Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 15: V šatníku

Draco Malfoy sa ukrýval v hlbinách temnoty známej ako Pansyin veľký šatník. Oprel si chrbát o pevnú stenu a silno sa o ňu pritlačil. Prepychový kabát mu padal do tváre a, aktuálne, sa ešte nikdy necítil tak zúfalo. Zaplavil ho pocit nevoľnosti, keď zovrel tú malú vysielačku, kým čakal, že niečo začuje, slabé dýchanie či stačilo by len nadýchnutie. Avšak jeho jedinou spoločnosťou bolo ticho. V zadnej časti Pansyinho šatníka, tak veľkého, že by sa dal použiť ako izba pre hostí, Draco nedokázal zabrániť tomu, aby sa nepotil. Nestaral sa o svoj otrasný zovňajšok alebo o fakt, že tá zaschnutá krv mu pravdepodobne zanechá škvrny na kedysi peknej košeli. Jediné, na čom mu záležalo, bolo, aby znova počul ten hlas; ako keby to, že ho znova začuje, dokázalo spôsobiť, že sa zase bude cítiť v poriadku.

Zatvoril v tej tme oči, ponoril sa hlbšie do falošnej noci. Pansy bola vonku dlhšie, než očakával, čo mu neprekážalo a rozhodol sa zamknúť sa s vysielačkou na tak dlho, ako bude preč.

A čo viac, nedokázal si vôbec predstaviť, že už nikdy nezačuje hlas tej ženy na druhom konci. Len teraz sa s ňou začal rozprávať, ale z nejakého dôvodu mu to robilo radosť… jedna z tých málo vecí, ktoré ho ešte dokázali potešiť. Pretože kým jedlo už nechutilo lahodne a dokonca jeho obľúbené zábavky mu pripadali zbytočné a smiešne, stále v tej vysielačke nachádzal dôležitosť. A keďže pre neho bol taký dobrý pocit stále niečo neznáme, nedokázal si odoprieť svoje vlastné uspokojenie… aj keď to bolo niečo, čomu nie celkom plne rozumel.

Frustrovaný stiahol prst z gombíka vysielačky, hodil ju na svoj zrolovaný kabát a začal búchať hlavou do steny za sebou.

“Do pekla! Do pekla!”

Zbierka Pansyinych drahých kabátov zletela z vešiakov a pristála mu na hlave. S výbuchom hnevu každý jeden zo seba strhol a odkopol ich do zväčšujúcej sa hromady v rohu.

Iste, pri takom množstve pýchy, akú on za posledných päť rokov stratil, dokázal by sa prinútiť povedať, že mu je to ľúto. Avšak dokonca aj on si uvedomoval, že len vymýšľa to, čo v skutočnosti mohol urobiť. Opatrne sa zohol, znova tú hračku zdvihol a oprel sa opäť dozadu; tentoraz stál na rozstrasených nohách.

“Ja viem, že si tam,” skúsil, unavený a takmer skučiaci. Pošúchal si koreň nosa. “Prosím?”

“Ja… ja ti všetko poviem,” vyjednával, pokrčil pri tom plecami, ako keby sa už zbavil všetkých rozpakov. “Čokoľvek čo chceš vedieť, dobre? Len…” odmlčal sa. Len čo? Odpovedz? Povedz niečo, čokoľvek, aby si mu dala vedieť, že on, Draco, nie je v tej tme sám?

Okamihy, než niečo začul, boli takmer neuveriteľným mučením. Cítil, ako mu proti jeho vôli začína tŕpnuť hrdlo. Bolesť hlavy sa zdvojnásobila a, okamžite si zaprial, aby dostal zo seba menej napätý hlas. Avšak ten okamih ľútosti trval len krátko.

“Ach,” povedal ten hlas práve, keď už Draco takmer stratil všetku nádej, že sa mu dostane nejakej odpovede, “takže teraz sa chceš so mnou rozprávať? Čo sa zmenilo od včerajšej noci, kedy si ma totálne odpálkoval?”

Dokonca vo svojom trápení si Draco nemohol pomôcť, aby sa neusmial. Otupenosť, ktorá sa zmocnila celého jeho tela, bola podivne vítaná a takmer dokázal úplne zablokovať bolesť, ktorá ho tak ostro zachvátila. Odpovedala, napriek čomukoľvek, o čom sa včera v noci hádali. A z nejakého dôvodu mal z tohto faktu Draco pocit, že je pre niekoho iného dôležitý.

“Ohľadne toho…” začal hanblivo. “Ja som… ehm… nuž, veď vieš.”

“Viem?” prel sa ten ženský hlas, mierne sa zdvihol, “vlastne som si naprosto istá, že nemám potuchy, o čom hovoríte, pane.”

Malfoy sa zamračil. Tlačila na pílu a on to vedel. Avšak spustil ruku z tváre a zašepkal, ako keby niekto načúval: “Prepáč. Je mi… to ľúto.”

Z reproduktora sa ozval chichot a Draco prekvapene vzhliadol, trochu šokovaný. Nenapadlo by ho, že tá ženská bude považovať jeho ospravedlnenie za vtipné. Avšak prestala sa smiať, tiež stlmila svoj hlas s spýtala sa s trochu žartovným flirtujúcim nádychom: “Prečo šepkáme?”

Avšak Dracov hlas bol výlučne vážny. Zízal na tú muklovskú vysielačku s prižmúreným pohľadom, potom si uhladil vlasy dozadu a vzchopil sa. Hoci to mu nezabránilo, aby stále nešepkal. “Ospravedlnenia sú pre mňa mimoriadne náročné,” priznal a potom protirečivo dodal, “takže sa považuj za šťastlivca.”

“Ach, to sa považujem,” doberal si ho sarkasticky ten hlas. “Takže,” povedala, dodajúc ich rozhovoru bezstarostný smer, “ako tvoj… nuž… plán… včera večer vyšiel?”

Malfoy zaváhal. Rozhliadol sa na svoju súčasnú situáciu. Sediac v temnote Pansyinej veľkej skrine okamžite očervenel. Sám sa považoval za šťastlivca, že žena na druhej strane nemôže vidieť jeho dobitú tvár. Takto bolo ľahšie klamať. “Šlo to… ako po masle,” klamal, buchol sa po hlave, hneď ako dokončil tú vetu.

“Vážne?” spýtala sa Hermiona, keď nadvihla obočie.

“Nie, v skutočnosti nie.”

Hermiona sa odmlčala, žula si spodnú peru. Na počudovanie nemala nutkanie víťazne zakričať: “Hovorila som ti to!” Namiesto toho zistila, že jej došli slová. S koktaním sa spýtala: “chceš… chceš o tom hovoriť?”

Opäť raz Draco so zatvorenými očami zamrmlal: “Nie, vlastne nie.”

Potom sa oboch zmocnilo ticho. Na druhom konci, sama v dome, sa Hermiona posunula na gauči. Zdalo sa, že jej nálada sa okamžite desaťnásobne zlepšila; hoci to nebolo kvôli tým zlým správam od chlapca z minulej noci, ale predovšetkým preto, že sa s ním rozprávala. Odložila nabok šálku čaju, predklonila sa na kolenách a ovinula okolo seba deku.

“Nuž,” začala, keď sa rozhodla, že už má dosť ticha, “na čo čakáš?”

Malfoya to zaskočilo, “….na čo čakám?”

“Vravel si, že si pripravený všetko mi povedať.” Hermiona sa v novej pohodlnej polohe na gauči cítila o trošku uvoľnenejšie. Možno prijala chlapcovo ospravedlnenie príliš ľahko, ale na druhej strane, vyzula sa z toho, aby sa musela ospravedlniť sama. A viac ju dojalo, že ju ani nepožiadal, aby tak urobila… a presne kvôli tomu dychtila po tom, aby ten rozhovor pokračoval.

Draco s ťažkosťami prehltol. “To som vravel, však?” spýtal sa, hravo, hoci jeho hlas okamžite zvážnel. “Čo chceš vedieť?”

Hermiona mávla rukou. V zápästí jej zapraskalo, ako keby sa uvoľnilo maximum stresu. Zatvorila oči, unavená z toho, že musí tomu chalanovi odpovedať stále dokola na tú istú otázku, ale tiež rada, že vôbec túto šancu dostala. Začala nejasne: “Nebudem sa ťa pýtať na minulú noc, pokiaľ mi to nechceš povedať.” Potom počkala, či neprehovorí. Keď tak neurobil, zahryzla si trošku sklamaná do pery. “Dobre teda. Začni od začiatku. Prečo si taký nešťastný.”

Malfoy od seba odsunul Pansyine kabáty, vytiahol prútik z vrecka a s mávnutím prútika viseli všetky na vešiakoch. “Naposledy ťa varujem…”

“Som veľké dievča,” vyštekla Hermiona, trochu podráždená. “Myslím, že dokážem zvládnuť čokoľvek, čo na mňa hodíš.” Keď to dopovedala, so spokojným nádychom sa ešte pohodlnejšie uvelebila na gauči. V skutočnom živote nebola Hermiona taká sebavedomá či sexy, ako sa zdala na druhej strane vysielačky. Avšak niečo na tejto anonymite ju vzrušovalo, poháňalo ju. Vždy chcela byť takým typom človeka… sebavedomým, sexy, záhadným. A zdalo sa, že tá hlúpa hračka to v nej vyvoláva… a ona to milovala.

Malfoy sa nadýchol, nebol príliš nadšený ohľadne sebavedomia či nadšenia toho záhadného dievčaťa. V skutočnosti už ľutoval, že jej sľúbil, že jej všetko povie. Ale keď uvažoval nad svojimi poslednými dňami, bola to buď vysielačka alebo skutočná terapeutka. S trhnutím si spomenul na ten pocit, keď bol úplne stratený v tej ordinácii a bolo mu jasné, že sa tam nikdy nechce vrátiť.

“Počas bitky,” začal, okamžite sa vrhol do plnenia sľubu, ktorý dal, “som vážne nebol na tej dobrej strane…”

Hermiona zalapala po dychu. “Ty si bol smrťožrút?” obvinila ho, hlas zachrípnutý a ostrý. Deka jej skĺzla z jedného ramena a vlasy jej padli do tváre. V mysli jej bzučalo. Už jej skôr došlo, čo bude to najhoršie, ale dajako nedokázala zvládnuť, keď to prišlo cez vysielačku. Mocne ju zovrela… tak mocne, že jej obeleli hánky.

Malfoy očervenel v tmavej skrini. “To som nikdy nepovedal,” rozrušil sa, vlasy mu padli do čela.

Nadurdená Hermiona sa pohla. Jej vlastné vlasy jej pokrývali polovicu tváre. “Iste,” vydýchla, “naznačil si to.”

Draco si opäť pritlačil ruku k tvári, hoci ju tam nechal bez pohybu. Roztiahol najdlhšie prsty, aby cez ne vykukol a len tak-tak sa mu podarilo nezosunúť sa k zemi. “Ja nie som smrťožrút,” tak napoly klamal. Pravda, býval ním, kedysi… ale to bola minulosť. A žena na druhom konci tak veľa nepotrebovala vedieť.

“Áno, si, priznaj to!” vrátila mu Hermiona, znova frustrovaná. “Povedal si… povedal si, že nebudeš klamať!” Podľa jej hlasu to bolo, ako keby ho hrešila. Avšak tá zadýchanosť, ktorá ho sprevádzala, spôsobila, že znela, ako keby bola v emocionálnom šoku. Vlastne si musela pridržať trasúcu sa hruď.

“A čo keby som bol?” zašepkal Draco, ešte viac ponížený. Rukou si stále zakrýval tvár, oči silno zatvorené. Možno to, že bol tak totálne v rozpakoch kvôli svojej minulosti, bolo časťou skutočného dôvodu, prečo bol v prvom rade taký deprimovaný. Buchol hlavou o stenu, nahnevane zaklial. Potom situácia nabrala podivný zvrat… ani jeden z nich nepovedal ani slovo, ale nebolo to rovnaké ticho, ktoré narušilo ich rozhovor predtým. Kým v Dracovej hlave hučalo, Hermione totálne horela tvár.

Chcela hodiť vysielačku o stenu a vystopovať toho človeka, nech ním bol ktokoľvek. Privolala späť každý kúsok odporu, ktorý kedysi v minulosti cítila, dovolila, aby absolútna nenávisť zaplnila opäť jej hruď. Možno mal Ron pravdu, možno bolo nevyhnutné držať sa starej zášti. A to práve vtedy, keď sa jej ten chlapec na druhej strane začal páčiť…

“Kto si?” vyštekla, očividne nahnevaná.

Ale Dracova hlava bola naplnená len ponížením. “Ja…” začal, ale jeho nervozita ho zastavila. Nakoniec sa zviezol chrbtom po stene Pansyinej skrine, pritlačil si čelo o kolená a hanblivo zašepkal: “Nikdy som nepovedal, že ti to poviem…”

“Nuž, nemusíte mi to povedať, pane,” zavrčala Hermiona. Zdvihla sa z gauča, päste zaťaté. “Je to už päť rokov, ale stále mám plné právo byť… byť…”

“Nahnevaná,” dokončil Draco tú vetu za ňu. S námahou prehltol, prikývol na svoje kolená, zvraštil tvár ešte viac. “A máš pravdu… ty…”

Rozrušená a rozpálená Hermiona ho okamžite prerušila, nepočúvala úplne, čo hovorí. Nemohla si pomôcť, aby jej frustrované slzy nezaplnili oči a keď cítila tú obrovskú guču, ktorá sa jej formuje v práve rozboľavenom hrdle, obišla konferenčný stolík, takmer ho pritom prevrhla. “A vieš koľko… ako veľa životov si ty a tvoja… tvoja sekta ohrozili? Koľko ste ich ukončili!”

Nepohol ani svalom. Len otvoril ústa, aby s ňou súhlasil, ale tie opäť zostali nemé. Napriek svojej vôli cítil, ako sa ho zmocňuje vlastný ohromujúci výbuch viny. Možno sa mal radšej držať terapeutky, kde si na konci aspoň nedokázal spomenúť, o čom to sedenie bolo. Ale toto, toto práve teraz, bolo vyčerpávajúce a takmer naprosto neznesiteľné. A najhoršie na tom všetkom bolo to, že mala pravdu. Každé nechutné slovo, ktoré na neho vrhla, každé obvinenie, bolo na sto percent oprávnené. Vyšťavený so zachrípnutým hlasom prikývol.

“Áno, a ja…”

Hermiona sa zamračila, v duchu očami prepaľovala diery do toho plastového zariadenia. “Ty čo?” zasyčala.

“Ja… ja s tebou súhlasím… so… so všetkým, čo si povedala.” To priznanie nebolo také ťažké, ako Draco očakával. V skutočnosti niečo také povedať nahlas bolo takmer oslobodzujúce. Zdvihol hlavu z kolien, objal ich vlhkými rukami a zatrpknuto prehltol.

A keď sa Hermiona zopakovala, v jej hlase chýbalo akékoľvek pohŕdanie. Iba zmätenie trhalo jej dušu, keď znova povedala: “Ty čo?”

“Máš absolútne pravdu,” zamrmlal Draco do temnoty. “Všetko, čo si povedala, je pravda a… ja…. Ja s tým musím žiť.”

Opäť obom došli slová. Hermione sa okamžite podlomili kolená a ukročila dozadu, kde sa zrazila s kuchynským ostrovčekom. Na chvíľu si dokonca priala, aby mohla svojej kričanie vziať späť. Hoci jej to umožnilo vypustiť všetok potlačovaný hnev, o ktorom si ani neuvedomovala, že potlačuje a že sa úplne vrátila k svojmu starému ja… že bola pokrytecká. Hoci musela priznať, že na svoj výbuch neočakávala nejakú odpoveď. Potiahla nosom, odsunula si vlasy z tváre predkom dlane a potom si ich zase rozstrapatila tým, že cez ne prešla roztrasenou rukou.

Otočila sa, pritlačila sa plne o ostrovček.

“Čože?” Malfoy zdvihol hlavu. Z reproduktoru Hermiona mohla počuť, že sa pokúša zopakovať, čo hovoril predtým.

“Nie, nie,” prísne nariadila, “nehovor… nehovor vôbec nič.” Malfoy poslúchol a odmlčal sa.

Čo ho nútilo chcieť, aby k nemu necítila nenávisť? Srdce mu úzkostlivo bilo v hrudi. Dúfal, že ním nebude pohŕdať naveky, ale uvedomoval si, že si pravdepodobne zaslúži všetko, čo k nemu cítila. Avšak jej mlčanie netrvalo dlho. Premyslela si to, čo potrebovala, keď mohol počuť, ako sa prechádza po svojom dome, byte, komore, čomkoľvek.

“Dobre, to dáva zmysel,” zašepkala, “keď si tak totálne šialený.” Prešla si dlaňou po tvári. “Takže, začal si,” riekla, roztrasená tým, čo bol nepochybne hnev. Avšak zdalo sa, že ten s každým uplynulým okamihom odumiera, “pokračuj.”

Malfoy zažmurkal, “po-pokračuj?...”

“Pokračuj! U Merlina!” vyštekla Hermiona.

“Ja som… spochybňoval všetko dokonca už vtedy, ako sa tá bitka stala hlavnou témou… Voldemorta.” Draco prehltol, pocítil bodnutie strachu dokonca len z toho, že zamrmlal meno toho mŕtveho muža. Hermione na druhom konci to došlo, ale podarilo sa jej zabrániť, aby cítila nejakú ľútosť. Namiesto toho ukročila od ostrovčeka, pomaly prešla cez kuchyňu a zamierila na prvé miesto, ktoré ju napadlo ako miesto, kde ju Ron s Harrym nenájdu. Rýchlo sa vydala do svojej spálne, odkopla nabok pohodené kúsky oblečenia, ktoré lemovali zem a posadila sa na posteľ, neovládateľne sa triasla. Avšak mlčala, načúvala s nepopierateľnou fascináciou. “Už som viac nechcel byť súčasťou celej tej veci…”

Nechala ho pokračovať, keď postrehla, že mu dalo zabrať, aby vôbec o niečom z toho hovoril. “Ty… ty vôbec netušíš, čo ma prinútili urobiť. Ale držala ma tam viac než jedna sila… Ja… ja nevedel som, čo urobiť, keby som odišiel… keby som odišiel, zabili by ma.”

Hermiona si nemohla pomôcť, ale klesla ešte hlbšie. Jej myseľ uháňala rozličnými smermi. Kto to bol? Bolo to už päť rokov a mnoho smrťožrútov prepustili z rozličných dôvodov z väzenia. A potom jej okamžite naskočil na myseľ ten prízrak z novín. Gregory Goyle, pomyslela si zatrpknuto, alebo nejaký iný poskok. Bolo ich príliš veľa, aby si ich všetkých pamätala. Potom si spomenula na tie noviny s ešte vážnejším záujmom: Draco Malfoy.

Avšak okamžite tú predstavu zahnala preč. Jej lepší úsudok jej vravel, že Draco Malfoy v žiadnom prípade nebol chlapcom na druhom konci vysielačky. Po prvé, až donedávna nevykročil z domu. Ako by mohol naraziť na vysielačku, ktorú nachystala? Okrem toho, Dracovi chýbal akýkoľvek… akýkoľvek šarm. Nie, Hermiona si tým bola istá, toto na sto percent nemohol byť Draco Malfoy.

“Možno ťa mali zabiť,” odpovedala, trošku ostrejšie, než zamýšľala. Avšak ten hlas zmĺkol, ako keby s ňou tiež súhlasil. “Pokračuj,” prikázala, silno stisla oči. Pripadala si hlúpo, napriek svojej vôli. Domnievala sa, že ten chlapec je zaujímavý, šarmantný a inteligentný. Myslela si, že jej robí radosť rozprávať sa s ním. Predpokladala, že bol napriek svojej minulosti dobrým človekom.

Malfoy nešťastne zastonal. “Pripusťme,” začal, v prvom rade súhlasil s jej predchádzajúcim tvrdením o zatratení. Nadýchol sa, úplne zabudol na svoj otlčený vzhľad – príliš sa sústredil na túto situáciu. “… myslím, že to čo sa snažím povedať je, že… ja… ja som trošku zlomený.” Opäť sa ním prehnala smršť poníženia. Ale musel to povedať.

“Odhadujem,” vyšplechla Hermiona, len o trošku pokojnejšia, “že si žil na Malfoy Manor.”

Dracove srdce vynechalo úder a jeho okamžitou reakciou bolo klamať. S koktaním odpovedal len, “á-áno, ale… ale len krátko. Ja… ja bol som tam…” Opäť si prehrabol rukou vlasy. “Celkovo som tam bol len krátko. Nestrávil som tam väčšinu času…” Nervózne si buchol o čelo a čakal na jej odpoveď.

Hermiona sa tiež predklonila. Čiže to nebol Draco Malfoy.

“Takže mi dovoľ sa ťa spýtať na toto,” začala, nepochopiteľne rozrušená. “Prečo si to prepánabeka nenávidel?” Keď potom prehovorila, bola sarkastická len čiastočne. Ak mala byť úprimná, práve teraz tak celkom chlapcovmu trápeniu neverila. Nepovažovala ho viac než za kriminálnika, ktorý ľutoval jedine to, že ho chytili. Praskla jeho pýcha ako nejaká bublina? Bola pre neho jeho nová neslávna povesť príliš cudzia a krutá? Jej srdca sa zmocnila nová ochromujúca vášeň. Jej hnev bol takmer neovládateľný. “Chcem povedať,” zasmiala sa, tak zatrpknuto, že určite pochopil jej odkaz. “necháp ma zle… tí ľudia tam boli tí najnechutnejší ľudia, ktorí žili na tejto planéte. Ale dali ti všetko. Bol si súčasťou ich… ich skupiny. Pomáhal si im, však? Okrem toho, panstvo Malfoyovcov je, nanešťastie, nádherný dom. Iste to nemohlo byť také hrozné.”

Malfoy pokrútil hlavou, ktorá mu nemilosrdne búšila. “Také to nebolo… vôbec nie. Prosím,” sotva zašepkal, “musíš mi veriť. Keby som mohol odísť… odišiel by som. To miesto… Manor, bolo hotové peklo.”

“Pochybujem,” odsekla Hermiona. Potom si zahryzla do pery a ako nejaké dieťa dodala: “Neverím ti. Som si istá, že to chápeš.”

Keďže dokázal len koktať, nepodarilo sa mu zvládnuť vyrovnaný tón hlasu. V skutočnosti jediné, čo vôbec dokázal zo seba dostať, bol zachrípnutý začiatok: “Ja… Ja…”

Mohol cítiť to bodavé pálenie v hĺbke svojho hrdla, ale nemohol si pomôcť. Nechcel si spomenúť na nič o svojom starom dome, nechcel si spomenúť na ani ten najmenší detail. Dokonca tie minimálne detské spomienky, na ktoré si dokázal spomenúť, boli poznamenané smrťou, vraždou, mučením a bolesťou. Dokázal cítiť intenzitu, ktorá rozboľavela jeho podráždené oči, cítil, ako mu zvlhli a preklínal sa za to, že sa tak ľahko zlomil. Čo sa mu to dialo? Kedysi býval taký tvrdý a teraz ho dokonca zmienka o jeho minulosti kompletne rozhodila na kúsky. Toto nemohol zvládnuť, ale uvedomoval si, že bude musieť. Napriek všetkému vedel, že musí.

“Ani neviem, kde začať. Nezačína to nikde…” dostal zo seba s pocitom, že stráca zmysel toho všetkého. “Nemohol by som ani u-určiť nejaké miesto. Ale tvrdiť, že to mám rozmazané a že je to za mnou… to by bola lož, pretože si pa-pamätám ka-každý jeden okamih. A nikdy na to nezabudnem.”

“Bolo to také hrozné, há?” spýtala sa roztrasene Hermiona, “úprimne, pretože je mi to ľúto, ale toto je úplne mimo môjho chápania.”

Draco pokrútil hlavou. Mohol cítiť ten boľavý pocit, ktorý mučil celé jeho telo. Ruky ho boleli a otvorené rany na jeho tvári zjavne štípali a pálili s každým pohybom jeho hlavu. Ale nebolo to nič v porovnaní s tým, čo cítil v čase, ktorý strávil so smrťožrútmi, keď sa vrátil domov. Avšak už začal a uvedomil si, že zašiel priďaleko, aby teraz vycúval. Priznania sa z neho zjavne liali samé, boli ako povodeň a nezastaviteľné. A kým sa zatiaľ ešte úplne nezosypal, mohol cítiť, že k tomu nemá ďaleko. S každým zakoktaním sa mu hrdlo zvieralo viac a viac a jeho srdce bilo rýchlejšie a ešte rýchlejšie.

Očami prešiel po priestore tmavej skrine, napoly vedomý, že sa Pansy každú chvíľu vráti. Bola už dlho preč a také niečo bolo možné riziko. Nemohol dovoliť, aby ho takto videla, nie keď mal spať v jej posteli. A potom to začul, otvorenie dverí, spevavý Pansyin hlas, šťastnej, že nakoniec Draca zbalila.

“Draco!” zavolala z prízemia a Malfoy mohol počuť, ako zahrkotali tašky, keď ich položila na zem.

“Ja…” začal Malfoy, zadychčaný od okamžitej energie, ktorá sa ho zmocnila. “Mu-musím ísť.”

“Čože?” vyštekla Hermiona, ktorá očakávala, že zo seba všetko vysype. A možno mala práve šťastie, pretože Draco tiež očakával, že presne to urobí.

Ale Malfoy si už nachádzal cestu cez šatník, skloniac sa, aby si zdvihol kabát zo zeme. “Mrzí ma to,” dodal zachrípnuto. “Sľu-sľubujem, že ti poviem všetko, čo chceš… zajtra. Len…”

“Fajn,” opäť ho prerušila Hermiona. Uvoľnila tlačidlo a odhodila tú vec pred seba, ako keby ju popálila. Na okamih Malfoy stuhol, zízal v šoku na vysielačku, ako keby si uvedomil, že odišla. Zaplavila ho úľava, ale súčasne pociťoval nešťastný pocit naprostej straty. Avšak nič ho nemohlo zastaviť. Začul Pansyine kroky na mramorovom schodisku a vypálil od steny k dverám šatníka, zakopávajúc o vlastné nohy. Skopol si topánky, vyslal každú na inú stranu spálne a hodil kabát na zem.

S roztrasenými rukami si rozopol gombík na nohaviciach, aby vyzeral presvedčivejšie a vliezol späť do postele, kde si zakryl tvár elegantnými prikrývkami. A práve keď to všetko na jeden nádych spravil, začul ako sa dvere na spálni otvorili. Rýchlo sa dostala k posteli a Draco pod prikrývkami stisol tuho oči.

“Priniesla som ti steak,” ponúkla Pansy, hojne vychvaľujúc kvalitu toho jedla všeobecne. Ale Draco sa v duchu zaksichtil; nenávidel steaky.

“Hmm,” zastonal, proti svojej vôli, keď zízal na donáškový obal obsahujúci to absurdné jedlo. Pansyine oči zaiskrili, ale hľadela len na Malfoya. V rozpakoch a s trochou nevoľnosti Draco skončil so zdvorilým: “Ďakujem ti.”

“Samozrejme, Draco,” prikývla Pansy, keď od neho poodišla. Potom sa venovala svojim taškám, vybalila z papiera úplne nový kabát a zamierila ku šatníku, aby ho tam zavesila. Keď odsunula svoje nádherné kúsky nabok, Draco znechutene zazeral na to jedlo.

“Draco,” zavolala Pansy zvnútra veľkej skrine.

Vzhliadol od jedla, odložil tác nabok, aspoň sa prinútil prehltnúť pár kúskov. Vzdychol si, posunul sa trochu na vankúšoch, ktoré boli tvrdé a nepohodlné. “Áno?”

“Si v poriadku?” spýtala sa znova, keď vynorila zo šatníka a svižne ho zavrela. “Vyzeráš, ako keby si… neviem… plakal.”

To vyhlásenie ho omráčilo. V duchu sa preklial. Myslel si, že potlačil akékoľvek známky nepohodlia skôr než vošla. Avšak jeho očividné zlyhanie len pridalo k jeho trápeniu.

“Ach, nie,” pokrútil Malfoy hlavou. “Som v pohode… len som… mal zlý sen.”

Pansy sa usmiala, uhladila si vlasy. Nenaliehala, uspokojila sa s odpoveďou, ktorej sa jej dostalo. “Už viac nebudeš mať nočné mory, sľubujem,” navrhla. “Tak či tak, ohľadne tvojich plánov na večeru,” začala znova. “Premýšľala som, že by sme zajtra šli na piknik… nie na verejnosti. Len vzadu v záhrade. Čerstvý vzduch ti urobí dobre.” Draco sledoval ako Pansy uhladila plachtu pred ním. Potom v tom zase pokračovala – premýšľala za neho. Ale neopovrhoval ňou kvôli tomu. Len si viac pripadal ako nejaká bábka. A ako jej mohol povedať nie? Toto bola jeho budúcnosť, ktorú by popieral… a to nemohol urobiť.

“Dobre,” len povedal, čím spôsobil, že sa Pansyina tvár okamžite rozjasnila.

“Dobre,” odpovedala vzrušene. Vyzliekla si kabát a nakráčala k zrkadlu, prejavujúc obavy o rozstrapatené vlasy. Chytila kartáč a odhodlane si ich prečesala. A keď ju z postele sledoval, klesol ešte hlbšie, sledujúc vypuklinu, ktorú tá malá vysielačka vytvárala vo vrecku jeho kabáta. V duchu ďakujúc tej žene, že sa už viac neozvala, keď ju prosil, aby ho nechala byť, pocítil k nej miernu príťažlivosť.

“A teraz, keď spolu chodíme… možno by sme mali čoskoro mať večeru s tvojimi rodičmi.”

Jeho rodičia. Draco Malfoy si pripadal kompletne vyšťavený. Takto ďaleko to ešte nenaplánoval. Ale ako to, že to neurobil? Čo si myslel, že sa stane? Samozrejme, že jeho rodičia budú príliš nadšení predstavou, že Draco Malfoy chodí s Pansy.

“Moji rodičia?” spýtal sa jej, sledoval jej tvár v zrkadle.

“Áno,” odpovedala Pansy. “Budú mať z takého niečoho radosť, nemyslíš?” Samozrejme, že budú, ale aktuálne bol Draco sebecký.

Avšak prikývol, ignoroval ten pocit nevoľnosti, ktorý mu uháňal žilami. “Dobre,” odpovedal. Jedna s tých pár fráz, ktoré v poslednej dobe používal. “Dobre, iste.”

“Nádhera!” rozžiarila sa Pansy, keď sa stočila. S obnoveným make-upom a vlasmi kývla smerom k tácke pred svojím čerstvým 'frajerom' - pravdepodobne svojím budúcim manželom - a s úsmevom povedala: “Teraz zjedz ten steak, miláčik. Bol príšerne drahý.”

71332