Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Fajn, že ste súhlasili, že prídete!“ Hermiona natešene privítala Harryho a Rona.

Jedného po druhom objala a až potom si sadli k stolu. Dohodla si s nimi stretnutie v kaviarni blízko Toweru. Bolo tu veľa turistov, ale jeden voľný stôl sa našiel.

„Tak ste mi chýbali! Dávno sme sa nevideli,“ pokračovala veselo ďalej, zarazila sa však pri pohľade na Ronovu prísnu tvár.

„To len preto, že radšej tráviš čas s ním než so svojimi priateľmi.“ Svoje slová doplnil výrečným zlostným výrazom.

„Ron, teraz nie,“ zahriakol ho Harry. „Prišli sme sa sem porozprávať a nie hádať.“

Ron sa nespokojne zamračil.

„Nechcem, aby ste sa na mňa hnevali,“ povedala Hermiona. „Nemáte dôvod sa na mňa hnevať. Durdiť sa len preto, že som šťastná, čo vám to napadlo!“

„Mamu veľmi rozrušilo, keď sa dozvedela...“ začal znovu Ron, Harry mu však skočil do reči.

„Radšej budem hovoriť ja.“

Ron si čosi zahundral pod nos a pohrúžil sa do čítania menu.

„Voči tomu, že si šťastná, nik nenamieta,“ začal pomaly, skoby sa bál, že povie niečo zlé. „Sme však tvoji priatelia a v prvom rade musíme vedieť, že si... sa rozhodla správne.“

„Rozhodla som sa správne,“ prikývla dôrazne.

Harry jej pochybovačne pozrel do očí. „Si si istá?“ spýtal sa. „Úplne istá?“

Hermiona sa nahla dopredu a chytila ho za ruku. „Viac ako istá, Harry,“ riekla presvedčivo. „Som šťastná ako ešte nikdy!“

V rozpakoch si vytiahol ruku z jej horúcich dlaní.

„Ľúbime sa, chápeš?“ pokračovala. „Ach, Harry, vôbec netušíš, ako si teraz žijem! Kvôli mne sa vzdal prestížnej práce, takmer sa vzdal mágie... A akú rezidenciu nám kúpil! Musíte nás niekedy navštíviť. Máme úžasný byt, dokonca aj naši boli spokojní...“

Harry sa chabo usmial.

„Zbožňuje ma, stará sa o mňa...“ Pritisla si ruky k hrudi.

„A čo moja láska, Hermiona?“ Ron nečakane vykukol spoza menu. „Veď sme sa mali radi...“

„Chodili sme spolu, Ron,“ povedala vážne. „Mimochodom, predo mnou si chodil s Lavender Brownovou, to však vôbec neznamená, že s ňou teraz musíš stráviť zvyšok života.“

„Tak je to teda?!“ vyskočil. „Čiže kašleš na moje city?“

Aj Hermiona vstala a chytila ho za ruku. „Ale choď, Ron! Stále sme priatelia, si mi ako brat...“

No ten ju už nechcel počúvať. Vytrhol sa jej, odstrčil čašníčku, ktorá prechádzala okolo, a vybehol z kaviarne.

Hermiona sa vrátila k stolu. V očiach sa jej ligotali slzy.

„Nepríde na vašu svadbu,“ povedal Harry. „A ak mám byť úprimný...“

„Nie, Harry,“ prosebne na neho pozrela. „Naozaj si prajem, aby ste všetci prišli...“

„Je mi to ľúto, no asi to bude moja jediná šanca, ako vyhovieť profesorovi Snapovi,“ pokýval hlavou. „Pochybujem, že by ma chcel vidieť v najšťastnejší deň svojho života.“

* * * * *

Ozvalo sa zaťukanie na dvere. Tiché a diskrétne.

Severus, ktorý čakal na toto klopanie doslova na prahu, opatrne otočil kľúčom v zámke a jemne potiahol dvere k sebe, aby neškrípali. Za nimi stál Lucius Malfoy. V ruke zvieral veľkú papierovú tašku a na hlave mu trónil klobúk.

„Pst!“ riekol Severus a otvoril dvere širšie, aby Malfoy mohol vojsť dnu. „Nerob hluk, dobre?

Ten prikývol, prekročil prah a súčasne si zložil klobúk. Severus zahliadol na jeho tvári dosť ohromený výraz. Okrem toho na opísanie Malfoyovho dojmu z cesty od jeho sídla ku dverám Severusovho bytu v Kensingtone mohol použiť výrazy ako „zarazený“ „rozpačitý“ a „zhnusený“.

„Pre Merlina, Severus, kde si...“ začal Lucius, no hostiteľ na neho sykol.

„Povedal som, aby si bol potichu. Poď do kuchyne!“

„Kam?“ zháčil sa, poslušne sa však pobral za ním. „Vari ma prinútiš variť?“

„Nie, budem ťa hostiť,“ uškrnul sa Severus.

Tie slová ho ešte viac zmiatli. Lucius sa ako každý vážený aristokrat nazdával, že kuchyňa je miestom pre sluhov a domových škriatkov a stolovať by sa malo v jedálni a sedieť s hosťami iba vo veľkom salóne alebo súkromnom kabinete.

Ale miestnosť, do ktorej ho priviedol Severus, bola skutočne kuchyňa. Pravda, vedľa sporáka, chladničky a kuchynskej linky tu stál aj jedálenský stôl. Severus naň položil tašku a začal z nej vyberať fľaše s koňakom a whisky, ovocie a fajnovú čokoládu.

„Koľko poschodí má tento dom?“ spýtal sa Lucius.

„Sedem,“ odvetil Severus a zvinul tašku.

Malfoy si otvorene povzdychol od úľavy. „Potom je všetko v poriadku,“ zamrmlal.

„Lucius,“ začal Severus presvedčivo, „dom má sedem poschodí. My bývame na štvrtom, v jednom z päťdesiatich bytov.“

Striaslo ho. „A... koľko je tu izieb?“ hlesol bledými perami.

„Štyri a ešte kuchyňa, kúpeľňa s toaletou a balkón,“ povedal Severus a otvoril chladničku.

Malfoy si sadol na stoličku. „V akej chatrči to žiješ?!“ pokrútil hlavou.

„Chatrči?“ Severus sa ironicky pousmial, položil na stôl fľašu s priezračnou tekutinou a plastový obal s nakladanou rybou.

Malfoy znechutene zvraštil tvár. „Čo je to?“ spýtal sa a malíčkom otočil fľašu etiketou k sebe. „Čo je tu napísané?“

„Je to vodka,“ odvetil Severus. Strhol z hrdla kontrolnú známku a odkrútil vrchnák. „Najkvalitnejšia ruská vodka. Stojí hriešne peniaze, neskutočne mnoho! Vieš, aké sú terajšie clá za dovoz alkoholu? Aj keď, koho sa to pýtam...“

Malfoy to, pravdaže, nevedel. Severus medzitým priniesol dva poháre.

„Zašiel som tu neďaleko do obchodu, pozrieť sa koľko tak všeobecne stojí, uch... v podstate som bol šokovaný,“ pokračoval.

„A táto je odkiaľ?“ Kývol Lucius na fľašku.

„Nejaký Hermionin známy bol na dovolenke a priniesol jej darček z duty free shopu...“ vysvetlil Severus. Keď však videl napätý výraz na priateľovej tvári, hneď sa opravil: „Vieš čo, zabudni na to slovo! Nezáleží na tom, odkiaľ je, tvojou úlohou je piť...“

Nalial drahý alkohol do kalíškov a jeden posunul k Luciusovi. Vedľa načatej ryby už boli položené dve vidličky.

„Nerob zo seba fajnovku!“ Zaškľabil sa Severus v reakcii na Luciusovu grimasu. „Nechystám sa ťa otráviť. Toto je, mimochodom, najlepší sleď v Európe. Takého málokde ochutnáš a ak, tak iba vo Švédsku!“

Napili sa. Severus si hneď napichol na vidličku kúsok marinovaného sleďa a vložil do úst. Lucius ho po krátkom váhaní nasledoval.

„Keby si vedel, koľko takáto „chatrč“ stojí...“ Severus sa vrátil v rozhovore k téme obydlia.

„Nebodaj veľa?“ čudoval sa Malfoy.

Severus sa krátko zasmial a dolial si vodku do pohára. „Mne by stačil aj starý dom,“ povedal. „Ale ako vidíš, Hermiona chce mať „svoje hniezdočko“. Dobre, keď svoje, tak svoje. Bol som tiež pripravený vzdať sa nároku na pracovňu.“ Pred prekvapeným Malfoyom vyprázdnil štamperlík na jeden dúšok a ani si nezajedol. „Ale Hermiona vyhlásila: Chceme deti, a tak potrebujeme väčší byt...“

Keď si Lucius vypočul posledné slová, usúdil, že sa napije, lebo počúvať o priateľových trápeniach v triezvom stave bolo úplne neznesiteľné.

„Nakoniec som musel predať dom - dobre, že sa toho mama s otcom nedožili, nikdy by mi nenapadlo, že raz budem rád, že nežijú! – vyprázdniť polovicu účtu v Gringottbanke a to pri takých vysokých cenách zlata, najprv som ho však musel predať... Ale načo ti to hovorím, veď ty nič nevieš o kurze zlata na svetových trhoch... Radšej sa ešte napime.“

Malfoy bol s ním úplne solidárny. Z toho rozhovoru ho rozbolela hlava a to zatiaľ veľa nevypil.

„A vieš...“ Lucius sa rozhodol jemne priviesť Severusa k téme svojho súkromného života. „...Draco. Pamätáš sa na Draca, však?“

Severus  urobil grimasu. „Lucius, nie som slabomyseľný. Samozrejme, že sa pamätám na tvojho syna!“

„Takže,“ pokračoval a nevenoval pozornosť jeho rozhorčenej poznámke. „Draco hovorí, že ho vôbec neprekvapilo, keď sa dozvedel o tebe a tej hum... Grangerovej.“ Pod priateľovým prísnym pohľadom sa včas zastavil, aby nevyslovil nežiaduce slovo. „Vravel, že toho máte veľa spoločného... Ak mám byť úprimný, tiež si to myslím...“

Severusova tvár bola nepreniknuteľná. „Lucius,“ zatiahol pomaly, „zapamätaj si, čo si práve povedal. Pretože keď sa opijem a v slzách sa ťa spýtam, či si ma vážiš, neuverím ani jednému tvojmu slovu a budeš sa musieť nejako vykrútiť, lebo v opitosti sa viem strašne nazlostiť!“

Malfoy preglgol.

„Ako si to vôbec môžeš myslieť?“ rozhorčil sa medzitým Severus. „Poznáš ma toľko rokov!“

„Obaja ste múdri,“ pokúsil sa brániť Lucius. „Venujete sa vede...“

„Lucius, vari nevidíš ten rozdiel?“ Zmeravel s fľašou v ruke, vodka pomaly pretekala cez okraj kalíška a crčala po stole. „Ja som múdry, ona sčítaná. Svoje vedomosti som získal praktickou experimentálnou prácou... I keď, čo ty môžeš vedieť o práci?!“ Druhý kalíšok podložil  pod okraj stola práve včas, aby tenký pramienok nestiekol na dlážku, ale rovno doňho. „Hermiona berie všetko z kníh. Navyše je hrozne nudná...“

Kto by to povedal, pomyslel si Lucius a pre každý prípad si pritiahol k sebe skoršie naplnený pohárik.

„Všetok čas trávi v knižnici, aká je z nej teda vedkyňa?! Nedávno za mnou prišla a vykladala mi „zábavnú príhodu“, počúvaj, hneď ti ju rozpoviem...“ Na Malfoyovo nemalé prekvapenie vypil na jeden dúšok vodku, ktorá stiekla do kalíška. „Sedím si tak v čitárni a čítam Trevelyana, pokým neprinesú knihy, ktoré som si objednala...“ Severus sa zjavne snažil napodobniť Hermionin hlas, Lucius však nevedel posúdiť, do akej miery sa mu to podarilo. „A zrazu v tom tichu niekto upustí pero... Vieš si to predstaviť? A ja na to: Nie. Mám, pravdaže, bohatú fantáziu, ale nie natoľko... A ona sa urazila,“ dokončil smutne.

Kamarát sa opil, clivo si pomyslel Malfoy. Nemal už chuť na vodku. Žiadalo sa mu ušľachtilej sedemročnej škótskej... Vzal do rúk fľašu a začal sa hrať s vrchnákom. Počas času stráveného v Severusovom dome ho ani raz nevidel použiť mágiu, hoci domáce kúzla boli nenahraditeľné. A tak sa rozhodol predviesť, že toho dokáže veľa aj bez prútika. Napríklad otvoriť fľašu.

Po určitom čase...

„Povedz, Lucius, vážiš si ma?“ spýtal sa Severus opitým hlasom.

Priateľ na neho nesústredene pozrel. Postupne mu začalo dochádzať...

„Uvoľni sa, iba žartujem,“ chrapľavo sa rozosmial.

Vytriasol do pohára posledné kvapky koňaku. Prázdna fľaša odletela na zem k zvyšným trom – od vodky, whisky a ďalšej whisky. Sklo bolo dostatočne hrubé, aby sa nerozbilo rovnako ako pri ostatných fľašiach, ktoré priniesol Malfoy.

Medzitým Luciusa ďalej častoval odhaleniami o svojom živote.

„Nedovolí mi čarovať,“ riekol odsudzujúcim tónom. „Vôbec. Žiada, aby sme žili „ako všetci normálni ľudia“. Obáva sa, že nás susedia prichytia pri čarovaní... Vieš si predstaviť, ako mi je: som nútený nepremiestniť sa rovno domov, lebo susedia spozornejú, že nevidia, ako vchádzam alebo vychádzam z domu... A vieš, čo som nedávno našiel? Pozvánky na našu svadbu! A vieš pre koho? Pre Harryho Pottera a jej bývalého priateľa Weasleyho!“

Malfoy sa v duchu zdesil. Pretože zdesiť sa nejako inak jednoducho nemohol. Kedysi tu a tam pochyboval, či sa rozhodol správne, keď sa postavil na stranu Voldemorta a prisahal, že bude bojovať o nadvládu nielen v čarodejníckom, ale aj v muklovskom svete. Teraz sa všetky pochybnosti vytratili: bolo to správne rozhodnutie. Muklovia sú obmedzené stvorenia. A tiež kruté... Oveľa krutejšie než čarodejníci. Žiaden čarodejník by nezakázal druhému používať mágiu len preto, že ho znepokojuje mienka okolia.

„Ale je pôvabná,“ zamrmlal, lebo mal pocit, že musí priateľa nejako podporiť. „Vezmime si, napríklad, Narcissu...“

„Len pokračuj,“ ožil Severus.

„Je Narcissa nádherná žena? Je. Však to nie je zlé...“ uzavrel filozoficky.

„Napime sa na to!“ pohotovo navrhol Severus.

„Nie-e-e!“ zastavil ho Lucius. „Hovoríme o tvojej žene, takže nemôžeme piť na moju-u-u...“ riekol dôležito.

Snape zosmutnel. „Vo všetkom ma obmedzuje,“ priznal skrúšene. „Vo všetkom, chápeš? Absolútne.“

Malfoy sa zamyslel.

„Vo všetkom,“ zopakoval ešte raz.

Keď Lucius napokon pochopil, čo presne tým priateľ myslí, zdalo sa, že dokonca trochu vytriezvel.

„Ako sa jej to podarilo?“ zašepkal zdesene.

„Neviem.“ Smutne sklopil zrak.

„Možno ti počarila? Omámila ťa niečím? Alebo...“ Zahľadel sa do pohára. „Alebo si bol riadne potrundžený?“

„Lucius, ja ti neviem,“ zabedákal, chytil sa za hlavu a zosunul pod stôl. „Je mi teraz tak zle, že si vonkoncom nič nepamätá-á-ám...“

O pár minút neskôr, keď stôl mierne zavibroval, vyliezol spod neho. Malfoy ležal na stole s tvárou zaborenou v tanieri so zvyškami citróna a nearistokraticky chrápal.

Severus premohol pokušenie schmatnúť ho za nohy, odtiahnuť pred vchod a potom sledovať, ako sa preberie, ale...

„Lokomotor!“ Vytiahol prútik, predniesol formulu a Malfoyovo telo sa spolu so stoličkou vznieslo niekoľko centimetrov nad zem a plavne levitovalo von z kuchyne.

* * * * *

„Nepočul som, kedy si sa vrátila.“ Severus chcel zažať svetlo v spálni, no včas si všimol, že Hermiona leží v posteli.

Už sa stihol osviežiť v sprche a vyčistiť zuby. Takmer všetok alkohol z neho vyprchal, počas večera ho totiž nevypil tak veľa, ako sa Malfoy nazdával.

„Premiestnila som sa priamo sem,“ ospalo zamrmlala Hermiona. „Nechcela som vás vyrušovať. Prosím, nezapínaj svelo.“

Severus po hmate došiel k posteli a vliezol k Hermione pod prikrývku.

„Stále z teba razí,“ skonštatovala a odtiahla sa od neho.

„Prepáč,“ riekol a pritiahol si ju späť. „Ako to šlo?“

„Nie tak dobre, ako by som si priala... Stále mi nechcú rozumieť... Harry sa ešte snaží, ale Ron...“ Sťažka si povzdychla. „A čo ste robili vy dvaja? Čo si mu o mne narozprával?“

„Pravdu a nič iné len pravdu.“ Uškrnul sa a pobozkal ju na sluchu. „No dobre, takmer...“

„A uveril ti?“ spýtala sa s náznakom pochybnosti v hlase. „Nebudeš sa teraz báť spravodlivého hnevu bývalého... ehm, vedenia?“

„Môžeš si byť istá, že nás už nechajú na pokoji,“ sľúbil Severus.

Vykrútila sa mu z objatia a posadila na posteli.

„Nejako tým tvojím ubezpečeniam neverím... Tak hovor, čo si teraz o mne myslí tvoj dôverný priateľ Malfoy?“

„No, spýtaj sa ho sama... keď sa zobudí.“ Lenivo mávol rukou. „Zamkol som ho v zadnej miestnosti, aj tak je úplne mimo...“

„Čože?!“ rozhorčila sa. „Nechal si opitého Malfoya v našom byte? Ako si...“

„Upokoj sa, nezobudí sa skôr než zajtra ráno... a možno aj neskôr. Poď ku mne...“

Hermiona mu však nahnevane odstrčila ruku. „Nebudem sa s tebou milovať, keď je v dome cudzí človek!“ vyhlásila.

„Takže to predsa len bola pravda,“ povzdychol si.

„A mimochodom, stále trvám na tom, aby si mi povedal, o čom ste sa zhovárali.“

Nemal inú možnosť, než jej vyrozprávať príbeh „alkoholického maratónu“.

„Chceš povedať, že je to všetko pravda?“ zamračila sa. „Že som naozaj taká?“

„Je to pravda, len povedaná inými slovami... A vôbec, odkedy o mne pochybuješ? Ja viem najlepšie, čomu uveria. Ak by som mu povedal, že som nesmierne šťastný a tak podobne, naše šance by sa blížili k nule... Ale teraz, keď si budú myslieť, že nežijem v raji...“

„Už mi je to jasné.“ Omrzelo ju mračiť sa a rozmarne sa rozosmiala. „Aký si len múdry a vynaliezavý!“

„To som,“ hrdo priznal Severus. „Pobozkaj ma!“ požiadal.

„A ako sa dá povedať „som s tou ženou bláznivo šťastný“, ale tak, aby si všetci mysleli, že sa máš zle?“ spýtala sa veselo a pritúlila sa k nemu.

„No... môžeš povedať „je to môj osud“ a odovzdane si povzdychnúť...“

Vybuchla smiechom.

„A ako to pokračuje so susedmi?“ opýtal sa.

„Dnes som ich stretla. Povedala som im, že si vodcom strašnej sekty... Vieš si to predstaviť?“

„Neviem.“

Znovu sa rozosmiala. „Myslím, že čoskoro budeme môcť kúpiť byt nad nami za bagateľ...“

„A čo keby sme zároveň spracovali aj susedov za stenou?“ navrhol. „Sotva budú vo vytržení, ak sa budeme každú noc hlučne milovať...“

„Myslíš?“ Hravo nakrčila obočie. „Ako hlučne?“

„Postarám sa o to!“