Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 24: Šatník

Hermiona Grangerová sa so žmurkaním prebudila. Mala za sebou pomerne pokojnú noc (či časť noci) a cítila sa pripravená na ráno. Najprv sa ponaťahovala, potom sa rozhliadla po izbe. Všetko bolo tak, ako si pamätala, sviečky zhasnuté a závesy zatiahnuté. Na zemi v rohu pri posteli ležala kopa prikrývok, ale nikto nimi nebol zakrytý.

Prvé slovo, ktoré Hermiona Grangerová toho rána, ktoré začalo tak mierumilovne, zamrmlala, bolo: "Doriti!". So zastonaním zliezla z postele, nahnevaná na seba, že zaspala a prešla k prádelníku. Rýchlo prehľadala zásuvky, prehŕňala sa v šatkách a ponožkách. Nakoniec vytiahla obvykle nepoužívanú flanelovú košeľu a obliekla si ju. Rýchlo sa zohla a nazula si ponožky, než sa vydala ku dverám.

"Super!" Vykríkol Ron Weasley v okamihu, keď sa Hermiona vynorila zo svojej izby, tvárila sa zmätene a príliš nervózne. "Aké milé, že si konečne prišla pozdraviť svet!"

Zaväzujúc si šnúrky na teplákoch sa Hermiona nepozrela Ronovi do očí, keď mu mdlo oznámila: "Teraz nie, Ronald." Zaskočený Ron cúvol, vymenil si pohľady s Harrym, ktorý len v rohu pokrčil plecom. "Nevideli ste... niekoho dnes ráno v dome?"

Ron nadvihol obočie. Jeho pehovanou tvárou slabo myklo a potom naklonil bradu smerom ku kuchynskému pultu. "Ani náhodou, nikoho sme nevideli," povedal, "hoci niekto sa dnes ráno rozhodol pripraviť čaj. Pokiaľ si to neurobila v spánku ty." Hermionine oči nasledovali smer, ktorým sa pozeral Ron. Dvierka na skrinkách zostali otvorené, a porcelán bol vytiahnutý, pripravený na peknom malom podnose, o ktorom si bola istá, že nikdy nepoužila odkedy sa kúpil. "A niekto nakrájal pomaranče?"

Hermiona s červenou tvárou pokrútila hlavou. "To som bola ja," klamala, nenapadne si obzerajúc celú miestnosť. "Snažila som sa včera v noci zostať hore." Pri nechápavom výraze jej priateľov dodala: "Kvôli experimentu." Konečne sa chytila; dvere na šatníku boli len trošička pootvorené a v čiernote za nimi bol obrys presne tej osoby, ktorú dúfala nájsť. Myšlienky jej bzučali a hlúpo zo seba vykoktala: "Prečo tu vy dvaja postávate? Nie ste unavení? Posaďte sa!"

Ron sa zvalil na gauč, ako keby mal hroznú túžbu vyhovieť. Harry sa len váhavo vydal ku kreslu, sledoval Hermionine oči, ktoré sa znova pozerali na nich, a podozrievavo si odpíjal z čaju.

"Cítiš sa v pohode, Hermiona?" zvedavo sa spýtal, keď videl, že Hermiona cúva k šatníku. "Vyzeráš, ako keby si mala príliš veľa čaju."

"Mala som, Harry," neochotne súhlasila Hermiona. "A myslím, že som stratila svoj kabát. Nevideli ste môj kabát? Myslím, že musí byť v šatníku."

"Tak to ho choď radšej skontrolovať!" nervózne riekol Ron, sledujúc ako Hermiona úzkostlivo prikývla na súhlas. Potom, keď sa náhlila k tým poodškereným dverám, nervózne zašepkal Harrymu: "Preskočilo jej!"

Asi mal pravdepodobne viac pravdu, než si uvedomoval. V okamihu, ako Hermiona prekĺzla do šatníka a okamžite za sebou zatvorila dvere, otočila sa, pritlačila o ne chrbát a povedala ukrytej postave Draca Malfoya: "Čo to krucinál robíš?"

"Akurát sa ukázali!" odpovedal Draco, vyzeral nedočkavý a znepokojený.

Hermiona opäť raz dovolila rukám, aby zovreli jej búšiace spánky.

"A tak si sa ukryl v šatníku?"

"Čo iné som mal urobiť?" zasyčal Draco, "vypochodovať prednými dverami?" Avšak keď dokončil svoje odseknutie, strhol sa, priložil si dlaň na tvár a potichu zastonal. S očami tuho stisnutými informoval ju a vnútrajšok svojej dlane: "Nemyslím, že som niekedy vo svojom živote mal takúto opicu."

Hermiona si priklonila k Dracovi a varovala ho. "Stlm sa!"

V tej chvíli musel Draco plne zvážiť, čo za ráno to bolo. Tu, zavretý v šatníku s Hermionou Grangerovou, bol prinútený posúdiť nekonečné množstvo možností. Iste, nikdy ho ani raz nenapadlo, že bude takýto okamih v jeho živote možný, tobôž že ju dokáže neurážať, kým je s ňou. A tiež si uvedomil, že dokázal zostať ticho, keď mu tak poradila. Na druhej strane šatníka si Ron Weasley odkašľal a podozrievavo sa spýtal: "ehm... Hermiona? Našla si tam svoj kabát?"

"Nie!" zavolala späť Hermiona. Hľadela priamo na Draca, kým znova hovorila k Ronovi: "ale zdá sa, ako keby skrátka nedokázal zostať na svojom mieste."

Ron sa pohol, vymenil si pohľady s Harrym, ktorý pokrčil plecami a sucho povedal: "Škoda."

"Áno," zasyčala Hermiona, stále zazerala na Draca Malfoya. "Totálna škoda."

Malfoy zaváhal. Na chvíľu úplne na svoju opicu zabudol. Bol, v skutočnosti, úplne pohltený tvárou tejto ženy (pretože Hermiona bola teraz určite ženou), ktorá bola na neho taká neomalená. Nemala byť súcitná, starostlivá či niečo také? Alebo, možno, nepochopil správne všetky tie emócie včera v noci? Bol, samozrejme, pod vplyvom alkoholu. Najlepšie si spomínal na Goyla, koniec koncov. Napriek tomu zostal ticho, súhlasil s Hermionou, že bude najlepšie mlčať. "Ako sa odtiaľto dostanem?" len zašepkal. V skutočnosti už úplne stratil záujem byť na ňu milý; určite o svoju šancu prišla.

Hermiona sa predklonila, obšuchla sa rukou o Dracove zhrbené plece. Keď bola blízko, zasyčala: "zostaneš ticho."

Malfoy stuhol. Čo to bolo? Keď sa tak jemne dotýkala jeho ramena, neuvedomila si, že mu poskytuje zmiešané signály? Fajn. Potom udrží hrubosť pod kontrolou. Takže spojil svoje pery, znova zaklonil hlavu dozadu a prikývol na ňu, jeho tvár naznačovala, čo chcel povedať nahlas: "Ako si praješ."

Hermiona sa vymotala od Draca, dostala sa zo šatníka von, a ustarane sa postavila pred dvere.

"Oh, nuž," vydýchla, "myslím, že som ho dala na nesprávne miesto."

"Trochu na teba netypické," všimol si Harry, ktorý stále hľadel na ten šatník. Z niečoho za jeho okuliarmi zostala Hermiona trošku nervózna. Bolo to, ako keby niečo zazrel, aj keď len púhym kútikom oka, z čoho jej tuhla krv v žilách. V duchu zahrešila.

"Si si istá, že sa nechceš znova spýtať tej skrine, či tam niekde nie je tvoj kabát?"

Stuhnutá Hermiona predstierala, že sa smeje. Takže počul, že sa s niekým 'rozprávala', ale to mohlo znamenať čokoľvek.

"Pchá," pomaly sa zasmiala, "ten šatník je aj tak trochu hlúpy. Nedá si rozumne povedať." Draco s pretočením očí odolal nutkaniu vyskočiť z neho a len tak pre zábavu ju uškrtiť.

Chvíľu Harry zjavne vydržal pohľad s Hermionou, avšak okamžite jej poskytol to, o čom mal podozrenie, že potrebovala: čas napraviť čokoľvek, kvôli čomu bola taká znepokojená.

"Ron," povedal, stále hľadel na Hermionu. "Idem po noviny. Poď so mnou a kúpim ti pivo."

"Dohodnuté." Takmer príliš okamžite súhlasil Ron, a keď sa zdvihli z gauča, Harry len pokrčil plecami, než potichu opustili dom.

Keď sledovala tých dvoch odchádzať, vydýchla úľavou. Takmer sa nemohla ovládnuť, aby sa nezrútila k zemi. Ale keď sa stočila, roztvorila dvere dokorán, červená v tvári a obe ruky založené v bok.

"Máš šťastie, že Harry je príliš bystrý pre jeho vlastné dobro."

"Tipujem, že nemáš chuť na šálku čaju?" spýtal sa posmešným hlasom Draco. Keď sa pretlačil okolo Hermiony, pretočil očami a vykukol cez závesy na jej oknách. Pohľad na to, ako Harry s Ronom miznú z domu, bol príliš potešujúci. Harry bol možno bystrý, ale dokonca ani on nemohol uhádnuť, že pred nimi Hermiona skrýva Draca Malfoya. A pravda bola, Draco sám tomu nemohol uveriť.

Sarkasticky sa zasmiala a pohodila hlavou nabok. Stiahla si vlasy dozadu a v absolútnej neviere zažmurkala.

"Nuž, myslím, že si to odhadol správne."

"Nádhera."

"Vynikajúco."

Zízajúc do očí tej zatrpknutej ženy si Draco uvedomil, že začína byť trochu vytočený. Kto si tá ženská myslí, že je? Určite neočakávala od Draca, že bude milý, keď ona bola taká hrubá. A Draco jej to ani neplánoval poskytnúť. Nemal čas na toto bláznovstvo - nie pri svojej opici, nie pri tejto bolesti hlavy. Povedal hlasom, ktorý bol príliš náhlivý a trochu uštipačný.

"Nuž, v poriadku, Grangerová. Ďakujem ti za pohostinnosť, ale už musím ísť po svojom. Bola to sranda."

Avšak Hermiona zjavne vzala jeho náhlivosť ako urážku.

"Čože?" opýtala sa, sledovala ako mizne v jej spálni. Sklonil sa, zdvihol svoje sako a topánky zo zeme. Keď sa oprel chrbtom o stenu, nazul si ich.

"To je všetko?"

Draco vzhliadol, trochu zmätený a prikývol. "Áno."

A než mohla zniesť ďalší dopad mlčania, rozhodila rukami do vzduchu a kruto povedala: "Oh! Ty si ale číslo!"

V zhode s jej sarkazmom prikývol a vrátil jej: "Takže, ak ti to neprekáža, odprevadím sa sám."

Hermione klesla sánka tak nízko, že takmer zasiahla podlahu. A Draco si zjavne jej nevieru užíval. Lišiacky sa pod nosom usmial, prekĺzol okolo nej so samoľúbym úškrnom, obliekol si sako, keď kráčal obývačkou. Hermiona mu bola tesne v pätách, stále zmätená. Potom, keď sa dostal k zadným dverám, aby vykĺzol rýchlo cez jej zadný dvor, zavolala na neho: "Fajn!", než treskla dverami.

Ale Draco Malfoy, na druhej strane, zdieľal jej podráždenie. Nevrhlo si pre seba zamrmlal, zaťal päste, keď kráčal po tráve, ktorá lemovala ich zadný dvor. Opäť sa sám seba pýtal tú istú otázku - kým si myslela, že je? Kto si dopekla myslela, že je? Iste, bol osamelým deprimovaným človekom, ale ona... ona bola...

Dokonca vo všetkej svojej zúrivosti Draco Malfoy zistil, že je naprosto nemožné dostať Hermionu Grangerovú z hlavy. Pravda, neuveriteľne ho hnevala, ale urobila to tak akosi mimoriadne dobre. A dokonca keď sa s ňou hádal, niečo na ňom sa zdalo byť iné. Ani raz, ani raz počas celého toho času v jej šatníku, ani raz nepomyslel na svoje trápenie. Takže, stále zúrivý a horkokrvný si Draco nemohol pomôcť, aby necítil, ako sa pocit záujmu vkráda do jeho kedysi úboho nešťastnej duše.

V duchu si celkom rozumne pomyslel: "Hm, to je teda niečo."

32394