Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 19: Za dverami

Draco Malfoy vošiel cez dvere svojho vlastného domu, ale rovnako dobre mohol vojsť aj do cudzej krajiny.

Bol dezorientovaný a nemyslelo mu to jasne, ale stále držal otvorené oči, čo bolo trochu náročné, keď sa všetko zvážilo. S rozstrapatenými vlasmi na búšiacej hlave si neprial nič iné, ako byť späť v škole. Ale na tom teraz nezáležalo, pretože také prianie bolo absolútne nesplniteľné. Bol tu a teraz a nič to nemohlo zmeniť. Bol tu a bude tu, až kým mu nedovolia odísť. V tejto chvíli umožnil svojim zahmleným očiam, aby prezreli zvyšok jedálne. Po zariadení sa rozťahoval zvyšok smrťožrútov, tváril sa ľstivo, podozrievavo a nedočkavo. Všetci ho sledovali, keď tam váhajúco sdtál vo dverách, špinavý a s lopatou v ruke.

Bellatrix Lestrangeová sa nádherne a nebezpečne usmiala. Bola, koniec koncov, celkom prekrásna, aj keď súčasne hrôzostrašná. A napriek jej diabolskému výzoru, bola Blacková. Zdedila ten istý šarm fyzickej príťažlivosti, ktorým sa honosila jej sestra. To, čo vyvolávalo mráz na chrbte, bolo to chladné iskrenie v dvojici očí, v dvoch úzkych buľvách, ktoré pôsobili nekonečné napriek ich kamennému vzhľadu.

Keď sledovala zatienenú postavu svojho synovca v čele obývacej izby, zdvihla si kostnaté prsty k hniezdu svojich strapatých vlasov, k obrovskému drdolu z bielych a čiernych prameňov, a obkrútila si jeden okolo malíčka.

„Netvár sa tak smutne, Draco,“ radila, keď ho pozorne sledovala, „niektorí ľudia hovoria, že kopanie hrobov buduje charakter.“

Práve teraz vo dve ráno musel mať toho charakteru vybudovaného veľa. Potom, čo vykopal sedem hrobov, bol unavený, ale ukázalo sa, že najťažšie bolo zaplniť ich. A Snape sa nechystal dovoliť mu, aby v tejto práci poľavil. Ale tak či tak, dokončil ju, dopotácal sa späť na manor, kým sa po celý čas pokúšal maskovať svoju ospalosť. Nebol v tom však ani trošku úspešný. S každým dlhým okamihom, ktorý uplynul medzi ním a smrťožrútmi, jeho postoj ochabol o trošku viac, plecia poklesli. Hoci v omámení počul Snapove rýchle odseknutie: „Je to pravda, Bella? Takže ty si ešte nekopala žiadny?“

„Vykopala som ich kopec,“ odsekla Bellatrix, urazená Snapovou poznámkou. Možno ju zle odhadol; samozrejme, že Bella by také niečo urobila. Možno by to dokonca považovala za česť. Keď ju Snape náhlivo obchádzal, začala si špárať dlhými nechtami v žltnúcich zuboch.

„V skutočnosti,“ rozplývala sa, „je to moja celkom obľúbená zábavka.“

„Nemyslím si, že sa tvojmu synovcovi priveľmi páčila, Bellatrix,“ zasmial sa Rowle, keď zhodnotil Draca jedným rýchlym pohľadom.

„Nuž, áno,“ odpovedala, keď pretočila očami, „disciplína sa v tejto rodine nenosí.“ Konečne vytiahla niečo z úst, preskúmala to a odhodila na podlahu.

„Očividne.“ Thorfinn Rowle nikdy nemal Draca Malfoya veľmi rád, ale jeho nechuť k nemu sa za niekoľko posledných týždňov zintenzívnila. Samozrejme, stratiť stopu Harryho Pottera a jeho priateľov v tej malej kaviarni, bola dosť veľká chyba. A nedokázal zabudnúť na to, že Draco na neho použil Cruciatus. Zakaždým, keď sa tí dvaja obchádzali, Rowleho tvár sa zamračila. Krížom cez ľavé líce mal neodstrániteľnú jazvu, ktorá mu to pripomínala a každý hroziaci pohľad, ktorý vrhol Dracovým smerom mu hovoril, že mu to živému neprejde.

Malfoy narážku pochopil a okamžite spustil pohľad.

„Vieš, čo sa mi nepáči, Bellatrix,“ zavrčal Rowle. „Nepáči sa mi, keď mladí ľudia nemajú spôsoby.“

„Uvoľni sa, Rowle,“ vravela Bellatrix, keď si špárala vzadu v zuboch. Ale nič viac nepovedala, keď si vytiahla prsty z úst, vystrela sa a mierne zaklonila hlavu, aby mala výhľad na tie obrovské dvojkrídlové dvere pred ňou. Hravo si žula spodnú peru, vrabčie hniezdo jej lemovalo tvár, ktorá by bola pekná, keby nebola taká naprosto hrozivá.

Keď si všimol, kam Bellatrix hľadí, Rowle trošku vykukol – toľko, koľko muž jeho veľkosti mohol. Usmial sa, opäť vrhol pohľad na Malfoya a vzrušene povedal: „Máš absolútne pravdu, Bella. Tak či tak sa s takýmto problémom vysporiada Temný pán.“

Dracovi po chrbte prebehol mráz. Cítil, ako mu krv spomalila. Kde bol jeho otec? Jeho matka? Nemali tu byť s ním? A čo bolo dôležitejšie, kde bol Snape, ktorý bol len pred chvíľou za ním? Z toho prázdneho miesta, kde mal pôvodne stáť, sa chcel Malfoy rozpustiť na obrovskú mláku. Už neexistovala žiadna záchranná sieť, nič ho nepodporovalo. A ako mu dochádzalo, že je naprosto a úplne sám, mohol priamo tam na tom mieste zomrieť.

Potom sa tie dvere začali otvárať a všetkým v miestnosti sa poskytol výhľad na to ohromujúce množstvo temnoty, ktorá sa rozprestierala za nimi. Ešte väčší úsmev rozjasnil Rowleho tvár; Bellatrix poskakovala na gauči, hľadela do tej temnoty, ako keby sa chystala prehltnúť nejakého milenca. A potom sa celým manorom rozoznel  prenikavý krik. Nebol to prvý výkrik, ktorý Malfoy kedy počul, ale vďaka tomu to nebolo o nič menej desivejšie. Bol to ženský výkrik, to bolo zrejmé dokonca cez to škrípanie dverí, ktoré ho rušilo. Znova vykríkla, keď sa tie dvere úplne otvorili, ale potom len bojazlivo vzlykala.

Rozhodnutie podísť vpred bolo nevyhnuteľné; bolo to niečo, čo sa muselo urobiť, dokonca bez toho, aby vás požiadali. Ale Bellatrix vyskočila a rozbehla sa skôr, než to vôbec Draca napadlo. Poskakovala ako nedočkavé dieťa, pripravené otvoriť dlho očakávaný darček. S každým poskočením jej vlasy nadskočili, až kým nebola len miznúcou postavou v diaľke a čiernota jej šiat nesplynula s naprostou čiernotou v tej miestnosti.

Rowle zostal stáť, jeho nohy na chvíľu prikované na mieste, než otočil hlavu k Dracovi a prakticky žiadal, aby ho nasledoval. A pretože skutočne nemal na výber, Malfoy sa prinútil kráčať k zdroju toho výkriku, srdce mu divoko búšilo v hrudi. Rowle vyrazil okamžite za ním. Za jeho chrbtom pôsobil tak pokojne; ruky zastrčené vo vreckách pekného obleku. Tak, ako mával vo zvyku Lucius, jeho držanie tela bolo isté a nezlomné. Keďže bol blonďavý a s miernou nadváhou, tak bolo v tej temnote u neho viditeľné len temeno jeho hlavy.

Keď chôdza v tme náhle skončila, Draco dokázal rozoznať len okno na tmavej stene. Bol z neho výhľad na zadný dvor a na albínového páva, ktorý sa prechádzal po tráve. Zdalo sa, že hviezdy tej noci žmurkajú, pripomínajú niečo dobré a čisté, čo Draco zjavne premárnil príležitosť vlastniť. A potom, práve keď si pomyslel, že sa zrúti v úzkosti z tej mierumilovnosti tam vonku, niečo nové ho o tú krásu okamžite pripravilo. Závesy na tom jedinom okne sa rýchle zatiahli a jeho opäť vrhli do čiernoty a nič okrem nej mu nenechali.

Tá žena na zemi vykríkla znova a Draco zakopol o vlastné nohy. Bola oveľa bližšie než predpokladal, že bude; v skutočnosti bola pri jeho nohách, stočená a ležiaca na podlahe toho, čo kedysi bývala otcova pracovňa. Vo chvíli, keď si jeho oči zvykli na nedostatok svetla, všimol si, že odstránili ten obrovský stôl. Renovácia si vyžadovala, aby spolu s ním odstránili aj všetko ostatné. Vyzeralo to, že stojí v prázdnej izbe, jediné predmety vo vnútri sa ukázali byť len tieňmi. Okolo celej miestnosti bolo vidno postavy bez tvaru, ktoré obkľučovali tú ženu pri jeho nohách. Konečne sa jej podarilo zdvihnúť sa a prosiť o niečo tak rýchlo, že jej sotva dokázal rozumieť.

Mala podivný prízvuk, plný slangu, čo sa dalo vysvetliť vekom tej mladej ženy. Mohla mať niečo pod tridsať, bola otrhaná, špinavá a príšerne vyčerpaná. Na rukách mala rukavice bez prstov, líce len mierne otlčené, ale z kútiku jej tenkých úst jej stekal pramienok karmínovej krvi. Bola to bezpochyby bezdomovkyňa, ale výraz v jej očiach Dracovi hovoril, že chce byť späť „doma“, nech tým nazývala akékoľvek miesto.

„Prosím,“ vravela, plakala zlomeným hlasom, „prosím, nezabíjajte ma.“

Zabiť ju? Draco Malfoy nedokázal zniesť sa čo i len na ňu pozerať, ako sa tam zvíja, nie to ju zabiť. Plný ľútosti cúvol, zase sa mu podarilo zakopnúť o vlastné nohy.

„Odvaha sa vo vašej rodine nenosí, Bellatrix?“ sarkasticky sa spýtal Rowle z miesta niekde v tej tme. Žena na zemi vzhliadla, vyzerala žalostne s tou slzami zmáčanou tvárou a zízala na tú prázdnotu so zdeseným výrazom.

„Naznačuješ, ako keby si ty nejakú mal,“ zamrmlala Bellatrix, jasne ju Rowleho urážka jej vlastnej rodiny netrápila. Niežeby by si v prvom rade myslela, že je s ňou Draco nejak extra spriaznený, ale rada dávala na obdiv svoj britký um a schopnosť niekoho ponížiť, keď sa jej naskytla šanca.

Rowle stuhol. „Samozrejme, že ja odvahu mám,“ odsekol, neočakával, že sa to otočí voči nemu. Bolo jasné, že v tom slabom svetle také hašterenie malo len slabý efekt.

„Ach,“ odpovedala Bellatrix. Draco začul, ako zavŕzgala stena, keď sa o ňu oprela. Konštrukcia tohto miesta už nebola taká pevná ako kedysi, pretože dostala celkom zabrať odvtedy, čo smrťožrúti vyhlásili Malfoy manor za svoje sídlo. Ale aj tak Bellatrix zostala pevne opretá, zase si špárala v zuboch, tentoraz koncom svojho prútika.

„Tak jej musíš mať dvojnásobne. Očividne okrem lenivosti a nedostatku sebakontroly by to mohla byť príčina, prečo si taký tučný bastard.“

„To stačí!“ zavolal niekto nový, práve keď sa miestnosťou rozoznel dupot Rowlyho bežiaceho skrz. Pri tom zvuku Rowle stuhol na mieste, prútik pred ním namierený na Bellatrixinu hruď ako koniec nabitej zbrane. Avšak Bellatrixine oči sa na špičku jeho prútika pozreli bez záujmu, kým začali hľadať vlastníka nového hlasu. Žena na zemi sa prikrčila, zakryla si tvár rukami a celá sa schúlila do seba.

Malfoyova hlava švihla nahor a ona klesla k zemi – dva činy tak perfektne zosúladené, že Malfoy k nej pocítil ešte viac ľútosti. Boli si veľmi podobní – príliš vydesení, aby pohli jediným svalom. Ale o okamih sa Bellatrixina tvár rozžiarila mimoriadnym potešením. Lord Voldemort, v celej svojej kráse, tam stál pred ňou a ona to dokázala posúdiť len podľa tých podráždených zatiahnutí, ktoré osudne vychádzali z jeho hrdla. Jeho dve úzke a žlté oči ako štrbinky prebodli tú temnotu a poskytli niečo, ako jediné potrebné svetlo.

Ten hadí muž sa neobrátil, len pootočil hlavu pomalým a vyrovnaným pohybom a jeho oči sa zase opäť sústredili na nikoho iného než na Draca Malfoya.

„Myslel som si,“ zasyčal, stále nahnevaný z doby, keď Draco zistil, že nedokáže zabiť Albusa Dumbledora tej noci na Astronomickej veži, „že ti... urobí radosť... šanca napraviť svoje zlyhanie.“

Tretí výkrik sa ozval tou miestnosťou a tá žena, stále absolútne vydesená, sa na zemi pretočila, ako keby zvažovala cestu von. Ale aj keď nemala najmenšie tušenie, čo za smrť ju očakáva, nebola si vedomá žiadnej možnosti. A Draco si bol istý, že bola muklom, pretože zakaždým keď zazrela svetlo vyletiace z prútika, znova vykríkla a uhla sa, ako keby bolo namierené na ňu. Triasla sa, vrčala pomedzi zuby, že jej je jedno, čo za druh uctievačov diabla sú, čo za kult prevádzkujú a že to nikomu nepovie, že to nepovie živej duši, ani jednej jedinej.

Draco sa strhol, keď povedala: uctievači diabla. Nič nemohlo byť vzdialenejšie a predsa tak blízke k pointe. Istým spôsobom skutočne uzavrel zmluvu s takým stvorením – so Satanom ako tento muž, ktorý si kráčal po zemi ako prekliata mŕtvola. Unikol smrti, napriek nulovej pravdepodobnosti, a vrátil sa ako ich Temný pán, ktorého mali milovať a báť sa ho a slúžiť mu. Bolo také hlúpe premýšľať o tom, že kedysi dávno Draco taký život chcel – dokonca ho očakával s otvorenou náručou. Jeho ignorancia a hlúposť ho premohli, dokonca jeho otec vtedy vyzeral trochu neistý. Ale teraz už bolo neskoro vycúvať – všetci urobili svoje rozhodnutia, každý sa rozhodol...

Rowle v rohu bez nadšenia zavrčal, nie celkom presvedčený, že poskytnúť Dracovi druhú šancu bol skvelý nápad. V nahnevanom očakávaní si vyhrnul rukávy, avšak príliš sa bál nahlas prejaviť svoju nespokojnosť. V tom slabom svetle Draco dokázal rozoznať Temné znamenie na jeho predlaktí, ktoré sa črtalo na jeho bledej pokožke, natrvalo. To, ktoré bolo vypálené na jeho vlastnú ruku, bolelo ako príšerná a večne boľavá pripomienka jeho Znamenia beštie. Jeho dohody s Diablom.

Kedysi Draco Malfoy chcel vieru, spásu, oduševnenie a pokoj a každú jednu vec, ktorá s tým prichádzala. Chcel krst, pokánie a odpustenie a nepopierateľnú lásku. Ale teraz bolo príliš neskoro, priveľmi neskoro. A keď hľadel na prehnutý chrbát tej muklovskej ženy bez domova, ktorá pravdepodobne spala, keď ju vytrhli zo života, ktorý poznala, bolo mu jasné, že sa nemôže vrátiť späť. Už podpísal tú hypotetickú zmluvu, načmáral si Voldemortovo znamenie na vlastnú pokožku. Bol, svojim vlastným spôsobom, zviazaný a prikovaný na mieste. Bol, ako ostatní smrťožrúti, súčasťou tých, ktorým sa neodpúšťa, ktorí nie sú schopní zachrániť sa. Čo bolo dobré na viere, spáse, utrpení a pokoji, keď ich nikdy nemohol dosiahnuť? Temné znamenie na jeho bledej paži bolo toho dôkazom.

Keby ho niekto oblial svätenou vodou, popálila by ho?
Keby práve teraz zomrel, šiel by do pekla?

„Na... napraviť...?“ spýtal sa Draco Voldemorta v tme, stále s očami prilepenými na chrbát postavy na zemi. Klesla ešte nižšie pri zvuku Dracovho hlasu, ktorý bol teraz rovnako chrapľavý a drsný ako Voldemortov.

Ten vykročil trochu dopredu, preč od Bellatrix, ktorý zosmutnela, keď od nej odišiel.

„Samozrejme, Draco, samozrejme!“ Najprv prehovoril v údive, ale potom jeho hlas presakoval márnivosťou a hrdosťou. Pozrel sa na blonďavého chlapca, keď dodal: „keďže som takým láskavým a milosrdným pánom ako som, rozhodol som sa ti poskytnúť šancu... dokázať mi svoju oddanosť a poslušnosť.“ Vystrčil tenkú paličku, o ktorej si Draco uvedomil až po pár sekundách, že je jeho vlastný prútik. Jeho prútik, ktorý už nevidel celé veky, jeho prútik, ktorý vyzeral tak nebezpečne v rukách muža, ktorý pred ním stál.

„Ako?“ zúfalo sa spýtal, aj keď si to dobre uvedomoval. Samozrejme, že vedel ako a pri stupidite tej otázky sa tiene za Voldemortom rozosmiali.

Ale Voldemort zostal ticho. Najprv sa stále pozeral na neho, až kým nakoniec jeho oči nepristáli na postave pred ním, na tej úbohej mukelke, tak bezmocnej vo svojom klbku.

„Tu,“ povedal hlasom plným znechutenia nad tou úbohou vecou, čo sa nekontrolovateľne zvíjala na zemi, „ti to predvediem. Crucio!“

Nakoniec sa tá žena zlomila. Jej končatiny sa uvoľnili a zostala z nej len veľká hromada na zemi. Chcela sa v triaške, oči zaplnené slzami. Hrdlo jej umožnilo dostatočné množstvo výkrikov, ktoré sa odrážali celým priestorom prázdnej izby, ktorá bola kedysi pracovňou Dracovho otca. Napínalo ju, vypľúvala, z nosa jej tiekla sviečka. Keď prehla hlavu dozadu, treskla ňou o mramor tak silno, že sa pod ňou vytvorila kaluž červenej krvi. Skrz svoju hrôzu sa pokúšala hovoriť, hoci jej slová boli len kúskami a časťami viet, ktorým nebolo možné porozumieť. Stále sebou trhajúc si jej biele hánky našli cestu k Dracovi a plazila sa k nemu, ako keby bola dosť ignorantská na to, aby sa domnievala, že jej pomôže.

Nakoniec Voldemort sklonil prútik a tá žena sa znova zrútila k zemi, vzlykala. Tá najhlbšia časť Dracovho žalúdka sa zauzlila a sotva dokázal sledovať ako tá krv okolo jej hlavy vytvára jej vlastnú krvavú svätožiaru. A Voldemort si len spojil pohľad s Dracovým, čakal, že bude nasledovať jeho príklad.

Ale Malfoy zjavne nedokázal zdvihnúť ani ruku. Aj keď mu zdravý rozum hovoril, aby to urobil, urob to, inak zomrieš, nedokázal to. V celej jeho ruke nezostala žiadna sila či cit. A keď tam stál, len ohromene hľadel na postavu pred ním, nehybnú a nepohybujúcu sa, ale kričiacu a trpiacu. Už skôr si vytrhla chumáč vlasov z hlavy, ktorý teraz ležal vedľa jej mykajúceho sa trupu ako veľká myš. Jeho ústa ani nedokázali vyformulovať slová, jeho oči vôbec nedokázali zniesť Voldemortov pohľad. Vo vnútri hrude mu srdce tĺklo rýchlejšie a rýchlejšie a znova a znova premýšľal o tom, že si možno zaslúžil Peklo, že si možno zaslúžil žiť vo večnom utrpení, trápení, beznádeji a zatratení.

„Hm,“ zatskal Voldemort, po dlhej chvíli nehybnosti, ktorá potvrdila jeho podozrenie, „škoda.“ Potom zdvihol prútik znova, hoci tentoraz ním mieril na niekoho iného – na Draca. Malfoy pocítil to spaľujúce zasiahnutie skôr, než si to všimol a prútik mu vypadol zo zovretia spotených rúk ešte predtým, ako sa mu podlomili nohy. Zasiahol zem postupne po častiach... kolená, potom trup... tesne pred tou ženou. Na zemi vedľa neho začala cúvať dozadu ako krab, divoko kričala a ešte hlasnejšie ako predtým. Chrbtom narazila do steny, neschopná odtrhnúť svoje oči, obrovské úzkosťou, od toho blonďavého chlapca, ktorý na zemi lapal po dychu, dusil sa, ako keby ho dve neviditeľné ruky chceli zaškrtiť.

A Malfoy nikdy v celom svojom živote nikdy necítil nič tak fyzicky bolestivé. Rukami sa chytil za hrdlo, ale tie boli len beznádejne slabé. Ten spaľujúci pocit zúril v celkom jeho tele. Všetkých dvestošesť kostí v ňom horelo, pohltené plameňmi, ktoré sa zdali byť nekonečné a ochromujúce. Bol si istý, že každú chvíľu zhorí, nezostane z neho nič len kôpka čierneho popola. Stále nažive a fyzicky, hoci nie reálne, pohltený v plameňoch, cítil, ako sa mu pretočili panenky, mohol počuť hlasy ostatných smrťožrútov, ale nedokázal im rozumieť. Všetky tie zvuky sa zmiešali dokopy; milióny hlasov sa smialo cez jeho zahmlené myšlienky. Jeho vlastná hlava treskla o mramor a zahryzol si do spodnej pery, keď cítil, že sa pri tom dopade roztvorila. V rohu tá žena hlasne vykríkla.

Ale Voldemort nemal v pláne nejako skoro skončiť. Bolo mu jasné, že neexistovala možnosť, že by Draco Malfoy urobil to, o čo ho požiadal, a hoci bol trochu sklamaný, uvoľnil sa v tej naprostej radosti, ktorá sa ho práve teraz zmocnila.

Dracove ruky skĺzli z jeho hrdla a ležali ako bez života vedľa jeho tela. Krk ho bolel od tých trhnutí a krútení. Už viac nedokázal vidieť cez slzy, ktoré ho štípali v očiach a už viac nevedel, kde je. Striedavo strácal a nadobúdal vedomie, sotva dokázal dýchať, keď sa ďalšia strašná vlna zmocnila jeho tela. Toto bolo ono? Bol mŕtvy? Bolo toto Peklo?

Keď Voldemort uvoľnil prútik, ukročil od Draca, zadychčane dýchal. A v rohu muklovská žena sledovala, ako telom Draca Malfoya stále trhá, stále sa dusí a klokoce, ako keby sa snažil polapiť dych. Mala hysterický záchvat, tvár červenú od sĺz, ktoré jej stekali po napuchnutej tvári. Ale Malfoy ležal na chrbte, hruď sa mu namáhavo zdvíhala a klesala v kŕčoch. Bol zmáčaný potom, slzami, sopľom, slinami a hlienom. Zúfalo sa načahoval po zemi pred sebou, vytiahol sa do pozície, keď len jeho trup bol zdvihnutý. Rýchlo dýchal, zvieral si žalúdok, keď sa poddal nevoľnosti a vracal na mramorovú podlahu.

Tie hlasné výkriky od tej mukelky úzkostlivo zosilneli. Voldemort nakráčal k dverám, jeho dlhý čierny habit za ním vial.

„Skončite to s ňou,“ prikázal a potom zmizol za tými veľkými dverami, úplne sa stratil z očí.

Bellatrix sa predklonila, nedočkavá a viac než naprosto ochotná. Potom zdvihla prútik s diabolským úsmevom.

„Avada Kedavra!“ vykríkla a tá žena vydala posledný výkrik, než sa zrútila k zemi v mŕtvej kôpke.

„Dobre teda,“ riekol Rowle, šťastný, že sa mu splnilo prianie mať možnosť pomstiť sa Dracovi Malfoyovi, „teraz si na rade ty.“ Skutočne si prial zabiť toho chlapca, raz a navždy to ukončiť, ale to bolo niečo na iný čas a na iné miesto. Zdvihol svoj prútik do vzduchu a namieril ho priamo na Malfoyovu zdvíhajúcu sa hruď. A tak, keď ten zacítil, že znova padol chrbtom na zem, keď pocítil tú skľučujúcu stratu, ktorá oťažela vo vnútri jeho prázdnej, bezcitnej hrude, opäť zas ležal v bezvedomí na mramorovej podlahe, úplne stratený pred svetom.

52995