Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 18: Na streche

V delíriu a trochu príliš otupený pre svoje vlastné dobro, Draco Malfoy prestával cítiť čokoľvek nižšie kolien. Už nejakú dobu si na nich sedel, keď ručne zabaľoval a vybaľoval svoje veci. Najprv sa považoval za šialenca, keď odmietol pomoc prútika, hoci na ručnom balení svojich vecí bolo niečo, čo sa mu celkom páčilo. Oceňoval, že sa musí ponoriť do hlbín svojej veľkej skrine, zvesiť každý kúsok drahého oblečenia z vešiaka a hodiť ho ako nejakú zbytočnú látku do krabice. Skutočne nevedel, prečo má všetky tieto veci. Kedysi mal rád všetky tie pekné a naleštené topánky, ale to už bolo dávno. Teraz si vôbec nedokázal spomenúť, kedy naposledy vošiel do tej skrine so zámerom ísť von a vyzerať dobre.

Keď hádzal všetok svoj nepotrebný majetok do kufrov, nemohol si pomôcť, aby sa necítil trošku trápne. To kvôli tomuto žil? Aby dokázal, že tu bol? Týmito kúskami oblečenia? Týmito naleštenými topánkami a týmito drahými viazankami... to bolo všetko? Toto oblečenie a jeho povesť smrťožrúta?

Zakaždým, keď pritlačil nadol kôpku oblečenia, zakaždým, keď mu stiekla malá kvapka potu z čela, ľutoval stopu, ktorú za sebou zanechal.

Nie, on ju nielen zanechal; on ju vyryl, vyryl ju do tej chladnej, tvrdej zeme. So sekáčikom na ľad postupne obsekal kmeň stromu, ktorý bol svetom, v ktorom žil. Umožnil, aby z dreva toho kmeňa vytiekla miazga, spôsobil, že krvácal...

Ale to všetko sa chystalo zmeniť. Pretože Draco Malfoy sa chystal oženiť a spraviť svoju rodinu šťastnou. Dokáže znova pozbierať a dať dokopy tú hromadu trosiek, ktorým bol jeho život. Mohol to napraviť. Nejako, akosi, všetko bude znova v poriadku. Možno ho svet nebude milovať, možno sa spoločnosť úplne nezahojí. Ale časom sa dostaví jeho vlastný osobný čas. Bude tu ten okamih... ten okamih čistého vykúpenia, ktorý dokáže zmazať všetku tú bolesť, ublíženie a temnotu, ktorú on, sám, kedysi spôsobil. A možno nebude môcť úplne zmazať stopy, ktoré zanechal, ale nech je prekliaty, ak sa o to nepokúsi.

S unaveným povzdychol zatreskol dvere na skrini, ktorá bola teraz úplne prázdna. Potom sa vydal k bielizníku a oveľa jemnejšie otvoril zásuvku. Jeho bledé prsty, ktoré by mohli patriť nejakému hudobníkovi, potiahli za tú malú kľučku a sledoval, ako sa pred ním ukázal výhľad na všetky jeho košele. Bolo podivné znova stáť na nohách, ktorými mu teraz šklbalo. Toto bolo ono; sťahoval sa preč, mal ísť žiť s Pansy. Ale na druhej strane, chystal sa oženiť. V dobrom a zlom, v chorobe a zdraví, bude ženatý, zaviazaný a naplnený a spokojný a... a...

„Draco.“

Malfoy sa stočil, vrazil lakťom do otvoreného šuflíka, biela košeľa mu vypadla z rúk. Spotené vlasy sa mu lepili na čelo a celkom úprimne vyzeral, ako keby ho vydesil nejaký strašiak. Ale postava vo dverách zostávala nehybná, napriek Dracovmu náhlemu výbuchu. Len mierne nadvihla obočie, čakala, kým sa upokojí.

„Otče,“ vydýchol Draco, keď sa dotkol miesta na hrudi, ktoré ukrývalo jeho rozbúšené srdce. „Neočakával som ťa...“

„Nuž,“ odpovedal Lucius, „myslím, že si budem musieť zvyknúť zaklopať, než vrazím do tvojho nového domova.“ Počkal na reakciu, ale z úsmevu, ktorý poctil jeho tvár, Malfoyovi došlo, že je to naznačenie, aby sa uvoľnil. Pokrútil hlavou, tiež sa usmial a zohol sa, aby zdvihol odhodenú košeľu. Keď ju mal v ruke, znova sa vystrel, utrel si čelo a pokrčil plecami, ako keby placho súhlasil.

Na kraji zorného poľa sledoval vankúš, ktorý zakrýval tú malú vysielačku a modlil sa, aby ho v tejto chvíli nezavolala. Avšak okamžite si pripadal hlúpo, že si vôbec myslel, že k takému niečomu dôjde. V žiadnom prípade ho ten hlas tak skoro neosloví, nie kým ho nenávidela. „Už som takmer všetko zabalil,“ vyslovil, kývol hlavou k svojim kufrom. Chaoticky boli rozťahané po celej zemi a on si zaprial, aby ich poskladal úhľadnejšie. Jeho otec nad tým zmätkom naklonil hlavu nabok, spýtavo sa pozrel znova na svojho syna a potom prikývol, prehltol nutkanie navrhnúť, že by mal byť v svojej práci dôkladnejší.

Lucius Malfoy bol, vo všetkých ohľadoch, takmer presným obrazom svojho syna. Prsty mal dlhé a štíhle, napriek tomu, že museli držať prútik, ktorý spôsobil toľko škody. Za tieňom z bielych vlasov jeho oči, hoci chladné, boli podmanivé a trochu tajomné. Bol príťažlivý, napriek tomu, že bolo takmer nemožné sa k nemu priblížiť a keď prehovoril, hovoril s prefíkanosťou, ktorá bola takmer nezameniteľná.

„Nemyslím,“ začal Lucius hlasom, ktorý nebol taký očarujúci. Namiesto toho znel, ako keby v rozpakoch, neistý a plachý. Jeho postoj bol však vzpriamený a upokojujúci, socha správneho verejného rečníka. A napriek všetkému bolo chvenie v jeho hlas takmer nevýrazné; keby ho Draco tak dobre nepoznal, bolo by mu úplne ušlo.

„Nemyslím si, že ma niekedy... napadlo, že sa dožijem dňa, keď sa odsťahuješ.“

Malfoyove plecia poklesli a pohol sa. Pokúsil sa napodobniť postoj svojho otca, muža, akým nikdy v skutočnosti nechcel byť, ale súčasne po ničom inom viac netúžil. Chcel ten  zovňajšok obchodníka – aby žmurknutím oka dokázal nasadiť silný vzhľad. A Lucius, Lucius bol v tom taký dokonalý. Nikdy nedal najavo nič iné iba perfektnú dokonalosť. A bol, svojím vlastným lepšie spoločensky akceptovateľným spôsobom, taktiež aj klamárom.

Malfoy predstieral úsmev.

„Dospievam, otec,“ zahanbene odpovedal, s falošným nadšením hrdosti. „Skôr či neskôr k tomu muselo dôjsť.“

„Myslím, že v skutočnosti si už dospieval nejaký ten čas,“ odpovedal Lucius. Komplimenty mu veľmi nešli, hoci keď ich vravel svojmu synovi, vyzeral, že ich myslí úprimne. Draco sa mierne začervenal, nie celkom aktuálne v pohode. Ale Lucius si to všimol a s menším odhodlaním dodal: „Ja len nehovorím veci, keď ich nemyslím vážne. Nie svojej rodine.“

„Ja viem,“ odpovedal Draco, „ďakujem ti.“

Nastalo medzi nimi dočasné ticho. Ten okamih bol vo všeobecnosti trochu podivný a vôbec nie bežný. Niežeby Draco nepovažoval svojho otca za starostlivú bytosť, ale v tom, ako sa rozprával so svojím synom... bolo tam niečo, čo vyvolávalo podozrenie. Dokonca v tom ako stál, nehybný a profesionálny, vyzeral napätý neblahou predtuchou. Šedými očami sledoval len Draca, nič iné v miestnosti nevidel a jeho ruky očividne zovreli vrch jeho palice.

„Len mi odpovedz na toto,“ začal Lucius a spojil si oči so svojím jediným synom.  „Dokážeš kvôli mne odpovedať na túto jedinú otázku? Celkom úprimne?“

Draco prikývol, okamžite cítil, ako mu prebehol po chrbtici mráz.

„Áno,“ klamal len čiastočne, pretože netušil, o čo ide.

„Prečo toto robíš?“ Luciusove oči sa vpálili do synových, tak zvedavé a odhodlané súčasne. „Ak je to, čo chceš, som šťastný... som nadšený. Ale ak je to niečo, čo nechceš, Draco... robíš to kvôli svojej matke? Pre dobro svojej matky? Alebo pretože...“
„Nie,“ odkašľal si Draco, trochu sa vrhol vpred. Z jeho pohybu otec cúvol a vyzeral, že ho Dracov výpad zdesil. Keď si to Draco všimol, znova sa zhrbil, bolo mu teplo a zahanbene zašepkal, „prepáč.“

Potom pustil tú košeľu do kufra, znova sa otočil k zásuvkám a odpovedal otcovi, kým bol k nemu otočený chrbtom. „Nerob si o mňa starosti, otče. Toto je to, čo chcem... toto je to, čo som vždy chcel.“

„A si do Pansy zamilovaný?“

Draco stuhol, rukami sa pohyboval v zásuvke, ako keby niečo hľadal. Avšak prestal, konečne dokázal polapiť dych a vytiahol ďalšiu košeľu, tentoraz plytval časom, aby ju poskladal.

„Áno,“ povedal znova s obrovskou gučou v hrdle. „Áno, milujem ju.“

„Prisaháš?“

Malfoy prikývol hľadiac do zásuvky, pokúsil sa ignorovať fakt, že sa otec pokúša na neho pozrieť cez odraz v zrkadle.

„Prisahám,“ zaklamal, keď si prial, aby jeho otec odišiel a nechal ho baliť sa.

Ale Lucius Malfoy váhal. S vážnym a silným hlasom sa spýtal znova: „Mám tvoje slovo?“

„Áno,“ opäť zaklamal Malfoy. Potom sa otočil, uistil sa, že vyzerá pokojne a podarilo sa mu pozrieť do chladných očí svojho otca. „Máš moje slovo.“

Vonku ľahký dážď zasiahol strechu toho veľkého domu, kvôli čomu sa dnu ozývali zvuky dopadajúcich kvapiek. Už to bol celý týždeň, odkedy Pansy večerala s jeho rodičmi na manore. Malfoy pre ňu nezískal prsteň, nerozprával sa často s teraz už snúbenicou o ich ďalšom usporiadaní. Ich zasnúbenie ale bolo dohodnuté a Pansy naň ustavične myslela. Draco začul, že častejšie chodila na verejnosť, nakupovala striebro a porcelán. Čím viac a viac myslel na Pansy v jej bielych svadobných šatách, tým častejšie myslel na to, ako k nemu kráča uličkou.

A čo Goyle? Goyle o ničom z tohto netušil. Iste bude ohľadne celej veci rovnako šťastný, ako sa zdali byť všetci ostatní. Draco si dokázal predstaviť jeho čisté vzrušenie, v duchu videl, ako ho podporne ťapká po chrbte, usmieva sa a hrdo vraví: „Vidíš! Vedel som, že to zvládneš! Vedel som, že dokážeš obrátiť svoj život, ak sa snažíš!“

Ale teraz bolo teraz, a to znamenalo, že mal zbalené svoje tašky. Už nikdy viac nebude spať v tejto spálni a možno to bude lepšie než horšie. Aj tak sa mu tento dom nepáčil, nie po tom všetkom, čo sa stalo medzi jeho stenami. Strávil hodiny vo svojej spálni v slzách, chrbtom opretý o stenu skrine. Na stenách boli vyškriabané malinké zárezy, keď si značil počty dní, ktoré zostal hore bez toho, aby vyšiel von. Aj tak ho prekvapovalo, že tá budova toľko vydržala. So všetkým tým poškodením, ku ktorému došlo, tu vždy budú ďalšie strašidelné pripomienky.

„Dobre,“ nakoniec Lucius vydýchol, „nie, gratulujem, Draco. Som... som vážne na teba hrdý.“

Malfoy sa nedokázal otočiť. Namiesto toho sa sklonil, otvoril najnižšiu zásuvku a odpovedal: „Vďaka, tati.“ A potom, priveľmi vďačný, vydýchol úľavou, keď začul ustupujúce kroky svojho otca, ktorý nakoniec nechal svojho syna byť.

Takže to urobil. Klesol tak hlboko, že naprosto a úplne klamal svojmu otcovi. Ale Lucius Malfoy na to neprišiel a víťazná oslava okamžite zatienila ľútosť. Legitímny úsmev sa zmocnil jeho bledej tváre a, skrz stekajúci pot, sa sústredil na úplne zničenie pozostatkov toho, čo zostalo v samotnej zásuvke. V skutočnosti ho to celkom bavilo, keď hádzal každý kúsok za kúskom do kufra.

A potom tá malá vysielačka pod posteľou vydala statický hluk a tak prerušila Malfoyovo svižné tempo. Takmer zakopol o vlastné nohy, zachránil sa len tým, že sa zachytil o otvorenú zásuvku, ktorá úplne vyletela z bielizníka a spadla na zem na kopu oblečenia. Košele v jej vnútri naskočili, rozleteli sa vo vnútri šuflíka, raz a navždy ukončili Dracove chaotické balenie.

Draco Malfoy sa rozhliadol, aby si prezrel ten neporiadok, ktorý sa stal z jeho izby. Zadychčaný sa odmotal od zásuvky, zakopol o kopu oblečenia a kríval k svojej posteli. So zvedavými prstami nadvihol vankúš, zízal na kričiace rádio a povedal do reproduktora: „Teraz vážne nie je vhodný čas.“

„Oh, nie je?“ povedal ten hlas. Z jej ostrého hlasu bolo jasné, že nemá náladu hrať peknú. Vlastne mal veľmi silné podozrenie, že bola na neho stále naštvaná za jeho predchádzajúci život. Hoci z ich posledného rozhovoru stratila reč, teraz zjavne konečne svoj hlas našla. Áno, zjavne našla tie najvážnejšie a najchladnejšie časti svojho strateného hlasu. „Tak ma potom pouč. Kedy je vhodný čas?“

Malfoy si vzdychol, pretrel si rukou tvár. „Nie,“ chabo zamrmlal, „to nie je to, čo som myslel. Len som myslel... len som myslel, že som doma, práve teraz.“

„Doma,“ zatiahla Hermiona, „nuž, to je príhodné. Vieš, ty máš... ty máš šťastie, že sa stá-stále vraciam.“  Hermionin nevyrovnaný hlas bol plný nervozity. Bola, svojím vlastným spôsobom, trošku nová v tom, aby bola nahnevaným človekom. Avšak čas ako tento si pýtal takýto typ krokov. Tento chlapec bol všetkým, čo si pamätala, že nenávidela... čo absolútne neznášala vo svojom živote. Tak z akého dôvodu sa cítila tak zle kvôli tomu, že je naštvaná? Pokrytectvo sa k nej vážne nehodilo... tak dlho vravievala Ronovi, že zášť len kazí človeka. Mohla cítiť, že ona sama sa kazí. Len jednej jej polovici to prekážalo.

A z akého dôvodu bol taký milý? Mal by na ňu jačať na oplátku... bol to predsa bývalý smrťožrút. Nebol takýto typ správania zakorenený v ľuďoch ako on? Možno to bolo tým, že to vždy očakávala – čakala výbuch. Avšak on dokázal zostať tichý a pokojný a trochu prehnane rozvážny, možno dokonca zrkadlil jej pocity.

„Ja viem,“ zašepkal, „v skutočnosti som sám trochu prekvapený...“

Hermiona sa nadurdila, „prečo?“

„Pretože keby som bol tebou, nech si ktokoľvek, nevrátil by som sa. To len znamená, že si dobrý človek,“ dodal, pripadal si trochu hlúpo. Ešte nikdy nikomu taký kompliment nepovedal a zvuk toho, ako to vravel, mu znel v ušiach cudzo. Avšak vedel, že to myslel vážne a zistil, že je celkom fajn povedať to nahlas, pochváliť niekoho, keď to myslíte úprimne. „Vážne som nikdy predtým nepoznal skutočne dobrého človeka.“

Ohromenej Hermione došli slová. To čo dopekla? Ako to, že zvládol pokračovať, keď ona sama sa neskrývane zhoršovala? Mala tu mať nahor a predsa si pripadala viac a viac detinská.

„Nuž, viem si predstaviť, že ty nepoznáš nikoho s kúskom dobra v tele,“ odplatila sa mu a zaksichtila sa, keď začula chlapca na druhej strane slabo sa zasmiať.

„Tak či tak,“ riekla mierne otrávená, „nedokončil si to, čo si vravel naposledy.“

Malfoy sa rozhliadol. Začínal viac a viac považovať všetok ten čas, čo strávil s vysielačkou, za malý tajný vzťah. Bolo to vzrušujúce a nebezpečné súčasne. Jedna malá chybička a bude viac než odpísaný. Otočil sa k bielizníku, zdvihol po prvý raz prútik a namieril ho na dvere spálne. Prehrabol si rukou vlasy, klesol na zem. Keď kolenami zasiahol zem, začal sa plaziť k zadnej časti postele, o ktorú sa oprel. „Vlastne som viac než skončil.“

„To nebola naša dohoda,“ priznala Hermiona, „ešte si ma neodplašil.“

„Nie som si istý, že ťa chcem odplašiť,“ trošku príliš skoro zareagoval Draco. Avšak keď to povedal, prial si, aby to mohol okamžite vziať späť. Mal sa teraz ženiť, bude mať manželku a spoločnú budúcnosť. Okrem toho túto ženu ani nepoznal a bol si istý, že ona ho nechce poznať viac než v rámci ich malej dohody, ktorú uzavreli. Napriek všetkému sa neospravedlnil. Namiesto toho si pritiahol kolená k hrudi a povedal: „Musím sa dostať z domu.“

„Si dospelý,“ zatiahla Hermiona, „vstaň a odíď.“

„Áno, nuž,“ odpovedal Draco, „takto to nefunguje.“

„A ako to funguje?“

Malfoy vedel, že musí odísť. V žiadnom prípade nemohol v tom rozhovore pokračovať tu. Jeho otec by nepochybne všetko počul. Preskúmal svoju spálňu, tú starú izbu, v ktorej kedysi zvykol spávať mierumilovne. To už viac nebol ten prípad. Veľakrát strávil dnu bezsenné noci, neschopný zaspať. A teraz bol už v tej izbe príliš dlho. Už začínal byť unavený. A tak s niekoľkými nádychmi prešiel k oknu a položil vysielačku na parapet. Stále mohol na druhom konci počuť, ako tá žena dýcha.

Počula, ako slabo zavrčal, keď roztvoril okno. Závan vetra zasiahol reproduktor vysielačky a Draco sa vrhol vpred, aby ju zovrel v ruke.

„Čo robíš?“ spýtala sa Hermiona, keď počula podivné zvuky z jeho strany. Jeho nohy dopadli na niečo a potom sa ozvalo slabé buchnutie, ktoré ju prinútilo cúvnuť.

„Riadim sa tvojou radou,“ fučal Draco. To buchnutie, ktoré začula, bolo zatvorenie okna na jeho spálni, tentoraz zvonka.

„Máš pravdu, musím sa dostať z domu.“

Hermiona cítila v žalúdku nervozitu. Niečo nebolo v poriadku, mohla to prakticky cítiť.

„Počujem vietor,“ skúšala. „Ako si sa dostal von tak rýchlo?“

„Použil som strechu,“ jednoducho povedal Draco. Znova si odfúkol, keď stál tesne pred oknom. Skúmal výhľad zo strechy. Bolo to vysoko, a bol to prudký zráz. Keby si nedával pozor, ako ďalšie si zlomí krk.

Avšak v tom uháňajúcom vetre zostával pomerne pokojný. Na druhej strane, v okamihu, ako Hermiona začula, že jej Draco povedal, že je doslova na streche svojho domu, oči sa jej rozšírili.

„Na streche?“ zvýskla, zúfalo si zdvihla vysielačku k ústam. „Na streche? Zlez odtiaľ dole... spadneš!“

Malfoy pokrčil plecami. „Pchá, budem v pohode.“

Najprv urobil krok od okna, opatrne sa naklonil. Avšak prvý krok sa rýchlo zmenil na niekoľko krokov. Zostúpil po boku strechy s rukami roztiahnutými, aby udržal rovnováhu. Ale nachádzal sadistickú radosť v tom, ako počul cez vysielačku, že si tá žena robí starosti. Bola napokon, stále na neho naštvaná, ale jednako nedokázala zamaskovať svoju hrôzu.

„Mohol by som zomrieť,“ doberal si ju, keď hľadel na zem, ktorá vyzerala tak ďaleko a vzdialená od jeho súčasného miesta. „Jeden chybný krok a... rozplesknem sa... budem hotový.“

Hermiona pokrútila hlavou, z tváre jej zmizla všetka farba.

„Ty si chorý,“ vyšplechla.

Úsmev sa zmocnil Malfoyovej tváre. Blonďavé vlasy mu poletovali okolo tváre. „Vieš rovnako dobre ako ja, že nie si prvá, kto mi to hovorí.“

„No a čo?“ zaskučala Hermiona, s každou uplynulou sekundou jej bolo nevoľnejšie. Klepala sa od strachu napriek svoje vôli. „Chceš sa zabiť v snahe dostať sa z domu? Pre-prečo skrátka nepoužiješ vchodové dvere?“

„To nemôžem urobiť,“ zasmial sa Draco, znepokojený napriek žartovaniu. Vtipné, že si našla čas robiť si o neho starosti. Určite by ju predstava jeho smrti urobila šťastnou. A možno to prehnal, keď sa rozhodol doberať si ju s niečím takým, pretože si všimol, že to vôbec nepovažuje za zábavné. V skutočnosti vyzerala, že je úplne proti tomu.

Hermiona mala problém nájsť slová, stuhnutá na posteli. Stiahla si vlasy do voľného copu, dychtivo čakala, kým Draco znova prehovorí.

„Neprekáža ti, keby si zomrel?“ spýtala sa zaliata potom. Potom pokrútila hlavou, prešla si dlaňou po tvári. Vzdychla si, okamžite vzala svoje slová späť. „Počkaj, neodpovedaj. Hlúpa otázka.“

Malfoyovi sa pošmykla noha. Mierne sa zapotácal, zatvoril oči a slabé zalapanie po dychu uniklo z jeho pier. Keď oči otvoril, zistil, že stojí na kraji strechy a nervózne dýcha. Hermiona takmer tú vysielačku pustila. Zjajkla a stuhla, ruka pritlačená na búšiace srdce. Ale keď tam Draco stál, naklonený, zvládol žmurkať na pád, ktorý sa mu takmer podaril. Dostal sa k tomu veľmi blízko... k skutočnému umieraniu.

A zjavne mu to bolo jedno. V skutočnosti, čím ďalej hľadel do tej hĺbky, tým viac bola tá predstava v pohode.

„Oh, dokelu! Oh... dokelu,“ hlas tej ženy prerušil jeho zúrivé uvažovanie. Malfoy sa okamžite prebral zo svojho delíria a vystrel sa, znehybnel na chvíľu, aby počúval ženine obavy. Zadržal dych, aby zostal absolútne potichu.

Keď si myslel, že to už Hermiona dlhšie nevydrží, Draco si pritlačil vysielačku k ústam, naklonil hlavu nabok, „ach, prepáč... vydesil som ťa?“

Tá žena vybuchla.

„Ty retard!“ zjačala, drsné napätie v hlase. Dychčala, ako keby medzitým ubehla celé míle. Vlasy sa jej uvoľnili z copu a točili sa jej okolo tváre, ktorá bola teraz skrútená a vydesená. Očervenela, pripadala si trápne za to, že sa v prvom rade o neho bála. Bola úplne roztrasená, šúchala si hánky chrbtom ruky, „čo máš dopekla za problém?“

Malfoy si zahryzol do spodnej pery, pokračoval kúsok po kúsku ku kraju strechy. Predklonil sa, zovrel veľký a pevný strom, ktorý rástol len kúsok od neho.

„Môj problém?“ spýtal sa, „tých je príliš veľa, aby som o nich vôbec začal.“ Odfrknutie tej ženy mu napovedalo, že jeho žart neocenila. Vlastne sa na svojom konci naďalej durdila, očividne sa snažila vymyslieť, čo mu odseknúť. Avšak dokonca Draco dokázal vycítiť, že nevie, čo povedať. S pokrčením pliec dodal: „okrem toho, urobil som to, čo si si myslela, že nedokážem.“

„A to,“ Hermiona zasyčala. „je čo?“

S pokrčením pliec Malfoy zdvihol nohu zo strechy, ani sa neobťažoval vyskúšať silu vetiev stromu, než na ne vyliezol.

„Vydesil som ťa,“ jednoducho vyhlásil.

Hermiona sedela nehybne, žmurkala. Ten ignorantský blbec, ten bláznivý kus kreténa. Ako mohol byť taký bezohľadný? Mohla by ho zhodiť zo strechy a necítiť kvôli tomu ani kúsok viny. Ale... mal pravdu.

„Blbec,“ bolo jediné, čo dokázala povedať.

Ale Malfoy jej nevenoval veľkú pozornosť. Už zliezol väčšinu stromu a so zavrčaním doskočil na zem. Potom sa zaklonil dozadu, pripadal si super, napriek ženinmu trápeniu.

„V poriadku, upokoj sa. Už mám obe nohy na zemi.“

„Oj, a z nejakého dôvodu teraz dúfam, že si spadol a pristál na hlave.“

Malfoy pohodil hlavou dozadu, oprel sa o strom. Jeho oči vzhliadli nahor ku streche, pocítil slabé vzrušenie, že sa dole dostal v jednom kuse.

„Oj,“ usmial sa, keď si zahryzol do spodnej pery, „to bolelo.“

Hermiona si odfrkla, stále nepobavená. „Zaslúžil si to. Sakra, ty si ale číslo, vieš to?“

„Viem,“ súhlasil Draco ukročil od stromu a vydal sa krížom po trávniku. „Takže kde sme skončili?“

Hermiona pretočila očami, zaklonila sa. Srdce jej stále búšilo, ale aspoň do nejakej úrovne pôsobila vyrovnane. Keď prehovorila, budila dojem úplného opaku.

„Rozprával si mi o tom, čo spôsobilo, že sa z teba stal kompletný šialenec.“

„Ah!“ znova sa usmial Draco. Celkom sa mu páčili rozhovory s týmto dievčaťom. „V poriadku, kde som to skončil?“

57237