tie zvuky pochádzajú. Avšak čoskoro na to lokalizoval miesto, kde ležal zdroj toho hluku. Jeho vlhké oči našli tú malú vysielačku, ktorá len kúsok vytŕčala spod prevráteného smetného koša. Okamžite sa dostavilo odhodlanie. S každým ďalším „haló?“ sa ale cítil trápnejšie a trápnejšie. A prečo sa vôbec posúval k tej vysielačke? Veď sa ledva dokázal hýbať, tobôž plaziť sa smerom k nej?

„Haló?“ povedala žena na druhom konci, teraz už trochu podráždená. „Ja viem, že si tam.“

Malfoyove ruky zovreli tú hračku a s roztraseným prstom pritlačil gombík. Jeho namáhavé dýchanie preniklo na druhý koniec ako zúfalé a zlomené.

„Teraz fakt nie je najlepší čas,“ informoval ten hlas a snažil sa zamaskovať svoje zranenia.

Avšak tá žena okamžite zareagovala. Chvíľu koktala a potom sa podozrievavo spýtala: „Kde si?“

„Neviem...“ Znel, ako keby rozprával zo spánku alebo bol minimálne opitý. „Niekde v nejakej uličke.“

„Niekde...“ začala, potom sa rozhodla netlačiť na vec. „Čo sa práve teraz deje?“

Na zemi v špinavej uličke zvraštil Draco svoju bledú tvár. V jeho roztrhnutej pere zakaždým zapulzovalo, keď ju otvoril, aby vyformuloval čo i len najjednoduchšiu vetu. Čo sa stalo? Ako to, že si to nevšimol? Ešte pred pár dňami by iste niečo také očakával. Avšak otočil sa k rádiu a vydýchol: „Nič sa nedeje... v pohode.“

„Neklam mi. Spomeň si. Máš mi hovoriť pravdu, správne? Sľúbil si to. Takže,“ spýtala sa Hermiona, jej vlastný hlas sa trošku roztriasol. „Čo sa deje?“

Z rádia sa ozvalo slabé zavrčanie a Hermiona cúvla, zízala na tú hračku, ako keby práve začala horieť. Avšak predpokladala, že chlapec na druhej strane sa postavil na nohy a jej podozrenie sa potvrdilo, keď bolo počuť šúchanie nôh po zemi.

„Nič sa nedeje, prisahám,“ klamal Draco. A mala pravdu. V omámení sa vytiahol na nohy a potácal sa k svojmu prútiku, znova a znova ignorujúc pocit nevoľnosti. „V skutočnosti mám dobré správy.“

Podľa tónu Hermioninho hlasu si bol Draco istý, že o tom pochybovala. Neisto sa spýtala... „A aké?“

„Získal som úplne novú perspektívu. Myslím, že už viem, čo musím urobiť,“ odpovedal, keď sa podopieral o tehlovú stenu. S tou troškou sily, ktorá mu zostala, sa do tej vysielačky rozkašľal, neužitočne potiahol nosom. Neobťažoval sa utrieť krv, ktorá mu stekala z tváre, pravdepodobne by ani nedokázal zdvihnúť ruku, aby niečo také urobil.

„Neznieš veľmi dobre,“ vyhlásila Hermiona, úplne Draca Malfoya ignorovala. „Znieš zranene.“

„Pchá,“ vrátil jej Malfoy. „Som len poučený. Teraz ma počúvaj: musím ísť. Ale už viem, čo teraz musím urobiť.“

Z Dracovej vysielačky sa rinulo ďalšie neotrasiteľné podozrenie; tá žena na druhej strane bola všetko možné, len nie presvedčená. A, keby nevedel lepšie, došlo by mu, že si o neho trochu robila starosti.

„Dobre,“ riekla, napriek svojim obávam, „myslím teda, že sa... porozprávame neskôr?“

„Samozrejme,“ odpovedal Draco, večný herec.

Bol, napokon, obrazom dokonalej vyrovnanosti. Potom, bez ďalšieho otáľania, Draco uvoľnil prst z tlačidla a zastrčil si ho znova do vrecka.

A keď sa potkýňal preč z uličky, Draco sa vydal urobiť presne to, o čom vedel, že je nevyhnutne potrebné.

83212