Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 20: Dokonalé šťastie

„Takže čo s tým chceš robiť?“ spýtala sa Hermiona Grangerová po dlhej pauze, ktorá jediná teraz identifikovala osobu na druhom konci. Predtým sťažka dýchal, rozprával mierne tlmene, ako keby hovoril do dlaní vlastných rúk, a hoci bola nahnevaná, nemohla si pomôcť, aby neuvažovala o tej nesmiernej ľútosti, ktorú k nemu cítila. Aký život, aký hrozný život, o ktorom ešte ani nezačala rozmýšľať. A nech bol ktokoľvek na druhom konci, akákoľvek úbohá a rozrušená duša, nebol očividne v poriadku.

Po chvíli, ktorá medzi nimi uplynula, Draco stiahol dlaň, ktorou si zakrýval tvár. Ležal na chrbte, tvárou nahor k nočnej oblohe. Mal pocit, ako keby ubehol celé míle. Všetko v tele ho pálilo, bolelo a horelo. Neočakával, že porozprávať tej žene všetko, bude také náročné... a to jej opísal len dva dni. Dva dni života z mnohých. Z rokov, rokov a rokov a teraz prežíval iba v ich dôsledkoch; v tom náhlom a ťažkom ukončení celého trápenia. Ale prečo sa nedokázal posunúť ďalej? Prečo bolo náročnejšie zabudnúť než očakával?

„Čo s tým chcem robiť?“ zopakoval otázku toho ženského hlasu, neobťažoval sa v hlase zatajiť stres, ktorý pociťoval. „Čo myslíš tým, že 'čo chcem urobiť?' Urobím to, čo urobiť mám.“

Hermiona si odkašľala. Bola frustrovaná kvôli tomu, že ho ľutovala, ale čo iné mohla cítiť? Jednako, podráždená, odsekla späť: „A čo je to, čo máš urobiť?“

„Posunúť sa ďalej.“

Nakoniec Hermione unikol z hrdla slabý chichot. Strávila dlhú hodinu počúvaním tohto chlapca, ako jej rozpráva o svojom živote a teraz bol skrátka ignorantom.

„Posunúť sa ďalej,“ zaujímalo ju, „posunúť sa ďalej, há? A to čo vyžaduje?“

Draco pokrčil plecami. Jeho boľavé ramená oškreli orosenú trávu a on ich zdvihol a spustil. „Vyžaduje to len základy. Jednoduché. Ožením sa.“

„OŽENÍŠ SA?“ Hermiona tak zapišťala, že na druhej strane Draco nadskočil o pár centimetrov. Šokovaný zízal na tú malú hračku; bola prvým človekom, ktorý bol tak proti tomuto rozhodnutiu. Všetci ostatní si mysleli, že je na správnej ceste – tak blízko k víťazstvu, že ho takmer miesto neho cítili. Tak prečo ona bola taká pobúrená?

To nahnevané dýchanie z jej strany bolo očividné a hlasné. Asi sa aj postavila. Niečo na zvukoch jej dýchania vzbudzovalo strach a zvedavosť.

Keď znova prehovoril, urobil tak pomalým a pokojným hlasom.

„Áno...“ riekol unavene a zmätene.

„Ty sa chceš oženiť?“

Prečo jej na tom záležalo? Ten boľavý tón jej zdeseného hlasu bol takmer neuveriteľne vážny. Dokázal si predstaviť jej tvár bez toho, aby vedel, ako vyzerala. Necítila k nemu nenávisť? Nechcela len pred niečo viac než hodinou, aby spadol zo strechy?

„Nanešťastie,“ odvetil Malfoy pomaly. Bolo to po prvý raz, čo začul samého seba priznať si nahlas svoju nespokojnosť s touto záležitosťou. Ale na tom teraz nezáležalo. Povedať to nahlas alebo vravieť si to osamote, tak či tak, iné možnosť neexistovala.
„Nanešťastie? Ja... Ty si... Ty si kompletne zošalel? Manželstvo je... manželstvo je špeciálna dohoda medzi dvoma ľuďmi, je to... je to niečo, s čím sa nevytasíš len preto, že si v depresii!“ Hermiona sa odmlčala, okamžite sa vo svojom bľabotaní zarazila. Len zostala frustrovaná a rozvášnila sa a jediné, na čo dokázala myslieť, bol zdravý rozum toho muža, o ktorý prichádzal. Možno bol takým veľkým šialencom, ako tomu sám zúfalo veril. Zdvihla si ruku k čelu, krátko sa nadýchla a potom dodala: „Prečo sa sakra chceš oženiť?“

Keď sa mal obhájiť, nadobudol nový pocit svojej vlastnej frustrácie a odsekol: „Je to to najlepšie riešenie, správne? Je to spôsob ako to dokázať.“

„Dokázať čo?“ vyštekla Hermiona.

„Prebudiť sa! Dostať sa z celého tohto delíria!“ Malfoyova tvár sčervenala, nebol si istý, prečo bola tak vyložene proti.

„Tým, že niekoho stiahneš so sebou dolu?“

Malfoy sa rozosmial, prvý raz odvtedy, čo dokončil rozprávanie časti svojho životného príbehu. „Oh, ver mi. Ty zvlášť by si si myslela, že si to zaslúži.“

Hermiona sa oprela o bok postele. Prekrížila si nohy v členkoch a zatvorila oči, nakoniec sa cítila porazene. „Ty to nechápeš. Tebe to skutočne nedochádza, však?“

„Minimálne sa to snažím pochopiť,“ zasyčal obranne Draco.

„Tak v tom odvádzaš príšernú prácu.“

A potom Draco konečne cítil, ako sa v jeho hrudi rozšírilo teplo. Možno ona nebola príliš tou predstavou nadšená, ale on bol... či minimálne, všetci ostatní boli. Jej názor všetko ešte viac zmiatol a skomplikoval. Nemohol potešiť všetkých, a táto žena, tento hlas na druhom konci tejto hlúpej hračky, ktorú ešte nikdy v celom svojom živote nestretol... jej názor prišiel príliš neskoro.

„Áno, vďaka,“ vyštekol na ňu, keď sa zdvihol zo zeme. Nechcelo sa mu tlačiť na situáciu, v ktorej s ňou bol, ale niečo mu bránilo, aby to nechal len tak. Očividne bola stále zatrpknutá, a nič čo by povedal alebo urobil, by to nezmenilo. A teraz, práve teraz mu to skutočne došlo.

„Takže, teraz už odchádzam,“ dodal, informoval ju útočne.

Hermiona zavrčala, zasunula si vlasy za uši.

„Odchádzaš, všakže?“ odplatila sa, ignorovala fakt, že sa znova vrátila k tomu, aby bola panovačná, ako sa od nej vždy očakávalo. „Dobre, správne. Odchádzaš kam?“

Malfoy sa rýchlo prestával ovládať. Mohol cítiť, že je kompletne vyšťavený. Mohla na neho tlačiť ako chcela, ale nič to nemohlo zmeniť. Chvíľu koktal, prechádzal si spotenou rukou cez blonďavé vlasy. Zúfalo sa snažil vymyslieť, čo vhodného povedať, len aby sa jej rozhodne oznámil: „...idem si zohnať hlavného družbu.“

Hermiona pohodila hlavou dozadu. „Ha! V poriadku, choď si. Choď si nájsť hlavného družbu. Ožeň sa a preži skvelý, spokojný život.“
Draco sa nadurdil. Bola to ich najvýbušnejšia a najreálnejšia hádka, a v tejto chvíli cítil, ako mu vo vnútri zdvíhajúcej sa hrudi začína bublať hnev. Bol rozpálený a spotený a predsa, niečo v ňom nechcelo, aby tú vysielačku zahodil. Trochu ho desila predstava, že odkráča preč... a pomyslenie, že ho to desí, ho desilo ešte väčšmi. Časť z neho sa chcela hádať, až kým sa viac hádať nebudú. A časť z neho jej chcela zakrútiť krkom.

„Fajn!“ vykríkol, nedospelo a detinsky, ale potom dodal, „a len aby si vedela... 'spokojný' život mi absolútne vyhovuje.“

„Oh, nuž, potom si viac šibnutý, než som si pôvodne myslela.“

Draco zavrčal, spola sa zasmial, spola vydýchol. „Toto je už asi miliónty krát, čo ma o takom niečom informuješ, zlatko.“ Páčila sa mu predstava, že ju vytočí. Chcel ju nahnevať, ale súčasne netúžil na svete po ničom inom, len aby na neho nahnevaná nebola.

„Považujem to čudné. Ako to, že si zmierený s tým, že prežiješ spokojný život. Odkedy je spokojný ideálnym?“
„Nie je ideálnym,“ vrátil Draco. Ruku mal stále na čele, ako si chcel uhladiť vlasy dozadu, „ale je to všetko, čo mám.“

Hermiona neplytvala časom, aby mu povedala, čo si myslí o jeho poznámke. Hystericky si vzdychla, nahnevaná a frustrovaná a pripravená hodiť tú vysielačku o stenu. Nakoniec, keď sa rozvášnene vzdala, vyšplechla: „ty si duševne chorý.“

A vtedy Draco dovolil, aby mu rupli nervy. Zjačal do reproduktora: „Fajn!“ a potom tú prekliatu vec zastrčil do vrecka, než vstal a odišiel z čistinky.

Gregory Goyle napoly spal, keď začul zaklopanie na dvere, alebo, minimálne, si myslel, že začul. Zdvihol hlavu, neisto sa rozhliadol a čakal, kým sa ozve znova. Keď sa tak konečne stalo, dopotácal sa k dverám, ktoré s obavami otvoril. Zívol, než si jeho oči privykli na obrysy postavy pred ním a jeho tvár sa zamračila. Nadvihol obočie: „Draco?“

Priamo pred ním stál Draco, ktorý sa prinútil do zdvorilého úsmevu.

„Dobrý večer, Goyle,“ usmial sa ako slniečko, pretože si bol istý, že by to mal urobiť.

Väčší z tých dvoch mužov sa zaklonil dozadu. Zovrel zárubňu a stiahol si opasok na župane.

„Večer? Nemyslíš noc?“ Goyle sa rozhliadol; napokon, bola úplná tma. „Je takmer pol jedenástej, Draco.“

„Čože?“ spýtal sa Draco, „nevyzeráš, že ma rád vidíš.“ Celý jeho vzhľad sa zmenil na zranené dieťa. Ale samozrejme, že Draco vždy nasadil tento výraz - výraz zraneného jeleňa. Tentoraz ale Goyle videl, že je skutočne vážny a, s trošku previnilým pocitom, že ho Dracova návšteva nepotešila, vážne pokrútil hlavou.

„Nie, vôbec nie,“ odpovedal a ukročil nabok. Privítal starého priateľa vo svojom dome mávnutím ruky a zatvoril za nimi dvere.

„Už som spal, to je všetko.“ A jeden pohľad na Goylov dom stačil, aby bolo jasné, že hovorí pravdu. Deka, ktorou obvykle zakrýval pohovku, bola teraz na stole a šálka studeného čaju vedľa nej, bola len spola dopitá. A na boku Goylovej tváre bolo vo svetle vidno malú zaschnutú škvrnu od slín.

Malfoy sa nadýchol. „Nuž, už sme sa dlho nevideli.“

„Uhm,“ začal Goyle, keď sa snažil lepšie priateľovi prizrieť. Za jeho dokonalosťou bolo niečo nedbalého, čo mu vravelo, že niečo nie je v poriadku. Ale nestihol analyzovať Dracovu tvár dlhšie; Malfoy sa k nemu otočil chrbtom, rukou si pretrel tvár a zastrčil ruky do vreciek. Stále zvládal ten úsmev obchodníka, ktorý sa naučil od svojho otca.

„Áno, kamarát. Už to boli.. koľko... tri, štyri dni?“

Draco pokrútil hlavou, dychtivý predĺžiť rozhovor: „iste celý týždeň.“

Goyle tam stál, omráčený. Pripadal si neiste, ešte k tomu v župane a prestupoval z nohy na nohu vo svojom vlastnom dome. Potom, keď prehltol, prikývol, pretože dospel k záveru, že nebude situáciu viac komplikovať.

„Ah,“ jednoducho súhlasil, keď sa zakolísal na pätách. Už viac nebol unavený a na rovinu, Draco si získal jeho plnú pozornosť. Vycítil, že niečo nie je v pohode, hoci sa dokázal prinútiť len nedospelo sa tej téme vyhýbať. Namiesto toho zaujal iný prístup a len sa spýtal: „Ako si sa mal?“

Jeho plán zafungoval rýchlejšie, ako očakával. Napriek tomu, že musel sledovať, ako sa Draco ošíva rozpakmi, nakoniec sa zdalo, že je v pohode s tým, aby prehovoril.

„Vlastne,“ povedal, a vzhliadol z jediného miesta, na ktoré sa bol doteraz schopný pozerať a to z podlahy, „to je to, čo som ti prišiel povedať.“

Na chvíľu Goyle zvažoval okolnosti. Analyzoval Dracovu tvár, snažil sa nájsť nejaké stopy smútku, ale dokázal ho len vycítiť. Inak nič fyzické túto ideu nepodporovalo. V skutočnosti sa Dracov úsmev len rozšíril. Dokonca zvládol ukázať svoje biele zuby, ktoré žiarili s takou intenzitou, že bol Goyle na neho chvíľu hrdý.

„Takže,“ začal, keď zostal viac než trošku zvedavý, „čo je to, kamarát?“

„Goyle,“ povedal Draco, takmer príliš rýchlo, „budem sa ženiť.“

Okamžite Goyle pocítil, ako jeho vlastný úsmev rozžiaril jeho vlastnú tvár. Na spánok už ani len nepomyslel.

„Ženiť?“ usmieval sa ako slniečko. „Draco... to je... oh, no páni, kamarát... to je skvelé! To je úžasné!“ Goyle sa takmer nedokázal ovládnuť. Čakal na túto chvíľu tak dlho, čakal tak dlho, až kým sa pohne ďalej so svojim životom.

„Ja... gratulujem! Kto to je? Nerozprávali sme sa týždeň a ty už robíš takýto pokrok!“

Pri pohľade na Goylove nadšenie sa Draco cítil trošku pohodlnejšie. Po prvý raz tejto noci zabudol na tú ženu z vysielačky, v prvom rade zabudol na všetky svoje obavy ohľadne tohto usporiadania. Goyle mal pravdu – toto bolo pre neho najlepšie, a všetko bude odteraz v poriadku. A, okrem toho, veľmi si užíval pocit povzbudzovania a uisťovania; už také niečo veľmi dlho necítil.

„Poznáš ju, Goyle,“ zasmial sa Draco, po prvý raz vzrušený.

Rozosmiaty Goyle obišiel Draca, aby sa dostal ku skrinke, vytiahol odtiaľ fľašu vína a rýchlym pohybom ju otvoril. Nalial dva poháre, konečne v pohode s tým, že Dracovi takéto niečo dovoľuje. Pretože toto, toto bola situácia, ktorú bolo treba osláviť.

„Poznám ju?“ zasmial sa, podal Dracovi pohár, než si odpil zo svojho. „Kto to je?“

Dracove oči zaiskrili, keď zbadal alkohol. Nemotorne si odpil a zdvihol ho vyššie, ako keby na prípitok. Ale namiesto toho si odpil druhý raz, takmer rovnako neisto. Hoci Goyle to teraz vôbec nedokázal pochopiť. Bol si istý, že je Draco šťastný a nadšený. Keď stál oproti nemu, keď sledoval, ako sa usmieva najdlhšie, ako si kedy myslel, že videl, pokrútil hlavou, stále usmiaty, nad priateľovou úzkosťou.

„No,“ spýtal sa znova, vzrušene zvedavý, „kto to je, kamarát?“

Draco prikývol. „Pansy.“

A z ničoho nič Goyle pocítil, ako to vzrušenie rýchlo zmizlo z jeho tela. Už sa viac necítil šťastný a vzrušený kvôli svojmu priateľovi. Jediné, čo dokázal, bolo stáť pred ním omráčaný a stuhnutý. Na chvíľu si Malfoy vôbec nevšimol zničený vzhľad svojho priateľa. Zízal na povrch vínového pohára, kým znova vzhliadol na Goyla.

„Pansy?“ začul Goyle sám seba sa pýtať, hlas sa mu triasol a bol lemovaný obavami. „Ako... Pansy... naša Pansy?“

Malfoy opäť prikývol.

„Ja...“ začal Goyle, hoci sa len počul, že to hovorí, „ja som... nevedel, že vy dvaja...“

„Ani ja nie!“ odpovedal Draco. Stál tam nehybne, dopil urýchlene víno. Tvár začínala byť vyčerpaná, nos mu sčervenel, keď vypil zvyšok zo svojho značne veľkého pohára.

„Len sa to stalo. Ako si povedal, Goyle.“ Keď vzhliadol, stále sa usmieval, hoci to bol falošný úsmev. „Presne ako si od začiatku hovoril.“ Malfoy sa predklonil, stále si neuvedomoval Goylove znepokojenie a nalial si úctyhodné množstvo vína späť do pohára. Až keď víno dosiahlo okraj skla, odložil fľašu.

Gregory Goyle sa, vo všetkých ohľadoch, rozpadal. Nedokázal sa prinútiť dopiť víno, nedokázal si ani predstaviť, že niečo také urobí. Namiesto toho odložil pohár nabok, odvrátil sa od Draca a oprel sa o linku, aby mu Draco nevidel do tváre.

„Nemyslel som tým, že by si mal,“ začal, len aby sa zastavil, aby zvážil, či by sa mal prinútiť pokračovať. „Nemyslel som tým, že by si sa mal... oženiť s Pansy.“

Malfoy vzhliadol od svojho pohára. „Áno,“ začal pomaly. „Ani ja som to nečakal. Len tak sa to stalo.“

„Takéto veci sa len tak nestávajú,“ odsekol Goyle. Potom sa zatrpknuto zasmial a vyštekol pre seba: „Pansy.“

Pocit hrdosti zjavne vyprchal z celej Malfoyovovej bytosti. „Ja... Goyle? Goyle, nemáš byť... nemáš byť... vzrušený či šťastný? Alebo...“

„Alebo čo, Draco?“ konečne sa Goyle stočil na svojom mieste pri linke. A čokoľvek sa pred chvíľou stalo medzi tými dvoma mužmi, keď obaja boli tak nadšení kvôli tomu druhému, sa kompletne vytratilo. Goylova tvár bola tak červená, že vyzeral ako rajčina. Oči mal lesklé a trochu vlhké od niečoho, o čom Draco dúfal, že nie sú slzy. Čo sa to dialo? Čo také zlé sa stalo za tých niekoľko okamihov?

„Čo je to, čo mám cítiť? Prosím, pouč ma.“

Ale Malfoy nerozumel. Odložil pohár a tváril sa nesmierne ublížene.

„Goyle, čo sa deje? Spravil som... spravil som niečo zlé?“

„Áno,“ prikývol Goyle, ktorý neplytval časom, „áno, Draco, spravil si niečo zlé.“ Všimol si, ako Malfoy otvoril ústa, pripravený spýtať sa miernym hlasom, o čom to hovorí. Ale skôr než dokázal zniesť znova počuť ten hlas, Goyle sa pohol vpred a prerušil ho s okamžitou nahnevanou agresivitou.

„Ty a... a Pansy?“ začal, keď krútil hlavou. Bol rozrušený a znepokojený, ale sotva dokázal ovládnuť svoj hnev. „Pansy? Prečo... prečo Pansy, Draco, há? Prečo ona?“

Malfoy zostalo podivne nevoľno. Pohol sa, keď pocítil, že stráca každý kúsok šťastia, ktoré predtým cítil.

„Ja... Goyle... nevedel som. Ona... ona ma len... požiadala o ruku.“

Keď toto Goyle počul, zdalo sa, že jeho tvár očervenela ešte viac. Prikývol a potom pokrútil hlavou. Rozhodil rukami do vzduchu, ako keby sa vzdával a vyzeral úplne šialený zúfalstvom.

„Och,“ vykašľal, napoly hystericky, „nádhera.“

„Goyle,“ Draco sa pohol, konečne odsunul pohár úplne nabok. „Goyle, prosím... čo sa deje?“

„Ach, nepredstieraj, že nevieš!“ zjačal Goyle, tentoraz bol jeho hlas taký krutý a ublížený, že Draco pocítil vinu za to, že nevie presne prečo. „Neopovažuj sa predstierať, že to nevieš.“

„Neviem,“ rozpačito ho informoval Malfoy.

Ale Greg zdvihol ruku, zabránil mu priblížiť sa ešte viac.

„Ja som vždy niečo k Pansy cítil, Draco! Sakra...“ zovrel si rukou vlasy, otočil mierne hlavu, ale potom sa zarazil a ruku pustil. „A... a ty si to vedel!“

Dracovi sa motala hlava. Nič také nevedel, a ak si to všimol kedysi, tak už na to zabudol. A teraz ani nemal podozrenie. Ale ten výraz v Goylových smutných očiach mu napovedal, že Goyle neklame, že skutočne bol... zamilovaný do Pansy Parkinsonovej.

„Goyle, nevedel som to. Ja... ja som nemal potuchy...“

„Nie, nezačínaj kurva...“ keď to Goyle zajačal, zdalo sa, že okamžite svoje rozhodnutie oľutoval. Stiahol sa do seba, zatrpknuto pokrútil hlavou. Potom zdvihol ukazovák a namieril ho na Dracovu hruď.

„Keby si aspoň raz odtrhol svoju pozornosť od alkoholu, potom by si všimol, ako sa na ňu pozerám! Ako... ako o nej hovorím len v dobrom. Čo... čo ty vôbec nerobíš! Jediné, čo ty robíš...“ Goyle zachytil priateľovu tvár, ako bledne s každým vyšplechnutým slovom. Znova cúvol, naklonil hlavu k predným dverám a už viac nič nepovedal.

Ale Draco sa nepohol. Namiesto toho mu poklesli plecia, vyzeral, ako keby tomu stále celkom nerozumel.

„Ale toto... toto je to, čo si chcel. Ja... ja robím presne to, čo si mi odporúčal! Povedal si, že by som sa mal pohnúť ďalej a to je to, čo robím. G-Goyle, začínam nový život, spomínaš si? Dospievam, posúvam sa... budem sa ženiť!“

„So ženou, ktorú milujem ja!“ zreval Goyle, zdvihol pohár vína a chrstol ho do Dracovej bledej tváre. Červená tekutina kvapkala na Dracovu bielu košeľu a predsa splynula tak dobre s tou fialovou modrinou na boku jeho tváre. Dlhú chvíľu tam Malfoy nehybne stál, nechával víno nasiaknuť. Sklopil pohľad na zničené oblečenie, iste šokovaný Goylovými činmi a potom konečne vydýchol.

Keď sa plynúce sekundy naťahovali, otvoril oči, odžmurkal pálivú prítomnosť alkoholu v očiach a potom znova neúspešne skúsil: „Goyle, jediné, o čo sa pokúšam, je byť šťastný. Jediné, o čo sa snažím, je pohnúť sa ďalej!“

Ale jediné, čo Goyle zo seba dokázal dostať bolo: „Draco, potrebujem, aby si odišiel. Okamžite, dobre? Potrebujem, aby si okamžite vypadol.“

„Nie,“ skúsil Draco, vykročil vpred. „Nie, prosím, počúvaj ma.“

„Draco, vypadni krucinál z môjho domu!“ iba vyhlásil Goyle. Už prekonal hranicu jačania, hranicu agresivity. Jednoducho ukázal prstom na dvere svojho domu a čakal. A Draco mal šťastie – šťastie, že mu Goyle jednu nevrazil a nepridal ďalšiu k jeho zbierke modrín. Stál oproti nemu, rozrušený, ruky uvoľnené a ochabnuté pri bokoch. Na chvíľu sa nedokázal pohnúť. Všetko sa rozpadalo a takto sa to nemalo diať. Toto celé bolo nesprávne, pretože všetci mali byť šťastní a gratulovať mu a nonstop sa usmievať.

Ale toto vôbec nešlo podľa plánu. Toto bol presný opak. Toto bolo horšie, než si kedy dokázal predstaviť. Takže, pretože bol neuveriteľne ochromený, len prikývol, pretože to jediné zvládol a vydal sa k predným dverám, aby zanechal Goyla a vínový pohár samotných. A keď kráčal akoby uličkou hanby, mohol cítiť, že svet ide do hajzlu a že ho vysielačka vo vrecku štuchá do boku.

49033